Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Er-1315-2013.pdf
PDF · 68.63 KB
Case nature
Subarea
7Er/1315/2013
Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: 1.) G. Y., Q.. X.X.XXXX, U. S. XXXX/XXA, XXX XX D. Y., 2.) X. Y., Q.. X.X.XXXX, S. XXXX/XXA, XXX XX D. Y.a, zast.: H.. P. O., G., H. XXXX/XXA, D. Y., proti povinnému: H. Y., Q.. X.X.XXXX, M.. XX.XX.XXXX, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Jozef Kapronczai, Exekútorský úrad so sídlom Švermova 273, 92401 Galanta, pod sp.zn. EX 194/13, o vymoženie uloženej povinnosti zaostalé výživné v sume 730,29 Eur na oprávnenú 1/ a zaostalé výživné v sume 557,68 Eur na oprávnenú 2/ a úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 66,39 Eur od 16.06.2013 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 66,39 Eur od 16.07.2013 do zaplatenia, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
(1) Oprávnení návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 19.08.2013 sa domáhajú vymoženia pohľadávky na výživnom voči povinnému z exekučného titulu - vykonateľného rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, číslo konania 4C/23/03-90 zo dňa 21.01.2004.
(2) Tunajší súd z úradnej činnosti zistil, že povinný dňa 25.11.2021 zomrel. Súdny exekútor si dňa 27.04.2023 uplatnil trovy exekúcie vo výške 33,19 eur + 20% DPH.
(3) Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. v platnom znení - Ex. por.) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
(4) Podľa § 57 ods. 2 Ex. por. exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
(5) Podľa § 200 ods. 5 EP ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
(6) Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
(7) Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do (absolútnych) majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými
predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu (alebo iného orgánu). Je však nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí. Exekučné konanie sa môže preto vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného, a výlučne z majetku povinného.
(8) Tunajší súd pri oboznámení sa so spisovým materiálom zistil, že povinný dňa 25.11.2021 zomrel, pričom jeho úmrtím došlo aj k zániku pohľadávky na výživnom, vymáhanej v tomto konaní. Inštitút výživného je majetkovým vzťahom, ale môže vzniknúť len medzi rodičom a dieťaťom, ktorý je s ním súvisiacim vzťahom osobným. Vyživovacie vzťahy sú vzťahmi majetkovými, avšak toho typu, že vznikajú a trvajú nie medzi kýmkoľvek, t.j. medzi ktorýmikoľvek občanmi, ale len medzi niektorými členmi rodiny. Sú to vzťahy, ktoré teda nevznikajú samostatne alebo nezávisle od iných vzťahov (nie sú primárne, určujúce, prípadne izolované), ale konkrétne nadväzujú na rodinné pomery a sú nimi podmienené tak pri svojom vzniku, ako aj vo svojom trvaní. Výživné nie je občianskoprávny záväzok v zmysle obligačných ustanovení o záväzkoch podľa Občianskeho zákonníka. Právo na výživné je osobným právom dieťaťa, môže vzniknúť len medzi rodičom a dieťaťom, je upravené v Zákone o rodine, ktorý je zákonom samostatne upravujúcim rodinnoprávne vzťahy, a preto nie je možná použiteľnosť Občianskeho zákonníka a ani dlžné výživné (zaostalé výživné) nie je dlhom podľa Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že úmrtím pôvodného povinného pohľadávka vymáhaná v tomto konaní zanikla, preto súd exekúciu zastavil.
(9) Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie vo výške minimálnej odmeny súdneho exekútora v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v sume 33,19 eur + 20% DPH. Nakoľko povinný zomrel a stratil procesnú subjektivitu, súd povinného na úhradu trov exekúcie zaviazať nemohol. Súd preto skúmal či je možné na úhradu trov zaviazať oprávnenú. Exekučný poriadok uvádza v § 203 tri situácie, v ktorých súd môže na úhradu trov zaviazať oprávneného. Ani jedna z týchto situácii však nenastala. Súd nemohol rozhodnúť o náhrade trov podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, oprávnená totiž nezavinila zastavenie exekúcie. Rovnako tak nebolo možné aplikovať odsek 2 cit. ustanovenia, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. V predmetnom prípade totiž nedošlo k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného, ale z dôvodu, že povinný neexistuje a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania v exekučnom konaní tak, ako to predpokladajú ustanovenia Exekučného poriadku a Civilného sporového poriadku. Takéto rozhodnutie o práve na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora je ústavne súladné (judikatúra Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 619/2016-15 zo dňa 10.8.2016 hovorí, že zákonná úprava trov exekúcie účinná do 31.3.2017 negarantuje bezpodmienečne súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov konania, keď nemožno dobre vylúčiť prípad, keď na náhradu trov exekúcie objektívne nebude možné zaviazať ani povinného, ale ani oprávneného. Preto súd opierajúc sa o vyššie uvedené súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznal tak, ako je to uvedené v II. výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná. V sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
V sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach /§ 127 a nasl. C.s.p./ podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha. Rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.