Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7Co-22-2019.pdf
PDF · 97.3 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/22/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľky G. C. nar. XX.X.XXXX trvale bytom H. XX občianky Slovenskej republiky zastúpenej JUDr. Barborou Ficekovou, advokát s.r.o. so sídlom v Bratislave na Žilinskej ul. č. 14 proti manželovi H. U. nar. XX.X.XXXX trvale bytom XX W. Z. T. Q. XX I. X Í. občanovi Pakistanskej islamskej republiky zastúpenému JUDr. Milanom Ficekom, advokát s.r.o. so sídlom v Bratislave na Žilinskej ul. č. 14 v konaní o rozvod manželstva o odvolaní navrhovateľky a jej manžela proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov z 2.4.2019 č.k. 15Pc/74/2018-40 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením vyhlásil, že vo veci rozvodu manželov G. C. nar. XX.X.XXXX a H. U. nar. XX.X.XXXX nemá právomoc konať. Konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Konajúci súd právne posúdil vec podľa článku 3 ods. 1, článku 17 Nariadenia Brusel IIa, § 2 ods. 1 CMP, § 9, § 161 ods. 1, 2 CSP a uviedol, že zo znenia Nariadenia Brusel IIa (ďalej len Nariadenie) vyplýva, že za rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdov členských štátov vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva sa považuje obvyklý pobyt. Pojem obvyklý pobyt je v súčasnosti už štandardným pojmom používaným v medzinárodných právnych nástrojoch. Nakoľko definícia tohto pojmu nie je obsiahnutá v žiadnom z týchto nariadení. Pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu musí súd zobrať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že nariadenia sa neopierajú o koncept obvyklého pobytu, ako ho môže chápať vnútroštátne právo jednotlivých členských štátov, ale používa ho ako autonómny koncept európskeho práva, pričom obsah tohto pojmu sa musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho objektívny charakter, preto úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste nie je pre jeho posudzovanie rozhodujúci. Podstatným je, kde sa osoba fakticky v prevažnej miere zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba po väčšinu roka zdržuje, kde pracuje, študuje a podobne. Cieľom prijatia tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sa sledovalo, aby to bolo voči dotknutej osobe nespravodlivejšie, aby vo veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je danej osobe najbližší, to znamená, kde sa dotknutá osoba nachádza, aby sa táto mohla bez problémov v konaní vyjadriť a tohto sa zúčastniť.
3. Zákonné ustanovenie § 161 ods. 1 CSP upravuje povinnosť súdu kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Citované ustanovenie má povahu generálneho ustanovenia týkajúceho sa skúmania podmienok konania, ktoré v manželských veciach upravuje aj článok 17 Nariadenia, nakoľko predmetom konania je rozvod manželstva. Jednou z
podmienok konania je aj právomoc súdu. Pri zisťovaní štátu obvyklého pobytu manželov dospel k záveru, že ani jeden z manželov nemá na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt. Lustráciou v Registri obyvateľov zistil, že manželka (navrhovateľka), ktorá je občanom Slovenskej republiky má od 20.2.2015 trvalý pobyt na adrese U. - O. M.. V návrhu uviedla pobyt H. č. XX. Zo správy obce H. z 26.3.2019 súd zistil, že navrhovateľka sa v obci H. nezdržiava, iba občas príde na návštevu. Jej manžel H. U. nie je vedený v evidencii obyvateľstva obce ani sa v obci H. nezdržiava. Podľa oznámenia obce menovaní nežili v spoločnej domácnosti v obci H.. Na výzvu súdu obec H. 28.3.2019 oznámila, že v dome na adrese H. súpisné číslo XX žijú rodičia navrhovateľky. Matka navrhovateľky oznámila, že jej dcéra G. C. žije od roku 2011 v Írsku.
