Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-266-2018.pdf
PDF · 114.33 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/266/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne I. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX C., zastúpenej JUDr. Marianom Holým, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Boženy Němcovej 1/A, 977 01 Brezno, proti žalovanému C. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom Dr. X. XXXX/X, XXX XX H., zastúpeného JUDr. Vierou Žembovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 5, 977 01 Brezno, v konaní o zaplatenie 21 451,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/182/2016 - 118 zo dňa 01. júna 2018 ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o vyhovení žalobe a v závislom treťom výroku o náhrade trov Slovenskej sporiteľni, a.s. so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 21 451,13 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 21 451,13 Eur od 21. 11. 2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok); vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhý výrok) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, sumu 24,- Eur ako náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok).
2. Z obsahu spisu a odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 22. 08. 2017 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 21 451,13 Eur titulom bezdôvodného obohatenia na základe toho, že plnila za žalovaného to, čo podľa práva mal plniť sám (jeho záväzky zo zmluvy o úvere voči veriteľovi Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava („ďalej aj „SLSP“). Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Tvrdil, že na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu vo výške požadovanej žalobou, nakoľko takmer všetky finančné prostriedky z úveru boli použité na rekonštrukciu bytu vo vlastníctve žalobkyne, na
nákup zariadenia do bytu a na splatenie úverov žalobkyne, resp. úveru jej syna. Tým žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne.
3. Z nesporných skutkových tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že strany sporu žili v partnerskom zväzku, v ktorom sa im narodila spoločná dcéra. Počas trvania tohto zväzku žalovaný dňa 24. 07. 2009 uzavrel so spoločnosťou SLSP zmluvu o splátkovou úvere č. 0305135547, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 20 000,- Eur, ktorý sa zaviazal splácať v mesačných splátkach. Pohľadávka SLSP z predmetnej zmluvy bola na základe zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou dňa 24. 07. 2009 zabezpečená zriadením záložného práva k nehnuteľnosti (bytu) v jej vlastníctve. Žalovaný si svoje zmluvné povinnosti riadne neplnil, preto ho SLSP vyzvala na úhradu nedoplatku na splátkach s určením lehoty na vyrovnanie nedoplatku a zároveň ho upozornila na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pohľadávky a pristúpenia k realizácii výkonu záložného práva. Žalovaný napriek predmetnej výzve nedoplatok neuhradil. Keďže hrozil výkon záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne, táto vstúpila do rokovania so SLSP, ktorá súhlasila s predajom predmetu zálohu (bytu vo vlastníctve žalobkyne) v réžii žalobkyne. Žalobkyňa byt predala tretej osobe a z kúpnej ceny 30 000,- Eur uhradila zostatok úveru vo výške 21 302,13 Eur + poplatok za vyhotovenie potvrdenia o zostatku úveru bankou vo výške 149,- Eur. Listom zo dňa 05. 11. 2015 žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 21 451,13 Eur titulom bezdôvodného obohatenia do 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný listom zo dňa 20. 11. 2015 právnemu zástupcovi žalobkyne oznámil, že sa na úkor žalobkyne bezdôvodne neobohatil a žalobkyni nemieni nič uhradiť.
4. Sporné zostali medzi stranami sporu tvrdenia, na čo boli finančné prostriedky z úveru žalovaného použité.
5. Na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že peňažné prostriedky z úveru použil na splatenie dlhu na stavebnom sporení syna žalobkyne C. M.. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., z ktorého vyplýva, že syn žalobkyne bol účastníkom zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX 2 01 uzatvorenej dňa 28. 11. 2001, pričom táto zmluva zanikla 17. 02. 2004 a tiež zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX 7 03, ktorá zanikla dňa 01. 08. 2006. Obe zmluvy o stavebnom sporení syna žalobkyne teda zanikli ešte predtým, než žalovaný uzatvoril zmluvu o splátkovom úvere so SLSP (24. 07. 2009). Preto tvrdenie žalovaného, že z prostriedkov úveru vyrovnal dlh syna žalobkyne súd prvej inštancie vyhodnotil ako zavádzajúce a výslovne klamlivé.
6. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že peňažné prostriedky z úveru sčasti použil na splatenie dlhu na stavebnom sporení žalobkyne, toto naopak považoval súd prvej inštancie za preukázané, a to jednak z výpisu z účtu žalovaného, keď po pripísaní peňažných prostriedkov z úveru dňa 05. 08. 2009, vykonal dňa 11. 08. 2009 bezhotovostný prevod peňažných prostriedkov v sume 7 600,- Eur so špecifickým variabilným symbolom, ktorým má byť rodné číslo žalobkyne, ale aj zo samotného vyjadrenia žalobkyne na predbežnom prejednaní sporu, ktorá priznala, že žalovaný z poskytnutého úveru vyplatil jej dlh v stavebnej sporiteľni. Vo vzťahu k tejto úhrade zo strany žalovaného však žalobkyňa tvrdila, že jednak to považovala za príspevok žalovaného na chod ich spoločnej domácnosti a jednak v tomto smere vzniesla prostredníctvom svojho právneho zástupcu námietku premlčania práva žalovaného.
7. Ohľadom rekonštrukcie bytu vo vlastníctve žalobkyne, súd prvej inštancie v konaní nepovažoval za sporné, že k rekonštrukcii počas trvania partnerského zväzku strán sporu naozaj došlo. Strany sporu však súdu predostreli protichodné tvrdenia o tom, kedy sa tak stalo a z akých finančných prostriedkov bol byt rekonštruovaný. Žalovaný trval na tom, že byt bol rekonštruovaný z prostriedkov úveru. Žalobkyňa naopak tvrdila, že žalovaný z úveru vyplatil len jej dlh na stavebnom sporení, časť použil na zaplatenie svojho predchádzajúceho úveru v stavebnej sporiteľni, ako naložil so zvyškom úveru uviesť nevedela. Ďalej tvrdila, že byt bol rekonštruovaný ešte predtým ako žalovaný dostal úver, pričom ona kúpila materiál na rekonštrukciu a práce vykonával jej otec a zamestnávateľ. K tejto otázke súd prvej inštancie na návrh žalovaného vypočul na pojednávaní dňa 01. 06. 2018 svedkyňu Z. Q., sestru žalovaného, ktorá pred súdom uviedla, že byt sa rekonštruoval potom, ako žalovanému nabehli na účet peniaze z úveru a že teda z týchto finančných prostriedkov bol byt rekonštruovaný a tiež z týchto peňazí kupovali do bytu zariadenie. Zároveň sa svedkyňa vyjadrila aj k dobe trvania rekonštrukcie, ktorá trvala od septembra do
novembra 2009. Svedeckou výpoveďou tak súd považoval za potvrdené tvrdenie žalovaného. Právny zástupca žalobkyne však aj v tomto prípade vzniesol námietku premlčania práva žalovaného.
8. Súd prvej inštancie tak pristúpil k hodnoteniu dôvodnosti žalobkyňou vznesených námietok premlčania vo vzťahu ku kompenzačným námietkam žalovaného. Stotožnil sa s právnym zástupcom žalobkyne v tom, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, akým titulom žalovaný pristúpil k zaplateniu dlhu žalobkyne (žalovaný tvrdil len to, že zaplatil za žalobkyňu jej dlh; žalobkyňa vyrovnanie jej dlhu žalovaným považovala za príspevok na domácnosť), teda či to bolo z právneho titulu daru, pôžičky alebo či to bolo len plnenie za iného. Vychádzajúc z tvrdenia žalovaného sa však súdu prvej inštancie javilo, že zaplatením dlhu žalobkyne malo na jej strane dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. K bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne by došlo aj v prípade, pokiaľ žalovaný investoval vlastné finančné prostriedky z úveru do jej bytu.
9. Súd prvej inštancie na základe uvedeného vyhodnotil námietky premlčania ako dôvodné. Aplikujúc ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „OZ“) dospel k záveru, že žalovanému uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobkyne v oboch prípadoch. Žalovaný za žalobkyňu zaplatil, resp. vyrovnal jej dlh na stavebnom sporení vo výške 7 600,- Eur dňa 11. 08. 2009 bezhotovostným prevodom peňažných prostriedkov. Od uvedeného dňa, kedy žalovaný musel mať vedomosť o tom, že na strane žalobkyne došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď za ňu plnil to, čo podľa práva (podľa zmluvy o stavebnom sporení) mala plniť sama, začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 11. 08. 2011. Keďže sa žalovaný v rámci plynutia premlčacej doby od žalobkyne vydania bezdôvodného obohatenia nedomáhal a kompenzačnú námietku uplatnil až v písomnom podaní doručenom súdu dňa 10. 03. 2017 (č. l. 66 spisu), právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo uplatnené po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Rovnaký záver platí aj v prípade investícií finančných prostriedkov do bytu (majetku) žalobkyne. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, rekonštrukčné práce na byte žalobkyne sa uskutočnili v období od septembra do novembra 2009. Žalovaný od začiatku vedel, že investuje do cudzieho majetku, čo vyplynulo z výpovede svedkyne, ktorá na to žalovaného upozorňovala. Premlčacia doba teda v tomto prípade začala plynúť mesiacom december 2009 a uplynula v decembri 2011. Žalovaný sa ani v tomto prípade v rámci plynutia premlčacej doby od žalobkyne vydania bezdôvodného obohatenia nedomáhal. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že na kompenzačné námietky žalovaného nemohol prihliadnuť. Súd prvej inštancie vzhľadom na záver o dôvodnosti námietok premlčania nevykonal dokazovanie navrhované žalovaným za účelom ocenenia rekonštrukčných prác na byte.
