Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5To-70-2019.pdf
PDF · 115.45 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/70/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci proti obžalovanému ml. G. L., nar. XX.XX.XXXX, pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12.4.2019 č. k. 15Tk/1/2018-369, na verejnom zasadnutí konanom dňa 5.12.2019 takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku súd ruší napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný
ml. G. L., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Y. R. XXXX/XX, D.
o d s u d z u j e :
Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. h), j), l) a m), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona súd ml. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný ml. G. L. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 06. septembra 2017 v presne nezistenom čase okolo 22:00 hodiny v rodinnom dome v D. na ulici E. číslo XXX/XX, po predchádzajúcich rodinných nezhodách, po tom čo videl matku plakať, vyšiel na dvor, kde zobral veľké búracie kladivo, s ktorým sa vrátil dnu do domu, pristúpil k tam spiacemu svojmu otcovi E. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bývajúcemu v D. na ulici E. číslo XXX/XX, a tohto v úmysle usmrtiť, špicom tohto kladiva tri razy udrel do hlavy a následne ho opakovane, minimálne 17 ráz bodol kuchynským nožom do oblasti chrbta, čím mu spôsobil úrazovo-krvácavý šok v dôsledku devastačného poranenia mozgu s prebitím lebečných kostí a početné bodnorezné poranenia na krku a na chrbte v oblasti dutiny hrudnej a brušnej, ktorým zraneniam E. L. na mieste podľahol. Za to súd obžalovanému podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 117 ods. 1 Trestného zákona, § 36 písm. h), j), l) a m), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, uložil trest odňatia slobody v
trvaní štyri roky nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil takto (citácia): „Okresný súd pochybil vo výroku o treste, keď obžalovanému G. L. uložil trest v hornej polovici upravenej trestnej sadzby. Súd prvého stupňa zistil u obžalovaného celkom štyri poľahčujúce okolnosti (podľa § 36 písm. h), písm. j), písm 1) a písm. m) Trestného zákona), a tak pri rozhodovaní o výške trestu vychádzal v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona z upravenej trestnej sadzby od 2 (dvoch) rokov do 5 (päť) rokov a (4) štyroch mesiacov. K uloženiu trestu v hornej polovici trestnej sadzby prišlo pritom napriek skutočnosti, že znaleckým dokazovaním vykonaným znaleckým ústavom (psychiatria, psychológia) bolo preukázané tempore criminis forenzne významné zníženie rozpoznávacích a ovládacích schopností G. L., a teda je zrejmé, že v právnej rovine konal obžalovaný v stave zmenšenej príčetnosti. Z odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa založil svoje úvahy k výške trestu na skutočnosti, že G. L. si mohol dlhodobo uvedomovať stav rodinného prostredia (teda psychické a fyzické týranie zo strany vlastného otca), a „napriek tomu túto situáciu žiadnym spôsobom neriešil - nezdôveril sa priateľom, neoznámil správanie sa otca orgánom činným v trestnom konaní, neodišiel z domu a pod.". Domnievame sa, že tieto úvahy súdu prvého stupňa sú sčasti nepresné, a sčasti ignorujú strach a obavy osôb, ktoré sú dlhé roky objektom psychického a fyzického týrania. Nepresné je toto tvrdenie súdu v tom, že svojej partnerke X. O. sa so situáciou v rodine opakovane zveril, a táto bola aj priamym svedkom agresivity poškodeného. Vedomosť o týraní zo strany poškodeného mali aj ďalší svedkovia, ktorí boli vypočutí v prípravnom konaní (svedkovia C. X., C. D., C. O.). Svedok