Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (14)Uznesenie_12Co-122-2019.pdf
PDF · 88.49 KB
Case nature
Subarea
12Co/122/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne V.. R. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXXX/X, XXX XX S., právne zastúpená advokátkou JUDr. Anna Drugdová, so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné, proti žalovanému V. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX, XXX XX Q., o určenie nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - trovy konania, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Humenné, č.k. 12C/28/2018-142 zo dňa 23. septembra 2019, takto
rozhodol:
I. M e n í uznesenie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách konania tak, že žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Súd konanie zastavuje.
II. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou dňa 15.05.2018 domáhala určenia nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu. Počas konania žalobkyňa podaním zo dňa 05.09.2019 zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť. Navrhovala nepriznať žalovanému trovy konania, pretože tento odmietol podpísať spoločné vyhlásenie manželov o tom, že rodinný dom, ktorý bol predmetom konania patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom žalobkyňa mala obavu, že žalovaný prevedie dom na tretiu osobu s tým, že v čase začatia súdneho konania boli strany sporu manželmi a bol nesúlad právneho stavu a stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Zástupca žalovaného súhlasil so späťvzatím žaloby a zastavením konania, pričom navrhoval priznať žalovanému trovy konania.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danej veci zobrala žalobkyňa žalobu späť, a teda z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie zastavilo, z toho dôvodu by teda náhrada trov konania patrila žalovanému. Súd však v danej veci zobral v úvahu tú skutočnosť, že v čase podania žaloby žalovaný odmietol podpísať spoločné vyhlásenie manželov o tom, že rodinný dom, ktorý bol predmetom konania patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom žalobkyňa mala obavu, že žalovaný
prevedie dom na tretiu osobu, pričom v čase začatia súdneho konania boli strany sporu ešte manželmi a bol nesúlad právneho stavu a stavu zapísaného v katastri nehnuteľností k rodinnému domu, ktorý podľa žalobkyne patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Až po podaní žaloby žalovaný túto skutočnosť nepoprel. Uvedené považoval súd ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre ktorý nepriznal žalovanému náhradu trov konania, ktoré by mu boli inak patrili.
5. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výroku II.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia ako dôvod hodný osobitného zreteľa neobstoja. Poukázal na to, že samotná aplikácia § 257 C.s.p. prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, ktoré musia byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnené a ako vyplýva z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, aplikácia tohto ustanovenia má byť celkom výnimočná. Zdôraznil, že to bola predovšetkým žalobkyňa, kto inicioval spor a on sa len bránil proti žalobkyňou tvrdenému, ale ako sa v súdnom spore ukázalo, nedôvodnému nároku, čím mu vznikli nemalé trovy v prvoinštančnom, ale aj odvolacom konaní. Z uvedeného hľadiska je nepriznanie trov úspešnému žalovanému skôr neprimeranou tvrdosťou a konaním v rozpore s dobrými mravmi voči žalovanému. Poukázal na to, že pri skúmaní dôvodov hodných osobitného zreteľa vzal súd do úvahy len jedinú skutočnosť, a to, že až po podaní žaloby nepoprel, že rodinný dom patrí do BSM účastníkov, preto namietal, že súd neposúdil vec komplexne, t.j. z hľadiska všetkých okolností relevantných pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Ďalej poukázal na to, že z napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by na skutočnosť, že odmietol podpísať nejaké spoločné vyhlásenie, resp. chcel previesť dom na tretiu osobu bolo vôbec vykonané dokazovanie a všetky takéto skutočnosti ostali len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení žalobkyne, a teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o skutočnostiach, ktoré by boli bezpečne preukázané súdom počas konania. Poukázal na to, že na svojej ničím neodôvodnenej žalobe trvala aj naďalej, a to aj v období po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo ich manželstvo rozvedené. Navrhol, aby napadnuté uznesenie v jeho napadnutej časti súd zmenil tak, že žalovanému vo vzťahu k žalobkyni priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu do rozhodnutia odvolacieho súdu nevyjadrila.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd má za to, že došlo k naplneniu uvedeného odvolacieho dôvodu, a to tým, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
11. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že došlo k naplneniu aj tohto odvolacieho dôvodu, pretože súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na predmetný prípad ust. § 257 C.s.p. na základe ktorého nepriznal žalovanému náhradu trov konania.
