Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/53/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: KASTINI SK, spol. s r.o., so sídlom Partizánska cesta 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36044849, právne zastúpeného ATTORNEYS GROUP s.r.o., so sídlom Kláry Jarunkovej 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100125182/2019 zo dňa 11. januára 2019, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane") na základe daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu KASTINI SK, spol. s r.o., Partizánska 13, Banská Bystrica (ďalej len „žalobca") vydal rozhodnutie č. 102110716/2018 z 24.10.2018, ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume 18 306,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 9 047,40 Eur a vyrubil daň v sume 9 258,80 Eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane popísal kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov počas daňovej kontroly a tiež uviedol, že deklarovaný dodávateľ žalobcu C&H agency, s.r.o., Koprivnická 9, Bratislava sa zlúčila so spoločnosťou RIGA, s.r.o., Klariská 7, Bratislava, pričom spoločnosť RIGA nesídlila na svojej udanej adrese a nepodarilo sa predvolať na ústne pojednávanie ani jej konateľa K. G., bytom J., V.. Správca dane požiadal Českú daňovú správu aj o vypočutie C. T., predchádzajúceho konateľa spoločnosti C&H agency, s.r.o. v rámci MVI, výsledok ktorej citoval. Z dôvodu rozporných zistení správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov z 21.11.2016, ktorou ho vyzval na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia týkajúce sa oprávnenosti nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2015, ktorý si žalobca uplatnil v podanom daňovom priznaní. Žalobca v stanovenej lehote nepredložil správcovi dane žiadne požadované dôkazy a vyjadrenia. Správca dane následne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepredložil správcovi dane relevantné dôkazy preukazujúce nárok na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľom C&H agency, s.r.o. v kontrolovanom období december 2015 na základe čoho neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť.

2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na to, že vo veci bolo vydané rozhodnutie č. 100607908/2017 z 12.04.2017, proti ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodovalo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný") rozhodnutím č. 101197236/2017 z 05.06.2017

tak, že uvedené rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Podľa označených rozhodnutí s poukázaním na podklady predložené žalobcom, ale aj na preverovanie vykonané samotným správcom dane, tento uzavrel, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle , o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „"), v zmysle ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. Právo odpočítať daň z tovaru alebo služby v zmysle vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Keďže nebolo preukázané, kto predmetné služby - montážne práce, príprava a zameranie vizuálu na čerpacích staniciach daňovému subjektu v skutočnosti dodal, nebolo preukázané, že spoločnosti C&H agency, s.r.o. vznikla daňová povinnosť v zmysle a následne žalobcovi právo na odpočítanie dane v zmysle citovaného zákona. Podľa správcu dane uskutočnenie dodania tovaru a služieb, vznik daňovej povinnosti a následné právo odpočítať daň nestačí deklarovať len po formálnej stránke (vystavenými faktúrami, preberacími protokolmi a zmluvami), ale aj po obsahovej stránke (reálnym preukázaním dodania služby), osobou, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ. Podľa správcu dane žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle Daňového poriadku, keď nevedel objasniť uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných dodávateľom. Odpočítanie dane správca dane neuznal z dôvodu, že preverovaním nielen u deklarovaného dodávateľa, ale i u osôb, ktorých mená si správca dane zistil počas vlastného šetrenia, spochybnil dodanie fakturovaných služieb tak, ako to žalobca preukazoval predloženými dokladmi a jeho vyjadreniami. Správcovi dane sa počas šetrenia nepodarilo získať doklady a dôkazy preukazujúce, že spoločnosť C&H agency, s.r.o. bola v skutočnosti dodávateľom fakturovaných služieb. Správca dane uzavrel, že nakoľko žalobca mu nepredložil také dôkazy, ktoré by reálne preukazovali uskutočnenie fakturovaných služieb, neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie december 2015. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie dane, avšak ak vzniknú pochybnosti o pravdivosti faktúry je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil. Správca dane takisto v tejto súvislosti poukázal na jednu zo zásad obchodného práva, t.j. zásada poctivého obchodného styku, ktorá je predpokladom riadneho fungovania obchodnej spoločnosti.

3. V ďalšom texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správca dane poukázal aj na rozsudok tunajšieho správneho súdu sp. zn. -81 z 25.01.2018, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného č. 101197236/2017 z 05.06.2017 zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie pre absenciu zrozumiteľného vysvetlenia, prečo nebol vykonaný výsluch H. Q., ktorého nevypočutie namietal žalobca už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Správca dane ďalej odkázal na rozhodnutie žalovaného č. 100825652/2018 z 25.04.2018, ktorým žalovaný pôvodné rozhodnutie správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v citovanom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici.

4. Následne správca dane požiadal Českú daňovú správu v rámci medzinárodnej výmeny informácií o predvolanie a výsluch H. Q. na ním predložené konkrétne otázky, ktoré požadoval zodpovedať. Správca dane súčasne požiadal Českú daňovú správu, aby upovedomila žalobcu o termíne, čase a mieste vypočutia svedka. Z odpovede Českej daňovej správy vyplynulo, že pán H. Q. sa bez ospravedlnenia nedostavil na konanie svedeckej výpovede a bolo zistené, že má od 17.02.2010 bydlisko na Mestskom úrade pre G. X a správcom dane bolo overené aj jeho predchádzajúce bydlisko na adrese E. XXXX/ XX, G. X a bolo zistené, že H. Q. ani na tejto adrese nebýva. Naposledy podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2001, v ktorom vykázal nulovú daň. Ďalej správca dane vlastným preverovaním zistil, že daňový subjekt RIGA, s.r.o. Bratislava, ktorý bol právnym nástupcom spoločnosti C&H agency, s.r.o. bol zrušený dňa 02.01.2018 a vymazaný z obchodného registra dňom 09.01.2018. Správca dane záverom prvostupňového rozhodnutia uviedol, že zistenia z uvedenej kontroly nepreukázali právo žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jej časti, ktoré deklaroval daňovým priznaním na DPH za zdaňovacie obdobie 2015, a preto správca dane zotrval na svojom stanovisku uvedenom v protokole z daňovej kontroly a nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet a súčasne vyrubil daň, nakoľko nebolo preukázané, že predmetné služby poskytol žalobcovi práve dodávateľ C&H Agency, s.r.o.

5. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100125182/2019 z 11.01.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na zistenia správcu dane v rámci daňovej kontroly, ako aj na dokazovanie vo vyrubovacom konaní. K námietkam žalobcu ohľadom nevypočutia H. Q. uviedol, že správca dane v rámci doplneného dokazovania prostredníctvom MVI požiadal o

jeho vypočutie, pričom tento nereagoval, k svedeckej výpovedi sa nedostavil a na adresách pobytu nebýva. Konanie osoby H. Q. v mene dodávateľa C&H agency, s.r.o. voči žalobcovi pri uskutočňovaní zdaniteľných plnení nebolo preukázané, pretože nebolo preukázané, že táto osoba sa skutočne podieľala na uskutočnení plnení a neboli tak preukázané tvrdenia žalobcu. Poukázal na to, že výsluch H. Q. bol vykonaný v rámci MVI českou finančnou správou, ktorá sa riadi vlastnými zákonnými postupmi. V súvislosti s námietkou nevykonania výsluchov osôb G. T., O. C. a I. T.alovaný uviedol, že o výsluch týchto osôb žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nežiadal, a to aj napriek tomu, že bol už v priebehu výkonu daňovej kontroly oboznámený so zistenými skutočnosťami, ale bol aj vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich dodanie prác deklarovaných dodávateľom C&H agency, s.r.o. Konanie týchto osôb nepreukázali žiadne doklady predložené žalobcom a nebola preukázaná ani funkcia týchto osôb, ich postavenie alebo akýkoľvek vzťah k dodávateľovi C&H agency, s.r.o. alebo samotnému žalobcovi. Rovnako neboli získané, ani žalobcom predložené žiadne údaje o týchto osobách, na základe ktorých by ich mohol správca dane predvolať alebo vyzvať na predloženie dokladov. Žalobca poukázal na to, že Daňový poriadok rozdeľuje dôkazné bremeno medzi daňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte, primárne ktorý musí preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Z prvostupňového rozhodnutia žalovanému vyplynulo, že správca dane preveroval tvrdenia žalobcu o dodaní prác deklarovaných dodávateľom C&H agency, s.r.o. a zároveň bral do úvahy aj jeho návrhy na doplnenie dokazovania. Aby mohli byť skutočnosti uvedené v predložených dokladoch akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie dane a jeho verifikovateľnosti. Daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie DPH je podľa žalobcu pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak takéto dôkazy žalobca nemal nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno a samotné tvrdenia daňového subjektu neboli preukazujúcim dôkazom a ani predložené zmluvy a faktúry, pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali, že k dodaniu prác došlo práve dodávateľom C&H agency, s.r.o. uvedeným v týchto dokladoch. Inak sa stali len vyhlásením daňového subjektu bez možnosti overenia. Správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil žalobca, ale vykonal k tomuto účelu aj dokazovanie kde si zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Prvostupňové rozhodnutie obsahuje podľa jeho názoru podrobné vyhodnotenie vyjadrenia žalobcu, výsluchov svedkov, predložených dôkazov, ako aj ďalších skutočností zistených preverovaním správca dane. Žalovaný ďalej poukázal na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach svedčiace o tom, že žalobca ignoroval zrejmé a jasné disproporcie a odchýlky od dodržiavania bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú náležitú odbornú starostlivosť, pričom neboli predložené žiadne relevantné dôkazy a doklady o dodaní prác deklarovaným dodávateľom C&H agency, s.r.o., na základe čoho sú na mieste vyvstávajúce pochybnosti o konaní v dobrej viere. Ďalej žalovaný argumentoval, že samotná existencia faktúr, na ktorých je uvedená daň nezakladá právo na odpočítanie dane. Dodávateľ totiž nepreukázal fyzické vykonanie prác, ktoré logicky museli byť vykonané. Výkon a dodanie týchto prác deklarovaných dodávateľom nebolo preukázané ani výsluchom svedkov, na základe čoho správca dane neuznal uplatnené právo na odpočítanie dane. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podľa žalovaného podstatné, že sa nepreukázalo dodanie prác spoločnosťou C&H agency, s.r.o., čo nebolo preukázané ani výsluchmi svedkov a dodanie prác deklarovaných dodávateľom nepreukázal ani samotný žalobca na základe výzvy správcu dane a na základe predložených dokladov. Dodávateľovi C&H agency, s.r.o. tak nevznikla daňová povinnosť a existujú len formálne doklady, ktoré neboli potvrdené a nepreukazujú fakturované plnenie. Žalovaný poukázal na to, že samotné vystavenie faktúry a jej uvedenie do záznamov v zmysle ešte nie je preukázaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Podľa žalovaného záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázateľnosti splnenia stanovených podmienok na uplatnenie odpočítania dane, a preto mu nebolo možné uznať sporné odpočítanie dane, je záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania. Preto posúdenie skutkového stavu a prijatý záver správcu dane boli vecne správne a správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

