Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Cb-26-2017.pdf
PDF · 183.13 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cb/26/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou Mgr. Janou Brídzikovou v spore žalobcu: Derte s.r.o., so sídlom Demandice č. 95, 935 85 Demandice, IČO: 46 881 689, právne zastúpený: JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., so sídlom Mateja Bela 8, 811 06 Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody vo výške 294,00 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 294,00 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 294,00 EUR od 02.12.2016 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.02.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 294,00 EUR spolu s príslušenstvom.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v júni 2016 prostredníctvom obchodnej spoločnosti TT - CAR LEVICE s.r.o. kúpil ojazdené motorové vozidlo značky Volkswagen Passat T (ďalej tiež len ako „motorové vozidlo“) z Nemecka za účelom jeho užívania najmä na území Slovenskej republiky. Keďže toto motorové vozidlo podliehalo evidenčnej povinnosti a doposiaľ nebolo prihlásené do Evidencie motorových vozidiel v Slovenskej republike, žalobca bol povinný ho prihlásiť na príslušnom orgáne Policajného zboru, a to najneskôr do 15 dní od jeho nadobudnutia. Žalobca bol zároveň povinný pri prihlásení motorového vozidla zaplatiť správny poplatok v zmysle zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ako „zákon o správnych poplatkoch“), a to v znení novely prijatej zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorým došlo k zavedeniu tzv. registračnej dane, ktorá sa uplatňuje na všetky ojazdené motorové vozidlá dovezené za účelom ich prvej registrácie na územie Slovenskej republiky zo zahraničia, teda z členských štátov Európskej únie („EÚ“), pričom jej výška sa odvíjala v závislosti od výkonu motora takéhoto motorového vozidla. Na základe uvedeného žalobca motorové vozidlo prihlásil do evidencie motorových vozidiel a za toto prihlásenie zaplatil správny poplatok podľa položky č. 65 písm. b) zákona o správnych poplatkoch vo výške 327,00 EUR (ďalej tiež aj ako „registračná daň“), a to výlučne z dôvodu, že výkon motora vozidla bol 103 kW. Žalobca poukázal na to, že ak by si rovnaké ojazdené motorové vozidlo (s rovnakým výkonom motora) zakúpil v Slovenskej republike, a teda išlo by o v poradí druhú registráciu vozidla v Slovenskej republike, za jeho prihlásenie by bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške 33,00 EUR, pretože pri výpočte správneho poplatku za takéto prihlásenie ojazdeného motorového vozidla zakúpeného v Slovenskej republike sa na výkon motora neprihliadalo, a tento poplatok bol fixný - 33,00 EUR. Žalobca odkázal na ustanovenia § 8 ods. 1 a § 9 zákona o správnych poplatkoch s tým, že bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške
327,00 EUR bez vyzvania príslušného orgánu Policajného zboru už pri podaní žiadosti o zápis vozidla do evidencie, pretože v tomto momente mu vznikla poplatková povinnosť. Ak by žalobca poplatok v zákonom stanovenej výške nezaplatil, príslušný orgán Policajného zboru by zápis vozidla do evidencie nevykonal a konanie by zastavil, pričom takéto rozhodnutie by bolo konečné, keďže zákon o správnych poplatkoch voči nemu nepripúšťa opravný prostriedok. Žalobca uviedol, že tým, že Slovenská republika vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň, ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na Slovensku, porušuje primárne právo EÚ, a to konkrétne článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len ako „ZFEU“), v zmysle ktorého „Žiadny členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky“. Žalobca mal za to, že porušovaním uvedeného článku 110 ZFEU Slovenská republika tiež diskriminuje tých, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ oproti tým, ktorí si kúpili slovenské ojazdené motorové vozidlo. Žalobca mal za to, že takýto postup je tiež v priamom rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, ktorá je jednou zo základných zásad ZFEU a zároveň základnou slobodou vnútorného trhu, tvoriacou jeden z pilierov EÚ. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej tiež len ako „Súdny dvor EÚ“) z 05.10.2006, č. C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (teraz čl. 110 ZFEU). V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ sa má uvedený článok v zásade vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, aká je zavedená zákonom o registračnej dani a) pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a b) pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada sa na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré už sú zaregistrované v členskom štáte dovozu. Žalobca poukázal na to, že Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku výslovne skonštatoval, že v rozsahu, v ktorom maďarská registračná daň zaťažuje viac dovezené vozidlá ako podobné ojazdené vozidlá už zaregistrované v Maďarsku, odporuje právu Spoločenstva. Žalobca uviedol, že registračnou daňou v súvislosti so Slovenskou republikou sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo svojom stanovisku zo dňa 19.01.2016 potvrdila, že napriek tomu, že táto finančná záťaž je v slovenskom právnom poriadku pomenovaná ako „poplatok“, jedná sa o daň v zmysle čl. 110 ZFEU. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že zaplatením registračnej dane v predmetnej výške, ktorá odporuje čl. 110 ZFEU, vznikla žalobcovi škoda vo výške 294,00 EUR, ktorá sa rovná rozdielu zaplateného správneho poplatku vo výške 327,00 EUR za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Nemecka do evidencie a správneho poplatku vo výške 33,00 EUR, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo zaregistrované v Slovenskej republike. Žalobca poukázal na to, že podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ komunitárne právo obsahuje zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, za ktoré sú tieto štáty zodpovedné, pričom je irelevantné, či škoda vznikla v dôsledku porušenia ustanovení priamo účinnej normy alebo normy bez tohto účinku. Žalobca mal za to, že boli naplnené všetky podmienky vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu, ktorá žalobcovi bola spôsobená zaplatením príslušnej registračnej dane, nakoľko
- zákon o správnych poplatkoch, ako norma vnútroštátneho práva, odporuje čl. 110 ZFEU, teda primárnemu právu EÚ, pričom čl. 110 ZFEU priznáva práva pre fyzické osoby alebo právnické osoby, resp. zakladá povinnosti pre štát,
- škoda žalobcovi skutočne vznikla, a to uhradením správneho poplatku podľa zákona o správnych poplatkoch
- medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť
- porušenie práva EÚ je dostatočne závažné, pretože zo strany Slovenskej republiky došlo k porušeniu základného dokumentu práva EÚ - čl. 110 ZFEU. Žalobca uviedol, že náhrada škody spôsobená Slovenskou republikou porušením práva EÚ sa riadi primárnym právom EÚ a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ako „zákon č. 514/2003 Z. z.“) sa použije len subsidiárne. Žalobca zdôraznil, že zásada zodpovednosti členského štátu EÚ je založená na princípe, že porušujúci členský štát má nielen povinnosť ukončiť porušovanie práva EÚ, ale taktiež aj nahradiť spôsobenú škodu poškodenému (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Komisia vs. Taliansko č. 39/72 a č. 65/75 Russo vs Amia). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Konkle C-302/97 musí každý členský štát zabezpečiť, že jednotlivci dostanú náhradu za škodu spôsobenú nedodržaním komunitárnych predpisov, bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán
