Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_9CoPr-1-2023.pdf
PDF · 130.13 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcu: Ferma Transport s.r.o., Mlynská 855/22, Giraltovce, IČO: 50 071 831, právne zastúpený: Advokátska kancelária Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, Košice - mestská časť Lorinčík, IČO: 36 864 081, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpený: JUDr. Alojz Naništa, advokát, Sládkovičova 8, Prešov, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie sumy 1.531,86 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12Cpr/10/2021-187 zo dňa 13.10.2022 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (súd prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 18.8.2021 je neplatné a aby žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.531,86 eura.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 3.3.2021 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce vodič a dňom nástupu do práce 5.3.2021. Žalovaný vykonával prácu na území SR a území iných členských štátov EÚ ako zahraničné pracovné cesty vyplývajúce z charakteru druhu práce. Žalovanému bol určený začiatok a koniec pracovných ciest v meste Giraltovce. Prácu vykonával v turnusoch tak, že pracoval približne 4 týždne a následne mal 2 týždne voľno. Žalovaný pri telefonickej komunikácii so žalobcom dňa 16.8.2021 potvrdil nástup do práce dňa 19.8.2021 a zároveň sa informoval u žalobcu, či mu bola zaslaná mzda na účet. Dňa 17.8.2021, bezodkladne po obdŕžaní mzdy za predchádzajúci mesiac, žalovaný ale oznámil, že už nechce ďalej vykonávať prácu a dňa 19.8.2021 nenastúpi na plánovaný turnus. Konateľ žalobcu ho preto SMS správou vyzval, aby do práce nastúpil, ale žalovaný mu poštou zaslal okamžitú výpoveď, ktorá mu bola doručená 20.8.2021 a bola odôvodnená ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že mu žalobca za prácu vykonanú v júni 2021 v Nemecku a Francúzsku nevyplatil minimálnu mzdu určenú pre porovnateľného zamestnanca v týchto krajinách. Tým sa mal žalobca dostať do omeškania s výplatou časti mzdy a naplniť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Listom doručeným žalovanému dňa 27.8.2021 oznámil žalobca žalovanému, že skončenie pracovného pomeru pokladá za neplatné, pretože jeho výkon práce v zahraničí považuje za zahraničnú cestu a nie za vyslanie, pričom mzda a cestovné náhrady
mu boli riadne vyplatené. Zároveň ho vyzval, aby nastúpil na výkon práce. Žalovaný ale do práce nenastúpil a dňa 27.8.2021 zaslal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej uviedol, že trvá na okamžitom skončení pracovného pomeru. Výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 2.9.2021 a listom zo dňa 7.9.2021 žalovanému oznámil akceptáciu výpovede s poučením, že pracovný pomer končí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 30.11.2021. Nenastúpením žalovaného na stanovený turnus žalobcovi hrozila škoda na majetku, preto sám konateľ žalobcu vycestoval na pracovnú cestu, ktorú mal realizovať žalovaný. Konanie žalovaného žalobca považuje aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi a účelom ust. § 69 Zákonníka práce. Žalobca ďalej poukázal na to, že v pracovnej zmluve sa so žalovaným dohodli na tom, že zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby v prípade, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa (§ 62 ods. 8 Zákonníka práce). Výšku priemerného zárobku pre tieto účely žalobca ustálil v sume 765,93 eura. Žalobca v ďalších svojich písomných podaniach konštatoval, že problematika právneho režimu vodičov medzinárodnej nákladnej prepravy (MNP) bola iba všeobecne upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES, ktorú si však členské štáty vykladali a uplatňovali po svojom, pretože nebolo jasné, ktorá činnosť sa považuje za zahraničnú pracovnú cestu a ktorá za vyslanie. Aplikačné problémy boli odstránené až ďalšou smernicou EP a Rady EÚ č. 2020/1057, na základe ktorej bol výkon práce žalovaného v mesiaci jún 2021 zahraničnou pracovnou cestou. Dokumenty predložené v zahraničnom jazyku nepredstavujú dohodu o vyslaní zamestnanca v zmysle § 5 ods. 14 Zákonníka práce (ZP), sú formálnymi písomnými dokumentami, ktoré vyžaduje príslušné zahraničné inštitúcie pri kontrole vodičov kamiónovej prepravy, ktorých zastavia na území Nemecka a Francúzska (colníci, policajti). Vypracované dokumenty preto mali vždy len účelový a čisto formálny administratívny charakter. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný od neho nikdy nežiadal pri výkone práce v Nemecku a vo Francúzsku doplatenie mzdy. Za kľúčovú otázku považoval žalobca aj to, či sa stravné uhradené žalovanému podľa zákona o cestovných náhradách započítava na účely povinnosti vyplatenia minimálnej mzdy, pričom žalobca má za to, že stravné nie je náhradou skutočne vynaložených nákladov, a preto sa započítava do odmeny (mininálnej mzdy). Žalobca zdôraznil, že žalovanému platil dohodnutú mzdu podľa pracovnej zmluvy a k žiadnemu inému dojednaniu o inej, vyššej mzde sporové strany nedospeli. Poukázal na to, že súd musí vykladať právne úkony výlučne podľa platného práva, preto je potrebné hľadieť na písomnosti preložené z francúzskeho a nemeckého jazyka (dohody o vyslaní) ako neplatné právne úkony, ktoré nezakladajú nárok žalovaného na vyššiu mzdu, keďže tieto dokumenty boli uzatvorené za účelom, aby sa nimi zamestnanec preukázal pri colnej či policajnej kontrole a o obsahu týchto dokumentov nemali vedomosť ani žalobca ani žalovaný. Tieto dokumenty nevyjadrujú skutočnú vôľu strán. Obe strany potvrdili, že boli vyhotovené iba formálne, za účelom zahraničných kontrol, ale strany sa nimi nespravovali. Na základe toho nedošlo k žiadnej dohode o výške mzdy, okrem dojednanej výšky mzdy v pracovnej zmluve. Žalobca poukázal na to, že cieľom konania žalovaného bolo ukončiť pracovný pomer, aby mohol ísť k inému zamestnávateľovi. V rámci výsluchu na súdnom pojednávaní konateľ žalobcu uviedol, že žalovaný od neho žiadal mzdu 2.500 eur a keď mu nebolo vyhovené, oznámil mu, že sa chce dohodnúť na skončení pracovného pomeru, s čím ale žalobca nesúhlasil. Vtedy mu žalobca oznámil, že u neho končí a že mu doručí okamžité skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že v auguste 2021 žalovaný získal inú pracovnú ponuku a poslal list označený ako okamžité skončenie pracovného pomeru, kde uviedol fiktívny dôvod spočívajúci v tom, že mu žalobca nevyplatil mzdu za obdobie vyslania v Nemecku a vo Francúzsku. Tento argument sa žalobca dozvedel prvýkrát až z daného listu. Poukázal na to, že inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru je určený na to, aby zamestnanec, ktorý nedostal dohodnutú mzdu, mal právo ukončiť pracovný pomer. V danom prípade však žalovaný dostal dohodnutú mzdu, a preto je potrebné vykladať jeho právny úkon tak, že jeho zmyslom bolo obísť dvojmesačnú výpovednú dobu dojednanú v pracovnej zmluve, pričom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (OZ) platí, že právny úkon, ktorý odporuje zmyslu a účelu zákona je neplatný. Konateľ žalobcu zároveň uviedol, že žalovaný opiera svoj nárok o akési dohody o inej výške mzdy uzavreté vo francúzskom a nemeckom jazyku, ktorých obsahu nerozumel ani žalobca ani žalovaný a tieto dohody sú neplatným právnym úkonom a súd z nich nemôže vychádzať. Jediným platným právnym úkonom, ktorý bol doložený v tomto sporovom konaní je výpoveď žalovaného. Konateľ žalobcu taktiež uviedol, že 17.8.2021 mu žalovaný volal s tým, že sa s ním chce rozprávať, resp. osobne stretnúť a keď sa ho žalobca pýtal, o čo ide, tak žalovaný ho informoval o tom, že k nemu nenastúpi, že má inú ponuku, kde vie zarobiť aj 3.000 eur a že tam musí nastúpiť už nasledujúci pondelok. Žalobca mu k tomu uviedol, že musí dodržať dvojmesačnú výpoveď, na čo žalovaný odpovedal, že 2 mesiace čakať nemôže a že musí skončiť pracovný pomer okamžite.
3. Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že dňa 3.3.2021 uzatvoril so žalovaným „arbeitsvertrag“, kde v bode 7 tejto pracovnej zmluvy bola dohodnutá hodinová mzda 9,50 eur za výkon práce v Nemecku. Toho istého dňa, t.j. 3.3.2021 uzatvoril so žalovaným aj „Detachemnt De travailleurs en France“, kde bola dohodnutá hodinová mzda 10,39 eur za výkon práce vo Francúzsku. Uviedol, že žalobca mu predložil tieto zmluvy v nemeckom a vo francúzskom jazyku práve pre výkon práce v týchto krajinách, na ktoré ho žalobca vyslal. V týchto zmluvách je uvedená hodinová mzda, ktorú mal žalobca žalovanému vyplácať počas vyslania na výkon práce pri poskytovaní služieb na území členských štátov únie - Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky. V mesiaci jún bol žalovaný v období od 1.6.2021 do 14.6.2021 vyslaný na výkon práce v týchto krajinách a mal dostať minimálnu hodinovú mzdu platnú v týchto krajinách v termíne splatnosti do konca mesiaca júl 2021. Za mesiac jún 2021 mu ale bola vyplatená mzda v prepočte na hodinu vo výške 4,2614 eura a ani v lehote do 15 dní po termíne splatnosti mzdy za mesiac jún mu mzda v súlade s uzatvorenými zmluvami vyplatená nebola. Preto so žalobcom okamžite ukončil pracovaný pomer. keďže aj čiastočné nevyplatenie alebo zadržanie splatnej mzdy zamestnávateľom je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Odmietol tvrdenia o špekulatívnom ukončení pracovného pomeru. Poukázal na ust. § 5 ods. 13, § 14 ZP a uviedol, že so žalobcom uzavrel dohody pre výkon práce v zahraničí, avšak mzda mu podľa týchto dohôd vyplatená nebola. V rámci výsluchu pred súdom uviedol, že zo zisteného dôkazu predloženého žalobcom vyplýva, že za mesiac jún mal vykázaných 136 hodín, ale reálne odpracoval 167 hodín, čo prestavuje nezaplatených cca 30 odpracovaných hodín. Uviedol, že tvrdenia žalobcu o tom, že sa v jeho prípade jednalo o zahraničnú pracovnú cestu nie sú pravdivé, pretože v zahraničí reálne vykonával prácu pre inú firmu. Taktiež poukázal na to, že nie je dôvodné prijať argumentáciu žalobcu, ktorý 14 rokov v tomto odbore podniká, že nevedel o tom, čo je obsahom uvedených dohôd. Záväzok, ktorý je uvedený v pracovnej zmluve týkajúci sa peňažného plnenia uplatneného žalobcom, pokladá žalovaný za obsahovo neurčitý, pretože sám o sebe tak, ako je formulovaný, hovorí, že za každých okolností, teda za okolností nedodržania práce počas výpovednej doby, je stále suma dvojnásobku priemerného mesačného platu. Preto aj pokiaľ by súd dospel k inému právnemu názoru ohľadom skončenia pracovného pomeru, výkon takéhoto práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný uviedol, že žalobca prišiel za ním domov s pracovnou zmluvou a doniesol mu aj papiere v nemčine a francúzštine s vysvetlením, že to môžu od neho požadovať. Uviedol, že obsahu týchto dokumentov nerozumel, ale vedel, že ich môžu v zahraničí pýtať. Poukázal na to, že prácu vykonával výlučne v zahraničí a za celý mesiac nebol ani minútu na Slovensku, iba v deň, keď vycestoval do zahraničia a keď zo zahraničia priviezol tovar na Slovensko. K výpovedi z pracovného pomeru uviedol, že túto dal pre istotu, keď sa to bude naťahovať. Poukázal na to, že u nového zamestnávateľa nastúpil 27.8.2021 a za turnus tam zarobí aj o 1.000 eur viac, než ju žalobcu. Zo sociálnej poisťovne sa dodatočne dozvedel, že ho žalobca odhlásil 18.8.2021 a zo zdravotnej poisťovne 28.8.2021, pričom k odhláseniu došlo zrejme spätne, pretože ešte v septembri bol od týchto inštitúcií informovaný, že je stále prihlásený u žalobcu. Uviedol, že mal vedomosť o tom, že pri skončení pracovného pomeru si môže uplatniť peňažnú náhradu, ktorú si ale od žalobcu ako zamestnávateľa nežiadal.
4. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal dokazovanie vypočutím strán sporu, oboznámením listinných dôkazov, a to pracovnej zmluvy, určenia pravidelného pracoviska, SMS-komunikácie, okamžitého skončenia pracovného pomeru, výplatného lístka, listov žalobcu a žalovaného, správy Sociálnej poisťovne o prehľade pracovných pomerov žalovaného, úradných prekladov listín predložených žalovaným, prehľadu služobných ciest vykonaných žalovaným v mesiaci jún 2021, odpisu mzdového listu žalovaného za rok 2021, výpisov z účtu v banke, nákladných listov a.i. a zistil nasledovný skutkový stav: Dňa 3.3.2021 strany uzavreli pracovnú zmluvu, v ktorej sa dohodli na mesačnej mzde vo výške 750,- eur a na ďalších plneniach podľa pracovno-právnych predpisov, a to náhrady mzdy, cestovného a i. Rovnakého dňa bola žalovanému vyhotovená pracovná náplň, podľa obsahu ktorej je vodičom vykonávajúcim prepravu a dodávku tovaru v rámci tuzemska a do zahraničia (výkon vnútroštátnej a medzinárodnej cestnej dopravy a i.). Dňa 18.8.2021 žalovaný vyhotovil list o okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 69 ods.1 písm. b) ZP z dôvodu nevyplatenia mzdy, alebo jej časti do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. Za mesiac jún 2021 mu bola vyplatená hodinová mzda vo výške 4,2614 eura, ktorá nedosahuje výšku minimálnej mzdy krajiny, do ktorej bol v danom období vyslaný.
