Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/75/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča, členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu DOBREX, s.r.o., so sídlom v Michalovciach, Kpt. Nálepku 20, IČO: 17077524, právne zastúpeného JUDr. Jánom Husárom, advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, Slovenskej jednoty 8, proti žalovanému Mestu Michalovce, Námestie Osloboditeľov 30, Michalovce, zast. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.04.2018 sp.zn.: 45473/2018/044738/2018/0000003 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mesta Michalovce zo dňa 17.04.2018 sp.zn. 45473/2018/044738/2018/0000003, ako aj rozhodnutie Mesta Michalovce, mestského úradu, odbor hospodárenia s majetkom zo dňa 01.03.2018 zn. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. U k l a d á sa žalovanému Mestu Michalovce sprístupniť žalobcovi požadované informácie, špecifikované v jeho žiadosti zo dňa 21.02.2018 doručenej Mestskému úradu mesta Michalovce dňa 26.02.2018, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17.04.2018 zn. 45473/2018/044738/2018/0000003 žalované mesto Michalovce prostredníctvom primátora mesta Viliama Záhorčáka o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu mesta Michalovce, mestského úradu, odboru hospodárenia s majetkom zo dňa 01.03.2018 zn. o odmietnutí poskytnutia informácie rozhodlo tak, že odvolanie žalobcu, t.j. žiadateľa odmietlo. V odôvodnení žalovaný uviedol, že dňa 06.04.2018 primátorovi mesta bolo postúpené odvolanie voči označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa ( t.j. mesta Michalovce, mestského úradu, odbor hospodárenia s majetkom), ktorým bola odmietnutá žiadosť o informáciu vo veci žiadateľa DOBREX, s.r.o., Michalovce, ktorej predmetom bola žiadosť o sprístupnenie informácii v rozsahu : „- poistné plnenia z poistných udalostí v roku 2017 podľa jednotlivých objektov, uplatnená výška škody, priznaná výška škody, neukončené konania.“ Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v poslednom roku žalobca mestu Michalovce zaslal cca 20 samostatných žiadostí, každú s viacerými otázkami, je evidentné, že tu nejde o účinnú spoločenskú kontrolu verejnej správy, ale o zneužívanie práva na informácie za účelom formalistických a bezúčelových sporov. Ďalej konštatoval, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody a všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu práva a slobody dotknutých účastníkov v konaní a narušeniu riadneho chodu mesta - mestského úradu (napr. nález

Ústavného súdu SR sp.zn. ). Žalovaný zhodnotil, že žiadosť o sprístupnenie informácií v právnom režime v znení neskorších predpisov má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva (právne názory vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. a sp.zn. ). Ďalej vychádzal z názoru, že právo na informáciu musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). V závere žalovaný skonštatoval, že žiadosti žiadateľa o sprístupnenie takého množstva súborov informácií v podstatnej miere prevyšujú účel a zmysel zákonných práv žiadateľa na prístup k informáciám a v neprimeranom rozsahu zasahujú aj do činnosti mesta, ako osobitnej verejnoprávnej korporácie a zároveň orgánu štátnej správy i miestnej samosprávy pôsobiaceho v oblasti úpravy miestnych záležitostí (v súlade s Európskou chartou miestnej samosprávy a na základe ústavného zmocnenia čl. 64 a nasl. SR), čím ohrozuje verejný záujem, na ktorý je mesto ústavne predurčené plniť.

2. Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného žalobca podal na Krajský súd v Košiciach včas správnu žalobu z 22.06.2018, ktorou žiadal rozhodnutie žalovaného Mesta Michalovce ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný jednotlivé ustanovenia o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (v ďalšom aj : „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) vyložil nesprávne a tiež nesprávne použil aj závery judikatúry v odôvodnení jeho rozhodnutia, teda požadované informácie žalovaný v konečnom dôsledku odmietol poskytnúť protiústavne. Tak rozhodnutie prvostupňového ako aj odvolacieho správneho orgánu považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nedostatočne vyložil vzťah medzi skutkovým zistením a závermi ním citovaných judikátov, tak aby bolo zrejmé, z akého dôvodu má žalobcova žiadosť šikanózny cieľ. Poukázal na plnú informačnú povinnosť Mesta Michalovce v zmysle a zákona o slobodnom prístupe k informáciám a ak sa nejedná o informácie podľa -11 označeného zákona, táto povinnosť sa vzťahuje na všetky informácie, ktoré má alebo by mesto malo mať k dispozícii. Obsah žalobcovej žiadosti pritom pod výluku poskytnutia informácií ( až zákona o slobodnom prístupe k informáciám) nemožno zaradiť. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že vytvorením odpovede na jeho žiadosť o poskytnutie informácie by bolo vytvorením štatistického prehľadu, pretože za také v žiadnom prípade nie je možné považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie viacerých požadovaných dokumentov alebo listín. Vyslovil názor, že ak žiadateľ požaduje v jednej žiadosti sprístupnenie viacerých dokumentov, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach (napr. v rôznych archívoch, či vo viacerých úradných spisoch) ich vyhľadávaním (napr. vyhľadávaním na rôznych miestach v rámci povinnej osoby, kde sú tieto dokumenty uchovávané) a zhromaždením na vecne príslušnom odbore povinnej osoby, ktorého úlohou je vybavovanie žiadosti o informácie, nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám požadovaných informácií a nemení sa ich kvalitatívna podstata. Je pritom vylúčené takúto žiadosť považovať o žiadosť o informácie, ktoré povinná osoba nemá k dispozícii, resp. o vytvorenie novej informácie. V tej súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave - rozsudok sp.zn. zo dňa 26.09.2008, ako aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. zo dňa 28.11.2008). Opakovane zdôraznil, že o vytvorenie novej informácie sa v jeho prípade nejedná a k príprave odpovede na podanú žiadosť stačí mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré sa u povinnej osoby nachádzajú a ktoré musia byť vyhľadané v dokumentoch, ktoré žalovaný má k dispozícii. K záveru žalovaného, že v jeho prípade ide o šikanózny výkon práva na informácie, uviedol, že k takémuto výkonu dochádza najmä v tých prípadoch, ak ide o žiadosť o podanie informácie v prípadoch:

- informácie, ktoré majú prevádzku a pracovný charakter a týkajú sa vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti,

- ak informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada,

- povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v originálnej podobe v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú,

- ak by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú,

- ak sa jedná o žiadosť o informáciu, ktorá je zjavne nezmyslená a nie je myslená vážne,

- ak ide o požadovanie informácií spôsobom, ktorý nedovoľuje v konaní o sprístupnení informácie aplikovať prekážku veci právoplatne rozhodnutej napr. tým, že čiastkovo pozmeňuje predmet žiadosti alebo vystupuje v rôznych právnych pozíciách (napr. ako súkromná fyzická osoba, následne ako fyzická osoba - podnikateľ), prípadne tak robí po dohode s inou osobou, ktorá ten istý obštrukčný postup zopakuje.