nesie zodpovednosť za porušenie. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca odkázal na § 4 ods. 1 písm. d) a e), § 5 a § 15 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uviedol, že dňa 17.05.2016 podal na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to z dôvodu, že mu vznikla škoda v správnom konaní pri zápise vozidla do evidencie pred príslušným orgánom Policajného zboru, teda pri výkone verejnej moci, v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom škoda súčasne vznikla v súvislosti s porušením práva EÚ. Dňa 01.06.2016 bolo žalobcovi doručené z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v zmysle ktorého orgánom príslušným konať v mene štátu v predmetnej veci je Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Ministerstvo financií“), pretože údajná škoda mala byť žalobcovi spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Zároveň Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo na Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Dňa 02.12.2016 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 29.11.2016, v ktorom bolo žalobcovi oznámené, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a vzhľadom na tieto skutočnosti je jeho nárok neopodstatnený. Žalobca si zároveň uplatnil aj úrok z omeškania, a to v zákonnej výške odo dňa 02.12.2016, kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 13.04.2017. Žalovaný uviedol, že správny poplatok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac troma miestami na sedenie, do evidencie v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov podľa položky č. 65 písm. b) zákona o správnych poplatkoch je diferencovaný v závislosti od výkonu motora. Suma správneho poplatku sa pohybuje v rozmedzí od 167,00 EUR do 2.997,00 EUR pri výkone motora nad 80 kW a vyššie. Žalovaný uviedol, že zavedenie správneho poplatku ako istého druhu majetkovej dane zohľadňuje skutočnosť využívania slovenskej cestnej siete ako i environmentálny aspekt práve odstupňovaním sadzieb správneho poplatku v závislosti od výkonu motora. Vyšší výkon vozidla je spojený s vyšším zaťažením životného prostredia. Žalovaný uviedol, že práve tieto skutočnosti boli zohľadnené prijatím novely zákona o správnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.10.2012. Žalovaný poukázal na to, že sám žalobca uviedol v žalobe, že postup pri vyrubení registračnej dane bol v súlade so zákonom o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie. Žalovaný potvrdil, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEU a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Z hľadiska harmonogramu úpravy položky 65 a najmä písm. b) sadzobníka správnych poplatkov, po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou, a to aj s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 05.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05 bola upravená predmetná legislatíva od 01.02.2017. V tom čase však platil právny stav tak, ako je obsiahnutý v uvedenej položke. Žalovaný poukázal na to, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí konštatuje, že v „V rámci systému týkajúceho sa registračnej dane predstavujú také kritériá, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie objektívne kritériá. V takomto systéme je teda možné ich použiť“. Žalovaný uviedol, že zákonom č. 342/2016, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 01.02.2017 poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 a najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov sa vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficienta zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke. Žalovaný mal za to, že nie je možné odignorovať platný právny stav, na základe ktorého bol správny poplatok od žiadateľov vyberaný za prvý zápis motorového vozidla podľa položky č. 65 písm. b) sadzobníka správnych poplatkov. Žalovaný uviedol, že Európska komisia síce poukázala na potrebu zosúladenia národnej legislatívy s článkom 110 ZFEU, avšak zdôraznila, že sa neobmedzuje sloboda žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém a určiť a použiť také kritériá, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie s prihliadnutím na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel. Žalovaný mal za to, že aj vzhľadom na uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorým sa poskytol výklad k čl. 90 prvého odseku ES, nie je daný dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody, a to v rozpore s národnou legislatívou, keď aj prijatá novela v súlade s
usmernením EÚ rieši výšku dane pri zápise vozidla s prihliadnutím na výkon motora aj na zostatkovú hodnotu vozidla.
4. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril v replike doručenej súdu dňa 24.07.2018. Žalobca zdôraznil, že postup pri výpočte registračnej dane za zápis ojazdeného motorového vozidla do evidencie vozidiel v jednotlivom členskom štáte EÚ môže byť ovplyvnený objektívnymi kritériami (ako je napr. výkon motora, vplyv na životné prostredie, ...), avšak tieto kritériá musia byť rovnaké pre vozidlá dovezené z iného členského štátu a pre vozidlá už registrované v danom členskom štáte. V predmetnom prípade však tieto kritériá rovnaké neboli, pretože podľa právnej úpravy účinnej až do 01.02.2017, vozidlo rovnakého typu, veku a s rovnakým počtom najazdených kilometrov, ktoré malo ďalšie rovnaké vonkajšie znaky, zakúpené ako ojazdené v inom členskom štáte a zaregistrované na Slovensku, bolo vždy zaťažené 100 % sadzbou registračnej dane pre vozidlo tejto kategórie, avšak podobné ojazdené vozidlo už zaregistrované v Slovenskej republike, bolo zaťažené len fixnou registračnou daňou vo výške 33,00 EUR (bez ohľadu na výkon motora a akékoľvek iné objektívne kritériá), pričom sadzba registračnej dane pre ojazdené dovezené vozidlo vôbec nezohľadňovala zníženie hodnoty takéhoto vozidla. Podstatou žaloby žalobcu nebolo spochybňovanie skutočnosti, že zdaňovanie niektorých výrobkov sa môže riadiť rôznymi objektívnymi kritériami, ale poukázať na to, že kritéria výpočtu registračnej dane a výška registračnej dane vyberaná za dovezené ojazdené vozidlá nemôžu byť iné, ako pri ojazdených vozidlách už zaregistrovaných v Slovenskej republike. Zavedené kritériá na vyberanie daní sa musia rovnako vzťahovať na tuzemské výrobky ale aj výrobky z ostatných štátov EÚ. Porušenie primárneho práva EÚ a diskrimináciu tých, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ žalovaným, nie je možné ospravedlniť odvolaním sa na zákon Slovenskej republiky, ktorý je v rozpore s čl. 110 ZFEU. Podľa žalobcu je povinnosťou žalovaného zabezpečiť, aby slovenské právne predpisy boli v súlade s európskymi právnymi predpismi, pretože podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora EÚ žalobca poukázal na to, že judikatúra súdneho dvora má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Žalobca uviedol, že práve v prípadoch, keď ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov alebo inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Poukázal na rozhodnutie v prípade Costa v. Enel, z ktorého vyplynula všeobecná zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym, pričom toto pravidlo nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu o ňom rozhodol ESD, na základe čoho vo všetkých členských štátoch platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. Žalobca tiež zdôraznil, že nemôže byť nijako zodpovedný za to, že Slovenská republika porušovala únijné právo, a preto nemôže znášať následky tohto protiprávneho konania.
