Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-65-2019.pdf
PDF · 152.49 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/65/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporových veciach žalobcu (vzájomného žalovaného): Good Choice s.r.o., IČO: 46 712 101, Potočná 295/112, Skalica, zastúpeného: JUDr. Ľubomír Vanek, advokátk, Skalica, proti žalovanému (vzájomnému žalobcovi): AUTO VALUŠEK služby s.r.o., IČO: 36 776 65 , Štúrova 41, Holíč, zastúpenému: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, Holíč, o 2.550 € s prísl. (žaloba) a 450 € (vzájomná žaloba) na odvolanie žalobcu (vzájomného žalovaného) proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5 Cb 35/2014-161 z 20. júna 2017 a jeho dopĺňaciemu rozsudku č. k. 5 Cb 35/2014-223 z 3. januára 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok č. k. 5 Cb 35/2014-161 sa čiastočne m e n í tak, že žalovaný je povinný do troch dní zaplatiť žalobcovi 2.250 € s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 15. júla 2014. II. V časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, sa tento rozsudok potvrdzuje. III. Napadnutý dopĺňací rozsudok č. k. 5 Cb 35/2014-223 sa mení tak, že sa vzájomná žaloba v celom rozsahu zamieta. IV. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 80 % trov celého konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 5 Cb 35/2014-161 súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako sprostredkovateľ domáhal doplatenia 2.550 € s úrokom z omeškania ako doplatku provízie za sprostredkovanie zo zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013, a II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.
2. Vyšiel zo zistenia, že strany 9. júla 2013 uzavreli zmluvu o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv, ktorou sa žalobca zaviazal sprostredkovať pre žalovaného uzavretie kúpnej zmluvy na nadobudnutie pozemkov na LV č. XXXX a XXXX v k. ú. C. za províziu 3.000 €, z čoho mu žalovaný preddavkovo zaplatil 450 €. Žalobca na základe tejto zmluvy zabezpečil sprostredkovanie zmluvy len so siedmimi z desiatich spoluvlastníkov pozemku, s tromi zmluvu nesprostredkoval, nedokázal však, že by sa so žalovaným ústne dohodol, že s týmito vlastníkmi zmluvu nemusí sprostredkovať. Z toho súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nesplnil svoju povinnosť zo zmluvy o sprostredkovaní, v dôsledku čoho mu nemohol vzniknúť nárok na dohodnutú províziu v zmysle § 642 Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami zmluvy o sprostredkovaní.
3. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 Cb 35/2014-223 (vydaným na základe úpravy odvolacieho súdu č. k. 21 Cob 139/2017-209) súd prvej inštancie potom I. vyhovel vzájomnej žalobe a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému 450 € z titulu vrátania prijatého preddavku na sprostredkovateľskú províziu, a II. zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému aj trovy konania o vzájomnej žalobe.
4. Včas podanými a v podstate totožnými odvolaniami sa žalobca domáha zmeny prvého rozsudku tak, že sa jeho žalobe celkom vyhovie, eventuálne zrušenia oboch rozsudkov a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytkol súdu, že jeho záver, že žalobca mal sprostredkovať uzavretie zmlúv so všetkými desiatimi vlastníkmi, nemá oporu v skutkovom stave. Žalobca si navyše svoje povinnosti splnil a pričinil sa o uzavretie zmlúv so všetkými. Činnosť sprostredkovateľa spočíva vo vytvorení príležitosti uzavrieť zmluvu, nie v konaní v mene záujemcu. Žalobca nemal sporné pozemky pre žalovaného kúpiť, ale len mal sprostredkovať postup, aby ich žalovaný mohol kúpiť od ich vlastníkov. Žalobca jednak so všetkými 10 spoluvlastníkmi, časť z nich nesúhlasila s cenou, ktorú žalovaný ponúkol, a odmietla pozemok predať. Žalobca následne poveril advokáta prípravou zmluvy s ochotnými vlastníkmi, ako aj navrhnutím riešenia ohľadom zvyšných spoluvlastníkov, pričom žalovaný súhlasil s tým, že týchto si bude riešiť samostatne. Žalobca mu však sprostredkoval možnosť túto zmluvu uzavrieť, na jej uzavretie oslovil aj advokáta, zistil, že ohľadom dvoch spoluvlastníkov prebiehajú exekúcie, ktoré sa snažil riešiť. So siedmimi vlastníkmi sa podarilo uzavrieť zmluvu, ohľadom jedného komunikoval žalobca so súdnou exekútorkou a oznámil žalovanému, že bola nariadená exekučná dražba. Žalovaný bol v čase jej konania už spoluvlastníkom pozemkov (vďaka kúpnym zmluvám, ktoré sprostredkoval žalobca), takže exekútorka mu pozemky ponúkla a komunikovala priamo s ním. Ďalší priebeh exekúcie už žalobca nevedel ovplyvniť. Podiely zvyšných dvoch spoluvlastníkov kúpila spoločnosť Stephill s.r.o., ktorá je previazaná so žalovaným, pričom pri podpise zmlúv bol aj konateľ žalobcu, ktorý zmluvy aj niesol na kataster. Žalovaný potvrdil, že žalobca vykonal svoju úlohu min. v rozsahu 70 %. V súvislosti s exekúciou súd neodstránil rozpor vo výpovediach svedka B. R..
5. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnuté rozsudky potvrdiť. Vytkol žalobcovi, že svoje tvrdenia účelovo mení a neberie do úvahy dokazovanie pred súdom prvej inštancie. Žalobca uznal, že mal zabezpečiť prevod pozemku od všetkých 10 spoluvlastníkov, a priznal, že svoju povinnosť nesplnil. Pred uzavretím zmluvy si mal byť pritom dostatočne vedomý svojich povinností. Odvolanie napriek rozsiahlosti neobsahuje žiadne dôvody a prekrúca obsah svedeckých výpovedí. O dražbe podielu sa žalovaný dozvedel od súdnej exekútorky, nie od žalobcu, žalobca ju oslovil len raz, a to ešte pred podpísaním zmluvy. V konaní bol vypočutý svedok - advokát, ktorý nebol zbavený mlčanlivosti. Len splnenie povinností na 100 % žalobcovi zabezpečilo nárok na províziu. Žalovaný sa však nestal výlučným vlastníkom pozemku v dôsledku konania žalobcu, čo tento ani nespochybňuje. Mal zabezpečiť prepis pozemku, mal zabezpečiť uzavretie zmluvy s 8 účastníkmi konania a komunikovať s exekútorom, nič z toho nerobil. Podmienky zmluvy o sprostredkovaní navrhol sám žalobca, nie je v nich výnimka ohľadom niektorého spoluvlastníka. Žalobca vlastnými tvrdeniami spochybňuje svoj nárok na províziu. Vo vyjadrení k druhému odvolaniu doplnil, že odvolanie proti doplňujúcemu rozsudku je len prebratím textu pôvodného odvolania žalobcu a že žalobca naďalej mení svoje tvrdenia.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné zopakovať dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C. s. p.). Na odvolacom pojednávaní žalovaný poprel, že by preňho malo hospodársky význam uzavrieť kúpnu zmluvu len so siedmimi spoluvlastníkmi, keďže potreboval kúpiť celý pozemok, inak mu hrozila strata licencie od spoločnosti KIA. Táto vôľa žalovanému bola jasná aj žalobcovi, ktorý aj konal určité kroky vo vzťahu k všetkým vlastníkom nehnuteľnosti. V doplňujúcom písomnom vyjadrení poukázal na príslušné časti zmluvy, z ktorých je zrejmá vôľa strán zabezpečiť prevod celého pozemku, nadobudnutie len niektorých podielov nemalo pre žalovaného význam. Žalobca v rozpore so zmluvou tvrdí, že jeho povinnosť bola nadobudnúť len časť pozemku, resp. len sprostredkovať príležitosť. Žalovaný opakovane poukázal na judikatúry týkajúcu sa výkladu právnych úkonov.
7. Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie
- výsluchom konateľa žalobcu: Dušana Kubinu,
- výsluchom svedka: N. R.,
- listinnými dôkazmi: zmluva o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013 (č. l. 15 a 16), kúpna zmluva zo 7. októbra 2013 (č. l. 36 až 39), dohoda o splnomocnení z 12. júla 2013 (dodatočne založená na č. l. 322 až 336), a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento
skutkový stav:
8. Žalobca je spoločnosťou s ručením obmedzeným podnikajúcou okrem iného v realitnej činnosti. Žalovaný je spoločnosťou s ručením obmedzeným podnikajúcou v oblasti predaja motorových vozidiel značky KIA. Jeho spoločníčkou bola v rokoch 2013 a 2014 okrem iného G. S., konateľom bol v danom čase jej syn - svedok N. R.. Na základe požiadavky spoločnosti KIA bol žalovaný v roku 2013 nútený zadovážiť stavebný pozemok na výstavbu nových prevádzkových priestorov, čo bola podmienka zachovania licencie od spoločnosti KIA na predaj týchto motorových vozidiel. Žalovaný sa rozhodol nadobudnúť pozemok ležiace vedľa jeho dovtedajšieho areálu a na zabezpečenie prevodu oslovil viaceré realitné kancelária, medzi nimi aj žalobcu, pre ktorého sa nakoniec rozhodol.
9. Na prvých stretnutiach približne v máji - júni 2013 K. S. oboznámila konateľa žalobcu Dušana Kubinu s tým, že žalovaný má záujem o pozemky na LV č. XXXX v k. ú. C. - parc. č. 287/1 o výmere 716 m2 a parc. č. 287/2 o výmere 2.467 m2, ktoré boli v spoluvlastníctve 10 osôb. Na základe toho konateľ žalobcu oslovil týchto spoluvlastníkov s ponukou predať pozemok žalovanému. Títo s predajom súhlasili, žiadali však zároveň, aby žalovaný od nich odkúpil aj pozemky na LV č. XXXX k. ú. C. - parc. č. 11826/2 o výmere 614 m2 a parc. č. 1826 o výmere 346 m2. Konateľ žalobcu o tom informoval K. S., ktorá s odkúpením pozemkov na oboch LV súhlasila za cenu približne 32 až 33.000 €. Túto ponuku konateľ žalobcu znova sprostredkoval spoluvlastníkom, z ktorých ju akceptovali ôsmi (J. O., K. G., A. R., E. N., R. Z., Ľ. Z. a M. Z.), pričom na podiel jedného z nich (H. Z. - 1/12 na LV XXXX) bolo zriadené exekučné záložné právo Mgr. Katarínou Szabóovou, súdnou exekútorkou v Dunajskej Strede, a ďalšieho z nich (O. Z. - podiel 1/12 na LV XXXX a 1/3 na LV XXXX) exekučné záložné právo JUDr. Vierou Kučerovou, súdnou exekútorkou v Holíči. Dve spoluvlastníčky (K. F. a J. F. s podielom po 1/6 na oboch LV) však ponuku žalovaného odmietli a ani pri následných rokovaniach sa nepodarilo docieliť kompromis medzi nimi a žalovaným. Dňa 17. júna 2013 konateľ žalobcu emailom (č. l. 71) žiadal súdnu exekútorku o informácie, za akých podmienok by uvoľnila záložné právo z podielu Ľ. Z.; nebolo zistené, akú odpoveď žalobca dostal.
10. Medzičasom konateľ žalobcu a K. S. v spolupráci s JUDr. O. O. riešili, akým spôsobom získať aj podiely zvyšných dvoch spoluvlastníčok (F. a F.), keďže všetkým bolo zrejmé, že ich podiely nebude možné kúpiť spoločne s podielmi ostatných (email JUDr. O. z 10. júla 2013, č. l. 68). Na základe toho žalobca ako sprostredkovateľ pripravil pre žalovaného ako záujemcu návrh zmluvy o sprostredkovaní, ktorý zaslal žalovanému emailom 8. júla 2013 (č. l. 70). Zmluva bola medzi stranami podpísaná 9. júla 2013 (č. l. 15) a žalobca sa v nej zaviazal, že bude pre záujemcu vyvíjať nasledovnú činnosť:
- sprostredkovanie prepisu pozemkov na LV XXXX a XXXX, - komunikácia s vlastníkmi pozemkov, - zabezpečenie podpisov budúcich zmlúv so všetkými ôsmimi účastníkmi konania na LV, - komunikácie s exekútormi, - hradiť náklady spojené s návrhom na vklad (66 €), overenie podpisov u notára ohľadom kúpnopredajnej zmluvy (čl. I). Sprostredkovateľovi vznikol nárok na províziu 15 % pri podpise zmluvy (450 €), zvyšok nároku na províziu vzniká až pri odovzdaní kúpnopredajných zmlúv spolu s návrhom na vklad na príslušný kataster (2.550 €), pričom provízia bola splatná do piatich pracovných dní od ich odovzdania. V prípade nedokončenia obchodu zo strany sprostredkovateľa, resp. neplnenie dohodnutých podmienok podľa článku I vznikol záujemcovi nárok na vrátenie 15 % zálohy (čl. II). Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a automaticky končila pri prevode vlastníckeho práva na záujemcu (čl. IV). Žalovaný sumu 450 € zaplatil.
11. Ihneď na druhý deň po uzavretí zmluvy (10. júla 2013) JUDr. O. vypracoval a K. S. a konateľovi žalobcu emailom (č. l. 68) zaslal návrh podkladov pre kúpu podielov, ako bolo dohodnuté. Medzi podkladmi bol návrh kúpnej zmluvy so siedmimi spoluvlastníkmi pozemkov na LV XXXX a XXXX v k. ú. C., ako aj ponuky na využitie, resp. na vzdanie sa predkupného práva pre spoluvlastníčky F. a F., ako aj spoluvlastníka Ľ. Z.. Zároveň upozornil, že na vyporiadanie sa s „ostatnými spoluvlastními bude zrejmé potrebné podať návrh na súd o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva...“. Na tieto účely siedmi predávajúci spoluvlastníci 12. júla 2013 podpísali pre žalobcu splnomocnenie (č. l. 332), ktorým ho oprávnili na zaslanie ponuky zvyšným trom spoluvlastníkom na využitie predkupného práva a na súvisiace úkony (čl. I). Pretože títo spoluvlastníci svoje predkupné právo nevyužili, uzavreli žalovaný ako kupujúci a siedmi predávajúci spoluvlastníci 7. októbra 2013 kúpnu zmluvu (č. l. 36), ktorou svoje podiely na uvedených nehnuteľnostiach previedli na žalovaného. Na jej základe bol 9. októbra 2013 podaný návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného, k čomu aj skutočne došlo. Nebolo zistené, že by žalovaný pri podpise tejto zmluvy akokoľvek namietal, že žalobca nesplnil svoju povinnosť alebo že by vyjadroval nesúhlas s tým, že nadobúda len podiely siedmich spoluvlastníkov.