Žalobca tvrdil, že v preskúmavanej veci obsah žiadosti o poskytnutie informácie nemožno subsumovať ani pod jeden z vyššie uvedených prípadov a samotný objem požadovaných informácií nemôže postačovať pre vyvodenie záveru, že ide o prejav zneužitia práva na informácie. Uznal, že vyhľadanie a zhromažďovanie požadovaných dokumentov logicky vyžaduje aj určitý čas, čo však nevyhnutne patrí k vybaveniu každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo považované za neprimerané zaťaženie išlo by v skutočnosti o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku takéhoto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie. Vyslovil názor, že ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaným požadovaných informácií, najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií by mohol v zmysle § 17 zákona o slobodnom prístupe k informáciám byť dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti, čo však povinnú osobu nezbavuje povinnosti informácie sprístupniť (právny názor vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 26.09.2008). V závere správnej žaloby uzavrel, že z obsahu ním podanej žiadosti vyplýva, že úlohou povinnej osoby bolo vyňať informácie, ktoré má, resp. by mala mať k dispozícii z určitého celku (napr. z viacerých dokumentov či listín) a zhromaždiť ich za účelom ich poskytnutia. Povinná osoba pritom nemusí požadované rozhodnutia žiadnym spôsobom kvalitatívne spracovávať, len ich musí vyhľadať podľa žiadateľom stanovenej špecifikácie, urobiť z nich fotokópiu a sprístupniť žalobcovi. Z odôvodnení rozhodnutí administratívneho orgánu však nie je ani zrejmé, z akého dôvodu považoval žiadosť za šikanóznu a akým spôsobom môže vyhotovenie niekoľkých kópií ochromiť chod Mestského úradu v Michalovciach, a to aj za situácie, ak v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ako aj rozhodnutí žalovaného, sa uvádza rôzny počet žalobcom podaných žiadostí o poskytnutie informácií, ktoré nie sú žiadnym spôsobom bližšie špecifikované. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol ani celkový objem žiadostí rôznych žiadateľov, na základe ktorého by bolo možné ( s prihliadnutím na počet žalobcom podaných žiadostí o sprístupnenie informácií) vyvodiť záver, že situácia vzhľadom na početnosť podaných žiadostí je kritická a vzniká dôvodná obava o elimináciu schopnosti mesta plniť verejné úlohy.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 23.07.2018 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. V úvode vyjadrenia zdôraznil, že premetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu . Zároveň poukázal na to, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v takom rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody - popretiu práv dotknutých účastníkov konaní a narušeniu riadneho chodu mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach, teda narušeniu verejného záujmu štátu (právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR sp.zn. ). Poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. , , aj nález ÚS sp.zn. , ako aj Ústavného súdu ČR - sp.zn. s tým, že opakované žiadosti žiadateľa, t.j. žalobcu sú smerované výlučne k uspokojeniu jeho predstáv a vôbec nesúvisia s požiadavkou prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu a taktiež s požiadavkou dohľadu verejnosti nad vecami verejného záujmu. Už len z tohto pohľadu preto podľa žalovaného žaloba právne neobstojí a nespĺňa základné zákonné podmienky. Žalovaný argumentoval aj tým, že žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva, čo vyplýva aj z rozhodovacej praxe NS SR, napr. rozsudku sp. zn. . Zároveň možno zhodnotiť, že zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd ďalej v rozhodnutí uviedol, že: „nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t. j. povinným osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t. j. žiadosti a informácie v rozsahu ich rozhodovacej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov... za zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. ). Aj v rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd potvrdil názor, že: „nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.“ Žalovaný konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade ide práve o takýto stav, keď žiadateľ opakovane a cielene požaduje informácie účelovo a v rozsiahlych súboroch s cieľom zavalenia úradu a jeho zamestnancov. Odvolal sa ja na názor najvyššej súdnej autority, podľa ktorého : „prax orgánov

aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré zverujú zákonom stanovené právne predpisy“ (rozsudok NS SR sp. zn. ). Podľa žalovaného preto neposkytnutie a nesprístupnenie informácií v počte 27 za obdobie 15 mesiacov (a to vždy s početnými podotázkami) vo vzťahu k žiadateľovi v danom prípade bolo potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa tak, aby bol zabezpečený výkon kompetencií povinnej osoby. Aj keď zákon o slobodnom prístupe k informáciám neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu pojmu zneužitia práva, takýto zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje v čl. 1 ods. 1. . Ústavné princípy pritom predstavujú hodnotovú časť formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon sa o tom osobitne nezmieňuje. Cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona - postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie (rozsudok NS SR sp. zn. ). Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od štátnych orgánov konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je potrebné preto odlišovať tento reálny záujem, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutie informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať (podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zhodnotil, že žiadosť žiadateľa zo dňa 21. 02. 2018 vo vyššie uvedených súvislostiach jednoznačne vykazuje znaky tzv. „informačného filibusteringu“ - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie pre žiadateľa. Najvyšší súd SR už zaujal stanovisko, že právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože tieto sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaním nezmyselných žiadostí (právne záver z rozsudku NS SR sp. zn. ). Verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovanie informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Žalovaný zvýraznil, že nepopiera podstatu práva žalobcu na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácií obsiahnutých v žiadosti nie je jeho povinnosťou takejto žiadosti vyhovieť a to práve z dôvodu, že žiadosť žalobcu sleduje iný cieľ, ako získať a dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