10. V dôsledku vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru o celkovej dôvodnosti podanej žaloby. Zmluvou o splátkovou úvere č. 0305135547 zo dňa 24. 07. 2009 vznikol medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaným záväzkový vzťah, z ktorého vzniklo spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. právo na plnenie od žalovaného a žalovanému vznikla povinnosť splniť svoj zmluvný záväzok. Nakoľko si žalovaný svoj zmluvný záväzok nesplnil a tento namiesto neho splnila žalobkyňa, žalovaný sa tým bezdôvodne obohatil na jej úkor. Bezdôvodné obohatenie musí preto žalovaný žalobkyni vydať. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 21.451,13 Eur, ktorá pozostáva zo zostatku úveru žalovaného (21 302,13 Eur) a poplatku, ktorý žalobkyňa preukázateľné uhradila banke za vyhotovenie vyčíslenia zostatku úveru (149,- Eur).
11. Nakoľko sa žalovaný nesplnením peňažného záväzku na výzvu žalobkyne dostal do omeškania, súd zároveň priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy odo dňa 21. 11. 2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie poskytnutej žalovanému vo výzve žalobkyne na zaplatenie zo dňa 05. 11. 2015. Výška úroku z omeškania bola v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z.“) určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov.
12. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“). V konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa, preto jej súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie doplnil, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 C. s. p.) v nadväznosti na ich vyčíslenie žalobkyňou.
13. V konaní spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. predložila na výzvu súdu listinný dôkaz - zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, čím si splnila svoju povinnosť podľa § 190 C. s. p. Za podanie tejto správy si podľa § 92 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách uplatnila úhradu nákladov vo výške 24,- Eur, ktorú súd prvej inštancie v zmysle ust. § 259 v spojení s § 258 ods. 1 C. s. p. uložil zaplatiť žalovanému ako v konaní neúspešnej strane sporu.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a písm. h) C. s. p., t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní konštatoval, že súd prvej inštancie správne v bode 42 napadnutého rozsudku konštatuje, že peňažné prostriedky z úveru žalovaný použil okrem iného aj na splatenie dlhu na stavebnom sporení žalobkyne a toto mal súd prvej inštancie aj za preukázané výpisom z účtu žalovaného, keď žalovaný vykonal dňa 11. 08. 2009 bezhotovostný prevod peňažných prostriedkov v sume 7 600,- Eur na účet stavebného úveru žalobkyne, ale aj zo samotného vyjadrenia žalobkyne, ktorá uznala, že bol vyplatený jej dlh v Stavebnej sporiteľni. Žalovaný vyvodzoval zo skutočnosti, že žalovaná uznala pred súdom, že časť úveru použil žalovaný na splatenie jej dlhu na stavebnom sporení ten právny následok, že následne nemohla právne účinne vzniesť námietku premlčania uznaného dlhu.
15. Napriek vyššie uvedenému v ďalšej časti odvolania žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalobkyne, že vyplatenie sumy 7 600,- Eur považovala za príspevok na chod domácnosti a že byt bol rekonštruovaný ešte predtým, ako žalovaný dostal úver, ona kúpila materiál na rekonštrukciu a práce vykonával jej otec a zamestnávateľ. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie - výsluchu svedkyne však vyplynulo, že byt sa rekonštruoval potom, ako bol žalovanému poskytnutý úver a že z neho bolo nakúpené zariadenie do bytu žalobkyne.
16. Ďalej žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že sa s takto vykonaným dokazovaním uspokojil a nevykonal žalovaným ďalšie navrhnuté dôkazy za účelom stanovenia ceny stavebných prác na rekonštrukciu bytu, pričom žalobkyňa v tom čase mala príjem len z rodičovského príspevku. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal dôkazy navrhnuté na preukázanie toho, na čo boli spotrebované peniaze z úveru, pričom žalovaný tvrdil, že z neho použil pre seba len peniaze na úhradu jeho pôvodného úveru v sume 5 183,96 Eur. Pokiaľ ide o úver syna žalobkyne v Stavebnej sporiteľni, žalovaný neskôr zistil, že tento bol v jeho prospech uzatvorený jeho starým otcom, vykonanie tohto dôkazu však už súd prvej inštancie nepripustil.