12. Súdna exekútorka Mgr. Szabóová rozhodla 27. novembra 2013 o vykonaní dražby spoluvlastníckeho podielu Ľ. Z. na LV XXXX, ktorej termín určila na 14. januára 2014 a o jej konaní upovedomila žalovaného. Konateľ žalovaného - svedok B. Zábrodský sa na dražbu dostavil a urobil najvyššie podanie, na základe čoho mu súdna exekútorka udelila príklep, ktorý bol neskôr súdom schválený.
13. Žalovaný ďalej neviedol rokovania o nadobudnutí spoluvlastníckych podielov od zvyšných dvoch spoluvlastníčok - F. a F.. Rokovania o nadobudnutí týchto podielov s nimi viedla spoločnosť Steep Hill s.r.o., IČO: 47 023 376, ktorej konateľom bol ďalší syn K. S.. Táto spoločnosť s nimi aj v marci 2014 uzatvorila kúpnu zmluvu, ktorou od nich odkúpila ich podiely, a na jej základe bolo v jej prospech aj vložené vlastnícke právo do katastra nehnuteľností. Nebolo zistené, že by tieto rokovania viedol alebo sprostredkúval konateľ žalobcu. K. S. ho však pozvala k podpisu zmluvy medzi týmito dvoma spoluvlastníčkami a Steep Hill s.r.o. Listom zo 17. júna 2014 (č. l. 6) žalovaný vyzval žalobcu na vrátenie sumy 450 € z dôvodu, že zabezpečil len šesť z dohodnutých 10 účastníkov, teda v súlade s čl. II zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv. Listom z 8. júla 2014 (č. l. 4) žalobca vyzval žalovaného na doplatenie provízie v sume 2.550 €; list bol žalovanému doručený 10. júla 2014 (č. l. 8 a 9).
14. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186 ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).
15. Skutkové zistenia v ods. 8, 11, 12 a 13 neboli medzi stranami sporné a sú podporené obsahom listinných dôkazov uvedených v zátvorkách. Obsah emailu JUDr. O. vyplýva z jeho výtlačku na č. l. 68, rovnako aj obsah kúpnej zmluvy zo 7. októbra 2013 vyplýva z nej a priebeh samotnej exekučnej dražby u Mgr. Szabóovej tak, ako je opísaný v zápisnici o dražbe, nebol vôbec sporný. To, že konateľ žalobcu bol prítomný pri podpise zmlúv medzi spoluvlastníčkami F. a F. a spoločnosťou Steep Hill s.r.o., dosvedčujú SMS správy K. S. založené v spise.
16. Podstatnou spornou okolnosťou medzi stranami bol výklad obsahu zmluvy o sprostredkovaní a v tej súvislosti boli medzi nimi čiastočne sporné okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu tejto zmluvy. Už na tomto mieste sa však žiada poznamenať, že samotné rozpory v skutkových otázkach neboli až také zásadné, pretože podstata sporu sa týkala skôr vnímania a interpretácie celej situácie zúčastnenými osobami. Na základe zopakovaného dokazovania výpoveďou konateľa žalobcu a svedka R. a po porovnaní s ostatnými, najmä listinnými dôkazmi, dospel odvolací súd k záveru, že konateľ žalobcu správne a v zásade verne opisuje priebeh spolupráce strán v podstate od pôvodného oslovenia zo strany žalovaného až po ukončenie jeho aktivít podpisom zmluvy medzi F., F. a Steep Hill s.r.o. Výpoveď svedka R. odvolací súd nepovažuje za dôveryhodnú najmä preto, že ako svedok sám priznal, drvivá väčšina jeho účasti na celej situácii spočívala v prenášaní odkazov medzi K. S. a konateľom žalobcu. Svedok napriek tomu, že sám bol konateľom žalovaného, mal (ako sám priznal) minimálnu samostatnosť v rozhodovaní. To zodpovedá aj výpovedi konateľa žalobcu, podľa ktorého 80 % rokovaní a rozhovorov viedol s K. S.. Takisto tomu nasvedčuje skutočnosť, že email JUDr. O. z 10. júla 2013 (č. l. 68) je adresovaný konateľovi žalobcu a K. S., nie svedkovi R., hoci bol konateľom žalovaného. Rovnako email z 9. júla 2013 (č. l. 70) týkajúci sa zmluvy o sprostredkovaní písala sama K. S., pričom v ňom ani nekopírovala svedka Zábrodského ako konateľa spoločnosti.
17. Druhým dôvodom nedôveryhodnosti výpovede svedka R. sú jeho nesprávne spomienky na detaily samotného obsahu zmluvy o sprostredkovaní a priebehu výkupu pozemkov. Podľa odvolacieho súdu je aj toto dôsledkom toho, že nebol sám rozhodujúcim činiteľom v celom spornom procese, takže informácie mal sprostredkované, prípadne ich reprodukoval tak, ako ich v danom momente chápal, no o realite ako takej sa nepresvedčil. Naopak, výpoveď konateľa žalobcu v zásade realite zodpovedala a neodporovala ani jeho výpovedi na súde prvej inštancie (zápisnica z pojednávania 26. novembra 2015, č. l. 51). O tom, že medzi stranami prebiehali rokovania ešte pred uzavretím zmluvy o sprostredkovaní, svedčí podľa odvolacieho súdu aj to, že email JUDr. O., ktorým posielal vypracované dokumenty, je z 10. júla 2013, teda deň po podpise zmluvy o sprostredkovaní, pričom sa v ňom už výslovne počíta s tým, že traja konkrétni spoluvlastníci (F., F. a Ľ. Z.) nebudú účastníkmi kúpnych zmlúv. Je málo pravdepodobné, že by stihol žalobca rokovanie so spoluvlastníkmi, informovanie JUDr. O. a ten prípravu dokumentov v priebehu jedného dňa (9. a 10. júla 2013). Naopak, krátka časová nadväznosť činnosti JUDr. O. na podpis zmluvy svedčí o tom, že postup pri celej transakcii bol dohodnutý vopred.
18. Z výpovede konateľa žalobcu je odvolací súd presvedčený aj o tom, že žalovaný, resp. K. S. voči nemu prejavila, že dve spoluvlastníčky, ktoré neboli ochotné predať, „vybaví“ iná spoločnosť - Steep Hill s.r.o., takže tieto nebudú predmetom sprostredkovateľského výkonu vo vzťahu k žalovanému. Svedčí o tom jednak už uvedený email JUDr. O. z 10. júla 2013, v ktorom tento informuje tak žalobcu, ako aj K. S. o tom, aký postup treba zvoliť voči týmto dvom spoluvlastníčkam, ktoré nemali záujem predať svoje podiely žalovanému. Okrem toho dokonca aj svedok R. potvrdil, že pri podpise zmluvy zo 7. októbra 2013 so siedmimi spoluvlastníkmi nerobili žalobcovi žiadne výčitky v tom zmysle, že vlastníkov malo byť desať a pod. Takisto zo žiadnych iných dôkazov nevyplynula existencia takýchto výčitiek, ani akákoľvek iná aktivita zo strany K. S. alebo svedka R., ktorá by akokoľvek smerovala k tomu, aby podiely týchto dvoch spoluvlastníčok nadobudol žalovaný. Práve celková dôveryhodnosť výpovede konateľa žalobcu vedie odvolací súd k tomu, že mu uveril aj v tých častiach, kde vypovedal o rokovaniach so spoluvlastníkmi pozemkov, o ich ochote resp. neochote predať svoje podiely žalovanému a o ďalších rozhodnutiach žalovaného v tomto smere. Dôveryhodnosť jeho výpovede v tých častiach, v ktorých je porovnateľná a verifikovateľná inými dôkaznými prostriedkami (§ 191 C. s. p.), totiž posilňuje jej dôveryhodnosť v celom rozsahu.
