Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-11-2018.pdf
PDF · 144.96 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/11/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd, v právnej veci žalobcu: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Q.. K., str. I., V., štátna príslušnosť V., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Alexander Farkašovský, advokát, Němcovej 30, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, 080 01 Prešov, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-PO2-205-002/2017 zo dňa 28.11.2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou z 8.1.2018, doručenou správnemu súdu 9.2.2018, žiadal o zrušenie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-205-002/2017 zo dňa 28.11.2017, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č.: PPZ-HCP-PO6-43-017/2017-ZVC zo dňa 27.9.2017, ktoré na základe jeho odvolania potvrdil a priznať právo na úplnú náhradu trov konania.
2. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím z 27.9.2017 rozhodol o jeho vyhostení na územie V. podľa § 82 ods.2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov č. 404/2011 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a uložil mu zákaz vstupu na územie Schengenského priestoru na 1 rok podľa § 82 ods.3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a podľa § 83 ods.1 citovaného zákona mu určil povinnosť vycestovať do 15 dní od vykonateľnosti administratívneho rozhodnutia o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalobca tvrdil, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil iba text záhlavia výroku a „zákaz vstupu na územie Schengenského priestoru“ nahradil textom „zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov“. Inak rozhodnutie žalovaný potvrdil a jeho odvolanie zamietol.
3. Žalobca tvrdil v žalobe, že bol ako zamestnanec zamestnávateľa spoločnosti, ktorá sídli v S. Q., vyslaný na územie Slovenskej republiky svojim zamestnávateľom a to na základe zmluvy o subdodávke. Predmetom tejto zmluvy bolo vykonávanie prác na zateplení fasády domu. Žalobca sa pokladal za vyslaného zamestnanca hosťujúcim zamestnávateľom z S. na území Slovenskej republiky. Tvrdil, že bol z jednej členskej krajiny v inej členskej krajine a ako hosťujúci vyslaný a na základe zmluvy sa zamestnal na území Slovenskej republiky u Slovenského zamestnávateľa. Správne orgány považovali jeho zamestnávanie za nezákonné a za neoprávnený výkon pracovnej činnosti. Konštatovali porušenie zákona o pobyte cudzincov žalobcom na území Slovenskej republiky. Žalobca s poukazom na § 23 ods.6 písm.b/ zákona o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov a o výkone prác pri poskytovaní služieb tvrdil, že podľa § 23a ods.1 písm. w/ zákona č. 5/2004 Z.z o službách zamestnanosti bol vyslaným zamestnancom a na území Slovenskej republiky sa nachádzal legálne a pracoval ako vyslaný
zamestnanec. Ako taký podľa § 21 ods.1 písm.f/ zákona o službách zamestnanosti potom nepotreboval mať udelené právo na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky.
4. Žalobca rozhodnutie o vyhostení vydané podľa § 82 ods.2 písm. j/ zákona o pobyte cudzincov a hodnotenie pobytu za nelegálny nepokladal. Žalobca poukazujúc na svoje S. vízum konštatoval, že bol vyslaným zamestnancom a nepotreboval na území Slovenskej republiky žiadne iné povolenie na pracovnú činnosť /keďže je vyslaným zamestnancom/. Poukazoval na zamestnanecký vzťah u S. zamestnávateľa, na svoje postavenie oprávneného zamestnanca v S. Q., na svoje postavenie oprávneného vyslaného zamestnanca na území Slovenskej republiky a dohodnutú zmluvu o pracovnej činnosti žalobcu na základe obchodnej zmluvy S. zamestnávateľa a slovenského podnikateľa.
5. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného udelené národné vízum S. Q. typu „D , ktorého je žalobca držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze uvedenom - práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, t.j. S. Q.. Vychádzajúc z cestovného dokladu, v ktorom bolo udelené národné vízum typu „D“ /vydané S. Q./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo.
6. Žalovaný dôvodil, že žalobca bol vyhostený podľa § 82 ods. 2 písm. j) zákona o pobyte cudzincov, pretože nemal udelené povolenie na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo vykonávať prácu na území SR. Uviedol, že vychádzal zo skutočnosti, že SR sa stal platným členom Schengenského priestoru, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis. Čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, upravujúcich podmienky pre vstup a pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia u štátnych príslušníkov tretích krajín na území Schengenského priestoru, čiže aj na území SR. V zmysle citovaného žalobca
- držiteľ národného víza typu „D" udelené S. Q. sa mohol zdržiavať na území SR legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na jej území, v žiadnom prípade však nie za účelom vykonávania práce, čo mu bolo preukázané. Udelené národné vízum S. Q. typu „D", ktorého je držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze udelenom, t.j. na vykonávanie práce výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal.
7. Podľa žalovaného udelené národné vízum S. Q. R. „D , ktorého je žalobca držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze uvedenom - práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, t.j. S. Q.. Vychádzajúc z cestovného dokladu, v ktorom bolo udelené národné vízum typu „D" /vydané S. Q./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo.
