Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/21/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: E. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.. F. P. XX, W.Ť., J., štátna príslušnosť J., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát so sídlom Němcovej 30, 040 01 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB2-196-001/2017-SK, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 9. 2 2018 žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 26. 10.2017 o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie J. podľa a o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „") a o administratívnom vyhostení žalobcu podľa z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, v zmysle uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na obdobie 2 (dvoch) rokov a podľa určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 7 (sedem) dní od vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil. Namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie založil len na ním vybraných právnych predpisoch, resp. prameňoch práva, pričom vylúčil ostatné právne odvetvia a ich právnu úpravu. Nie je to legitímny dôvod právne vzťahy posudzovať izolovane bez komplexného zohľadnenia právneho poriadku daného štátu, vrátane európskeho a medzinárodného práva. Odmietnutie odvolacích námietok žalovaným pokladal za v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky a základnými pravidlami konania upravenými v o správnom konaní (správny poriadok). Namietal, že nevykonával pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky, lebo na základe pracovnej zmluvy bol zamestnancom zahraničnej spoločnosti L. X..N. E..E.. so sídlom XX-XXX, O., J.. X. O. X/XXX, F. H.. Na územie Slovenskej republiky bol vyslaný na výkon prác pri poskytovaní služieb, lebo jeho zamestnávateľ uzatvoril Zmluvu o dielo so spoločnosťou X. X. X..H..E.., so sídlom P. XXXX/XX, F., predmetom ktorej bolo vykonanie stavebných prác pri obnove bytových domov, či iné služby špecifikované v objednávke objednávateľa.

2. Poukázal na ust.§ 21 ods. 1 písm. f) zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého môže zamestnávateľ zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom

a štátny príslušník tretej krajiny nepotrebuje mať na to udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca tvrdil, že mal udelené víza F. H. za účelom zamestnania sa v F. H., čo sa aj stalo keď uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou podnikajúcou na území F. H. a bol v rámci toho vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb, pričom, ako je vyššie uvedené, splnil podmienky príslušných právnych predpisov na to, aby mohol byť vyslaný. Žalobca nevyužíval vízum v rozpore s jeho účelom, nakoľko sa zamestnal na území F. H., keď uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou a na územie Slovenskej republiky bol len týmto zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb. Odkázal na ust. , podľa ktorého je vyslaním zamestnanca na výkon práce pri poskytovaní služieb jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom je a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovný vzťah. Namietal, že povinnosti hosťujúceho zamestnávateľa upravuje o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o cezhraničnej spolupráci“) v súlade s ktorým zamestnávateľ žalobcu postupoval pri jeho vyslaní na územie Slovenskej republiky. Tiež namietal, že podľa tohto zákona sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak bol štátny príslušník tretej krajiny vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Zákon v poznámke pod čiarou odkazuje na o službách zamestnanosti. Podľa žalobcu zákon o cezhraničnej spolupráci v pod písm. a) až g) upravuje skutočnosti, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje, či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v inom členskom štáte. Inšpektorát práce ale nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že by zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa, došlo k porušeniu právnych predpisov, rozhodnuté nebolo ani o tom, že by išlo o nelegálnu prácu žalobcu na území Slovenskej republiky.

3. Žalobca už voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o administratívnom vyhostení v odvolaní namietal, že predložil záznam o vyslaní zamestnávateľa v rámci poskytovania služieb na územie Slovenskej republiky a formulár A 1 potvrdzujúci, že vyslaný zamestnanec je sociálne zabezpečený vo vysielajúcom štáte EU/EHP/Š.. Pri kontrole sa preukázal cestovným dokladom J., číslo C. platným od 19.10.2015 do 19.10.2025, v ktorom mal udelené národné vízum F. H. č. XXXXXXXXX vydané dňa 18.08.2017 zastupiteľským úradom F. H. v Ľ., typu „D", platné od 23.08.2017 do 20.08.2018, viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 363 dní. V kolónke ..poznámka“ uvedeného víza bol označený údaj „I. K. XX". Vízum bolo vydané na účel práce vodiča vykonávajúceho medzinárodnú cestnú dopravu. /Nariadenie ministra vnútra F. č. XXX zo dňa 09.05.2014 o vízach pre cudzincov/.

4. Žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 26. 10.2017 o administratívnom vyhostení (ďalej len ako „rozhodnutie o administratívnom vyhostení") žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie J. podľa a o pobyte cudzincov a o administratívnom vyhostení žalobcu podľa z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. Zároveň v zmysle tohto zákona uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na obdobie 2 (dvoch) rokov a podľa určil žalobcovi povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 7 (sedem) dní od vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Ako odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a prevzal jeho skutkovú aj právnu argumentáciu. Mal za preukázané, že správny orgán prvého stupňa rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, že žalobca bol dňa 26.10.2017 kontrolovaný vo N., pri vykonávaní stavebných prác na budove X. F. na adrese: Š. P. XX, kde obsluhoval stavebné stroje a pracoval ako pomocný robotník pri zatepľovaní uvedenej budovy. Pokladal za zistené, že žalobca je zamestnancom spoločnosti z F. H. v zmysle zmluvy o dielo so spoločnosťou v SR ako pomocný robotník. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán, uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval na základe medzinárodnej zmluvy a konal v rozpore s touto zmluvou tým, že vykonával závislú prácu bez príslušných povolení na výkon zamestnania na území Slovenskej republiky. Vykonával inú činnosť než na akú mu bolo udelené národné vízum F. H.. Rozhodol o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 (slovom dva) roky, teda v strednej hranici stanovenej , na základe toho, že účastník konania už bol administratívne vyhostený na územie J. H..

Preskúmal aj existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa ), ), ako aj ) a skonštatoval, že tieto nezistil. V zmysle práv podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov ani rodinné a sociálne väzby, jeho rodina, manželka a dve deti žijú na J..

5. Podľa žalovaného udelené národné vízum F. H. typu „D , ktorého je účastník konania držiteľom, žalobcu oprávňuje na účel vo víze uvedenom - práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal t.j. F. H.. Vychádzajúc z cestovného dokladu účastníka konania, v ktorom mal udelené národné vízum typu „D" /vydané F. H./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že účastník konania zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území Slovenskej republiky, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo. Žalovaný dôvodil, že žalobca už bol dňa 07.07.2017 administratívne vyhostený rozhodnutím číslo PPZ-HCP-PO2-117- 003/2017, podľa , pretože žalobca nemal udelené povolenie na pobyt, ktoré ho oprávňuje vykonávať prácu na území Slovenskej republiky. Na základe zisteného prvostupňový správny orgán dňa 26.10.2017 konal vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa ustanovenia a z dôvodu, že žalobca vykonával na území Slovenskej republiky inú činnosť, na akú mu nebolo udelené vízum a opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky.

6. Podľa žalovaného dôvodne prvostupňový správny orgán uzavrel, že žalobca zneužil udelené národné vízum F. H. na výkon práce na území iného členského štátu ako bol oprávnený, lebo ako držiteľ národného víza typu „D" udelené F. H. sa mohol zdržiavať na území Slovenskej republiky legálne za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, nie za účelom vykonávania práce. Udelené národné vízum F. H. typu „D", ktorého je žalobca držiteľom, žalobcu oprávňovalo na vykonávanie práce len na území F. H.. Žalobca bol už v roku 2017 administratívne vyhostený na územie J. H. z rovnakého dôvodu, t.j. z dôvodu preukázaného výkonu inej činnosti, než na akú mu bolo udelené vízum. Považoval za irelevantné tvrdenie žalobcu, že bol vyslaný v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom na územie Slovenskej republiky v zmysle o cezhraničnej spolupráci, trval na tom, že zneužil národného víza F. H.. Udelené národné vízum F. H. typu „D“ ho ale oprávňovalo na vykonávanie práce len na území F. H.. Žalobca vstúpil na územie schengenského priestoru 18.09.2017 cez hraničný priechod Q. A., z podpísanej doloženej zmluvy o vyslaní na služobnú cestu je zrejmé, že na výkon práce nastúpil tiež 18.09.2017 a v F. H. nevykonával žiadnu prácu. Prvostupňový správny orgán neskúmal stanovisko inšpektorátu práce, ani nelegálnu prácu. Ten sa v Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom F. H.. Nedodržal podmienky na výkon zamestnania, ktoré upravuje o službách zamestnanosti. Zo zmluvy o dielo je zrejmé, že na území Slovenskej republiky mal žalobca vykonávať práce pomocného robotníka pri zatepľovaní budov a nie prácu vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, tak ako je to uvedené v udelenom víze F. H.. Národné vízum F. H. mu bolo udelené za účelom výkonu práce vodiča v medzinárodnej cestnej doprave a nie na obsluhovanie stavebných strojov na stavenisku, či zatepľovanie budov, tak ako to bolo kontrolou dňa 26.10.2017 preukázané. Odvolací orgán uviedol, že sa mohol v Slovenskej republike legálne zdržiavať, nie pracovať a to v zmysle a nemohol sa spoliehať len na svojho zamestnávateľa.