19. Odvolací súd sa nestotožňuje s výhradami žalovaného, že konateľ žalobcu mení svoje stanoviská v konaní. Výpoveď konateľa žalobcu, ktorá bola vykonaná § 131 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 a ktorá je zachytená v zápisnici o pojednávaní z 26. novembra 2015, totiž podľa odvolacieho súdu nemožno zistiť žiadne podstatné rozdiely oproti obsahu jeho výpovede na odvolacom pojednávaní. Naopak, už na tomto pojednávaní konateľ žalobcu popísal, že rokovania s vlastníkmi pozemkov začali ešte pred uzavretím zmluvy, že dvaja (dve) z nich nechceli predať, preto žalobca riešil len ôsmich a zvyšných dvoch „riešil“ JUDr. O., že jeden zo spoluvlastníkov mal na svoj podiel exekúciu, že bola uzavretá zmluva so siedmimi a žalobca riešil tiež exekúciu ôsmeho, ale tá trvala dlho, čo žalobca nemohol ovplyvniť, že bol privolaný na stretnutie zvyšných dvoch spoluvlastníčok a spoločnosti Steep Hill s.r.o., keď sa podpisovala kúpna zmluva. Jeho výpoveď pred súdom prvej inštancie je tak v zhode s výpoveďou na odvolacom pojednávaní a obe sú v zhode s listinnými dôkazmi. Pokiaľ ide o vyjadrenia v odvolaní, uplatnené odvolacie dôvody a v rámci nich prednesené skutočnosti nemožno stotožňovať s výpoveďami konateľa žalobcu. Aj keď teda žalobca v odvolaní v určitom zmysle vychádza z toho, že jeho povinnosťou zo zmluvy o sprostredkovaní malo byť zabezpečenie uzavretia kúpnych zmlúv so všetkými 10 spoluvlastníkmi pozemku, považuje to odvolací súd za súčasť jeho odvolacej procesnej stratégie, nie za dôkaz nepravdivosti jeho výpovede, ktorá bola na prvej inštancii aj na odvolacom pojednávaní rovnaká.
20. Odvolací súd na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.) ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že obe odvolania sú dôvodné.
21. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha doplatenia sprostredkovateľskej provízie zo zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013, žalovaný sa zasa domáha vrátenia aj preddavku, ktorý žalobcovi zaplatil na túto províziu. Súd prvej inštancie správne posúdil uvedenú zmluvu medzi stranami ako zmluvu o sprostredkovaní v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca i žalovaný sú totiž podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák., žalobca vykonáva realitnú činnosť, teda sprostredkovanie kúpy a predaja nehnuteľností, a žalovaný mal záujem nadobudnúť sporné pozemky pre svoju podnikateľskú činnosť - prevádzku predajne motorových vozidiel zn. KIA. Obe strany tak pri uzavretí zmluvy konali ako podnikatelia pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho sa ich záväzkový vzťah spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka podľa jeho § 261 ods. 1. Podmienky nároku na províziu sprostredkovateľa upravujú ustanovenia § 644 až 646 Obch. zák. trojako: sprostredkovateľovi vznikne nárok na províziu (1) zásadne vtedy, keď je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania, avšak (2) zo sprostredkovateľskej zmluvy môže vyplývať, že tento nárok vzniká až v okamihu, keď je táto sprostredkúvaná zmluva splnená, alebo naopak, už v okamihu, keď sprostredkovateľ zaobstaral záujemcovi príležitosť uzavrieť sprostredkúvanú zmluvu. Vzhľadom na to je pre posúdenie podmienok vzniku tohto nároku predovšetkým rozhodný obsah sprostredkovateľskej zmluvy, ktorý je potrebné zistiť výkladom.
22. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vychádzal pri výklade sprostredkovateľskej zmluvy z ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výklad právnych úkonov v obchodných záväzkových vzťahoch je však predovšetkým predmetom úpravy § 266 Obchodného zákonníka, takže ustanovenie § 35 Obč. zák. možno použiť len subsidiárne. Súd prvej inštancie však z nepríliš jasného dôvodu § 266 Obch. zák. vo svojom rozsudku ani necitoval, ani nijako na prerokúvanú veci nepoužil, v dôsledku čoho samého je jeho interpretácia zmluvy o sprostredkovaní z 9. júla 2013 nedostatočná a vo výsledku aj nesprávna. Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák. je pri výklade rozhodujúci predovšetkým úmysel konajúcej strany, ak je druhej strane známy alebo jej musel byť známy. Ak to nie je možné, podľa ods. 2 cit. paragrafu sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Podľa ods. 3 sa pritom vezme zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom, najmä na rokovania o uzavretí zmluvy, prax, ktorú medzi sebou strany zaviedli, a následné správanie strán. Podľa ods. 4 sa výraz pripúšťajúci rôzny výklad v pochybnostiach vykladá na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz použila. Podstatný pri výklade prejavu vôle je teda objektívny horizont adresáta prejavu vôle, teda to, ako s ohľadom na všetky okolnosti (vymenované príkladne v § 266 ods. 3 Obch. zák.) mohol a mal obsah právneho úkonu vnímať. Podľa judikatúry citované ustanovenia vyžadujú pri výklade sporných ustanovení obchodných zmlúv komplexný pohľad na okolnosti prípadu (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4 MObdo 6/2011 a ďalšie). Pritom ale judikatúra k súdom prvej inštancie citovanému § 35 Obč. zák. zdôraznila, že úlohou súdu je vykladať právny úkon podľa stavu v čase zmluvy, a to bez ohľadu na (prípadné účelové) tvrdenia strán o úmysloch a vôli prednášané v spore pred súdom (porov. v tomto zmysle rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 81/2011).
23. Z napadnutých rozsudkov je podľa odvolacieho súdu predovšetkým zrejmé, že súd prvej inštancie sa ustanovením § 266 Obch. zák. neriadil ani formálne, ale ani obsahovo. Celý výklad zmluvy súd prvej inštancie urobil v ods. 42 a 43, pričom podľa neho „vychádzal priamo zo znenia písomnej zmluvy“, z ktorej vyvodil, že „žalovaný sa mal... stať výlučným vlastníkom nehnuteľností“. Súd prvej inštancie však bližšie neobjasnil, akým výkladovým postupom dospel k záveru, že musí vychádzať „zo znenia“ písomnej zmluvy (keď zmluva o sprostredkovaní si ani nevyžaduje povinnú písomnú formu, porov. § 642 Obch. zák.). Súd prvej inštancie tu vzal za základ svojho rozhodnutia doslovné znenie zmluvy a celkom zjavne sa vôbec nepokúsil o zistenie vôle strán, ktorá je základom výkladu právnych úkonov nielen podľa § 266 Obch. zák., ale dokonca aj podľa súdom prvej inštancie citovaného § 35 ods. 2 Obč. zák. Súd prvej inštancie tým nerešpektoval nielen znenie ním samým citovaného ustanovenia, ale ani ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý zdôrazňuje, že vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii hrá zásadnú úlohu. Pritom je potrebné zohľadniť, autori zmluvy koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Preto právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Doslovný výklad textu zmluvy tak môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy (porov. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/07).