5. Žalovaný sa k replike žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 10.09.2018, ktoré bolo súdu doručené na pojednávaní dňa 10.09.2019 a bolo na uvedenom pojednávaní oboznámené prítomným stranám sporu prečítaním jeho podstatného obsahu. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že je potrebné prihliadať na zásadu spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadateľom za zápis ojazdeného motorového vozidla z dôvodu zmeny legislatívy účinnej od 01.02.2017 sa poplatok za zápis motorového vozidla kategórie L, M1 a N1 vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke, a to v súlade s výkladom Súdneho dvora EÚ, pričom žiadateľom pred účinnosťou tohto zákona sa na predmetné kritéria prihliadať nebude a automaticky dôjde k vráteniu registračného poplatku, ktorý prevyšuje sumu 33,00 EUR. V tejto súvislosti žalovaný nechal na zváženie súdu predmetnú otázku riešiť prípadne aj podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP.
6. Žalobca sa k veci vyjadril tiež podaním doručeným súdu dňa 18.09.2019. Žalobca uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ majú osoby nárok na náhradu škody pre porušenie práva EÚ zo strany členského štátu za splnenia týchto podmienok: 1. cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom; 2. existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením zo strany členského štátu a
škodou spôsobenou poškodenému; a 3. jedná sa o porušenie dostatočne závažné. Žalobca poukázal na to, že nie každá protiprávnosť má za následok zodpovednosť zo strany členského štátu. Zodpovednosť bude daná iba vtedy, ak budú zároveň splnené dve ďalšie zužujúce podmienky, a teda bude sa jednať o určitý typ právneho predpisu teda ten, ktorá priznáva práva jednotlivcom a zároveň sa bude jednať o protiprávnosť dostatočne závažnú. Žalobca mal za to, že v tomto prípade nie je sporné, že tým, že Slovenská republika v rozhodnom čase vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň, ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na Slovensku, porušovala tým primárne právo Európskej únie, a to konkrétne článok 110 ZFEU. Žalobca tiež nepovažoval za sporné, že čl. 110 ZFEÚ zakazujúci zdaňovanie výrobkov z iných členských štátov daňou prevyšujúcou dane ukladané na podobné domáce výrobky, je ustanovením, ktoré zaručuje práva priamo fyzickým a právnickým osobám, a to minimálne ich právo, aby za rovnaké výrobky neplatili vyššiu daň iba z dôvodu, že také výrobky pochádzajú alebo sú dovezené z iných členských štátov Európskej únie. Žalobca ďalej zdôraznil, že pri posudzovaní závažnosti porušenia práva EÚ je rozhodujúcim kritériom zjavnosť a závažnosť nedodržania medzí posudzovania právomoci zo strany členského štátu, pričom určujúca je miera uváženia členského štátu. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je možné obecne povedať, že čím širšia miera uváženia rozhodujúceho subjektu, tým menšia pravdepodobnosť dostatočne závažného porušenia práva EU. S ohľadom na mieru uváženia vymedzila judikatúra Súdneho dvora EÚ dva scenáre, kedy je porušenie „dostatočne závažné“, a to:
- ak rozhodujúci orgán zjavne a závažným spôsobom prekročil medze svojho uváženia. To znamená, že právo EÚ rozhodujúcemu orgánu síce ponechávalo určitú mieru uváženia, avšak aj z tejto „širšej“ miery úvahy orgán zreteľne vybočil, a
- v prípadoch, kedy nemá rozhodujúci orgán žiadnu mieru uváženia alebo sa jedná o uváženie značné obmedzené, kedy platí, že samotné porušenie práva Únie bude znamenať dostatočne závažné porušenie. Žalobca poukázal na rozhodnutie vo veci Brasserie du Pecheur a ďalší C-46/93 a C-48/93, kde Súdny dvor EÚ poskytol demonštratívny výpočet skutočností, ku ktorým by mal súd rozhodujúci o náhrade škody za porušenie práva EÚ prihliadnuť v okamžiku, kedy zvažuje, či došlo k zjavnému a závažnému prekročeniu miery uváženia zo strany rozhodujúceho orgánu. Žalobca uviedol, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Brasserie vyplýva, že súd by mal prihliadať k nasledovným skutočnostiam:
- stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy - ustanovenie čl. 110 ZFEÚ je dostatočne jasné a presné a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti o tom, čo je cieľom tohto ustanovenia, a to zákaz diskriminačného zdaňovania dovezených výrobkov z iných členských štátov v neprospech výrobkov domácich;
- rozsah priestoru pre uváženie, ktorý táto norma ponecháva orgánom štátu alebo Únie - pokiaľ ide o rozsah priestoru na uváženie Slovenskou republikou, ten tu nebol viac menej žiadny, pretože napriek tomu, že Slovenská republika mala možnosť zaviesť si svoj postup výpočtu registračnej dane za zápis ojazdeného vozidla do evidencie (a to v závislosti od napríklad výkonu motora, dopadu na životné prostredie,...), pri čom mala širšiu mieru úvahy, nemala absolútne žiadnu mieru úvahy v tom smere, či môže alebo nemôže zdaňovať výrobky z iných členských štátov vyššou daňou ako je daň ukladaná na podobné domáce výrobky, keďže práve väčšie zdaňovanie výrobkov z iných členských štátov jej ustanovenie čl. 110 ZFEÚ vyslovene zakazovalo;
- úmyselná alebo neúmyselná povaha spáchania protiprávneho konania - žalobca sa nevie vyjadriť k tomu, či porušovanie primárneho práva EÚ bolo zo strany žalovaného úmyselné alebo neúmyselné;
- ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného nesprávneho právneho posúdenia - je možné skonštatovať, že porušenie práva EÚ zo strany žalovaného bolo neospravedlniteľné, a to z toho dôvodu, že Súdny dvor Európskej únie už v roku 2006 v obdobnom prípade (rozsudok Súdneho dvora EÚ týkajúci sa Maďarskej republiky z 5.10.2006, č. C-290/05 a C-333/05, na ktorý žalobca poukazoval vo svojej žalobe), poskytol výklad čl. 90 ZES (pozn.: teraz čl. 110 ZFEÚ) a jednoznačne uviedol, že v rozpore s týmto článkom je taká daň, pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu;
- skutočnosť, že k opomenutiu mohlo prispieť chovanie orgánu Únie, prijatie alebo zachovanie vnútroštátnych opatrení alebo zvyklostí, ktoré sú v rozpore s právom EÚ - z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom odseku nie je možné ani povedať, že by k opomenutiu alebo porušeniu práva EÚ žalovaným malo prispieť chovanie orgánu EÚ, keďže Súdny dvor EÚ poskytol záväzný výklad