C. O. napríklad vo svojom výsluchu z prípravného konania k danému uviedol· ,,Ja som si preto na G. všimol, že s ním niečo nie je ok. Keď som sa na to G. spýtal, tak mi G. povedal, že otec im robí zle, že ich bije a taktiež bije aj jeho matku. Ja keďsom sa ho pýtal, že prečo to teda neriešia, tak mi povedal, že otec by ich pozabíjal. G. mi povedal, že on čaká, kedy bude mať 18 rokov a pôjde z toho domu preč." Súd prvého stupňa rovnako nevzal do úvahy „štandardné" správanie popisované u osôb, ktoré sú dlhé roky vystavené týraniu v rodinnom prostredí. Obžalovaný aj na hlavnom pojednávaní opísal, ako už od útleho veku vnímal psychickú a fyzickú agresivitu svojho otca voči svojej matke, a následne aj voči sebe. Týrané osoby majú časté zmeny v emocionálnych reakciách (v podobe pocitov viny, hanby, strachu, zablokovania pocitu hnevu, snahy za každú cenu vyhovieť tyranovi), ako aj zmeny týkajúce sa hodnotenia vlastnej osoby a ostatných majúce podobu sebaobviňovania, iracionálneho presvedčenia o omnipotencii tyrana (,,všetko sa dozvie a všetko dokáže ovládat"'), z čoho vyvodzujú záver, že je preto bezpečnejšie vo vzťahu s páchateľom týrania zostať, ako z neho odísť. Tieto symptómy týranej osoby potvrdil na hlavnom pojednávaní aj samotný obžalovaný, keď uviedol, že ,,polícia nebola volaná aj keď matka na to bola upovedomená a dostala tú otázku, ale náš strach bol taký veľký, že sme nedokázali povedať pravdu ... ". Rovnako aj matka obžalovaného O. L. v prípravnom konaní vypovedala o dôvodoch, pre ktoré správanie poškodeného neoznámila na polícii: ,,Ja som sa ho bála, bála som sa, že keby sa to dozvedel, tak by nás zabil, a potom stále to bol manžel, ktorého svojim spôsobom som mala rada napriek tomu, ako sa ku mne on choval. Ja pochádzam z rodiny, kde som vyrastala bez otca, preto mojou snahou bolo udržať rodinu, lebo viem, aké to má žena ťažké bez manžela." Túto výpoveď matky obžalovaného jednoznačne potvrdzujú viaceré svedecké výpovede z prípravného konania (svedkovia C. D., C. X., K. P.). Samozrejme, že „riešenie", ktoré vo vystupňovanom afekte zvolil G. L. je spoločensky neakceptovateľné. Domnievame sa však, že úvahy súdy prvého stupňa, že mohol správanie poškodeného oznámiť orgánom činným v trestnom konaní, alebo ako neplnoletý odísť z domu, sú vzhľadom k vyššie uvedenému príliš zjednodušeným tvrdením. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto súvislosti konštatuje, že G. L. mohol situáciu riešiť aj vzhľadom k tomu, že odpor a nenávisť k otcovi sa postupne zvyšovali. Súd prvého stupňa však vôbec nevzal do úvahy, že agresivita jeho otca sa výrazne zväčšovala v dňoch a týždňoch bezprostredne predchádzajúcich spáchaniu skutku. Ako vypovedala svedkyňa X. O. v prípravnom konaní dňa 9. 1 O. 2017: ,,Na začiatku sa to ako tak dalo zatajiť, ale ku koncu, teda aj posledné dva týždne pred tým, ako sa to stalo, to už bolo fakt strašné, tá jeho agresivita stále viac stúpala, a taktiež aj jeho pitie alkoholu bolo intenzívnejšie." Tvrdenie o stupňujúcej sa agresivite v posledných dvoch týždňoch pred skutkom potvrdzuje vo svojej výpovedi dokonca aj sestra poškodeného C. X.. Aj preto považuje obhajoba záver súdu prvého stupňa, že ,,nábehová fáza vykonania trestného činu trvala niekoľko rokov a obžalovaný mal a mohol správanie otca vyriešiť iným, zákonným spôsobom" za nielen zjednodušujúci, ale aj nesprávny. G. L. spáchal trestný čin v skratovom konaní vo vystupňovanom afekte - spôsobenom okolnosťami, ktoré nijako nezavinil - a preto sú úvahy súdu prvého stupňa o nábehovej fáze, ktorá akoby mala evokovať dlhodobejšiu prípravu na trestný čin, v rozpore s vykonanými dôkazmi. Z premisy nábehovej fázy vykonania trestného činu potom súd prvého stupňa prichádza k svojmu právnemu záveru, že „vo
