Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-369-2018.pdf
PDF · 134.67 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/369/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Čisovskej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: B. T., L.. X.XX.XXXX, J. E. Y. C. X, XXX XX C., o zaplatenie 2.780,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 7 Csp/202/2017-285 zo dňa 7.2.2018 takto
rozhodol:
I. M e n í rozsudok vo výroku pod č. I v časti lehoty na plnenie tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 601,87 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch pod č. II a III.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 601,87 EUR a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 15,- EUR splatných k 25. dňu v tom ktorom mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že nezaplatenie jednej splátky bude mať za následok splatnosť celého dlhu. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta. III. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2 780,01 eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že dňa XX.X.XXXX uzavrel so žalovanou zmluvu č. XXXXXXXXXX na základe ktorej jej zriadil a viedol účet č. SK XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. V zmysle bodu 3.8 Všeobecných obchodných podmienok bola žalovaná povinná mať na účte dostatok finančných prostriedkov. Vzhľadom na porušovanie uvedenej zmluvnej povinnosti sa žalovaná dostala na účte do nepovoleného prečerpania, preto žalobca od zmluvy odstúpil listom, adresovaným žalovanej dňa XX.X.XXXX. Úroková sadzba, ktorou bola úročená suma čerpaných peňažných prostriedkov v rámci bankou schváleného limitu povoleného prečerpania, bola dojednaná vo výške 15,95% ročne. Po zrušení limitu povoleného prečerpania si žalobca uplatnil úrok v sadzbe 28% ročne na základe dojednania vo Všeobecných obchodných podmienkach. Celkový počet debetných transakcii na účte predstavoval sumu mínus 22 838,56 eur a kreditných transakcií sumu 20 058,55 EUR. Istina dlhu vo výške 2.780,01 eur teda predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a kreditnými obratmi na účte žalovanej.
3. Žalovaná potvrdila svoj záväzok voči žalobcovi. Uviedla, že nemá dostatok finančných prostriedkov, aby záväzok uhradila jednorázovo. Žije iba z rodičovského príspevku mesačne vo výške 260 eur, stará sa o dve maloleté deti a vo vzťahu k žalobcovi spláca ďalší záväzok vo výške 60 eur mesačne. Vzhľadom na uvedené žiadala súd o možnosť splácať dlh v splátkach vo výške 15 eur mesačne.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluva v spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie osobného účtu, ako aj zmluva o vydaní a používaní platobnej karty s denným limitom 1 000 eur a zmluva o poskytovaní služby elektronického bankovníctva. V zmysle článku 2 bola zmluva uzavretá na dobu neurčitú, s tým, že zmluvné strany sú oprávnené kedykoľvek písomne vypovedať zmluvu s účinnosťou ku dňu uplynutia najdlhšej výpovednej lehoty pre príslušný produkt. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca listom zo dňa XX. X. XXXX odstúpil od zmluvy.
5. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 708 ods. 1, § 716 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods.1 až 14, § 54 ods.1, 2 a 3, § 3 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 1 a § 2 zákona č. 129/2010 Z.z a konštatoval, že hoci zmluva vykazuje znaky absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka, zmluvný vzťah medzi sporovými stranami je spotrebiteľského charakteru. Poukázal pritom na ust. § 52 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z uvedeného dôvodu preto na posúdenie zmluvy súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka v prípade, že je to pre spotrebiteľa výhodnejšie, s tým, že ustanovenia Obchodného zákonníka sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka.
