Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-5S-169-2018.pdf
PDF · 114.77 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-5S/169/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu JUDr. Ivany Rudinskej a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. v právnej veci žalobcu: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, Digital Park II, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, právne zastúpený: JUDr. Dušan Ďurík, advokát s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 866 571, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-89/2018/RK zo dňa 26.07.2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-89/2018/RK zo dňa 26.07.2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca žiadal žalovaného ako povinnú osobu žiadosťou zo dňa 21.02.2018 v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) o sprístupnenie: „rozkazu prezidenta Policajného zboru č. 65/2014, zo dňa 02.06.2014, ktorým sa zriadil špecializovaný tím na plnenie mimoriadnych úloh v súvislosti s vyšetrovaním a dokumentovaním trestných činov v pôsobnosti Národnej kriminálnej agentúry, napr. § 259 ods. 1 písm. e), ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, a to vrátane všetkých jeho prípadných zmien a doplnení. Dovoľujeme si Vás požiadať o poskytnutie úplného znenia vyššie uvedeného rozkazu berúc na vedomie, že osobné údaje v ňom obsiahnuté budú anonymizované.“
2. Rozhodnutím č. KM-TO-2018/002533-005 zo dňa 02.03.2018 (ďalej aj „rozhodnutie č. 1“) žalovaný prostredníctvom riaditeľa tlačového odboru kancelárie ministra vnútra žiadosti žalobcu čiastočne nevyhovel, a to v časti týkajúcej sa sprístupnenia v žiadaných informáciách nachádzajúcich sa osobných údajov, keďže informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií) a v časti týkajúcej sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií).
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad (ďalej aj „rozklad č. 1“), o ktorom žalovaný prostredníctvom ministerky vnútra rozhodol rozhodnutím č. KM-OLVS-32/2018/RK zo dňa 10.05.2018 (ďalej aj „rozhodnutie č. 2“) tak, že rozhodnutie č. 1 bolo zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení ministerka uviedla, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, keďže prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nespomenul a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že žiadateľom požadovaný rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky je uverejnený vo vestníku Prezídia Policajného zboru ako organizačnej zložky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vrátane jeho všetkých noviel. Na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Všetky žiadateľom požadované informácie sú súčasťou vestníka ministerstva vnútra, sú tak dostupné širokému okruhu osôb, t.j. všetkým zamestnancom ministerstva vnútra, a preto neobstojí právna argumentácia prvostupňového správneho orgánu o citlivosti predmetných informácií vo vzťahu k prebiehajúcim trestným konaniam a nutnosti udržať prísne neverejný charakter konaní, ktorých sa rozkazom zriadený špecializovaný tím týka. Pokiaľ považoval pôvodca danú informáciu za takú, ktorej sprístupnenie je potrebné obmedziť na úzky okruh osôb, aj napriek tomu, že táto informácia je súčasťou vestníka, určeného na zverejnenie aktov riadenia v pôsobnosti žalovaného určených len pre podriadené zložky, mal v súlade so zákonom urobiť už pri jej publikovaní potrebné opatrenia podľa osobitných právnych predpisov vychádzajúcich zo zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností ministerka dospela k právnemu názoru, že nie je daná prekážka sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. V novom konaní bude potrebné v súlade s vyššie uvedenými zisteniami predmet žiadosti nanovo posúdiť, v prípade zistenia iných právnych dôvodov na nesprístupnenie žiadateľom požadovaných informácií, resp. ich časti, ako sú ustanovené v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, svoj právny názor náležite odôvodniť a na základe toho vydať nové rozhodnutie tak, aby spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti, inak je potrebné žiadateľovi informácie požadované v žiadosti sprístupniť. Prvostupňový správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).
4. Po vrátení veci žalovaný prostredníctvom povereného riaditeľa tlačového odboru kancelárie ministra vnútra rozhodnutím č. KM-TO-2018/002533-015 zo dňa 28.05.2018 (ďalej aj „rozhodnutie č. 3“) opätovne rozhodol o čiastočnom nevyhovení žiadosti žiadateľa z totožných dôvodov ako v rozhodnutí č. 1 - v časti týkajúcej sa sprístupnenia v žiadaných informáciách nachádzajúcich sa osobných údajov, pretože informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (§ 9 ods. 2 zákona o slobode informácií) a v časti týkajúcej sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií). Povinná osoba konštatovala záver, že bolo nutné rozhodnúť rovnako ako rozhodnutím č. 1 s prihliadnutím na osobitné právne predpisy, povinnosť mlčanlivosti a s prihliadnutím na interpretáciu podstatných pojmov v spojení s tým, čo obvykle v praxi znamenajú (intranet, verejný priestor), keďže vyššie uvedené skutočnosti platia nielen pre oblasť osobných údajov, ale aj pre oblasť týkajúcu sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní.
