Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-197-2018.pdf
PDF · 140.52 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/197/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcov: 1/ M. Q., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX, 2/ Y. X., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XXX, 3/ O. W., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 4/ Ing. U. C., PhD., bytom U. X, W., 5/ W. X., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX, 6/ Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, 7/ U. O., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 8/ U. F., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 9/ Q. P., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 10/ N. X., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX, 11/ U. M., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 12/ E. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, 13/ P. I., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXX, 14/ Dr. U. W., nar. X.X.XXXX, bytom Q. XXXX, všetci zastúpení U. Q., bytom XXX XX M. XXX, proti žalovanému: N. F., O. M. X. XX B, M. XXX XX, Izrael, právne zastúpený JUDr. Branislavom Bognerom, advokátom, so sídlom Vajanského 8, Trenčín, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 13. februára 2018, č.k. 8C/202/2016-291, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby žalobcu v 14. rade, rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 13. februára 2018, č.k. 8C/202/2016-291 v časti týkajúcej sa tohto žalobcu r u š í a konanie z a s t a v u j e .
II. Žalovaný má voči žalobcovi v 14. rade nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
III. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému priznal voči žalobcom právo na náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 332, 333, 338 a 340 Všeobecného zákonníka občianskeho, § 150 od. 1 zákona č. 198/1941 Z.z. o právnom postavení židov, ustanoveniami zákonov č. 128/1946 a č. 79/1948 Z.z., vecne súd dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal zistené, že predmetom sporu sú nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke 1238 pre katastrálne územie O. /teraz M./, jedná sa o poľnohospodárske nehnuteľnosti, ktoré boli právnemu predchodcovi žalovaného, a to G. X. a jej deťom B. a S. odňaté podľa tzv. Židovského kódexu, ktorým bolo vládne nariadenie 198/1941 Sb. z., na základe ktorého vlastníkom nehnuteľností sa stal Slovenský štát. Štátny pozemkový úrad s touto nehnuteľnosťou nakladal, vyhotovil zoznam nadobúdateľov, ktorým hodlal nehnuteľnosti odpredať a za tým účelom nechal vyhotoviť Ing. F. D. geometrický plán, č. 98/1944 zo dňa 14.8.1944, týkajúci sa parciel č. 2177, 625 - 627, 631/1, 631/4, 1541, 2166 - 2174, 2175 a 2176. Časť kúpnej ceny právni predchodcovia žalobcov zaplatili a vstúpili do užívania nehnuteľností podľa vyššie uvedeného geometrického plánu, k uzatvoreniu kúpnej zmluvy ale nedošlo. Ako to vyplýva z pozemno-knižnej vložky č. 1238 pre kat. územie O., nie je zaznamenaný
vklad vlastníctva v prospech Slovenskej republiky /Slovenského štátu/, nebol učinený vklad vlastníctva v prospech právnych predchodcov žalobcov. Rodina H. sa vrátila z koncentračného tábora a po II. svetovej vojne im boli pozemky vrátené. Ako vyplýva z potvrdenia Miestneho národného výboru v O. zo dňa 8.6.1948, na týchto pozemkoch hospodáril S. H.. Časť týchto vrátených pozemkov G. X., predtým H., odpredala v rokoch 1948-1949. Menovaná zomrela dňa XX.X.XXXX a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre zo dňa 21.10.1993 č. 5299/93 bolo dedičstvo po nej vyporiadané tak, že celý majetok rovnakým dielom nadobudli jej deti B. F., rod. H. a S. H.. Po prijatí transformačného zákona č. 42/1992 zb. Jednotné roľnícke družstvo - Pokrok v Sládečkoviach oznámilo, že rozhodnutím predstavenstva družstva zo dňa 22.5.1992 na celú výmeru pôdy sa neprihlásili oprávnené osoby a preto S. H. bol sám pojatý do zoznamu oprávnených osôb. Oprávnenými osobami boli iba vlastníci pôdy, pokiaľ sa písomne prihlásili v družstve do 3 mesiacov od účinnosti tohto zákona a súčasne preukázali, že ich majetok družstvo prevzalo. Darovacou zmluvou zo dňa 10.11.2009 B. F. všetky nehnuteľnosti, ktorých bola vlastníčkou, darovala svojmu synovi N. F., bytom O. M. X. XXB, M., štát Izrael.