ustanovenia čl. 110 ZFEÚ, pričom je nutné tiež zdôrazniť, že aj iná judikatúra Súdneho dvora EÚ a prax jej orgánov je jednoznačná v tom zmysle, že cieľom zásady voľného pohybu tovaru je vytvoriť vnútorný trh ako priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom by sa tovar medzi členskými štátmi EÚ mohol pohybovať rovnako voľne ako na vnútroštátnom trhu. K porušeniu primárneho práva nemohlo prispieť ani prijatie alebo zachovanie vnútroštátnych opatrení alebo zvyklostí, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. Žalobca poukázal na prípad, kedy Súdny dvor EÚ skonštatoval, že vnútroštátny orgán mal obmedzený priestor pre uváženie, čoho následkom bolo dostatočne závažné porušenie práva EÚ zo strany členského štátu, a to napríklad rozhodnutie vo veci Stockholm Lind.park (rozsudok zo dňa 18.1.2001, C-150/99, Recueil, s. I-493). Aplikujúc závery uvedeného rozhodnutia na daný prípad, je podľa názoru žalobcu nutné dospieť k záveru, že ustanovenie čl. 110 ZFEÚ dostatočne jasne zakazuje zdaňovanie výrobkov z iných členských štátov väčšou daňou ako domácich výrobkov. Toto ustanovenie neponecháva žiadne rozumné pochybnosti o tom, aký je jeho účel a aká je povinnosť žalovaného pri jeho aplikácii. Porušenie čl. 110 ZFEÚ žalovaným v danom prípade nie je preto možné nijako ospravedlniť. Žalobca ďalej poukázal na to, že v judikatúre Súdneho dvora EÚ sa postupne vyprofilovali tri situácie, kedy sa bude jednať vždy o dostatočne závažné porušenie práva EÚ, a to (i) porušenie práva EÚ pretrvalo aj po tom, čo Súdny dvor rozhodol, že počínanie Únie alebo členského štátu je v rozpore s právom EÚ; (ii) porušenie práva EÚ zo strany členského štátu a z toho vzniknutá škoda spôsobená jednotlivcovi, boli dôsledkom absencie implementácie smernice zo strany členského štátu; (iii) pokiaľ bolo dotknuté rozhodnutie orgánu členského štátu prijaté v zjavnom rozpore s (ustálenou) judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca mal za to, že tieto nevyvrátiteľné domnienky dostatočne závažného porušenia sú významné z hľadiska dôkazného bremena, pretože pokiaľ došlo k porušeniu práva EÚ v jednej z týchto podôb, jednotlivcovi odpadá nutnosť niesť dôkazné bremeno, teda preukázať, že sa zo strany Únie alebo členského štátu jednalo o dostatočne závažné porušenie. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že Slovenská republika vstúpila do EÚ 01.05.2004 a diskriminačnú registračnú daň vyberala od účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z., t.j. od 1.10.2012 až do 17.2.2017. Už v čase prijatia zákona č. 286/2012 Z. z. bola teda ako členský štát viazaná primárnym právom EÚ, ale aj rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ týkajúcimi sa výkladu právnych predpisov EÚ. Slovenská republika však postupovala v rozpore s ustanovením čl. 110 ZFEÚ, aj napriek tomu, že už v tom čase bolo prijaté rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 5.10.2006, č. C-290/05 a C-333/05, ktoré sa síce týkalo Maďarskej republiky, avšak po skutkovej stránke sa jednalo o takmer totožný prípad, pričom Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí jednoznačne uviedol, že v rozpore s článkom 90 ZES (v súčasnosti 110 ZFEÚ) je prípad, keď sa daň vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ jej výška je stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené motorové vozidlo dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré sú už zaregistrované v členskom štáte dovozu. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.6.2001 Larsy, C-118/00, Recueil, sr. I- 5063.
7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 10.09.2019 a na deň 25.10.2019, na ktorých za účasti strán sporu predmetnú vec meritórne prejednal.
8. Žalobca na vykonaných pojednávaniach uviedol, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky bolo orgánom oprávneným na predbežné prerokovanie nároku a rovnako je oprávnené konať za štát v predmetnom súdnom konaní, nakoľko výber správnych poplatkov pri registrácii motorových vozidiel patrí do pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky, pričom poukázal na § 4 ods. 1 písm. d) a písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca mal za to, že Národná rada Slovenskej republiky nemôže byť, a ani nie je zodpovedná za to, že prijala zákon, ktorý je v rozpore s právom EÚ, nakoľko zodpovednosť Národnej rady Slovenskej republiky je daná iba pri aktoch individuálnej povahy, ktorými sa zasahuje do práv individuálne určených osôb. Poukázal na to, že Zmluva o fungovaní Európskej únie tvorí primárne právo EÚ, ktoré je priamo aplikovateľné a účinné, a teda je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca tiež poukázal na to, že novela, ktorou bol diskriminačný poplatok zavedený, bola prijatá z iniciatívy Ministerstva financií Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že ak sa ministerstvo financií necítilo byť subjektom oprávneným zastupovať zodpovednostný subjekt, ktorým je členský štát, tak bolo povinné v rámci predbežného prerokovania nároku postúpiť žiadosť oprávnenému orgánu. Žalobca tiež poukázal na to, že žaloba smeruje voči Slovenskej republike ako zodpovednostnému subjektu a Ministerstvo financií je len zástupcom tohto zodpovednostného subjektu. Žalobca odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-302/2007, v zmysle ktorého každý členský štát je povinný zabezpečiť,
že jednotlivci dostanú náhradu škody, ktorá im vznikla porušením komunitárneho práva, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu škodu spôsobil.
9. Žalovaný v rámci nariadených pojednávaní uviedol, že za problém považuje to, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je ťažké posúdiť zodpovednosť orgánu za vzniknutú škodu, keď orgán konal a postupoval v súlade s vtedy platným a účinným zákonom. Žalovaný s poukazom na § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že správne poplatky boli vyberané políciou a polícia nepatrí do pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky, ale do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žalovaný preto odmietol, že by sa v tejto otázke malo postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý sa zaoberal zodpovednosťou zákonodarného orgánu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ. Žiadosť žalobcu však Ministerstvo financií predbežne prerokovalo, nakoľko podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemohlo žiadosť postúpiť na Národnú radu Slovenskej republiky. Vo vzťahu k § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. mal žalovaný za to, že v predmetnom prípade nešlo o nesprávnu implementáciu smernice. Žalovaný teda mal za to, že nie je subjektom, ktorý by mal byť v mene štátu žalovaným v predmetnom spore, nakoľko ani z kompetenčného zákona č. 575/2001 Z. z. ani zo zákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, že za normotvorbu zodpovedá Ministerstvo financií. Jediným dôvodom, by podľa žalovaného mohlo byť to, že Ministerstvo financií predkladalo návrh zákona o správnych poplatkoch, je však otázne, či za takýto postup ministerstvo mohlo byť zodpovedné, a teda či je predloženie návrhu zákona možné podradiť pod zákon č. 514/2003 Z. z. alebo pod zákon č. 575/2001 Z. z.