5. Proti tomto rozhodnutiu podal žalobca rozklad (ďalej aj „rozklad č. 2“) z dôvodu nesprístupnenia požadovaných informácií v celom rozsahu, a to aj napriek viazanosti právnym názorom vysloveným v rozhodnutí č. 2. Žalovaný prostredníctvom ministerky vnútra v zastúpení štátnym tajomníkom rozhodnutím č. KM-OLVS-89/2018/RK zo dňa 26.07.2018 rozklad zamietol a rozhodnutie č. 3 potvrdil, pričom sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením rozhodnutia č. 3, v ktorom bolo vecne správne a náležite odôvodnené, prečo požadované informácie nie je možné žiadateľovi v celom rozsahu sprístupniť.
II.
Žaloba
6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 4 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 3, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a uloženia povinnosti sprístupniť žalobcovi všetky informácie požadované v žiadosti zo dňa 21.02.2018 v lehote 8 dní od doručenia administratívneho spisu podľa § 193 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj ako „SSP“). Eventuálne navrhol, aby súd podľa § 191 SSP zrušil
rozhodnutie č. 4 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 3 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.
7. Žalobca považoval rozhodnutie č. 4 za nepreskúmateľné, pretože žalovaný sa v odôvodnení absolútne nezaoberal a nedal odpoveď na zásadnú námietku uvedenú v rozklade č. 2, v zmysle ktorej prvostupňový orgán nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v rozhodnutí č. 2 a svojvoľným rozhodnutím č. 3 porušil procesné práva žalobcu.
8. K námietke porušenia ustanovení o konaní pred žalovaným žalobca uviedol, že odklonenie sa od právneho názoru je možné len v prípade, ak počas nového prejednania veci vyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré správnemu orgánu neboli známe pred novým prejednaním veci. V tomto prípade o takúto situáciu nešlo. Žalovaný musel mať vedomosť o existencii povinnosti zachovávať mlčanlivosť už v čase vydania rozhodnutia č. 1, pretože ide o skutočnosť, ktorá mu bola známa minimálne z jeho úradnej činnosti v zmysle § 34 ods. 6 správneho poriadku, z čoho možno analogicky dôvodiť, že túto vedomosť musela mať aj ministerka vnútra, ako jeho predstaviteľka, pri rozhodovaní o rozklade č. 1. V rozhodnutí č. 2 ministerka konštatovala, že sprístupneniu požadovaných informácií nebráni žiadna prekážka, a teda za prekážku sprístupnenia informácií zjavne nepovažovala ani existenciu povinnosti mlčanlivosti podľa osobitných predpisov.
9. K nesprístupneniu časti požadovaných informácií žalovaným z dôvodu ochrany osobných údajov žalobca zdôraznil, že predmetom žiadosti nebola požiadavka sprístupnenia osobných údajov alebo údajov o súkromí fyzickej osoby. Z aktuálnej rozhodovacej praxe súdov, v rozpore s tvrdením žalovaného, jednoznačne vyplýva, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie fyzickej osoby nie sú nevyhnutne takými trvalými indikátormi, ktoré by túto fyzickú osobu nezameniteľne identifikovali spomedzi množstva iných fyzických osôb. Pokiaľ teda správne orgány prvého a druhého stupňa nevyhoveli žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v časti týkajúcej sa mien a priezvisk zamestnancov ministerstva s odvolaním sa na zákon o ochrane osobných údajov, nepostupovali v súlade s objektívnym právom. Napriek tomu, že by sprístupnením požadovaných informácií boli sprístupnené aj údaje o vyšetrovateľoch zrejme v rozsahu meno, priezvisko a pracovné zaradenie, takéto údaje by dotknuté osoby v žiadnom prípade nerobili priamo alebo nepriamo určiteľné, a preto predmetné údaje takto označených osôb nemôžu mať povahu osobných údajov a zo sprístupňovania nemôžu byť vylúčené s odvolaním sa na § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií. Poskytnutie požadovaných informácií v plnom rozsahu by takisto žalovaný nemohol odmietnuť z dôvodu ochrany súkromia. Osoby, ktorých mená boli anonymizované sú príslušníkmi Policajného zboru a v požadovaných dokumentoch figurovali z dôvodu ich pracovného zaradenia a nie z dôvodu vykonávania ich súkromných aktivít. Je bežnou praxou povinných osôb (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky), že informácie o mene, priezvisku a pracovnom zaradení ich zamestnancov žiadateľom o informácie poskytujú.