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v otázke vydržania je na danú vec nutné aplikovať predpisy, platné na Slovensku v čase, keď sa právni predchodcovia žalobcov mali ujať dražby. Dražbu je nutné chápať ako faktickú moc nad vecou s vôľou vec držať pre seba ako svoju. V roku 1944 na Slovensku platilo uhorské obyčajové právo. Nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti upravoval § 332, 333, 338 a 340 Všeobecného zákonníka občianskeho. Podľa vtedy platnej právnej úpravy možno právo nabývať a práv pozbývať pozemnoknižným vkladom. Vklad, ktorým sa právo nabýva, je spravidla len vtedy prípustný, ak predloží strana oň žiadajúcu pôvodnú listinu o právnom úkone, na ktorom sa nabývanie práva zakladá (pri nabývaní vlastníctva napríklad kúpnopredajnú alebo zámennú zmluvu). Vklad musí povoliť osoba, proti ktorej sa nabývanie nového práva deje, vkladné povolenie musí byť dané u nabývania práva vlastníctva doterajším vlastníkom. Postup pri pozemnoknižných vkladoch bol upravený zákonom č. 90/1923 Sb. , podľa ktorého vklad do pozemkových kníh možno povoliť len na základe verejných listín alebo na základe takých súkromných listín, na ktorých sú overené podpisy alebo znamenia ruky osôb, ktorých právo má byť prevedené, obmedzené, zaťažené alebo zrušené, alebo ktoré sú schválené prejavom niektorého štátneho, zemského alebo okresného úradu, ktorý je podľa predpisov povolaný bdieť nad záujmami týchto osôb. Vlastníkom nehnuteľnosti do pozemkovej knihy zapísanej, spravidla môže byť len ten, kto je v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Vlastníctvo takejto nehnuteľnosti možno kedy len tak nadobudnúť od dosavadného vlastníka prevodom, že toho, na koho má byť nehnuteľnosť prevedená, vpíšu do pozemkovej knihy za vlastníka. Vlastníctvo na nehnuteľnosť možno nadobudnúť aj mimo pozemkovej knihy a to buď na základe dedenia alebo na základe vydržania. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má držbe. Nevydrží nehnuteľnosť ten, kto je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť. Kto nehnuteľnosť vydržal, môže počať spor proti pozemnoknižnému majiteľovi a to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Vpísanie skutočného držiteľa za vlastníka do pozemkovej knihy je možné, jesli sám držiteľ dokáže listinou pochádzajúcou od posledného pozemnoknižného vlastníka ačkoli nespôsobilom k pozemnoknižnému vpisu, že vlastník nehnuteľnosť na neho previedol, a vysvedčením miestneho úradu osvedčí, že je v skutočnej držbe nehnuteľnosti.
4. Súd dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko z obsahu pozemnoknižnej vložky č. 1238 pre kat. úz. O. bolo preukázané, že na základe Židovského kódexu - vládneho nariadenia č. 198/1941 Sb. z. nedošlo k vkladu - intabulácii vlastníctva v prospech Slovenskej republiky a keďže na základe zákonných ustanovení vtedy platného práva k nadobudnutiu vlastníctva dochádza vkladom do pozemkovej knihy a mimo pozemkovej knihy dochádza k nadobudnutiu vlastníctva dedičstvom alebo vydržaním, možno konštatovať, že Slovenský štát nenadobudol vlastníctvo nehnuteľností právneho predchodcu žalovaného a preto ani nemohol s týmito pozemkami nakladať - dať ich do užívania právnym predchodcom žalobcov a títo nemohli vstúpiť do držby pozemkov, nakoľko do držby mohli vstúpiť len so súhlasom vlastníka, ktorým však bol právny predchodca žalovaného, a ten k takémuto niečomu súhlas nedal. Žalobcovia okrem toho nemôžu byť v dobrej viere o tom, že ich právni predchodcovia vlastnili pozemky vzhľadom na to, že im nevznikla dobrá viera v držbu pozemkov, nakoľko už zákonom č. 128/1946 Sb. boli všetky majetkové prevody na základe Židovského kódexu vyhlásené za neplatné. O nedostatku dobromyseľnosti v ich držbe svedčí aj potvrdenie Miestneho národného výboru O., z ktorého vyplýva, že hospodárstvo G. X. a jej detí B. a S. je riadne obrábané a hospodári na ňom sám majiteľ S. H.. Vlastníctvo žalovaného ku všetkým nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. úz. M. je osvedčené zápisom v evidencii nehnuteľností a tiež nepretržitou líniou vlastníctva jeho právnych predchodcov. O
trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku a priznal plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.