7. Žalovaný právne uzavrel, že podľa ustanovenia môže policajný útvar administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. Žalovaný poukázal na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom (ďalej len „Nariadenie"), má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza udeleného niektorým členským štátom vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok ako držiteľovi povolenia na pobyt. Z uvedeného Nariadenia je zrejmé, že žalobca ako držiteľ národného víza F. H. na základe tohto víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území Slovenskej republiky legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky, nie však za účelom výkonu práce, ako sa pri vykonanej kontrole na stavenisku X. F. vo N. preukázalo. Žalovaný opakovane, ako v odôvodnení svojho zopakoval zistenia a právne hodnotenia

svoje i správneho orgánu prvého stupňa. Navrhol, na základe uvedených a preukázaných skutočností, ako aj na základe nespochybniteľných dôkazov a skutkových záverov po náležitom právnom posúdení, aby správny súd žalobu zamietol, podľa .

8. Správny súd rozhodol o správnej žalobe žalobcu, ktorú podal dňa 9. 2. 2018 na tunajší správny súd proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-196-001/2017- SK zo dňa 19.12.2017, v spojení s rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-72-007/2017-AV zo dňa 26. 10.2017 Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len ako „prvostupňový správny orgán“) tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 19.12.2017 č.: PPZ-HCP-BB2-196-001/2017-SK, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 26.10.2017 č. PPZ-HCP-BB5-72-007/2017-AV zrušil.

9. Dôvodil tým, že žalovaný nezisťoval, či zamestnávateľ žalobcu urobil oznámenie o pracovnom vyslaní žalobcu na územie SR národným slovenským úradom zamestnanosti Národného inšpektorátu práce, alebo Úradu práce pred vydaním jeho rozhodnutia, čo pokladal ako rozpor s jeho povinnosťami v zmysle § 3 a 32 správneho poriadku. Správne orgány neinformovali zamestnávateľa žalobcu o priebehu záverov a zistení kontrolných slovenských úradov vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že bol vyslaný na územie SR v rámci poskytovania služieb podľa zmluvy s podnikateľským subjektom v SR. Žalovaný nemal možnosť vyhodnotiť význam argumentov v súvislosti, že víza F. H. žalobca získal na účel výkonu práce a preto nepodložený je jeho záver, že žalobca zneužíval vízum a konal v rozpore s jeho účelom, lebo hoci uzavrel pracovnú zmluvu so spoločnosťou L. X.. N. E..E.., mohol byť zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb na územie SR. Uvedené hodnotenie súd odôvodnil ustanovením , , ustanovením Teda vyslaným môže byť zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia. Žalovaný v odôvodnení uzavrel, že podľa odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu mal za preukázané, že na predmetné dlhodobé víza vstúpil z J. na územie SR a v F. nepracoval. Príslušný orgán však nikdy nevydal žiadne rozhodnutie o tom, že by zo strany žalobcu, resp. jeho zamestnávateľa, došlo k porušeniu právnych predpisov, rozhodnuté nebolo ani o tom, že by išlo o nelegálnu prácu žalobcu na území SR.

