Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/235/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej E. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/X, N. Y. - T., o zaplatenie 1.489,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -190 zo dňa 20. júna 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie, vo výroku ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.

V ostatnej časti ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1) Napadnutým rozsudkom súd rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 105,25 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2) Dospel k názoru, že v prípade Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte, uzavretej dňa 15.06.2015 ide nepochybne o zmluvu spotrebiteľskú (pretože pri jej uzatváraní konal žalobca z pozície dodávateľa a žalovaná mala postavenie spotrebiteľa), v ktorej zjavne absentujú viaceré náležitosti formulované v § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, čo malo za následok konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Už pri stanovení „variabilnej úrokovej sadzby“ banka riadne nedodržala svoje zákonné povinnosti, pretože výška úroku môže byť určená len jasne a zrozumiteľne. Riadna úroková sadzba uvedená v zmluve mohla byť podľa znenia kontraktu menená, podmienky tejto zmeny však neboli v zmluve presne vymedzené tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k neúplnosti dohody o výške úrokovej sadzby požadovanej žalobcom, nevidel dôvod zaoberať sa ďalšími porušeniami znenia § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal za to, že žalobca žalobu vymedzil odkazom na listinné dôkazy a nevenoval fakticky žiadnu pozornosť definovaniu a odlíšeniu nárokov vyplývajúcich z povoleného prečerpania a prekročenia. Pri vyčíslení sumy, ktorú žalovaná dlhuje, vychádzal z tabuľkového prehľadu obsiahnutého v žalobe, pričom od sumy deklarovaného dlhu vo výške 1.489,95 eur odpočítal neoprávnene započítané debetné položky (poplatky a úroky, ktoré žalobcovi z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nepatria) v celkovej sume 1.384,70 eur. Záverom konštatoval, že obsah žaloby úplne znemožnil riadne preskúmanie požadovaného nároku súdom, pretože tento bol prezentovaný len na základe vyčíslenia dlžnej sumy a sadzby úroku. V ostatných častiach žalobca odkázal na pripojené výpisy z účtov a ďalšie listiny, v

dôsledku čoho jedinými rozumnými údajmi pre posúdenie žalobného nároku boli tabuľkové prehľady o kreditných a debetných operáciách uvedené v žalobe. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. , ust. tak, že nárok žalovanej nepriznal, keďže jej v spore žiadne trovy nevznikli.

3) Proti tomuto rozsudku (v rozsahu zamietnutej časti a v časti trov konania) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa ust. , a . Mal za to, že v žalobe dostatočne špecifikoval uplatnený nárok, z ktorého vyplýva aj odlíšenie nárokov z titulu povoleného prečerpania a prekročenia. Poplatky, ktoré boli zaúčtované na bežnom účte žalovanej, sa týkali výlučne prevádzky bežného účtu a žiadny zo zaúčtovaných poplatkov priamo nesúvisí s povoleným prečerpaním. Úroková sadzba pre prípad povoleného prečerpania bola upravená priamo v Zmluve o povolenom prečerpaní. V zmysle rozsudku Súdneho dvora - vec C-42/15 zo dňa 09.11.2016 zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Uviedol, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia byť uvedené v texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, a ktoré zaväzujú klienta aj keď ich nepodpísal. Zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Uviedol, že žalovaná mala poskytnutú službu povolené prečerpanie na účte s úrokom 19,9 % ročne, ktoré sa riadi okrem zmluvy aj VOP čl. 8 účinných ku dňu uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní. Žalovaná prekračovala povolený limit, na základe čoho jej bol znížený limit povoleného prečerpania na 0,- eur dňa 01.08.2018, po tomto sa dlh žalovanej navyšoval v zmysle ust. , ust. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdil, že aj bez osobitných ustanovení Zmluvy o bežnom účte by sa prekročenie žalovanej spravovalo ustanoveniami zákona o prekročení, pričom v prípade prekročenia nemusí zmluva ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani údaj o výške úroku. VOP, Sadzobník poplatkov, ako aj výšku úrokových sadzieb zverejňuje v úrokovej výveske na web stránke a na každom obchodom mieste. Okrem toho žalovaná bola informovaná o svojom prekročení na účte výpismi z účtu a informáciou v Internetbankingu. Informačnú povinnosť, ktorou zákon podmieňuje možnosť uplatnenia úroku z prekročenia nepochybne splnil. Bod 3.12 VOP upravoval, že po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby. Poukázal na skutočnosť, že úrok 28 % ročne je uplatnený z titulu prekročenia (upravené v ust. , ust. o spotrebiteľských úveroch). Samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Pre tento prípad zmluva nemusí obsahovať ako obligatórnu náležitosť údaje uvedené v ust. a podľa ust. postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe, čo nepochybne splnil, a preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Čo sa týka náležitosti podľa ust. - k stanoveniu výšky „variabilnej úrokovej sadzby“ uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj VOP, a teda niektoré z náležitostí, ktoré nie sú priamo v texte zmluvy, sú obsiahnuté vo VOP, pričom poukázal na bod 3.7 a 8.8 VOP. Z uvedeného vyplýva, že podmienky zmeny úrokovej sadzby boli zmluvne upravené a dohoda o výške úrokovej sadzby bola úplná. Ďalej uviedol, že svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil žiadosťou zo dňa 28.05.2019 a pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú a považoval za potrebné objasniť niektoré skutočnosti, mal možno vyzvať žalobcu na jeho doplnenie/opravu v zmysle ust. 129 ods. 1 , čo neurobil a vo veci meritórne rozhodol, čím bola žalobcovi odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. V dôvodoch svojho odvolania na viacerých miestach poukazoval na iné rozhodnutia krajských súdov. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

5) Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní ( , ) a bez nariadenia pojednávania ( ) odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, podľa ust. ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel), odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať ( ), keď ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie považoval odvolací súd za potrebné vyjadriť sa k podstatným argumentom vyjadreným v podanom odvolaní.