6. Proti napadnutému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu, kde uviedol, že koncom roka 2015 bolo potrebné zabezpečiť enormné množstvo montážnych prác na čerpacích staniciach Slovnaft a

autosalónoch Škoda v SR a ČR v rámci zákaziek pre taliansku spoločnosť SINT S.p.A. a poľskú spoločnosť ProLicht reklama Sp. Z o.o., na základe čoho spolupracoval so spoločnosťou C&H agency, s.r.o., s ktorou komunikoval prostredníctvom W. Q.. Namietal, že žalovaný spochybnil vykonanie prác spoločnosťou C&H agency, s.r.o., pričom mal za to, že môže túto skutočnosť preukázať len na základe existujúcej zmluvy, objednávok a faktúr. Ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -81 z 25.01.2018, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného správca dane požiadal Českú daňovú správu, aby bol H. Q. predvolaný ako svedok, ktorého úkonu sa H. Q. bez ospravedlnenia nezúčastnil a bolo zistené, že má bydlisko na Mestskom úrade pre G. X. Žalobca namietal, že nemôže byť na ťarchu žalobcu ako daňového subjektu, že správca dane nevedel vykonať ním navrhnutý dôkaz. Správca dane rovnako nevykonal výsluchy žiadnych ďalších osôb, ktoré daňový subjekt navrhoval (výsluchy G. T., O. C., I. T.), pričom na základe predmetných výsluchov by si správca dane mohol utvoriť komplexnejší obraz o zmluvnom vzťahu žalobcu a spoločnosti C&H agency, s.r.o. v rozhodnom období. Z uvedeného dôvodu mal za to, že vypočutie predmetných osôb by odstránilo akékoľvek pochybnosti týkajúce sa tohto zmluvného vzťahu. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. vo veci IRON CLUB, s.r.o. proti Daňovému riaditeľstvu SR, podľa ktorého „Daňový subjekt vyčerpá vlastne dôkazné bremeno ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku dôsledkov skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, vnáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane." V tejto súvislosti ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. z 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Podľa žalobcu v zmysle uvedených rozsudkov správca dane a žalovaný môžu od žalobcu požadovať preukázanie len takých skutočností, ktoré je žalobca objektívne schopný preukázať, nakoľko dôkazné bremeno nie je absolútne a nemožno sa stotožniť so záverom, žalovaného aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal okolnosti týkajúce sa skutočností ohľadne samotného plnenia jeho dodávateľa. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie povinností dodávateľa je táto požiadavka objektívne nad rámec možností žalobcu a závery správcu dane na tomto základe sú podľa jeho názoru v rozpore s § 24 Daňového poriadku. Ďalej namietal, že je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania, a preto ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, objednávkou a následnou faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalovaný podľa jeho názoru ustanovenia vykladal svojvoľne, extenzívne a v neprospech žalobcu. taxatívnym spôsobom vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet, ktoré žalobca splnil. Požadovanie ďalších dokladov je nad rámec . Zároveň poukázal, že v zmysle judikatúry ESD boli zo strany žalobcu naplnené všetky hmotnoprávne aj formálne podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH. Žalovaný nemôže voči žalobcovi vyvodiť zodpovednosť za to, že nemá k dispozícii dôkazy o konkrétnych zamestnancoch dodávateľa, o špecifikách plnenia dodávateľa, resp. o pomere k spoločnosti dodávateľa. Žalobca namietal, že správca dane pochybil, pokiaľ postupoval v rozpore s Daňového poriadku. Zdôraznil, že žalobcovi nemôže byť na škodu, že sa v roku 2016 spoločnosť C&H agency, s.r.o. zlúčila so spoločnosťou RIGA, s.r.o., nakoľko v rozhodnom období žalobca obchodoval priamo so spoločnosťou C&H agency, s.r.o., pričom nemohol ovplyvniť to, akým spôsobom sa následne vyvíjalo podnikanie spoločnosti C&H agency, s.r.o. a čo ju viedlo k zlúčeniu s inou obchodnou spoločnosťou. O tomto sa dozvedel až počas prebiehajúcej daňovej kontroly, pričom tieto skutočnosti sa týkajú výhradne spoločnosti C&H agency, s.r.o. a zodpovedá za nich táto spoločnosť, pričom nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali podnikateľskú činnosť, výrobné a materiálne zabezpečenie svojich subdodávateľov, resp. požadovali údaje o zamestnancoch, subdodávateľa, ktorý budú jednotlivé subdodávky realizovať. Žalobca zopakoval, že správcovi dane predložil všetky dôkazy, ktorými disponoval, na základe ktorých mu dostatočne vysvetlil a objasnil všetky namietané plnenia od spoločnosti C&H agency, s.r.o. Vyhodnotením jednotlivých dôkazov vo vzájomných súvislostiach možno ustáliť skutkový záver, že žalobca hodnoverným spôsobom preukázal faktické dodanie namietaných zdaniteľných plnení od dodávateľa C&H agency, s.r.o., v dôsledku čoho mu legitímne vznikla daňová povinnosť vo vzťahu k namietaným zdaniteľným plneniam, z ktorých si následne uplatnil nárok na odpočítanie dane. Žalobca ďalej namietal, že v tomto prípade správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena,