10. Proti rozsudku krajského súdu žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol, že žalobca mal udelené vízum F. H. vydané dňa 18.08.2017 zastupiteľským úradom F. H. v Ľ., typu "D", platné od 23.08.2017 do 20.08.2018, viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 363 dní. V kolónke "poznámka" uvedeného víza bol označený údaj "I. K. XX". Predmetné vízum bolo vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. Žalovaný v stanovisku k správnej žalobe zdôraznil, že žalobca preukázateľne vykonával inú činnosť než na akú mu bolo vízum udelené, a to vykonávanie stavebných prác na budove X. F. na adrese: Š. P. XX, N., kde obsluhoval stavebné stroje a pracoval ako pomocný robotník pri zatepľovaní uvedenej budovy. V zmysle Kódexu schengenských hraníc žalobca ako držiteľ národného víza F. H. mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území SR legálne len za účelom pohybu a pobytu; Udelené národné vízum F.X. H. typu "D" ho oprávňovalo na účel vo víze uvedenom - t.j. na vykonávanie práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v prípade žalobcu výlučne na výkon práce na území F. H.. Žalobca v priebehu jedného kalendárneho roka opakovane porušil zákony SR, nakoľko bol už v minulosti Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Prešov administratívne vyhostený z územia SR z rovnakého dôvodu. Aj keď dňom 01.09.2017 nadobudla platnosť Asociačná dohoda medzi Európskou úniou a J., žalobcovi bolo národné vízum F. H. č. XXXXXXXXX vydané dňa 18.08.2017, platné od 23.08.2017 do 20.08.2018, čiže ešte v čase pred platnosťou tejto dohody. Jedine štátni príslušníci J., ktorí sú držiteľmi biometrických pasov sú oprávnení prekračovať vonkajšiu hranicu so SR bez víz, avšak jedine za účelom turizmu a návštevy SR, pričom však žalobca nebol držiteľom biometrického pasu. Žalobca sa na území SR síce zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom F. H., avšak bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je . V prípade žalobcu sa v danom konaní nejednalo o výkon nelegálnej práce ale o zneužitie národného víza. S poukazom na smernicu 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vyslaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb je jednoznačne preukázané, že žalobca bežne (resp. vôbec) nepracoval na území F. H., práve naopak, sám sa doznal, že v F. H. nepracoval ani jeden deň, nakoľko hneď po príchode do O., kde podpísal so zamestnávateľom potrebné dokumenty, cestoval na územie SR do mesta N.,

kde sa ubytoval a následne pracoval na stavbe ako pomocný robotník. Žalobca v žiadnom prípade nemal oprávnenie vykonávať stavebné práce, nakoľko udelené F. vízum ho oprávňovalo vykonávať pracovnú činnosť výlučne ako vodič medzinárodnej cestnej dopravy iba v F. H.; zmluva o dielo, ktorú predložil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu nebola podpísaná objednávateľom, ani sa na nej meno objednávateľa nenachádzalo; v prípade žalobcu sa nejednalo o výkon nelegálnej práce, ale o zneužitie národného víza, preto nebolo povinnosťou sťažovateľa kontaktovať zamestnávateľa žalobcu, ani Národný inšpektorát práce, prípadne úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Sťažovateľ poukázal na rozsudok vydaný Krajským súdom v Košiciach sp. zn. , ktorý v totožnej veci rozhodol tak, že žalobkyni správnu žalobu zamietol (v danom prípade rozhodoval dňa 12.12.2017, teda skôr ako v prípade napadnutého rozsudku). Sťažovateľ navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý podľa , a S.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, vec mu vrátil v zmysle v spojení s S.s.p. na nové konanie a vyslovil vo veci záväzný právny názor s poukazom na , podľa ktorého policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, na citovaného zákona, podľa ktorého policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. j), k) a o) na jeden rok až tri roky a na článok 6 bod 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny) 1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza a právne poukázal i na o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Podľa vyslaný zamestnanec je hosťujúci zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.