4. Vychádzajúc z takto zistených skutočností súd prvej inštancie skúmal, či je daná právomoc súdu konať a vo veci rozhodnúť aplikujúc vyššie citované Nariadenie, ktoré za základ pre určenie medzinárodnej právomoci považuje viaceré alternatívne kritériá uvedené v článku 3 písm. a) a b), v zmysle ktorých vo veci rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území majú manželia obvyklý pobyt alebo manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov býva alebo v prípade spoločnej žiadosti má niektorý z manželov obvyklý pobyt alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“, b) ktorého ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam majú obaja manželia „domicil“.
5. Z listinných dôkazov bolo preukázané, že manželia mali posledné spoločné bydlisko na území Írska. Navrhovateľka sa tam zdržiava od roku 2011 až doposiaľ, jej manžel tam býval minimálne od roku 2012. V čase podania návrhu berúc do úvahy vyjadrenie navrhovateľkinej matky i stanovisko obce H., obaja manželia majú bydlisko v Írsku, pričom na území Slovenskej republiky v obci H. nikdy nemali spoločné bydlisko. Manželka od roku 2011 prichádza do obce k rodičom na návštevy sporadicky, jej manžel sa v obci H. nikdy nezdržiaval. Manželka, ktorá podala návrh a ktorá je občanom Slovenskej republiky sa od roku 2011 zdržiava v Írsku, manžel, ktorý návrh nepodal a ktorý je občanom Pakistanskej islamskej republiky má v Írsku pobyt od roku 2012 doposiaľ. Na základe uvedeného a v súlade s citovaným Nariadením a zákonnými ustanoveniami dospel súd prvej inštancie k záveru, že vo veci rozvodu manželstva účastníkov nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, nakoľko účastníci nespĺňali ani jednu zo stanovených kritérií uvádzaných v článku 3 nariadenia, keďže manželia nemajú obvyklý pobyt v Slovenskej republike; manželia mali naposledy obvyklý pobyt v Írsku, teda nie v Slovenskej republike; manžel, ktorý návrh nepodal, nemá obvyklý pobyt v Slovenskej republike; manželia nepodali spoločnú žiadosť, pričom ani jeden z manželov nemá obvyklý pobyt v Slovenskej republike; navrhovateľka nemá obvyklý pobyt v Slovenskej republike, ale v Írsku (od roku 2011 sa v obci H. nezdržiava). Poukázal na článok 17 Nariadenia, preto súd vyhlásil, že nemá právomoc konať v tomto konaní a konanie podľa § 9 CSP zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky konať. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
6. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ako aj jej manžel.
7. Manžel navrhovateľky podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že podľa jeho informácií sa manželka zdržiavala na Slovensku približne od mája 2018, preto bola splnená podmienka podľa článku 3 Nariadenia, a to podľa členského štátu, na ktorého území má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“. Vyjadril názor, že súd nemôže rozhodnúť o zastavení konania iba z dôvodu, že sa manželka nenachádza na uvedenej adrese v obci H.. V tomto prípade je potrebné brať územie členského štátu ako celku, nie iba územie jednej obce. Je potrebné skúmať, či manželka bývala na území Slovenska ako celku vo všeobecnosti 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a nie na území Slovenska na adrese, ktorú uviedla v návrhu na začatie konania.