keď ho v celom rozsahu určil výlučne žalobcovi. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 29 ods. 8 Daňového poriadku je v danom prípade modifikované právom EÚ, čo v rámci správneho konania zohľadnené nebolo. Správca dane v tomto prípade nesprávne vychádzal iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdil z hľadiska práva EÚ. Ďalej poukázal na to, že žalovaný a správca dane sa počas priebehu daňovej kontroly nijako nezaoberali námietkami daňového subjektu, a to z akého zákonného dôvodu sú nedostatočné dôkazy a vyjadrenia predložené daňovým subjektom. Ďalej poukázal na rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 11.05.2011, z ktorého podľa neho vyplýva, že žalovaný je povinný preukázať svoje tvrdenia prečo neakceptoval listinné dôkazy predložené daňovým subjektom a rovnako je povinný odôvodniť ako sa vysporiadal s jeho námietkami. Vzhľadom na uvedené mal za to, že správca dane pri vydaní a odôvodnení svojho rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane vychádzal výhradne zo svojich pochybností, ktoré pokladal za preukázané kontrolné zistenia, čo je v rozpore s uvedeným rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR a svojím konaním postupoval priamo proti tomuto rozhodnutiu. Ďalej poukázal na nález Ústavného súd SR -17 zo 16.12.2019, ako aj na rozsudok ESD C-18/13 z 13.02.2014 vo veci C. G.. Vzhľadom na to uviedol, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností má žalovaný a správca dane pochybnosti o oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu DPH, nakoľko tieto pochybnosti relevantným žiadnym spôsobom nepreukázal. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný sa s jeho námietkami nevysporiadal, pretože na to nepostačí blok textu označený ako „odôvodnenie", ale len skutočné odôvodnenie rozhodnutia s analytickým obsahom a jednoznačným vysvetlením správne úvahy a uvedením logického vzťahu medzi nálezovou časťou odôvodnenia a jeho právnymi závermi. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú úvahy, ktoré ovplyvní hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých žalovaný rozhodol. Ide len o formálne reakciu žalovaného na námietky žalobcu, z čoho je zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť a vzájomný vnútorný rozpor. Napriek preukázaniu všetkých zákonom vyžadovaných skutočností žalobcom žalovaný vyžadoval preukázanie aj ďalších skutočností, ktorých hodnotenie žalovaný uskutočňoval len na základe svojím ničím nepodložených pochybností. Napadnuté rozhodnutie prekračuje zákon a oprávnenia poskytnuté mu ako štátneho orgánu SR, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie žalovaného nezákonné a nepreskúmateľné. Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušiť a vrátiť vec správcovi dane ďalšie konanie.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal dodanie prác uvedeným dodávateľom, čím žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane ustanovenej v nadväznosti na , a , preto správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane. Zdôraznil, že dodávateľská spoločnosť C&H agency, s.r.o. bola nekontaktná a ako vyplýva aj z výsluchu svedkov C. T., jej konateľa v čase keď mali byť zdaniteľné obchody uskutočnené a K. G., konateľa spoločnosti RIGA, s.r.o., ktorá sa stala nástupníckou spoločnosťou tejto spoločnosti, nedošlo k preukázaniu, že práce boli dodané práve spoločnosťou C&H agency, s.r.o. Práce mal zabezpečovať H. Q., pričom C. T. nevedel, či bola daň z týchto faktúr priznaná a práce mali vykonať nejaký ľudia, ale nevedel bližšie špecifikovať ani uviesť mená, nakoľko doklady mali byť odovzdané K. G. ako štatutárovi, ktorý v rámci výsluchu o ničom nevedel a predmetné faktúry a doklady nemal k dispozícii, nakoľko boli dodané ďalšiemu konateľovi. Nebolo preukázané, že sa táto osoba skutočne podieľala na uskutočnení plnení a neboli tak preukázané tvrdenia žalobcu. Rovnako aj v súvislosti s námietkou, že neboli vykonané výsluchy osôb G. T., O. C., I. T.alovaný uviedol, že ani vystupovanie týchto osôb v mene deklarovaného dodávateľa C&H agency, s.r.o. nebolo preukázané. Z celého vykonaného dokazovania a doplneného dokazovania tak postavenie týchto osôb, resp. ich vystupovanie v mene dodávateľa nebolo vôbec preukázané. Konanie týchto osôb nepreukázali ani žiadne doklady a dôkazy predložené samotným žalobcom a tak sa jeho tvrdenia o telefonickej komunikácii s týmito osobami stali len vyhlásením žalobcu. Nebola preukázaná ani funkcia týchto osôb, ich postavenie alebo akýkoľvek vzťah s dodávateľom C&H agency, s.r.o. alebo so samotným žalobcom. Ďalej žalovaný argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí.

8. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný gro svojho vyjadrenia postavil na tvrdení, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacom konaní nebola spochybnené reálna existencia vykonaných prác, ale skutočnosť, že nedošlo k preukázaniu, že tieto práce boli vykonané práve deklarovaným dodávateľom C&H agency, s.r.o. Mal za to, že predmetné tvrdenie predstavuje len subjektívny názor žalovaného, ktorý sa úplne vymyká zásade voľného hodnotenia dôkazov a majúc za to, že správca dane ani