Listom zo dňa 25.8.2021 žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru nepovažuje za platné, keďže nespĺňa zákonné podmienky a uviedol, že každá jazda mimo SR sa považuje v zmysle platných právnych predpisov SR za zahraničnú pracovnú cestu, a nie vyslanie zamestnanca. Podľa výplatného lístku žalobcu za mesiac jún 2021, žalovaný odpracoval 17 dní (136 hodín), za čo mu bola vyčíslená mzda vo výške 579,56 eura, 5 dní čerpal dovolenku, za čo mu bola priznaná náhrada mzdy 177,36 eura. Ďalej mu boli priznané príplatky za prácu v noci 10,01 eura, prácu v sobotu 21,48 eura a odmena 31,49 eura. Hrubú mzdu zamestnávateľ vyčíslil v sume 788,41 eura, čistú mzdu 624,49 eura a iné nezdanené dávky - stravné 738,10 eura. Žalovanému bola vyúčtovaná celková suma na výplatu vo výške 1.362,59 eura. Podľa úradne overeného prekladu písomnosti vo francúzskom jazyku zo dňa 3.3.2021 strany podpísali dokument pod označením vyslanie zamestnancov vo Francúzsku deklarujúci osvedčenie o vyslaní zamestnanca na pozíciu vodiča v rámci medzinárodného poskytovania služieb, ktoré bolo automaticky vygenerované teleservisom SIPSI po prijatí vyhlásenia č. 495647-210302v1. Osvedčenie deklaruje všeobecné údaje o zahraničnej spoločnosti - žalobcovi, vedúcom zahraničnej spoločnosti, nadobudnutí účinnosti osvedčenia 3.3.2021, dátume vypršania platnosti osvedčenia 2.9.2021. V bode 4 sú konštatované podmienky úhrady nákladov na stravu: priama úhrada nákladov zo strany zamestnávateľa, podmienky úhrady cestovného: priama úhrada nákladov zo strany zamestnávateľa a podmienky úhrady nákladov na ubytovanie: priama úhrada nákladov zo strany zamestnávateľa. V bode 5 - informácia o vyslanom zamestnancovi sú uvedené osobné údaje žalovaného s uvedením dohodnutej hrubej hodinovej mzdovej sadzby počas vyslania 10,39 eura. V bode 6 je uvedený zástupca spoločnosti vo Francúzsku spoločnosť Move exepert. Podľa overeného prekladu písomnosti z nemeckého jazyka strany dňa 3.3.2021 v Giraltovciach podpísali pracovnú zmluvu, podľa ktorej zamestnanec zastáva u zamestnávateľa pracovnú pozíciu vodič nákladnej dopravy s miestom výkonu práce Giraltovce, Slovensko s tým, že pracovný pomer sa začína 5.3.2021 v rozsahu 40 hodinového pracovného času týždenne. Podľa bodu 7 za vykonanú prácu patrí zamestnancovi mesačná mzda vo výške 9,50 eur/hod. Podľa medzinárodných nákladných listov č. 0591830, 10591831, 0591825 žalobca vykonával dopravu dňa 7.6.2021, dňa 8.6.2021 pre odosielateľov spoločnosti so sídlom vo Francúzsku a príjemcom so sídlom v Nemecku.
5. Súd prvej inštancie prejednávanú vec právne posúdil podľa §§ 34, 35, 37, 39, 41, 43c Občianskeho zákonníka a §§ 1 ods. 4, 5 ods. 2 - 14, 15, 17, 42, 57, 69, 70, 118, 129 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že s poukazom na vykonané dokazovanie a aplikované právne normy nie je žaloba žalobcu dôvodná. Uviedol, že žalobca sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky tohto úkonu, pretože žalobca uhradil žalovanému mzdu v dohodnutej výške a v dohodnutej lehote splatnosti. Žalobca konanie žalovaného pokladá za konanie v rozpore s dobrými mravmi, obchádzajúce zákon a účelové konanie, ktorého cieľom bolo uzavretia pracovného pomeru s novým zamestnávateľom. Žalobca poprel, aby sa so žalovaným dohodol na inej mzde, ako bola uvedená v písomnej pracovnej zmluve, pričom žalovaný nikdy nespochybnil výšku dojednanej a vyplácanej mzdy. Žalobca taktiež poukázal na to, že pokiaľ smernica EÚ konštatuje pojem minimálna mzda, tento je potrebné vyložiť tak, že do tejto minimálnej mzdy je potrebné započítať všetky zložky odmeny vyplatenej zamestnancovi, teda aj stravné v cudzej mene. Dohody podpísané stranami v cudzom jazyku pokladá žalobca za simulované, absolútne neplatné právne úkony z dôvodu absencie vôle strán byť týmito dohodami viazaní.