8. Navrhovateľka podala odvolanie z rovnakých dôvodov a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rovnako poukázala na článok 3 ods. 1 písm. a) Nariadenia a uviedla, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,
že súd konanie zastavil, nakoľko zo správy obce H. zistil, že sa v obci H. nezdržiava iba občas príde na návštevu. Podľa oznámenia obce ona ani jej manžel nežili v spoločnej domácnosti v tejto obci. Tieto skutočnosti však súd zistil iba z vyjadrení jej matky a obce. Nepreukazujú však, že nebola splnená podmienka, a to že sa nezdržiavala na území Slovenska 6 mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva. V zmysle článku 3 Nariadenia nie je podstatné, či sa zdržiavala v mieste trvalého bydliska alebo inde na území Slovenska ako celku. Táto podmienka splnená bola, nakoľko sa na území Slovenska zdržiavala minimálne 6 mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, žeby sa súd zaoberal skutočnosťou, resp. že by skúmal, či sa zdržiavala na území Slovenska alebo nie. Návrh bol podaný v čase, keď bola táto podmienka splnená, preto súd postupoval nesprávne, keď rozhodol o zastavení konania bez toho, aby náležite zistil, či boli splnené podmienky alebo nie. Pochybil, keď sa uspokojil iba s tvrdeniami obce a jej matky bez toho, aby ďalej skúmal splnenie podmienok. Obec H. a jej matka sa môžu vyjadriť, resp. poskytnúť potvrdenie o zdržiavaní sa zo strany obce H. iba na území obce H., nie na území celého Slovenska. V bode 14. odôvodnenia rozhodnutia je uvedené, že v obci H. sa zdržiavala sporadicky, pričom tento pojem nie je bližšie špecifikovaný. Neboli zistené ani uvedené časové intervaly, v akých sa do obce H. vracala a rovnako nie je uvedené, ako dlho sa tam zdržiavala. Súd absolútne nevenoval náležitú pozornosť zistenému skutočnému stavu v tom zmysle, že nezisťoval, či by sa mohla zdržiavať, a teda mať obvyklý pobyt aj inde na území SR než v danej obci. Obmedzenie sa na územie jednej obce je príliš málo na to, aby súd mohol dospieť k záveru, že neboli splnené podmienky obvyklého pobytu na území celej Slovenskej republiky.
9. Manžel navrhovateľky vo vyjadrení k odvolaniu zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu.
10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
11. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 CSP a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario a dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že v predmetnej právnej veci nie je daná právomoc slovenského súdu vo veci konať a rozhodnúť v súlade s článkom 3 Nariadenia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na doplnenie jeho správnosti a vo vzťahu k argumentácii účastníkov obsiahnutej v ich odvolaniach dodáva, že podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu je potrebné skúmať právomoc vo veciach rozvodu a vo veciach rodičovských práv a povinností a prednostne aplikovať Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaniach a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. V teórii i praxi (najmä výkladovej praxi Súdneho dvora EÚ) sa Nariadenie vykladá ako nariadenie s extra komunitárnou právomocou, teda nariadenie, ktoré sa aplikuje na všetky prípady, ktoré sa dostanú pred národné súdy, ak spĺňajú jeho podmienky. Nariadenie má prednosť pred aplikáciou i prípadnej dvojstrannej zmluvy. Vo veciach rozvodu sú kritéria právomoci konštruované na územnom princípe podľa článku 3 ods. 1 písm. a) Nariadenia a princípe štátneho občianstva podľa článku 3 ods. 1 písm. b) Nariadenia, ktoré sú v zásade rovnocenné, a teda dané na výber, avšak len v prípade, ak sú splnené viaceré kritériá určenia právomoci súčasne. V tomto prejednávanom prípade je zjavne vylúčené kritérium právomoci konštruované na princípe štátneho občianstva, nakoľko manželia majú rozdielne štátne občianstvo.
14. Ďalej bolo preto potrebné skúmať splnenie niektorého z kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 písm. a) Nariadenia, teda kritérií právomoci konštruovaných na územnom princípe, ktoré Nariadenie zakladá na obvyklom pobyte. Nariadenie však pojem „obvyklý pobyt“ žiadnym spôsobom nedefinuje. Tento pojem zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagská konferencia v roku 1980 a stal sa
v súčasnosti už štandardným pojmom používaným v terminológii dohovorov z oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného, ako aj nariadení Európskeho spoločenstva. Interpretácia tohto pojmu je ponechaná na prax jednotlivých štátov. Pojem obvyklý pobyt, avšak len dieťaťa, zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C520/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.
15. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu musí teda brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu, pričom obvyklý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Pri určovaní miesta obvyklého pobytu danej osoby je preto potrebné skúmať rodinný stav a rodinné väzby, dĺžku a kontinuitu prítomnosti v príslušnom štáte, situáciu z hľadiska zamestnania predovšetkým miesto, na ktorom sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosť tejto činnosti, vykonávanie inej nezárobkovej činnosti, skúmanie trvalosti bytovej situácie danej osoby, dôvody presťahovania, zámery danej osoby vyplývajúce zo všetkých okolností, ktoré sú podložené skutkovými dôkazmi, pričom do úvahy sa môžu vziať aj iné skutočnosti, ak sú relevantné. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní, kde má osoba obvyklý pobyt, je potrebné brať do úvahy aj cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc či voľbu rozhodného práva sledovalo a ktorým bola teda snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie tak v rovine právnej, ako aj praktickej, a teda v rovine súdnej právomoci, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je danej osobe najbližší to znamená, konať by mal súd miesta, kde sa osoba prevažne nachádza, aby sa táto osoba mohla bez problémov konania aj fyzicky zúčastniť a súčasne aj miesta, kde sa nachádzajú všetky alebo aspoň väčšina dôkazných prostriedkov potrebných pre rozhodovanie vo vzťahu k danej osobe.
16. V ďalšom odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vyšetrovací princíp ovládajúci mimosporové konania je odvodený od základných procesných povinností účastníkov konania, a to povinnosti tvrdenia vyplývajúcej z § 32 ods. 1 CMP, ktorá v sebe zahŕňa povinnosť účastníkov úplne a čo je potrebné zdôrazniť pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné pre rozhodnutie, ako aj dôkaznej povinnosti vyplývajúcej z § 32 ods. 2 CMP, teda povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Zistenie skutočného stavu veci, teda poznávacia činnosť súdu, musí byť kooperáciou subjektu rozhodovacieho (súdu) a účastníkov konania, teda tých, ktorých práva a povinnosti alebo právom chránené záujmy sú predmetom konania. Zistenie skutočného stavu veci preto vo významnej miere závisí od realizácie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti účastníkov konania a procesná aktivita súdu suplujúca pasivitu účastníkov konania takto nemôže byť vnímaná absolútne, a to aj s dôrazom na zachovanie rýchlosti a efektívnosti procesného postupu. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na nedostatky procesného postupu súdu, keď nezisťoval jej obvyklý pobyt na území celej Slovenskej republiky, ale uspokojil sa iba so správou obce H. a vyjadrením jej matky, teda matky navrhovateľky, že nezisťoval uvedené časové intervaly, v akých sa do obce H. vracala ani ako sa tam dlho zdržiavala, a teda nevenoval náležitú pozornosť zisteniu skutočného stavu, keď nezisťoval, či by sa mohla zdržiavať, a teda mať obvyklý pobyt aj inde na území SR, než v danej obci, je potrebné uviesť, že uvedenými informáciami zjavne disponuje len navrhovateľka, teda osoba tvrdiaca tieto skutočnosti, ktoré však po celú dobu ostávajú v rovine tvrdení bez akéhokoľvek náležitého preukázania, pričom je nereálne, aby súd mohol zistiť, kde konkrétne sa navrhovateľka 6 mesiacov pred podaním návrhu zdržiavala, resp. kde bolo centrum jej života. Súd prvej inštancie v tomto smere vykonal dokazovanie (zisťovanie) v intenciách samotného návrhu navrhovateľky obsiahnutého v jej podaní zo 14.1.20198 doručeného súdu 15.1.2019. Zároveň je potrebné uviesť, že navrhovateľkou označený trvalý pobyt H. č. XX ani nezodpovedal skutočnosti, nakoľko v čase podania návrhu mala evidovaný trvalý pobyt v U. O. M., pričom na trvalý pobyt v H. č. XX sa prihlásila až 18.12.2018, teda po podaní návrhu.