4. Žalobca v replike z 04. 09. 2018 trval na dôvodoch podanej žaloby v celom rozsahu a zdôraznil, že dôvod pre limitáciu práva na informácie musí byť závažný a ospravedlniteľný, pričom samotný počet žiadostí oprávnenej osoby takýmto dôvodom nie je. Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie alebo vylúčenie práva na informácie je právne odôvodniteľné len v záujme zabezpečenia ochrany hodnôt, ktoré sú rovnako dôležité, prípadne ešte dôležitejšie ako právo na informácie a za daných podmienok sa táto ochrana nedá zabezpečiť inak. Ďalej uviedol, že ak žalovaný argumentuje nesprístupnenie informácií požadovaných žalobcom popretím práv dotknutých účastníkov konaní a narušením riadneho chodu Mesta Michalovce - Mestského úradu - narušenie verejného záujmu, je nutné uviesť, že Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že „orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú), verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“ (Nález ÚS SR sp. zn. ). Žalovaný však ani v jednom z napadnutých rozhodnutí neuviedol, z akých dôvodov by vyhovením žalobcovej žiadosti došlo k narušeniu chodu Mestského úradu v Michalovciach a teda nepreukázal popretie iného práva či slobody tak, ako si to vyžaduje riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu štátnej moci v zmysle označenej judikatúry. Nevysvetlil ani to, v čom vidí zámer žalobcu zneužívať právo na informácie a ako môže vyhotovenie niekoľkých kópií eliminovať schopnosť mestského úradu si plniť verejné úlohy, či spracovanie odpovede nie je možné zaistiť z časového alebo personálneho hľadiska

a v neposlednom rade akým spôsobom žalobcove žiadosti ohrozujú chod mestského úradu a to za situácie, že z celkového počtu žalobcových žiadostí väčšine z nich nebolo vyhovené a boli odmietnuté. Žalobca poprel, aby jeho žiadosť vykazovala znaky informačného filibusteringu, o čom svedčí najmä to, že tak v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v jeho vyjadrení okrem citácie niekoľkých judikátov nie je bližšie odôvodnené, na základe čoho žalovaný považuje žalobcovu žiadosť za formu obštrukčnej metódy.

5. Replika žalobcu bola zástupcovi žalovaného spolu s výzvou na vyjadrenie podľa doručená dňa 12.02.2019, žalovaný duplikou na repliku v súdom stanovenej lehote a ani neskôr nereagoval.

6. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd vo veci preskúmania zákonnosti postupu ako aj rozhodnutia žalovaného na základe žalobcom podanej správnej zvolil procesný postup podľa , vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom tak súdneho ako aj úplného administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru o opodstatnenosti správnej žaloby, preto rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušil a uložil žalovanému Mestu Michalovce požadovanú informáciu sprístupniť.

7. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca ako žiadateľ dňa 21.02.2018 požiadal o sprístupnenie informácie, a to: „poistné plnenie z poistných udalostí v roku 2017 podľa jednotlivých objektov, uplatnená výška škody, priznaná výška škody, neukončené konania.“ Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že o tejto žiadosti na prvom stupni rozhodlo Mesto Michalovce, mestský úrad, odbor hospodárenia s majetkom rozhodnutím zo dňa 01.03.2018 zn. : 44088/2018, ktorým odmietlo poskytnúť požadovanú informáciu s odôvodnením, že podanou žiadosťou žiadateľ nežiada informácie v zmysle príslušných ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám, teda o informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, ale žiada o vytvorenie štatistického prehľadu a tieto informácie nie sú v súlade s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. . Zároveň správny orgán prvého stupňa poukázal na to, že žiadateľ za obdobie, t.j. od 01.06.2016 ku dňu rozhodnutia podal 15 žiadostí s rôznym počtom otázok. Vychádzajúc z týchto skutočností správny orgán prvého stupňa nepoprel právo na informácie, zdôraznil, že je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo). V opačnom prípade (čo sa priamo týka žalobcu) ide skôr o zneužívanie práva, kedy toto právo je „pre formalistické a bezúčelové spory (viď uznesenie NS SR sp.zn. ).“ Z odôvodnenia tohto rozhodnutia zároveň vyplýva, že využívanie zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemôže byť vykladané spôsobom, ktorý vedie k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti obce plniť verejné úlohy, uložené jej zákonmi a inými právnymi predpismi (napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. ). Správny orgán prvého stupňa preto uzavrel, že na základe uvedených skutočností s ohľadom na všetky okolnosti, najmä vo vzťahu k obsahu a početnosti žiadostí o informácie je zrejmé, že ich cieľ je zjavne šikanózny (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 07.03.2018 žalobca, v ktorom zdôraznil, že za „vytváranie štatistického prehľadu“ v žiadnom prípade nie je možné považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie viacerých požadovaných dokumentov alebo listín. Ak žiadateľ požaduje v jednej žiadosti sprístupnenie viacerých dokumentov, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach, napr. v rôznych archívoch či vo viacerých úradných spisoch), ich vyhľadávaním (napr. vyhľadávaním na rôznych miestach v rámci povinnej osoby, kde sú tieto dokumenty uschovávané) a zhromaždením na vecne príslušnom odbore povinnej osoby, ktorého úlohou je vydávanie žiadosti o informácie a nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám požadovaných informácií a nemení sa ich kvalitatívna podstata, je vylúčené takúto žiadosť považovať o žiadosť o informácie, ktoré povinná osoba nemá k dispozícii, resp. o vytvorenie novej informácie. Vo vzťahu k tvrdeniu o šikanóznom charaktere žiadosti o informáciu žalobca uviedol, že zaručuje slobodu prejavu ako aj právo na informácie, predmetom ktorého môžu byť všetky informácie okrem tých, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie v zmysle až 13 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Práve s ohľadom na tieto skutočnosti je nevyhnutné dôsledne skúmať podmienky možného obmedzenie sprístupnenia informácie, a teda zásahu do jedného zo základných práv. Právo na informácie nie je právom absolútnym, t.j. neobmedziteľným, ale dôvod pre jeho limitáciu musí byť závažný a ospravedlniteľný. Žalobca kategoricky poprel tvrdenia o tom, že jeho žiadosť o informácie je iba zneužitím práva na informácie a pozornosť upriamil aj na skutočnosť, že samotný objem informácií požadovaných oprávnenou osobou nemôže postačovať pre vyvodenie

záveru, že ide o prejav zneužitia práva na informácie. Ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaním požadovaných informácií, a to najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií by mohli v zmysle ustanovenia § 17 zákona o slobodnom prístupe k informáciám byť dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti, avšak tieto skutočnosti povinnú osobu nezbavujú povinnosti požadovanú informáciu sprístupniť. V závere odvolania zdôraznil, že zo samotnej štylizácie žiadosti vyplýva, že úlohou povinnej osoby bolo vyňať informácie, ktoré má, resp. by mala mať k dispozícii z určitého celku (napr. z viacerých dokumentov či listín) a zhromaždiť ich za účelom ich poskytnutia. Povinná osoba pritom nemusí požadované rozhodnutia žiadnym spôsobom kvalitatívne spracovávať, len ich musí vyhľadať podľa žiadateľom stanovenej špecifikácie, urobiť z nich fotokópiu a sprístupniť žiadateľovi. Žalované Mesto Michalovce prostredníctvom primátora mesta o podanom odvolaní rozhodlo preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17.04.2018 zn. : 45473/2018/044738/2018/0000003 tak, že odvolanie žiadateľa odmietlo, a to z dôvodov, ktoré sú už uvedené vyššie v úvode odôvodnenia tohto rozsudku.