5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 14/. Poukázali na to, že ich právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo vytýčeným geometrickým plánom č. 98/1944 na základe kúpnej zmluvy s vtedajším vlastníkom Slovenským štátom, ktorú skutočnosť potvrdzujú: listina č. 7010/44-II zo dňa 27.11.1944, listina č. 7387/44-II zo dňa 27.11.1944, listina č. 7339/44-II zo dňa 27.11.1944, listina č. 7338/44-II zo dňa 27.11.1944, listina č. 7387/44-II zo dňa 27.11.1944, tiež geometrický plán č. 98/1944 Ing. F. D. a kúpna zmluva „Konečný soznam nadobúdateľov bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území O.“ - spoločná kúpna zmluva 112- tich kupcov, ktorá bola v roku 1944 uzatvorená, a z ktorej je možné zistiť meno kupujúceho, číslo parcely, výmeru, kultúru, cenu a dátum zaplatenia výšky sumy v korunách a cena za cestu, a tieto skutočnosti potvrdzujú aj platobné rozkazy z prenášky vlastníckeho práva z roku 1945 (platobný rozkaz č. 1380/1945, potvrdenka poštového úradu Pata na sumu 1.316,60 Ks vložené P. C. dňa 26.3.1945), takže je preukázaná ich dobromyseľnosť. Odvolatelia poukazujú na viaceré rozpory v zisteniach súdu, ktorý uvádza, že predmetom sporu sú nehnuteľnosti zapísané v PK vložke 1238 pre katastrálne územie O. (teraz M.) a ďalšie nezrovnalosti. Rodina H. pozemky nemala vrátené ani nemohla mať, nakoľko si nárok na vrátenie v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. u povinnej osoby v lehote troch rokov neuplatnila. Takéto rozhodnutie o vrátení márne žiadali žalobcovia od žalovaného predložiť. Potvrdenie MNV z 8.6.1948 je tiež v rozpore so zápisom v PK vložke 1238, kde sa pod por. č. 4 zapísalo „došlo 7. júna 1948 č.d. 1694-Podľa výmeru ONV v Šali zo dňa 26. mája 1948 č.j. 11294/48 poznamenáva sa uvalenie národnej správy“. Uvalenie národnej správy znemožnilo disponovať s parcelami vo vložke 1238, ale súd tento dôkaz vôbec nehodnotil. Ďalej odvolatelia uviedli, že S. H., nar. XX.X.XXXX mal po návrate z koncentračného tábora v roku 1944 - 1945 mal 14 resp. 15 rokov, čiže bol neplnoletý, pričom po návrate sa udáva adresa trvalého bývania A.. Skutočnosť, že tieto pozemky rodiny H. boli a sú riadne obrábané, ako uvádza potvrdenie MNV v O. dňa 08.06.1948, táto skutočnosť je pravdivá až na to, že obrábané sú kupcami - vlastníkmi a nie S. H. a súd mal užívanie týchto pozemkov od roku 1944 potvrdené 27 svedeckými výpoveďami s overenými podpismi od občanov M. v konaní č. 5C/117/2008, ktorým spisom súd podľa jeho vlastného vyjadrenia vykonal tiež dokazovanie. Svedecké výpovede od občanov M. v počte 14 v roku 2012 boli zaslané aj ku konaniu 8C/202/2016 a to dňa 23.8.2016 a zároveň boli zaslané aj vyjadrenia B. F., B. H., V. H. a D. D. a boli tiež doručené dôkazy v počte 75 zaslané a rozpísané v podaní z 28.7.2008 aj ku konaniu 5C/117/2008. Odvolatelia poukazujú na podanie rodiny H. zo 17.1.2012 v posledne menovanom konaní, ktoré vyjadrenia však vyvrátili žalobcovi písomným podaním zo dňa 20.03.2012, v ktorom uviedli, že takéto pozemky, kde už štát prestal byť vlastníkom z titulu prevodu na inú osobu predajom, nedovoľuje vydať oprávnenej osobe ani jeden reštitučný zákon a nebolo to možné ani po zrušení nariadenia č. 198/1941 Sb. zákonom č. 128/1946. Toto platilo iba na pozemky, ktoré zostali vo vlastníctve štátu, čo dokazujú aj už vydané súdne rozhodnutia - OS v Šali nepriznal reštitučný nárok (uplatnený rodinou H. ) voči prídelcovi U. W. a v ďalšom konaní taktiež priznal vlastníctvo obci M. a nie rodine H.. Podobne v konaní 14C/16/92 OS Nitra zamietol návrh S. H. na priznanie vlastníctva voči prídelcovi S. C.. Zároveň výpoveďami mnohých svedkov bolo potvrdené, že táto rodina v uvedenom katastri vlastnila pozemky približne 250 hektárov aj s kaštieľom, avšak nikdy tu nebývali a občania ich preto ani nepoznajú a o ich pozemky sa staral správca. Odvolatelia poukazujú tiež na obsah výpovede N. X. zo dňa 7.7.2012, ktorý od svojich šiestich rokov na tieto pozemky chodil a až do odovzdania pozemkov do družstva spolu s rodičmi na nich hospodáril. Rodina H. v M. nebývala. Poukazujú tiež na čestné vyhlásenie Q. W. zo dňa 6.6.2012, ktorý rovnako uviedol, že v rokoch 1944 jeho rodičia odkúpili od štátu pôdu, ktorú užívali, až kým ju nevzali do družstva v roku 1957 a z tejto platili dane aj dodávkové povinnosti a keď sa v roku 1991, 1992 začali uzatvárať nájomné zmluvy a družstvo bolo povinné im platiť nájom, stalo sa, že im neuznali doklady, keďže ich neuznávali za vlastníkov. Ďalej odvolatelia poukazujú na čestné vyhlásenia U. a H. F., ktorí rovnako uvádzali, že pôdu užívali až do vzniku JRD a to bezodplatne, keďže družstvo neuznávalo ich vlastníctvo, nakoľko pozemky sú stále vedené na pôvodných vlastníkov. K bodu 11 na strane 3 napadnutého rozsudku odvolatelia poukazujú na obsah zápisnice obecného úradu M. zo dňa 5. septembra 1946, podľa ktorej predseda obce požiadal U. W., vedúceho úradníka MNV, aby zreferoval čo delegácia vykonala v Bratislave na Obchodnej komore a Štátnom pozemkovom úrade a v akom smere jednala ohľadom záležitostí kúpy pozemkov a majera vedeného v pozemkovom vlastníctve obce O., uvádza sa tam okrem iného „poneváč tento majetok G. X. je nad 50 hektárov a bol Slovenským štátom pozemkovým úradom rozparcelovaný dosavadná majiteľka ho nedostane, nám aby majer obci predala Roľnícka komora v Bratislave... Uvádza sa tam tiež, že „teraz však od dvoch rokov sa o tieto budovy nikto nestará“ a napriek tomu okresný súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil správanie žalobcov