8. Žalovaný uviedol, že vychádzal zo skutočnosti, že SR sa stala platným členom Schengenského priestoru, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis. Čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, upravujúcich podmienky pre vstup a pobyt, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia u štátnych príslušníkov tretích krajín na území Schengenského priestoru, čiže aj na území SR. V zmysle citovaného žalobca - držiteľ národného víza typu „D" udelené S. Q. sa mohol zdržiavať na území SR legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na jej území, v žiadnom prípade však nie za účelom vykonávania práce, čo mu bolo preukázané. Udelené národné vízum S. Q. typu „D", ktorého je držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze udelenom, t.j. na vykonávanie práce výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v tomto prípade výlučne na výkon práce. Tvrdenie, že žalobca bol vyslaný v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných zahraničným zamestnávateľom na územie SR legálne, v zmysle zákona č. 351/2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci, považoval žalovaný za irelevantné, lebo v prípade žalobcu nejde o výkon nelegálnej práce, ale o zneužitie národného víza. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uznáva, ako jeden z cieľov spoločenstva, vytvorenie vnútorného
trhu charakterizovaného odstránením prekážok voľného pohybu osôb a služieb medzi členskými štátmi, pričom tento princíp zaručujú predpisy Európskej únie.
9. Žalovaný vyjadril názor, že žalobca zneužil udelené vízum S. Q. na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo. Udelené národné vízum S. Q. typu „D“ ho oprávňuje na vykonávanie práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy na území S.K. Q..
10. Žalovaný napokon uviedol, že prvostupňový správny orgán nebol pri vydaní napadnutého rozhodnutia odkázaný na stanovisko inšpektorátu práce, nakoľko v danej veci nešlo o nelegálnu prácu. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom S. Q., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti.
11. Žalovaný poukázal na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 265/2010, ktorým sa mení a dopĺňa Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda a Nariadenia (ES) č. 562/2006, pokiaľ ide o pohyb osôb s dlhodobým vízom (ďalej len „Nariadenie"), má byť umožnené držiteľom dlhodobého víza udeleného niektorým členským štátom vycestovať do iných členských štátov na tri mesiace v rámci ktoréhokoľvek šesťmesačného obdobia za rovnakých podmienok ako držiteľovi povolenia na pobyt. Z uvedeného Nariadenia je zrejmé, že žalobca ako držiteľ národného víza S. Q. na základe tohto víza mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území SR legálne, avšak len za účelom pohybu a pobytu na jej území.
12. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu, ktorý namietal, že na území SR sa nachádzal ako vyslaný zamestnanec S. zamestnávateľa s oprávnením nie len vstupovať, ale aj pracovať na území Slovenskej republiky a ako vyslaný tak mohol bez osobitného povolenia k pobytu vykonávať svoju pracovnú činnosť povolenú i v S.Ľ. Q. i na území iného členského štátu Európskej únie a aj v Slovenskej republike ako krajine Európskej únie.
13. Správny orgán konštatoval, že preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a aj dôvody, ktoré uviedol v odvolaní žalobca a konštatoval podľa § 82 ods.2 písm.k/ zákona o pobyte cudzincov, že sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy a konal v rozpore s medzinárodnou zmluvou a rozhodnutím vlády SR, pretože na území Slovenskej republiky mohol sa nachádzať ako cudzinec tretej členskej krajiny, nie krajiny schengenského priestoru a mohol na ňu aj pricestovať na územie SR z inej členskej krajiny a zdržiavať sa tu po zákonom dovolenú dobu, avšak nesmel vykonávať pracovnú činnosť. Konštatoval tiež, že správne bolo zistené, že ak bol žalobca kontrolovaný na území SR na stavenisku v E. pri vykonávaní stavebných činností a v súčinnosti s pracovníkmi Inšpektorátu práce a Obvodného oddelenia PZ bolo konštatované, že sa tam nachádzal žalobca s cestovným dokladom preukazujúci svoju totožnosť občana V., pričom mu bolo udelené S. národné vízum D na možnosť vydania 06 multi počet vstupov a to S. konzulátom v Ľ. 6.7.2017 na obdobie od 11.7.2017 do 9.6.2018. Jeho zamestnávanie na území Slovenskej republiky bolo nelegálne a preto bol rozhodnutím správnych orgánov administratívne vyhostený na územie V.. Správny orgán konštatoval, že na základe zistenia nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky pri vykonávaní pracovnej činnosti, na ktorú nie je občan tretej krajiny oprávnený, hoci mu bolo na území inej členskej krajiny udelené právo vstupu v zmysle schengenskej dohody a pracovné vízum presne definované, platí na území S. Q., nie na území iného členského štátu. Podľa zákona o pobyte cudzincov pobyt cudzinca po poukázanú dobu v zákone je možný za účelom pobytu cestovania a rekreácie, nie však výkonu pracovnej činnosti. Jeho administratívne vyhostenie