6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný splnil formálne aj materiálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru. Toto vyhotovil písomne a doručil žalobcovi do vlastných rúk dňa 20.8.2021. Skutkovo a právne vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania rozšíril tento dôvod o tvrdenie, že mu žalobca dokonca nevyplatil mzdu ani za skutočne odpracovaný rozsah pracovných hodín, tak súd na toto tvrdenie nemohol prihliadnuť, pretože obe strany nemôžu skutkovo vymedzený dôvod dodatočne meniť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že strany sporu uzavreli dňa 3.3.2021 uzavreli pracovnú zmluvu v slovenskom jazyku s dohodnutou mzdou 750,- eur mesačne a ďalších plnení podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov, ale v rovnaký deň taktiež uzavreli pracovnú zmluvu v nemeckom jazyku, v ktorej v bode 7 za vykonanú prácu patrí zamestnancovi mesačná mzda vo výške 9,50 eura za hodinu,
ako aj vo francúzskom jazyku, v ktorej bode 5 za vykonanú prácu patrí zamestnancovi mesačná mzda vo výške 10,39 eura za hodinu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaným predložené listiny preukazujú, že za mesiac jún 2021 mu mala byť uhradená mzda vo výške minimálnej mzdy stanovenej v Nemecku a vo Francúzsku tak, ako sa žalobca zaviazal na ich vyplácanie v písomných dokumentoch zo dňa 3.3.2021. Tieto dokumenty a takto deklarované mzdy boli totiž nevyhnutnými predpokladmi pre legálny výkon dohodnutej práce žalovaného so svojim zamestnávateľom v zahraničí. Žalobca mal vedomosť o Smernici EP a Rady č. 96/71/ES v konsolidovanom znení a pracovnoprávnej legislatíve platnej v Nemecku, čo vyplýva zo samotného dôkazu predloženého žalobcom (Usmernenie Národného inšpektorátu práce, posledný odsek, vyplácanie mzdy v minimálnej výške za hodinu zamestnancom na pracovnej ceste za čas strávený v Nemecku, s výnimkou tranzitu cez jej územie). Žalobca mal o týchto predpisoch a nariadeniach vedomosť a práve preto zabezpečil ich vyhotovenie, ktoré nechal žalovanému pri uzavretí pracovného pomeru podpísať. Z predložených nákladných listov niet pochýb o tom, že v mesiaci jún žalobca iba netranzitoval zo Slovenska cez územie Nemecka a Francúzska, ale v týchto krajinách, resp. z týchto krajín realizoval prepravu tovaru, nakládku a vykládku, teda vykonával prácu v režime vyslania, s ktorou koniec koncov vyslovil v pracovnej zmluve súhlas. Dokument v nemeckom jazyku nazvaný pracovná zmluva predstavuje obsahovo zjednodušenú formu pracovnej zmluvy, ktorá však bola medzi stranami uzavretá a strany nemohli uzatvárať rovnaký pracovný pomer duplicitne. Z jeho obsahu je však nepochybné, že zamestnávateľ v nej deklaruje svoju povinnosť uhrádzať zamestnancovi mzdu v inej výške tak, aby zodpovedala právnym predpisom platným v Nemecku, rovnako mzdovým podmienkam počas vyslania zamestnanca v danej krajine. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že pokiaľ by žalobca odosielal zamestnanca na pracovnú cestu do zahraničia, ktorá nevykazovala znaky vyslania, dané dokumenty by nebolo potrebné vyhotoviť a dané dokumenty by nebolo potrebné ani predkladať na požiadanie zahraničným orgánom. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že so zreteľom na okolnosti vyhotovenia dokumentov, ich podpísania zamestnancom, a zároveň uloženie povinnosti týmito dokladmi sa preukazovať pri cestách v zahraničí, podľa výzvy príslušných orgánov, si žalobca musel byť vedomý ich právnej záväznosti vo vzťahu k tretím osobám. Preto poukaz na ich neplatnosť ako právnych úkonov s ohľadom na ust. § 15 ZP vo vzťahu k dojednaniu záväzku voči žalovanému, nie je možné posudzovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zamestnanec využil svoje právo na ukončenie pracovného pomeru pre nevyplatenie mzdy za mesiac jún 2021 podľa uvedených dohôd. Hoci sa v priebehu trvania pracovného pomeru nedomáhal vyplácania mzdy v takto stanovenej výške, prípadne sa dopredu vzdal týchto nárokov, je toto vzdanie sa neplatné s odkazom na ust. § 17 ods.1 ZP. To samo o osebe neznamená, že pri ukončení pracovného pomeru využitím daného dôvodu konal v rozpore s dobrými mravmi resp., že tento právny má byť posúdený ako neplatný z dôvodu obchádzania zákona. Žalovaný dohody o mzde nikdy nespochybnil, aj keď si z nich neuplatnil doposiaľ žiadne právo. Ak využil skutočnosť