ako nedobromyseľných. Žalobcovia v žalobnom návrhu ako dôkaz na potvrdenie dobromyseľnosti a platného nadobudnutia odkúpených pozemkov plnenia lehoty na vydržanie poukazujú na prechodné ustanovenia zákona č. 141/1950 Zb. o trvaní 10 rokov, nakoľko právni predchodcovia žalobcov vstúpili do oprávnenej držby v roku 1944, ktorá bola prerušená zákonom 128/1946 na tri roky, ale po rozhodnutiach súdov, ktorými si rodina H. uplatnila nárok na tieto pozemky, opretý o zákon 128/1946 Zb. a po zamietnutí ich nárokov v rokoch 1947 až 1949 začala pre právnych predchodcov žalobcov plynúť prerušená vydržacia doba ďalej a skončila v roku 1957, kedy došlo u nich k vydržaniu pozemkov. Na potvrdenie toho predložili rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.3.2014 č.k. 19Co 729/2013-453, ktorým súd priznal takéto odkúpené pozemky do vlastníctva kupcov a potvrdil, že pozemky právnych predchodcov patria do dedičstva po nebohých. Poukazujú aj na rozsudok OS Galanta 17C 6/2008-96, ktorým bol potvrdený nárok Ing. U. Q. na odkúpené pozemky v roku 1944 jeho rodičmi, tiež rozsudok OS Nitra č.k. 14C/16/92-42 ktorým bol zamietnutý nárok S. H. na parcelu z vložky 1238 z dôvodu, že si neuplatnil nárok v zmysle žiadnych reštitučných zákonov. Ďalej odvolatelia poukazujú na rozsudok OS Nitra č.k. 16C 233/94-176 v právnej veci žalobkyne P. W. proti S. H., ktorým bolo žalobkyni priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti v katastrálnom území M. podľa geometrického plánu zo dňa 12.7.1997 a tiež na rozsudok OS Nitra č.k. 108/94-160 v právnej veci žalobcu Obec Hájske a ONV v Šali proti žalovaným B. F. a S. H., ktorým súd určil, že vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území O. vedené na tam označených parcelách je Slovenská republika. Tiež poukazujú na uznesenie KS Nitra č.k. 5Co 333/98-180, uznesenie KS Bratislava sp.zn. 15Co 106/96-131, doplňujúce podanie k č.k. 8C/202/2016 zo dňa 12.02.2018, v ktorom podaní sa žalobcovia vyjadrovali k dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945, o ktorý sa opieral v posudzovaní ich návrhov v žalobe sudca konajúci pred súdom prvej inštancie, tento dekrét sa však vôbec netýkal odňatého majetku osobám židovského pôvodu a preto sa nedá aplikovať na nároky uplatnené v predmetnej žalobe. Odvolatelia apelujú na skutočnosť, že rodina H. mala možnosť v zmysle zákona 128/1946 v lehote troch rokov si nárok v reštitučnom konaní uplatniť u povinnej osoby príslušného Fondu národnej obnovy Štátneho pozemkového úradu, čo však neurobili, preto platí odobratie ich majetku štátom trvale. Poukázali na to, že súd neakceptoval návrhy žalobcov na dokazovanie vo veci reštitučných nárokov žalovaných a uspokojil sa s odpoveďou žalovaných, ktorí do zápisnice na pojednávaní uviedli, že nevidia dôvod, prečo by žalovaná strana mala preukazovať vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré má riadne zapísané na LV. Žalobcovia sú preto toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobcovia nadobudli pozemky v dobrej viere riadnym nadobúdacím titulom od štátu kúpou, ktorú kúpnu zmluvu uzatvorili ich právni predchodcovia, o čom existuje množstvo dôkazov a v duchu dobrej viery následne predmetné pozemky užívali a užívajú ešte aj dnes cestou PD Močenok, keď do družstva vniesli pozemky pri jeho založení v roku 1957. Užívajú ich a užívali teda neprerušene a nepretržite od roku 1944, čo je viac ako 60 rokov, čím naplnili všetky zákonom vyžadované podmienky pre vyhovenie ich žalobe a pre vydanie rozhodnutia súdu o určení ich vlastníctva k nehnuteľnostiam vydržaním. Odvolatelia navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ich návrhu na začatie konania a súčasne žiadali priznať im nárok na náhradu trov konania.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na to, že žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území M., ktorých označenie je neurčité, nezrozumiteľné a zmätočné, parcely, ktorých čísla uvádzajú v žalobnom návrhu nie sú evidované v katastri nehnuteľností a z tohto dôvodu nie je možné určiť vlastnícke právo k nim. Žalobný petit návrhu je neurčitý, nezrozumiteľný, zmätočný a nie je vykonateľný. Návrh, ktorý je podľa svojho obsahu určovacím návrhom podľa § 137 písm. c) CSP, má ako predpoklad úspešnosti existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Napriek tomu, že žalobcovia určitým, jasným a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikovali, ku ktorým pozemkom evidovaným v katastri nehnuteľností žiadajú určiť vlastnícke právo, z obsahu návrhu je zrejmé, že sa týka