Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_5Co-94-2019.pdf
PDF · 143.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/94/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu D. P., P., Q. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Milanom Szőllőssym, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Mlynská 28, IČO: 35 570 661, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, Bratislava, ul. 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 20C/122/2016-276 z 12.12.2018 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Stranám sporu n e p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 16 340 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Žalobcovi proti žalovanej priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho žalobca sa žalobou, doručenou mu 17.2.2016, domáhal (reprodukoval doslovne takmer celý jej obsah), aké listiny na preukázanie skutočností tvrdených v žalobe predložil, čo navrhol, čo žalovaná vo vyjadrení k žalobe, doručenom mu 22.3.2016, uviedla (reprodukoval jeho podstatný obsah), čo spolu s vyjadrením predložila (okrem listinných dôkazov, ktoré k žalobe pripojil žalobca), ako sa podaním, doručeným mu 2.5.2016, žalobca vyjadril k podaniu žalovanej z 21.3.2016 (reprodukoval podstatný obsah podania), akú žalovaná vo svojej duplike, doručenej mu 26.8.2016 (vyjadrenie k replike žalobcu doručenej mu 2.5.2016), vzniesla námietku a, čo žiadala, čo žalobca na pojednávaní 29.5.2018, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, uviedol, a čo uviedla na tomto pojednávaní žalovaná. Ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo zo správy o vyšetrení príčin a okolností pracovného úrazu z 2.9.2008 vyplynulo, čo Záznam inšpektorátu práce Košice z 29.9.2008 uvádza, čo vyplýva zo správ pre ošetrujúceho lekára a ďalších lekárskych správ nachádzajúcich sa v spise (č.l.14-43), z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (ďalej len SSU) z 23.10.2009, vypracovaného E.. Š. J. B.., z hodnotenia SSU z 15.12.2009 E.. H. U. I. E.. Q. E. B.., z listu žalobcu z 13.1.2010, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne (ďalej len SP) pobočka Košice z 19.5.2010 č.XXXXXXXXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 1.7.2010, z rozhodnutia žalovanej z 28.10.2010 č.3086896-4/2010- BA, z rozhodnutia SP pobočka Košice z 19.5.2010 č.XXXXXXXXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11.11.2010, z rozhodnutia SP pobočka Košice zo 4.2.2013 č.430-49/2013-KEM, z rozhodnutia žalovanej z 15.4.2013 č.24526-2/2013-BA, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.4.2013, zo znaleckého posudku (ďalej len ZP) E.. H. R. č.031/12 z 18.3.2012, z návrhu dohody o vyrovnaní o náhrade za SSU z 25.3.2015, adresovanej SP pobočka Košice, z listu z 31.3.2015, doručeného právnemu zástupcovi žalobcu 8.4.2015, z listu žalobcu, datovaného 12.11.2015, zaslaného SP, pobočka Košice 18.11.2015, zo stanoviska žalovanej k dohode o vyrovnaní a náhrade za SSU, doručeného žalobcovi 26.11.2015,
čo zistil z rozsudku Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 6S 107/2013-42 z 24.6.2015 a z rozsudku 7Sžso/67/2015 z 30.3.2017 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR), čo svedkyňa E. P. (manželka žalobcu) vo výsluchu uviedla a, čo vyplynulo z výsluchu svedkyne P. Š. (dcéry žalobcu) a svedka A. Š. (zaťa žalobcu). Zistený skutkový stav posúdil súd podľa týchto ust. právnych predpisov: Citoval znenie § 2 písm. c),§ 13 ods.3 písm. h),§ 99 zák.č.461/03 Z. z. o sociálnom poistení, § 5 ods.1,2,5,§ 6, zák.č.437/04 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.273/94 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej zák.č.437/04 Z. z.; poznámka súdu) a Oznámenie Ministerstva zdravotníctva SR č.172/09 Z. z. a uviedol: Žalobca sa podanou žalobou domáhal zvýšenia náhrady za SSU podľa § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. priznanej jednotlivými právoplatnými rozhodnutiami žalovanej. Žalovaná nimi rozhodla o úrazovej dávke - náhrade za SSU, ktoré vzniklo v súvislosti s pracovným úrazom žalobcu a medzi nimi nedošlo k dohode o vyrovnaní ohľadne zvýšenia tejto náhrady za SSU (§ 6 ods.1,3 zák.č.437/04 Z. z.). Žalovaná je poskytovateľom náhrady za SSU ako úrazovej dávky na základe § 2 písm. c),§ 13 ods.3 písm. h),§ 99 zák. o sociálnom poistení a otázka jej pasívnej legitimácie, ohľadne nároku na zvýšenie náhrady za SSU podľa § 6 ods.1,3 zák.