Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Sa-18-2019.pdf
PDF · 100.82 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sa/18/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: H. I. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX/X, XXX XX Z., Poľská republika, právne zast. V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: WEBUNG, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 201, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12000-12/2018-BA zo dňa 11.10.2018, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 47678-1/2013-CA zo dňa 25. októbra 2013 rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. (IČO: 47 237 201, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca) od 01. marca 2013 podľa slovenskej legislatívy. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 25. októbra 2013 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 14485-2/2015-BA zo dňa 19. októbra 2015 podľa § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie o odvolaní zamestnanca (žalobcu) prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia zamestnancovi a zamestnávateľovi do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, pokračovala v konaní, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 25. októbra 2013 v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi, žalovaná (Sociálna poisťovňa, ústredie) preto predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v rámci odvolacieho konania potvrdila rozhodnutím č. 12000-12/2018-BA zo dňa 11. októbra 2018 a odvolanie zamestnanca (žalobcu) v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 11. októbra 2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 01. novembra 2018.
2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 11. októbra 2018 podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu správnu žalobu v sociálnych veciach. V odôvodnení žaloby uviedol, že žalovaná vychádzala z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pretože nezískala dostatočné podklady na to, aby sa mohla podľa platných právnych noriem stotožniť so záverom, že žalobcovi za vymedzené časové obdobie nevznikla účasť na povinnom sociálnom poistení na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú osobitné koordinačné
nariadenia Európskej únie majúce všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch, pričom majú prednosť pre vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje od 01. mája 2010, je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamenty a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (základné nariadenie). S účinnosťou od 01. mája 2010 sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (vykonávacie nariadenie). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa budú v konkrétnych prípadoch v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu ich činnosti v rámci viacerých členských štátov Európskej únie. Ďalej poukázal na čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia. Podľa názoru žalobcu, postup žalovanej, ktorej výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je správneho hľadiska nezákonný, lebo nerešpektuje právnu úpravu príslušných koordinačných nariadení Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia a súčasne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovanej nespĺňajú základné zákonné obsahové náležitosti v zmysle príslušnej právnej úpravy zákona o sociálnom poistení. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca nemala akékoľvek a žiadne právne oprávnenie vydať rozhodnutie zo dňa 26.11.2013, nakoľko v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nedošlo k definitívnemu určeniu rozhodnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Rovnako poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžso/31/2016 zo dňa 25.04.2018 a sp.zn. 1Sžso/9/2015 zo dňa 12.12.2017. Žalovaná podľa žalobcu pochybila, keď oprela svoj právny názor vo svojom rozhodnutí o skutočnosti rozhodné nie pri neexistencii povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, ale pri vyhodnocovaní kritérií rozhodných pre učenie uplatniteľnej legislatívy. V zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia príslušnosť k právnym predpisom určí inštitúcia v štáte bydliska dotknutej osoby, teda poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia (ZUS). V danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy ZUS, hoci žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že Sociálnej poisťovni, ústredie bolo dňa 11. septembra 2014 doručené oznámenie ZUS zo dňa 04. septembra 2014, ktorým ZUS v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila, že pán H. H. podlieha od 01. novembra 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom na tej istej strane rozhodnutia uvádza: Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Táto argumentácia žalovanej predstavuje len akési „doodôvodnenie“ vydaného rozhodnutia prvého stupňa, ktoré je založené len na skutkovom vyhodnotení skutočností zistených kontrolou a ktoré bolo Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca vydané ešte pred definitívnym určením rozhodnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi v zmysle príslušných koordinačných nariadení. Takýto postup správnych orgánov prvého a druhého stupňa vo vzťahu k žalobcovi bez dostatočného preukázania uvedených okolností, t.j. bez riadneho preukázania definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov vzťahujúcich sa v oblasti sociálneho zabezpečenia na žalobcu, je v rozpore so základným cieľom koordinačných nariadení, ktoré majú za cieľ zosúladiť vzájomné systémy sociálneho zabezpečenia a tým zabrániť vzniku situácií, kedy by sa na tú istú osobu v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovala legislatíva viacerých štátov Európskej únie, alebo by sa na opak na dotknutú osobu žiadna legislatíva v oblasti sociálneho zabezpečenia nevzťahovala. Žalobca má rovnako za to, že žalovaná nie je v žiadnom prípade oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“). Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov,
majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 1. februára 2012 do 26. februára 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. V čase vykonanej prvej kontroly sa v registrovanom sídle spoločnosti nenachádzal žiadny zo zamestnancov zamestnávateľa. Zamestnávateľ na adrese registrovaného sídla samostatnú kanceláriu alebo priestory nemá. Realizáciu predmetu činnosti majú zamestnanci dojednanú v pracovnej zmluve ako (miesto výkonu práce) „Slovenská republika“, čo v zmysle Zákonníka práce nemožno považovať za platné dojednanie o mieste výkonu práce. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvárané na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom ústne, telefonicky, alebo e-mailom. Ku kontrole ani počas administratívneho konania však neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov dochádza. V zmysle čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinnosti, ktoré z nich vyplývajú. Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či zamestnanci vedľajšieho účastníka konania, na území Slovenskej republiky reálne vykonávajú pracovnú činnosť, kľúčové a vzhľadom k tomu bolo povinnosťou žalobcu, resp. zamestnávateľa žalobcu v preskúmavacom konaní predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že zamestnanci na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Na základe získaných podkladov žalovaná dospela k záveru, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území SR. Žalovaná v zmysle čl. 76 (4) prvá veta základného nariadenia oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS. Z dôvodu, že žalobca a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. V súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia bolo Sociálnej poisťovni, ústredie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava doručené oznámenie č. 380000/UBS/401/29/IM/2013 zo dňa 04. júla 2013, ktorým ZUS určila, že žalobca od 01. marca 2013
podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bola uplatniteľná legislatíva určená zo strany ZUS Varšava, ako príslušnej inštitúcie, v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu zamietol.
4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.
Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenia) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
5. Správny súd mal preukázané, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z jednoznačne preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi došlo zo strany ZUS Varšava, ako príslušnej inštitúcie v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov stalo definitívnym, v dôsledku čoho je nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. V čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov je jednoznačne ustanovené, za akých okolností sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym, a teda aj končeným v zmysle koordinačných nariadení, pričom jedinou podmienkou je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016 v súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy uvádza: Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.
6. Žalovaná napadnutým rozhodnutím žalobcovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla o veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalobca bol totiž ako zamestnanec zamestnávateľa prihlásený v Registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, to znamená v systéme slovenského sociálneho poistenia od 01. novembra 2013, pričom v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v predmetnom období, v zmysle koordinačných nariadení, vzťahovala uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym, preto musela pobočka Sociálnej poisťovne vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálne poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22. augusta 2017 uviedol, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd SR zároveň poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých táto právomoc Sociálnej poisťovne vyplýva.
7. Na základe uvedených záverov správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol, v súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov potreba pojednávania nariadiť nevznikla.
8. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, nakoľko mu žiadne nevznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).