6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vzhľadom na účinné odstúpenie od zmluvy sa podľa ust. § 48 ods.2 Občianskeho zákonníka zmluva zrušila s účinnosťou od začiatku (ex tunc), čím zanikli práva a povinnosti zo zmluvy a nastúpil režim bezdôvodného obohatenia, v dôsledku ktorého si podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka účastníci zrušenej zmluvy majú navzájom vrátiť už vykonané plnenie. Na základe tohto právneho posúdenia súd uzavrel, že žalovanej ostáva vrátiť žalobcovi iba sumu, v časti ktorej sa dostala do nepovoleného prečerpania, teda v danom prípade vo výške 601,87 EUR (t.j. debet 20 660,42 EUR mínus kredit 20 058,55 eur) z titulu bezdôvodného obohatenia, bez ďalších úrokov, pokút a poplatkov. Ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka má totiž reštitučný charakter a každý zo zmluvných subjektov je povinný vrátiť druhému všetko, čo od neho podľa zmluvy dostal a nezahŕňa sa náhrada za zhodnotenie veci, ku ktorému v medziobdobí došlo. S poukazom na uvedené súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, pokiaľ išlo o žalovanú sumu a uplatnený úrok 28% ročne s tým, že žalobcovi prislúchal nárok na úroky z omeškania v zmysel § 517 Občianskeho zákonníka, ktorý si však v predmetnej žalobe neuplatnil a z uvedeného dôvodu súd tieto úroky z omeškania nemohol žalobcovi priznať.
7. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 232 ods. 4 CSP, vzhľadom na majetkové a sociálne pomery žalovanej, rozhodol o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi priznanú sumu v mesačných splátkach pod následkom splatnosti celého plnenia v prípade omeškania s plnením jednej splátky.
8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP s tým, že pomerne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov neuplatnila.
9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výroku pod č.I v časti lehoty na plnenie, ďalej proti výroku pod č.II, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania pod č.III. Vo vzťahu k zamietavému výroku poukázal na odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm.h) CSP, t.j. že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožnil s právnym záverom súdu, podľa ktorého na posúdenie odstúpenia od zmluvy aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a vyvodil, že zmluva sa zrušuje ex tunc, čím zanikli aj práva a povinnosti zo zmluvy. Poukázal na znenie ust. § 48 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa odstúpením od zmluvy zmluva od začiatku zrušuje, len pokiaľ nie je právnym predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak. Tvrdil, že zmluvné strany využili možnosť, danú im zákonom a dojednali sa, že v prípade odstúpenia od zmluvy sa táto nezrušuje od počiatku, ale až od okamihu doručenia odstúpenia a zároveň, dojednali pre tento prípad aj spôsob resp. rozsah vzájomného vysporiadania práv a povinností. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na znenie článkov 3.11.5 písm.b) a 3.11.6 VOP, v zmysle ktorých odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo banky na úhradu pohľadávok vzniknutých za trvania zmluvného vzťahu, o ktorých sa banka dozvedela po zániku zmluvy. Žalobca zastával názor, že uvedené dojednanie nemôže byť v rozpore so zákonom, odporovať dobrým mravom alebo zhoršovať postavenie spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods.1 zákona č.266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných
službách na diaľku, podľa ktorého ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy na diaľku, je povinný zaplatiť dodávateľovi iba za finančnú službu skutočne poskytnutú v súlade so zmluvou. Argumentoval, že právo veriteľa na odmenu resp. odplatu za poskytnuté služby je zachované aj v prípade zániku zmluvy a teda, nie je v rozpore s princípom ochrany spotrebiteľa. V danom prípade finančná služba, poskytnutá žalobcom, predstavovala vedenie účtu a umožnenie prekročenia, za ktoré má žalobca nárok na odplatu, ktorú tvorí poplatok za vedenie účtu a poplatok za prostriedky poskytnuté formou prekročenia, pričom odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. Žalobca namietal aj rozhodnutie súdu o povolení splátok, s tým, že priznanými splátkami vo výške 15 eur mesačne sa napriek tomu, že žalovaná nesplnila svoje zmluvné povinnosti a svoj dlh nesplnila riadne a včas, predĺžila lehota na zaplatenie dlhu na neprimerane dlhé obdobie. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.
10. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala len na svoje osobné sociálne a majetkové pomery, ktoré jej neumožňujú dlh zaplatiť vo vyšších splátkach a zároveň vyjadrila svoju ochotu dlh splatiť dokladmi, preukazujúcimi zaplatenie splátok na základe rozhodnutia súdu.
11. K vyjadreniu žalovanej žalobca uviedol, že zotrváva na argumentácii, obsiahnutej v odvolaní.
12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné .
13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.12.2019 o 9,40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 5.12.2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1 a 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.
