Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoPr-2-2019.pdf
PDF · 101.28 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobkyne I. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v T., T. č. N./XX, prechodne bytom v T., P. č. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Marianom Holým, advokátom so sídlom v Brezne, Boženy Němcovej č. 1/A, proti žalovanému Z. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v T., X. E. č. XXXX/XX, ktorý podniká pod obchodným menom Z. E. - H., O.: XXXXXXXX, s miestom podnikania v T., F. M. R. R. č. XX, zastúpenému JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 35, o zaplatenie 420,79 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 2Cpr/1/2016-259 zo dňa 30.01.2019, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 € s príslušenstvom (prvý výrok) p o t v r d z u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (tretí výrok) m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 34,62 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobkyne pred súdom prvej inštancie.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalobkyne.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 283,22 € od 01.04.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,62 % (tretí výrok) a svedkyni priznal nárok na svedočné proti žalovanému v rozsahu 100 % (štvrtý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého „žalobkyňa pracovala u žalovaného ako pomocná pekárka; pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.04.2009; podľa článku 5 pracovnej zmluvy mala žalobkyňa nárok na minimálnu mzdu plus prémie; mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie a to najneskôr do konca kalendárneho mesiaca; pracovný pomer žalobkyne
skončil na základe dohody dňom 11.02.2014; počas trvania pracovného pomeru žalobkyňa utrpela dňa 23.12.2012 pracovný úraz; z dôvodu pracovného úrazu bola žalobkyňa práceneschopná od 25.12.2012 do 07.04.2013; následne pracovala, resp. sčasti čerpala dovolenku; dňa 28.05.2013 nastúpila žalobkyňa na ďalšiu práceneschopnosť, ktorá trvala až do 12.02.2014; podľa doložených výplatných lístkov v mesiaci december 2013 mala žalobkyňa starú dovolenku v rozsahu 1 deň a novú dovolenku v rozsahu 25 dní; v mesiaci január 2014 bola žalobkyni dovolenka v rozsahu 26 dní krátená o 8,5 dňa; žalobkyňa bola po pracovnom úraze práceneschopná od 25.12.2012 do 07.04.2013, následne pracovala, resp. čerpala dovolenku a opätovne bola práceneschopná od 28.05.2013 do 12.02.2014; pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.04.2009 sa skončil dňa 11.02.2014; podľa výsledkov znaleckého dokazovania práceneschopnosť žalobkyne od 28.05.2013 nemala priamy súvis s pracovným úrazom zo dňa 23.12.2012; za rok 2013 žalobkyňa za mesiac január odpracovala 22 pracovných dní, za mesiac február odpracovala 20 pracovných dní, za mesiac marec 20 pracovných dní a za mesiac apríl 4 pracovné dni; v apríli 2013 reálne odpracovala 7,5 dňa, dovolenku čerpala v rozsahu 9,5 dňa a v mesiaci máj 2013 reálne odpracovala 7,5 dňa, dovolenku čerpala v rozsahu 11,5 dňa a práceneschopná bola 4 pracovné dni; súd uzavrel, že žalobkyňa v roku 2013 odpracovala 102 dní, ktoré sa považujú za výkon práce (január 22 dní, február 20 dní, marec 20 dní, apríl 4 + 7,5 + 9,5 dní, máj 7,5 + 11,5 dní); nebolo preukázané vyplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 17,5 dňa zo strany žalovaného žalobkyni“; súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že medzi stranami bolo sporné, či žalovaný dôvodne krátil žalovanej dovolenku v rozsahu 8,5 dňa a či zostatok dovolenky v rozsahu 17,5 dňa bol žalobkyni skutočne vyplatený.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie zostala žalobkyni nevyčerpaná dovolenka za rok 2012 v rozsahu 1 deň a za rok 2013 v rozsahu 16,5 dňa, t.j. spolu nevyčerpaná dovolenka v rozsahu 17,5 dňa; žalovaný nemohol už dôvodne spochybňovať nárok žalobkyne na nevyčerpanú dovolenku za rok 2012, pretože „z dôvodu tvrdenej neospravedlnenej zameškanej zmeny mal možnosť dovolenku žalobkyni len krátiť; pokiaľ tak neurobil nemôže sa úspešne v spore brániť tým, že za rok 2012 nemá žalobkyňa nárok na dovolenku“; súčasne žalobkyni vznikol nárok na dovolenku aj za rok 2013, pretože „jej pracovný pomer u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.04.2009 a skončil sa až dňa 11.02.2014, čím je naplnená zákonná podmienka nepretržitého trvania pracovného pomeru; súčasne mal súd za preukázané aj splnenie zákonnej podmienky výkonu práce aspoň 60 dní v kalendárnom roku“; súd dospel k záveru, že žalovaný dôvodne krátil