Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_50C-221-2005.pdf
PDF · 155.04 KB
Case nature
Area
Subarea
50C/221/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II sudkyňou JUDr. Ivanou Dančovou v právnej veci žalobcu: FREE ZONE SIPOX, a.s., Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35749245, zast. Advokátska kancelária REPÁK & PARTNERS, Krížna 47, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00151742, o náhradu škody, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2005 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) s príslušenstvom spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu.
2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Oznámení zo dňa 28.07.1995 pod hrozbou exekúcie zaplatil dňa 04.07.1996 colnému úradu colný dlh vo výške 5.359.662,- SKK (ďalej len „colný dlh“). Po zaplatení colného dlhu prebehlo voči žalobcovi viacero správnych konaní vedených Colným úradom Bratislava, v ktorých o odvolaniach rozhodovalo Colné riaditeľstvo SR. Rozhodnutia colných orgánov boli preskúmané v roku 2001 aj Najvyšším súdom SR a o proteste prokurátora v tejto veci v roku 2000 rozhodovalo Ministerstvo financií SR, ktoré protestu prokurátora vyhovelo, pričom rozhodnutia colných orgánov boli v týchto konaniach zrušené. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 72/03-35 zo dňa 26.01.2004, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, boli zrušené rozhodnutia Colného riaditeľstva SR sp. zn. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 a rozhodnutia Colného úradu Bratislava zn. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 24.10.2002, zn. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 23.10.2002, zn. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 23.10.2002 z dôvodu, že sú nezákonné pre nedostatočné zistenie skutkového stavu ako aj pre nezákonný postup. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd vyslovil, že colný úrad má žalobcovi vrátiť colný dlh. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku Colný úrad Bratislava vo veci viac nekonal a žalobcovi colný dlh dňa 30.04.2004 vrátil. Žalobcovi tak vznikla škoda v dôsledku nezákonných rozhodnutí a postupu Colného úradu Bratislava a Colného riaditeľstva. Náhrada škody je vo výške 9.672.477,75 SKK, čo predstavuje úrok zo zaplateného colného dlhu vo výške 140 % diskontnej úrokovej sadzby Štátnej banky československej platnej v prvý deň kalendárneho štvrťroka podľa § 233 ods. 3 a § 262 ods. 9 zákona č. 618/1992 Zb..
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že žalobca nijako nepreukázal vzniknutú škodu a súvislosť medzi údajnou škodou a konaním Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Bratislava. Náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ nebolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť, zrušené príslušným orgánom. Právo žalobcu je navyše premlčané.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 50C/221/2005 - 141 zo dňa 24.11.2006 tak, že žalobu zamietol.
5. V dôsledku odvolania žalobcu však bol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2009, č. k. 8Co/38/2007 - 273, ako súdu odvolacieho, zrušený a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že zodpovednosť štátu za uvedenú škodu je nepochybne daná a uplatnený nárok, resp. výšku nároku na náhradu škody treba posúdiť podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s analogickým (analógia legis v § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) použitím § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka, keďže v danom prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom aj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu, po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky navrhovateľa v predmetnej výške.
6. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 50C/221/2005 - 359 zo dňa 18.05.2011 tak, že konanie v časti o zaplatenie 242.403,30 Eur spolu s 8,35 % úrokom z omeškania ročne až do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti 78.664,14 Eur spolu s ročným 8,35 % úrokom z omeškania od 01.05.2004 do zaplatenia žalobe vyhovel. Čo sa týka žalovaným vznesenej námietky premlčania, súd má za to, že až po vrátení finančných prostriedkov žalobcovi dňa 30.04.2004 bolo možné vyčísliť škodu, ktorá mu bola nezákonnými rozhodnutiami správneho orgánu spôsobená.
7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.06.2014, č. k. 8Co/255/2011 - 377 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo zvyšku istiny (78.664,14 Eur) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
8. Nakoľko voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor SR, vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením zo dňa 31.07.2017, č. k. 5MCdo/2/2015 - 430 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18.05.2011, č. k. 50C/221/2005 - 359 vo výroku týkajúcej sa istiny (78.664,14 Eur) a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, č. k. 8Co/255/2011 - 377 v potvrdzujúcej časti výroku týkajúcej sa veci samej (78.664,14 Eur) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že ušlý zisk sa definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 58/1969 Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim z ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno považovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej udalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný „predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k
vzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Nárok na náhradu škody sa vzťahuje len ku škode, ušlý zisk nevynímajúc, ktorá musí byť skutočná, existujúca, v prípade ušlého zisku reálne predpokladaná a nie hypotetická, či fiktívna. Pričom platí, že zistenie výšky ušlého zisku nie je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť založený na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že poškodený by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť škodovej udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade nesplnenia jeho záväzku a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda vznikla alebo nie, t.j. bez toho, aby k tomu bol potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon, či iná právna skutočnosť. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie vzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku. Nie je vylúčené, aby sa vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov domáhal voči štátu aj náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri obvyklom spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak tvrdí a preukáže, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale zároveň preukáže aj to, že mu ušiel zisk, ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať napríklad tým, že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Len v takomto prípade by bola jeho finančná strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí teda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené, ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku. Pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či žalobca preukáže ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti) a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Výšku ušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto uplatneného nároku. Súdy vec nesprávne právne posúdili, keď sa v prejednávanej veci pokiaľ ide o výšku škody uspokojili s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. sa teda poškodený ako vlastník finančných prostriedkov, ktorý s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu disponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, nemôže domáhať náhrady ušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na poklade ním tvrdených a preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri pravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol. 9. Prvoinštančný súd, viazaný názorom dovolacieho súdu, na základe opätovne vykonaného dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise i výsluchom znalca dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
10. Dňa 28.07.1995 Colnica Bratislava oznámila žalobcovi vznik colného dlhu Oznámením č. P. vo výške 1.538.745,- SKK, č. XXXXXXXXXXXXX vo výške 1.907.439,- SKK (č. l. 25) a č. P. vo výške 1.913.478,- SKK (č. l. 29).
