Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/19/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd, v právnej veci žalobkyne: O. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX/XXX, D., D., štátna príslušnosť D., právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát, Němcovej 30, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Jarková 31, Prešov, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO2-21-001/2018 zo dňa 15.2.2018, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa, právne zastúpená, včas podanou správnou žalobou zo dňa 19.3.2018, doručenou Krajskému súdu v Košiciach 23.3.2018, žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP- PO2-21-001/2018 zo dňa 15.2.2018 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (prvostupňový správny orgán) č. PPZ-HCP-PO8-60-012/2017-ZVC zo dňa 19.12.2017, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil a priznať žalobkyni právo na náhradu trov konania.

2. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č.: PPZ-HCP-PO8-60-012/2017-ZVC zo dňa 19.12.2017 administratívne vyhostil žalobkyňu z územia Slovenskej republiky na územie D. podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) a zároveň podľa zákona o pobyte cudzincov uložil žalobkyni zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na obdobie jedného roka a podľa citovaného zákona určil žalobkyni povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote 10 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o administratívneho vyhostení.

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 15.2.2018 zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu len v záhlaví výroku rozhodnutia označil ust. § 125 ods.2 zákona o pobyte cudzincov a § 77 ods.1 citovaného zákona. V ostatných častiach rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa žalovaný potvrdil.

4. Žalobkyňa v odvolaní zo dňa 2.1.2018 namietala nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o jej administratívnom vyhostení zo dňa 15.2.2018. Žalobkyňa namietala porušenie právneho poriadku Slovenskej republiky v zákona o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) a tvrdila, že na území Slovenskej republiky pracovala ako vyslaný zamestnanec L. U., ktorá má obchodnú zmluvu so slovenskou spoločnosťou. Svoj pobyt na území Slovenskej republiky a výkon pracovnej činnosti vyslaného zamestnanca považovala za legálny. Poukazovala na to, že

príslušný správny orgán Slovenskej republiky nevyslovil nezákonnosť jej pracovnej činnosti na území Slovenska a správne orgány pri posudzovaní legitímnosti jej zamestnania nebrali do úvahy jej vyslanie zamestnávateľom z W. na územie Slovenskej republiky, na výkon prác pri poskytovaní služieb týmto zamestnávateľom na základe zmluvy o dielo.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový správny orgán rozhodoval na základe zistených skutkových okolností dňa 19.12.2017 a po zistení záverov z kontroly v spoločnosti U. L. s.r.o., X. XX, L., v ktorej žalobkyňa vykonávala pracovnú činnosť. Totožnosť preukázala cestovným pasom, v ktorom sa nachádzalo vízum L. G., udelené konzulom vo I., počet vstupov „mult“ určených na 180 dní, žalobkyňa mala národné vízum L. G. D, cieľ vydania 05, t.j. možnosť pracovať na území 6 mesiacov počas nasledujúcich 12 mesiacov /pracovné vízum/, vzťahujúce sa na územie L. G.. Nebol jej udelený žiadny druh pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov. Územie Slovenskej republiky prekročila cez hraničný prechod P. B.. Žalovaný, vychádzajúc z týchto zistení správneho orgánu prvého stupňa, podľa § 82 ods.2 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov vyhostil žalobkyňu ako štátnu príslušníčku tretej krajiny, vykonávajúcu pracovnú činnosť na území Slovenskej republiky bez potrebného povolenia na prechodný pobyt. Na území Slovenskej republiky žalobkyňa vykonávala pracovnú činnosť prostredníctvom svojho L. zamestnávateľa a pricestovala z L. 28.10.2017, kde u L. zamestnávateľa pracovala 27.10.2017 jeden deň a nasledujúci deň bola vyslaná do Slovenskej republiky.

6. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa postupoval podľa § 82 ods.3 o pobyte cudzincov, uložil jej zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu jedného roka. Konštatoval, že neboli zistené prekážky vyhostenia žalobkyne podľa § 81 ods.1 až 4 zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyňa bola poučená o možnosti dobrovoľne sa vrátiť na územie domovského štátu v spolupráci s medzinárodnou organizáciou pre migráciu. Žalovaný skúmal i okolnosti dodržiavania práv žalobkyne podľa článku 8 ods.1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len Dohovor). Nezistil prekážky vyhostenia žalobkyne a vplyv na jej súkromný a rodinný život. Žalovaný posudzoval dôvody, ktoré uviedla v odvolaní žalobkyňa, aj to, že pracovala na území Slovenska ako vyslaná svojim L. zamestnávateľom. S poukazom na článok 6 ods.1 písm. a/ a b/ nariadenia Európskeho parlamentu a rady /ES/ č. 2016/299, ktorým sa upravuje kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (kódex schengenských hraníc), uviedol, že plánovaný pobyt na území členských krajín, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci 180 dňového obdobia predchádzajúcemu ku každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny mať cestovný doklad, ktorý ich oprávňuje prekročiť hranicu, a to platný najmenej 3 mesiace dlhšie ako je zamýšľaný dátum odchodu. Podľa nariadenia Rady ES (č. 539/2001 z 15.3.2001) musia mať platné vízum. Preto na základe týchto právnych úprav mohla žalobkyňa vycestovať a pohybovať sa po území Slovenskej republiky počas obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. U žalobkyne však bol zistený výkon pracovnej činnosti v rozpore s účelom udeleného víza. Toto bolo platné pre územie L. G. a malo umožňovať žalobkyni výkon práce po dobu 6 mesiacov počas nasledujúcich 12 mesiacov v L.. Žalovaný s poukazom na § 82 ods.3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov potom konštatoval, že zistený pobyt pri pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky je v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Posudzujúc vec, ako odvolací správny orgán konštatoval, že ani zákon o zamestnanosti platný a účinný na území Slovenskej republiky neumožňuje cudziemu štátnemu príslušníkovi pracovať na jej území na základe žalobkyňou predložených dokladov. Vyslanie zamestnancov inou členskou krajinou do členskej krajiny je možné v prípade, ak by išlo o zamestnanca podľa § 23 zákona o pobyte cudzincov, s výnimku z tohto pravidla, ktorú predstavuje § 23 ods.6 a 7 zákona o pobyte cudzincov, čo sa na žalobkyňu nevzťahuje. Poukázal na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom (ďalej len „Nariadenie"). Podľa tohto, má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza udeleného niektorým členským štátom, vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok ako držiteľovi povolenia na pobyt. Z uvedeného Nariadenia je zrejmé, že držiteľ národného víza L. G. na základe tohto víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území SR legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na jej území.

7. V správnej žalobe uviedla žalobkyňa žalobné dôvody totožné s odvolacími dôvodmi. Žiadala zrušiť obe rozhodnutia správnych orgánov a priznať jej úplnú náhradu trov konania. Žalobkyňa odkázala na , ust. a ust. o službách zamestnanosti a konštatovala, že nepotrebovala k prechodnému

pobytu na území Slovenskej republiky vízum /§ 21 ods.1 písm. f/ zákona o službách zamestnanosti/, pretože na územie iného členského štátu bola svojim zamestnávateľom ako štátny príslušník tretej krajiny vyslaná, na základe obchodnej zmluvy jej zamestnávateľa so slovenským subjektom. Odkazovala na § 23a ods.1 zákona o službách zamestnanosti, na vízum získané v L. G., ktoré jej umožňovalo pracovať v podmienkach L. a byť vyslaná na územie štátov Európskej únie. Žalobkyňa poukázala na to, že správne orgány neskúmali súvislosti s jej legálnym zamestnaním.

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobkyňa ako štátna príslušníčka tretej krajiny, krajiny ktorá nie je členom Európskej únie, bola v SR zamestnaná na základe pracovného víza udeleného L. úradmi platným na tento účel na území L.. V Slovenskej republike nemala udelené príslušné povolenie potrebné na pobyt na území Slovenskej republiky za účelom pracovnej činnosti. Pracovné víza udelené v L. G. k pobytu v rámci jej vyslania, pokladal žalovaný za nelegálne, za obchádzanie zákona o pobyte cudzincov, článku 6 ods.1 písm. a/ a b/ nariadenia Európskeho parlamentu a rady /ES/ č. 2016/299, ktorým sa upravuje kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (kódex schengenských hraníc).

9. Správny súd nariadil vo veci preskúmania označených rozhodnutí orgánov verejnej správy pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov konania. Právny zástupca 6. 12. 2019 súdu oznámil, že došlo z dôvodu straty dôvery k ukončeniu právneho zastupovania žalobcu a že sa nezúčastní pojednávania v deň 11.12.2019. Právny zástupca na výzvu súdu nepredložil doklad, že žalobca prevzal na vedomie ukončenie zastupovania v zmysle v spojení s ods.4 a Súd podľa , konštatuje, že advokát je povinný do 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, preto jeho neúčasť na pojednávaní mal za neospravedlnenú a za nevykonaný neodkladný úkon po odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb žalobcovi v zastupovanej veci. Po vykonaní pojednávania súd za neospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu žalobcu vyhlásil rozsudok, ktorým podľa žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum.