12. Kasačný súd uviedol, že bolo preukázané, že žalobca mal udelené vízum F.X. H. vydané dňa 18.08.2017 zastupiteľským úradom F. H. v Ľ., typu "D", platné od 23.08.2017 do 20.08.2018, viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 363 dní. V kolónke "poznámka" uvedeného víza bol označený údaj "I. K. XX". Predmetné vízum bolo vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. V preskúmavanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodov uvedených v Ustanovenie , či už v odseku 1 alebo odseku 2 uvádza dôvody, v prípade ktorých správny orgán prikročí k administratívnemu vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny. Je nepochybné, že v prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení citovaného zákona pre administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny postačuje, ak sú naplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca mal udelené národné víza F. H., mal oprávnenie zdržiavať sa na území SR na základe dlhodobého víza v zmysle článku 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc, ktoré ho oprávňovalo na vycestovanie a pohyb na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Z administratívneho konania vyplýva, čo žalobca nespochybňoval, že vykonával zatepľovacie práce na budove X. F., N., t.j. na území Slovenskej republiky, pričom naposledy vstúpil na územie SR dňa 18.09.2017. Daná skutočnosť bola zistená počas bezpečnostno-represívnej akcie dňa 26.10.2017. Výkon inej činnosti, ktorou v jeho prípade boli zatepľovacie práce (pracovná činnosť), bolo v rozpore s účelom, na ktorý mal udelené dlhodobé víza. Víza, ktoré mal udelené F. H., typu D, cieľ vydania: XX, ho oprávňovali na účel práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade žalobcu išlo o pracovné víza vzťahujúce sa na územie F. H. a to na účel výkonu práce vodiča vykonávajúceho

medzinárodnú cestnú dopravu, v rozpore s ktorým žalobca vykonával zatepľovacie práce na území Slovenskej republiky.

13. Podľa názoru kasačného súdu preto postup orgánov verejnej správy, ktorým vyhostili žalobcu podľa a , bol v súlade s daným ustanovením zákona, nakoľko tento vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum, pričom vo svojich rozhodnutiach tento postup náležite odôvodnili. Podľa kasačného súdu, predmetné ustanovenie obsahuje pozitívne vymedzenie zákonného pojmu vyslaný zamestnanec. Ustanovenia tohto odseku je potrebné chápať konzistentne v spojení s ods. 2, čo znamená, že pod pojmom vyslaný zamestnanec sa chápe zamestnanec, ktorý počas vyslania vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, a teda počas tejto doby nevykonáva prácu na území toho členského štátu Európskej únie, v ktorom bežne pracuje. Uvedená definícia bola prebratá zo Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb do (čl. 2 bod 1: „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník" znamená pracovník, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štátu, v ktorom bežne pracuje.“). Je nepochybné, že podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je skutočnosť, že takýto zamestnanec vykonáva svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ. Mal za to, že z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania (žalobcom), vyplynulo, že žalobca pricestoval 18.09.2017 z J. do O., odkiaľ pokračoval v ceste do O., kde podpísal bližšie nešpecifikované dokumenty a v ten istý deň cestoval späť na územie Slovenskej republiky do mesta N.. Z uvedených skutočností orgán verejnej správy (sťažovateľ) vychádzal a preto pokiaľ na ich základe dospel k záveru o tom, že žalobca bežne nepracoval na území F. H. a teda nebolo ho možné považovať za vyslaného pracovníka v zmysle vyššie citovanej smernice, kasačný súd sa s týmto záverom stotožnil. Uviedol, že v danom prípade F. zamestnávateľ vyslal žalobcu na výkon práce stavebného robotníka pre slovenskú spoločnosť bez toho, aby žalobca u tejto zahraničnej spoločnosti vykonával svoju hlavnú činnosť a bolo tak možné predpokladať, že sa po uplynutí doby vyslania vráti naspäť. Doplnenie dokazovania dopytom na dotknuté obchodné spoločnosti, ako aj príslušný inšpektorát práce kasačný súd považoval za nedôvodné, nakoľko od zamestnávateľa žalobcu, ako aj od spoločnosti je možné, vzhľadom na výpoveď žalobcu, očakávať potvrdenie zistených skutočností a (pokiaľ ide o inšpektorát práce) v predmetnej právnej veci žalovaný nekonštatoval výkon nelegálnej práce ale vykonávanie inej činnosti žalobcom, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum. Vo vzťahu k argumentácii krajského súdu týkajúcej sa vízovej povinnosti štátnych príslušníkov J. považoval kasačný súd za potrebné uviesť, že dňom 01.09.2017 nadobudla platnosť Asociačná dohoda medzi Európskou úniou a J., v zmysle ktorej štátni príslušníci J., ktorí sú držiteľmi biometrických pasov sú oprávnení prekračovať vonkajšiu hranicu so Slovenskou republikou bez víz, avšak jedine za účelom turizmu a návštevy Slovenskej republiky.