11. Dňa 05.12.1995 boli vydané exekučné príkazy na predmetné colné dlhy: 1.538.745,- SKK (č. l. 33), 1.907.439,- SKK (č. l. 32) a 1.913.478,- SKK (č. l. 31).
12. Listom zo dňa 21.03.1996 Colnica Bratislava požiadala Investičnú a rozvojovú banku, a.s. o zrušenie exekučných príkazov a odblokovanie účtu žalobcu vo výške 5.359.662,- SKK (č. l. 34).
13. Dňa 04.07.1996 žalobca zaplatil žalovanému vymeraný colný dlh v sume 5.359.662,- SKK (č. l. 49
- 1.538.745,- SKK, č. l. 54 - 1.907.439,- SKK a č. l. 59 - 1.913.478,- SKK + č. l. 172).
14. Colný úrad Bratislava rozhodnutím zo dňa 28.04.1999, č. k. XXXX/XX-XX/XXX-X v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva SR zo dňa 20.07.1999, č. k. XXXX/XX-XXXX/XX/X žiadosti žalobcu o vrátenie colného dlhu nevyhovel. Na základe protestu prokurátora Ministerstvo Financií SR rozhodnutím zo dňa 03.08.2000, č. XXXX/XXXX - ŠTJ tieto rozhodnutia zrušilo s tým, že colný dlh vznikol priamo zo zákona, avšak nebolo povedané, kto zaň zodpovedá, resp. kto ho má platiť. Taktiež vytklo colným orgánom procesné pochybenia (č. l. 42).
15. Dňa 17.04.2001 Colný úrad Bratislava vydal nové rozhodnutia č. XXXXXXXXXX (č. l. 48), č. XXXXXXXXXX (č. l. 53), č. XXXXXXXXXX (č. l. 58), ktorými vymeral žalobcovi colné dlhy v sume 1.538.745,- SKK, 1.907.439,- SKK a 1.913.478,- SKK. Tieto nové rozhodnutia potvrdilo Colné riaditeľstvo rozhodnutím zo dňa 23.05.2001, č. 2133/2001-2081/01/1. Na základe žalobcom podanej žaloby o preskúmanie a zrušenie predmetných rozhodnutí vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom zo dňa 27.11.2001, sp. zn. X Z. tieto rozhodnutia zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem iného uviedol, že v ďalšom konaní je potrebné sa zamerať na zistenie kto porušil colný zákon, akým spôsobom, kto mal clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla (č. l. 63).
16. Dňa 18.03.2002 vydal Colný úrad Bratislava ďalšie rozhodnutia č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 72), č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 70), č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 71) o colnom dlhu, ktoré boli rozhodnutím Colného riaditeľstva SR zo dňa 31.07.2002 sp. zn. XXXXX/XX-XXXX/XX/XX zrušené a vec bola prvostupňovému správnemu orgánu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, nakoľko colný úrad nevypočul a tým nedal možnosť účastníkom vyjadriť sa k získaným podkladom rozhodnutia (č. l. 80). 17. Žalobca si listom zo dňa 13.09.2002 uplatnil na Colnom úrade Bratislava nárok na náhradu škody nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka spôsobenej škody, žalobca zdokladuje, na základe podpísanej úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na úhradu nezákonne vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí (č. l. 218).
18. Dňa 23.10.2002, resp. 24.10.2002 Colný úrad Bratislava vydal opäť nové rozhodnutia o vzniku colného dlhu č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 95), č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 83), č. 6316501657-III, ktoré Colné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 potvrdilo (č. l. 107).