neplnenia záväzku z nich vyplývajúcich zo strany zamestnávateľa pre ukončenie pracovného pomeru, nie je iba z uvedeného dôvodu právny úkon neplatný. Z výplatných listín žalovaného je nepochybné, že mu za mesiac jún 2021 bola vyplatená mzda pri priemernom hodinovom zárobku 4,2614 eura a mzda mu bola vypočítaná za celkový počet 136 odpracovaných hodín. Už zo samotných údajov deklarovaných žalobcom je zrejmé, že žalovanému nebola vyplatená mzda vychádzajúc z hodinových zárobkov deklarovaných v dokumentoch predložených samotným žalobcom a bola mu vyplatená iba časť mzdy. Žalobca účelovo započítal do celkovej odmeny náhrady mzdy za dovolenku vo výške 177,36 eura a tiež stravné 738,10 eura, hoci dané náhrady s poukazom na ust. § 118 ZP netvoria mzdu. Pretože žalovaný so žalobcom platne ukončil pracovný pomer okamžitým zrušením, nárok žalobcu na zaplatenie istiny 1.531,86 eura odôvodnený nedodržaním záväzku žalovaného vykonávať prácu do uplynutia výpovednej lehoty je nedôvodný. Výpoveď žalovaného podaná po platnom ukončení pracovného pomeru je úkon právne neúčinný. Pre posúdenie daného sporu je nepodstatné, kedy žalovaný začal pracovať v inej organizácii, akú mzdu tam dosahoval. Prvoinštančný súd zároveň poukázal na to, že ak žalobca poukazuje na rozhodnutie NS ČR ako rozhodovaciu prax súdnych autorít, je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že sa jedná o rozhodnutie cudzieho štátu. Bez ohľadu na dané konštatovanie v prejednávanom prípade z listinných dôkazov predložených žalovaným je nepochybné, že žalobca sa zaviazal v čase výkonu práce minimálne v Nemecku a vo Francúzsku žalovanému vyplácať minimálnu mzdu vo výške 9,50 resp. 10,30 eura za hodinu. Takto dohodnutú výšku mzdy súd nepokladal za spornú, aj keď ani jedna zo strán do dňa 16.8.2021 takto dohodnutú výšku mzdy nerealizovala, resp. sa tejto mzdy nedomáhala. Žalovaný v
konaní preukázal, že mal záujem, po získaní vedomosti o možnosti domáhať sa vyššej mzdy pri plnení pracovných úloh, ktoré sú žalobcom od neho vyžadované, stretnúť sa so žalobcom, no tento s ním odmietol komunikovať. Nebolo teda osobitne povinnosťou žalovaného pred ukončením pracovného pomeru upozorniť žalobcu na nevyplatenie celej mzdy resp. podanie žaloby na súd, predmetom ktorej by malo byť doplatenie mzdy. Sám žalovaný si s tým súvisiace peňažné nároky ani neuplatnil. Vzhľadom na zamietnutie žaloby, súd prvej inštancie priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) a b) zákona č. 160/2015 - Civilný sporový poriadok (CSP). Poukázal na to, že podstatou procesnej obrany žalovaného bolo to, že predložil písomnosti v nemeckom a francúzskom jazyku, z ktorých malo vyplývať dojednanie o vyššej mzde počas obdobia vyslania, ktorá mu vyplatená nebola. Uviedol, že z výsluchov vyplynulo, že tieto písomnosti sa uzatvárali výlučne za účelom ich predloženia v prípade kontroly colných a iných orgánov cudzieho štátu a že žalovaný ani žalobca pri ich podpise nemali znalosť o ich obsahu, pretože ani jeden z nich neovláda francúzsky či nemecký jazyk. Poukázal na to, že podstatou jeho procesného útoku bolo to, že dané písomnosti sú neplatným právnym úkonom, pretože ani jedna strana nepoznala obsah týchto dokumentov. Žalobca zároveň považuje konanie žalovaného za čisto účelové, pretože nikdy pred doručením okamžitého skončenia pracovaného pomeru sa nedomáhal vyššej mzdy a pracovný pomer ukončil čo najskôr iba preto, aby mohol nastúpiť k novému zamestnávateľovi. Vzhľadom na uvedené okolnosti malo byť konanie žalobcu (správne pravdepodobne žalovaného) posúdené ako konanie obchádzajúce zákon, účel a zmysel inštitútu okamžitého skončenia, a teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatným právnym úkonom. Žalobca už len z pohľadu elementárnej logiky poukázal na to, že pokiaľ zmluvné strany podpisujú dokument vypracovaný v jazyku, ktorému ani jedna zo strán nerozumie, a následne sa týmto dokumentom ani neriadia, pričom zároveň obe sporové strany deklarujú čistú formálnosť daného dokumentu, uvedené nemôže byť vyhodnotené ako právny úkon vykonaný v súlade s právom. Žalobca v rámci svojho odvolania viacnásobne poukázal na to, že písomnosti vo francúzskom a nemeckom jazyku nezakladajú žiadne práva, nakoľko sa jedná o neplatné právne úkony. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol v zmysle jeho žaloby.