24. Odvolací súd preto na základe zisteného skutkového stavu sám pristúpil k výkladu obsahu zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013. Zo zisteného skutkového stavu je predovšetkým zrejmé, že návrh zmluvy pripravil a žalovanému predložil žalobca. Žalovaný bol teda stranou, ktorej bol prejav vôle adresovaný, a tak ho podľa § 266 ods. 1 a 2 Obch. zák. treba vykladať tak, ako by ho vykladala osoba v jej postavení. Zo zisteného skutkového stavu v tomto smere predovšetkým vyplýva, že medzi stranami prebiehali rokovania a že žalobca už pred uzavretím zmluvy vykonal „predbežný prieskum“ medzi vlastníkmi sporných pozemkov ohľadom ich záujmu predať svoje podiely. Zároveň zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že počas týchto rozhovorov dve vlastníčky prejavili, že žalovanému svoje podiely nepredajú. Žalovaný na to súhlasil s tým, že tieto vlastníčky nebude „riešiť“ žalobca, ale bude si ich riešiť sám žalovaný iným spôsobom. Z týchto okolností je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že tak žalobcovi, ako aj žalovanému bolo pri podpise zmluvy o sprostredkovaní jasné, že predmetom sprostredkovania môžu byť len podiely tých spoluvlastníkov, ktorí nevylúčili predaj žalovanému. Naopak, ani žalobca, ale ani žalovaný nemohli logicky vychádzať z toho, že by predmetom sprostredkovateľského výkonu žalobcu mali byť zvyšné dve spoluvlastníčky (F. a F.). Svedčí proti tomu tak rokovanie strán (počas ktorého sa vyjasnilo, že tieto dve spoluvlastníčky nemajú záujem predať), ako aj prejav žalovaného, že ich bude „riešiť“ sám, ako aj jeho následné správanie, keď ani pri podpise
zmluvy so siedmimi spoluvlastníkmi 7. októbra 2013 neprejavil nespokojnosť s tým, že nepodpisuje zmluvu so všetkými desiatimi, ani až do apríla 2014 nijako neprejavil nespokojnosť s tým, že žalobca nevyvíja činnosť vo vzťahu k týmto dvom spoluvlastníčkam. Svedčí o tom tiež to, že advokát JUDr. O. pripravil pre žalobcu len zmluvy týkajúce sa siedmich spoluvlastníkov, naopak, voči zvyšným trom pre neho (a pre žalovaného) pripravil len ponuky na využitie predkupného práva, resp. listiny o vzdaní sa týchto práv, nie zmluvy, a v emaile výslovne upozornil na to, že voči týmto vlastníkom bude potrebné podať žalobu na súd a upozornil na riziko, ktoré hrozí v stavebnom konaní v prípade nezískania podielov týchto dvoch. To podľa odvolacieho súdu takisto dosvedčuje, že aj žalovaný (ktorý s JUDr. O. takisto rokoval) v danom momente nemal žiadnu konkrétnu predstavu o nadobudnutí týchto dvoch podielov a že počítal potenciálne aj s rizikom, že sa mu tieto podiely nadobudnúť nepodarí. Okrem toho zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že podiely týchto dvoch spoluvlastníčok nadobudla spoločnosť Steep Hill s.r.o., ktorá vo vzťahu k žalobcovi nikdy nevyvinula žiadnu aktivitu (neoslovila ho so žiadosťou o sprostredkovanie, neuzavrela s ním zmluvu), len ho prizvala na podpísanie zmlúv. Konečne, o tom, že predmetom sprostredkovania žalobcu mali byť len podiely ôsmich spoluvlastníkov (t. j. nie podiely F. a F.), svedčí aj samotné znenie čl. I, v ktorej sa hovorí o komunikácii so „všetkými ôsmimi“ účastníkmi na LV. Hoci, ako už bolo uvedené, samotný text zmluvy nie je rozhodný pre jej výklad, i znenie tohto ustanovenia nasvedčuje tomu, aká bola skutočná vôľa strán pri jej podpise, teda že strany vychádzali z toho, že vlastníkov ochotných predať je celkovo len osem, nie desať, a len ich sa týka sprostredkovateľský výkon žalobcu.
25. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného proti takémuto výkladu. Predovšetkým, ako už bolo uvedené, pri výklade zmluvy je potrebné skúmať vôľu, ktorá existovala v čase uzavretia zmluvy. Od tejto vôle je potrebné odlišovať motív (pohnútku), s akým strana chce zmluvu uzavrieť, prípadne aj úmysel, s akými vstupuje do rokovaní. Práve v dôsledku prebiehajúcich rokovaní sa pôvodné úmysly strán môžu zmeniť. Môže sa ukázať, že pôvodný úmysel je nenaplniteľný alebo len ťažko dosiahnuteľný, takže strana sa dočasne uspokojí s niečím iným a na ten účel uzavrie určitú zmluvu. Potom je pre výklad takejto zmluvy rozhodný nie je pôvodný úmysel, ale taký úmysel, z akého môže protistrana vychádzať aj s ohľadom na obsah rokovaní. Odvolací súd nespochybňuje, že žalovaný v prerokúvanej veci mal pôvodne v úmysle nadobudnúť celý pozemok, teda všetkých 10 spoluvlastníckych podielov. Práve úvodné rokovania, ktoré medzi ním a spoluvlastníkmi sprostredkúval žalobca (ešte pred uzavretím zmluvy o sprostredkovaní) ukázali, že realizácia tohto zámeru je ťažšia než sa predpokladalo. Dôsledkom toho bolo, že ochotu predať podiely vyjadrilo len osem spoluvlastníkov. Žalovaný mal teda za daných okolností možnosť so žalobcom žiadnu zmluvu neuzavrieť, keďže ním zamýšľaný zámer (úmysel) kúpiť celý pozemok sa nejavil reálny. Žalovaný sa však rozhodol za okolností, aké sú podrobne opísané vyššie, uzavrieť so žalobcom zmluvu o sprostredkovaní na tie podiely, ktoré prichádzali do v danom okamihu do úvahy, pričom o spôsobe riešenia zvyšných dvoch podielov ešte nemal predstavu (ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu - emailu JUDr. O., mohlo ísť o vyporiadanie žalobou podľa § 142 Obč. zák., alebo inak, alebo pokúsiť sa stavať úplne bez ich vyporiadania). Za daných okolností ale potom žalovaný nemôže pri výklade zmluvy o sprostredkovaní na účely § 266 Obch. zák. vychádzať zo svojho „úmyslu“ pri začatí rokovaní o celej transakcii, keď medzičasom došlo k takejto zmene okolností, na základe ktorej žalobca nemohol usudzovať, že jeho záväzkom má byť sprostredkovanie kúpy aj tých dvoch podielov, ktorých vlastníci jasne vyjadrili neochotu ich predať. Ako správne podotkol žalobca, takémuto výkladu nenasvedčuje ani dohoda o plnomocenstve z 12. júla 2013, z ktorej obsahu nevyplýva žiaden záväzok žalobcu byť činný aj vo vzťahu k zvyšným dvom podielom, ale len zastupovať sedem ochotných spoluvlastníkov pri prípadnom využití predkupného práva (§ 140 Obč. zák.) zvyšných troch.