19. Dňa 26.01.2004 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. XS XX/XX-XX rozhodol tak, že rozhodnutie Colného riaditeľstva SR č. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 a rozhodnutia Colného úradu č. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 24.10.2002, č. XXXXXXXXXX-L., č. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 23.10.2002 zrušil a vec vrátil Colnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie s tým, že orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ide o nezákonný postup vo veci. Ak súd zruší napadnuté rozhodnutia ako nezákonné, je daná povinnosť colného orgánu vrátiť žalobcovi colný dlh, pretože nebude existovať právny základ na to, aby ho naďalej zadržiaval. Zatiaľ nebolo hodnoverne preukázané, že by bol žalobca deklarantom v režime tranzitu (č. l. 13).
20. Colný úrad Bratislava dňa 30.04.2004 zadržiavané finančné prostriedky žalobcovi vrátil (č. l. 133).
21. Colný úrad Bratislava rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XXXX/XXXXX zo dňa 15.12.2005, konanie zastavil, a to z dôvodu nedostatku preukázania skutkového stavu (č. l. 133).
22. Podľa znaleckého posudku č. 355/2018 zo dňa 12.12.2018, vypracovaného L.. O.. M. A. (č. l. 460) bola majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 ako ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v komerčnej banke, vo výške 69.106,92 Eur.
23. Doplnením znaleckého posudku č. 355/2018 zo dňa 21.10.2019 (č. l. 629) určil znalec L.. O.. M. A. za obdobie od 04.07.1996 do 30.04.2002 ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v komerčnej banke vo výške 40.154,55 Eur.
24. Žalobca počas konania dôvodil (č. l. 163), že vzhľadom na stupeň inflácie mala suma 5.359.662,- SKK v roku 1996 niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako v roku 2004. V prípade ak by žalobca tieto prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke dosiahol by minimálne zisk korešpondujúci sume úrokov, ktoré by za čas 8 rokov k istine prirástli. Predmetné finančné prostriedky mohol žalobca použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príkladmo mohol investovať do kúpy
nehnuteľností (č. l. 251). Je nesporné, že v dôsledku rozhodnutia štátneho orgánu utrpel majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch spočívajúcu v tom, že v dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, tak žalobca má za to (č. l. 326), že do času kedy mu neboli vrátené peniaze, nebolo možné vyčísliť škodu. Až dňa 30.04.2004 mu boli tieto vrátené. Stav nezákonnosti bol zmenený až rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. XS/XX/XX - 35 zo dňa 26.01.2004. Námietka premlčania je taktiež v rozpore s dobrými mravmi. Písomným podaním (čl. 609) žalobca ozrejmil, že v dôsledku administratívneho pochybenia bolo nesprávne uvedenie rozhodujúceho obdobia v objednávke znaleckého posudku. Toto nesprávne uvedenie času ale nekorešponduje s písomnosťami a dokladmi, ktoré boli znalcovi predložené - ide o účtovné doklady z rokov 1996 až 2004. Z dôvodu tejto nepresnosti si sám žalobca vypočítal ušlý zisk podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, ako hypotetický zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka. Posudok však jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov žalobcu v rozhodujúcom období. Žalobca preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky. Čo sa týka domnelých zmien žaloby, tak žalobca v žalobe určil škodu v súlade s colným zákonom, ktorý bol v rozhodnom čase platný a účinný. V čase súdneho sporu už tieto ustanovenia neboli účinné a vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, zmenil žalobu a žiadal 5.969.798,58 SKK s príslušným úrokom. Z dôvodu právnych záverov dovolacieho súdu (nemožno si uplatňovať uslý zisk za pomoci analógie legis) si dal vypracovať znalecký posudok. Znalec použil výpočet ušlého zisku z finančných prostriedkov v banke.