17. Napokon podľa žalovaného mala žalobkyňa postavenie ručiteľky, keď za splnenie záväzku žalovaného z úverovej zmluvy ručila spôsobom zriadenia záložného práva. Žalobkyňa sa preto podľa žalovaného svojho nároku mala domáhať podľa ust. § 550 OZ, podľa ktorého ručiteľ, ktorý dlh splnil je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. V takom prípade by bolo vznesenie námietky premlčania zo strany žalobkyne podľa žalovaného dôvodné. Avšak keďže sa nároku domáhala titulom bezdôvodného obohatenia, mal podľa žalovaného súd skúmať, na koho strane a v akej výške vzniklo.
18. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania (ďalšie konanie) a nové rozhodnutie.
19. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že pre právne posúdenie veci nie je v tomto prípade podstatné, na čo boli peňažné prostriedky z úveru žalovaného použité vzhľadom na premlčanie jeho protinárokov voči žalobkyni. Konštatovala, že je plne v súlade s rozhodovacou praxou súdov zaoberať sa v prvom rade relevantnosťou vznesenej námietky premlčania, pretože v prípade vyhodnotenia jej dôvodnosti je zbytočné vykonávať dokazovanie vo veci samej nad rámec nevyhnutný pre posúdenie premlčania nároku.
20. Žalobkyňa zdôraznila, že zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej so SLSP mal postavenie dlžníka len žalovaný, ona nemala ani postavenie spoludlžníka, ani ručiteľa. Úverový vzťah bol zabezpečený záložným právom zriadeným na jej nehnuteľný majetok, preto mala len postavenie záložcu.
21. Aj keď pred súdom prvej inštancie priznala, že za ňu žalovaný zaplatil dlh voči peňažnému ústavu v sume 7 600,- Eur, nejedná sa o uznanie dlhu, pretože neuviedla dôvod uznania dlhu vyžadovaný zákonom ako náležitosť uznania dlhu.
22. Ďalej žalobkyňa rozoberala iné alternatívy právneho posúdenia práva žalovaného na vrátenie sumy 7 600,- Eur, ak by aj nešlo o premlčané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a dospela k záveru, že aj právo na vrátenie tejto sumy poskytnutej titulom daru, či pôžičky by pred súdom neobstálo.
23. Žalobkyňa podporne spochybňovala výpoveď svedkyne - sestry žalovaného o použití časti úveru na rekonštrukciu bytu žalobkyne.
24. Námietku žalovaného, že iba v prípade, že by si žalobkyňa uplatnila svoj nárok v žalobe titulom ručiteľského regresu voči žalovanému ako dlžníkovi, bola by ňou uplatnená námietka premlčania vznesená dôvodne, považovala žalobkyňa za nezrozumiteľnú.
25. Žalovaný v replike v podstate zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.
26. Žalobkyňa v duplike zopakovala, že vzhľadom na premlčania protinárokov žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je podstatné skúmať, na čo boli prostriedky z úveru žalovaného použité, bližšie rozoberala náležitosti uznania dlhu podľa § 558 OZ, ktoré podľa nej neboli splnené, preto ani nemohlo dôjsť k plynutiu novej desaťročnej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ a mala za to, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie potrebné pre právne posúdenie veci.
27. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. (mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil) a dospel k názoru, že prvý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej a tretí výrok o náhrade trov SLSP sú vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa týchto výrokov, na túto časť odôvodnenia poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného udáva, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
28. Uznanie skutočnosti pred súdom zo strany žalobkyne, že žalovaný z úveru jemu poskytnutému použil sumu 7 600,- Eur na úhradu jej záväzku zo stavebného sporenia možno vyhodnotiť ako zhodné skutkové tvrdenie žalobkyne so skutkovým tvrdením žalovaného, ktoré si súd prvej inštancie osvojil, preto ohľadne tejto skutočnosti nemusel vykonávať dokazovanie. Nejedná sa však o uznanie dlhu ako ho má na mysli § 558 OZ už len z toho dôvodu, že žalovaná nedala prísľub, že tento svoj dlh zaplatí. Preto vyjadrenie žalovanej na pojednávaní nebolo spôsobilé vyvolať plynutie novej desaťročnej premlčacej doby ohľadne uplatnenia práva žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia - sumy 7 600,- Eur v zmysle § 110 ods. 1 OZ.