14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je v podstatných bodoch vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolacie námietky žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné, odvolací súd nepresvedčili o svojej opodstatnenosti. Súd prvého stupňa jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie a odvolací súd sa s nimi stotožnil, keďže v nich nezistil pochybenie. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo, že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho privodili priaznivé rozhodnutie. S obranou žalobcu, uplatnenou v konaní, sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.
16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcom rozsahu zamietol (výrok č. II.), odvolací súd dodáva:
17. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca ako banka a žalovaná ako klient uzavreli zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, predmetom ktorej bolo zriadenie osobného účtu žalovanej a vydanie a používanie platobnej karty, ako aj zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, v znení jej dodatkov, predmetom ktorej bolo zriadenie možnosti prečerpania finančných prostriedkov na uvedenom účte až do výšky limitu 1.500 eur, ktorá svojim charakterom vykazuje znaky zmluvy o úvere resp. znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V konaní taktiež nebolo sporné, že žalobca od zmluvy odstúpil listom zo dňa XX. X. XXXX.
18. Odstúpenie od zmluvy bolo dojednané v článku 3.11.5. a 3.11.6. Všeobecných obchodných podmienok žalobcu tak, že banka môže odstúpiť od zmluvy o bežnom účte v prípade, ak klient podstatne poruší zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými právnymi predpismi. Odstúpenie musí byť odôvodnené. Zmluva o bežnom účte zanikne ku dňu doručenia odstúpenia. Vzájomné záväzky z nej vyplývajúce sú klient a banka povinní vysporiadať bez zbytočného odkladu po zániku zmluvy. Odstúpením končí platnosť všetkých súvisiacich bankových produktov a služieb viažucich sa k bežnému účtu. Zároveň sa rušia všetky platobné prostriedky vydané k bežnému účtu. Klient musí tieto platobné prostriedky banke bezodkladne vrátiť. Týmto nie je dotknuté právo banky na úhradu pohľadávok vzniknutých za trvania zmluvného vzťahu, o ktorých sa banka dozvedela po zániku zmluvy.
19. Žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu otázku právneho posúdenia účinkov resp. právnych následkov odstúpenia od zmluvy.
20. Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy, táto je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, v Obchodnom zákonníku, ako aj v Občianskom zákonníku a to rozdielne.
21. Podľa ust.§ 349 ods.1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.
22. Podľa ust. § 351 ods.1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.
23. Podľa ust. § 351 ods.2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.
24. Podľa § 48 ods.1 Občianskeho zákonníka, od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.
25. Podľa ust,. § 48 ods.2 Občianskeho zákonníka, odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
26. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
27. Z ust. § 349 ods.1 Obchodného zákonníka vyplýva, že odstúpenie od zmluvy pôsobí od okamihu odstúpenia (ex nunc). To znamená, že právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Týka sa to tak splnených, ako aj nesplnených povinností. Z tejto všeobecnej zásady Obchodný zákonník ustanovuje viacero výnimiek. Odstúpenie sa nedotýka následkov porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením, bez ohľadu na to, o nároky ktorej strany ide (predovšetkým nárok na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, úrokov z omeškania). Odstúpenie
od zmluvy sa netýka ani ustanovení zmluvy, pri ktorých vzhľadom na ich povahu je zrejmé, že majú trvať aj po ukončení zmluvy. Napokon, po odstúpení od zmluvy zostávajú zachované aj tie práva, pri ktorých zmluvné strany prejavili vôľu, aby zostali zachované aj po odstúpení od zmluvy. V ust. § 351 ods.2 Obchodného zákonníka sú upravené prípady, keď sa odstupuje od zmluvy, na základe ktorej sa ešte pred odstúpením plnilo. Vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, dodatočne odpadol právny dôvod splnenia týchto povinností. Preto treba tieto vzťahy usporiadať. V občianskom práve sa to rieši prostredníctvom bezdôvodného obohatenia. Obchodný zákonník túto situáciu rieši osobitne, a to tak, že každej zmluvnej strane ukladá povinnosť vrátiť prijaté plnenie. Vznik tohto práva je viazaný na účinnosť odstúpenia. V prípade, ak plnenie nemožno vrátiť, poskytne sa peňažná náhrada. Pri peňažnom záväzku sa plnenie vráti spolu s úrokmi.
