Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 73 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (94)Rozsudok_11Co-2-2019.pdf
PDF · 108.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, Bratislava - Mestská časť Staré Mesto, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna 48, Bratislava - Mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej: G. R., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXXX/ X, T., o zaplatenie 1.850,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24. mája 2018 č.k. 32Csp/40/2017-55, v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.11.2018 č.k. 32Csp/40/2017-98, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním konanie v časti o zaplatenie sumy 5,28 eur zastavil (výrok I.). Žalovanej určil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.286 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.4.2014 do zaplatenia a to v mesačných splátkach po 40 eur splatných k 25. dňu v mesiaci až do úplného splatenia dlhu, počnúc mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a to pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas (výrok II.), vo zvyšku súd žalobu zamietol (v zmysle opravného uznesenia výrok III.) a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 38,98% (výrok IV.) Opravným uznesením súd opravil označenie zamietajúceho výroku z II. na správne III. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca (pôvodne Consumer Finance Holding, a.s.) sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14.2.2017 domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 1.850,66 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.4.2014 z dôvodu, že so žalovanou pôvodný žalobca uzatvoril dňa 11.3.2013 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanej celkovú sumu 3697,20 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať. Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, jednotlivé splátky riadne a včas, žalobca ju vyzval listom zo dňa 26.2.2014 k úhrade dlžných splátok, následne dňa 19.4.2014 úver zosplatnil. V konaní si neuplatňuje zmluvnú pokutu, ktorá je evidovaná v prehľade splátok a úhrad. Súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 6.12.2017, č.k. 32Csp/40/2017-28, zmenu subjektu konania na strane žalobcu tak, že z konania vystúpil pôvodný žalobca Consumer Finance Holding, a.s., a na jeho miesto vstúpil žalobca. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 24.5.2018 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 5,28 eur späť, späťvzatie neodôvodnil úhradou zo strany žalovanej. Súd v súlade s § 145 ods. 2 CSP konanie v časti o zaplatenie sumy 5,28 eur z dôvodu späťvzatia žaloby zastavil. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding, a.s., ako veriteľ a žalovaná ako dlžník, uzavreli dňa 11.3.2013 zmluvu o pôžičke č. 6141230, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej pôžičku v sume 2.700 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať
v 36 mesačných splátkach po 102,70 eur, ročná úroková sadzba a RPMN boli dojednané vo výške 32%, priemerná hodnota RPMN vo výške 24%, termín konečnej splatnosti je uvedený spôsobom „03/2016“. Z článku 6 odsek 6.2 zmluvy vyplýva, že splátky sú splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci a z článku 6 ods. 6.4 zmluvy vyplýva, že prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovanej bola výzva doručená v súlade s článkom 11, bod 11.2 zmluvy vrátením nedoručenej zásielky. Žalovaná zaplatila do postúpenia pohľadávky sumu 1.414 eur a ku dňu 18.5.2014 Consumer Finance Holding, a.s., postúpil pohľadávku voči žalovanej na terajšieho žalobcu. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 488, § 489, § 657, § 658 OZ, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 od.s 1,2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd skonštatoval, že právny vzťah založený zmluvou o poskytnutí pôžičky je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna úprava právna, ktorou v danom prípade sú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, § 52 a nasl. OZ, ako aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. má prednosť pred všeobecnou úpravou. Preto súd zmluvný vzťah medzi stranami sporu vyhodnotil podľa uvedených predpisov a dospel k záveru, že strany sporu uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pristupujúc k skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) ZSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota je určená iba určením mesiaca a roka, čo nemožno považovať za súladné s citovaným ustanovením, ktoré vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru. Rovnako v zmluve chýba aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď v zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 102,70 eur bez bližšej špecifikácie. Tiež súd skonštatoval, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ a síce údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, keď tento údaj nie je uvedený výslovne a zrozumiteľne, pretože nie je zrejmé, ktorý z viacerých uvádzaných údajov tomuto zodpovedá. Ďalej súd zistil, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou, čím porušil hrubo svoje povinnosti pri uzatváraní úverovej zmluvy. Nepreukázal v žalobe ani v prílohách, že by posudzoval schopnosť splácať úver žalovanou, nepredložil údaje o jej sociálnoekonomickej situácii, ani netvrdil, že takto postupoval. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že žalobca nezisťoval príjmovú situáciu žalovanej, nakoľko v konaní nebol preukázaný opak. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd považoval v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ZoSÚ úver za bezúročný a bez poplatkov. Nebolo sporné, že žalovanej bola vyplatená suma 2.700 eur z titulu úveru. Zaplatila splátky v celkovej výške 1.414 eur. Z týchto dôvodov súd žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 1.286 eur, t.j. rozdielu poskytnutého úveru a zaplatených splátok. Zároveň súd zaviazal žalovanú zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške uplatnenej žalobcom 5,25% ročne z priznanej sumy od 20.4.2014, nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania odo dňa uplatneného v žalobe, pričom žalovaná bola v omeškaní od 7.4.2014, po uplynutí lehoty na plnenie vo výzve. Vzhľadom k týmto skutočnostiam preto súd prvej inštancie vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd zohľadnil príjmovú situáciu žalovanej, ktorá v súčasnosti spláca väčší počet záväzkov, stará sa o dve plnoleté deti (nezamestnané), pričom musí hradiť aj náklady na bývanie a preto umožnil žalovanej plniť priznanú pohľadávku v splátkach, pričom určil výšku splátky 40 eur mesačne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 a § 256 CSP, v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi pomernú časť ako strane úspešnejšej v konaní, pričom úspech vypočítal tak, že žalobca mal úspech 69,49%, úspech žalovanej bol 30,51%, ktorý súd odpočítal od úspechu žalobcu, čo sa rovná čistému úspechu žalobcu 38,98%.