parciel, ktoré mali byť vytvorené geometrickým plánom č. 98/1944 zo dňa 14.08.1944, vypracovaným Ing. F. D.. Tieto parcely sú neidentické s parcelami registra „C“ zapísanými v LV č. XXXX pre katastrálne územie M., ktorých výlučným vlastníkom je žalovaný. Navyše žalobcovia nepredložili identifikáciu pozemkov a nepreukázali, že by práve parcely, ktorých žalovaný je výlučným vlastníkom, držali a užívali v dobrej viere, že im vlastnícky patria. Predmetom pozemkových úprav vykonaných v roku 1944 boli okrem iného aj pozemky dnes evidované v katastrálnom území M. v rôznych listoch vlastníctva, ktorých vlastníkmi sú dnes rôzne osoby. Vzhľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť návrhu nie je možné určiť, ktorých konkrétnych parciel sa návrh týka a teda ani určiť presný okruh žalovaných subjektov. Žalobcovia počas konania nijako nepreukázali, že ich domnelý právny nárok sa týka výlučne nehnuteľností, ktoré vlastnícky patria
iba žalovanému. Právnymi nástupcami pôvodného pozemnoknižného vlastníka sú okrem žalovaného aj ďalšie osoby, ktoré nie sú účastníkmi tohto súdneho konania. Preto žalovaný namieta okruh pasívne legitimovaných subjektov uvedených v žalobe, ktorá nesmeruje voči všetkým subjektom, ktoré sú v súčasnosti zapísané ako vlastníci nehnuteľností, ku ktorým určenia vlastníctva sa domáhajú žalobcovia, pričom tieto subjekty by mali tvoriť nerozlučné spoločenstvo podľa § 78 CSP a pokiaľ tomu tak nie je, súd v zmysle uvedeného ustanovenia návrh má zamietnuť. Ďalej žalovaný uviedol, že ide o poľnohospodársku nehnuteľnosť, ktorá bola právnym predchodcom žalovaného nebohej G. X. a jej deťom B. a S. odňatá podľa tzv. Židovského kódexu a podľa neho sa stala vlastníctvom Slovenského štátu. Štátny pozemkový úrad, ktorý s touto nehnuteľnosťou nakladal, vyhotovil Zoznam nadobúdateľov, ktorým hodlal nehnuteľnosti odpredať, avšak žalobcovia nepreukázali, že skutočne došlo k platnému uzavretiu takýchto zmlúv s ich právnymi predchodcami a či sa predmetné zmluvy týkali pozemkov, ktoré sú predmetom ich určovacieho návrhu v tomto konaní (ktoré žalobcovia nedokázali dostatočným a určitým spôsobom identifikovať). Žalobcovia nepreukázali ani to, že k domnelému prevodu vlastníckych práv došlo v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi (z obsahu pozemnoknižnej vložky č. 1238 pre katastrálne územie O.) jednoznačne vyplynulo, že nedošlo k zápisu vkladu - intabulácii vlastníctva v prospech Slovenského štátu. Keďže na základe zákonných ustanovení vtedy platného práva, k nadobudnutiu vlastníctva dochádza vkladom do pozemkovej knihy a mimo pozemkovej knihy dochádza k nadobudnutiu vlastníctva dedičstvom alebo vydržaním, možno konštatovať, že Slovenský štát vôbec nenadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam patriacich právnemu predchodcovi žalovaného. Súd potom správne konštatoval, že keď Slovenský štát nenadobudol vlastníctvo k týmto pozemkom, ani nemohol s týmito pozemkami nakladať. Aj bez ohľadu na uvedené skutočnosti, zákonom č. 128/1946 Zb. a zákonom č. 79/1948 Zb. boli všetky majetkové prevody uskutočnené podľa Židovského kódexu (teda aj majetkové prevody na základe ktorých údajne mali nadobudnúť vlastníctvo právni predchodcovia žalobcov) vyhlásené za neplatné. Došlo teda k navráteniu nehnuteľného majetku pôvodným vlastníkom, čo preukazuje aj potvrdenie predsedu MNV v O. zo dňa 8.6.1948, z ktorého vyplýva, že hospodárstvo G. X. a jej detí B. a S. v obci O. je riadne obrábané a hospodári na ňom sám majiteľ S. H. bytom v O.. K námietke odvolateľov ohľadom veku majiteľa žalovaný uvádza, že v tom čase mal S. H. 18 rokov a bol teda plne spôsobilý hospodáriť na poľnohospodárskom majetku. Žalobcovia ani ich právni predchodcovia nemohli byť s prihliadnutím na okolnosti v dobrej viere, že im akékoľvek pozemky patria a resp. že ich užívajú oprávnene. Všetky osoby uvedené v zozname nadobúdateľov museli vedieť a nepochybne aj vedeli, že po roku 1946 boli majetky vrátené pôvodným vlastníkom a samotní žalobcovia vo svojich písomných podaniach priznali, že mali vedomosť o tom, že tento nehnuteľný majetok mal byť po roku 1945 vrátený pôvodným vlastníkom. Pokiaľ by osoby, ktoré mali nadobudnúť pozemky na základe prídelu, chceli uplatniť svoje nároky k týmto pozemkom, mohli tak urobiť už v rokoch 1946 - 1948. Nebolo preukázané, že by vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania, bol akoukoľvek osobou uplatnený nejaký nárok voči právnym predchodcom žalovaného. Vzhľadom na zjavnú vedomosť žalobcov o tom, že nie sú dobromyseľnými užívateľmi, nemohla im, ani ich právnym predchodcom vzniknúť oprávnená držba k týmto pozemkom a to ani na základe domnelého právneho titulu. Vydržanie v ich prospech preto nepripadá do úvahy. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tomto konaní a nepreukázali oprávnenosť svojho nároku uplatneného žalobným návrhom, preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne a právne správny potvrdil a zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania žalovaného v odvolacom konaní.