29. Žalovaný si mylne vyložil skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Ten ustálil, že považuje za preukázané, že časť úveru bola použitá na rekonštrukciu bytu, a to práve na základe výpovede sestry žalovaného. V úvode bodu 43 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie iba zhrnul protichodné tvrdenia strán sporu, neznamená to však, že uveril tvrdeniu žalobkyne. Naopak zo záveru tohto bodu jednoznačne vyplýva, že svedeckou výpoveďou považoval za potvrdené tvrdenie žalovaného. K spochybňovaniu tejto výpovede žalobkyňou vo vyjadrení k odvolaniu odvolací súd neprihliadol, pretože táto sa voči rozsudku neodvolala, ani odvolať nemohla (nakoľko bolo rozhodnuté v jej prospech - § 359 C. s. p. a len voči dôvodom rozhodnutia sa odvolať nemožno - § 358 C. s. p.), pričom
odvolací súd je viazaný a je povinný zaoberať sa len odvolacími dôvodmi mimo procesných podmienok, ktoré skúma ex offo.
30. V prípade, že strana sporu vznesie námietku premlčania práva protistrany, je súd povinný v zmysle § 100 ods. 1 OZ sa zaoberať dôvodnosťou tejto námietky a v prípade, ak je dôvodná, musí na premlčanie prihliadnuť a premlčané právo nemôže priznať. Preto je v takom prípade bez právneho významu a v rozpore s princípom procesnej ekonómie zakotveným v článku 17 základných zásad C. s. p. vykonávať dokazovanie ohľadne toho, v akom rozsahu boli peňažné prostriedky z úveru žalovaného použité na rekonštrukciu bytu v tom čase vo vlastníctve žalobkyne, či na úhradu jej dlhov, resp. pre potreby žalovaného. Ak by bol totiž žalovaný hoc aj v celom rozsahu úver použil pre potreby žalobkyne, či na jej prospech, čím by sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila, aj tak by mu súd premlčané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nemohol priznať. Taktiež je pre rozhodnutie tohto sporu nepodstatné, kto v prospech syna žalobkyne uzatváral stavebné sporenie, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že záväzky z tohto stavebného sporenia zanikli pred uzatvorením úverovej zmluvy žalovaným so SLSP.
31. Žalovaný v odvolaní nespochybňoval právne posúdenie súdu prvej inštancie ohľadne jeho kompenzačných námietok ako práv na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto sa odvolací súd súc viazaný odvolacími dôvodmi nezaoberal iným posúdením týchto nárokov.
32. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne postupoval keď kompenzačné námietky žalovaného proti právu žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia neuznal. Takýto záver vyplýva aj z ust. § 581 ods. 2 OZ, podľa ktorého započítať nemožno premlčané pohľadávky. To však nevylučuje ich započítanie dohodou medzi stranami sporu (§ 581 ods. 3 OZ).
33. Ručiteľský záväzok možno prevziať len na základe dohody, resp. ručiteľského vyhlásenia (§ 546 OZ), preto postavenie žalobkyne ako ručiteľky neprichádza do úvahy. V úverovej zmluve sa nenachádza jej vyhlásenie, ktorým by bola vzala na seba voči SLSP povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Zo záložnej zmluvy jej vzniklo len postavenie záložcu, dlh plnila za žalovaného v snahe vyhnúť sa výkonu záložného práva veriteľom žalovaného na jej byt, nie v dôsledku zmluvnej povinnosti z ručiteľského záväzku. Preto je právne irelevantné zaoberať sa premlčaním ručiteľského regresu - náhrady od dlžníka za plnenie poskytnuté veriteľovi.
34. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom, v ktorom neuložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania a neuviedol, v akej lehote má byť náhrada trov konania zaplatená. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda súvisí len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C. s. p. V druhom výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.
35. V zmysle platnej právnej úpravy postačovalo v rozhodnutí vo veci samej rozhodnúť len o nároku subjektu, ktorému bola v konaní uložená nejaká povinnosť - SLSP, a s ktorej splnením mal výdavky, na náhradu týchto výdavkov v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 259 a 258 C. s. p., nebolo nutné rozhodovať aj o výške tejto náhrady. O tejto mal taktiež (rovnako ako o výške trov žalobkyne) rozhodnúť až súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. Riadiac sa však v tomto jednotlivom prípade princípom hospodárnosti konania aj vzhľadom na preukázateľnú a účelnú výšku týchto výdavkov odvolací súd formálne nezmenil tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie a potvrdil ho ako vecne správny.
36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bola žalobkyňa taktiež plne úspešná vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Preto odvolací súd určil začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 232 ods. 2 C. s. p. taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.);
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).