10. Žalobca nesúhlasil ani s názorom žalovaného, v zmysle ktorého možno neposkytnuté údaje subsumovať pod rozhodovaciu činnosť orgánov činných v trestnom konaní v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Existencia a obsah samotnej rozhodovacej činnosti sú v prvom rade podmienené začatím konkrétneho trestného konania, v ktorom sa takáto rozhodovacia činnosť (procesný postup orgánov činných v trestnom konaní) realizuje. Pod rozhodovacou činnosťou ale v žiadnom prípade nemožno rozumieť jednotlivé predpisy (všeobecne záväzné právne predpisy, ako ani interné predpisy), od ktorých orgány činné v trestnom konaní odvodzujú svoju pôsobnosť. Rozkaz sa tak žiadnym spôsobom nedotýka (a ani by sa nemohol dotýkať) vedenia konkrétneho trestného konania a zároveň ani nepredstavuje zákonný dôvod pre začatie akéhokoľvek trestného konania.
11. Vo vzťahu k povahe vestníka žalobca uviedol, že v prvom rade je pochybné, či príslušníci Policajného zboru majú povinnosť mlčanlivosti podľa osobitných predpisov aj vo vzťahu k obsahu vestníka. To, že určitý predpis je označený ako interný, je len preto, lebo reguluje vnútorné záležitosti dotknutého subjektu, no automaticky to neznamená, že tento interný predpis je aj neverejný. Súčasne odkázal na odôvodnenie rozhodnutia č. 2 vo vzťahu k povahe vestníka.
III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu
12. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10.04.2019 navrhol žalobu zamietnuť, keďže s otázkou (ne)rešpektovania skôr vysloveného právneho názoru sa vysporiadal v rámci argumentácie použitej v rozhodnutí č. 4, ktorá potvrdzuje náležitosť rozhodnutia č. 3. Pokiaľ aj teda druhostupňový orgán tento fakt explicitne nepojal do svojho rozhodnutia, jeho implicitná forma je identifikovateľná z rozsiahlej odôvodňujúcej matérie. Žalovaný neakceptoval názorové zameranie žalobcu, podľa ktorého v novom konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti. Povinnosť mlčanlivosti bola zmienená ako jeden z viacerých argumentov, v rade ktorých má primárne postavenie argument o relácii interného predpisu týkajúceho sa otázok pôsobnosti Policajného zboru v nadväznosti na vnútorné zákazy obsiahnuté v právnych normách osobitných predpisov. Žiadaný interný predpis sa týka pôsobenia personálnej zložky príslušníkov Policajného zboru na úseku celospoločensky závažnej trestnej činnosti. V tomto rámci sa identifikujú príslušníci Policajného zboru konajúci podľa Trestného poriadku, ale aj príslušníci Policajného zboru, ktorých pôsobenie upravuje aj § 38a zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Zdôraznil preto, vzhľadom na charakter výkonu ich pôsobnosti, že je ohrozujúce, aby sa informácie o nich prerokovávali de facto verejne. Okrem toho dal žalovaný do pozornosti status neverejnosti žiadanej informácie a princípu legitímneho očakávania v rozhodovacej praxi správnych orgánov. Žalovaný záverom konštatoval, že žiadaný interný predpis v žiadnom ohľade nemá verejný status a žalobca bagatelizuje problematiku kontroly kriminality a potiera práva príslušníkov Policajného zboru na ochranu ich osobných údajov.
13. V replike zo dňa 30.05.2019 žalobca zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe, v zmysle ktorej sú napadnuté rozhodnutia nezákonné v celom rozsahu.
V.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov
14. Na základe § 3 ods. 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/169/2018 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-5S/169/2018.
15. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.02.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
16. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
17. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
18. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
19. Podľa § 493e SSP účinného od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.
22. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.
23. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).
24. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
25. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
26. Podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku, odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
27. Správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu v medziach a rozsahu vymedzenom žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), resp. v niektorých zákonom ustanovených prípadoch aj mimo nich (napríklad § 134 ods. 2 SSP, § 195 SSP). Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi.
28. Predmetom preskúmania správneho súdu je rozhodnutie žalovaného č. 4, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu č. 3 o čiastočnom nevyhovení sprístupnenia informácií žiadaných žalobcom, pričom správne orgány opätovne dospeli k záveru, že požadované údaje v ich nesprístupnenej časti spadajú pod zákonné obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií a § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií.
29. Správny súd uvádza, že právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.
30. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie
sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1, 3 cit. zákona). Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 cit. zákona). Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti.
31. Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou však nie je možné zákon o slobode informácií aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť, či sa sprístupnením informácií neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.