č.437/04 Z. z. nebola v tomto konaní sporná. Po rozhodnutí odvolacieho súdu nebolo pochýb ani o tom, že aj zvýšenie náhrady za SSU je úrazovou dávkou poskytovanou z úrazového poistenia (aj) z dôvodu, že ak by to tak nebolo, generálny riaditeľ žalovanej by nebol oprávnený uzavrieť dohodu o vyrovnaní podľa § 6 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.437/04 Z. z., lebo žalovaná by nebola poskytovateľom úrazovej dávky - zvýšenia náhrady za SSU. Spornou po rozhodnutí NS SR z 30.3.2017 nebola ani výška základného nároku na náhradu za SSU priznaná doterajšími rozhodnutiami žalovanej, teda 5 650 bodov, ktorým zodpovedá 81 700 €. Nespornou bola aj okolnosť, že žalobca si u žalovanej listom z 13.1.2010 uplatnil náhradu za SSU za 9 095 bodov (14,46 € za bod), spolu 131 513,70 € na základe posudkov E.. U. v rozsahu 7 895 bodov a E.. J., B.. v rozsahu 1 200 bodov. Žalovaná rozhodnutím z 19.5.2010 č.XXXXXXXXXX priznala mu náhradu za SSU v sume 58 347 € (4 035 bodov). Pri rozhodovaní o nároku vychádzala z posudku o SSU E.. U. z 15.12.2009 a bodového hodnotenia 7 895 bodov. Rozhodnutím žalovanej z 19.5.2010 č.XXXXXXXXXX bola mu priznaná náhrada za SSU 17 352 € (1200 bodov) na základe posudku o SSU E.. J. B.. z 23.10.2009. Na základe ZP E.. R. z 18.3.2012 o SSU na 5 650 bodov žalovaná rozhodnutím z 4.2.2013 č.430-49/2013-KEM priznala mu nárok na náhradu za SSU v dôsledku pracovného úrazu z 1.8.2008 v sume 6 001 € (415 bodov). Žalovaná tak priznala náhradu za SSU za 5 650 bodov, teda 81 700 €, ktoré mu vyplatila. Ide o konečnú výšku náhrady za SSU potom, čo v prevyšujúcej časti 3 445 bodov (rozdiel medzi pôvodne uplatnenými 9 095 bodmi a počtom bodov, za ktoré bola náhrada priznaná) mu jednotlivými rozhodnutiami plniť odmietla, a ktoré boli predmetom preskúmania v správnom súdnictve s vyústením do rozsudku NS SR 7Sžso/67/2015 z 30.3.2017, ktorý tak s konečnou platnosťou rozhodol celej žalobcom uplatnenej výške úrazovej dávky, ktorá (aj po tomto rozhodnutí súdu) zostala vo výške 81 700 €. Žalobca listom z 25.3.2015 požiadal žalovanú o uzavretie dohody o vyrovnaní podľa § 6 ods.1 zák.č.437/04 Z. z. - teda o zvýšenie náhrady o 50 %, ktorú vymedzil na sumu 57 080,85 € z hodnotenia SSU E.. U. v počte bodov 7 895 (1 bod po 14,46 €, na základe čoho 50 % zo 114 161,70 € predstavuje 57 080,85 €). Žalovaná listom z 31.3.2015 odmietla uzavretie takto navrhnutej dohody o vyrovnaní ohľadne zvýšenia náhrady s odôvodnením, že o priznaní základného nároku na náhradu za SSU nebolo v danej veci právoplatne rozhodnuté. Zo žaloby je zrejmé, že si uplatnil nárok na zvýšenie náhrady za SSU o 50 % z doteraz celkovo vyplatenej sumy náhrady za SSU, teda 50 % z 81 700 € (58 347 € + 17 352 € + 6 001 €), čo predstavuje 40 850 €. Žalovaná návrhu na uzavretie dohody o vyrovnaní nevyhovela z dôvodu, že v čase podania návrhu dohody nebolo rozhodnuté ako základnom nároku na úrazovú dávku (SSU), keď je zrejmé, že požadoval o zvýšenie aj z dovtedy nepriznanej (ňou zamietnutej) sumy. V návrhu dohody o vyrovnaní požadované zvýšenie o 50 % z bodového hodnotenia 7 895 bodov (1 bod po 14,46 €), teda 57 080,85 € zodpovedá žalobou uplatnenému nároku 4 450 bodov (4 035 bodov a 415 bodov), teda 32 173,50 € (50 % zo 64 347 €). V zostávajúcej výške žalobou uplatňuje 8 676,50 € - po zaokrúhlení 8 676 €, ktorá predstavuje 50 % zo sumy 17 352 € (1 200 bodov), ktorá nie je zahrnutá v návrhu dohody o vyrovnaní (rozdiel medzi sumou 40 850 € a 32 173,50 €). Suma požadovaná v žalobe 40 850 € je sumou vychádzajúcou z právoplatne priznanej úrazovej dávky, pričom je nižšia ako suma 57 080,85 € požadovaná v návrhu dohody o vyrovnaní. Zásadnou je preto otázka, do akej miery je žalovaná viazaná návrhom dohody o vyrovnaní, pokiaľ ide o dôvody, z ktorých si uplatňuje zvýšenie, či tieto jej bránia rozhodovať aspoň o časti nároku na zvýšenie náhrady, a či tieto dôvody z návrhu dohody musia byť premietnuté aj do obsahu žaloby, v ktorej však od žalovanej požaduje menej ako v návrhu dohody, ale z iných dôvodov. Jej povinnosť
plniť zvýšenie náhrady za SSU vzniká vtedy, ak dôjde k dohode poškodeného s ňou, resp. rozhodnutím súdu, ak k dohode v predpokladanom čase nedošlo, a poškodený sa nároku uplatneného v dohode domáha proti povinnému subjektu súdnou cestou. Podľa § 6 ods.3 zák.č.437/04 Z. z. je predpokladom uplatnenia nároku na zvýšenie náhrady za SSU na súde podanie návrhu dohody o vyrovnaní a márne uplynutie 3 mesačnej lehoty na jej uzavretie tak, že do 3 mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda a neuspokojili sa nároky poškodeného. Podanie návrhu na uzavretie dohody o vyrovnaní je podmienkou uplatnenia žaloby na súde, a preto ak žalobca podáva žalobu potom, čo návrhu vyhovené nebolo, môže tak urobiť len s odkazom na to, že žalovanej predostrel návrh dohody a márne uplynula lehota na jej uzavretie a plnenie z nej. Právna úprava v § 6 ods.3 zák.