7) Nadväzne na jednotlivé tvrdenia žalobcu v odvolaní možno konštatovať, že na záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovanou na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - Povolené prečerpanie na účte zo dňa 15.06.2015, je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských úveroch. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany a neprípustnosti zneužívania postavenia dodávateľov ako tzv. silnejšej zmluvnej strany.

8) V prvom rade je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu vychádzal zo záveru, že vo vyššie uvedenej zmluve absentuje (okrem iných) aj údaj o riadnej úrokovej sadzbe, ktorého výška môže byť určená len jasne a zrozumiteľne a nie spôsobom upraveným v zmluve ako „variabilnej úrokovej sadzby“. Uvedené malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru poukazujúc na ust. § 11 ods. 1 písm. c), ust. § 10 ods. 1, ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k uvedenej náležitosti tvrdil, že dohoda o úrokovej sadzbe bola úplná a poukazoval na bod 3.7 VOP v zmysle ktorého, si banka vyhradzuje právo zmeniť úrokovú sadzbu, ako aj spôsob určenia z dôvodu zmeny právnych predpisov, z dôvodu zmeny obchodnej politiky, skvalitnenia, zjednodušenia či zmien v poskytovaní bankových produktov a služieb, alebo v dôsledku takých zmien na bankovom trhu, ktoré môžu ovplyvniť poskytovanie produktov a služieb, s týmto tvrdením sa nebolo možné stotožniť. Uvedený nedostatok nezhojil ani názor žalobcu, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné obchodné podmienky, keď tento dokument nemá charakter individuálneho zmluvného dojednania. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a poctivosti, ak sa dávajú do nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska informovania spotrebiteľa dôležité, resp. ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých sa predpokladá, že si ich spotrebiteľ nevšimne. Ak takéto podstatné ustanovenia dodávateľ zahrnie do všeobecných obchodných podmienok, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu (nález ÚS ČR sp.zn. zo dňa 11.11.2013). Na základe uvedeného bolo nutné stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého keďže úroková sadzba bola v zmluve dohodnutá ako variabilná (v zmluve nebol uvedený ani spôsob jej určenia, ktorý nemožno nachádzať v ustanoveniach Všeobecných obchodných podmienok), nebola splnená požiadavka na jednoznačné určenie úrokovej sadzby tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch. Už len táto skutočnosť stačila na to, aby súd mohol konštatovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.

9) Pre úplnosť veci dodáva, že záver súdu prvej inštancie o priznaní uplatňovaného nároku žalobcu iba v časti sumy 105,25 eur (po odpočítaní uplatňovaných úrokov a poplatkov) z dôvodu konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského bol správny.

10) Pokiaľ žalobca namietal závery rozsudku súdneho dvora C-42/2015, je potrebné dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že v ustanovení presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

11) Žalobca ďalej argumentoval nesprávnosťou procesného postupu prvoinštančného súdu, spočívajúceho v tom, že (súd) nevyzval žalobcu na odstránenie vád neúplného návrhu, hoci ho považoval za neúplný, ale meritórne o ňom rozhodol (jeho zamietnutím v časti). Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, pokiaľ tento poukázal na skutočnosť, že v zmysle ust. by bol súd obligatórne povinný odstraňovať vady podania vo veci samej. Zároveň je nutné zdôrazniť, že to nebol daný prípad. Žalobca podal vo veci žalobu, ktorá spĺňala všetky náležitosti ust. . Pokiaľ by to tak nebolo, súd by odstraňoval vady podania a v prípade neodstránenia vád by došlo k odmietnutiu

podania. Ako je zrejmé, v danom prípade nebolo rozhodnuté o odmietnutí podania, ale o zamietnutí žaloby (v časti). Takýto postup súdu prvej inštancie bol správny, nakoľko žaloba obsahovala zákonom predpísané náležitosti, no žalobca neuniesol dôkazné tvrdenie. Je nutné rozlišovať neúplnosť návrhu s neunesením bremena tvrdenia, čo žalobca v odvolaní neodlíšil.

12) Sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. V prípade, ak si strana nesplní povinnosť tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia. Ak sa jedná o rozhodnú skutočnosť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok nepriaznivé rozhodnutie. K naplneniu týchto skutočností došlo aj v prejednávanej veci, keď žalobca tvrdenie a opísanie rozhodujúcich skutočností preukazujúcich uplatnený nárok (a z čoho pozostáva) nahradil odkazom na pripojené listiny.

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa , , nakoľko žalovaná, aj keď ostala v odvolacom konaní nečinná, mala v ňom úspech, a preto by mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jej nečinnosť v odvolacom konaní jej súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).