8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a po právnej stránke vec správne posúdil, pričom odôvodnenie rozsudku je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. K odvolaciemu dôvodu spočívajúcemu v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný uviedol, že argumentácia žalobcu je nepravdivá a špekulatívna a v podstate takýmto spôsobom len polemizuje so skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Jedná sa o argumentáciu, že dohody uzavreté v nemeckom, resp. vo francúzskom jazyku majú byť neplatné práve preto, že boli uzavreté v cudzom jazyku, že boli iba formálne podpísané, že o skutočnom obsahu sa strany dozvedeli iba oficiálnym prekladom, a že sa strany týmito dokumentami vôbec neriadili. V súvislosti s pracovnou zmluvou uzavretou v nemeckom jazyku žalovaný poukázal na výpoveď konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 13.10.2022, ktorý na položenú otázku odpovedal, tak že „Pre nemecký úrad musíme mať papier, ktorý sa volá MILOK, ktorý nám robí externá firma, za ktorý si my platíme a objednávame servis, kde nám vypracujú pracovnú, resp. papier, o ktorom sa bavíme. Francúzsky dokument sa vola MAKRON“. Na otázku, kto do dokumentov dopisuje názov formy, meno zamestnanca, žalobca uvádza: „Táto externá firma na základe našich údajov, ktoré jej dodáme.“ V súvislosti s odvolacím dôvodom spočívajúcim v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný uviedol, že prvoinštančný súd stručne a jasne vysvetlil, prečo nepovažoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné podľa § 39 OZ. Pokiaľ žalobca namietal rozpor s dobrými mravmi, tak žalovaný má za to, že práve žalobca sa správal v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovanému pri uzatváraní pracovných zmlúv neposkytol slovenský preklad týchto zmlúv a napriek tomu, že žalovaný bol vyslaný na prácu v zahraničí, nezaplatil mu ani dohodnutú minimálnu hodinovú mzdu platnú pre zahraničie, kde žalovaný prácu vykonával. Žalobca výlučne svojim konaním umožnil žalovanému realizovať svoje právo vyplývajúce zo Zákonníka práce. Taktiež nie je akceptovateľná špekulácia zo strany žalobcu, že žalovanému boli vyplácané cestovné náhrady, ktoré možno považovať za súčasť mzdy. Žalobca zároveň nepreukázal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP, preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 22.2.2023, v ktorom opätovne poukázal na dôvody uvedené v žalobe, vo svojich vyjadreniach a odvolaní a zhrnul podstatu odvolania tak, že písomnosti vo francúzskom a nemeckom jazyku nie sú platnými právnymi úkonmi a súd mal aplikovať ust. § 39 OZ, teda vychádzať z toho, že tieto právne úkony nie sú platné. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou započítania cestovných náhrad do odmeny zamestnanca za prácu vykonávanú v zahraničí a tiež sa nevyjadril k tomu, že v prípade sporu medzi zamestnancom a zamestnávateľom o výške mzdy je treba túto otázku riešiť súdnou cestou a nie okamžitým skončením pracovného pomeru.
10. K tomuto vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa 1.3.2023 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že v zmysle § 379 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, okrem výnimiek uvedených pod písm. a) až c) a podľa § 380 CSP je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi. S poukazom na uvedené teda možno prihliadať len na tie dôvody, ktoré žalobca uplatnil vo svojom odvolaní zo dňa 25.11.2022 a nemožno prihliadať na podanie žalobcu zo dňa 22.2.2023. Žalovaný taktiež poukázal na to, že pokiaľ žalobca tvrdí, že sa o ukončení pracovného pomeru dozvedel až na základe doporučeného listu, tak žalovaný poukazuje na to, že sa chcel stretnúť osobne so žalobcom, ale p. E. (pozn. jediný konateľ a spoločník žalobcu) to odmietol, dokonca mu aj vynadal, preto v podstate inú možnosť nemal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mzda sa môže spočívať s diétami, tak aj pokiaľ by odpracoval 10 hodín, tak v Nemecku je to 105 eur v hrubom, v čistom cca 60 eur, pričom on bežne pracoval aj 14 hodín, preto sa pýta, kde sú peniaze. Opätovne poukázal na to, že mu neboli zaplatené všetky odpracované hodiny, cca 40 hodín, čo bolo aj na súde preukázané a je to bežné v tejto firme, pričom za celý mesiac odpracoval asi 260 hodín a bolo mu preplatených tak max. 165 hodín.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli ako aj na jeho webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 1.2.2024 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