vzťahu k ukladaniu trestu existenciu tohto vystupňovaného afektu nepovažuje za rozhodujúcu, a preto ho ani nezohľadňoval" . Na rozdiel od svojho predchádzajúceho uznesenia o postúpení veci zo dňa 11. 9. 2018, ktoré spochybňovalo závery znaleckého posudku o vystupňovanom afekte, sa tentokrát senát súdu prvého stupňa síce formálne stotožnil so závermi znaleckého dokazovania, ale im nepriznal žiadnu relevanciu. Obhajoba aj v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní argumentovala, že pri zvažovaní ukladania trestu v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona má kľúčový význam aj pôvod afektu, teda rozlišovanie medzi afektami podmienenými vonkajšími okolnosťami (tzv. situačný afekt) a afektami, ktoré majú svoju príčinu v osobnostných rysoch či sklonoch páchateľa. V prejednávanom prípade je pritom jednoznačné, že išlo o prvú zo zmienených situácií. V tejto súvislosti, len na účely istej ilustrácie, obhajoba uvádza prípad medializovanej trestnej veci obžalovaného E. P., trestne stíhaného pre trestný čin zabitia občana O. P. C. minulý rok v Bratislave. V danom prípade prišiel súd prvého stupňa k záveru o zmenšenej príčetnosti obžalovaného spôsobenej nadmerným užitím alkoholických nápojov a liekov, a preto ukladal trest pod spodnou hranicou trestnej sadzby, ktorá je pn právnej kvalifikáoh zločinu zabitia podľa§ 147 ods. 1 Trestného zákona v rozsahu 7 (sedem) až 12 (dvanásť) rokov (Okresný súd Bratislava 1. uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov). Aj v zmienenom prípade síce prišlo k vyhláseniu o vine, avšak stav zmenšenej príčetnosti bol spôsobený sklonmi obžalovaného požívať v nadmernom množstve alkoholické nápoje a lieky. Obhajoba si uvedomuje, že mechanicky porovnávať dve rozdielne trestné veci nie je možné, ale sme presvedčení, že je v rozpore s požiadavkou základnej spravodlivosti, aby obžalovaný, ktorý spácha trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti (spôsobený vlastnou vinou) mal uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a G. L., ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti (spôsobený dlhodobým týraním zo strany poškodeného) mal uložený trest v hornej polovici upravenej trestnej sadzby. Súd prvého stupňa vo vzťahu ku klasifikácii jednotlivých druhov afektov pomerne rozsiahlo cituje z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 6. 2016 (sp. zn. 4To/58/2016). Obhajoba týmto rozsudkom argumentovala aj v rámci záverečnej reči, a to vo vzťahu k navrhovanému trestu. V citovanom prípade páchateľka podľa skutkovej vety rozsudku „v stave vystupňovaného afektu s heteroagresiou ... so zámerom spôsobiť smrť poškodenému, napadla svojho manžela poškodeného J. C. a to tak, že nezisteným spôsobom podpálila nimi prenajatú chatku, v ktorej sa nachádzal poškodený, pričom po tom, ako poškodený vybehol z horiacej chatky ho následne mačetou s dÍžkou čepele 40 cm bodla do brušnej dutiny a krku, na čo poškodený utekal pred ňou do latríny nachádzajúcej sa na priľahlom dvore, kde ho tehlou opakovane udierala do oblasti hlavy, čím mu spôsobila" a nasleduje rozsiahly výpočet sečných a tržno-zmliaždených rán a popálením. V odôvodnení citovaného rozsudku tento odvolací súd uviedol, že „možno nepochybne konštatovať, že útok na poškodeného prebiehal vo viacerých relatívne samostatných fázach (najmenej v troch), keď došlo k útoku na poškodeného horľavinou, potom ostrým nástrojom a napokon kusom betónu na oblasť hlavy". V tejto trestnej veci prišli súdy rovnako k záveru o zmenšenej príčetnosti obžalovanej (za zmienku stojí, že kontrolný znalecký posudok vypracoval