14. Právna záväznosť rozsudku kasačného súdu v hore označených otázkach v bodoch 11,12,13 tohto rozsudku vyplýva pre správny súd z ustanovenia . Podľa , ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. Takto postupujúc správny súd nariadil opätovne vo veci preskúmania označených rozhodnutí orgánov verejnej správy pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov konania. Právny zástupca 6. 12. 2019 súdu oznámil, že došlo z dôvodu straty dôvery k ukončeniu právneho zastupovania žalobcu, preto sa nezúčastní pojednávania v deň 11.12.2019. Právny zástupca na výzvu súdu nepredložil doklad, že žalobca prevzal na vedomie ukončenie zastupovania v zmysle v spojení s ods.4 a Súd po poučení podľa /advokát je povinný do 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony..../ jeho neúčasť na pojednávaní mal za neospravedlnenú a za nevykonaný neodkladný úkon po prípadne platnom odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci.

15. Po vykonaní pojednávania za neospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu žalobcu vyhlásil rozsudok, ktorým podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol.

16. Podľa správneho súdu podstata právneho posúdenia je hodnotenie o porušení predpisov zo strany žalobcu, ktorý je príslušníkom tretej krajiny, ktorého podľa a žalovaný z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum a ktorý podľa neho iným spôsobom závažne a opakovane porušil všeobecne záväzné

právne predpisy, a za účelom výkonu práce vyslaného zamestnanca, ktorý sa nielen zdržiaval, ale aj vykonával prácu zamestnanca vyslaného svojim zamestnávateľom, ktorý poskytoval službu dohodnutú zmluvnému partnerovi v Slovenskej republike. Žalovaný považoval za zneužitie udeleného národného víza F. H. a výkon práce žalobcu na území iného členského štátu ako bol oprávnený a podľa tohto víza vyhodnotil tak, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom F. H., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je o službách zamestnanosti so záverom o administratívnom vyhostení žalobcu za opakované porušenie podľa a , pretože žalobca iným spôsobom závažne porušil, alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy s poukazom na .

17. Podľa správneho súdu žalobca je občanom J., je držiteľom pasu a podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru ako cudzinec sa mohol svojvoľne pohybovať na území zmluvných strán /schengenského priestoru/, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, pokiaľ spĺňal podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. Totožne sa vyjadril i žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj vyjadrenia k správnej žalobe. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a J. prijatou 11. júla 2017, platnou od 1. septembra 2017, bol žalobca oslobodený od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc. Jeho zamestnávateľ ho na základe pracovnej zmluvy so zamestnávateľom v F., v schengenskom priestore, vyslal na zamestnanie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb. Správny orgán prvého stupňa prostredníctvom svojej kontrolnej činnosti odhalil žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny na pracovisku v Slovenskej republike, pri vykonávaní stavebných prác na budove X. F. na adrese: Š. P. XX, kde obsluhoval stavebné stroje a pracoval ako pomocný robotník pri zatepľovaní uvedenej budovy. Podľa žalovaného žalobca na území Slovenskej republiky pracoval v rozpore s dokladmi o poskytnutí povolenia pracovať. Podľa žalovaného nepracoval ako vyslaný zamestnanec, pracoval bez oprávnenia na pobyt za účelom zamestnania, bez vedomia príslušného úradu práce a podľa správnych orgánov v zmysle , jeho pobyt bol síce v SR legálny v zmysle schengenskej úpravy aj v zmysle po určitú dobu 90 dní, najviac 180 dní, nemal ale povolenie na výkon pracovnej činnosti, aká bola zistená kontrolórmi.

18. Žalobca namietal, že bol vyslaným zamestnancom a hoci mohol vykonávať prácu v F. firme, na územie Slovenskej republiky bol vyslaný pre slovenského odberateľa na základe zmluvy uzavretej jeho zamestnávateľom so Slovenskou podnikateľskou spoločnosťou. Žalobca tvrdil, že žalovaný pochybil, ak nevyhodnotil výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky ako vyslaného zamestnanca zamestnávateľa F. firmy, ktorá žalobcu na základe dohody so Slovenskou firmou na výkon práce vyslala na obmedzenú dobu, za nedovolený a v rozpore s medzinárodnou zmluvou a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žalovaný podľa neho nezisťoval, či zamestnávateľ žalobcu urobil oznámenie o pracovnom vyslaní žalobcu na územie Slovenskej republiky, národným slovenským úradom zamestnanosti Národného inšpektorátu práce /NIP/, alebo Úradu práce pred vydaním jeho rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa.