8. Na pojednávaní, ktoré sa vo veci uskutočnilo dňa 06.11.2019 zástupca žalobcu na upresnenie a špecifikáciu dôvodov uvedených v správnej žalobe poukázal na to, že požadovaná informácia by mala byť aj súčasťou záverečného účtu Mesta Michalovce za rok 2017, a preto zo strany žalovaného nebolo potrebné vytvárať žiadne nové informácie zaťažujúce zamestnancov mesta a brániť tak plneniu jeho úloh. V prípade, ak by tieto informácie neboli súčasťou záverečného účtu pre zamestnancov ekonomického úseku žalovaného by nemal byť problém tieto informácie zozbierať z jednotlivých žiadostí pri likvidácii škodových udalostí a tieto následne poskytnúť žalobcovi. Poukázal aj na to, že v roku 2017 v súvislosti s prírodnou katastrofou boli presúvané finančné prostriedky rozpočtovým opatrením s tým, že v prípade plnenia zo strany poisťovní tieto náklady budú vykryté z týchto prostriedkov a zneprístupnením informácie žalobca nevie posúdiť, či náklady za zničené budovy napr. ekonomickej univerzity boli vynaložené z prostriedkov, ktoré poskytla poisťovňa alebo z finančných prostriedkov mesta. Naviac v prípade, ak sa tieto prostriedky vrátili do rozpočtu mesta, tak sa to malo premietnuť aj v záverečnom účte mesta, čo sa však nestalo. Uvedené predstavuje vec verejnú a práve z tohto dôvodu žiadal o poskytnutie špecifikovaných informácií. Poprel, aby zo strany žalobcu išlo o šikanovanie pracovníkov mesta, pretože jeho žiadosť je legitímna. Zástupca žalobcu vo vzťahu k samotnej formulácii žiadosti o poskytnutie informácií uviedol“ „Ja som žiadal o poskytnutie informácie o poistných plneniach s poistných udalostí, ktoré sa stali v roku 2017 podľa jednotlivých objektov, pričom pod slovným spojením jednotlivý objekt považujem predmet poistenia, teda ak sa stala nejaká škodová udalosť, tak v takom prípade ak bol predmet poistenia, tak žiadam oznámiť vo vzťahu k tomuto predmetu poistenia plnenie z tejto poistnej udalosti.“ Zástupca žalovaného na predmetnom pojednávaní zopakoval argumentáciu z rozhodnutia žalovaného ako aj písomného vyjadrenia k správnej žalobe a spresnil, že všetky tie údaje, ktoré požaduje žalobca sú bežne dostupné na webovom sídle žalovaného, najmä pokiaľ ide o záverečný účet ako aj rozpočtové opatrenia, ktoré sa priebežne zverejňujú. V rovine poistných udalostí sa pritom žiadne konania nevedú, a teda nie je možné obsahovo vyhodnotiť, či sa viažu na existujúce, prípadne prebiehajúce druhy konaní. Poukázal aj na to, že žalobca sa obrátil na žalovaného s viac ako 20 samostatnými žiadosťami o poskytnutie informácií, o ktorých sú vydávané samostatné rozhodnutia mesta a sú aj obsahom súdneho prieskumu správnym súdom.

9. Podľa , pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného podľa osobitného predpisu správny súd môže uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu.