a zákaz pobytu bolo v súlade s medzinárodnou zmluvou, pretože sa nie len pohyboval, ale na území schengenského dohovoru aj pracoval. Žalobca nesplnil podmienku legálneho zamestnanca na území Slovenskej republiky a toto nemožno považovať za nahradené národným S. vízom, platným na území S. Q.. Uložený zákaz vstupu na územie členských krajín a územie Slovenskej republiky je v súlade s medzinárodnou zmluvou a vnútroštátnou právnou úpravou, lebo žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky nie za účelom svojho pobytu, ale pracovnej činnosti, ktorú mal dovolenú len v S. Q.. V zmysle slovenského právneho poriadku a i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, správne orgány skúmajúc prekážky jeho administratívneho vyhostenia, upravené i v článku 6 a v článku 8 Dohovoru a konštatoval, že ani s odkazom na zákonné ustanovenia § 23a ods.1 zákona o službách zamestnanosti a ustanovenia zákonníka práce nemožno žalobcu považovať za vyslaného zamestnanca. Podľa § 3 ods.3 zákona č. 351/2015 o cezhraničnej spolupráci môže byť vysielaný na územie iného členského štátu zamestnanec tretej krajiny, ktorý pracuje na základe povolenia a pracovného víza v členskej krajine Európskej únie
bežne do iného členského štátu a vyslaným zamestnancom v oblasti pracovných činností uvedených v zákone. Správne orgány konštatovali, že jeho vyhostenie je lége artis, lebo bezvízový styk mu umožňuje pobyt na území krajín Európskej únie aj prekročením hraníc schengenského priestoru, avšak v zmysle prílohy 2 Nariadenia ES (č. 539/2001 z 15.3.2001) pri prekračovaní vonkajších hraníc členských krajín, môže vstupovať na územie Európskej únie a členských krajín schengenského priestoru za účelom pracovnej činnosti len na základe povolenia udeleného víza s pracovným povolením. Žalobca povolením S. úradov získal vízum na pracovné činnosti, uvedené v jeho cestovnom doklade na území S. Q.. Toto právo je limitované vnútroštátnou právnou úpravou na území Slovenskej republiky zákonom o pobyte cudzincov. Správny orgán sa zaoberal otázkou, či bežne pracoval žalobca v inom členskom štáte, ktorý by mu umožňoval vyslanie na územie iného členského štátu, teda z S. Q. do Slovenskej republiky. Bolo zistené, vzhľadom k dátumom uvedeným v jeho cestovnom doklade, že nemožno u žalobcu v S. Q. u zamestnávateľa hovoriť o bežnom zamestnávaní a žalobca nemôže byť vyslaným zamestnancom z tohto územia na územie Slovenskej republiky a nevzťahuje sa naňho výnimka ust. § 23 ods.6 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov. Držiteľ národného víza S. Q. je oprávnený pracovať len na území S. Q. a oprávnený pohybovať sa na území ostatných krajín schengenského priestoru. Žalobca ako cudzinec nemohol pracovať na území ďalšieho štátu Európskej únie, mohol sa tam len pohybovať, ak nesplnil podmienku dlhodobejšieho zamestnávania v pôvodnej krajine Európskej únie, ktorá mu udelila pracovné povolenie. Preto podľa § 82 ods.2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov, rozhodol žalovaný správny orgán zákonne.
14. Žalovaný konštatoval, že administratívnym vyhostením bol dosiahnutý stav, za ktorého bol uložený žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a krajín Európskej únie, a to v rozpätí podľa ust. § 82 ods. 3 písm.c/ zákona o pobyte cudzincov na 1 rok. Pokladal takéto rozhodnutie za opodstatnené, lebo sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky v rozpore s medzinárodnou zmluvou a vykonával počas hoci oprávneného pobytu pracovnú činnosť v rozpore s touto zmluvou.
15. Žalovaný mal i za to, že z prvostupňového správneho rozhodnutia, ktorým bol žalobca vyhostený zo dňa 27.9.2017 vyplýva, že sa tak stalo podľa § 82 ods.3 písm. c/, § 82 ods.9 písm. c/ a § 83 ods.1 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 82 ods.2 k zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak sa zdržiava na území Slovenskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia vlády SR ako na v rozpore s touto medzinárodnou zmluvou alebo s rozhodnutím vlády SR. Podľa článku 21 schengenského Dohovoru, cudzinci, ktorí nepodliehajú vízovej povinnosti, sa môžu voľne pohybovať na území zmluvných strán, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia a pokiaľ spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 6 ods.1 kódexu schengenských hraníc. V súlade s uvedeným je účastník, teda žalobca, alebo bol oprávnený sa len pohybovať na území schengenského priestoru, pretože mal platný cestovný pas a spĺňal podmienky vstupu a pobytu uvedené v kódexe schengenských hraníc. V zmysle § 23 ods.1 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods.6 zákona na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta.
16. V zmysle § 23 ods. 2 prechodný pobyt na účel zamestnania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods.6 aj štátnemu príslušníkovi tretej krajiny na základe povolenia na zamestnanie alebo štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, u ktorého sa nevyžaduje povolenie na zamestnanie ani potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta.