19. Správny súd poznamenáva, že žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že žalobca mal udelené víza F. H. za účelom zamestnania sa v F. H., kde uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou L. X.. N. E..E.. podnikajúcou na území F. H.. Preto, ak žalobca pracoval na území Slovenskej republiky, nebol na to oprávnený, lebo v rámci jeho oprávnenia za účelom zamestnania nemohol byť vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb /napokon iných, ako bola jeho pracovná zmluva/. Podľa správneho súdu víza F. H. žalobca získal na účel výkonu práce na území F. H. a záver, že žalobca zneužíval vízum a konal v rozpore s jeho účelom, ak sa zamestnal na území F. H. len formálne, lebo hoci uzavrel pracovnú zmluvu na území F. H. nepracoval, čo bolo preukázané dostatočne.

20. Správny súd tak konštatuje záver, že žalobca nemohol byť zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb na územie Slovenskej republiky. Tento nekorešponduje ani s ustanovením o službách zamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EÚ v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, ani s ustanovením , podľa ktorého sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej

krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, teda splnil si povinnosť podľa a je vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. S odkazom na ust. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa tohto zákona. Podľa o službách zamestnanosti zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, za podmienok tam ustanovených.

21. Záver žalovaného podľa , že vyslaným môže byť iba zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia, žalovaný v odôvodnení prezentoval, vychádzajúc z odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, ktorý vstúpil z J. na územie Slovenskej republiky, nepracoval v F. H., kde sa v ten istý deň presunul a samotný pracovný pomer so spoločnosťou podnikajúcou na území F. H., žalobcu neoprávňoval pracovať na území iného členského štátu, ani nemohol byť vyslaným, nakoľko jeho zamestnanecký vzťah nezodpovedal zákonným podmienkam vyslaného zamestnanca. Správny súd preto odkazuje na zákon č. 351/ 2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci v a pod písm. a) až g) , ktorý upravuje podmienky, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v členskom štáte. Správne sú tvrdenia a zistenia žalovaného, že žalobca nebol zamestnancom, ktorý bežne pracuje v inom členskom štáte, kde má udelené dlhodobé vízum na účel práce a na podklade víza získaného v F. H. a nemohol byť vyslaným zamestnancom, lebo sa na neho nevzťahovala výnimka ustanovenia v spojitosti so Smernicou 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb podľa (čl. 2 bod 1: v zmysle ktorej „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník" znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.“). Podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je skutočnosť, že takýto zamestnanec vykonáva svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ. Z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania (žalobcom), spísanej dňa 26.10.2017 vyplynulo, že žalobca pricestoval 18.09.2017 z J.Ž. do O. a odkiaľ pokračoval v ceste do O.. V ten istý deň cestoval späť na územie Slovenskej republiky do mesta N.. Žalobca tak bežne nepracoval na území F. H. a nebolo ho možné považovať za vyslaného pracovníka v zmysle vyššie citovanej smernice. Tento právny názor kasačného súdu je pre správny súd záväzný a súd sa s týmto záverom stotožnil. F. zamestnávateľ vyslal žalobcu na výkon práce stavebného robotníka pre slovenskú spoločnosť bez toho, aby žalobca u tejto zahraničnej spoločnosti vykonával svoju hlavnú činnosť.

22. Zmenu hodnotenia nebolo možné podľa záverov kasačného súdu očakávať ani v novom konaní, pretože vzhľadom na výpoveď žalobcu a potvrdenie zistených skutočností, žalovaný i správny orgán prvého stupňa konštatovali dôvodne výkon nelegálnej práce žalobcom, na vykonávanie ktorej žalobcovi nebol udelený prechodný pobyt alebo vízum na území Slovenskej republiky jej orgánmi, podľa . Z dôvodov uvedených podľa správny súd žalobu zamietol.

23. O trovách rozhodol podľa a nasl. a ich úplnú náhradu nepriznal neúspešnému žalobcovi, ani žalovanému, ktorý dôvodne trovy konania, vrátane trov kasačného konania, neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dni od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.