32. V danej veci správny súd uvádza, že kľúčovou námietkou zo strany žalobcu, ktorej je potrebné priznať relevanciu, je nevysporiadanie sa so záväzným právnym názorom uvedeným v rozhodnutí č. 2, v zmysle ktorého ... „sú všetky žiadateľom požadované informácie súčasťou vestníka ministerstva vnútra, sú tak dostupné širokému okruhu osôb, t.j. všetkým zamestnancom ministerstva vnútra, a preto neobstojí právna argumentácia prvostupňového správneho orgánu o citlivosti predmetných informácií vo vzťahu k prebiehajúcim trestným konaniam a nutnosti udržať prísne neverejný charakter konaní, ktorých sa rozkazom zriadený špecializovaný tím týka. ...Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností som dospela k právnemu názoru, že nie je daná prekážka sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. V novom konaní bude potrebné v súlade s vyššie uvedenými zisteniami predmet žiadosti nanovo posúdiť, v prípade zistenia iných právnych dôvodov na nesprístupnenie žiadateľom požadovaných informácií, resp. ich časti, ako sú ustanovené v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, svoj právny názor náležite odôvodniť a na základe toho vydať nové rozhodnutie tak, aby spĺňalo všetky zákonom požadované náležitosti, inak je potrebné žiadateľovi informácie požadované v žiadosti sprístupniť. Prvostupňový správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný podľa § 59 ods. 3 správneho poriadku“.
33. Z obsahu žalobou napadnutých rozhodnutí vyplýva, že v nich chýba jasné odôvodnenie odklonu od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí č. 2. Je nepochybné, že správne orgány argumentačne rozšírili dôvody opätovného rozhodnutia vo veci podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií a § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, ale absentuje explicitné vysporiadanie sa s námietkou žalobcu vznesenou aj v rozklade č. 2, v zmysle ktorej bol prvostupňový orgán pri opätovnom rozhodovaní o žiadosti viazaný rozhodnutím č. 2, pričom odôvodnenie odklonu od vysloveného právneho názoru nie je dostatočné.
34. Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom ustanovenú formu, ktorú predstavujú obsahové a formálne náležitosti. Správny poriadok upravuje všeobecné náležitosti rozhodnutia, ktoré zároveň predstavujú minimálny štandard správnych rozhodnutí. Náležitosti rozhodnutia ustanovené správnym poriadkom sú vymedzené taxatívne.
35. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu slúži na to, aby adresátov presvedčilo, že výrok rozhodnutia vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a rozhodnutie správneho orgánu je správne a zákonné. Odôvodnenie má byť dostatočne jasné, zrozumiteľné a určité. Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatneniu opravných prostriedkov.
36. V zásade platí, že konanie na odvolacom orgáne nemá nahrádzať správne konanie pred prvostupňovým orgánom. Ak odvolací orgán dospeje k záveru, že na zistenie materiálnej (objektívnej) pravdy je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, je oprávnený rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Spravidla sa tak stáva v prípadoch nedostatočného zistenia a posúdenia skutkového stavu veci správnym orgánom, ktorý rozhodnutie vydal. V odôvodnení rozhodnutia je odvolací orgán povinný uviesť právny názor, ako by mal prvostupňový správny orgán
rozhodnúť. Týmto názorom je správny orgán viazaný za predpokladu, že v priebehu konania nevyjdú najavo nové skutočnosti existujúce už v čase predchádzajúceho konania, ktoré sa skončilo rozhodnutím, proti ktorému účastníci podali odvolanie, ale správnemu orgánu tieto skutočnosti v tom čase neboli známe (napr. z dôvodu nedostatočného a neúplného zisťovania podkladov pre rozhodnutie).V takomto prípade by na právny názor odvolacieho orgánu neprihliadal, ale zohľadnil by zistené skutočnosti a rozhodoval by v súlade s preukázaným skutkovým stavom.
37. V danom prípade správny súd konštatuje, že nie je jeho povinnosťou nahrádzať, prípadne domýšľať dôvody rozhodnutia správneho orgánu vo vzťahu k odklonu od záväzného právneho názoru uvedeného v rozhodnutí č. 2, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného postupom podľa § 191 ods. 1 g) písm. SSP a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Správny súd poukazuje na to, že neprejudikuje záver vo veci samej, ale zo strany žalovaného je potrebné po vrátení veci náležitým spôsobom sa vysporiadať s (ne)rešpektovaním skôr vysloveného právneho názoru v rozhodnutí č. 2.
38. Vzhľadom na vyššie uvedené sa správny súd nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami, pretože je to na tomto mieste nadbytočné, keď správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 4 z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.
39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods.1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
40. Toto rozhodnutie senát prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.