žalobkyni dovolenku za rok 2013 v rozsahu 17,5 dňa v dôsledku práceneschopnosti od 28.05.2013; súčasne nakoľko žalovaný nepreukázal tvrdené vyplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2013 žalobkyni v rozsahu 17,5 dňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 € (17,5 dňa x 8 hodín x 2,023 €/hod) s príslušenstvom v podobe zákonných úrokov z omeškania, nakoľko žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 101, § 103 ods. 2, § 109 ods. 1, 2 a 7, § 141 ods. 1, § 144a ods. 1 písm. a), d), § 144a ods. 3 písm. a) Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a pomerne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,62 % (úspech žalobkyne 67,31 % mínus úspech žalovaného 32,69 %); súčasne priznal vypočutej svedkyni nárok na svedočné proti žalovanému ako menej úspešnému v rozsahu 100 %.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 07.03.2019 (č.l. 273-274 spisu) v spojení s písomným podaním zo dňa 14.03.2019 (č.l. 287 spisu), ktorým v odvolaní opravil chybu v písaní. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) a výroku o trovách konania (tretí výrok). Vyjadril názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že v priebehu dokazovania predložili strany výplatné lístky za rok 2013, z ktorých súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa odpracovala v mesiaci január 22 pracovných dní, v mesiaci február 20 pracovných dní, v mesiaci marec 20 pracovných dní a v mesiaci apríl 4 pracovné dni; súd prvej inštancie pritom vychádzal z ustanovení § 144a ods. 3 písm. a) Zákonníka práce a práceneschopnosť žalobkyne považoval za výkon práce podľa ustanovenia § 144a ods. 1 písm.
c) Zákonníka práce; reálne žalobkyňa podľa predložených výplatných lístkov odpracovala v mesiaci apríl 7,5 dňa, dovolenku čerpala v rozsahu 9,5 dňa a práceneschopná bola 4 pracovné dni; v mesiaci máj odpracovala reálne 7,5 dňa a 11,5 dňa čerpala dovolenku; vyjadril názor, že v tejto časti, ale súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že v mesiaci máj odpracovala žalobkyňa 7,5 dňa, pretože reálne odpracovala iba 5,5 dňa, ako to vyplýva z výplatného lístka za mesiac máj 2013; súd prvej inštancie tak započítal žalobkyni 7,5 dňa pričom reálne dva pracovné dni vôbec neodpracovala; reálne tak mohol vzniknúť žalobkyni nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky len za obdobie 15,5 dňa a nie tak, ako jej bol nárok priznaný za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 17,5 dňa; vo finančnom vyjadrení by potom nárok žalobkyne predstavoval 250,85 €; na základe uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku tak, že súd žalobkyni prizná len sumu 250,85 € s príslušenstvom a žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.
2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.03.2019 (č.l. 283-284 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že podľa obsahu odvolania žalovaný upustil od svojho tvrdenia, že náhradu za nevyčerpanú dovolenku jej vyplatil, v tomto smere právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie nenamieta a námietky má len proti skutkovým zisteniam a výške priznanej náhrady za nevyčerpanú dovolenku; námietku proti skutkovému zisteniu o počte skutočne odpracovaných dní v mesiaci máj 2013 považovala za právne bezvýznamnú, pretože aj bez dvoch dní spochybňovaných žalovaným by v roku 2013 odpracovala spolu 100 dní a preto by jej vznikol v roku 2013 nárok na dovolenku za celý kalendárny rok (podľa § 101 Zákonníka práce na vznik nároku na dovolenku na zotavenie postačuje u zamestnávateľa odpracovať 60 dní v roku); zdôraznila, že dva dni odpracované alebo neodpracované v mesiaci máj 2013 sa nepočítajú do výmery dovolenky, ale len do odpracovaného fondu pre účely vzniku nároku na dovolenku, preto nie je rozhodujúce, či do nástupu na práceneschopnosť v roku 2013 odpracovala u žalovaného 100 dní alebo 102 dní; za rok 2013 jej preto vznikol nárok na 25 dní dovolenky; zdôraznila, že žalovaný v priebehu konania netvrdil ani nepreukazoval, že tvrdené dva dni predstavovali neospravedlnenú absenciu v práci, z ktorého dôvodu by bol v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka práce oprávnený krátiť nárok na dovolenku, preto takýto dôvod nemôže uplatniť ani v odvolacom konaní; poukázala na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, keď podľa výplatnej pásky za január 2014 mala zostatok dovolenky v rozsahu 17,5 dňa, čo predstavuje sumu 283,22 €; podľa výplatnej pásky za mesiac január 2014 a február 2014 žalovaný krátil dovolenku o 8,5 dňa, pretože z dôvodu práceneschopnosti od 28.05.2013 do 31.12.2013 bol v zmysle § 109 ods. 1 Zákonníka práce oprávnený krátiť dovolenku v rozsahu 4/12 (t.j. pri výmere 25 dní o 8,5 dňa); celkový nárok na dovolenku v rozsahu 26 dní (t.j. 1 deň za rok 2012 a 25 dní za rok 2013) bol teda žalovaný ako zamestnávateľ oprávnený krátiť v rozsahu 8,5 dňa a mal povinnosť preplatiť jej 17,5 dňa dovolenky v sume 283,22 €; podané odvolanie považovala za účelové; na základe uvedeného navrhla potvrdenie napadnutého výroku rozsudku.