10. Súd sa oboznámil so žalobou a vyjadreniami strán sporu a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, a to najmä faktúrou č. 150008 na sumu 9.360,00 EUR vystavenou spoločnosťou TT-CAR LEVICE s.r.o. žalobcovi, fotokópiou potvrdenia o zaplatení sumy 360,00 EUR, Žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 327,00 EUR zo dňa 06.04.2016 adresovanou Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, listom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2016, listom Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2016 ako aj ostatnými listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu a zistil nasledovný skutkový stav:
11. Faktúrou č. 150008 vystavenou dňa 19.06.2015 obchodnou spoločnosťou TT-CAR LEVICE s.r.o. žalobcovi, si uvedená obchodná spoločnosť od žalobcu fakturovala sumu 9.360,00 EUR, a to za dodanie motorového vozidla značky Volkswagen Passat 2.0 TDI.
12. Z potvrdenia o platbe platobnou kartou vyplynulo, že dňa 18.09.2015 o 11:01:22 bol zaplatený správny poplatok vo výške 360,00 EUR.
13. Listom zo dňa 06.04.2016 žalobca predložil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 327,00 EUR, a to na základe skutočnosti, že zaplatením vyššej registračnej dane v uvedenej výške, ktorá odporuje článku 110 ZFEU, ktorá sa rovná rozdielu zaplateného správneho poplatku za zápis dovezeného ojazdeného motorového vozidla z Nemecka do evidencie a správneho poplatku vo výške 33,00, ktorý by žalobca zaplatil za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo registrované v Slovenskej republike, žalobcovi vznikla škoda.
14. Listom zo dňa 24.05.2016 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky oznámilo žalobcovi postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvu financií Slovenskej republiky.
15. Listom zo dňa 29.11.2016 č. MF/011744/2016-241 žalovaný oznámil žalobcovi, že bol jeho nárok predbežne prerokovaný a bolo zistené, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu. Žalovaný teda považoval predmetný nárok žalobcu za neopodstatnený.
16. Strany sporu po poučení podľa § 154 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov („CSP“) zároveň zhodne vyhlásili, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
17. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu, poplatky určené v sadzobníku pevnou sumou sa platia bez výzvy a sú splatné pri podaní, ktoré smeruje k vykonaniu úkonu alebo k uskutočneniu konania, ak pri jednotlivých položkách sadzobníka nie je ustanovené inak. Podaním vzniká zároveň poplatková povinnosť. Ak nebol
poplatok zaplatený pri podaní alebo v určenej sume, je splatný do 15 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy správneho orgánu na jeho zaplatenie.
18. Podľa § 9 zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu, ak poplatky splatné podľa § 8 tohto zákona nebudú zaplatené, správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku sa nemožno odvolať.
19. Podľa Položky č. 65 písm. b) prílohy zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť Doprava, poplatok za prvý zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov, ak je výkon motora nad 98 kW do 104 kW je 327,00 EUR.
20. Podľa Položky č. 65 písm. e) prílohy zákona č. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť Doprava, poplatok za ďalší zápis držiteľa motorového vozidla okrem prvého zápisu držiteľa motorového vozidla podľa písmen a) až d) alebo prípojného vozidla do evidencie v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov je 33,00 EUR.
21. Podľa Položky č. 65 prílohy zákona č. č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení účinnom od 01.02.2017 - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť Doprava, poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov je suma vypočítaná podľa vzorca, najmenej 33,00 EUR.
22. Podľa čl. 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.
23. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákona č. 514/2003 Z. z“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
24. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
25. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
26. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov („zákon č. 575/2001 Z. z.“) Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov,
colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi.
27. Podľa § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov („Občiansky zákonník“) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
28. Na základe vykonaného dokazovania a po posúdení vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná.
29. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca dňa 19.06.2015 prostredníctvom obchodnej spoločnosti TT - CAR LEVICE s.r.o. kúpil z Nemecka ojazdené motorové vozidlo značky Volkswagen Passat 2.0 TDI, BlueMotion Tech 3C/3C Trendline za kúpnu cenu vo výške 9.360,00 EUR. Nebolo sporné, že žalobca následne prihlásil uvedené motorové vozidlo do evidencie motorových vozidiel, za čo zaplatil správny poplatok vo výške 327,00 EUR, a to podľa položky 65 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko výkon motora uvedeného vozidla bol 103 kW. Uvedená registračná daň bola do slovenského právneho poriadku zavedená novelou zákona o správnych poplatkoch, a to zákonom č. 286/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.10.2012. V konaní nebolo sporné, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEU a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené motorové vozidlá s tuzemskými. Slovenská republika na požiadavku Európskej komisie reagovala prijatím novely zákona o súdnych poplatkoch č. 342/2016 Z. z., na základe ktorej sa s účinnosťou od 01.02.2017 poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaní úprav v dokladoch, vrátane vydania týchto dokladov, vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke.
30. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia náhrady škody voči štátu vo výške 294,00 EUR, a to titulom porušenia primárneho práva EÚ členským štátom. Výška škody teda predstavovala rozdiel medzi správnym poplatkom, ktorý musel zaplatiť žalobca za zápis ojazdeného motorového vozidla z Nemecka do evidencie podľa zákona o správnych poplatkoch v znení účinnom do 01.02.2017 a správneho poplatku vo výške 33,00 EUR, ktorý by žalobca zaplatil za zápis rovnakého motorového vozidla, ktoré už bolo zaregistrované v Slovenskej republike. Žalobca mal za to, že tým, že Slovenská republika vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého členského štátu vyššiu registračnú daň, ako za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného na Slovensku, porušuje tým primárne právo EÚ, a to konkrétne článok 110 ZFEU. Žalobca mal za to, že zavedené kritéria na vyberanie daní sa musia rovnako vzťahovať na tuzemské výrobky ale aj výrobky z ostatných členských štátov EÚ.
31. Žalovaný v konaní v rámci svojej procesnej obrany namietal nedostatok oprávnenia Ministerstva financií Slovenskej republiky konať v predmetnom spore v mene štátu. Žalovaný tiež namietal vznik zodpovednosti za škodu porušením práva EÚ, a to s poukazom na to, že postup pri vyrubení registračnej dane bol v súlade so zákonom o správnych poplatkov v znení platnom a účinnom v čase registrácie motorového vozidla. Žalovaný ďalej argumentoval porušením zásad spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadateľom o zápis motorového vozidla z dôvodu zmeny legislatívy účinnej od 01.02.2017 sa poplatok za zápis vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch od dňa prvej evidencie vozidla, pričom žiadateľom pred účinnosťou tejto novelizácie sa na predmetné kritéria prihliadať nebude.
32. Zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ bola zakotvená v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci Frankovich a Bonifaci, C-6/90 a C-9/90. Súdny dvor EÚ určil, že právo Európskej únie zakotvuje zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré im možno pripísať. Zodpovednosť členského štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ sa tak nespravuje vnútroštátnym právom, ale vyplýva a je produktom judikatúry Súdneho dvora EÚ. Vychádzajúc aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93, jednotlivec má právo domáhať sa náhrady škody v prípade, ak boli jeho práva poškodené porušením práva EÚ, pričom uvedené platí vtedy, keď jednotlivec bol poškodený neprebratím smernice, a ktorý sa nemôže pred vnútroštátnym súdom dovolávať priamo konkrétnych ustanovení smernice, pretože nie sú dostatočne presné a podmienené ako aj v prípade porušenia práva, ktoré priamo vyplýva z právnej normy Európskej únie, na ktorú sa jednotlivec môže odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť členského štátu EÚ za škodu spôsobenú porušením práva EÚ existuje bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu konaním alebo opomenutím porušil povinnosť vyplývajúcu z práva EÚ.
33. Súdny dvor EÚ opakovane vo svojich rozhodnutiach rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú súčasne splnené tri podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu, a to porušená právna norma EÚ priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám; porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-46/93, C-48/93, C-224/01, C-420/2011).
34. Na základe uvedeného je zrejmé, že na vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú žalobcovi je potrebné súčasné splnenie uvedených podmienok. Pri posudzovaní otázky, či žalobcom označená porušená právna norma EÚ priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám je potrebné konštatovať, že Zmluva o fungovaní Európskej únie predstavuje primárne právo Európskej únie. Článok 110 ZFEU má vertikálny priamy účinok, teda ide o taký účinok, ktorý zakladá práva fyzických a právnických osôb a môžu sa ho dovolávať súkromné osoby vo vzťahu k štátu. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene štátu, a to aj prijatím alebo ponechaním v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom EÚ ako aj aplikáciou ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho právu EÚ. Priamy účinok znamená, že predpisy práva EÚ musia byť plne účinné a aplikovateľné vo všetkých členských štátoch EÚ odo dňa nadobudnutia ich účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či už členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva EÚ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal II, C-106/77). Článok 110 ZFEU (predtým článok 90 ZES) ustanovuje, že žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky. Žalobca v konaní zároveň poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 05.10.2006, C-290/05 a C-333/05, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že v rámci systému týkajúceho sa registračnej dane predstavujú také kritériá, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie, objektívne kritériá, a teda je možné ich použiť. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky. Z predmetného rozhodnutia vyplynulo, že článok 90 ZES sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, aká je zavedená zákonom o registračnej dani, a to pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada sa na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré už sú zaregistrované v členskom štáte dovozu. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie 01. mája 2004 a zákonom č. 286/2012 došlo s účinnosťou od 01.10.2012 k novelizácii zákona o správnych poplatkoch a zavedeniu tzv. registračnej dane pri prvom zápise ojazdených motorových vozidiel dovezených z členských štátov do evidencie. Súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že Slovenská republika tým, že v danom čase vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého členského štátu EÚ vyššiu registračnú daň (správny poplatok v zmysle položky č. 65 písm. b), ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na Slovensku porušovala článok 110 ZFEU (predtým článok 90 ZES), ktorý má priamy účinok, a teda zakladá práva fyzických a právnických osôb a tieto sa ho môžu voči členskému štátu dovolávať. Zavedenie a výber registračnej dane v odlišnej výške (a na základe odlišných kritérií) za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z členského štátu EÚ oproti poplatku vyberanému za zápis takého istého motorového vozidla, ktoré bolo kúpené v Slovenskej republike, predstavuje diskrimináciu, pokiaľ ide o dovoz motorových vozidiel z iného členského štátu, pričom tento stav bol odstránený až po upozornení Európskej komisie, a to na základe novely zákona o správnych poplatkov účinnej od
01.02.2017. S poukazom na uvedené mal súd preukázané, že Slovenská republika ako členský štát EÚ porušila primárne právo EÚ, a to konkrétne článok 110 ZFEU (predtým článok 90 ZES), ktorý priznáva a jasne identifikuje právo pre fyzické osoby a pre právnické osoby, teda právo, aby žiaden členský štát nezdanil výrobky iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo č nepriamo za podobné domáce výrobky. Porušenie práva EÚ zavedením takejto registračnej dane bolo tiež judikované v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-290/05 a C-333/05. Súd tak považoval porušenie práva EÚ Slovenskou republikou za preukázané.
35. Pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti, ktorú má členský štát a škodou, ktorú žalobca utrpel, je právomocou vnútroštátnych súdov, aby preverili, či priama príčinná súvislosť existuje, teda či nárokovaná škoda skutočne vyplýva z porušenia práva EÚ dostatočne priamym spôsobom na to, aby bolo možné štát zaviazať na jej náhradu (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93). Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením práva EÚ členským štátom a vznikom škody na strane žalobcu, teda medzi zavedením a výberom diskriminačnej registračnej dane vo vzťahu k ojazdeným motorovým vozidlám dovezeným z iného členského štátu EÚ a zaplatením správneho poplatku, ktorý bol žalobca povinný zaplatiť za zápis do evidencie v zmysle zákona o správnych poplatkoch v znení platnom a účinnom v čase registrácie motorového vozidla. Je nesporné, že žalobcovi by nevznikla žiadna škoda, ak by nemusel uhradiť správny poplatok vo výške určenej položkou č. 65 písm. b) sadzobníka správnych poplatkov. Povinnosť žalobcu zaplatiť uvedený poplatok (registračnú daň) za zápis dovezeného ojazdeného motorového vozidla vyplývala len a výlučne zo zákona o správnych poplatkoch v znení účinnom od 01.10.2012. Nebola preukázaná existencia inej príčiny, resp. dôvodu, na základe ktorého by žalobca musel uhradiť správny poplatok vo výške 327,00 EUR. Existencia súvislosti medzi príčinou (zavedenie povinnosti platiť registračnú daň za zápis dovezeného ojazdeného motorového vozidla) a následkom (zaplatenie správneho poplatku žalobcom) bola teda v konaní bez pochybností preukázaná, pričom táto príčinná súvislosť je priama a bezprostredná, nakoľko bez povinnosti platiť registračnú daň vyplývajúcu z vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, by žalobca uvedený správny poplatok nebol povinný zaplatiť a ani by ho nezaplatil. V konaní tiež bolo listinnými dôkazmi, a to fotokópiou o zaplatení sumy vo výške 360,00 EUR preukázané, že žalobca správny poplatok za registráciu ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ dňa 18.09.2015 zaplatil, pričom táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. Škoda spôsobená porušením práva Európskej únie Slovenskou republikou tak žalobcovi naozaj vznikla, pričom jej výška je preukázaná ako rozdiel medzi poplatkom (registračnou daňou), ktorý bol žalobca povinný zaplatiť za prvý zápis ojazdeného motorového vozidla s výkonom motora 103 kW dovezeného z Nemecka vo výške 327,00 EUR po odpočítaní správneho poplatku, ktorý by bol povinný zaplatiť za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, ktorý bol stanovený v paušálnej sume 33,00 EUR. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že v konaní bolo bez pochybností preukázané, že škoda žalobcovi naozaj vznikla, nakoľko preukázateľne zaplatil vyššiu registračnú daň za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu, než by bol povinný zaplatiť za registráciu ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike a zároveň výška škody bola preukázaná ako rozdiel medzi poplatkom (registračnou daňou), ktorý bol žalobca povinný zaplatiť za prvý zápis ojazdeného motorového vozidla s výkonom motora 103 kW vo výške 327,00 EUR po odpočítaní správneho poplatku, ktorý by bol povinný zaplatiť za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, ktorý bol stanovený v paušálnej sume 33,00 EUR. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že škoda žalobcu spôsobená porušením práva Európskej únie členským štátom (Slovenskou republikou) naozaj vznikla a jej výška predstavuje sumu 294,00 EUR.