10. Správny súd uvádza, že v zmysle tohto ustanovenia základného procesného predpisu upravujúceho správne súdnictvo je na jeho úvahe, či sa v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného v takomto type sporu rozhodne postupovať podľa . Zákonodarca takouto procesnou úpravou dal do rúk správnemu súdu procesný nástroj, ktorým môže zamedziť snahe povinných osôb bez zákonného dôvodu neposkytnúť žiadateľom požadované informácie. Ak sa však správny súd po zvážení dôvodov uvedených v žalobe rozhodne, že bude postupovať podľa tohto ustanovenia, musí vykonať dokazovanie o tom, či skutočne existujú dôvody na nesprístupnenie informácie. Na tento účel preto uloží žalovanému orgánu, aby uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť, a to vydaním uznesenia o uložení takejto povinnosti v súdom stanovenej lehote. Povinnosťou správneho orgánu je reagovať na takéto uznesenie správneho súdu a uviesť všetky dôvody, o ktorých

sa žalovaný orgán domnieva, že by umožňovali požadovanú informáciu nesprístupniť. Dôvody pritom nemusia kopírovať dôvody nesprístupnenia uvedené v rozhodnutí povinnej osoby, ale môže ísť aj o dôvody v napadnutom rozhodnutí neuvedené. Takéto uznesenie má charakter uznesenia, ktorým sa upravuje vedenie konania.

11. Postupujúc podľa , správny súd uznesením č. k. -55 zo dňa 05. 06. 2019, doručeným žalovanému dňa 02. 07. 2019 uložil žalovanému povinnosť uviesť správnemu súdu v lehote 21 dní od doručenia uznesenia všetky dôvody, na základe ktorých nie je možné poskytnúť žalobcovi požadované informácie špecifikované v jeho žiadosti zo dňa 21. 02. 2018 doručené Mestskému úradu Mesta Michalovce dňa 26. 02. 2018. Žalovaný v súdom stanovenej lehote a ani neskôr svoju povinnosť uloženú týmto uznesením nesplnil.

12. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia povinná osoba podľa sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, a o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

13. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

14. Podľa § 4 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie.

15. Tak ako to vyplýva z vyššie označených rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného žalobcovi požadované informácie neboli sprístupnené z dôvodu, že žalobca nežiadal o informácie, ktoré má mesto k dispozícii, ale o vytvorenie štatistického prehľadu, žalobca v poslednom roku podal viac ako 20 samostatných žiadostí o informácie, každú s viacerými otázkami, preto je evidentné, že nejde o účinnú spoločenskú kontrolu, ale o zneužívanie práva na informácie za účelom formalistických a bezúčelových sporov a sprístupnenie požadovaného množstva informácií v podstatnej miere prevyšuje účel a zmysel zákonných práv žiadateľa na prístup k informáciám a v neprimeranom rozsahu zasahuje do činnosti mesta.

16. V súvislosti s povinnosťou žalovaného sprístupniť (t.j. poskytnúť) žalobcovi požadovanú informáciu (/e) správny súd poukazuje na právne názory vyplývajúce z ustálenej súdnej praxe, že zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať - upravovať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádza a ani to, aby povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky už judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa článku 26 ods.1 SR a článku 10 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralizovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samotné zákony (-14).

17. Vo vzťahu k účelu a zmyslu zákonných práv žiadateľa na prístup k informáciám správny súd poukazuje aj na názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 12.03.2014, podľa ktorého: „Výkon práva bez vážnosti prejavenej vôle získať informáciu nepožíva právnu ochranu. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám na základe zákona sa realizujú na právnom pozadí ústavných princípov, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia práva. Právnym základom zákazu zneužitia práva je v spojení s článkom 152 ods.4 SR, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s SR, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú skryté v článku 1 ods.1 SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu... Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade

individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je potrebné odlišovať tento reálny záujem, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnuté odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutie informácie, ktorú žiadateľ nemusí preukazovať (podľa § 3 ods.3 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať... Súdy zaznamenali, že pri zneužívaní práva na informácie a výkone práva na informácie bez vážne prejavenej vôle sú predmetom spravidla prevádzkové informácie príslušného orgánu štátnej správy. Typickým znakom je, že žiadateľ žiada „všetko“ za určité obdobie. Prevádzkové informácie priamo nesúvisia s úsekom verejnej správy, na ktorom vykonáva činnosť povinná osoba. Prevádzkové informácie by mohli mať marketingový charakter pre dodávateľov povinnej osoby, ale v prevažnej miere ide iba o zneužitie práva... Zákon je nevyhnutné vykladať tak, aby nedochádzalo k jeho zneužiteľnosti“.