26. Z druhej strany ale nemožno akceptovať ani výklad žalobcu, že jeho úlohou bolo sprostredkovať len prevod podielov siedmich spoluvlastníkov a že prevod podielu H. Z. bol od počiatku nemožný z dôvodu, že jeho podiel bol zaťažený exekučným záložným právom zriadeným Mgr. Szabóovou, súdnou exekútorkou. Rovnako bol totiž exekučným záložným právom zaťažený aj podiel O. Z., ktorý sa napriek tomu stal účastníkom kúpnej zmluvy zo 7. októbra 2013, keďže sa zjavne podarilo dosiahnuť dohodu so súdnou exekútorkou JUDr. Kučerovou o tom, že toto záložné právo bude zrušené po vyplatení príslušnej časti kúpnej ceny. Žalobca nedokázal, že by v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní bol takýto postup absolútne nemožný vo vzťahu k podielu Ľ. Z.. predpokladom neplatnosť právneho úkonu pre nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 Obč. zák. je však buď absolútna faktická nemožnosť alebo právna nemožnosť (zákaz) predmetu právneho úkonu. V čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní z 9. júla 2013 však takéto okolnosti vo vzťahu k podielu Ľ. Z. neexistovali. Po nariadení exekučnej dražby 27. novembra 2013 však už Ľ. Z. právne nemohol so svojím podielom nijakým spôsobom
nakladať, v dôsledku čoho nebolo možné ani uzavrieť s ním kúpnu zmluvu o jeho predaji, pretože takáto kúpna zmluva nebola dovolená [§ 135 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ako aj judikát R 47/2009]. V dôsledku toho nebolo po vydaní dražobnej vyhlášky právne možné, aby žalobca sprostredkoval uzavretie kúpnej zmluvy s týmto spoluvlastníkom. Uzavretie takejto zmluvy pritom nebolo možné dosiahnuť ani účasťou na exekučnej dražbe, pretože na exekučnej dražbe nedochádza k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale ide o úradné konanie, pri ktorom sa vlastnícke právo nadobúda príklepom.
27. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že v dôsledku vydania dražobnej vyhlášky stratil žalobca možnosť sprostredkovať uzavretie kúpnej zmluvy a prevod vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 na pozemkoch na LV č. XXXX v k. ú. C. vo vlastníctve H. Z.. Z už uvedených dôvodov nemožno uvažovať ani o možnosti splniť ho pomocou inej osoby (exekútora) v zmysle § 352 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nemožnosť plnenia v tejto časť podľa § 575 ods. 1 a 3 prvej vety Obč. zák. mala za následok, že povinnosť žalobcu plniť záväzok zo zmluvy o sprostredkovaní z 9. júla 2013 v tomto rozsahu zanikla najneskôr 27. novembra 2013 (v čase nariadenia exekučnej dražby). Zánik časti záväzku pre nemožnosť plnenia nemá bez ďalšieho za následok zánik aj zvyšnej časti záväzku, nota bene časti, ktorá už bola splnená. Podľa ustanovenia § 352 ods. 3 Obch. zák. (ktorý je lex specialis voči § 575 ods. 3 druhej vete Obč. zák.) vzniká veriteľovi len právo odstúpiť od zmluvy ohľadom (zvyšnej) časti záväzku, t. j. ohľadom tej časti, ktorá sa nestala nemožnou, ak táto časť stráca pre veriteľa hospodársky význam bez poskytnutia plnenia, ktoré sa stalo nemožným. V prerokúvanej veci to znamenalo, že žalovaný mohol po 27. novembri 2013 odstúpiť od zmluvy o sprostredkovaní, ak sprostredkovanie kúpy podielov len siedmich spoluvlastníkov (t. j. bez Ľ. Z.) stratilo pre žalovaného hospodársky význam. Žalovaný však v prerokúvanej veci ani netvrdil, že by od zvyšku zmluvy odstúpil; okrem toho však podľa odvolacieho súdu nemožno hovoriť o tom, že by nadobudnutie podielov bez podielu Ľ. Z. nemalo pre žalovaného hospodársky význam. Žalovaný totiž v momente nariadenia exekučnej dražby mal záujem nadobudnúť práve aj tento podiel, preto sa na dražbe zúčastnil, a jeho postavenie väčšinového spoluvlastníka daných pozemkov (ktoré nadobudol práve vďaka tomu, že kúpil podiely siedmich spoluvlastníkov) mu umožnilo dostaviť sa na dražbu a využiť tam svoje zákonné predkupné právo (§ 140 Obč. zák.). Podľa odvolacieho súdu tak v danom okamihu nebolo možné bezpečne uzavrieť, že sprostredkovanie kúpy podielov len od siedmich spoluvlastníkov nemá pre žalovaného hospodársky význam v zmysle § 352 ods. 3 Obch. zák.
28. Zo všetkých uvedených dôvodov tak treba dospieť k záveru, že záväzok žalobcu z čl. I zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013 (tak ako bol jej obsah vyložený v predošlých odsekoch tohto rozsudku) spočíval len v sprostredkovaní nadobudnutia spoluvlastníckych podielov na pozemkoch na LV č. XXXX a XXXX v k. ú. C. od spoluvlastníkov J. O., K. G., A. R., E. N., R. Z., Ľ. Z., M. Z. a Ľ. Z.. Povinnosťou žalobcu tak v zmysle § 642 Obch. zák. bolo vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný ma príležitosť uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorou nadobudne tieto podiely. Podľa § 644 Obch. zák. v spojení s čl. II ods. 1 tejto zmluvy tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na celú províziu (450+2550=) 3.000 € pri „odovzdaní“ kúpnych zmlúv s týmito spoluvlastníkmi „na kataster“, t. j. pri podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva k týmto podielom v prospech žalovaného na príslušný orgán katastra nehnuteľností. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca tento sprostredkovateľský záväzok splnil tak, že 7. októbra 2013 došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalovaným a spoluvlastníkmi J. O., K. G., A. R., E. N., R. Z., Ľ. Z. a M. Z.. Naopak, nedošlo k uzavretiu takejto zmluvy medzi žalovaným a Ľ. Z., čo znamená, že žalobca svoj záväzok vo vzťahu k nemu nesplnil a v zmysle § 644 Obch. zák. v spojení s čl. II ods. 1 zmluvy o sprostredkovaní mu ešte nárok na províziu nevznikol. Zároveň však najneskôr 27. novembra 2013 jeho záväzok v tejto časti zanikol v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 a 3 prvej vety Obč. zák. v spojení s § 352 ods. 3 Obch. zák., keď na zánik zvyšnej (už splnenej a nie nemožnej) časti záväzku neboli splnené zákonné podmienky.