36. Ďalšou podmienku, ktorá musí byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ kumulatívne naplnená pre vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ je, že takéto porušenie práva EÚ musí byť „dostatočne závažné“. Neplatí, že každé, či akékoľvek porušenie práva EÚ je dostatočne závažné. V rozsudku vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 Súdny dvor EÚ uviedol, že porušenie práva EÚ je dostatočne závažné vtedy, ak pretrváva (i) naďalej napriek rozsudku, ktorý toto vytýkané nesplnenie povinnosti konštatuje; (ii) napriek rozhodnutiu súdneho dvora o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 ZFEU alebo (iii) napriek ustálenej judikatúre súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že dotknuté správanie je zjavným porušením práva. V tejto súvislosti súd zhodne so žalobcom poukazuje na skutočnosť, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí č. C-290/05 a C-333/05 poskytol výklad článku 90 ZES (teraz článok 110 ZFEU),
pričom práve v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, má judikatúra Súdneho dvora EÚ všeobecnú záväznosť, teda týmto výkladom Súdneho dvora EÚ je viazaný nielen súd, ktorý o výklad požiadal, ale aj ostatné členské štáty EÚ, ich orgány a obyvatelia. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ, ako aj jeho jednotné uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má preto v uvedených otázkach povahu prameňa európskeho práva. Je nesporné, že Súdny dvor EÚ už v rozhodnutí zo dňa 05.10.2006 (C-290/05 a C-333/05) poskytol výklad článku 90 ZES (110 ZFEU). Na základe uvedeného mal súd za to, že zo strany Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ došlo k porušeniu práva EÚ, a to konkrétne článku 110 ZFEU, a to napriek existencii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozhodnutí podal právny výklad článku 90 ZES (110 ZFEU), pričom táto vnútroštátna právna úprava bola prijatá až po vydaní uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V rozsudku vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 bod 55, 56 Súdny dvor EÚ tiež stanovil, že rozhodujúcim kritériom na posúdenie, či porušenie práva EÚ je dostatočne závažné, je či členský štát alebo inštitúcia EÚ zjavne a vážne prekročili hranice voľnej úvahy, ktoré sú im uložené, pričom medzi prvky, ktoré súd môže vziať do úvahy patrí predovšetkým jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu, miera voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu, úmyselnosť alebo neúmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu, skutočnosť, že stanovisko orgánu EÚ mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. Vo vzťahu k otázke jasnosti a presnosti článku 110 ZFEU súd konštatuje, že uvedené ustanovenie stanovuje jasnú a zrozumiteľnú povinnosť určenú členským štátom o tom, že žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Z uvedeného znenia prvej vety článku 110 ZFEU je zrejmé, že uvedené ustanovenie dáva jasný a presný príkaz pre postup členských štátov pri zavádzaní daní (poplatkov) vo vzťahu k domácim výrobkom a výrobkom z iných členských štátov, pričom výslovne zakazuje rozdielne zdanenie len na základe rozlišovania medzi výrobkom domácim a výrobkom pochádzajúcim z iného členského štátu. Uvedené ustanovenie článku 110 ZFEU tiež neobsahuje žiadne výnimky, ktoré by členskému štátu pri prijímaní relevantných právnych predpisov a opatrení umožňovali odkloniť sa od textu čl. 110 ZFEU. V tejto súvislosti uvedené ustanovenie článku 110 ZFEU ani neposkytovalo členskému štátu širokú mieru voľnej úvahy pri jeho aplikácii členským štátom, a to práve s poukazom na jasne a zrozumiteľne formulovaný príkaz bez uvedenia možných výnimiek a ostatné nadväzujúce pramene práva. Rovnako Súdny dvor EÚ už poskytol právne záväzný výklad uvedeného článku 110 ZFEU (predtým článku 90 ZSE), keď v rozhodnutí č. C-290/05 a C-333/05 uviedol, že registračná daň nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nie je dôvodné považovať porušenie článku 110 ZSE zákonom o správnych poplatkoch v jeho znení účinnom do 01.02.2017, na základe ktorého bola vyberaná diskriminačná daň vo vzťahu k ojazdeným motorovým vozidlám dovezeným z iného členského štátu, za ospravedlniteľný omyl, pretože už v čase prijímania spornej právnej úpravy (účinnej od 01.10.2012), bola preukázaná existencia judikatúry Súdneho dvora EÚ v otázke výkladu článku 110 ZFEU, ktorá členskému štátu musela byť pri prijímaní tohto právneho predpisu známa a zrejmá. Podľa názoru súdu, vzhľadom na uvedené, nebolo v konaní preukázané, že by porušovaný predpis práva EÚ nebol dostatočne jasný a zrozumiteľný, resp. že by sa z neho dali vyvodzovať rôzne vzájomne si odporujúce interpretácie. V konaní tiež nebola preukázaná existencia takého stanoviska orgánu EÚ, ktoré mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bola v rozpore s právom EÚ, naopak v konaní nebolo sporné, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEU a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie pre dovezené vozidlá s tuzemskými vozidlami. Súd tiež vzal do úvahy skutočnosť, že napriek existencii záväzného výkladu ustanovenia článku 110 ZFEU a požiadavku Európskej komisie na zosúladenie vnútornej legislatívy s článkom 110 ZFEU, Slovenská republika neprijala hneď opatrenia potrebné na odstránenie rozporov. Registračná daň v diskriminačnej výške sa tak vyberala až do 01.02.2017.