Podľa policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. j), k) a o) na jeden rok až tri roky.

Podľa článku 6 bod 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny) 1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180- dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza.

Podľa o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom.

Podľa vyslaný zamestnanec je hosťujúci zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.

10. Správny súd má za to, že žalobkyňa bola vyhostená podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, pretože nemala udelené povolenie na pobyt, ktoré by ju oprávňovalo vykonávať prácu na území SR. Vychádzal zo skutočnosti, že SR sa stala platným členom Schengenského priestoru, ktorý

plne uplatňuje schengenské acquis. Čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc upravuje podmienky pre vstup a pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia u štátnych príslušníkov tretích krajín na území Schengenského priestoru. V zmysle citovaného držiteľ národného víza typu „D" udelené L. G. sa mohol zdržiavať na území SR legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na jej území, nie za účelom vykonávania práce. Udelené národné vízum L. G. O. „D", ktorého je držiteľkou žalobkyňa, ju oprávňovalo na účel vo víze udelenom, t.j. na vykonávanie práce výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal.

11. Podľa správneho súdu udelené národné vízum L. G. typu „D , ktorého bola žalobkyňa držiteľkou, ju oprávňovalo na účel vo víze, výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, t.j. L. G.. Udelené národné vízum typu „D" /vydané L. G./, ako aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke. Žalobkyňa tak zneužila udelené vízum na vykonávanie práce na území SR, hoci jej na tento účel predmetné vízum udelené nebolo.

12. Správny súd vychádza zo skutočnosti, že SR sa stala platným členom Schengenského priestoru, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis. Čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, upravujúcich podmienky pre vstup a pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia u štátnych príslušníkov tretích krajín na území Schengenského priestoru. Tvrdenie, že žalobkyňa bola vyslaná v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom na územie SR legálne v zmysle o cezhraničnej spolupráci, považoval dôvodne žalovaný za irelevantné. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uznáva, ako jeden z cieľov spoločenstva, vytvorenie vnútorného trhu charakterizovaného odstránením prekážok voľného pohybu osôb a služieb medzi členskými štátmi, pričom tento princíp zaručujú predpisy Európskej únie. Žalobkyňa však zneužila udelené vízum L.U. G. na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo. Udelené národné vízum L. republiky typu „D“ oprávňuje na vykonávanie práce na území L. republiky. Prvostupňový správny orgán nepotreboval pri vydaní napadnutého rozhodnutia stanovisko inšpektorátu práce, pretože žalobkyňa sa na území Slovenskej republiky zdržiavala s platným cestovným dokladom a platným vízom L. G., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje o službách zamestnanosti.

13. Podľa správneho súdu udelené národné vízum L. G. oprávňuje na účel pracovnej činnosti výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, t.j. L. G.. Vychádzajúc z cestovného dokladu, v ktorom bolo udelené národné vízum typu „D" /vydané L. G./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospeli prvostupňový správny orgán i žalovaný dôvodne k záveru, že žalobkyňa zneužila udelené vízum na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo.

14. V konaní bolo preukázané, že v preskúmavanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyne z dôvodov uvedených v Ustanovenie , v odseku 1 a 2 uvádza dôvody, v prípade ktorých správny orgán prikročí k administratívnemu vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny. Z administratívneho konania vyplýva, čo žalobkyňa nespochybňovala svoj výkon prác na území Slovenskej republiky.

15. Preto postup orgánov verejnej správy, ktorým vyhostili žalobkyňu podľa , bol v súlade s daným ustanovením zákona, nakoľko vykonávala inú činnosť, než na akú jej bolo udelené vízum, pričom vo svojich rozhodnutiach tento postup náležite odôvodnili.

16. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že pod pojmom vyslaný zamestnanec sa chápe zamestnanec, ktorý počas vyslania vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a už nevykonáva prácu na území toho členského štátu Európskej únie, v ktorom bežne pracuje. Uvedená definícia bola prebratá zo Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb do (čl. 2 bod 1: „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník"

znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.“). Je nepochybné, že podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je skutočnosť, že zamestnanec vykonával svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, t.j. v L., v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ. To v danom prípade nebolo splnené. S poukazom na , podľa ktorého policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, na citovaného zákona, podľa ktorého policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. j), k) a o) na jeden rok až tri roky a na článok 6 bod 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny) 1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza, a právne poukázal i na o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Podľa vyslaný zamestnanec je hosťujúci zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.