7. Žalobcovia v odvolacej replike uviedli, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že na základe zákona č. 128/1946 Zb. bolo zo strany jeho právnych predchodcov uplatnené reštitučné konanie na vrátenie skonfiškovaných pozemkov v trojročnej prekluzívnej lehote. Poukázali na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co 106/96-131, v ktorom sa uvádza, že „z obsahu spisu vyplýva, že išlo o osoby židovskej národnosti, ktorých majetok bol zabratý aj rozparcelovaný a ktorého vrátenie G. X. ešte 7.2.1946 len očakávala. Už samotná táto skutočnosť mala viesť súd k zisteniu, či dotknutý majetok bol resp. či o jeho vrátenie vôbec a v akom rozsahu požiadali“.
8. Podaním, doručeným okresnému súdu dňa 27.2.2018 zobral žalobca 14/ svoj návrh späť a žiadal konanie zastaviť. Žalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné. 10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bola určovacia žaloba k nehnuteľnostiam v kat. úz. O. (v súčasnosti M.), ktoré podľa tvrdenia žalobcov títo nadobudli vydržaním. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celosti zamietol jednak z dôvodu, že nikdy nedošlo k vkladu - intabulácii vlastníctva v prospech štátu, štát tak nenadobudol vlastníctvo nehnuteľností právneho predchodcu žalovaného a preto ani nemohol s týmito pozemkami nakladať - dať ich do užívania právnym predchodcom žalobcov a jednak z dôvodu, že žalobcovia nemôžu byť v dobrej viere o tom, že ich právni predchodcovia vlastnili pozemky keďže im nevznikla dobrá viera v držbu pozemkov, nakoľko už zákonom č. 128/1946 Sb. boli všetky majetkové prevody na základe Židovského kódexu vyhlásené za neplatné.
11. Odvolacím dôvodom uplatneným žalobcami bolo tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd podľa nich nevzal do úvahy riadne uzavretú kúpnu zmluvu, ktorou od štátu ich právni predchodcovia nehnuteľnosti nadobudli a za ne riadne zaplatili, nevysporiadal sa s navrhnutými dôkazmi, ktorými žalobcovia preukazovali oprávnenosť a dobromyseľnosť držby (početné svedecké výpovede osôb, ktoré potvrdili užívanie nehnuteľností žalobcami), neskúmal či a s akým výsledkom právni predchodcovia žalovaného žiadali prinavrátenie odňatých nehnuteľností, keď nesprávne aplikoval zákon č. 198/1941 Z.z. a č. 128/1946 Z.z.
12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
13. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a postup prvoinštančného súdu v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
15. Žalobcovia sa v tomto spore domáhali jednak určenia, že pozemky tak ako sú uvedené v žalobe patria do dedičstva po označených poručiteľoch a jednak určenia vlastníckeho práva žalobcov k týmto pozemkom vydržaním, nakoľko po smrti ich právnych predchodcov sami pokračovali v užívaní týchto pozemkov do dnešného dňa.
16. Žaloba sa týka poľnohospodárskych nehnuteľností, ktoré v období Slovenského štátu boli odňaté rodine H. na základe nariadenia vlády č. 198/1941 Sl.z. zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov (tzv. Židovského kódexu) a prešli do vlastníctva štátu. Štátny pozemkový úrad, ktorý mal zákonom dané oprávnenia v mene štátu s takýmto majetkom nakladať, dal vyhotoviť Geometrický plán č. 98/1944 Ing. F. D. zo dňa 14.08.1944 na poľnohospodársku pôdu, zapísanú v pozemkovej knihe pod parc. č. 2177,625-627, 631/1, 631/4, 1541, 2166-2174, 2175/1 a 2177 vedené vo vl. 1238, na základe ktorého vyhotovil „Konečný soznam nadobúdateľov bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území O.“, týkajúci sa celkovo 112 nadobúdateľov, ktorou listinou získali právni predchodcovia do vlastníctva konkrétne tam určené parcely za stanovenú cenu, ktorú, ako vyplýva aj z ostatných dôkazov, uhradili.