28. Na rozdiel od obchodnoprávnej úpravy Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v zmysle ust. § 48 ods. 2 v zásade spája aj zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku (ex tunc), čím zanikajú všetky práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody) a účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 Občianskeho zákonníka).
29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluvy, uzavreté medzi sporovými stranami je potrebné posudzovať ako zmluvy spotrebiteľské, keďže tieto spĺňajú definičné znaky označujúce jej subjekty podľa ust. § 52 ods.3 a 4 Občianskeho zákonníka, teda spotrebiteľa (ako osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Predmetné zmluvy zároveň neboli individuálne dojednané, keďže boli vyhotovené na formulári, s obsahom a zmluvnými podmienkami vopred pripravenými, bez možnosti žalovanej ako spotrebiteľa ovplyvniť, resp. meniť ich obsah a žalobca v spore nepreukázal opak (§ 53 ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka).
30. Odvolací súd tým samozrejme nepopiera, že zmluva o bežnom účte je absolútnym obchodom, na ktorý je potrebné aplikovať tretiu časť Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy. Odvolací súd však pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods.1 Občianskeho zákonníka). Ako to vyplýva z ust. § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
31. Podľa ust. § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
32. Podľa ust. § 54 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
33. Ako už bolo konštatované, zákonným dôsledkom odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v súlade s § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jej zrušenie od začiatku, čím sa zároveň zrušujú všetky ustanovenia zmluvy. Účinným odstúpením od zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia upravený v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
34. Z porovnania právnej úpravy inštitútu odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom a Občianskom zákonníku je teda zrejmé, že úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku je pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaná vzdať nemohla. Aj keď § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy, než od jej začiatku, pri spotrebiteľskom vzťahu je táto možnosť je výrazne obmedzená v ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
35. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy) na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu občianskeho práva a nie podnikateľské právo. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy a teda, aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis, s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy a teda, aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch, vrátane úverov.
36. Vo svetle uvedených princípov je možné konštatovať, že dohoda, posúvajúca moment zrušenia zmluvy na iný termín, než od začiatku, vzhľadom na následky tohto jednostranného právneho úkonu bez akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalovanej zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy, upravené vo vyššie citovanom článku Všeobecných obchodných podmienok, sú teda nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku, Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré veriteľovi zachovávajú právo na zaplatenie (vrátenie) nielen poskytnutého plnenia, ale tiež právo na zaplatenie zmluvných úrokov, či ďalších nárokov zo zmluvy, aj napriek účinkom odstúpenia (zrušenie zmluvy od počiatku), nepochybne zhoršujú postavenie spotrebiteľa, pretože spotrebiteľa zaväzujú nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia dohodnutého úroku z úveru, ktorý o.i. žalobou uplatnil žalobca, či iných dohodnutých nárokoch, popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Spotrebitelia by pritom mali legitímne očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo), sú teda neplatné pre rozpor so zákonom (§ 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka).
37. Nad rámec toho je potrebné tiež pripomenúť, že to bol žalobca ako dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu, ktorá je štandardne typovou a z vlastnej vôle sa rozhodol využiť inštitút odstúpenia od zmluvy ním samotným koncipovaný v zmluve, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva (napr. výpoveď, strata výhody splátok), ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia, pričom pri minimálnej obozretnosti vo vzťahu k spotrebiteľské právu, mohol takéto dôsledky predvídať.
38. Zmluvná podmienka, ktorá pri odstúpení od zmluvy zaväzuje spotrebiteľa na úhradu nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, potom nie je vyvážená a naopak, spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac, je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje postavenie žalovaného spotrebiteľa. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ide o ,,odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, pretože zachováva len práva veriteľa, nie však práva spotrebiteľa. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva. Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovanú platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ účtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou, pričom poplatky si žalobca započítaval z plnení už na začiatku právneho vzťahu.
39. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne uzavrel, že z dôvodu odstúpenia od zmluvy žalobcom došlo k zrušeniu tejto zmluvy s účinkami ex tunc a žalovanej vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi len bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi reálnymi čerpaniami zo strany žalovanej a jej kreditnými operáciami.
40. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd má za to, že aj v prípade, že by žalobca neodstúpil od zmluvy, nepatrili by mu ani úroky a ani poplatky a to v dôsledku absencie zákonom stanovených obligatórnych náležitostí zmluvy.
41. Zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, uzavretú medzi sporovými stranami, je po právnej stránke potrebné posúdiť podľa zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Ako to vyplýva z ust. § 2 písm. e) citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa. Na aplikáciu citovaného zákona napokon odkazuje aj samotný text zmluvy zo dňa 15.8.2013.
42. Podľa ust. § 1 ods.4 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní na účte, na spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, sa vzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. a) až d) a § 3 ods. 3, § 4 ods. 14, § 5 až 8, § 9 ods. 1, 4, 6 až 8, § 10, § 11, § 12 ods. 2, § 15, § 17, § 20 až 23 a § 25 až 27.
43. Podľa ust. § 11 ods.1 písm.c) cit. zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1.
44. Podľa ust. § 10 ods.1 cit. zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať: a) náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w), a) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.
45. Podľa ust. § 9 ods.1 písm.w) cit.zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu.
46. Podľa ust. § 13 ods.3 cit.zákona, ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Úrok sa vypočíta na základe dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, veriteľ nemá nárok na žiadnu inú kompenzáciu od spotrebiteľa okrem kompenzácie nenávratných poplatkov, ktoré veriteľ zaplatil orgánu verejnej správy v súvislosti s týmto spotrebiteľským úverom.
47. Z obsahu posudzovanej zmluvy vyplýva, že priamo v jej texte absentuje zákonom vyžadovaná náležitosť a to právo na odstúpenie od zmluvy ( § 10 ods.1 písm.a/ v spojení s ust. § 9 ods.1 písm.w/ vyššie cit. zákona). Právo na odstúpenie od zmluvy zo strany banky i klienta je obsiahnuté len vo formulári „Európske informácie o spotrebiteľskom úvere týkajúce sa povolených prečerpaní“, avšak nie je v ňom upravená lehota, počas ktorej možno toto právo uplatniť a ani ďalšie podmienky jeho vykonania, vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu. Napriek tomu si žalobca uplatňuje úrok vo výške 28 % ročne zo sumy 2.780 eur, ktorú nazval istinou, napriek tomu, že uvedená suma nezahŕňa len poskytnutú istinu úveru, ale aj kapitalizované úroky z poskytnutej úverovej istiny a poplatky.
48. To isté platí aj vo vzťahu k poplatkom, ktorých úprava priamo v texte zmluvy absentuje a vo formulári „Európske informácie o spotrebiteľskom úvere týkajúce sa povolených prečerpaní“ je upravený
len poplatok za zriadenie, zmenu resp. prehodnotenie limitu povoleného prečerpania. Napriek tomu si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie iných poplatkov, napr. poplatku za upozornenie - debet vo výške 180 eur, poplatok za výzvu - debet vo výške 30 eur, poplatok za vedenie exekúcie vo výške 40 eur.
49. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Absenciu uvedených náležitostí priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere zákon preto sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru v zmysle ust. § 11 písm.c) cit.zákona.
50. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku pod č. II je vecne správny.
51. Odvolací súd preskúmal aj odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania a konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je aj v tomto výroku správne. Súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods.1 CSP správne posúdil pomer úspechu a neúspechu sporových strán v prospech žalovanej, ktorej ale vzhľadom k tomu, že si náhradu trov neuplatňovala, náhradu trov proti žalobcovi nepriznal.
52. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok potvrdil postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
53. Predmetom odvolacieho prieskumu bol aj výrok rozsudku pod č.I, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 601,87 eur v mesačných splátkach vo výške 15 eur, počnúc právoplatnosťou rozsudku a to v časti paričnej lehoty, t.j. lehoty na plnenie. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu o povolení splátok.