rovnaký znalecký ústav, ako v tejto veci), a tak odvolací súd rozhodol podľa §145 ods. 2 Trestného zákona (teda pri rovnakej právnej kvalifikácii) postupom podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona o treste odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. V tomto prípade však išlo o dospelú páchateľku, ktorej hrozil trest odňatia slobody vo výmere (20) dvadsať až (25) dvadsaťpať rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obhajoba sa domnieva, že pri rozhodovaní o výške trestu zohrali pre súd prvého stupňa významnú úlohu úvahy o generálnej prevencii, kedy uviedol, že: ,,v tomto smere musí byť uložený trest signálom, že takýmto spôsobom sa veci neriešia. V opačnom prípade by sa ktorýkoľvek mladistvý, ktorý sa nachádza v situácii, v akej sa nachádzal obžalovaný, mohol rozhodnúť „zobrať spravodlivosť do vlastných rúk" a trápenie v rodine ukončiť vraždou očakávajúc, že pokiaľ nebol trestaný a viedol riadny život, pokiaľ sa prizná k spáchaniu trestného činu a tento úprimne oľutuje, sám trestný čin oznámi, vyviazne s podmienečným trestom odňatia slobody." Tieto úvahy súdu prvého stupňa dokumentujú, že „leitmotívom", ktorým je pretkané celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, sú úvahy o vopred pripravovanom riešení kritickej situácie v rodine vraždou otca - tyrana. Aj z týchto úvah je zrejmé, že súd prvého stupňa de facto ignoruje závery znaleckého posudku, a teda aj jeho úvahy o dôležitosti generálnej prevencie pri rozhodovaní o výške trestu v danom prípade sú nesprávne. Obhajobe nie je zrejmé, aký generálne preventívny účinok môže mať nepodmienečný trest odňatia slobody uložený v hornej polovici trestnej sadzby v situácii, keď boli u obžalovaného forenzne významným spôsobom znížené rozpoznávacie a ovládacie schopnosti. Inými slovami, súd prvého stupňa akoby tvrdil, že iní mladiství z „rodín s podobným osudom, v ktorých sa pácha na jej členoch príkorie" by sa mohli inšpirovať, nasimulovať stav vystupňovaného afektu (a teda zmenšenej príčetnosti), a takto vyriešiť dlhodobé týranie v rodine. Z uvedených dôvodov sa domnievame, že argumentácia súdu prvého stupňa dokumentuje, že formálne už síce nespochybňuje závery znaleckého posudku, ale v skutočnosti týmto záverom znaleckého
posudku znaleckého ústavu neverí, a preto im nepripisuje žiadnu relevanciu V tejto súvislosti preto poukazujeme na právny názor Krajského súdu v Trnave v prejednávanej trestnej veci, vyslovený vzrušujúcom uznesení zo dňa 15.1.2019 (sp. zn. 3To/144/2018): ,,Nie je namieste, aby okresný súd spochybňoval a nepokladal za relevantné a vierohodné závery znaleckého posudku, ktoré jednoznačne svedčili o skratovom konaní obvineného. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na to, že súd nemôže ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca svojou vlastnou, v danej otázke laickou mienkou." Spisový materiál v danej veci mimo rozumnú pochybnosť preukazuje psychické a fyzické týranie obžalovaného a jeho matky zo strany poškodeného, a to najmä pod vplyvom nadmerného užívania alkoholických nápojov. Všetky zadovážené dôkazy (znalecký posudok, svedecké výpovede, správa sociálnej kurately, hodnotiace správy zo školy) hodnotia G. L. z hľadiska jeho osobnostnej výbavy mimoriadne pozitívne. V záverečnej reči na hlavnom pojednávaní to zhrnul zástupca Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nasledovne: ,, Tiež chcem uviesť, že za dobu takmer 28 rokov svojej praxe som sa nikdy nestretol s takto kladne hodnoteným klientom a ani jeho prístupom a prístupom jeho matky." Z takto zadovážených dôkazov, v kombinácii s klinickým vyšetrením obvineného, preto kľúčový znalecký