č.437/04 Z. z. teda predpokladá podanie návrhu na uzatvorenie dohody zo strany poškodeného, čím podmieňuje jeho právo uplatniť nárok na zvýšenie náhrady za SSU na súde. Tento návrh na uzatvorenie dohody má viesť ku komunikácii medzi poškodeným na jednej strane a povinným subjektom na strane druhej a má za cieľ dosiahnuť zmier, teda vo svojej podstate mimosúdne vyriešenie veci. Povedané inak jeho zmyslom je predchádzať súdnym sporom. Keďže v zák.č.437/04 Z. z. nie je ust., ktoré by spôsob podania tohto návrhu na uzatvorenie dohody priamo upravovalo a nie sú vymedzené žiadne požiadavky na jeho kvalitu, tento návrh - podľa jeho názoru - nemusí byť prísne formálny. Z hľadiska posúdenia splnenia podmienky uvedenej v § 6 ods.3 zák.č.437/04 Z. z. vo vzťahu k okolnostiam v posudzovanej veci považoval za potrebné pozornosť upriamiť na cieľ, ktorý zák. sledoval ust. o podaní návrhu na uzatvorenie dohody o vyrovnaní, ktorým nepochybne bolo vyvolať zmier, či jednanie s výsledkom mimosúdneho usporiadania nároku a predídenie súdnemu sporu. Metóda výkladu cit. ust. teda nie je určená iba jeho predmetom, ale aj jeho zmyslom a funkciou. K aplikácii práva nemožno z hľadiska jeho opodstatnenosti pristupovať formalisticky bez toho, aby vzal do úvahy podstatu a zmysel inštitútu dohody o vyrovnaní, tiež povahu uplatneného nároku vo vzťahu k odmietavému stanovisku žalovanej k uplatnenému nároku v návrhu dohody, resp. pasívnemu postoju v tomto konaní. Žalobca splnil podmienku podľa § 6 ods.3 zák.č.437/04 Z. z. tým, že žalovanej podal návrh na uzavretie dohody o vyrovnaní na sumu 57 080,85 €, ktorá pokrýva sumu 40 850 € uplatnenú žalobou, a ktorej výška bola už v čase návrhu dohody podanej žalovanej známa, keď rešpektovala sumu priznanú jej právoplatnými rozhodnutia o základnom nároku na úrazovú dávku. Pokiaľ odmietala mu plniť podľa navrhnutej dohody len preto, že o časti nároku na základnú úrazovú dávku nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté, nič jej nebránilo, aby s ním konala aspoň o časti, ktorá zodpovedala v tom čase právoplatne priznanému základnému nároku na úrazovú dávku, príp. v rozsahu podľa svojej úvahy mu vyhovela v tejto časti návrhu dohody tak, ako postupne mu vyhovela v rámci rozhodovania o základnom nároku na úrazovú dávku. O to viac mohla k prerokovaniu návrhu dohody o vyrovnaní pristúpiť po podaní žaloby v tejto veci a najmä po rozhodnutí NS SR z 30.3.2017 a po zrušení rozsudku zo 17.2.2017 odvolacím súdom a jednoznačný právny názor v ňom vyjadrený, a to i napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu. V tomto spore (po zrušení veci odvolacím súdom) však zvolila pasívny postoj vo vzťahu k žalobcovi, hoci prerokovanie návrhu dohody „odkladala“ (úvodzovky súd) po právoplatnom skončení konania o celej úrazovej dávke. Bez akejkoľvek obrany, či argumentácie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu všetko ponechala na jeho úvahu. Vychádzajúc z uvedeného preto za základ pre rozhodnutie o nároku žalobcu na zvýšenie náhrady SSU vo výške 40 850 € vzal sumu 81 700 €, keď rozhodujúcou podľa § 6 ods.3 zák.č.437/04 Z. z. je jedine okolnosť, že navrhoval dohodu o vyrovnaní vo výške 57 080,85 €, ktorej v lehote 3 mesiacov nevyhovela. Okolnosť, ktorá tvorila jej doterajšiu obranu (odhliadnuc od odvolacím súdom prekonanej námietky premlčania a vymedzenia povahy zvýšenia náhrady za SSU, ktoré boli prezentované aj v odvolacom konaní, v tejto časti konania pred ním viac nie sú sporné), že v časti sumy navrhovanej touto dohodou v tom čase prebiehalo konanie v rámci správneho súdnictva, je v čase tohto jeho rozhodnutia irelevantná. Rešpektujúc uvedené úvahy o povahe návrhu dohody o vyrovnaní a skutočnosť, že v návrhu dohody si žalobca uplatnil viac ako v samotnej žalobe, ale v časti sumy 8 676 € v návrhu dohody neodkázal na jej základ 17 352 € zodpovedajúci 1 200 bodom (v tom čase už právoplatne priznaný rozsah úrazovej dávky) v spojení so skutočnosťou, že konanie o dohode bolo žalovanou odsúvané na okamih konečnej platnosti základnej úrazovej dávky, by sa iný jeho postup, ohľadne posúdenia žalobou uplatnenej sumy javil ako príliš formalistický a v rozpore s podstatou a zmyslom inštitútu dohody o vyrovnaní a odškodnenia, ktoré žalobca žalobou sledoval a domáhal sa. Odškodnenie za sťaženie SSU má predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (rozhodnutie NS SR 3Cdo 192/2015). SSU sa rozumie jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľby životného partnera, príp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Odškodnenie za SSU je náhradou nemateriálnej škody a
má slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné „pôžitky“ na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzení v živote. Už samo základné odškodnenie SSU je vo svojej podstate náhradou za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Pri vypracovaní bodového ohodnotenia lekárom v súlade s § 10 ods.4 zák.č.437/04 Z. z. je primerané zvýšenie základného počtu bodov umožnené už touto zákonnou úpravou, a to až na dvojnásobok. Primerané zvýšenie podľa tohto ust. predpokladá existenciu skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Aplikácia § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. potom závisí od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom rozsah, intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v prípadoch hodných osobitného zreteľa podstatne prevyšuje rozsah a intenzitu predpokladanú v § 10 ods.4 zák.č.437/04 Z. z. Postup podľa tohto ust. odôvodňuje existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa ako jediného kritéria určeného zák., ktoré nie sú žiadnym právnym predpisom definované a vymedzené. Stanovuje však medze jeho aplikácie pri posúdení kvality života poškodeného vychádzajúc vždy z individuálnych okolností prípadu v podobe zmarenia alebo podstatného sťaženia dosiahnutia celoživotného cieľa alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Z § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. ďalej vyplýva, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je aj uznanie invalidity, môže náhradu za SSU zvýšiť najviac o 50 %. Jedným, nie však jediným faktorom, na postup podľa toho zákonného ust. je uznanie invalidity („viď“ R 35/2013 - rozhodnutie NS SR 5Cdo 212/2012). V rozhodnutí 3Cdo 192/2015 NS tiež uviedol, že pre správne určenie výšky odškodnenia za SSU je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia musí dbať na to, aby jeho rozhodnutie rešpektovalo princíp proporcionality, ktorý vyžaduje existenciu vzťahu primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou. Žalobca žil pred úrazom rodinným životom bežného zamestnaného muža blížiaceho sa k dôchodkovému veku. Nemal v úmysle „odísť na dôchodok“ (úvodzovky súd), uvažoval o podnikaní v oblasti drobných stavebných prác. Venoval sa filatelii a svoj voľný čas trávil s rodinou predovšetkým na chate prechádzkami, hubárčením a rybačkami. Jeho záľubou bola v podstate akákoľvek práca v domácnosti, kedy bol schopný vykonávať činnosti obvykle vyžadujúce určitú zručnosť, ktorá nie je vlastná každému, inak povedané, vykonával práce, ktoré si vyžadovali vyššiu mieru odbornosti v podobe rôznych opráv a úprav nielen vo svojej domácnosti. Je možné konštatovať, že neviedol spoločenský život v pravom zmysle slova, šlo skôr o ochotu pomôcť komukoľvek z blízkych či priateľov a v tejto rovine túto stránku svojho života udržiaval. Z hľadiska uvedeného ho nemožno hodnotiť a považovať za osobu, ktorá by pred úrazom dosahovala mimoriadne výsledky (výkony) či už v osobnej, pracovnej, kultúrnej alebo športovej oblasti. Utrpel úraz takmer ako 62 ročný pri plnení pracovných úloh svojho zamestnávateľa. Nebol uznaný za invalidného, miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť však (podľa jeho nepopretého tvrdenia na pojednávaní 13.11.2018) bola stanovená na 80 %. Po úraze stratil periférne videnie, zrakový vnem však ostal mu zachovaný, je schopný pozerať a rád pozerá televíziu. Je pri pohybe obmedzený v rozsahu periférneho videnia, s čím je spojená orientácia v priestore, preto mimo domáceho prostredia nepochybne potrebuje pomoc a sprievod inej osoby. Trpí ľahkou poruchou okohybných nervov, pričom hlavný okohybný nerv poškodený nie je. Čiastočne stratil čuch, čo potvrdzuje aj výpoveď jeho manželky. Strata chuti je úplná a trvalá. Strata vlasov, kostné defekty lebky, či existencia jaziev na hlave a krku sú po úraze prítomné bez prognózy zhoršovania, ale v zásade jeho ďalšie uplatnenie v živote a v spoločnosti neobmedzujú. Trpí ľahkou poruchou tvárového nervu bez výraznejšieho obmedzenia funkcie tvárových svalov a čiastočným pravostranným ochrnutím tela, ktoré však podľa výpovedí svedkov nebráni mu zapojiť sa do jednoduchých aktivít a pomáhať, napr. pri ukladaní dreva zaťovi. Dokáže sa sám najesť, obliecť a bez pomoci dokáže zabezpečovať všetky základné hygienické návyky. Zabezpečenie a vytvorenie vhodných podmienok pre takéto jeho „fungovanie“ je však plne v rukách jeho rodiny - manželky, dcéry a zaťa. Zmena v jeho živote - podľa jeho názoru - nastala v zmene jeho psychického stavu po ťažkom poraní hlavy. Došlo uňho k nepochybnej zmene osobnosti a povahových čŕt, osobného a rodinného života „smerom“ k manželke, dcére a vnúčatám, keď z výpovedí svedkov nepriamo vyplynulo, že nie je schopný saturovať ich citové potreby dané vzájomnými rodinnými väzbami a v tomto smere sa nejakým spôsobom navonok voči nim prejavovať. Podľa svedkyne (jeho manželky) po úraze nevie čítať a písať, naučil sa len podpísať. Ide o nesporne závažnú okolnosť majúcu vplyv na jeho uplatnenie sa v ďalšom živote, ktorá ho ochudobňuje o možnosť vlastnej realizácie „smerom“ do svojho vnútorného sveta, ale aj navonok vo vzťahu k okolitému prostrediu. Neschopnosť čítať a písať