54. Podľa ust. § 232 ods.2 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.
55. Podľa ust. § 232 ods.3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
56. Podľa ust. § 232 ods.4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
57. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) môže byť rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu. Predĺžením lehoty na plnenie sa rozumie určenie lehoty dlhšej, ako 3 dni alebo aj umožnenie plniť dlh v opakujúcich sa splátkach, ktorých výšku a dátum splatnosti určí súd. Predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť, pričom prihliadne nielen na platobnú schopnosť dlžníka, t.j. jeho osobnú a majetkovú situáciu, ale aj na výšku dlhu a na právo veriteľa na riadne a včasné uspokojenie svojej pohľadávky v primeranej lehote, príp. aj na ďalšie relevantné okolnosti.
58. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k povoleniu zaplatiť dlh v splátkach je zrejmé, že súd prvej inštancie vzal zreteľ len na osobnú a majetkovú situáciu žalovanej. Odvolací súd pritom z obsahu spisu zistil, že žalovaná sa k doručenej žalobe ani nevyjadrila a až na pojednávaní uviedla, že si je vedomá svojho záväzku voči žalobcovi, pričom jej jediná obrana, ktorú voči žalobe uplatnila, spočívala v poukaze na nedostatok finančných prostriedkov, potrených na zaplatenie dlhu. Súd pri rozhodovaní o povolení splátok vychádzal len z výpovede žalovanej, ktorá popísala svoju osobnú a majetkovú situáciu, hoci na preukázanie tvrdených skutočností v tomto smere nepredložila žiadne dôkazy. Tieto dôkazy žalovaná nepredložila ani v odvolacom konaní (pri vyjadrení k odvolaniu).
59. Čo sa týka výšky dlhu, žalovaná bola po tom, čo jej súd poskytol ochranu v zmysle princípov ochrany spotrebiteľa zaviazaná zaplatiť z celkovo uplatnenej sumy 2.780, 01 eur len sumu 601,87 eur, čo pri splátkach vo výške 15 eur mesačne znamená, že pohľadávka žalobcu by mala byť v plnom rozsahu uspokojená až o niečo vyše 40 mesiacov. Žalovaná tak povolením splátok získala možnosť zaplatiť
dlh za výhodnejších podmienok, ako boli podmienky dohodnuté v úverovej zmluve, v zmysle ktorej bola povinná dlh splniť v celom rozsahu v lehote na požiadanie žalobcu, konkrétne v lehote určenej v odstúpení od zmluvy, t.j. do XX.X.XXXX.
60. Odvolací súd podotýka, že už v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie bola žalovaná v omeškaní s plnením dlhu 7 mesiacov. V dôsledku povolenia splátok by mala byť pohľadávka žalobcu v plnom rozsahu uspokojená až o 47 mesiacov, čo v konečnom dôsledku znamená, že žalobca môže očakávať uspokojenie svojej pohľadávky až po takmer 4 rokoch od splatnosti dlhu v zmysle zmluvy. Žalovaná svoj dlh čiastočne splnila až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, čo do rozsahu 60 EUR, kedy zaplatila štyri splátky po 15 eur (4.4.2018, 29.4.2018, 20.6.2018 a 8.8.2018), pričom je zrejmé, že ani rozhodnutie súdu prvej inštancie o povolení splátok neplnila riadne, pretože v mesiaci júl 2018 splátku nezaplatila.
61. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že povolením splátok vo výške, určenej súdom prvej inštancie, by došlo k neprimeranému predĺženiu lehoty na splatenie pohľadávky do miery, popierajúcej účel súdneho konania a princíp spravodlivej ochrany porušených práv, ktorý by neprimerane zvýhodňoval žalovanú ako dlžníka voči žalobcovi. Žalovaná svoj dlh splnila len čiastočne, čo do rozsahu 60 EUR, aj to až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, kedy zaplatila štyri splátky po 15 eur (4.4.2018, 29.4.2018, 20.6.2018 a 8.8.2018), pričom je zrejmé, že ani rozhodnutie súdu prvej inštancie o povolení splátok neplnila riadne, pretože v mesiaci júl 2018 splátku nezaplatila.
62. Na základe uvedeného odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti podľa § 388 CSP a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 601,87 eur v lehote podľa ust. § 232 ods.3 CSP, t.j. v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).