Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Co-233-2017.pdf
PDF · 100.73 KB
Case nature
Subarea
14Co/233/2017
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s. r. o., IČO: 35 831 154 so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, zastúpená JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, proti žalovanej: Y. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. K. o zaplatenie 989,89 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 19C/111/2016-75 zo dňa 27.04.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 19C/111/2016-75 zo dňa 27.04.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 19C/111/2016-75 zo dňa 27.04.2017 zamietol žalobu o zaplatenie 989,89 € s príslušenstvom, a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, rozhodol tak na základe podanej žaloby ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť sumu 989,89 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 10.05.2013 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu Tatra banka, a.s., Bratislava postúpil na žalobcu na základe Zmluvy o postúpení zo dňa 06.10.2015 predmetnú pohľadávku. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej celkovú sumu 1. 150 €, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných 72 mesačných splátkach v sume 23,13 €, a do odstúpenia pohľadávky uhradila iba sumu 160,11 €. Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas, právny predchodca žalobcu dňa 06.05.2013 oznámil žalovanej vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti a vyzval ju na zaplatenie zostatku úveru vo výške 1. 217,46 €. Podanou žalobou sa žalovaná nevyjadrila.
2. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 107 ods. 1,2,3 a § 52, § 53 ods. 1 OZ, v spojení s § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. účinného od 01.05.2014 a v spojení s čl. 2 bod 1 zákona č. 102/2014 o ochrane spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že zo zmluvy o úvere č. XX-XXXXXXXXXX. zo dňa 31.10.2012 súd zistil, že bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou a suma poskytnutého úveru bola 1. 150 € s tým, že žalovaná sa zaviazala úver splácať v 72 mesačných splátkach vo výške 23,13 €, s ročnou úrokovou sadzbou 12,9 %, RPMN 19,38 %. Súčasťou zmluvy o pôžičke boli Všeobecné obchodné podmienky. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 06.10.2015 súd zistil, že bola postúpená na žalobcu a pohľadávka bola postúpená spolu so všetkými právami a spolu s príslušenstvom, a zoznam pohľadávok bol uvedený v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok. Právny predchodca žalobcu dňom doručenia listu zo dňa 06.05.2013 žalovanej, vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky vo výške 1. 217,12 € ku dňu 04.05.2013.
3. Okresný súd postupoval v danom prípade podľa § 100 ods. 1,2, § 101 a § 107 ods. 1, 2, 3 OZ s tým, že samotná povaha inštitútu premlčania nie je výslovne hmotnoprávna. Občiansky zákonník v ust. § 100 ods. 1 stanovuje, že „na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka“. Ustanovenie § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis k citovanému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo i procesným ustanovením, nakoľko normuje o procesných vzťahoch (procesnej činnosti súdu), keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj poslednú vetu ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“ Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex generalis (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa), lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie (správnejšie na márne uplynutie premlčacej doby) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že strany považujú za deň zániku Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 31.10.2012 deň 04.05.2013, kedy zmluva zanikla v dôsledku vyhlásenia o mimoriadnej splatnosti úveru listom zo dňa 06.05.2013, na základe predchádzajúcej výzvy na zaplatenie. Na strane žalobcu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Okresný súd ustálil, že dňom 05.05.2013 si žalobca mohol svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku zániku zmluvy uplatniť voči žalovanej prvýkrát, teda dvojročná premlčacia lehota v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka uplynula dňom 06.05.2015. Žalobca tak mohol podať žalobu na súd dňa 05.05.2013. Dvojročná premlčacia lehota uplynula dňom 06.05.2015. V danom prípade žalobca podal žalobu na súd až dňa 17.03.2016, teda oneskorene.
5. Okresný súd vychádzal z toho, že je povinný prihliadať pri nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a ak zistí, že uplatnený nárok je premlčaný, nemôže premlčané právo veriteľovi priznať s poukazom na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
6. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobca uplatnil svoj nárok na súde až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka, a preto ak súd musel prihliadať zo zákona aj bez návrhu žalovanej na premlčanie žalobu zamietol, a vo veci už nevykonal ďalšie dokazovanie. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
7. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom v súvislosti s premlčaním uplatneného nároku a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 989,89 € s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 989,89 € od 10.05.2013 do zaplatenia a trovy konania.
8. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnemu názoru, že v dôsledku neplnenia platobných povinností žalovanej vyplývajúcich zo zmluvy o úvere vyhlásil právny predchodca mimoriadnu splatnosť úveru listom zo dňa 06.05.2013. Súd nesprávne vyhodnotil účinky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru tým, že v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru postupom podľa ust. § 565 OZ došlo k zániku zmluvného vzťahu založeného úverovou zmluvou a uplatnený nárok nesprávne kvalifikoval ako nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Poukázal na list právneho predchodcu zo dňa 06.05.2013 podľa ktorého právny predchodca žalobcu od úverovej zmluvy neodstúpil, čím by došlo k zrušeniu zmluvy s účinkami ex tunc ani zmluvný vzťah nevypovedal. Právny predchodca postupoval podľa ust. § 565 OZ a pre nezaplatenie v poradí šiestej úverovej splátky splatnej dňa 05.04.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovanú na plnenie. V súlade s ust. § 103 druhá veta OZ v spojení s ust. § 565 OZ začala odo dňa nasledujúceho po splatnosti v poradí 6.splátky splatnej dňa 05.04.2013, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru listom zo dňa 06.05.2013 plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva ohľadom celého zvyšku nesplateného predčasne zosplatneného úveru. Žaloba bola podaná dňa 17.03.2016, tj. pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť najskôr od 06.04.2013. Žalobca tvrdil, že uplatnený nárok nebol nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, ale bol to nárok na nesplatenú časť predčasne zosplatneného úveru na základe riadne a platne uzavretej úverovej zmluvy. Preto si nárok uplatňujú v rámci plynutia premlčacej doby 3 rokov. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu.
9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu na výzvu súdu nevyjadrila.
10. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem).
11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/ > odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
12. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny 989,89 eur a príslušenstva ako nároku zo zmluvy spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie správne ustálil charakter záväzkovo-právneho vzťahu, ako vzťahu spotrebiteľského, podľa § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, pretože žalovaná uzavrela zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorá podlieha pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na čas uzavretia zmluvného vzťahu), ako dlžník v postavení spotrebiteľa, na ktorého sa zo zákona vzťahoval režim spotrebiteľského práva. Prejednávaný zmluvný vzťah je vzťahom občianskoprávnym, pretože uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu sporu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ustanovenia § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, podľa ktorého ustanovenie § 52 odsek 2 tretej vety Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietol postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ustanovenie 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/17/2017 zo dňa 26.11.2015. Z týchto dôvodov pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval v režime Občianskeho zákonníka, postupoval správne.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné ustanovenia Občianskeho zákonníka aplikovať aj na právne úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanou. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu žalobca naplnil skutkovú podstatu konania s nekalou obchodnou praktikou, keď s podpisom splátkového kalendára mala žalovaná zároveň podpísať aj uznanie záväzku, ktorá skutočnosť znevýhodňuje jej postavenie a využíva nedostatok jej právneho vedomia. Podľa § 7 odsek 1 zákona č. 250/2007 Z. z. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení k času uzavretia dohody sú nekalé obchodné praktiky zakázané. zákona č. 205/2007 Z. z. je porušením predpisov spotrebiteľského práva a teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom. Vychádzajúc z obsahu Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 13.12.2011 je nutné konštatovať, že ide o formulárovú (žalobcom vopred pripravenú) listinu,
ktorá síce navonok vyvoláva dojem ústupku žalovanej vo forme povolenia splátok dlhu, ale vzhľadom na jej obsahovú koncepciu, je jej skrytým cieľom dosiahnutie uznania premlčaného záväzku a predĺženie premlčacej doby na súdne uplatnenie nároku. Uznanie záväzku je zámerom žalobcu a nie žalovanej (dlžníka), ktorá nemala možnosť obsah dohody o splátkach ovplyvniť. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná dohoda je pre bežného spotrebiteľa z dôvodu v nej použitej nejednotnej terminológie zavádzajúca, keď je definovaná ako uznanie záväzku , ale v článku 3 (Forma splatenia dlhu) v bode 3.1, v poslednej vete, deklaruje, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu. Bežný spotrebiteľ nemusí vedieť čo znamená právny termín záväzok, teda že môže vyjadrovať aj záväzok v zmysle dlhu. V tejto súvislosti sa odvolací súd opiera aj o rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I ÚS 1845/11 podľa ktorého podstata práva na ochranu spotrebiteľa je založená na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti, alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu. Z uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že zhodne so súdom prvej inštancie považuje dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú žalobca so žalovanou uzavrel dňa 13.12.2011 a z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčateľnosť svojho nároku, za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
14. Námietka premlčania nároku žalobcu v súdenej veci nebola žalovanou vznesená. Podľa ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/ > o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinného od 1. 5. 2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie v súdenej veci v zmysle uvedenej právnej úpravy postupoval.
15. Dňa 27.9.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 271/2018 Z .z., podľa ktorého Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
16. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/>), ktoré aplikoval súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (Čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej inštancie vo veci rozhodoval na základe platného a účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v čase vyhlásenia rozsudku 27.4.2017.Vzhľadom na to, že následne na to (7.2.2018) bol Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen
zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo.
17. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods.1 CSP). V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po zistení premlčania uplatneného nároku sa jeho vecnou, hmotnoprávnou dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v tomto rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom konaní zmenou napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd musel postupovať podľa § 389 odsek 1 písmen b) a c) CSP a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku a jeho výške a opätovne vo veci rozhodne.
18. Keďže odvolací súd rozhodnutie vo veci samej zrušil, zrušil zároveň aj závislý výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne nielen o trovách prvoinštančného konania ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 odsek 3 CSP).
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).