12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
13. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).
14. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane.
15. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 257 C.s.p., odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie predstavuje výnimku pri rozhodovaní o trovách konania. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynuli z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.
16. Zo slovného znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod..
17. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257 C.s.p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).
18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou ešte za trvania manželstva so žalovaným domáhala určenia, že v žalobe špecifikovaná nehnuteľnosť patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Rozsudkom zo dňa 04.10.2018 súd prvej inštancie žalobe vyhovel, pričom o trovách konania rozhodol tak, že tieto žalobkyni nepriznal aplikujúc ust. § 257 C.s.p., pretože za dôvod hodný osobitného zreteľa mal tú skutočnosť, že žalovaný počas konania nespochybňoval, že nehnuteľnosti patria do BSM. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, namietajúc tým, že žalobkyňa mohla zápis do listu vlastníctva dosiahnuť aj iným spôsobom a tiež, že v predmetnej veci nie je daný naliehavý právny záujem. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to z dôvodu, že sa súd prvej inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vo vzťahu k posúdeniu existencie naliehavého právneho záujmu. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, žalobkyňa vzala podanú žalobu v celom rozsahu späť, dôvodiac, že manželstvo so žalovaným bolo rozvedené a aj napriek snahe sa im nepodarilo uzatvoriť dohodu o vyporiadaní BSM a tiež uviedla, že došlo k zmene aj ďalších okolností, ktoré majú za následok, že netrvá na podanej žalobe, a to, že sa natrvalo odsťahovala z rodinného domu.
19. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody hodný osobitného zreteľa v tom, že v čase podania žaloby odmietol žalovaný podpísať spoločné vyhlásenie a žalobkyňa tiež mala obavu, že rodinný dom prevedie na tretiu osobu. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa však nie je možné stotožniť.
20. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania nespochybňoval skutočnosť, že rodinný dom patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale to, akým spôsobom žalobkyňa chce dosiahnuť zosúladenie stavu právneho a stavu zapísaného v katastri nehnuteľností, pričom mal za to, že tu nebol daný ani naliehavý právny záujem. Naviac odvolací súd poukazuje aj na to, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že tento sa ešte pred podaním žaloby pokúšal uzatvoriť so žalobkyňou Dohodu o vyporiadaní BSM, a to tak, že jej prostredníctvom emailu zaslal návrh dohody o vyporiadaní BSM (č.l. 40), pričom zo samotného návrhu dohody jasne vyplýva, že sporná nehnuteľnosť - rodinný dom bol v dohode z jeho strany zahrnutý do bezdpodielového spoluvlastníctva (č.l. 41 a nasl.), pričom žalovaný predložil aj potvrdenie o zaslaní tohto emailu žalobkyni (č.l. 43).
21. Odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 04.10.2018, ktoré bolo neskôr zrušené Krajským súdom v Prešove, a to najmä na na bod 13. odôvodnenia predmetného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie aplikujúc § 257 C.s.p. nepriznal náhradu trov konania úspešnej žalobkyni, a to s poukazom na postoj žalovaného v priebehu konania, ktorý nespochybňoval, že rodinný dom patrí do BSM, pričom v napadnutom uznesení o zastavení konania opätovne aplikoval § 257 C.s.p. a nepriznal náhradu trov konania žalovanému, tentoraz vzhľadom na jeho negatívny postoj v čase podania žaloby a na obavu žalobkyne o predaji rodinného domu tretej osobe. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že v čase podania žaloby, tak žalobkyňa ako aj žalovaný bývali v predmetnom rodinnom dome, pričom zo strany žalobkyne bola len vyslovená obava o jeho predaji, pričom prípadnú reálnosť tejto obavy žalobkyňa bližšie nepreukázala.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené mal odvolací súd za to, že v predmetnom prípade súdom prvej inštancie vyslovené dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú dané, a teda nie je daná okolnosť na základe ktorej by procesne úspešnému žalovanému (vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobkyňou) nemala byť priznaná náhrada trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu voči žalobkyni.
23. Vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie a ani pre zrušenie napadnutého uznesenia vo výroku II., odvolací súd uznesenie v tejto časti zmenil podľa ust. § 388 C.s.p. tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% voči žalobkyni.
24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).