17. Podľa § 23 ods.6 zákona o pobyte cudzincov sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, splnil si povinnosti podľa § 111 ods.2 písm.a/ a navyše pracuje pre významného zahraničného investora v Slovenskej republike, je vyslaným zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na území Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, je zamestnaný v medzinárodnej hromadnej doprave, ak je na tento výkon na území SR vyslaný svojim zahraničným zamestnávateľom, je v pracovnom pomere so zamestnávateľom, ktorý má sídlo na území alebo sídlo organizačnej zložky s pracovno- právnou subjektivitou mimo územia Slovenskej republiky a ktorý ho vyslal na základe zmluvy uzatvorenej s právnickou osobou alebo fyzickou osobou vykonávať prácu na území Slovenskej republiky, alebo ktorý zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru služieb a tento tovar dodáva alebo uskutočňuje montáž, záručné, opravárenské práce, ktoré sa týkajú systémov výrobných zariadení,
programátorské práce alebo odborné školenia ak trvania jeho pracovného vzťahu alebo vyslanie na výkon práce nepresiahnu 90 dní v roku, alebo ktorý pre obchodnú spoločnosť, ktorej bola poskytnutá investičná pomoc podľa osobitného predpisu zabezpečuje na základe obchodnej zmluvy dodávky tovaru a služieb. Tento tovar dodáva alebo uskutočňuje montáž, záručné, opravárenské práce, ktoré sa týkajú systémov výrobných zariadení, programátorské práce alebo odborné školenia a to počas obdobia, na ktoré bolo vydané rozhodnutie o schválení investičnej pomoci alebo vykonáva sezónne zamestnanie alebo, ktorý pred centrom strategických služieb poskytuje odborné školenia ak trvanie jeho pracovno- právneho vzťahu s centrom strategických služieb nepresiahne 90 dní v kalendárnom roku.
18. Zo žiadneho z týchto dôvodov žalobca nebol oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, hoci tvrdil, že bol vyslaný. Napriek tomu, že mal byť na území Slovenskej republiky, 3 mesiace nedostáva tu žiadnu mzdu, platí, § 25 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny v takomto prípade policajný útvar udelí prechodný pobyt na účel osobitnej činnosti a to po splnení zákonom stanovených podmienok. Žalobca túto podmienku nesplnil a preto sa tu na území Slovenskej republiky, kde vykonával murárske práce, nenachádzal legálne. Skutočnosti, na ktorých boli založené obe rozhodnutia, vyplývajú z toho, že žalobca je držiteľom typu D S. N., vydaného úradom v Ľ. v zmysle kódovníka D s cieľom vydania 06 ako vodič medzinárodnej cestnej dopravy, ktorý môže pracovať na území S. Q. po splnení podmienok ako vodič.
19. Žalovaný konštatoval, že správny orgán správne podľa § 82 ods.3 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov mohol uložiť zákaz vstupu žalobcovi na 1 až 3 roky, využil však možnosť uložiť mu zákaz vstupu na 1 rok na dolnej hranici sadzby za administratívny delikt, ktorého sa dopustil zdržiavaním sa a pracovnou činnosťou v rozpore s medzinárodnou zmluvou na území Slovenskej republiky. Určenie doby na vycestovanie i doby zákazu vstupu na území členských krajín bolo podľa žalovaného určené správnym orgánom prvého stupňa správne a zákonne. Žalovaný sa zaoberal všetkými dôvodmi tvrdenými žalobcom a vykonal dokazovanie na základe zápisníc, vysvetlení účastníkov konania aj zamestnávateľov, konštatoval, že štátny príslušník tretej krajiny je povinný rešpektovať zákony Slovenskej republiky a vykonávať a správať sa na jej území v súlade s týmito zákonmi aj ako držiteľ pracovného víza iného členského štátu Európskej únie, ktoré ho oprávňuje prekračovať hranice Európskej únie i vonkajšie hranice Európskej únie za účelom pobytu, rekreácie. Svojim konaním žalobca spôsobil porušenie zákonov Slovenskej republiky i nariadenie Európskeho parlamentu v oblasti voľného pohybu a legálnej migrácie. Správny orgán nezistil žiadne prekážky vyhostenia žalobcu podľa článku 8 ods.1 Európskeho Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ani článku 8 ods.2 tohto Dohovoru. Preto v zmysle a v súlade so zásadou proporcionality konštatoval, že je oprávnený na vyhostenie žalobcu, ktorého práva citované v článku 8 ods.1 a 2 nie sú porušené.
20. Z obsahu odvolania vyplynulo, že zamestnanec totožný s osobou žalobcu bol zamestnaný v S. Q. v súlade s S. legislatívou, mal povinnosť zdržiavať sa na území S.Ľ. Q. ako zamestnanec, na územie Slovenskej republiky nemal postavenie hosťujúceho zamestnanca podľa správneho orgánu prvého stupňa a preto namietal poukazujúc na svoju pracovnú zmluvu, že je zamestnávaný zamestnávateľom v S. Q. a tá na základe zmluvy o subdodávke ho vyslala na výkon prác na územie Slovenskej republiky v súlade so zmluvou o subdodávke. Ako zamestnanec bol tak vyslaný a mal právo pracovať na území Slovenskej republiky, čo správne orgány neposúdili ako obchodno-právny vzťah medzi spoločnosťami a to pokladal za porušenie svojich práv štátneho príslušníka tretej krajiny, vyslaného zamestnanca S. zamestnávateľa pre účely plnenia zmluvy o subdodávky na území Slovenskej republiky. Opakovane poukázal na § 23a ods.1 zákona o službách zamestnanosti na svoj platný cestovný pas s národným vízom S. Q. na obdobie 6 mesiacov po dobu 12 mesiacov oprávňujúceho ho byť zamestnaný na území S. Q. a pohybovať sa na území členských krajín Európskej únie v rámci obchodného kontraktu zamestnávateľa. Príslušný inšpektorát práce nerozhodol o jeho nelegálnom zamestnaní na území Slovenskej republiky, napriek tomu bolo takto hodnotené (poznámka súdu: avšak takto hodnotené bolo podľa podmienok zákona o pobyte cudzincov).