17. Pokiaľ prvoinštančný súd z vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že štát nikdy nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli pridelené právnym predchodcom žalobcov z dôvodu absencie zápisu vkladu vlastníctva v prospech štátu, takýto záver považuje odvolací súd za nesprávny. Aj keď správne okresný súd ustálil, že v čase, kedy vstúpili právni predchodcovia žalobcov do držby nehnuteľností bolo platné uhorské obyčajové právo platné do 31.12.1950, kedy sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom (vpisom) do pozemkovej knihy - tzv. intabulačný princíp nadobudnutia vlastníctva (k čomu však v danom prípade nedošlo), napriek tomu niet dôvodu
spochybňovať nadobudnutie vlastníctva štátu k poľnohospodárskym nehnuteľnostiam patriacim do r. 1944 rodine H.. Vychádzať tu treba z ustanovenia § 150 ods. 1 veta prvá nariadenia č. 198/1941 Z.z. z 9. septembra 1941 o právnom postavení židov (Židovský kódex) podľa ktorého „Poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve židov a židovských sdružení, stanú sa dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách, vlastníctvom Slovenského štátu“. Osobitná právna úprava má prednosť pred všeobecnou. Toto ustanovenie treba považovať za osobitnú právnu úpravu, týkajúcu sa poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve židovského obyvateľstva, ktorá bola prijatá v čase Slovenského štátu a táto osobitná právna úprava stanovovala, že štát nadobúda vlastníctvo k takýmto nehnuteľnostiam tam stanoveným spôsobom. Nie je preto dôvodné tvrdenie, že štát nemohol s týmito pozemkami nakladať ( odpredať ich právnym predchodcom žalobcov).
18. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že štát v súlade s vtedy platnou právnou úpravou pridelil poľnohospodárske nehnuteľnosti (alebo ich časti) odňaté rodine H. právnym predchodcom žalobcov v roku 1944 v podobe novovytvorených parciel, ktoré vznikli Geometrickým plánom č. 98/1944 Ing. F. D. zo dňa 14.08.1944 a tak tam označené osoby vstúpili do držby odkúpených nehnuteľností na základe písomného oznamu zaslanému každému z kupujúcich na jeseň 1944, ktorý obsahoval oznámenie o doposiaľ zaplatenej kúpnej cene nehnuteľností, resp. o zostatku, ktorý ešte zostáva uhradiť s označením dňa, kedy bol konkrétny kupujúci uvedený do držby predmetnej nehnuteľnosti. 19. Žalobcovia žiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam vydržaním.
20. Právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege). Pri uplatňovaní inštitútu vydržania preto treba rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Následne podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115 - 116 ods. 1 v spojení s § 145) mohol vlastnícke právo k hnuteľnej i nehnuteľnej veci nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, t.j. 3 roky hnuteľnú a 10 rokov nehnuteľnú vec. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Uvedené právne systémy teda pristupovali k požiadavke dobromyseľnosti držiteľa a veci z rozdielnych hľadísk, zatiaľ čo podľa obyčajového práva sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, podľa neskoršieho zákona z roku 1950 bola už dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Podľa oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 OZ č. 141/1950 Zb. sa od 1.1.1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951, sa v zmysle § 566 OZ z roku 1950 skončila najneskôr uplynutím 10 ročnej doby počítanej od 1.1.1951 za predpokladu, že neuplynula skôr.
21. V prípade tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním tu bolo potrebné skúmať, či držiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí pri začiatku svojej držby a uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe.
22. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu o nedostatku dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov, keď naopak, z vykonaného dokazovania sa javí, že právni predchodcovia žalobcov v čase odovzdania im nehnuteľností zo strany štátu boli pri začiatku ich držby v roku 1944 dobromyseľní. Hoci nedošlo k realizácii vkladu v pozemkovej knihe, je možné považovať „Konečný soznam nadobúdateľov bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území O.“ z roku 1944 spolu s listinami, ktoré im boli doručované Štátnym pozemkovým úradom a ktorými boli títo uvedení do držby v novembri 1944, za takú skutočnosť, ktorá mohla dôvodne u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností, ktoré v týchto listinách boli označené, a ktoré boli odňaté rodine H.. V danom prípade, keďže išlo o obdobie, kedy platilo uhorské obyčajové právo, bolo potrebné, aby nadobúdateľ preukázal okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia a vlastníctva a to v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu splnené bolo.
23. Za nesprávny tiež považoval odvolací súd záver prvoinštančného súdu, že právnym predchodcom žalobcov nemohla vzniknúť dobrá viera o ich vlastníctve k pozemkom už s ohľadom na prijatie zákona č. 128/1946 Sb., ktorým boli všetky majetkové prevody na základe Židovského kódexu vyhlásené za neplatné.
24. Podľa § 1 zákona č. 128/1946 Sb o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahú do majetku vzcházejících, „jakékoliv majetkové převody a jakákoliv majetkově-právní jednání, ať se týkají majetku movitého či nemovitého, veřejného či soukromého, jsou neplatné, pokud k nim došlo po 29. září 1938 pod tlakem okupace nebo národní, rasové nebo politické persekuce, ledaže ten, na koho majetek přešel nebo kdo uzavřel jiné majetkově-právní jednání, je osoba státně spolehlivá a bude prokázáno, že k majetkovému převodu nebo k jinému majetkově-právnímu jednání došlo za přiměřenou úplatu buď z podnětu původního vlastníka (oprávněného) nebo v převážném jeho zájmu.