25. Žalovaný v priebehu konania vo svojich písomných podaniach mal za to, že nárok žalobcu je premlčaný. Pôvodnou žalobou žalobca oprel svoj nárok o náhradu, ktorá predstavuje sankčný postih colných orgánov pri neoprávnenom vymáhaní colného dlhu. Podaním zo dňa 01.02.2009 žalobca zas zmenil uplatnený nárok a ako škodu si uplatňuje ako úroky podľa Obchodného zákonníka. Žalobca tak preukazuje vznik škody na inom skutkovom základe (č. l. 304). Ďalším podaním žalovaný argumentoval, že pôvodné oznámenia zo dňa 28.07.1995 neboli zrušené. Ministerstvo financií SR v rozhodnutí z 03.08.2000 vyslovilo názor, že colný úrad pochybil, keď vydal oznámenie a nie rozhodnutie. Oznámenia neobsahovali poučenie. V deň doručenia týchto oznámení sa mohol žalobca dozvedieť o prípadnom nesprávnom úradnom postupe. Žalobu o náhradu škody za obdobie od 04.07.1996 do 14.04.2001 mal podať do 03.08.2003. Následné rozhodnutia zo dňa 17.04.2001 boli zrušené Najvyšším súdom SR. Keďže sa premlčacia lehota predlžuje o pol roka, žalobca mal podať nárok od 17.04.2001 do 18.03.2002 najneskôr do 27.05.2005. Nárok je tak v tejto časti premlčaný. K premlčaniu škody došlo, nakoľko posledné zrušujúce rozhodnutie - rozsudok Krajského súdu v Bratislave bolo zo dňa 26.01.2004 a teda žalobca mohol meniť podanú žalobu najneskôr do 26.07.2007 (č. l. 321). V podaní doručenom súdu dňa 12.01.2011 (č. l. 337) žalovaný premlčanie odôvodnil tým, že s definitívnou platnosťou zrušil rozhodnutia Colného úradu Bratislava o vzniku colného dlhu až Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 26.01.2004, právoplatným dňa 15.03.2004. Voči akýmkoľvek zmenám žaloby smerujúcim k jeho rozšíreniu po 15.09.2007 vzniesol žalovaný námietku premlčania. V podaní doručenom súdu dňa 25.10.2019 (záverečná reč - č. l. 658) žalovaný zas dôvodil, že ušlý zisk v podobe úrokov z terminovaného vkladu si žalobca uplatnil až podaním doručeným dňa 11.03.2019 a preto je jeho nárok premlčaný. Okrem uvedených námietok premlčania žalovaný tiež písomnými podaniami počas konania uviedol, že nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Žalobca nepreukázal vznik škody. Zvyšná časť žalobného nároku vo výške 78.664,14 Eur predstavuje úrok z omeškania v zmysle Obchodného zákonníka od 04.07.1996 do 30.04.2004. Inštitút náhrady škody nemožno zamiešavať s inštitútom úrokov z omeškania. Čo sa týka znaleckého posudku, tak znalec vypočítava ušlý zisk z čiastky 88.295,82 Eur za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 a z čiastky 81.983,83 Eur za obdobie od 08.04.2004 do 01.03.2009. V tomto období ale žalobca disponoval už sumou zaplateného dlhu a neboli mu tieto prostriedky zadržiavané. Taktiež nie je zrejmé z akého dôvodu boli pre výpočet ušlého zisku použité sumy 88.295,82 Eur a 81.983,83 Eur. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že by mal v minulosti skutočne uložené finančné prostriedky na úročenom bankovom účte, pričom by bol v dôsledku rozhodnutí colných orgánov nútený ich predčasne vybrať a tým by prišiel o zisk v podobe úrokov z takéhoto vkladu.
26. Znalec L.. O.. M. A. na pojednávaní dňa 25.10.2019 (č. l. 655) uviedol, že ušlý zisk bol v tomto prípade vypočítaný ako majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi od 04.07.1996 do 30.04.2002 a bol vypočítaný ako výnos z vkladov na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky. Pri výpočte vychádzal z toho, že doba viazanosti vkladu bola nad 5 rokov, pričom vklad bol realizovaný v júli 1996,
kedy dosahovala priemerná úroková sadzba bánk 5,51 %. Pri výpočte bolo použité zložité úročenie, čo znamená, že vklad by bol reinvestovaný spolu s dosiahnutým výnosom na ročnej báze ponížený o daň z príjmu, ktorá sa pohybovala v rozmedzí 40 % v roku 1996 až 25 % v roku 2002. Ušlý zisk v podobe čistého výnosu z termínovaného vkladu by bol v sume 40.154,55 Eur. Ušlý zisk z doložených dokladov od žalobcu nebolo možné stanoviť inak ako je stanovené v posudku. Jedná sa o časové obdobie, ktoré bolo pred 20 rokmi a listiny účtovných dokladov boli skartované. Účtovné závierky neboli skartované a znalec vychádzal z dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že žalobca majetok má. Termínovaný vklad predstavuje bežný spôsob nakladania s finančnými prostriedkami, t.j. uloženie v banke. Je najmenej rizikový. V prípade investovania do fondov by mohol byť zisk vyšší, ale zároveň je rizikovejší. Žalobca mal pomerne vysokú čiastku v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK. Preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá. Čo sa týka obdobia do 2002, bolo to tak znalcovi zadané. Vyčíslenie ušlého zisku za dodatočné obdobie, teda od 30.04.2002 do 30.04.2004 je možné len doplnením znaleckého posudku.
Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:
27. Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
28. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
30. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
31. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
32. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.
34. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
35. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
36. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
37. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
38. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.
39. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom V právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
40. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho práva, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
41. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
42. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
43. Žalobca sa žalobou pôvodne domáhal zaplatenia 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) ako náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Bratislava a Colného riaditeľstva SR. Požadovanú sumu si žalobca vypočítal podľa zákona č. 618/1992 Zb. ako úrok v dvojnásobnej výške 140 % diskontnej sadzby počítanej z neoprávnene zaplatenej sumy - 5.359.662,- SKK. Po riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch strán je predmetom konania už iba nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku vo výške 78.644,14 Eur. Sporným v konaní bola právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku ako i samotná existencia a výška ušlého zisku. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania.