21. Správny súd nariadil vo veci preskúmania označených rozhodnutí orgánov verejnej správy pojednávanie, na ktoré predvolal účastníkov konania. Právny zástupca 6. 12. 2019 súdu oznámil, že došlo z dôvodu straty dôvery k ukončeniu právneho zastupovania žalobcu a že sa nezúčastní pojednávania v deň 11.12.2019. Právny zástupca na výzvu súdu nepredložil doklad, že žalobca prevzal na vedomie ukončenie zastupovania v zmysle § 22 ods. 1 v spojení s ods.4 a 5 zákona č. 586/2003 Z.z. Súd podľa § 22 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z., konštatuje, že advokát je povinný do 15 dní od
doručenia oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, preto jeho neúčasť na pojednávaní mal za neospravedlnenú a za nevykonaný neodkladný úkon po odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb žalobcovi v zastupovanej veci. Správny súd posudzujúc správnu žalobu konštatuje, že nie je dôvodná. Preto ju podľa § 240 Správneho súdneho poriadku zamietol.
22. Podľa správneho súdu udelené národné vízum S. Q. typu „D“, ktorého je žalobca držiteľom, ho oprávňuje na účel vo víze uvedenom - práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, t.j. S. republiky. Vychádzajúc z cestovného dokladu, v ktorom bolo udelené národné vízum typu „D" /vydané S. Q./, ako aj z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex, kde sa pod „vízom" rozumie oprávnenie dané členským štátom na vstup na jeho územie so zámerom zamýšľaného pobytu, t.j. účelu v tomto členskom štáte, alebo v niekoľkých členských štátoch v stanovenej dĺžke, dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca zneužil udelené vízum na vykonávanie práce na území SR, hoci na tento účel predmetné vízum udelené nebolo.
23. V konaní bolo preukázané, že žalobca mal udelené vízum S. Q. vydané zastupiteľským úradom S. Q. v Ľ., typu "D“ viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní). V kolónke "poznámka" uvedeného víza bol označený údaj ". Y. XX". Predmetné vízum bolo vydané na účely práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. V preskúmavanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodov uvedených v § 82 ods. 2 písm. j) zák. č. 404/2011 Z.z. Ustanovenie § 82 zák. č. 404/2011 Z.z., či už v odseku 1 alebo odseku 2 uvádza dôvody, v prípade ktorých správny orgán prikročí k administratívnemu vyhosteniu štátneho príslušníka tretej krajiny. Je nepochybné, že v prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 2 citovaného zákona, pre administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny postačuje, ak sú naplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal udelené národné víza S. Q., mal oprávnenie zdržiavať sa na území SR na základe dlhodobého víza v zmysle článku 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc, ktoré ho oprávňovalo na vycestovanie a pohyb na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Výkon inej činnosti bol v rozpore s účelom, na ktorý mal udelené dlhodobé víza. Víza, ktoré mal udelené S. Q., typu D, cieľ vydania: 06, ho oprávňovali na účel práce vodičov vykonávajúcich medzinárodnú cestnú dopravu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade žalobcu išlo o pracovné víza vzťahujúce sa na územie S. Q. a to na účel výkonu práce vodiča vykonávajúceho medzinárodnú cestnú dopravu, v rozpore s ktorým žalobca vykonával zatepľovacie práce na území Slovenskej republiky.
24. Preto postup orgánov verejnej správy, ktorým vyhostili žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zák. č. 404/2011 Z.z., bol v súlade s daným ustanovením zákona, nakoľko tento vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum, pričom vo svojich rozhodnutiach tento postup náležite odôvodnili.
25. Podľa § 23a ods. 1 písm. w) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom.
Podľa § 5 ods. 6 písm. a) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce vyslaný zamestnanec je hosťujúci zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.
26. Predmetné ustanovenia obsahujú pozitívne vymedzenie zákonného pojmu vyslaný zamestnanec. Ustanovenia tohto odseku je potrebné chápať konzistentne v spojení s ods. 2, čo znamená, že pod pojmom vyslaný zamestnanec sa chápe zamestnanec, ktorý počas vyslania vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, a teda počas tejto doby nevykonáva prácu na území toho členského štátu Európskej únie, v ktorom bežne pracuje. Uvedená definícia bola prebratá zo Smernice 96/71/ ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb do Zákonníka práce (čl. 2 bod 1: „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník" znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.“). Je nepochybné, že podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je
skutočnosť, že takýto zamestnanec vykonáva svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ.
27. Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí správnych orgánov, najmä rozhodnutia žalovaného, ktoré konštatovalo analýzu právneho stavu platného v Slovenskej republike v rámci krajín Európskej únie a aj v rámci definovaného postavenia žalobcu, držiteľa cestovného pasu, štátneho príslušníka V., ktorý je držiteľom pracovného povolenia na území S. Q., udeleného za účelom zamestnania ako vodič nákladnej kamiónovej dopravy, ktorý bol zamestnávaný údajne ako vyslaný S. zamestnávateľom na území Slovenskej republiky v režime inej pracovnej činnosti. Správny súd konštatuje, že sú správne skutkové i právne závery oboch správnych orgánov. Rozhodnutie je teda zákonné aj odôvodnené. Z takto konštatovaného potom správny súd uzavrel, že žalovaný správny orgán prvého stupňa po zistenom skutkovom stave a skutkových záveroch správne interpretovali hore citovanú právnu úpravu a žalovaný potvrdil rozhodnutie, ktoré je obsahovo i po právnej stráne, pokiaľ ide o rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, zákonné.
28. Žalovaný v stanovisku k správnej žalobe zdôraznil, že žalobca preukázateľne vykonával inú činnosť než na akú mu bolo vízum udelené. V zmysle Kódexu schengenských hraníc žalobca ako držiteľ národného víza S. Q. mohol vstúpiť a zdržiavať sa na území SR legálne len za účelom pohybu a pobytu; Udelené národné vízum S. Q. typu "D" ho oprávňovalo na účel vo víze uvedenom - t.j. na vykonávanie práce vodiča medzinárodnej cestnej dopravy, výlučne na území toho štátu, ktorý predmetné národné vízum vydal, v prípade žalobcu výlučne na výkon práce na území S.K. Q.. Aj keď dňom 01.09.2017 nadobudla platnosť Asociačná dohoda medzi Európskou úniou a V., žalobcovi bolo národné vízum S. Q., štátni príslušníci V., ktorí sú držiteľmi biometrických pasov, sú oprávnení prekračovať vonkajšiu hranicu so SR bez víz, avšak jedine za účelom turizmu a návštevy SR. Žalobca sa na území SR síce zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom S. Q., avšak bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 5/2004 Z. z.. V prípade žalobcu sa v danom konaní nejednalo o výkon nelegálnej práce, ale o zneužitie národného víza. S poukazom na smernicu 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vyslaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb je jednoznačne preukázané, že žalobca bežne (resp. vôbec) nepracoval na území S. Q., práve naopak, sám sa doznal, že v S. Q. nepracoval ani jeden deň, nakoľko hneď po príchode do E., kde podpísal so zamestnávateľom potrebné dokumenty, cestoval na územie SR do mesta T., kde sa ubytoval a následne pracoval na stavbe ako pomocný robotník. Žalobca v žiadnom prípade nemal oprávnenie vykonávať stavebné práce, nakoľko udelené S. vízum ho oprávňovalo vykonávať pracovnú činnosť výlučne ako vodič medzinárodnej cestnej dopravy iba v S. Q.; zmluva o dielo, ktorú predložil žalobca prvostupňovému správnemu orgánu nebola podpísaná objednávateľom, ani sa na nej meno objednávateľa nenachádzalo; v prípade žalobcu sa nejednalo o výkon nelegálnej práce, ale o zneužitie národného víza, preto nebolo povinnosťou sťažovateľa kontaktovať zamestnávateľa žalobcu, ani Národný inšpektorát práce, prípadne úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
29. S poukazom na § 82 ods. 2 písm. j) zák. č. 404/2011 Z.z. , podľa ktorého policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum, na § 82 ods. 3 písm. c) citovaného zákona, podľa ktorého policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 2 písm. j), k) a o) na jeden rok až tri roky a na článok 6 bod 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc (Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny)1. Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza, a právne poukázal i na § 23a ods. 1 písm. w) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte Európskej únie v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. Podľa § 5 ods. 6 písm. a) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce vyslaný zamestnanec je hosťujúci
zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie.
30. Bolo preukázané, že žalobca mal udelené vízum S. Q. vydané zastupiteľským úradom S. Q. viacvstupové (MULT) s použiteľnosťou (počet dní) na 363 dní. V kolónke "poznámka" uvedeného víza bol označený údaj "L. Y. 06". V preskúmavanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodov uvedených v § 82 ods. 2 písm. j) zák. č. 404/2011 Z.z. Je nepochybné, že v prípade splnenia dôvodov uvedených v ustanovení § 82 ods. 2 citovaného zákona, pre administratívne vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny postačuje, ak sú naplnené dôvody uvedené v tomto ustanovení. Vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca mal udelené národné víza S. Q., mal oprávnenie zdržiavať sa na území SR na základe dlhodobého víza v zmysle článku 6 ods. 1 písm. a) a b) Kódexu schengenských hraníc, ktoré ho oprávňovalo na vycestovanie a pohyb na území SR na obdobie 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia. Z administratívneho konania vyplýva, čo žalobca nespochybňoval, že vykonával práce na území Slovenskej republiky. Výkon inej činnosti v prípade žalobcu bol v rozpore s účelom, na ktorý mal udelené dlhodobé víza, vzťahujúce sa na územie S. Q.. Víza, ktoré mal udelené S. Q., typu D, cieľ vydania: 06, ho oprávňovali na účel práce a išlo o pracovné víza vzťahujúce sa na územie S. Q. a na účel výkonu práce vodiča vykonávajúceho medzinárodnú cestnú dopravu, ale v v rozpore s tým, žalobca vykonával iné práce na území Slovenskej republiky.