12. Odvolací súd sa s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktoré považuje za výstižné, logické a konzistentné a iba na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné: Podstatná argumentácia žalobcu spočíva v tom, že podľa jeho názoru sú pracovné zmluvy uzavreté v nemeckom a francúzskom jazyku neplatné z dôvodu, že boli uzavreté v cudzích jazykoch, ktorým nerozumie ani jedna zo strán sporu. Boli podpísané iba formálne z dôvodu, že pokiaľ by žalovaného zastavili zahraničné štátne orgány (colníci, policajti), tak bolo potrebné preukázať s týmito zmluvami. Na základe uvedeného je teda, podľa názoru odvolacieho súdu, úplne zrejmé, že žalobca mal vedomosť o tom, že takéto dokumenty sú nevyhnutné pre výkon práce žalovaného v zahraničí a dôvody, ktoré uvádza žalobca a ktoré majú spôsobovať neplatnosť týchto právnych úkonov, jednoznačne nemôžu spôsobovať neplatnosť týchto právnych úkonov podľa § 39 Občianskeho zákonníka tak, ako to správne konštatoval a náležite odôvodnil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd zároveň považuje za paradoxné, že neplatnosti týchto právnych úkonov sa domáha práve žalobca, ktorý ich vyhotovil, resp. si ich dal vyhotoviť a ktorý ich predložil žalovanému na podpis, teda žalovaný podpísal tieto dokumenty iba z toho dôvodu, že mu ich predložil žalobca. Odvolací súd má taktiež za to, že žalobcovi muselo byť zrejmé, že sa nejedná iba o „akési“ dokumenty, ale že sa jedná o pracovnú zmluvu s náležitosťami, ktoré sú v nej uvedené, pričom tieto pracovné zmluvy boli podmienkou výkonu práce žalovaného zahraničí. Argumentácia, ktorú uvádza žalobca prináleží skôr žalovanému ako zamestnancovi. Žalobca síce tvrdí, že vôbec nepoznal obsah týchto dokumentov, ale jeho tvrdenie, s poukazom na snahu uspieť v spore, môže byť skutočne iba účelové.
13. Žalobca sa taktiež vyjadril, že v zmysle ním citovanej judikatúry je v prípade sporu zamestnanca so zamestnávateľom o výške mzdy potrebné riešiť tento spor súdnou cestou a nie okamžitým skončením pracovného pomeru. Takéto tvrdenie nemožno považovať za relevantné, pretože nepochybným právom
žalovaného bolo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca nevyplatil v lehote splatnosti žalovanému časť mzdy dohodnutú na základe pracovnej zmluvy, pričom v tomto ohľade nie je právne relevantné to, či žalobca ako zamestnávateľ poznal obsah tejto zmluvy, keďže túto zmluvu sám predložil žalovanému ako zamestnancovi na podpis a sám s ním túto pracovnú zmluvu teda uzavrel.
14. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý poukázal na to, že z pohľadu elementárnej logiky je potrebné považovať pracovné zmluvy uzavreté v cudzom jazyku za čisto formálne, nakoľko ani jedna zo strán nerozumela týmto pracovným zmluvám, ani sa týmito pracovnými zmluvami neriadila. Takéto tvrdenie nemôže mať za následok to, že žalovaný by nemohol využiť svoje zákonné právo okamžite skončiť pracovný pomer.
15. Pokiaľ žalobca namietal, že u žalovaného sa jednalo o pracovné cesty, nie o vyslanie za účelom výkonu práce v zahraničí, tak toto tvrdenie žalobca nepreukázal a v konaní bol preukázaný práve opak, teda to, že žalovaný pracoval v EU, vrátane Nemecka a Francúzska, cca 4 týždne v kuse a následne mal 2 týždne voľno. O tom svedčí aj skutočnosť, že pokiaľ by bol žalovaný iba tranzitoval cez tieto zahraničné krajiny, tak tak by nebol potreboval pracovné zmluvy pre účel výkonu práce v Nemecku, resp. Francúzsku. Súd prvej inštancie taktiež správne poukázal na listinu ktorú predložil samotný žalobca, a to usmernenie Národného inšpektorátu práce, z ktorého nepochybne vyplýva upozornenie, aká je minimálna mzda v Nemecku, ktorú je zamestnávateľ povinný platiť aj aj pre vyslaných zamestnancov, aj pre zamestnancov na zahraničnej pracovnej ceste za čas strávený v Nemecku, s výnimkou tranzitu cez územie Nemecka.
16. Právne nemôže obstáť ani argumentácia žalobcu týkajúca sa toho, že konanie žalovaného bolo špekulatívne a účelové a konal tak iba z dôvodu, že mal už inú prácu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení, ktoré žalobca ani nerozporoval, uviedol, že sa snažil kontaktovať so žalobcom a riešiť s ním prípadné zvýšenie mzdy, nakoľko je úplne logické, že pokiaľ môže zamestnanec dosiahnuť za takú istú prácu vyšší príjem, snaží sa získať takéto zamestnanie, a to, že žalobca využil svoje zákonné právo, nemožno považovať za špekulatívne o to viac, že žalobca so žalovaným nechcel komunikovať ani jednať.
17. Odvolací súd teda nevzhliadol žiaden z odvolacích dôvodov prezentovaných žalobcom, keďže súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na takto správne a dostatočne zistený skutkový stav aplikoval správne príslušné právne predpisy a žalobcovi neznemožnil, aby tento uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, aby bolo došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, s poukazom na § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).