44. Ako prvú spornú skutočnosť súd preskúmal námietku premlčania vznesenú žalovaným. Námietku premlčania vznesenú podaním doručeným súdu dňa 19.11.2010 (č. l. 321) za obdobie od 04.07.1996 do 14.04.2001 a od 17.04.2001 do 18.03.2002 považuje súd za rozpornú s dobrými mravmi. Pokiaľ si colné orgány počas rozhodného obdobia navzájom neurčito rušili a potvrdzovali svoje rozhodnutia, pričom ani v jednom z nich nebolo jasne skonštatované, že žalobca nie je colným dlžníkom (v každom novom rozhodnutí bol žalobca opätovne označený ako colný dlžník), nemožno akceptovať vznesenú námietku premlčania za dané obdobie. Ani v jednom zrušujúcom rozhodnutí nebolo explicitne vymedzené, že žalobca je neprávom vedený ako colný dlžník. Ministerstvo financií SR potom vo svojom rozhodnutí uviedlo, že colný dlh zo zákona vznikol, avšak nebolo povedané kto zaň zodpovedá, resp. kto ho má platiť, orgány nedostatočne zistili stav a navyše zistilo mnohé pochybenia a nedostatky formálneho a procesného charakteru. Vec bola neustále vracaná colnému orgánu s tým, že je povinný riadne a presne zistiť skutkový stav. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27.11.2001, sp. zn. XSž/XX/XX mal za to, že v ďalšom konaní je potrebné sa zamerať na zistenie kto porušil colný zákon, akým spôsobom, kto mal clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla. Aj keď boli rozhodnutia zrušené, vo veci sa konalo ďalej, pričom nebolo vydané žiadne konečné rozhodnutie. Až Krajský súd v Bratislave
rozsudkom zo dňa 26.01.2004 č. k. XS/XX/XX - 35 rozhodol, že ide o nezákonný postup vo veci a ak súd zruší napadnuté rozhodnutia ako nezákonné, je daná povinnosť colného orgánu vrátiť colný dlh, pretože nebude existovať právny základ na to, aby ho ďalej zadržiaval. Po tomto rozhodnutí colný orgán už so žalobcom ďalej nekonal, dňa 30.04.2004 mu finančné prostriedky vrátil a dňa 15.12.2005 konanie zastavil. Za danej situácie a vágneho postupu colných orgánov má súd za to, že vznesená námietka premlčania za dané obdobie je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ v danom období nekonali štátne orgány tak ako im ukladal zákon, pričom až po 8 rokoch boli zadržiavané finančné prostriedky žalobcovi vrátené a konanie bolo následne zastavené s tým, že nie je možné zistiť, či je žalobca colný dlžník, je dôvodný záver o rozporuplnosti vznesenej námietke premlčania. Colnými orgánmi predvedený výkon štátnej moci v danom období nemožno považovať za príkladné plnenie si svojich zákonných povinností; aj štátne orgány majú svoje povinnosti, nielen práva. Pokiaľ si tieto povinnosti riadne neplnia (viď opätovne nezákonné a neodôvodnené rozhodnutia či oznámenia o colnom dlhu bez poučenia), je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi v prejednávanej veci brániť sa argumentáciou, že žalobca mal svoj nárok uplatniť skôr, resp., že ho v časti uplatnil neskoro, pretože sa o škode mal dozvedieť vtedy a vtedy, pričom úplne prvé Oznámenia o colnom dlhu ani neboli zrušené.
45. Čo sa týka druhej časti námietky premlčania (zmeny žaloby a tým neskoré uplatnenie práva na súd, nakoľko sa jedná o nové právo, resp. nový skutkový základ), súd uvádza, že zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 CSP. Žalobca počas konania skutkový stav nemenil. Taktiež neuviedol ani nové skutočnosti. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2005 požadoval škodu (ušlý zisk) spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov. Počas konania žalobca niekoľkokrát uviedol, že požaduje náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu. Samotná skutočnosť, že si túto škodu vypočítal najprv cez colný zákon a potom cez Obchodný zákonník je právne irelevantná a to z dôvodu zásady iura novit curia (súd pozná právo) s poukazom na závery dovolacieho súdu. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok, teda zistenie skutkového stavu. Vzhľadom na zistený skutkový stav súd posúdil nárok žalobcu cez prizmu zákona č. 58/1969 Zb. s poukazom na § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je tak zrejmé že žalobcom aplikované „zmeny“ nie sú zmenami žaloby a ani zmenami skutkového stavu/základu či skutkových okolností tak, ako to tvrdil žalovaný. K zmene odôvodnenia vzniku škody nedošlo, nakoľko žalobca počas celého konania tvrdil, že škoda mu vznikla nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov. Žalobca počas konania menil právnu argumentáciu a s tým spojenú i zmenu výšky ušlého zisku. Týmito podaniami navyše požadoval menej, čo znamená späťvzatie žaloby v časti a čiastočné zastavenie konania (už zastavené rozsudkom č. l. 359). To isté platí aj o námietke premlčania vznesenej v podaní doručenom súdu dňa 04.06.2010 (č. l. 304) a 12.01.2011 (č. l. 337) a záverečnej reči (č. l. 658). Nejedná sa o zmenu žaloby. Právna kvalifikácia je doménou súdu a nie sporových strán; zmena právnej kvalifikácie žalobcom je preto v tejto otázke nepodstatná. Pokiaľ žalobca už v žalobe riadne vymedzil svoj nárok na skutkovom základe, že mu vznikla škoda spôsobená štátnymi orgánmi v určitej výške, nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že ide o novú žalobu a nový nárok, keďže došlo k zmene odôvodnenia vzniku škody, resp. k preukázaniu vzniku škody na inom skutkovom základe. Vzhľadom na uvedené, súd na námietku premlčania vznesenú žalovaným ani v tejto časti neprihliada ako na dôvodnú, so záverom, že nárok žalobcu, riadne uplatnený žalobou dňa 28.09.2005, v tejto časti premlčaný nie je.