18. Správny súd si je vedomý, že žalovaný v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je povinný spracovávať žalobcom požadované informácie do rôznych prehľadov alebo tabuliek, dáva však za pravdu žalobcovi, že žalovaný má v základnej podobe ním požadované informácie a tieto sú aj presne časovo vymedzené obdobím roku 2017. Ďalšie na túto základnú informáciu nadväzujúce informácie týkajúce sa poistných plnení z poistných udalostí na základnú informáciu priamo nadväzujú a nejde o informácie odlišného charakteru, alebo o informácie, ktoré by bolo potrebné akokoľvek štatisticky spracovávať. Požadované informácie sú už zo svojej povahy (ochrana majetku samosprávneho celku) sústredené v organizačnej zložke žalovaného, ktorá má na starosti agendu správy majetku. Charakter súboru požadovaných informácií podľa názoru správneho súdu súvisí s presne definovanou činnosťou samosprávneho orgánu, pričom nejde o informácie prevádzkového charakteru, ale o informácie, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k záveru o miere efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov.

19. Vo vzťahu k záveru o zneužití práva na poskytnutie informácie žiadateľom vzhľadom na záver žalovaného, že cieľ žalobcu je zjavne šikanózny uvádza, že z obsahu administratívneho spisu a ani z obsahu vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe takýto záver nevyplýva. Žalovaný vo svojom vyjadrení pomerne obsiahlo poukazuje na judikatúru vzťahujúcu sa na predmetnú oblasť - konkrétne informačný filibustering, správnemu súdu však neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy, že zo strany žalobcu tak tomu je aj v preskúmavanej veci. Žalovaný síce tvrdí, že žalobca sa v minulom období viacerými žiadosťami (v počte cca 25) obrátil na žalovaného a dlhodobo a opakovane žiada „všetko“, pričom v jeho žiadostiach ustupuje kvalita informácie nad rozsahom, tieto skutočnosti však žiadnym spôsobom v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe neozrejmil a ani nepreukázal. Naviac žalovaný nereagoval ani na písomnú výzvu správneho súdu v zmysle ustanovenia , ktorou mu bolo umožnené, aby uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť, pričom takéto dôvody nemusia kopírovať dôvody nesprístupnenia uvedené v rozhodnutí povinnej osoby. Žalovaný v konaní nepreukázal rozsah a kvalitu požadovaných informácií v predchádzajúcich žiadostiach žalobcu a z jeho jednotlivých podaní vyplýva, že žalovaný predchádzajúce žiadosti žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí hodnotil vo vzťahu k ich početnosti a nie vo vzťahu k ich obsahu, keď záver o šikanóznom výkone práva žalobcu vyvodil iba zo samotnej existencie viacerých žiadostí o informácie bez toho, aby bolo zrejmé na základe čoho považoval žiadosti zo strany žalobcu za zneužitie práva na úkor žalovaného. Z jednotlivých podaní žalovaného, a to aj vzhľadom na početnosť jeho administratívneho aparátu nevyplýva, akým spôsobom by vyhľadanie a poskytnutie žalobcom požadovaných informácií mohlo paralyzovať činnosť žalovaného a zamedziť mu tak plnenie jeho úloh ako samosprávneho orgánu. V kontexte týchto skutočností tak správny súd uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, aby žiadosť žalobcu sledovala iný cieľ než poskytnutie informácií, ktoré podľa súdu žalovaný má reálne k dispozícii a neexistuje ani žiaden legálny dôvod na ich nesprístupnenie.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru o opodstatnenosti podanej správnej žaloby a preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň v súlade s ust. uložil povinnosť žalovanému žalobcom požadované informácie sprístupniť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia súdu. Právnym názorom súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

21. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pretože žalobca mal vo veci celkom úspech. O výške náhrady trov konania rozhodnutie správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

22. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.