žalovaný nehodnotil všetky dôkazy samostatne a vo vzájomných súvislostiach, pričom ak by tak učinil, nemohol by dospieť k záveru, že dodanie nebolo preukázané. Žalobcovi nie je zrejmé, ako konkrétne mal podľa žalovaného preukázať, že vykonané práce dodal dodávateľ C&H agency, s.r.o., pričom mal za to, že v konaní bola dostatočne preukázaná časová a vecná súvislosť fungovania odberateľsko- dodávateľského vzťahu medzi spoločnosťami SINT S.p.A, ProLicht reklama Sp. Z o.o., žalobcom a C&H agency, s.r.o., nakoľko v konaní nie je sporná skutočnosť, že zdaniteľné plnenia vykonané boli. Je preto otázne, kto iný ako dodávateľ C&H agency, s.r.o. predmetné dodávky zabezpečil, keďže sám žalobca v tom čase nemohol tieto plnenia realizovať, nakoľko z dôvodu veľkého množstva iných zákaziek pre talianskeho obchodného partnera na to nemal personálne kapacity. Predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré preukazovali tieto skutočnosti, pričom správca dane ani žalovaný nepredložili žiadne dôkazy, ktorými by preukazovali, že dodávateľ C&H agency, s.r.o. žalobcovi príslušné plnenie nedodal, resp. dodať nemohol. Na základe toho správca dane a žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav, resp. ho nesprávne vyhodnotili. Opakovane zdôraznil, že nemôže niesť zodpovednosť za neplnenie si povinností voči orgánu finančnej správy jeho dodávateľom. Nesúhlasil s prenosom dôkazného bremena na žalobcu a tiež s tým, že predložené dôkazy sú nedostatočné, nakoľko dodávky prác preukázal a vyplývajú z účtovnej a daňovej evidencie, takže správca dane a žalovaný nemal dôvod a právo uprieť mu právo na odpočítanie dane.

9. Žalovaný v duplike uviedol, že správca dane nie je povinný dokazovať uskutočnenie obchodu, nakoľko táto povinnosť patrí do povinnosti daňového subjektu (žalobcu), ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Z ustanovení a jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, resp. služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom. Nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa boli žalobcovi ako daňovému subjektu zdaniteľné plnenia dodané, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia žalobcu o dodaní zdaniteľných plnení konkrétnym dodávateľom. Rovnako na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane nestačí, ak za zdaniteľné plnenie, ktorého existenciu správca dane nepopiera bola vyhotovená dodávateľská faktúra obsahujúca zákonom stanovené náležitosti. Aby žalobcovi ako odberateľovi deklarovaného zdaniteľného plnenia vzniklo právo na odpočítanie dane musí byť nesporne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenie bolo dodané, a to práve tým dodávateľom, ktorý je na faktúre ako dodávateľ označený. Ak je táto skutočnosť spochybnená, ako tomu bolo v tomto prípade, žalobcovi nemôže vzniknúť právo na odpočítanie dane, pretože bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal, nesplnil všetky formálne a materiálne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane. Je na žalobcovi, ktorý si organizuje celú svoju podnikateľskú činnosť, aby si zabezpečil dostatočné a relevantné dôkazy na preukázanie oprávnenosti odpočítanie dane. Ďalej zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a na správnosti napadnutého rozhodnutia.

10. Žalobca na nariadenom pojednávaní zotrval na písomne podanej žalobe, ako aj na predchádzajúcich písomných vyjadreniach. K dôkaznému bremenu poukázal, že toto nie je alebo nebolo na žalobcovi, ktorý si splnil svoje povinnosti preukázať uplatnený nárok na odpočet dane ako len mohol. Daňový úrad mal možnosť uniesť svoje bremeno v širšom rozsahu ako to urobil. Urobiť to mohol tak, že mohol dodatočne vypočuť navrhnuté osoby, čo neurobil, snažil sa len o vypočutie pána Q., ktoré bolo zmarené. Vypočutie týchto osôb bolo potrebné, pretože ich nevypočutie voči žalobcovi bolo nespravodlivé. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vrátiť prvostupňovému orgánu alebo správcovi dane na nové konanie. Žalovaný trval na vydaných rozhodnutiach, nakoľko nebolo preukázané uplatnené právo na odpočet dane z pridanej hodnoty. Dokazovanie bolo podľa jeho názoru uskutočnené v dostatočnom rozsahu. Nebolo uskutočnené vypočutie navrhovaných osôb, nakoľko nebol preukázaný ich vzťah k tejto veci, ani ich identifikácia. Žalobu navrhol zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa (ďalej len „") a miestne príslušný podľa vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe zistil, že žaloba nebola dôvodná.

12. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

13. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

14. Podľa predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

15. Podľa dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa , vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

16. Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

17. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

18. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

19. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

20. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

21. Podľa § 24 ods. 1, 2, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

22. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

23. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

24. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

25. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty určený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie december 2015. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a postup, ktorým ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobe ( ).

26. Žalobca namietal, že nemôže byť na jeho ťarchu, ak správca dane nevedel vykonať ním navrhnutý dôkaz. Konkrétne správca dane požiadal Českú daňovú správu, aby bol H. Q. predvolaný ako svedok, ktorého úkonu sa H. Q. bez ospravedlnenia nezúčastnil a bolo zistené, že má bydlisko na Mestskom úrade pre G. X. Ďalej žalobca namietal, že správca dane nevykonal výsluchy žiadnych ďalších osôb, ktoré navrhoval (výsluchy G. T., O. C., I. T.), pričom na základe predmetných výsluchov by si správca dane mohol utvoriť komplexnejší obraz o zmluvnom vzťahu žalobcu a spoločnosti C&H agency, s.r.o. v rozhodnom období. Podľa neho by vypočutie týchto osôb odstránilo akékoľvek pochybnosti týkajúce sa tohto zmluvného vzťahu. Pokiaľ dôkaz, vykonanie ktorého navrhol žalobca nebolo objektívne možné dožiadaným orgánom vykonať, sú dôsledky s tým spojené na ťarchu žalobcu, práve ktorý nesie dôkaznú povinnosť v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Správca dane vedie dokazovanie, t.zn. zabezpečuje vykonanie ním navrhnutých dôkazoch, ktoré žalobca nie je oprávnený sám vykonať. Pokiaľ teda dôkaznú povinnosť (bremeno) niesol žalobca (opak nebol preukázaný), nie je žiadny dôvod (nebol ani tvrdený), aby ním navrhnuté neúspešné dokazovanie bolo pričítané na jeho prospech.