(aj keď nie je zrejmé, či by sa to mohol opätovne naučiť, tak ako sa naučil podpísať) nepochybne jeho život značne obmedzuje. Je ochudobnený o plnohodnotné vnímanie sveta nielen z pohľadu obmedzenia (straty) zmyslov, ale aj z pohľadu mentálneho a vnútorného prežívania, a následného obmedzenia fyzických aktivít ako dôsledku poškodenia mozgu, ktorý to ďalej neumožňuje (nejde teda o stratu hybnosti končatín, ale skôr neschopnosť vykonávať predchádzajúce aktivity z dôvodu jeho poškodeného vnímania a jeho schopnosti zvládnuť a posúdiť všetky okolnosti a dôsledky s tým spojené). Podľa výpovedí svedkov (jeho manželka a jeho dcéra) vníma okolitý svet, udalosti v ňom, pravidelne sleduje správy, či obľúbené programy v televízii, je schopný komunikovať a viesť rozhovor. V určitom smere je samostatný, keď dokáže (vie) sa najesť, obliecť umyť a p. Jeho život sa však podľa výpovedí svedkov zúžil na uspokojenie základných životných potrieb - stravovanie, spánok, osobná hygiena a aktivity v podobe pozerania televízie, občasného trávenie času v záhrade a pomoci v domácnosti. Vyskytla sa uňho poúrazová epilepsia, ktorá tiež kladie zvýšené nároky na dohľad nad ním. Je odkázaný na bezprostrednú a neustálu pomoc svojich blízkych, či opatrovanie inou osobou, pričom táto (pomoc) spočíva vo vytvorení vhodných a bezpečných podmienok pre jeho život a pre zabezpečenie jeho základných potrieb. Nemal pochybnosti o tom, že by nedokázal žiť sám a zabezpečovať si podmienky pre uspokojovanie svojich existenčných potrieb. Jeho odkázanosť je v tomto smere zrejmá. Vnímal závažnosť jeho obmedzení vo všetkých oblastiach jeho života, ktorý žil v čase, keď utrpel úraz, vrátane jeho možností a schopností jeho ďalšieho plného uplatnenia v súkromnom, rodinnom i v pracovnom živote. V čase úrazu sa blížil k dôchodkovému veku. Vek poškodeného sám o sebe nie je okolnosťou rozhodujúcou a jedinou pre posúdenie jeho uplatnenia v ďalšom živote. Je naďalej schopný určitej fyzickej aktivity, podľa výpovedí rád pomáha v činnostiach, ktoré si sám vyberie. Treba však prihliadnuť na to, že v čase jeho rozhodnutia má takmer 72 rokov (v čase úrazu takmer 62), čo má popri strate hybnosti pravej strany tela a koordinácie v spojení s poškodením zraku nepochybne odraz aj v jeho fyzickej kondícii. Táto časť jeho života je prirodzene (bez ohľadu na následky poškodenia zdravia) spätá s úbytkom fyzických síl a predpokladov pre podávania maximálnych výkonov „z pohľadu“ kondície, čo na druhej strane nebráni tomu, aby sa bol v tomto smere realizoval naďalej v rozsahu rešpektujúcom jeho fyzické možnosti a schopnosti. Bol toho názoru, že nemožno ako jedno z kritérií ďalšieho uplatnenia opomenúť vek poškodeného, pretože ak má posúdiť stratu alebo obmedzenie poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti, musí vychádzať aj z okolnosti jeho veku, lebo ten sám o sebe determinoval rozsah a jeho možnosti ďalšieho uplatnenia v čase bezprostredne pred úrazom a teda aj po ňom („viď“ ods.28 rozsudku NS SR 3Cdo 209/2017 z 21.6.2018). Iná je totiž možnosť realizovať sa, napr. v pracovnom živote u 30 ročného človeka, ktorého fyzická zdatnosť je iná ako u o 30 rokov staršieho človeka. Považoval za nutné uviesť aj to, že pracoval fyzicky a manuálne, teda nešlo o duševnú prácu, u ktorej je predpoklad možností a schopností naplno sa jej venovať omnoho dlhší ako u človeka, ktorý je odkázaný na svoje fyzické sily a manuálne zručnosti. Preto musel vziať na zreteľ, že bol v dôchodkom veku, ktorý v určitej (nie však zásadnej) miere vyplýva na jeho ďalšie pracovné a spoločenské uplatnenie. Uzatváral, že je nepochybne vylúčený z akéhokoľvek pracovného uplatnenia v dôsledku úrazu, na druhej strane určité obmedzenie pracovnej sebarealizácie, či strata predpokladov pre vykonávanie určitých činností je prirodzená jeho veku. Nič to však nemení na jeho konštatovaní, že jeho život spočívajúci v jeho záľubách, vnútornom prežívaní a schopnosti venovať sa sebe a svojim vnútorným potrebám daným jeho povahou a osobnosťou pred úrazom a následne uspokojovať a citové a rodinné väzby k svojim blízkym utrpel trvalý a nepochybný zásah bez ohľadu na jeho vek. Hodnotiac tieto individuálne okolnosti prípadu a porovnaním života poškodeného pred a po úraze, bol toho názoru, že napriek zistenej závažnosti a trvalosti poškodenia jeho zdravia - zmeny v osobnosti, straty, či poškodenia zmyslov, fyzickom hendikepe, jeho odkázanosti na pomoc a starostlivosť druhých, nejde u neho o najzávažnejšie možné SSU, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia (50 %). Považoval za nutné porovnať a zohľadniť také prípady poškodenia