25. Ustanovenia citovaného zákona upravovali spôsob a podmienky uplatnenia nároku na vrátenie veci ( práva), alebo iné navrátenie do pôvodného stavu, prípadne na peňažnú náhradu a zároveň aj prekluzívnu lehotu, v ktorej bolo možné nároky podľa tohto zákona uplatniť. Takto v zmysle § 8 sa nárok premlčal v troch rokoch odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia. Odvolací súd bol toho názoru, že dôvodne odvolatelia namietali, že prvoinštančný súd na túto právnu úpravu neprihliadal, hoci žalobcovia v konaní žiadali, aby žalovaná strana preukázala, že im boli v zmysle uvedených predpisov majetky prinavrátené. Otázka, či dotknutý majetok rodiny H. bol ( a v akom rozsahu) prinavrátený, resp. či o jeho prinavrátenie vôbec požiadali postupom podľa zákona č. 128/1946 Sb. , je podstatnou pre ustálenie, či zo strany právnych predchodcov žalobcov mohlo dôjsť k vydržaniu nehnuteľností, ako to v žalobe tvrdia. Vzhľadom k nesprávnemu právnemu posúdeniu súd prvej inštancie však dokazovanie v tomto smere nevykonal.
26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd posúdil odvolacie dôvody uvádzané žalobcami za naplnené, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
27. Súd prvej inštancie si však bude musieť v prvom rade odstrániť nedostatky žaloby, spočívajúce v nedostatočne určitom a nevykonateľnom žalobnom návrhu, na ktoré vady opakovane poukazoval žalovaný už od začiatku konania. Ako vyplýva z obsahu žaloby petit nie je konkrétny, žalobcovia sa nedomáhajú vlastníctva k existujúcim parcelám, tieto nie sú presne označené a identifikované, žaloba je tak nezrozumiteľná. Rozdelenie parciel podľa geometrického plánu č. 98/1944 nebolo premietnuté do operátov pozemkovej knihy a podľa tvrdenia žalobcov tieto nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX ako jedna veľká parcela č. 5047 o výmere 476371 m2 a to na žalovaného, ktorý je podľa označeného listu vlastníctva ich výlučným vlastníkom. Žalobcovia navrhovali, aby súd dal v konaní vyhotoviť geometrický plán, ktorý by odčlenil z parcely č. 5047 konkrétne odkúpené parcely s ich výmerami pre všetkých 14 žalobcov, aby tento geometrický plán vytvoril konkrétne parcely, s konkrétnou výmerou tak, že vzniknú parcely č. 5047/1 až 5047/14 ako výlučné vlastníctvo štrnástich žalobcov vo vzťahu k pozemkom, ktoré špecifikovali v žalobe. Toto však bolo povinnosťou žalobcov, je na nich, aby identifikovali parcely, ktorých vlastníctva sa domáhajú. Takto vymedzený predmet konania, ako je v podanej žalobe, je nedostatočný, neurčitý a súd nemôže takémuto návrhu priznať úspech. Bude preto potrebné, aby súd v prvom rade vykonal kroky k odstráneniu tohto nedostatku, keďže nie je zrejmé, čoho presne sa žalobcovia domáhajú.
28. Až po odstránení nedostatkov žaloby súd sa bude zaoberať dôvodnosťou žalobcami uplatnených nárokov, vec opätovne prejedná, pričom určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, a ktoré nevykoná ( dokazovanie bude vykonávať v smere vyššie naznačenom odvolacím súdom, o.i. bude zisťovať kto nehnuteľnosti reálne po II. svetovej vojne užíval, v akom rozsahu, ktoré konkrétne parcely, v akom konkrétnom období, pričom dôkazné bremeno spočíva na žalobcoch, tiež potom to, či rodina H. požiadala o prinavrátenie nehnuteľností a s akým výsledkom), dá priestor stranám na to, aby predniesli prostriedky procesného útoku a obrany, takto uplatnené prostriedky posúdi, vykoná prípadne ďalšie navrhnuté dôkazy, umožní stranám vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, pričom bude rešpektovať právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, pričom súčasne rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
29. Vzhľadom k tomu, že po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť došlo zo strany žalobcu v 14. rade k späťvzatiu žaloby, s ktorým žalovaný vyslovil súhlas, odvolací súd preto postupom v zmysle § 370 ods. 1 až 3 CSP rozhodol tak ako je uvedené vo výroku I. tohto uznesenia, teda späťvzatie žaloby zo strany tohto žalobcu pripustil, zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa tohto žalobcu a konanie o jeho žalobe zastavil. Súčasne odvolaciemu súdu vznikla povinnosť v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP rozhodnúť aj o trovách zastaveného konania použijúc aj na odvolacie konanie ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Pri zastavení sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách v zmysle § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V prejednávanej veci žalobca v 14. rade žalobu zobral späť bez uvedenia dôvodu a preto je namieste, aby on znášal trovy žalovaného.
30. Uvedené rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).