17. Správny súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že pri preskúmavaní pracovnej činnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky žalobkyňa len tvrdila, že ju vykonávala ako vyslaná zamestnankyňa hosťujúceho zamestnávateľa podľa o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon prác, pri poskytovaní služieb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cezhraničnej spolupráci).

18. Správny súd vychádzajúc zo zákonného ustanovenia § 23 ods.6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uvádza, že prechodný pobyt na účel zamestnania sa nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky iba v prípade, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny skutočne vyslaného zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na území Slovenskej republiky. Teda takého, ktorý spĺňa podmienky Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Žalobkyňa nedôvodne namietala, že v L. mala povolené pracovať a na základe pracovného víza bola údajne vyslaná ako zamestnanec do Slovenskej republiky na výkon práce, preto s odkazom na § 21 ods.1 písm. f/ zákona o službách zamestnanosti ako štátny príslušník tretej krajiny vyslaný zamestnávateľom z iného členského štátu EÚ pri poskytovaní služieb zamestnávateľom nepotrebovala mať udelený prechodný pobyt. Bolo preukázané, že žalobkyňa sa v L. pred príchodom na Slovensku zdržala jeden deň. Teda bežne tam nepracovala a jej vyslanie tak nespĺňa označené podmienky Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady. Žalobkyňa nemohla byť zamestnávateľom z L. vyslaná na výkon pracovnej činnosti nespĺňajúc podmienky Bolo zistené, že u svojho L. zamestnávateľa pracovala len 1 deň a nesplnila tak podmienku byť bežne zamestnaná v jeho krajine. Toto vyplynulo z odtlačku prechodovej pečiatky v jej cestovnom doklade, kedy po jednom dni pobytu v L. pricestovala z jednej členskej krajiny do druhej na územie Slovenskej republiky. Správny orgán správne konštatoval, že jej pôsobenie počas jedného dňa v L. nemožno hodnotiť za bežnú pracovnú činnosť v inom členskom štáte a tak nemohla byť svojim L. zamestnávateľom legálne vyslaná na pracovnú činnosť do ďalšieho členského štátu na základe označeného pracovného víza žalobkyne poskytnutého na vymedzené zamestnanie len na území L..

19. Správny súd pri posudzovaní žaloby o žalobných námietkach žalobkyne konštatuje, že postavenie žalobkyne bolo hodnotené z hľadiska jej pobytu za účelom zamestnávania sa v Slovenskej republike úradmi Slovenskej republiky ako nelegálne, lebo nesplnila podmienky vyslania v rámci pracovnej činnosti z krajiny iného členského štátu na územie Slovenskej republiky. V intenciách legálnych zamestnancov,

ktorí pracujú na území inej členskej krajiny legálne, vízum L. republiky získala žalobkyňa len na prácu za účelom konkrétneho výkonu pracovnej činnosti na území L. G. /typ označeného pracovného víza/.

20. Správny súd konštatuje, že na základe asociačnej dohody medzi Európskou úniou a D., národné vízum L. G., ktoré bolo vydané žalobkyni, jej umožňovalo prekračovať vonkajšiu hranicu na územie členských krajín bez víz z povolenej krajiny. Podľa správneho súdu ani osobitná zmluva zistená správnym orgánom a predložená žalobkyňou medzi zamestnávateľom z L. G. a zamestnávateľom Slovenskej republiky žalobkyni neumožňoval legálnu prácu na území Slovenskej republiky na základe národného víza udeleného L. G..

21. Správny súd konštatuje tiež, že L. vízum neumožňovalo žalobkyni pracovať na území Slovenskej republiky. Preto správny orgán rozhodol o jej administratívnom vyhostení dôvodne s poukazom na § 82 ods.2 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je možné vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému iná členská krajina Európskej únie umožňuje zdržiavať sa na jej území. Pracovné vízum udelené podľa § 6 ods.1 písm. a/ a b/ kódexu schengenských hraníc žalobkyni umožňovala cestovať, zotrvať na obdobie 90 dní v rámci 180 dňového obdobia i na území Slovenskej republiky. Výkon pracovnej činnosti žalobkyne bol preukázaný v administratívnom spise a keďže nie je legálnym, znamená porušenie vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle zákona o pobyte cudzincov.

22. Z takto konštatovaného potom správny súd uzavrel, že žalovaný po zistenom skutkovom stave a skutkových záveroch správne interpretoval citovanú právnu úpravu a dôvodne potvrdil ako zákonné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

23. Správny súd posudzujúc správnu žalobu na pojednávaní konštatoval, že nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol.

24. Podľa u a nasl. správny súd účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania . Žalobca v konaní úspešným nebol, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný správny orgán si odôvodnené trovy konania neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal / /.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dni od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.