27. Námietka procesného pochybenia spočívajúceho v nevypočutí H. Q. a ďalších žalobcom navrhnutých svedkov nebola dôvodná. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane tak nie je povinný navrhnutý dôkaz vykonať, pokiaľ jeho nevykonanie primerane odôvodní. V danom prípade správca dane odôvodnil nevykonanie navrhnutého výsluchu H. Q. nemožnosťou vykonania tohto výsluchu, nakoľko podľa informácií získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií od českej daňovej správy nebolo zistené miesto jeho pobytu. V súvislosti s námietkou nevykonania výsluchov osôb G. T., O. C. a I. T.alovaný uviedol, že o výsluch týchto osôb žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nežiadal, a to aj napriek tomu, že bol už v priebehu výkonu daňovej kontroly oboznámený so zistenými skutočnosťami, ale bol aj vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich dodanie prác deklarovaných dodávateľom C&H agency, s.r.o. Konanie týchto osôb nepreukázali žiadne doklady predložené žalobcom a nebola preukázaná ani funkcia týchto osôb, ich postavenie alebo akýkoľvek vzťah k dodávateľovi C&H agency, s.r.o. alebo samotnému žalobcovi. Rovnako neboli získané, ani žalobcom predložené žiadne údaje o týchto osobách, na základe ktorých by ich mohol správca dane predvolať alebo vyzvať na predloženie dokladov. Žalovaný tak nevypočutie navrhnutých svedkov uvedeným spôsobom odôvodnil, ktorému odôvodneniu nemožno nič vytknúť, nakoľko patrí do úvahy správcu dane a žalovaného, ktoré dôkazy bolo potrebné vykonať a ktoré nie, pričom jeho úvahy v tomto smere neobsahujú žiadnu logickú chybu. V zásade platí, že nemožno vykonať dôkaz výsluchom osoby, ktorá nebola dostatočne identifikovaná na jej zabezpečenie na výsluch alebo osoby, ktorej pobyt nie je známy. Žalobca ďalej nijako nepreukázal ani netvrdil, z akých dôvodov by si správca dane na

základe týchto výsluchov mohol utvoriť komplexnejší obraz o zmluvnom vzťahu žalobcu a spoločnosti C&H agency, s.r.o., tiež neuviedol prečo by vypočutie týchto osôb odstránilo akékoľvek pochybnosti týkajúce sa tohto zmluvného vzťahu a neuviedol ani, aký by to malo vzťah k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom už vôbec nespochybnil odôvodnené závery žalovaného k tejto otázke.

28. Žalobca ďalej s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a iné namietal, že dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Podľa žalobcu v zmysle uvedených rozsudkov správca dane a žalovaný môžu od žalobcu požadovať preukázanie len takých skutočností, ktoré je žalobca objektívne schopný preukázať, nakoľko dôkazné bremeno nie je absolútne a nemožno sa stotožniť so záverom, žalovaného aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal okolnosti týkajúce sa skutočností ohľadne samotného plnenia jeho dodávateľa. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie povinností dodávateľa je táto požiadavka objektívne nad rámec možností žalobcu a závery správcu dane na tomto základe sú podľa jeho názoru v rozpore s § 24 Daňového poriadku. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, objednávkou a následnou faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, podľa žalobcu vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalovaný podľa jeho názoru ustanovenia vykladal svojvoľne, extenzívne a v neprospech žalobcu. taxatívnym spôsobom vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet, ktoré žalobca splnil. Požadovanie ďalších dokladov je nad rámec . Zároveň poukázal, že v zmysle judikatúry ESD boli zo strany žalobcu naplnené všetky hmotnoprávne aj formálne podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH. Žalovaný nemôže voči žalobcovi vyvodiť zodpovednosť za to, že nemá k dispozícii dôkazy o konkrétnych zamestnancoch dodávateľa, o špecifikách plnenia dodávateľa, resp. o pomere k spoločnosti dodávateľa. Žalobca namietal, že správca dane pochybil, pokiaľ postupoval v rozpore s Daňového poriadku. Žalobca ďalej namietal, že správcovi dane predložil všetky dôkazy, ktorými disponoval, na základe ktorých mu dostatočne vysvetlil a objasnil všetky namietané plnenia od spoločnosti C&H agency, s.r.o. Vyhodnotením jednotlivých dôkazov vo vzájomných súvislostiach možno podľa neho ustáliť skutkový záver, že žalobca hodnoverným spôsobom preukázal faktické dodanie namietaných zdaniteľných plnení od dodávateľa C&H agency, s.r.o., v dôsledku čoho mu legitímne vznikla daňová povinnosť vo vzťahu k namietaným zdaniteľným plneniam, z ktorých si následne uplatnil nárok na odpočítanie dane. Žalobca uzavrel, že správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určil výlučne žalobcovi.

29. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a z prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tieto orgány verejnej správy svoje rozhodnutia zložili na zistení, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že služby (montážne práce, zameranie a príprava) žalobcovi dodal dodávateľ uvedený na faktúrach (C&H agency, s.r.o.), z ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane majú podklad v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie december 2015, ktorá sa týkala obchodných prípadov žalobcu realizovaných s dodávateľom žalobcu obchodnou spoločnosťou C&H agency, s.r.o. V rámci preverenia týchto obchodných prípadov žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že jeho dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, a teda nebolo preukázané, že služby dodal dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

30. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane použil neprimerane zaťažujúci a extenzívny výklad znášania dôkazného bremena na jeho úkor a jeho rozloženie nesprávne právne posúdil, správny súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. -17

z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematiky dôkazného bremena v spojení s a ) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený".

31. Zo znenia § 24 Daňového poriadku nevyplýva to, na čom žalobca založil svoje tvrdenie o zvládnutí dôkazného bremena a to, že predložením povinnej evidencie, resp. účtovných dokladov, ktorých vystavenie je predpísané zákonom, prípadne preberacích protokolov, je dôkazné bremeno daňového subjektu vyčerpané. Pokiaľ daňovník uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH (alebo právo na oslobodenie od DPH). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 19.06.2019 „Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi prepismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle ."

32. Žalobca preukazoval dodanie zdaniteľného plnenia po formálnej stránke zmluvou o spolupráci, objednávkami a faktúrami a pod. Niet pochybností, že vzhľadom na charakter obchodného vzťahu, spočívajúceho v prípravných prácach, montáži a zameraní vizuálov čerpacích staníc a autosalónov v daných fakturovaných sumách, predloženie len uvedených listinných dôkazov na unesenie dôkazného bremena zo strany daňového subjektu nepostačovalo. Aby mohli byť skutočnosti uvedené v predložených dôkazoch akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik nároku na odpočet dane a zároveň ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno nič vytknúť. Daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods.1 Daňového poriadku. Samotné tvrdenie žalobcu nebolo preukazujúcim dôkazom. Nebola ním ani zmluva o poskytovaní služieb, faktúra, objednávka a pod., pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie služby subjektom uvedeným v týchto dokladoch (C&H agency, s.r.o.). Inak sa stali len vyhlásením žalobcu, bez možnosti overenia. Je v rozpore so zásadou logiky a zásadou poctivého podnikania, aby podnikateľský subjekt, ktorý má záujem o práce uvedeného druhu nedisponoval dokladmi umožňujúcimi mu prípadné budúce uplatnenie nárokov vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady diela, dokladmi, z ktorých by vyplývalo, aký materiál bol použitý a kto odborne zodpovedá za riadne vykonanie diela. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu verifikovať u dodávateľov žalobcu, nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé vyjadrenia daňového subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo žalovaný urobil. Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďami svedkov. Konateľ spoločnosti C&H agency C. T. len uviedol, že faktúry pravdepodobne vystavil jeho brat H. Q., ktorý všetky transakcie zariaďoval a uzatváral zmluvy, pričom on si o tom nepamätal žiadne konkrétne informácie, nepoznal ľudí, ktorí sa mali

zúčastniť montáží, nevedel kde boli práce vykonávané a zmluvy so žalobcom nepredložil, pretože nemal k dispozícii účtovníctvo spoločnosti. Konateľ nástupnickej spoločnosti RIGA, s.r.o. K. G. predmetné faktúry v živote nevidel a spoločnosť C&H agency s.r.o. vôbec nepoznal a nevedel nič o jej činnosti.

33. Predložením uvedených dokladov tak nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok v zmysle a v nadväznosti na . Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov ( Daňového poriadku). Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojim dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Žalovaný a správca dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepopreli samotné vykonanie prác, ktorých vykonanie tak sporné nebolo. Činnosti predstavujúce predmet plnenia, ktoré mali byť dodávané spoločnosťou C&H agency, s.r.o. vykonával aj samotný žalobca, pričom len tvrdí, že časť týchto plnení uskutočnil uvedený dodávateľ, a preukazuje to účtovnými a inými predloženými dokladmi, čo nestačí. Žalovaný sa vysporiadal s listinami, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť nároku na odpočítanie dane keď uviedol, že žalobca síce predložil listiny, ktoré by mali preukazovať jeho tvrdenia, ale vo svetle zistení správcu dane v rámci daňovej kontroly sa tieto ukázali ako nepravdivé, čo odôvodnil závermi preverovania a hodnotením predložených listín. Správca dane tak dôkaznú povinnosť neniesol, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o prípad, kde nebolo sporné vecné a materiálne plnenie uskutočnené deklarovaným dodávateľom. S prihliadnutím na povahu obchodného prípadu právne posúdenie veci (žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie rozložemnia dôkazného bremena) zo strany žalovaného (a správcu dane) nebolo v rozpore s ich skutkovými zisteniami.