31. Postup orgánov verejnej správy, ktorým vyhostili žalobcu podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zák. č. 404/2011 Z.z., bol v súlade s daným ustanovením zákona, nakoľko tento vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum, pričom vo svojich rozhodnutiach tento postup náležite odôvodnili. Podľa správneho súdu predmetné ustanovenie obsahuje pozitívne vymedzenie zákonného pojmu vyslaný zamestnanec. Ustanovenia tohto odseku je potrebné chápať konzistentne v spojení s ods. 2, čo znamená, že pod pojmom vyslaný zamestnanec sa chápe zamestnanec, ktorý počas vyslania vykonáva prácu na území Slovenskej republiky, a teda počas tejto doby nevykonáva prácu na území toho členského štátu Európskej únie, v ktorom bežne pracuje. Uvedená definícia bola prebratá zo Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb do Zákonníka práce (čl. 2 bod 1: „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník" znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.“). Je nepochybné, že podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je skutočnosť, že takýto zamestnanec vykonáva svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ. Mal za to, že z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania (žalobcom), vyplynulo, že žalobca cestoval do E., kde podpísal bližšie nešpecifikované dokumenty a v ten istý deň cestoval späť na územie Slovenskej republiky.
32. Z uvedených skutočností orgán verejnej správy (sťažovateľ) vychádzal a preto pokiaľ na ich základe dospel k záveru o tom, že žalobca bežne nepracoval na území S. Q. a teda nebolo ho možné považovať za vyslaného pracovníka v zmysle vyššie citovanej smernice.
33. Podľa správneho súdu podstata právneho posúdenia je hodnotenie o porušení predpisov zo strany žalobcu, ktorý je príslušníkom tretej krajiny ktorého podľa § 82 ods. 2 písm. j) a o) zákona o pobyte cudzincov žalovaný z dôvodu vykonávania inej činnosti, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt alebo vízum a ktorý podľa neho iným spôsobom závažne a opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy, ak za účelom výkonu práce vyslaného zamestnanca sa nielen zdržiaval, ale aj vykonával prácu vyslaného zamestnanca svojim zamestnávateľom, ktorý poskytoval službu dohodnutú zmluvnému partnerovi v Slovenskej republike.
34. Žalovaný dôvodne považoval za zneužitie udeleného národného víza S. Q. výkon práce žalobcu na území iného členského štátu a podľa tohto víza vyhodnotil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval s platným cestovným dokladom a platným vízom S. Q., bez dodržania podmienok na výkon zamestnania, ktoré upravuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti so záverom o administratívnom vyhostení žalobcu za opakované porušenie zákona o pobyte cudzincov podľa § 82 ods. 2 písm. j/ a o/ zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca iným spôsobom závažne porušil, alebo opakovane porušil všeobecne záväzné právne predpisy s poukazom na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
35. Podľa správneho súdu žalobca je občanom V. štátnej príslušnosti, je držiteľom pasu a podľa čl. 20 ods. 1 Schengenského dohovoru ako cudzinec sa mohol svojvoľne pohybovať na území zmluvných strán /schengenského priestoru/, najviac však 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, pokiaľ spĺňal podmienky vstupu uvedené v čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc. Totožne sa vyjadril i žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ako aj vyjadrenia k správnej žalobe. Podľa znenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/850 zo 17. mája 2017, ako aj podľa Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a V. prijatou 11. júla 2017, platnou od 1. septembra 2017, bol žalobca oslobodený od vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc. Jeho zamestnávateľ ho na základe pracovnej zmluvy so zamestnávateľom v S., v schengenskom priestore, vyslal na zamestnanie na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb. Správny orgán prvého stupňa prostredníctvom svojej kontrolnej činnosti odhalil žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny na pracovisku v Slovenskej republike a pracoval ako pomocný robotník. Podľa žalovaného žalobca na území Slovenskej republiky pracoval v rozpore s dokladmi o poskytnutí povolenia pracovať. Podľa žalovaného nepracoval ako vyslaný zamestnanec, pracoval bez oprávnenia na pobyt za účelom zamestnania, bez vedomia príslušného úradu práce a podľa správnych orgánov v zmysle zákona o pobyte cudzincov, jeho pobyt bol síce v SR legálny v zmysle schengenskej úpravy aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov po určitú dobu 90 dní, najviac 180 dní, nemal ale povolenie na výkon pracovnej činnosti aká bola zistená kontrolórmi.
36. Žalobca namietal, že bol vyslaným zamestnancom a hoci mohol vykonávať prácu v S. firme, na územie Slovenskej republiky bol vyslaný pre slovenského odberateľa na základe zmluvy uzavretej jeho zamestnávateľom so Slovenskou podnikateľskou spoločnosťou. Žalobca tvrdí, že žalovaný pochybil, ak nevyhodnotil výkon práce žalobcu na území Slovenskej republiky ako vyslaného zamestnanca zamestnávateľa S. firmy, ktorá žalobcu na základe dohody so Slovenskou firmou na výkon práce vyslala na obmedzenú dobu, za nedovolený a v rozpore s medzinárodnou zmluvou a právnym poriadkom Slovenskej republiky.