29. Podľa § 354 Obch. zák. pri zániku časti záväzku pre nemožnosť jej plnenia nastávajú obdobne účinky uvedené v § 351 Obch. zák. To znamená, že nemožnosťou plnenia zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy, a strana, ktorej už poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti. V prípade čiastočnej nemožnosti plnenia (podobne ako v prípade čiastočného odstúpenia od zmluvy podľa § 347 ods. 1 Obch. zák.) treba však toto ustanovenie vykladať s ohľadom na účel, ktoré sleduje, a tým je zánik len tých práv a povinností zo zmluvy, ktoré sú nemožnosťou plnenia alebo odstúpením dotknuté. Ak by sa ustanovenie § 351 Obch. zák. malo aplikovať doslovne (teda mali by zanikať všetky práva povinnosti zo zmluvy, teda aj tá časť záväzku, ktorej sa odstúpenie alebo nemožnosť netýka), strácala by zmysel úprava § 347 ods.
3 alebo § 352 ods. 3 Obch. zák., pretože by v takom prípade nebolo potrebné riešiť právo odstúpiť od už splnenej časti záväzku. Odstúpením od časti záväzku by sa totiž podľa § 351 Obch. zák. mala zrušovať celá zmluva, teda vrátane časti splnenej; to isté by muselo logicky platiť aj pre čiastočnú nemožnosť plnenia na základe § 354 Obch. zák. Práve existencia § 347 ods. 3 a § 352 ods. 3 Obch. zák. však svedčí o tom, že ustanovenie § 351 Obch. zák. je zásadne potrebné aplikovať len v rozsahu tých práv a povinností, ktorého sa odstúpenie alebo čiastočná nemožnosť plnenia týka; zvyšku zmluvy sa bude týkať len vtedy, ak v súlade s § 347 ods. 3 alebo § 352 ods. 3 Obch. zák. dôjde k jej zániku.
30. Z uvedeného výkladu potom pre prerokúvanú vec vyplýva, že zánikom záväzku žalobcu len v časti sprostredkovania uzavretia kúpnej zmluvy s Ľ. Z. zanikajú podľa § 351 v spojení s § 354 Obch. zák. práva a povinnosti strán sprostredkovateľskej zmluvy len v rozsahu, ktorý zodpovedá tejto časti záväzku. To znamená, že na jednej strane zaniká záväzok žalobcu sprostredkovať uzavretie kúpnej zmluvy s týmto spoluvlastníkom (a právo žalovaného na toto sprostredkovanie), na druhej strane zaniká povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi zodpovedajúcu časť provízie (a právo žalobcu na túto províziu). Rovnako treba toto ustanovenie použiť aj na práva a povinnosti z čl. II ods. 3 zmluvy o sprostredkovaní a uzavrieť, že zánikom časti záväzku žalobcu pre nemožnosť plnenia nie je možné považovať obchod v tomto rozsahu za nedokončený, takže to nemôže mať za následok nárok žalovaného na vrátenie preddavku (zálohy). Obchodný zákonník ani zmluva však pre tento prípad neupravujú výslovne, ako určiť pomerný rozsah, v akom práva a povinností v tomto prípade zanikajú. Podľa odvolacieho súdu tak v tomto prípade treba riešenie vyvodiť zo zmyslu a účelu ustanovení § 347 ods. 3 a § 352 ods. 3 Obch. zák.
31. Obe citované ustanovenie pri vymedzovaní rozsahu oprávnenia veriteľa odstúpiť od splnenej časti záväzku vychádzajú z vymedzenia jeho „hospodárskeho významu“ pre veriteľa. Vždy je teda potrebné posudzovať, či splnená časť záväzku má pre veriteľa hospodársky význam v porovnaní s celým záväzkom. Tento hospodársky význam určuje mieru použiteľnosti splnenej časti záväzku pre veriteľa. Určuje, aký je pomer významu splnenej časti záväzku k celému záväzku, akú výhodu tým veriteľ získava a či táto výhoda je zmysluplná. Podľa odvolacieho súdu potom tomuto pomeru výhody či použiteľnosti má zodpovedať aj pomer záväzkov, ktoré z tejto použiteľnej časti pre veriteľa plnú voči dlžníkovi. Možno vychádzať zo všeobecného predpokladu, že určitá časť záväzku (plnenia) má hospodársky význam pre veriteľa (okrem iného) len za predpokladu, že jeho vlastné záväzky voči dlžníkovi budú pomerne zodpovedať tejto časti záväzku. Ešte viac možno predpokladať, že aby veriteľ vôbec mohol uvažovať o hospodárskom význame časti prijatého plnenia, nesmie s ním zostať spojená celkom zjavne neprimeraná časť jeho vlastných záväzkov voči dlžníkovi. Konkrétne určenie tohto pomeru je však vecou uváženia konkrétnych okolností prípadu, najmä povahy a obsahu plnenia, účelu, na ktorý sa plnenie získava, jeho významu vyjadreného v zmluve a pod.
32. Odvolací súd v prerokúvanej veci vyšiel z toho, že obsahom zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv bolo sprostredkovať pre žalovaného nadobudnutie celkovo ôsmich podielov na štyroch pozemkoch. Konečným cieľom a snahou žalobcu bolo pritom získať tieto pozemky do vlastníctva v celej ich výmere, keďže na nich plánoval výstavbu svojej haly. Podľa odvolacieho súdu tak v prerokúvanej veci treba pri posudzovaní hospodárskeho významu sprostredkovania len časti podielov vychádzať predovšetkým z toho, akú veľkú časť záujmových pozemkov (vyjadrenú v podieloch) tým žalovaný získaval. Nemožno podľa odvolacieho súdu vychádzať mechanicky z počtu spoluvlastníckych podielov, pretože tento ukazovateľ nevyjadruje reálny význam každého jedného podielu pri nadobúdaní pozemku ako celku. Podľa odvolacieho súdu je nepochybne rozdiel medzi podielom napr. 1/100 a podielom 1/2, s ktorým je spojený nepomerne väčší vplyv na rozhodovanie o pozemku ako celku (porov. napr. väčšinové rozhodovanie spoluvlastníkov podľa § 139 Obč. zák. či mieru možnosti využitia predkupného práva v zmysle § 140 Obč. zák.). Posudzovanie hospodárskeho významu sprostredkovania časti podielov „podľa hláv“, t. j. podľa počtu sprostredkovaných spoluvlastníkov z celkového počtu osem, by práve nezohľadňovalo tento dôležitý aspekt, ktorý je podstatný pri posudzovaní hospodárskej využiteľnosti tohto podielu.
32. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal teda sprostredkovať pre žalovaného kúpu ôsmich spoluvlastníckych podielov na štyroch pozemkoch. Pre posúdenie ich vzájomného vzťahu nemožno zasa vyjsť len z hodnoty zlomkov jednotlivých podielov, ale je potrebné ich vzájomne vážiť podľa výmery jednotlivých pozemkov. Opäť treba vychádzať z toho, že hospodársky zmysluplnejším je podiel na pozemku väčšej výmery než pozemku menšej výmery, a preto mu treba prideliť aj
zodpovedajúcu vyššiu váhu. Konkrétne v prerokúvanej veci boli podiely spoluvlastníkov, ktoré mal žalobca sprostredkovať takéto:
- LV č. XXXX - pozemky o výmere 716 a 2.467, spolu teda 3.183 m2, podiely: J. O. 1/6, K. G. 1/36, A. R. 1/12, E. N. 1/6, R. Z. 1/36, Ľ. Z. 1/36, M. Z. 1/12 a Ľ. Z. 1/12, spolu teda 24/36, t. j. 2/3 z celkovo 3.183 m2, teda podiely, ktorým zodpovedala výmera (2/3 x 3183 =) 2.122 m2,
- LV č. XXXX - pozemky o výmere 614 a 346, spolu teda 960 m2, podiely: J. O. 1/3 a M. Z. 1/3, spolu teda 2/3 z celkovo 960 m2, teda podiely, ktorým zodpovedala výmera (2/3 x 960 =) 640 m2. Celkovo mal žalobca sprostredkovať kúpu podielov, ktorým zodpovedala výmera (2122+640=) 2.762 m2. Žalobcovi sa podarilo sprostredkovať uzavretie zmlúv ohľadom všetkých podielov, okrem podielu Ľ. Z. (vo vzťahu ku ktorému záväzok zanikol), teda podarilo sa mu sprostredkovať 21/36 z pozemkov na LV č. XXXX, teda podiely, ktorým zodpovedala výmera z nich 1.856,75 m2. Z pozemkov na LV č. XXXX sa mu podarilo sprostredkovať celú výmeru, aký sprostredkovať mal, teda 640 m2. Celkovo tak žalobca sprostredkoval (1856,75+640=) 2.496,75 m2. V porovnaní s výmerou, ktorá zodpovedala pôvodne dohodnutým podielom (2.762 m2) tak rozsah sprostredkovaného a splneného záväzku predstavoval (2496,75/2762=) 90,4 %. Naopak, rozsah, v akom záväzok žalobcu zanikol, predstavuje 9,6 %.
33. Na základe uvedeného tak odvolací súd uzatvára, že zánikom záväzku žalobcu zo zmluvy o sprostredkovaní prevodu vlastníckych práv z 9. júla 2013 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu Ľ. Starého 1/12 na pozemkoch na LV č. XXXX zanikli v tomto rozsahu podľa § 351 v spojení s § 354 a § 352 ods. 3 Obch. zák. a § 575 ods. 1 a 3 prvej vety Obč. zák. práva a povinnosti oboch strán z uvedenej zmluvy. Pretože tento podiel mal v pomere k celku hospodársky význam približne 10 %, treba v tomto rozsahu považovať za zaniknutý aj záväzok žalovaného na zaplatenie provízie podľa čl. II zmluvy a § 644 Obch. zák., teda v rozsahu 300 €. Pretože vo zvyšnom rozsahu však záväzok žalobcu bol splnený, teda žalobca sprostredkoval žalovanému kúpu všetkých ostatných spoluvlastníckych podielov, ktoré podľa zmluvy (ako ju odvolací súd vyložil) sprostredkovať mal, vznikol mu nárok na províziu vo zvyšnom rozsahu 2.700 € tým, že sprostredkovaná kúpna zmluva zo 7. októbra 2013 týkajúca sa zvyšných siedmich podielov bola predložená na vklad do katastra nehnuteľností. Z opačnej strany zasa zánik uvedenej časti záväzku znamená, že túto časť záväzku nemožno považovať za súčasť obchodu, takže žalobca jeho nesplnením neporušil ustanovenie čl. II ods. 3 zmluvy. Žalovanému tak nevznikol nárok na vrátenie zaplatenej zálohy na províziu v sume 450 €.
34. Dôsledkom toho potom je, že žalobca má popri už prijatých 450 € nárok na doplatenie provízie do celkovej sumy 2.700 €, teda má nárok na doplatenie 2.250 €. Podľa čl. II ods. 1 zmluvy mu tento nárok vznikal pri predložení kúpnych zmlúv na kataster, čo sa v prerokúvanej veci stalo 9. októbra 2013. V tomto čase však nesporne nebol splnený celý sprostredkovateľský záväzok, pretože nebola uzavretá kúpna zmluva týkajúca sa podielu Ľ. Z., pričom v tomto čase ešte nemožnosť plnenia nebola zistená. V dôsledku toho tak nemohlo dôjsť v tomto okamihu k vzniku nároku žalobcu na províziu v zmysle § 644 Obch. zák. a čl. II ods. 1 zmluvy. K zániku časti záväzku žalobcu pre nemožnosť plnenia došlo až 27. novembra 2013, v dôsledku čoho sa od tohto okamihu jeho záväzok obmedzil len na zvyšnú časť, ktorá už bola splnená. Pretože však podľa odvolacieho súdu nie je možné spätne aplikovať čl. II ods. 2 zmluvy o splatnosti provízie, treba vychádzať z toho, že splatnosť provízie v prerokúvanej veci mohla nastať podľa § 340 ods. 2 Obch. zák. po doručení výzvy žalobcu žalovanému na plnenie. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie listom z 8. júla 2014, ktorý bol žalovanému doručený 10. júla 2014. Podľa odvolacieho súdu treba za lehotu bez zbytočného odkladu v zmysle § 340 ods. 2 Obch. zák. považovať lehotu troch dní, ktorá je aj štandardnou paričnou lehotou podľa C. s. p. Žalovaný tak bol povinný zvyšok provízie doplatiť najneskôr 14. júla 2014 (pondelok, § 122 ods. 3 Obč. zák.). Najneskôr od 15. júla 2014 sa tak žalovaný dostal do omeškania v zmysle § 365 ods. 1 Obch. zák., keďže v prerokúvanej veci nebolo vôbec preukázané zaslanie dokladu, od ktorého by sa inak malo počítať omeškanie v zmysle § 365 ods. 2 Obch. zák. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. v spojení s § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. tak žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania vo výške základnej sadzby ECB + 9 %. Pretože základná sadzba ECB k 15. júlu 2014 predstavovala 0,15 %, má žalobca nárok na úroky z omeškania 9,15 %.
35. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že žalobcovi patrí nárok na doplatenie zvyšku provízie 2.250 € s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 15. júla 2014. Súd prvej inštancie preto nerozhodol správne, keď žalobu žalobcu v tejto časti zamietol, v dôsledku čoho odvolací súd postupom podľa § 388 C. s. p. jeho vecne nesprávny rozsudok v tejto časti zmenil a žalobe v tomto rozsahu vyhovel (výrok I). Naopak, vo zvyšnej časti istiny (300 €) a úrokov z omeškania súd prvej inštancie správne zamietol žalobu, preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho vecne správny rozsudok potvrdil (výrok
II.). Rovnako tak treba uzavrieť, že žalovanému nevznikol nárok na vrátenie zaplateného preddavku na províziu 450 €, keďže žalobcov nárok na províziu podľa zmluvy vznikol, preddavok sa na ňu započítal a neodpadol tak právny dôvod, kvôli ktorému žalobca tento preddavok prijal. Súd prvej inštancie tak nerozhodol správne, ak vzájomnej žalobe žalovaného na vrátenie preddavku vyhovel, preto odvolací súd podľa § 388 C. s. p. jeho vecne nesprávny dopĺňací rozsudok zmenil a vzájomnú žalobu zamietol (výrok III).
36. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Odvolací súd vyšiel z toho, že predmetom konania tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného bola suma 3.000 € (žalobca si chcel ponechať 450 a doplatiť 2.550, žalovaný si naopak chcel ponechať 2.550 a chcel vrátiť 450). Žalobca bol úspešný čo do sumy 450 € (vzájomnej žaloby) a čo do sumy 2.250 € (časť žaloby), teda celkovo do sumy 2.700 €. Vzhľadom na to odvolací súd podľa § 255 ods. 2 C. s. p. priznal prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu (2700 : 300, t. j. 90 : 10 =) 80 % trov celého konania voči prevažne neúspešnému žalovanému (výrok IV).
37. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.