2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca a to vo výroku III. (v rozsudku súdu prvej inštancie nesprávne výrok označený rímskou číslicou II.), teda v časti v ktorej súd vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku o náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k nesprávnemu záveru o bezúročnosti úveru. Súd prvej inštancie skonštatoval, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozčlenenia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov a poplatkov, neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru, neuvedenia celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť a nepreverenia príjmu žalovanej. Tento názor nie je správny a je v rozpore s článkom 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom európskeho spoločenstva, ktorý má prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Pokiaľ sa týka rozloženia splátok v členení na istinu, úrok a poplatky, priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy, predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti,
určitosti, zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a j) smernice stanovuje, že zmluvy musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Súdny dvor EÚ rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 psím. k) zákona č. 129/2010 Z.z.) je v rozpore so smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. K uvedeniu termínu konečnej splatnosti úveru odvolateľ uviedol, že uvedenie mesiaca + roku ukončenia úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné, úplne v súlade s platnými právnymi predpismi. Odvolateľ odkázal na vyhlášku MS SR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek CC splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa článku 6 bod 6.1, 6.2 a 6.3 zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá 11.3.2013, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.4.2013, konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy pri počte 36 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.3.2016. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 03/2016 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému, priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do marca 2016. K uvedeniu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom odvolateľ uviedol, že tieto sú uvedené v zmluve jasne a zrozumiteľne. Pri výške poskytnutého úveru 2.700 eur s dohodnutými podmienkami splatenia predstavovali celkové náklady spotrebiteľa s úverom sumu 997,20 eur, celkovo sa tak spotrebiteľ zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 3.697,20 eur, pozostávajúcu z výšky poskytnutého úveru a nákladov spojených s úverom. Pojmy uvedené v úverovej zmluve a to celková čiastka a celkové náklady sú totožné s legálnymi definíciami v § 2 písm. g) a h) zákona ZoSÚ. Právny názor súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu neposudzoval bonitu žalovanej, je v rozpore s obsahom spisu. Z článku II zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že riadne preveril schopnosť splácania úveru žalovanou zistením jej finančnej situácie z údajov poskytnutých žalovanou pred uzavretím úveru a to výšku príjmu zo závislej činnosti, z predložených výplatných pások žalovanou. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd zmenil v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu trov konania tak prvoinštančného ako aj odvolacieho v celom rozsahu. K odvolaniu doložil uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 týkajúce sa rozčlenenia jednotlivých splátok.
3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 od.s 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v zamietajúcej časti vecne správne.
4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 32Csp/40/2017 je určenie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.850,66 eur s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 20.4.2014 do zaplatenia a to titulom nedoplatku zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrela žalovaná s právnym predchodcom žalobcu Consumer Finance Holding, a.s., dňa 11.3.2013 pod č. 6141230.
5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá potom, ako bola určená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.286 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.4.2014 do zaplatenia a to v mesačných splátkach po 40 eur, splatných k 25. dňu v mesiaci až do úplného splatenia dlhu, počnúc mesiacom nasledujúcom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a to pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas a ktorým bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 38,98%.
6. Týmto odvolaním napadnutým výrokom bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že súd prvej inštancie úver poskytnutý žalovanej považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí zmluvy o úvere v súlade s § 9 ods. 2 písm. f), k), j) a z dôvodu, že právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou, čím hrubo porušil svoje povinnosti pri uzatváraní úverovej zmluvy.
7. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalobcu odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, avšak výsledky nevyhodnotil správne a nedospel ohľadne posudzovania obligatórnych náležitostí zmluvy
o úvere k správnym skutkovým záverom ohľadne všetkých náležitostí. Vo veci aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, tieto však v súvislosti s danou vecou nie v celom rozsahu správne vyložil.
8. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že v zmluve o úvere chýbajú náležitosti a to rozčlenenie splátok, celkové náklady a konečná splatnosť. Tieto náležitosti odvolací súd považoval za uvedené v zmluve v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k), f), j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
9. Pokiaľ sa však týka konštatácie súdu prvej inštancie, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, tu odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej len ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
10. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 11. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať. 12. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27.3.2014, LCL Le Crédit Lyonnais proti Fesihovi Kalhanovi, C-565/12 uviedol, že najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov, ktorí sa takého správania dopustia. Vzhľadom na dôležitosť tohto cieľa, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais,C-565/12 <., body 52 <. a 53 <.). 13. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také
informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. 14. Žalobca nešpecifikoval, v čom spočíval jeho prístup postupovať s odbornou starostlivosťou, aké všetky informácie týkajúce sa schopnosti žalovanej splácať úver zisťoval a ako informácie vyhodnocoval. Ako už bolo vyššie uvedené, v súvislosti so skúmaním bonity žalovanej žalobca k žalobe nepripojil žiadne dôkazy.
15. Odvolací súd mal za to, že žalobca nepreukázal, že pred uzavretím zmluvy posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľky splácať spotrebiteľský úver. Jediné, čo z úverovej zmluvy vyplýva, je výška čistej mesačnej mzdy 709 eur, ktorú žalobca zistil z doloženej kópie výplatnej pásky. Tento údaj však nie je sám o sebe dostačujúcim pre posúdenie schopnosti splácať s odbornou starostlivosťou. V odvolaní takisto neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku v posudzovaní odbornej starostlivosti.
16. Odvolací súd vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam, keďže absencia uvedenej náležitosti spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť, považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto ho v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil a to aj v časti náhrady trov konania, o ktorej správne súd prvej inštancie rozhodol.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP s použitím ust. § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal ich náhradu v celom rozsahu.
18. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).