37. Vo vzťahu k spornej otázke nedostatku oprávnenia Ministerstva financií konať v predmetnom spore v mene štátu, súd v prvom rade poukazuje na to, že porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene štátu. Zároveň platí, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ existuje bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu konaním alebo opomenutím porušil povinnosť vyplývajúcu z práva EÚ. Navyše vzhľadom na základnú požiadavku právneho poriadku EÚ, ktorou je jednotné uplatňovanie práva EÚ, povinnosť nahradiť škodu spôsobenú
jednotlivcovi porušením práva EÚ nemôže závisieť od vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými orgánmi (rozsudok vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93, rozsudok vo veci Zuckerfabrik v spojených veciach C-143/88 a C-92/89). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že pokiaľ neexistuje právna úprava EÚ, potom je úlohou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby označil príslušné súdne orgány a upravil konania o žalobách, ktorých cieľom je zabezpečiť úplné zachovanie práv, ktorých sa subjekty práva domáhajú na základe práva EÚ. V rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti má teda štát napraviť následky spôsobenej škody, pričom podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti náhrady škody, najmä lehota, nemôžu byť menej výhodné ako podmienky, ktoré sa týkajú obdobných vnútroštátnych nárokov (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity) (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Danske Slagterier, C-445/06). S poukazom na uvedené sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že zodpovednostným subjektom v predmetnom spore je členský štát, teda Slovenská republika. Otázku, ktorý orgán štátnej správy je oprávnený konať v predmetnom spore v mene štátu súd posudzoval najmä z odkazom na uvádzanú judikatúru Súdneho dvora EÚ so subsidiárnym použitím ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.. Súd v predmetnom konaní dospel záveru, že zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ je preukázaná a daná. Zároveň platí, že právo EÚ vyžaduje účinnú náhradu škody a nepripúšťa žiadne dodatočné podmienky vyplývajúce z práva členského štátu, ktoré by boli v rozpore so zásadou účinnosti a napriek dodržaniu zásady rovnocennosti by mohli nadmerne sťažovať získanie náhrady škody a úrokov alebo iný spôsob nápravy (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci AGM-COS.MET, C-470/03, bod 90). V nadväznosti na uvedené mal súd za to, že oprávnenie Ministerstva financií konať v predmetnom spore v mene štátu je dané. V konaní nebolo sporné, že žalobca predložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Listom zo dňa 24.05.2016 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky oznámilo žalobcovi postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a to s odkazom na § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. s tým, že Ministerstvo financií je orgánom štátnej správy pre oblasť daní a poplatkov. V konaní bolo zároveň preukázané, že žalobcovi vznikla škoda porušením práva EÚ, a to konkrétne článku 110 ZFEU, a to tým, že žalobca bol povinný zaplatiť a zaplatil správny poplatok vo výške určenej zákonom o správnych poplatkoch v znení účinnom do 01.02.2017, ktorý bol diskriminačný vo vzťahu k rozdielnemu spôsobu výpočtu správneho poplatku za prihlásenie ojazdeného motorového vozidla dovezeného zo zahraničia, oproti pevne stanovenému správneho poplatku za prihlásenie ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike v sume 33,00 EUR. Škoda teda žalobcovi vznikla na základe aplikácie ustanovení zákona o správnych poplatkoch, ktoré boli v danom čase platné a účinné, avšak zároveň boli v rozpore s článkom 110 ZFEU. Súd tiež poznamenáva, že už samotným prijatím zákona č. 286/2012 Z. z., účinným od 01.10.2012 došlo k porušeniu práva EÚ, avšak k samotnému vzniku škody došlo až zaplatením správneho poplatku. Súd nerozporuje, že správny poplatok bol vyrubený podľa platnej a účinnej právnej úpravy v čase registrácie motorového vozidla, keďže však vnútroštátna právna úprava nebola súladná s čl. 110 ZFEU, jej aplikáciou došlo k porušeniu práva EÚ s preukázaným následkom vzniku škody na strane žalobcu. V záujme účinnej náhrady škody žalobcovi ako poškodenému tým, že členský štát EÚ konal v rozpore s právom EÚ, subsidiárne aplikujúc ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. a § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z., dospel súd k záveru, že aj Ministerstvo financií je subjektom oprávneným konať v predmetnom spore v mene štátu, keďže je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť daní a poplatkov, a to vo vzťahu k vzniku škody a k jej náhrade.
38. Žalovaný tiež v konaní namietal, že tým, že by súd rozhodol o vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, by došlo k porušeniu zásad spravodlivosti a rovnocennosti, a to voči žiadateľom o zápis ojazdeného motorového vozidla z dôvodu zmeny legislatívy od 01.02.2017, kedy sa poplatok za zápis motorového vozidla vypočíta podľa objektívnych kritérií stanovených zákonom o správnych poplatkoch, pričom žiadateľom pred účinnosťou tohto zákona sa na predmetné kritéria prihliadať nebude. Súd sa s uvedenou argumentáciou žalovaného nestotožnil. Súd mal za to, že práve uplatňovaním rozdielnych kritérií v danom čase pri určení výšky poplatku (registračnej dane), ktorý boli žiadateľa povinní platiť za registráciu ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu, oproti žiadateľom o zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, bolo zásahom do práv právnických a fyzických osôb a porušením zásady rovnocennosti, nakoľko sa pri výbere registračnej dane uplatňovali rôzne kritéria, a to len s poukazom na pôvod ojazdeného motorového vozidla. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-290/05 a C-333/05 sa však uvádza, že právo
EÚ neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky na základe objektívnych kritérií. V rámci systému týkajúceho sa systému registračnej dane predstavujú také kritériá ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie, objektívne kritériá a je teda možné ich použiť, registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako domáce výrobky. Z uvedeného je zrejmé, že Európska únia ponechala členským štátom voľnosť pri určení kritérií na stanovenie výšky registračnej dane pri zápise ojazdeného motorového vozidla do evidencie, avšak tieto objektívne kritéria misia byť rovnaké pre ojazdené motorové vozidlá dovezené z iného členského štátu, ako aj pre ojazdené motorové vozidlá kúpené v Slovenskej republike. V zmysle uvedeného nemožno hovoriť o porušení zásady spravodlivosti a rovnocennosti, a preto súd považoval podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ za nedôvodné a nadbytočné.
39. Otázku vzniku nároku žalobcu na úroky z omeškania súd posudzoval s poukazom na skutočnosť, že pokiaľ neexistuje relevantná právna úprava EÚ, použije sa hmotnoprávny systém noriem vyplývajúci s vnútroštátneho práva. Vzhľadom na uvedené súd posudzoval vznik nároku žalobcu na úroky z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 29.11.2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, považuje nárok žalobcu za neopodstatnený. V konaní nebolo sporné, že uvedený list bol žalobcovi doručený dňa 02.12.2016 a zároveň nebol sporný ani deň vzniku omeškania. Na základe uvedeného súd žalobcovi priznal úrok z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa 02.12.2016, a to vo výške 5,00 % ročne, ktorý úrok z omeškania súd posúdil ako uplatnený v súlade ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
40. Sumarizujúc uvedené dospel súd k záveru, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ako aj vznik škody žalobcovi a priamu príčinnú súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom škody, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi právo na náhradu škody v žalobou uplatnenej výške.
41. Podľa § 255 ods. CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
42. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
43. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Žalobca bol v predmetnom konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko súd žalobe vyhovel. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP) do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 CSP ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. v platnom znení).