34. Pokiaľ ide žalobcom predložené listinné dôkazy, žalovaný (a správca dane) svoje rozhodnutia založil predovšetkým na tom, že žalobca nepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nepreukázal dodanie služieb (prác) dodávateľom uvedeným na faktúrach. Vzhľadom k tomu, resp. napriek tomu, správca dane preveroval tvrdenia žalobcu u jeho zahraničných obchodných partnerov, po vykonaní ktorého konštatoval, že ani preverovaním tvrdení žalobcu u týchto spoločností sa nepodarilo preukázať, že žalobcovi nárok na odpočítanie dane vznikol. Nemožno nič vytknúť postupu správcu dane, ktorý preveroval tvrdenia žalobcu u jeho zmluvných partnerov. Najmä pokiaľ žalobca na výzvu správcu dane z 21.11.2016, ktorou vyzval žalobcu na predloženie písomných dôkazov, ktoré preukazujú, že daňový subjekt si oprávnene uplatnil nárok na odpočítanie DPH, nijako nereagoval. Z napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia správcu dane) vyplýva, ktoré skutočnosti správca dane zistil, aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Ak zo žalobnej námietky vyplýva, že žalovaný hodnotil všetky podklady vrátane výsledkov preverovania jednostranne, nesprávne alebo nedostatočne, resp. sa s námietkami žalobcu dôsledne nevysporiadal, takáto námietka je len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením správcu dane (a žalovaného) a sama o sebe nemôže spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí (obdobne to platí k viacerým žalobným námietkam, napríklad aj k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, resp. námietke nedoplnenia dokazovania žalovaným, ktoré žalobca nijako nekonkretizoval). Tvrdenie o nedostatočnom, resp. nedôslednom hodnotení dôkazov a námietok je nekonkrétne bez toho, aby žalobca uviedol, ktorý dôkaz alebo námietku žalovaný nevyhodnotil vôbec, resp. nesprávne a aký konkrétny vplyv by malo takéto pochybenie na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Všeobecné namietanie nedostatku „skutočného odôvodnenia", ktoré malo pre nezrozumiteľnosť a vnútorný rozpor spôsobiť nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov k dôvodnosti žalobnej námietky nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí, resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné závery, hodnotenia a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú. Chýbajú tak žalobné body správnej žaloby, ktoré by obsahovali zrozumiteľnú argumentáciu v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, čo za žalobcu správny súd nemohol urobiť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať ich ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby ( ). K námietke, že žalobcovi nemôže byť škodu zánik spoločnosti

C&H agency, s.r.o. zlúčením so spoločnosťou RIGA, s.r.o., ktorá následne taktiež zanikla, je potrebné uviesť, že nešlo o rozhodujúce skutočnosti, na ktorých by bolo napadnuté rozhodnutie založené.

35. Žalobca ďalej všeobecne namietal, že žalovaný sa s jeho námietkami nevysporiadal, pretože na to nepostačí blok textu označený ako „odôvodnenie", ale len skutočné odôvodnenie rozhodnutia s analytickým obsahom a jednoznačným vysvetlením správnej úvahy a uvedením logického vzťahu medzi nálezovou časťou odôvodnenia a jeho právnymi závermi, a tiež nepreskúmateľnosť. Ani táto námietka nebola dôvodná. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods. 5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné pre nezrozumiteľnosť, prípadne ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy.... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o .... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti". Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný uviedol (opísal), aké úkony a zisťovania vykonal, vrátane popisu jednotlivých vyjadrení a podkladov predložených žalobcom, ako aj výsluchov a obsahu realizovaných dožiadaní. Vo vzájomných súvislostiach ich vyhodnotil a najmä dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, prečo podklady predložené žalobcom k uplatnenému právu na nadmerný odpočet DPH nepreukazujú dodanie služby spoločnosťou C&H agency, s.r.o. a následne na to uviedol, prečo nepriznal hmotnoprávny nárok na uplatnené odpočítanie dane. Hodnotiaca úvaha žalovaného a správcu dane v uvedenom duchu nemá žiadnu logickú chybu. Žalobcove námietky proti záverom uvedených orgánov neobsahujú informácie v čom konkrétne sa žalovaný a správca dane mýli, na základe čoho sú len prejavom jeho nesúhlasu s ich závermi. Nesúhlas so závermi žalovaného, resp. hodnotenie veci založené na použití iných úvah si nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia.

36. Žalobca poukázal mimo iných na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 15. marca 2011, v ktorom senát najvyššieho súdu vyslovil nasledovný právny názor: „Skutočnosti vymedzené v a v tvoria dôkazné bremeno daňového subjekt. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03/Optigen, C-355/03/Fulcrum Elektronics a C-484/03/Bond House, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami". K uvedeným rozhodnutiam, na ktoré žalobca poukázal je potrebné uviesť, že v danom prípade žalovaný (a správca dane) svoje rozhodnutia nezaložili na konštatovaní, že došlo k daňovému podvodu, resp. zneužitiu práva, ale svoje rozhodnutia založili na konštatovaní, že žalobca nepreukázal, že fakturované služby boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre a žalobca, ako daňový subjekt, tým nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH. Ako už bolo povedané dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Európska (SDEÚ,

resp. ESD) judikatúra, ale aj na ňu nadväzujúca ustálená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, je založená na tom, resp. podala výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne podmienky splnené boli. V takom prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie nezaložil na tom, že dodávateľ (obchodný partner) žalobcu si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. bol nekontaktný alebo bol bez toho, aby si bol toho vedomý článkom reťazového podvodu alebo súčasťou zneužitia práva. Napadnuté rozhodnutie je založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani počas vyrubovacieho konania), nebolo preukázané, že boli splnené podmienky na odpočet dane, pričom dôkazné bremeno na preukazovanie splnenia týchto podmienok znášal žalobca. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 C. G. EOOD proti Direktor na Direkcija "Obžalvane i danačno-osiguritelna praktika" Sofia. Právna veta Rozsudku SD EÚ vo veci C-18/13 z 13.02.2014 hovorí o prípade „...ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené...", pričom v danom prípade nebolo možné dodanie prác spoločnosťou C&H agency, s.r.o. považovať za uskutočnené. Z uvedených dôvodov nebolo možné tieto názory vyplývajúce z rozhodnutí súdov na prejednávanú vec aplikovať.

37. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa zamietol.

38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal. 39. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ). Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Tento rozsudok nepodpísala členka senátu I.. I. L. z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase podpisovania rozsudku.