46. Bez ohľadu na uvedené závery ohľadom premlčania, súd považuje žalobu nedôvodnú, a to z dôvodu absencie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Tými sú: a) nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b) škoda a c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Pokiaľ nie sú kumulatívne splnené všetky 3 podmienky, nemožno hovoriť o zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať podľa § 20 citovaného zákona príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
47. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup (nezákonné rozhodnutie), je daná len vtedy, ak vznikla
v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím). Pokiaľ žalobca od žalovaného požadoval ušlý zisk, bol povinný ho v konaní preukázať. To však neučinil. Ak žalobca v konaní o náhradu ušlého zisku tento ušlý zisk nepreukáže, nemôže byť v konaní úspešný. Je síce pravdou, že žalobcovi vznikla majetková ujma vo výške 5.359.662,- SKK avšak tá mu bola (časť bola použitá na započítanie iného colného dlhu) dňa 30.04.2004 vrátená. Žalobca ale požadoval ušlý zisk. Čo sa týka samotnej definície ušlého zisku a podmienok pre jeho priznanie súd v plnom rozsahu odkazuje na závery Najvyššieho súdu SR (bod 8. rozsudku, resp. č. l. 430 a nasl.). Aj keď žalobca v konaní napokon predložil znalecký posudok a jeho dodatok, ktorý vypočítal ušlý zisk, súd nemá za preukázanú existenciu ušlého zisku. Táto existencia a samozrejme i výška musí byť založená na konkrétnych skutkových okolnostiach, nakoľko sa nejedná o otázku právnu ale skutkovú.
48. Žalobca existenciu a výšku ušlého zisku odvodzoval od spomenutého znaleckého posudku ako aj argumentácie, že „ak by tieto prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke dosiahol by minimálne zisk ... „, resp. „predmetné finančné prostriedky mohol použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príkladmo mohol investovať do kúpy nehnuteľností“ alebo tým, že „v dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí“. Ďalej žalobca tvrdil, že „posudok jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období, pričom preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. Týmto smerom je tiež potrebné poukázať aj na vyjadrenia samotného znalca, ktorý na pojednávaní dňa 25.10.2019 uviedol, že znaleckým posudkom bol ušlý zisk „vypočítaný ako výnos z vkladov na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky“, „ ... vklad by bol reinvestovaný spolu s dosiahnutým výnosom ...“ , pričom „ušlý zisk v podobe čistého výnosu z termínovaného vkladu by bol v sume 40.154,55 Eur“. Znalec taktiež uviedol, že „vychádzal z dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že žalobca majetok má, pomerne vysokú čiastku mal v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK. Preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá“. Z dôvodu nepresnosti v znaleckom posudku ohľadne časového úseku, kedy mu mal ušlý zisk vzniknúť, si žalobca sám vypočítal ušlý zisk podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, ako hypotetický zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka.
49. Pre preukázanie vzniku ušlého zisku je potrebné dokázanie takých konkrétnych skutkových okolností, ktoré pri logickej úvahe vedú k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti, pričom musí byť naisto preukázaný „predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná. Musí ísť o ujmu už vzniknutú a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalobca síce v dôsledku nezákonných rozhodnutí nemohol určité časové obdobie s finančnými prostriedkami nakladať, ale zároveň musí preukázať aj to, že mu ušiel zisk (rozmnoženie majetkových hodnôt), ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať a to napríklad tým, že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Ak tieto skutočnosti nepreukáže, stáva sa ním uplatňovaný a tvrdený ušlý zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nie je a ani nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku. Samotná skutočnosť, že s finančnými prostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu nezákonného rozhodnutia, nie je rozhodujúca. Pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či preukázal ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti) a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Vzhľadom na uvedené je bez pochýb zrejmé, že žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by s dotknutými finančnými prostriedkami pred nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov aj skutočne nakladal, resp. že by ich mal uložené v banke na úročenom účte či inom produkte, poprípade, že by ich využíval na podnikateľskú činnosť alebo, že by mu tieto nezákonné rozhodnutia zmarili nejakú investíciu či ich zhodnotenie. Nepreukázal stratu očakávaného prínosu. Žalobca týmto smerom iba produkoval hypotetické domnienky a fikciu, čo možno v plnom rozsahu odvodiť od jeho vyššie uvedených vyjadrení (bod 48. rozsudku). To isté ale
platí aj o znalcovi. Argumentácia znalca, že „žalobca si mohol tieto prostriedky uložiť ...“, „vklad by bol reinvestovaný“, „ak by prostriedky deponoval ... dosiahol by ...“ či „mohol investovať ..“ a podobne, je tak v príkrom rozpore s uvedeným právnym výkladom pojmu ušlý zisk. Taktiež tvrdenie žalobcu, že „posudok jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období, pričom preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“ považuje súd za právne nezvládnutú argumentáciu. Tieto skutočnosti neboli nijakým spôsobom preukázané; žalobca týmto smerom ani žiadne dôkazy počas celého konania nepredložil.