zdravia ako je úplné ochrnutie človeka bez schopnosti akéhokoľvek pohybu, polohovanie, podávanie umelej výživy, strata vnímania či neschopnosť akejkoľvek komunikácie, kedy kvalita života po poškodení je neporovnateľne horšia ako pred ním a znamená úplné vylúčenie z predchádzajúceho spôsobu života (s takýmito úvahami sa stotožnil aj NS SR v rozsudku 3Cdo 209/2017 z 21.6.2018 - „viď“ ods.33 a 34 jeho odôvodnenia). Nespochybňoval pretrvávajúce dôsledky úrazu na jeho život a jeho obmedzenia v ďalšom živote, ktoré vykazujú charakter hodný osobitného zreteľa, nie je možné ich však premietnuť do finančného odškodnenia v rozsahu ním požadovaného. Podľa jeho presvedčenia je, vzhľadom na charakter jeho poškodenia a možný vývoj jeho zdravotného stavu do budúcna s ohľadom na stupeň a rozsah obmedzenia a straty predpokladov pre jeho uplatnenie v živote a v spoločnosti, dôvodné priznať mu zvýšenie SSU podľa § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. v rozsahu 20 % zo základného bodového hodnotenia SSU, čo predstavuje 16 340 €. Uvedené - podľa jeho názoru - dostatočne vystihuje povahu individuálnych dôvodov, ktoré v danom prípade treba považovať za dôvody
hodné osobitného zreteľa. S prihliadnutím na závažnosť a intenzitu následkov poškodenia jeho zdravia vo všetkých oblastiach jeho súkromného, pracovného a spoločenského života považoval toto zvýšenie za primerané. Zvýšenie náhrady za SSU je vždy vecou jeho úvahy v medziach určených zák. (§ 5 ods.5 zák.437/04 Z. z.). V prevyšujúcej časti potom žalobu ako nedôvodnú z dôvodov, ktoré uviedol, zamietol. Lehota určená na plnenie žalovanou žalobcovi vyplýva z § 232 ods.3 CSP. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, pričom vychádzal zo skutočnosti, že predmetom konania je zvýšenie náhrady za SSU. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania považoval za potrebné si uvedomiť, že výška priznanej náhrady podľa § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. je otázkou právnou a bola výlučne vecou jeho úvahy. V takom prípade je žalobca vo veci podľa § 255 ods.1 CSP úspešný v celom rozsahu bez ohľadu na to, že nárok uplatnil vo „vyššej“ výške. Má však proti žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania len z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods.2 CSP). 3. Proti rozsudku žalobca, v zákonnej lehote a podľa § 365 ods.1 písm. f),h) C. s. p. podal odvolanie a navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že žalovaný sa zaviaže zaplatiť mu zvýšenie SSU vo výške 40 850 €, trovy konania a právneho zast. v rozsahu 100 %, trov odvolacieho konania vo výške 100 % a uviedol: I. Dôvody odvolania: Podával odvolanie proti rozsudku v zmysle § 358,§ 362,§ 365 ods.1 písm. f),h) C. s. p. v ktorom súd rozhodol tak, že mu priznal náhradu z titulu zvýšenia SSU vo výške 16 340 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd priznal mu proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie súdu v časti, ktorým je žalovaný povinný uhradiť mu 16 340 € a v časti, ktorým súd rozhodol, že proti žalovanému má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nie je odvolaním dotknuté. Podané odvolanie odôvodňuje § 365 ods.1 písm. f),h) C. s. p. tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. II. Doterajší priebeh konania. 1.8.2008 v pracovnej dobe a pri plnení pracovnej úlohy utrpel úraz s devastačnými trvalými následkami. Úraz, ktorý utrpel v zmysle § 4,§ 8 ods.1 písm. a) zák.č.461/03 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, je pracovným úrazom. Predmetnou žalobou sa domáha náhrady za zvýšenie SSU ako úrazovej dávky, ktorá sa v zmysle § 13 ods.3 písm. h) zák.č.461/03 Z. z., poskytuje z úrazového poistenia, ktoré je v zmysle § 2 písm. c) zák.č.461/03 Z. z. poistením pre prípad poškodenia zdravia v dôsledku pracovného úrazu. Sociálne poistenie v zmysle § 120 ods.1 zák.č.461/03 Z. z, vykonáva žalovaný, ktorý je v predmetnej právnej veci pasívne legitimovaný. Žalovaný mu z titulu základu za SSU vyplatil celkovo 81 700 €. III. Súd nesprávne právne posúdil jeho právo uplatnené podľa § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z., keď mu priznal zvýšenie SSU len vo výške 20 %. Citoval znenie § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. Vykonaným dokazovaním boli jednoznačne preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa. V príčinnej súvislosti s pracovným úrazom a jeho následkami došlo uňho k zásadnej zmene a zásahu do jeho života. Pred úrazom absolútne neuvažoval o možnosti odchodu do dôchodku, ba pripravoval sa na podnikanie. Bol veľmi činorodý, nebola práca, ktorú by nebol vedel urobiť. Bol veľmi zručný, spoločenský. Venoval sa záľubám, venoval sa rodine, venoval sa vnúčatám. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uňho miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bol stanovená na 80 %. Následkom pracovného úrazu uňho došlo k úplnej strate možnosti uplatnenia sa v živote, došlo k nepochybnej zmene osobnosti a povahových čŕt, ako i zmene v osobnom, rodinnom života. Je ochudobnený o plnohodnotné vnímanie sveta nielen z pohľadu straty zmyslov (čuchu, chuti, zraku), ale je ochudobnený aj z pohľadu mentálneho a vnútorného prežívania života. Následkom úrazu nevie písať, čítať. V príčinnej súvislosti s pracovným úrazom je nepochybne vylúčený z akéhokoľvek pracovného uplatnenia, ako i z možnosti pracovnej sebarealizácie. Stratil možnosti uplatnenia sa v živote a v spoločnosti. Stratil aj športové aktivity (prechádzky, športovanie s vnúčatami). Je úplne vylúčený z predchádzajúceho spôsobu života. Stratil aj svoje záľuby (hubárčenie, filatelia, práca v záhrade, rybačka). Následkom úrazu sa mu radikálne zmenila aj povaha. Z veselého človeka sa stal namosúreným, hašterivým, sarkastickým, popudivým. V príčinnej súvislosti s úrazom vznikla uňho poúrazová epilepsia, a preto musí byť neustále pod dozorom. Následkom úrazu stratil aj orientáciu a preto nikde nemôže ísť sám, lebo sa nevie vrátiť. Z činorodého človeka sa stal človekom nesamostatným, ktorý je odkázaný na pomoc inej osoby. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a to, že by nemohol žiť sám. Nesprávnym „právny“ posúdením súdu je aj to, že pri svojom rozhodovaní bral do úvahy jeho vek v čase rozhodovania, čo však nevyplýva z § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. Právo na zvýšenie SSU v zmysle cit. ust. nie je limitované vekom, ale preukázaním dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd „prevej“ inštancie nedostatočne vyhodnotil, že preukázané mimoriadne závažné okolnosti ho nepochybne diskvalifikujú a v zásadnej miere mu znemožňujú uplatnenie vo všetkých sférach života. Súd taktiež nedostatočne vyhodnotil tú skutočnosť, že odškodnenie za SSU plní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu. V prípade
mimoriadneho zvýšenia SSU ide o odškodnenie, ktoré sa poskytuje len jednorázovo s ktorým sa tak majú jednorázovo kompenzovať všetky budúce strádania poškodeného, Výška odškodnenia preto musí rešpektovať jeho reparačný charakter a byť naplnením toho, že odškodnenie má slúžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťovanie radosti a neskoršia strata možnosti tieto prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohla byť prinajmenšom čiastočne vynahradené, zmiernené niečím, čo poškodenému môže naopak privodiť potešenie alebo radosť. Následky pracovného úrazu, ako to bolo preukázané vykonaným dokazovaním, ho hendikepujú vo všetkých oblastiach života. Súd, pre rozhodnutie vo veci samej, nedostatočne vyhodnotil preukázané skutočné dôvody hodné osobitného zreteľa. Nezohľadnil, že odškodnenie za SSU plní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu. Nebral do úvahy, že náhrada za SSU sa poskytuje jednorázovo a ktorou sa majú jednorázovo kompenzovať všetky budúce strádania poškodeného, ako i to na čo má toto odškodnenie poškodenému slúžiť. Nevychádzal plne zo zákonného § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. 4. Žalovaná po oboznámení sa s odvolaním žalobcu predložila konajúcemu súdu nasledovné vyjadrenie: Uviedla, ako bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom, čoho sa v predmetnom konaní žalobca domáhal (žaloba zo 17.2.2016) a s akým odôvodnením v odvolaní napadol predmetný rozsudok (body1.,2. a 3.). uviedla, čo je zrejmé z dikcie zák. a citovala znenie § 6 ods.1 zák.č.437/04 Z. z. Z cit. ust. nevyplýva povinnosť pre poskytovateľa, resp. pre konajúci súd, že automaticky má za povinnosť zvýšiť SSU o 50 %. 4. Bola toho názoru, že prvostupňový súd precízne odôvodnil skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za SSU (viď bod 59,60,61 rozsudku) a vyvodil právny záver aj s poukazom na rozsudok NS SR 3Cdo 209/2017 (ods.33 a 34 odôvodnenia) z 21.6.2018, z ktorého vyplýva, že súd nespochybňuje pretrvávajúce dôsledky úrazu na život žalobcu a jeho obmedzenia v ďalšom živote, ktoré vykazujú charakter hodný osobitného zreteľa. Nie je možné ich však „premietnúť“ do finančného odškodnenia v rozsahu požadovanom žalobcom. 5. Jeho tvrdenie, že prvostupňový súd nezohľadnil vo veci samej, satisfakčnú funkciu SSU je účelové, nakoľko táto bola zohľadnená aj v základnom bodovom hodnotení a boli akceptované aj zásady na hodnotenie spoločenského uplatnenia (§ 10 zák.