37. Správny súd poznamenáva, že žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že žalobca mal udelené víza S. Q. za účelom zamestnania sa v S. Q., kde uzavrel pracovný pomer so spoločnosťou O. K.. T. X..X.., podnikajúcou na území S. Q.. Preto, ak žalobca pracoval na území Slovenskej republiky, nebol na to oprávnený, lebo v rámci jeho oprávnenia za účelom zamestnania nemohol byť vyslaný na územie Slovenskej republiky na výkon práce pri poskytovaní služieb /napokon iných ako bola jeho pracovná zmluva/. Podľa správneho súdu víza S. Q. žalobca získal na účel výkonu práce na území S. Q. a záver, že žalobca zneužíval vízum a konal v rozpore s jeho účelom, ak sa zamestnal na území S. Q. len formálne, na území S. Q. nepracoval, čo bolo preukázané dostatočne.
38. Správny je potom záver, že nemohol byť zamestnávateľom vyslaný na výkon práce pri poskytovaní služieb na územie Slovenskej republiky. Tento nekorešponduje ani s ustanovením § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, ani s ustanovením § 23 ods. 6 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, ak štátny príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu, teda splnil si povinnosť podľa § 111 ods. 2 písm. a) a b) je vyslaný zamestnávateľom so sídlom v členskom štáte na územie Slovenskej republiky v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom. S odkazom na ust. § 21 ods. 1 písm. f/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ môže zamestnávať len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky podľa § 23a tohto zákona. Podľa § 23a ods. 1 písm. w/ zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti zamestnávateľ môže zamestnávať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého vyslal zamestnávateľ so sídlom v členskom štáte EU v rámci poskytovania služieb zabezpečovaných týmto zamestnávateľom, za podmienok tam ustanovených.
39. Záver žalovaného podľa § 5 ods. 4 písm. a ) Zákonníka práce, že vyslaným môže byť iba zamestnanec, ktorý pred vyslaním bežne (zvyčajne, po nejaký čas) pracuje v inom členskom štáte a aj sa tam vracia, žalovaný v odôvodnení prezentoval, vychádzajúc z odtlačku priechodovej pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, ktorý vstúpil z V. na územie Slovenskej republiky, nepracoval v S. Q., kde sa v ten istý deň presunul a samotný pracovný pomer so spoločnosťou podnikajúcou na území S.
Q. zamestnávateľa žalobcu neoprávňoval pracovať na území iného členského štátu, ani byť vyslaným, nakoľko jeho zamestnanecký vzťah nezodpovedá zákonným podmienkam vyslaného zamestnanca.
40. Správny súd preto odkazuje na zákon č. 351/ 2015 Z. z. o cezhraničnej spolupráci v § 1 a § 3 ods. 3 pod písm. a) až g), ktorý upravuje podmienky, podľa ktorých sa posudzuje a zisťuje či zamestnanec počas určitej doby vykonáva prácu na území Slovenskej republiky a či bežne pracuje v členskom štáte. Správne sú tvrdenia a zistenia žalovaného, že žalobca nebol zamestnancom, ktorý bežne pracuje v inom členskom štáte, kde má udelené dlhodobé vízum na účel práce a na podklade víza získaného v S. Q. nemohol byť vyslaným zamestnancom, lebo sa na neho nevzťahovala výnimka ustanovenia § 23 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v spojitosti so Smernicou 96/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb do Zákonníka práce (čl. 2 bod 1: v zmysle ktorej „na účely tejto smernice "vyslaný pracovník" znamená pracovníka, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje.“). Podstatným definičným znakom pojmu vyslaný zamestnanec je skutočnosť, že takýto zamestnanec vykonáva svoje zamestnanie bežne v členskom štáte, v ktorom má sídlo jeho zamestnávateľ. Z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania (žalobcom), spísanej dňa 26.10.2017 vyplynulo, že žalobca cestoval spolu s ďalšími osobami dňa 18.09.2017 z V. do E., odkiaľ pokračoval v ceste do E.. V ten istý deň cestoval späť na územie Slovenskej republiky do mesta T. a vstúpil na územie Slovenskej republiky dňa 18.09.2017 cez hraničný priechod N. H.. Žalobca tak bežne nepracoval na území S. Q. a nebolo ho možné považovať za vyslaného pracovníka v zmysle vyššie citovanej smernice. Tento právny názor kasačného súdu je pre správny súd záväzný a súd sa s týmto záverom stotožnil. S. zamestnávateľ vyslal žalobcu na výkon práce stavebného robotníka pre slovenskú spoločnosť bez toho, aby žalobca u tejto zahraničnej spoločnosti vykonával svoju hlavnú činnosť. Zmenu nebolo možné podľa jeho záverov očakávať, vzhľadom na výpoveď žalobcu a potvrdenie zistených skutočností, preto vo veci žalovaný konštatoval dôvodne a zákonne výkon nelegálnej práce žalobcom, na vykonávanie ktorej žalobcovi nebol udelený prechodný pobyt alebo vízum na území Slovenskej republiky.
41. Správny súd účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania podľa ustanovení § 167 a nasl. SSP. Žalobca v konaní úspešným nebol, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný správny orgán si odôvodnené trovy konania neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal /§ 168 SSP/.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dni od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že : a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.