posudok znaleckého ústavu (psychiatria, psychológia) jednoznačne konštatuje, že u obvineného prišlo tempore criminis ku skratovému konaniu vo vystupňovanom afekte, čo malo podľa znalcov za následok forenzne významné zníženie jeho rozpoznávacích a ovládacích vlastností. Znalecký ústav svoj záver odôvodnil nasledovne: „Pre skratové konanie svedčí narušenie fázy výberu alternatív a rozhodovania, ktoré potom viedlo ku osobnosti cudzej brutálnej agresii. Brutalitu konania chápeme ako hyperkompenzačnú agresiu, kedy jeho slabosť, bezmocnosť energetizovala tak intenzívnu reakciu. Pre vystupňovaný afekt svedčí v prípravnej fáze - zúženie vedomia a vnímania na krivdu spôsobenú poškodeným a narastanie intenzity afektu. Vo vrcholovej fáze došlo ku narušeniu rozhodovacieho procesu a následne brutálnej agresii. Pre intenzitu afektu svedčia aj zneistené spomienky, nie však úplná amnézia na čin. V ústupovej fáze reagoval relatívne racionálne a prosociálne, ukľudňoval matku, volal sanitku, išiel sa prihlásiť na políciu." Obhajoba je presvedčená, že trest odňatia slobody uložený v hornej polovici trestnej sadzby prvotrestanému páchateľovi, ktorý konal v stave zmenšenej príčetnosti, je celkom zjavne neprimeraný Zmenšená príčetnosť má totiž právny význam ako osobitný prípad príčetnosti, a teda osoby konajúce v stave zmenšenej príčetnosti sú síce z právneho hľadiska trestne zodpovedné, ale ich vina je v porovnaní s úplne zdravým človekom menšia. Sú príčetní so zmenšenou vinou, čiže zmenšene zodpovední (Študent, V.: Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1989). G. L. sa nikdy nepripravoval na vraždu svojho otca. Bol od útleho detstva svedkom psychického a fyzického týrania svojej mamy, a neskôr bol objektom týrania aj on sám. V posledných týždňoch sa násilie a agresivita zo strany jeho otca stupňovali. V inkriminovaný večer po „bežných" príkoriach zo strany svojho otca, počul mamu plakať v posteli. V okamihu maminho plaču sa mu skoncentrovali všetky spomienky na roky príkoria, trápenia, týrania, na mamin pokus o samovraždu. Práve to bol spúšťací impulz ku skratovému konaniu vo vystupňovanom afekte. Z uvedených dôvodov žiadame, aby odvolací súd podľa podľa§ 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o treste odňatia slobody, ktorého výkon bude podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu. Na týchto odvolacích dôvodoch zotrval obžalovaný aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil na rozhodnutie o odvolaní, prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu doplnil, že pre korektnosť uvádza, že v obdobnom prípade obžalovaného E. P. prišlo v odvolacom konaní k uloženiu trestu odňatia slobody vo výmere 9 rokov, teda k jeho zvýšeniu oproti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. V tom prípade však pôvod afektu nebol spôsobený vonkajším okolnosťami, ale zmenšená príčetnosť bola následkom požívania a zneužívania návykových látok alkoholu. Obhajca doplnil, že ťažko si možno predstaviť, čo obžalovaný zažíval v rodine a aký vplyv to malo na jeho osobu, keď jeho matka bola týraná osobou, ktorá mala byť pre obžalovaného vzorom. Obžalovaný sa nikdy nezbavoval viny, sám oznámil na polícii, čo sa stalo. Riadne ukončil strednú školu, má dvojročný vzťah. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Krajský súd ako súd odvolací súd zistil, že nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o treste, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné. Okresný súd prijal na hlavnom pojednávaní vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a ďalšie dokazovanie vykonal len v rozsahu súvisiacom s výrokom o treste. Výrok o vine u obžalovaného teda krajský súd neskúmal z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti, obžalovaný totiž zákonne konformným spôsobom učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku. Čo sa týka napadnutého výroku o treste, nemožno sa stotožniť s názorom a úvahou okresného súdu, že vo vzťahu k ukladanému trestu existenciu vystupňovaného afektu nepovažuje za rozhodujúcu. Je pravdou, že ani pri narastajúcom odpore a nenávisti, vyplývajúcich z dlhodobého stupňovaného týrania, nie je prípustné situáciu riešiť spôsobom ako to urobil obžalovaný. Tu je však na mieste odvolacia námietka obžaloby, že úvahy okresného súdu k tomu, že G. L. si mohol dlhodobo uvedomovať stav rodinného prostredia (teda psychické a fyzické týranie zo strany vlastného otca), a napriek tomu túto situáciu žiadnym spôsobom neriešil - nezdôveril sa priateľom, neoznámil správanie sa otca orgánom činným v trestnom konaní, neodišiel z domu a pod., sú sčasti nepresné a sčasti ignorujú strach a obavy osôb, ktoré sú dlhé roky objektom psychického a fyzického týrania a že nepresné je aj tvrdenie súdu v tom, že sa nikomu nezveril. B. okresného súdu o dlhodobom uvedomovaní si stavu rodinného prostredia a napriek tomu neriešení situácie v tom zmysle, že obžalovaný mal možnosť a mohol ukončiť situáciu inak, nie sú namieste a nevyplývajú ani z vykonaného dokazovania. Áno, tak ako tvrdí obhajoba, tieto úvahy okresného súdu sú príliš zjednodušeným tvrdením. Je naozaj pravdou, že okresný súd sa na jednej strane stotožnil so závermi znaleckého dokazovania, že obžalovaný spáchal trestný čin v skratovom konaní vo vystupňovanom afekte - spôsobenom okolnosťami, ktoré nijako nezavinil - na druhej strane neprikladá tejto okolnosti pri rozhodovaní o treste
rozhodujúci význam a práve úvaha o dlhej nábehovej fáze vykonania trestného činu viedla okresný súd k nutnosti uloženia nepodmienečného trestu v hornej polovici upravenej trestnej sadzby. Pri trestnom čine vraždy podľa § 145 Trestného zákona vražedný čin páchateľa, na rozdiel od úkladnej vraždy, nie je vopred premyslený, dlhodobo pripravovaný a naplánovaný, ale je okamžiotu, vopred neuváženou reakciou na podnet, ktorý ho k takému konaniu vyprovokoval. Konanie páchateľa je dôsledkom spontánneho rozhodnutia vyvolaného situačným konfliktom, vyprovokovaním obeťou, neraz v silnom rozrušení alebo afekte. Krajský súd sa stotožňuje s tým, že pri rozhodovaní okresného súdu o ukladaní trestu, za situácie prijatého vyhlásenia o vine v zmysle podanej obžaloby, nemôže byť leitmotívom, ako to správne vystihla obhajoba, úvaha o vopred pripravovanom riešení kritickej situácie v rodine vraždou tyrana. Čo, ako už bolo povedané, ignoruje závery znaleckého posudku. Dôvodná je aj odvolacia námietka, že je nesprávna úvaha okresného súdu, ktorou odôvodňoval nutnosť uloženia nepodmienečného trestu generálne preventívnym účinkom práve z dôvodu, že konanie obžalovaného bude návodom pre iných mladistvých týraných, teda že by sa mohli inšpirovať konaním obžalovaného, avšak tu okresný súd opomenul, že by naozaj museli nasimulovať stav vystupňovaného afektu (a teda zmenšenej príčetnosti), ktorý bol konštatovaný v tomto konaní. Krajský súd sa rovnako domnieva, že trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby je potom celkom zjavne neprimeraný. U obžalovaného okresný súd správne zohľadnil štyri poľahčujúce okolnosti, vrátane tej, že obžalovaný spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých rodinných pomerov, ktoré sám nespôsobil. Z hľadiska naplnenia preventívneho, výchovného účelu trestu je podľa krajského súdu postačujúce u obžalovaného uloženie trestu vo výmere na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (so zohľadnením toho, že obžalovanému je ukladaný trest ako mladistvému) a to s poukazom na doterajší bezúhonný život obžalovaného, jeho kladné hodnotenie zo základnej aj zo strednej školy, na kladnú správu úradu sociálnoprávnej ochrany mladistvých, aj správu probačného a mediačného úradníka. Na druhej strane sa však krajský súd nestotožnil s obhajobou v tom zmysle, že účel trestu bude naplnený aj uložením a výkonom podmienečného trestu odňatia slobody, hoci aj s probačným dohľadom. Vražda ako úmyselné usmrtenie iného člověka patrí k nejzávažnejším trestným činom. Práve porušenie základného ľudského práva na život podmieňuje prísnu spoločenskú reakciu v podobe prísnej úpravy s vysokými trestnými sadzbami. Ide o najťažší trestný čin proti životu. Z hľadiska generálnej prevencie a účelu trestu je preto podľa názoru krajského súdu potrebné ukladať trest nepodmienečný. Ani v prípade takých okolností, aké boli prítomné v tomto prípade, teda rodinná situácia obžalovaného, konkrétne prítomnosť psychického a fyzického týrania zo strany poškodeného, nie je prípustné vziať spravodlivosť do vlastných rúk, najmä keď následkom takéhoto konania je pozbavenie iného života, čo je nenapraviteľným a nezvrátiteľným stavom, následkom. Možno teda zhrnúť (pri zohľadnení toho, že v zmysle Trestného zákona za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody), že krajský súd z hľadiska úvah o druhu a výmere trestu dospel k záveru, že práve z dôvodu naplnenia účelu generálnej prevencie je nevyhnutné u obžalovaného ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody, a to bez podmienečného odkladu jeho výkonu. Konanie obžalovaného nebolo jediným nevyhnutným riešením danej situácie, naviac viedlo k strate ľudského života. Krajský súd nespochybňuje, v akom emočnom stave bol obžalovaný následkom dlhých rokov žitia v rodine s prítomnosťou násilia (či už verbálneho alebo fyzického), ale aj s ohľadom na závery znaleckého posudku má krajský súd za to, že jeho osobnostná výbava nebola tak „slabá“, aby nebol schopný riešiť situáciu iným spôsobom. Čo sa ale týka výšky, výmery ukladaného trestu, krajský súd má za to, že práve osoba obžalovaného dáva záruku, že individuálny účel trestu splní aj trest odňatia slobody uložený na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Pokiaľ obhajoba poukazovala na možnosť (a obdobné trestné konania) mimoriadneho zníženia trestu, tu treba upozorniť, že zákon umožňuje uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenú zákonom, ak sa vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Inak povedané, v prípade mladistvého páchateľa a zníženej trestnej sadzby v zmysle Trestného zákona na polovicu, v tomto prípade sadzby dva až sedem rokov, nie je už možné a nevyhnutné zvažovať mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej pre trestný čin vraždy podľa 145 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 117 ods. 1 Trestného zákona. Takáto trestná sadzba nevedie k záveru, že ide o neprimerane prísne potrestanie páchateľa.
Krajský súd teda akceptoval námietku obhajoby ohľadom neprimerane vysokého trestu, reparoval rozsudok okresného súdu a zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Pri konfrontácii poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. h), j), l), m) Trestného zákona, pri absencii priťažujúcich okolností, za použitia ustanovenia § 38 ods. 2, 3 Trestného uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, pričom obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko je v súlade s okresným súdom toho názoru, že náprava obžalovaného bude lepšie zaručená v tomto ústave.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.