50. Znalec síce na pojednávaní uviedol, že „žalobca majetok má, pomerne vysokú čiastku mal v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK“, avšak na nasledujúcu otázku odpovedal, že „preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá“. Sám znalec tak svoje tvrdenia vyvrátil. Samotná skutočnosť, že žalobca vykázal v účtovnej závierke k 31.12.1996 majetok vo výške 38.555.000,- SKK bez ďalšieho neznamená, že tieto prostriedky boli uložené vo finančných inštitúciách, resp. že z týchto prostriedkov čerpal pri úhrade colného dlhu. Opäť, žalobca týmto smerom neuviedol žiadne relevantné skutočnosti. Súd zároveň nevie z akých dôkazov a skutočností žalobca vyvodil záver, že posudok potvrdil, že „preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. V konaní tieto tvrdenia preukázané neboli.
51. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca pred nezákonnými rozhodnutiami vykonával také operácie, resp. že by s finančnými prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov stratil konkrétnu a reálnu príležitosť zhodnotenia svojho majetku. Z vykonanej mozaiky dôkazov sa nedá ani chcením vydedukovať a ani logicky očakávať, že by žalobcovi v rozhodnom období ušlý zisk vznikol/ mohol vzniknúť nebyť protiprávnej udalosti - nezákonných rozhodnutí. Na záver súd poukazuje aj na list žalobcu zo dňa 13.09.2002, doručený Colnému úradu Bratislava dňa 16.09.2002 (č. l. 218), ktorým vyzval úrad na náhradu škody, pričom v bode 5. výzvy uviedol, že „zdokladuje, na základe podpísanej úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na úhradu nezákonne vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí“. Pokiaľ žalobca na úhradu colného dlhu použil úver, ktorý čerpal, nemôže byť o jeho ušlom zisku zo zmarených obchodných/ investičných príležitostí ani zmienky. Je tak zrejmé, že žalobca v rozhodnom období nedisponoval potrebným obnosom finančných prostriedkov a preto si na úhradu colného dlhu pomohol úverom, tak ako to v predmetnej žiadosti Colnému úradu Bratislava uvádza. Ako bolo spomenuté vyššie, majetok vedený v účtovnej závierke je v tomto smere právne irelevantný. Sám žalobca uviedol, že na úhradu colného dlhu použil úver. Jeho tvrdenia ohľadne nedosiahnutia rozmnoženia majetkových hodnôt, ktoré sa dali očakávať pri pravidelnom chode vecí tak v tomto smere predstavuje účelové a ničím nepodložené zavádzanie.
52. Žalobca ako dominus litis bol (a aj je) v konaní zaťažený dôkazným bremenom, ktoré v tomto smere neuniesol: nepreukázal vznik ušlého zisku a ani jeho výšku. Aj samotný posudok (takisto ako žalobca) pracuje iba s domnienkami: ak by žalobca uložil finančné prostriedky (ktoré ale v rozhodnom období nemal) mohol dosiahnuť výnos z vkladu. Hypotézy ohľadne možností investícií bez ich reálneho uskutočnenia a preukázania, ba čo i len pravdepodobnosti straty podnikateľskej príležitosti, nemožno považovať za právne zvládnutie dôkazného bremena.
53. Žalobca a znalec, ktorý bol viazaný objednávkou žalobcu na vypracovanie znaleckého posudku a ním predloženými dokumentmi, však (okrem iného) nereflektovali skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by využíval investičné produkty, ktoré mu v danom období generovali zisk, pričom úhradou colného dlhu o tieto výnosy (zisk) aj prišiel. Sám znalec v posudku uviedol, že „nie je možné zistiť z akých zdrojov žalobca získal čiastku na úhradu colného dlhu, teda či mal finančné prostriedky uložené na bežnom bankovom účte, prípadne termínovanom účte, v hotovosti ...“, „ ... nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku platby colného dlhu žalobcovi ušiel zisk tým, že prišiel o nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu ...“. Súd týmto dáva do ostrého kontrastu už spomenutú výzvu žalobcu Colnému úradu Bratislava zo dňa 13.09.2002 (č. l. 218), kde uviedol, že na úhradu colného dlhu použil úver, ktorý čerpal. Žalobca tento doklad znalcovi pre účely vypracovania znaleckého posudku zjavne účelovo neposkytol.
54. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik ušlého zisku je sama o sebe dôvodom na zamietnutie žaloby.
55. Súd nad rámec uvádza, že žalobca postavil na právne labilnom základe aj samotnú výšku ušlého zisku. Po niekoľkých čiastočných späťvzatiach žaloby požadoval ušlý zisk vo výške 78.644,14 Eur. Znalecký posudok však vypočítal ušlý zisk za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 na 69.106,92 Eur. Doplnením znaleckého posudku bol ušlý zisk za obdobie od 04.07.1996 do 30.04.2002 vypočítaný na 40.154,55 Eur. Následne právny zástupca si sám vypočítal ušlý zisk za obdobie od 1996 do 2004 na 57.572,67 Eur, pričom na pojednávaní 25.10.2019 uviedol, že zotrváva na žalovanej sume 78.644,14 Eur. Dňa 04.11.2019 (č. l. 659) doručil súdu ďalší výpočet vo výške 58.778,37 Eur za obdobie od 04.07.1996 do 30.04.2004. Súd však toto podanie a výpočet (č. l. 659) neberie do úvahy, nakoľko bolo doručené po danom pojednávaní, na ktorom bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bez ohľadu na uvedené, aj keby žalobca preukázal, že by mu ušlý zisk vznikol (bod 49. rozsudku), je rozporná samotná výška tejto ujmy. Znalecký posudok najprv ohodnotil nesprávne obdobie (27.01.2004
- 01.03.2009), potom doplnením bol zas vyčíslený ušlý zisk do 30.04.2002, pričom žalobca žalobou žiadal ušlý zisk až do 30.04.2004. Samotný právny zástupca potom vypočítal uslý zisk na 57.572,67 Eur s odkazom na hypotetický ušlý zisk podľa Obchodného zákonníka s poukazom na priemernú úrokovú mieru NBS. Ak žalobca požadoval ušlý zisk vo výške 78.644,14 Eur, pričom v konaní dokladal znalecký posudok a jeho doplnenie, rôzne svoje výpočty či dodatočnú opravu posudku po skončení dokazovania, tak aj tak nie je vykrytá celá požadovaná suma 78.644,14 Eur, nakoľko, ako je uvedené vyššie, tieto výpočty sú na úrovni 40.154,55 Eur, 57.572,67 Eur, 58.778,37 Eur a 69.106,92 Eur.
56. Ako už bolo spomenuté, žalobca, navyše zastúpený právnym zástupcom (čl. 11 ods. 3 CSP) je ťažený dôkazným bremenom. Pokiaľ v konaní neunesie túto ťarchu nemôže byť v konaní úspešný. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Nie je u´lohou su´du, aby ex offo nahra´dzal procesnu´ aktivitu zˇalobcu ohlˇadom jeho do^kazne ´ho bremena. Strana musí preukázať to, čo tvrdí. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to preukázať, musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. To však žalobca počas celého konania nesplnil. Samotná argumentácia žalobcu, že nesprávne uvedenie času v objednávke posudku predstavuje administratívnu chybu, pričom tú do konca dokazovania ani neodstránil, nemožno žiadnym spôsobom aprobovať a teda aj prehliadnuť. Uvedené pochybenia nemožno dávať na vrub nikomu inému ako samotnému žalobcovi s následkom straty sporu (v prvom rade nepreukázal vznik ušlého zisku a potom ani jeho výšku). K tvrdeniu zástupcu žalobcu ohľadne vlastného výpočtu hypotetického zisku podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, súd ešte uvádza, že zákon č. 58/1969 Zb. v § 20 výslovne odkazuje na Občiansky zákonník (bod 46. rozsudku). Je tak zrejmé, že na analógiu s Obchodným zákonníkom v danej situácií žiaden právny manévrovací priestor neexistuje. Taktiež platia závery obsiahnuté v bode 49. rozsudku, a síce, musí ísť o ujmu už vzniknutú a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalobca ani len náznakom nepreukázal stratu prostriedkov (výnosov, možností), ktoré mohol očakávať pri pravidelnom chode vecí. Preukázal opak, a síce, že žiadne zmarené príležitosti, vzhľadom na bežný priebeh nemohol očakávať, nakoľko na úhradu colného dlhu použil úver.
57. Súd po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, žalobu ako nedôvodnú a špekulatívnu v plnom rozsahu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal a) vznik ušlého zisku ako ani b) samotnú výšku tejto majetkovej ujmy.
58. Žalovaný mal vo veci plný úspech, avšak keďže žiadne trovy nežiadal priznať, pričom mu v konaní ani žiadne nevznikli, súd mu podľa čl. 17 CSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bratislava II v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.