17. Napriek pasivite navrhovateľky vo vzťahu k preukázaniu jej tvrdenia o obvyklom pobyte na území Slovenskej republiky 6 mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu na rozvod odvolací súd vykonal šetrenie vyžiadaním informácie o evidencii navrhovateľky na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice podľa miesta jej trvalého bydliska pred podaním návrhu a z podanej správy z 23.7.2019 zistil, že navrhovateľka nie je a ani nikdy nebola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, dávku v hmotnej núdzi a ani žiadne iné štátne sociálne dávky nepoberala. Ďalej vykonal lustrum v evidencii Sociálnej poisťovne, pričom v odpovedi z 22.7.2019 osoba navrhovateľky lustrovaná nie je. Napokon odvolací súd
umožnil navrhovateľke v odvolacom konaní predložiť dôkazy o obvyklom pobyte na Slovensku výzvou, ktorú prevzala jej právna zástupkyňa 22.7.2019. Navrhovateľka na výzvu predložila čestné vyhlásenie svojej matky U. C. z 9.8.2019, v ktorom uvádza, že podľa jej vedomostí sa jej dcéra G. C. zdržiava na Slovensku a pokiaľ vie, bolo tomu tak minimálne od apríla 2018. Pracovníčke obecného úradu povedala , že dcéra žije už 11 rokov v Írsku. Myslela to tak, že tam 11 rokov chodila len za prácou. Írsko nepovažuje za svoj domov a stále sa cíti byť doma na Slovensku. Stále tu má rodinu aj priateľov, s ktorými sa stretáva. Vyše roka býva v U., ale pravidelne k nej chodieva na návštevu, niekedy sa zdrží aj 2 až 3 mesiace. Írsko je len krajina, kde pracuje, nie domov.
18. Odvolací súd konštatuje, že uvedené čestné vyhlásenie nie je spôsobilé preukázať obvyklý pobyt navrhovateľky na území Slovenskej republiky 6 mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva, a to jednak v kontexte ďalších negatívnych lustrácií vyššie uvedených, ako aj pôvodného stanoviska matky navrhovateľky, ktoré len dodatočne mení zjavne v súlade s požiadavkou navrhovateľky, pričom paradoxne sama navrhovateľka v odvolaní neguje spôsobilosť jej matky vyjadriť sa k okolnostiam jej pobytu na Slovensku okrem obce H.. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo navrhovateľka doposiaľ neuvádza svoju konkrétnu adresu, keď sa údajne vyše polroka zdržiava a býva na Slovensku. Celkovo možno skonštatovať, že navrhovateľka už od podania návrhu má tendenciu umelo vytvárať zdanie obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky, pričom nie je schopná preukázať kontinuálny pobyt na Slovensku po dobu 6 po sebe nasledujúcich mesiacov pred podaním návrhu na začatie konania ani žiadne podstatné väzby na územie Slovenskej republiky, za ktoré zjavne nie je možné považovať sporadické návštevy rodičov v mieste ich bydliska.
19. Napokon ani z odvolania a vyjadrenia manžela navrhovateľky nemožno vyvodiť akékoľvek relevantné indície smerujúce k ustáleniu obvyklého pobytu navrhovateľky na území Slovenskej republiky, pričom pozornosti odvolacieho súdu neunikla skutočnosť, že manžela navrhovateľky zastupuje advokát, s ktorým vykonáva advokáciu spoločne právna zástupkyňa navrhovateľky, čo je v rozpore s povinnosťami advokáta vyplývajúcimi z § 21 písm. c) Zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona v platnom znení a vzhľadom na absolútne zhodné argumenty oboch právnych zástupcov možno mať vážne pochybnosti či sú práva a záujmy manžela navrhovateľky dostatočne chránené. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že naplnením cieľa Nariadenia, ktorým je založiť právomoc na kritériu blízkosti nepochybne zodpovedá právomoc daná podľa posledného spoločného bydliska účastníkov konania, kde aj naďalej jeden z účastníkov konania býva. V tomto smere vyznieva paradoxne obrana manžela navrhovateľky, ktorý sa výslovne bráni vedeniu konania o rozvod manželstva na súde štátu, ktorý je k jeho osobe najbližší.
20. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne a zákonne posúdil nedostatok podmienky konania, teda právomoci súdu vo veci konať, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k argumentácii účastníkov konania doplnil ďalšie dôvody.
21. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).