Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-181-2019.pdf
PDF · 79.48 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/181/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú I.C. W. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťaťa rodičov: O. W. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v O. M. N. č. XXX/XX toho času vo N. na ul. N. č. XXX/ X a R. W. nar. XX.XX.XXXX bývajúcom v O. M. N. č. XXX/XX toho času v O. N.U. Q. O. zastúpeného JUDr. Jaroslavou Plažákovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Hlavnej č.40 v konaní o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10.5.2019 č.k. 19P/407/2016-209 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o zvýšení výživného a dlžnom výživnom.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zvýšil výživné pre mal. I. na 200 € mesačne, ktoré zaviazal otca prispievať matke vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počnúc dňom 14.12.2016. Dlžné výživné pre mal. I. za obdobie od 14.12.2016 do 10.5.2019 v sume 2.309,68 € zaviazal otca zaplatiť matke do 90 dní od doručenia rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh matky na zvýšenie výživného zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že súd nezohľadnil, že od roku 2015 žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, ktorá nepoberá žiadne finančné prostriedky a ktorej zdravotný stav nie je najpriaznivejší. Nevzal do úvahy, že bývalá manželka predala bez jeho súhlasu osobné motorové vozidlo v hodnote 8.000 €, hospodárske budovy v obci O. C. B. v hodnote 60.000 € a prenajímala bez jeho súhlasu spoločnú nehnuteľnosť, z ktorej mala mesačný príjem 400 €. Taktiež predala všetko zariadenie v rodinnom dome a uvedené nehnuteľnosti sú doposiaľ v BSM, ktoré nie je vysporiadané. Žiada preto, aby súd upravil výživné na 150 € mesačne s tým, že sa zvýši výživné od rozhodnutia krajského súdu. Uviedol, že jeho príjem je 380 € výsluhový dôchodok a príjem z podnikania nemá žiadny.
3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol, aby odvolací súd odvolanie otca zamietol a napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a odvolanie otca zamietnuť, pretože skutočnosti v ňom uvádzané nie sú pravdivé.
5. Otec podal stanovisko k vyjadreniu matky, v ktorom uviedol, že zotrváva na odvolaní a poukázal na to, že matka maloletej úmyselne prerušila jeho kontakt s dcérou, neinformuje ho o jej zdravotnom stave
a výsledkoch v škole. Svojho partnera, dnes už nebohého W. D. povýšila na otca dieťaťa a o odchode z miesta trvalého pobytu ho vôbec neinformovala.
6. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu matky na zvýšenie výživného nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (ust. § 367 ods. 2 CSP).
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku o zvýšení výživného a dlžnom výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
8. Odvolací súd poukazuje na to, že zmenou pomerov v zmysle ust. § 78 Zákona o rodine sa rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. V konaní o zvýšení výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania súdu o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu povinného uniknúť vyživovacej povinnosti. Uvedené ustanovenia je však potrebné stiahnuť aj na prípady, ak sa povinný bez vážneho dôvodu vzdá vhodného zamestnania, poskytujúceho mu väčší príjem alebo iného majetkového prospechu bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Pri určení výživného bude teda rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahrňuje aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Povinnosťou súdu je vždy prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmu povinného, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí ale to, čo je objektívne možné aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie potenciálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj finančnými nárokmi na uspokojovanie potrieb povinného rodiča. Pokiaľ otec namietal, že mu po uhradení všetkých výdavkov nezostávajú finančné prostriedky na úhradu zvýšeného výživného, odvolací súd dodáva, že každý rodič v zmysle cit. zák. ust. v napadnutom rozsudku je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu nebolo ohrozené. Zjednodušene povedané, pokiaľ rodič plánuje zmenu zamestnania, bydliska alebo počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil. Odvolací súd poznamenáva, že konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o výživnom. Otec v odvolacom konaní nepreukázal výrazné okolnosti, v dôsledku ktorých by nebol schopný uhrádzať zvýšené výživné. Odvolací súd rovnako ako súd prvej
inštancie opätovne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o možnostiach a schopnostiach otca plniť si zvýšenú vyživovaciu povinnosť a dodáva, že otec je podnikateľom, čo znamená, že uvedenú činnosť vykonáva okrem iného na vlastné riziko a za účelom dosiahnutia zisku. Z ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných pre rozhodnutie. Dôkazná povinnosť je na povinnom rodičovi, ktorý má preukázať relevantnými listinnými dôkazmi, že objektívne výsledky jeho podnikateľskej činnosti mu neumožňujú plniť si vyživovaciu povinnosť vo zvýšenom rozsahu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Zákon o rodine je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k daňovým predpisom, ktoré sú všeobecné, a preto východiskom a usmerňovateľom pre posudzovanie potencionality príjmov povinného je výlučne Zákon o rodine. To znamená, že daňové priznanie, či už fyzickej alebo právnickej osoby, nie je pre zhodnotenie výsledkov činnosti podnikateľského subjektu z hľadiska Zákona o rodine smerodajné. Súd prvej inštancie preto správne pristúpil k posudzovaniu potencionality príjmu povinného rodiča podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine.
9. Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočné okolnosti pre rozhodnutie o zvýšení výživného, rozsudok splnil základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledku prvoinštančného konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením a vo vzťahu k relevantným odvolacím námietkam otca doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
10. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).