č.437/04). Žalobca mal vyplatenú náhradu za SSU v sume 81 700 €, z ktorej je súd povinný vychádzať pri „zvýšovaní“ SSU. Z uvedeného je zrejmé, že všetky námietky uvedené v odvolaní mal už zohľadnené a aplikované v základnom bodovom hodnotení. Uplatnil si nárok aj na úrazové dávky náhrada za bolesť, jednorazové vyrovnanie, náklady spojené s liečením. Vyplatila mu na úrazových dávkach 108 330,48 €. V prílohe predkladala potvrdenie o vyplatených úrazových dávkach. 6. Na základe uvedeného poukazovala na skutočnosť, že súd riadne odôvodnil súdne rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto nároku. (ÚS115/03). 7. V intenciách uvedeného navrhovala potvrdiť rozsudok vecne správny, v súlade s § 387 ods.1 CSP. 5. Žalobca v odvolacej replike, o. i., uviedol: Žalovaný svoje vyjadrenie založil na tvrdení, že jeho právo žalobcu na zvýšenie SSU uplatnené v zmysle § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. v rozsahu ako bolo uplatnené v žalobe, nebolo preukázané. Tvrdenie žalovaného je účelové, čo preukazujú nasledovné skutočnosti. Ďalej doslovne opakoval niektoré skutočnosti uvedené v odvolaní a uviedol: Žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje, že jeho satisfakčná funkcia už bola zohľadnená v zvýšení základného hodnotenia SSU posudzujúcim lekárom v lekárskom posudku. Tvrdí aj to, že v základnom zvýšení SSU v lekárskom posudku boli akceptované dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré bolo v odvolaní poukázané. Žalovaný tým, že dôvody hodné osobitného zreteľa a satisfakčnú funkciu subsumuje pod § 10 ods.4 zák.č.437/„20004“ Z. z., ide o nesprávne právne posúdenie veci. Zvýšenie SSU podľa § 10 ods.4 zák.č.437/04 Z. z. a náhrada za SSU podľa § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z., sú 2 samostatné nároky o ktorých rozhoduje iný subjekt a ktoré nie je možné subsumovať. Na zvýšenie SSU podľa § 10 ods.4 zák.č.437/04 Z. z. je kompetentný posudzujúci lekár, ktorý vydáva lekársky posudok. Citoval znenie § 5 ods.5 zák.č.437/04 Z. z. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor vyslovený KS Prešov v konaní 15Co 12/2012 z 29.5.2013, ktorý citoval. 6. Žalovaná po oboznámení sa s replikou žalobcu predložila konajúcemu súdu nasledovnú dupliku, v ktorej uviedla: 1. Tvrdenie „žalovaného“ v replike doručenej 5.3.2019 je klamlivé, nakoľko z obsahu jej vyjadrenia nevyplýva tvrdenie, že právo žalobcu na zvýšenie SSU uplatnené v rozsahu ako to bolo uplatnené v žalobe nebolo preukázané. Ona ako sporová strana má právo na procesnú obranu v súlade s ust. „SCP“. V rámci tejto obrany poukázala na skutočnosť, že žalobca mal zohľadnenú satisfakčnú funkciu aj pri zvyšovaní SSU (§ 10 zák.č.437/04 Z. z.). 2. Citovala znenie § 10 ods.4 zák.č.437/04 Z. z. Už zo samotnej citácie vyplýva satisfakčný účinok. 3. Žalobca odvolacie dôvody založil na nesprávnom právnom posúdení a na nesprávnych skutkových zisteniach. Nesprávnym posúdením veci podľa CSP treba rozumieť omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza v prípade, ak súd aplikoval na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis
alebo ak súd síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. V danej veci bola toho názoru, že k pochybeniu nedošlo. 4. Bola toho názoru, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu v prevyšujúcej časti založil na skutkových zisteniach, ktoré vyplynuli z dokazovania a vyšli najavo, prihliadal na všetky tieto skutočnosti a vykonané dokazovanie precízne vyhodnotil podľa zásad uvedených v SCP. V intenciách uvedeného navrhovala potvrdiť rozsudok ako vecne správny, v súlade s § 387 ods.1 CSP. 7. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016. 9. Rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 16 340 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom preskúmavaný. 10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, na čom nič nemení ani odvolanie. 11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 13. Súd, pokiaľ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, t. j. použil správny predpis a správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a
povinnostiach strán sporu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. 14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť: 15. Žalobca v odvolaní a v odvolacej replike iba opakuje skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorým sa súd úplne, výstižne a presvedčivo vysporiadal. 16. Podľa § 4 ods.1 zák.č.437/04 Z. z. náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. 17. Súd správne pri svojom rozhodovaní bral do úvahy aj vek žalobcu, lebo vek človeka má nepochybne veľký vplyv aj na jeho možnosti uplatniť sa v živote a v spoločnosti. 18. Súdom priznané zvýšenie náhrady za SSU o 20 % dostatočne splní aj svoju satisfakčnú funkciu. 19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22. Žalobca nemal v konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila. 23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.