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o čiastočnej dôvodnosti podanej žaloby (skutkové zistenia vrátane právneho posúdenia), v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k uplatnenému nároku k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.6 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podaným odvolaním žalovaný spochybnil skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadne počtu odpracovaných dní žalobkyne v roku 2013 s dosahom na rozsah nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku (počet dní nevyčerpanej dovolenky za rok 2013); preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa v mesiaci máj 2013 odpracovala 7,5 dňa a žalovaný sa domáhal skutkového zistenia, že žalobkyňa v skutočnosti v mesiaci máj 2013 reálne odpracovala len 5,5 dňa, v tomto smere nejde o nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie; z kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v mesiaci máj 2013 odpracovala 7,5 dňa, nemal tým na mysli len dni, ktoré reálne odpracovala (5,5 dňa), ale v kontexte posudzovaného sporu aj dni, ktoré sa pre účely vzniku nároku na dovolenku podľa § 144a ods. 1 písm. f) Zákonníka práce považujú za výkon práce (t.j. aj 2 dni sviatkov, za ktoré jej patrí náhrada mzdy ako to vyplýva z výplatného lístka za mesiac máj 2013 podľa č.l. 5 spisu); skutkové zistenie súdu prvej inštancie je preto podľa odvolacieho súdu v tomto smere správne a žalobkyni tak vznikol proti žalovanému nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku spolu v rozsahu 17,5 dňa; okrem toho možno súhlasiť aj s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že aj keby skutočne v mesiaci máj 2013 odpracovala o dva dni menej, nemalo by to žiadny vplyv na správnosť napadnutého výroku rozsudku o vyhovení žalobe (prvý výrok), pretože aj bez dvoch dní by počet odpracovaných dní v roku 2013 predstavoval 100 dní a teda nárok na dovolenku na zotavenie v roku 2013 v rozsahu 25 dní by jej vznikol (§ 101 Zákonníka práce), nakoľko predmetné dva dni odpracované alebo neodpracované v mesiaci máj 2013 sa nepočítajú do výmery dovolenky, ale len do odpracovaného fondu pre účely vzniku samotného nároku na dovolenku; je zrejmé, že žalovaný ani len netvrdil, že predmetné dva dni by mali byť neospravedlnenou absenciou s dôsledkami podľa § 109 ods. 3 Zákonníka práce (t.j. možnosť krátiť dovolenku); súčasne takéto skutkové tvrdenie by bolo neprípustnou novotou v odvolacom konaní (§ 366 C.s.p.), na ktoré by nemohol odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní ani prihliadať; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 283,22 € s príslušenstvom (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalovanému nepodarilo spochybniť (body 4.5 a 4.6 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe (prvý výrok) ako vecne správne potvrdil.
8. Odvolací súd na základe podaného odvolania ako závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (tretí výrok) a dospel k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. správne podľa pomeru úspechu strán v spore vzhľadom na výsledok konania priznal nárok na náhradu trov konania pomerne úspešnejšej žalobkyni; nakoľko však vo výroku o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie neuložil povinnosť náhrady trov konania, zostal výrok o trovách konania v tejto podobe nevykonateľný, pretože v neskoršej fáze pri rozhodovaní o výške trov konania nie je už možné ukladať povinnosť na ich náhradu, pričom vykonateľnosť rozhodnutia viaže zákon výlučne na nesplnenie rozhodnutím uloženej povinnosti (§ 232 ods. 1 C.s.p.); preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné tento výrok z formálnych dôvodov zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 34,62 % (samotný pomer úspechu a neúspechu strán v spore nebol v odvolacom konaní sporný); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie do povinnosti ich náhrady (pozri aj bod 9 odôvodnenia). O samotnej výške náhrady trov konania žalobkyne pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešné, priznal jej odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).