Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_K2-10C-80-2020.pdf
PDF · 230.11 KB
Case nature
Area
Subarea
K2-10C/80/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Michaelou Kotusovou Hucovou v spore žalobcu: A. B. nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, B., zastúpený: JUDr. Milan Kuzma, advokát, Advokátska kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., D. E.XX, B. proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 2.400 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 14.10.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 5.11.2020 domáhal proti žalovanej zaplatenia 1.678,74 eur titulom náhrady škody, 24.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 25.678,74 eur od 14.10.2020 do zaplatenia.
2. Na jej odôvodnenie uviedol, že uznesením F. G. H. I., J. K. L. B. H., odboru justičnej polície zo dňa 2.11.2010 pod ČVS: ORP-108/5-PJP-KE-2010 mu bolo vnesené obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona (ďalej len uznesenie), proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach z 21.3.2011 M. I. X/XXXX XXX/XX-X zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 27.8.2013 sp. zn. XX/XX/XXXX bol oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo 17.10.2011 pod sp. zn. XXX XXX/XXXX-XX, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 5.6.2014 pod sp. zn. XXX/XX/XXXX bol rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 27.8.2013 pod sp. zn. XX/XX/XXXX zrušený a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresným súdom Košice II bol rozsudkom z 24.1.2017 sp. zn. XX/XX/XXXX oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 10.5.2018 sp. zn. XXX/X/XXXX bolo odvolanie krajského prokurátora zamietnuté. Po právoplatnom skončení veci podal minister spravodlivosti dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. apríla 2020 sp. zn. XXXX XX/XXXX odmietnuté. Z dôvodu vznesenia obvinenia voči bol nútený zvoliť si obhajcu JUDr. Milan Kuzmu, advokáta, so sídlom Floriánska 16, 04001 Košice. Škoda, ktorá mu vznikla úhradou trov právneho zastúpenia obhajcovi predstavuje 1.678,74 eur. V čase, kedy mu bolo vznesené obvinenie bol úspešným podnikateľom s dobrým menom v Košiciach ako aj so sľubným potenciálom. Bol ženatý s manželkou N. a mali maloletú 9 ročnú dcéru. Jeho súkromný ako aj pracovný život sa začal rúcať. Manželka stratila v neho dôveru, život s ním sa pre ňu stal zrazu nepredvídateľným a
neistým. Hrozil mu vysoký trest odňatia slobody. Zo začiatku sa snažil svoje trestné stíhanie znášať spoločne s rodinou, avšak manželka nemala pochopenie pre vysvetľovania jeho neviny. Ich manželstvo poznačilo množstvo nových nezhôd ako aj hádok súvisiacich s trestným stíhaním. Vrcholom bolo, keď opustil rodinu, ktorej zanechal byt nadobudnutý z príjmov z predchádzajúcej úspešnej podnikateľskej kariéry. Manželstvo s Luciou skončilo rozvodom. Ďalším dopadom samotného vznesenia obvinenia voči jeho osobe bola strata dôvery obchodných partnerov a to už existujúcich alebo tých potencionálnych. Košice sú pomerne malé mesto na to, aby sa akékoľvek problémy zrazu stali vecou verejnou. Mal podnikateľský plán prestavať hospodársky dvor v O. na funkčný a prosperujúci podnik. Aj samotná kúpa budovy v O. bola de facto predmetom trestného konania a odpočtu DPH kladeného mu za vinu. V očiach ostatných podnikateľov sa stal nedôveryhodným. V neposlednom rade došlo k zhoršeniu vzťahov medzi ním a jeho rodičmi. Vzťah rodič-dieťa je jedným z najpevnejších pút aké existuje, no napriek tomu ani jeho vlastná krv neverila v jeho nevinu. Toto ochladenie vzťahov trvalo takmer 10 rokov a vzťahy sa ako tak začali zlepšovať až keď Najvyšší súd SR dal za touto trestnou vecou definitívne bodku. Samotné trestné stíhanie na neho pôsobilo mimoriadne zdrvujúco, žil v neustálom strachu, nakoľko bol obvinený zo spáchania závažnej trestnej činnosti. V osobnom živote pocítil obrovské zmeny, ľudia sa od neho odvrátili a ani po zrušení obvinenia sa mu už nepodarilo obnoviť predošlé vzťahy, nakoľko v ľuďoch stále ostal pocit, že je kriminálnik. Z tohto dôvodu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia z 2.11.2010 pod E.:F./X-XXX-XX-XXXX mu bola spôsobená škoda titulom úhrady trov právneho zastúpenia obhajcovi vo výške 1.678,74 eur a nemajetková ujma 24.000 eur. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. XXX/XXXX I. I. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č.XX/ XXXX I. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. XX/XXXX I.“). účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery, prijaté v čase platnosti zákona č. XX/XXXX I. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Žalovanú listom z 27.8.2020 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Listom doručeným 13.10.2020 mu oznámila, že jeho žiadosti nevyhovie.
3. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu 11.1.2021 nárok žalobcu neuznala a žiadala žalobu zamietnuť. Na odôvodnenie uviedla, že žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré považuje za nezákonné, nakoľko bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Žalovaná má za to, že v danej veci neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo možné považovať v zmysle zákona č. XXX/XXXX I. I. za nezákonné. Zistený skutkový stav nasvedčoval odôvodnenému záveru, že skutku, ktorý napĺňa znaky trestného činu, sa dopustila určitá osoba a bolo povinnosťou vyšetrovateľa postupovať v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, v opačnom prípade by samohol dopustiť trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, resp. marenia úlohy verejným činiteľom. Obdobne o sťažnosti žalobcu ako obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol prokurátor po posúdení napadnutého uznesenia a jemu predchádzajúceho konania. Uznesenie o vznesení obvinenia nepredpokladá istotu, že skutok sa stal, že je trestným činom a istotu, že ho skutočne spáchal podozrivý. Vychádza iba z dôvodného predpokladu odvíjajúceho sa od vyššej miery pravdepodobnosti, že trestný čin spáchala určitá osoba. Nezákonným sa preto nestalo označené rozhodnutie len z dôvodu, že spod obžaloby bol napokon žalobca oslobodený na podklade iného vyhodnotenia dôkazov vykonaných v konaní pred súdom a napokon pri uplatnenej zásade „in dubio pre reo“. Tento stav je výrazom základnejpodstaty vznesenia obvinenia, kde zákon počíta aj s alternatívou, že predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným sa nepotvrdí. Absencia právnej úpravy tzv. nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia nemá za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Zámer zákonodarcu pri prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. nebol taký, aby sa extenzívnym výkladom automaticky odškodňovali osoby v prípadoch, keď štát legitímne viedol trestné stíhanie a k jeho zastaveniu, či oslobodeniu spod obžaloby došlo bez toho, aby niektorý orgán činný v trestnom konaní pochybil. Posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia v trestnom konaní len podľa výsledku trestného konania je v príkrom rozpore so záujmom štátu legitímne viesť trestné konanie voči osobám, ktoré sú podľa dôkazného stavu dôvodne podozrivé zo spáchania trestného činu.Zároveň je naznačovaný výklad v jednoznačnom rozpore s nálezom ÚS SR sp. zn. II. J. XXX/XXXX zo dňa 28.2.2013, uznesením ÚS
SR sp. zn. P. J. XXX/XXXX, nálezom ÚS ČR sp. zn. III. J. XXX/XXXX z 19.12.2002 a s rozhodnutím ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike. Podľa čl. 50 ods. 1 Ústavy SR len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Z uvedeného -v kontexte čl. 50 ods. 2 Ústavy SR - vyplýva, že záver orgánov činných v trestnom konaní nie je - a logicky a právne ani nemôže byť - nikdy nepochybným záverom o tom, že konkrétna osoba daný trestný čin spáchala, a teda je z jeho spáchania vinná. Tento právny záver o dôvodnosti obvinenia konkrétnej osoby je až do okamihu právoplatného uznania viny danej osoby len dôvodným predpokladom orgánov činných v trestnom konaní, ktorého miera dôvodnosti je preskúmavaná práve v súdnom konaní. V danom prípade má žalovaná za to, že pre absenciu nezákonného rozhodnutia zodpovednostný vzťah štátu a žalobcu titulom škody spôsobenej pri výkone verejnej nevznikol a navyše napádané rozhodnutie nebolo zmenené ani zrušené žiadnym orgánom pre jeho nezákonnosť. Zodpovednosť za výsledok je výrazom toho, že sa jedná o absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej sa nemožno zbaviť. Absolútna zodpovednosť zase znamená, že vzniká bez ohľadu na zavinenie - teda bez ohľadu na to, či štát, resp. ktorý jeho orgán, zavinil porušenie zákona a čo bolo jeho príčinou, pričom tejto absolútnej zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nič to však nemení na tom, že aj pri tejto absolútnej zodpovednosti je nevyhnutné, aby boli naplnené všetky tri zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom nevyhnutne platí, že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť / nezákonnosť rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Rozhodne sa nemožno stotožniť s názorom, aby každá zmena alebo zrušenie rozhodnutia (v danom prípade každý oslobodzujúci rozsudok) znamenalo ipso facto nezákonnosť zmeneného alebo zrušeného rozhodnutia (v danom prípade uznesenia o vznesení obvinenia). V danom prípade je nepochybná nielen absencia samotného nezákonného rozhodnutia ako obligatórnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu (§ 3 písm. a) a § 5 zákona č. 514/2003 Z. z.), ale aj absencia zákonného predpokladu uplatnenia takéhoto nároku (§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.), nakoľko k trestného stíhania došlo nie pre porušenie zákona pri vznesenom obvinení, ale z dôvodu uplatnenia zásady „in dubioproreo“ špecificky uplatňovanej iba v trestnom konaní iba v štádiu konania pred súdom. Neupúšťajúc od vyššie uvedeného žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní ním uplatňovanej výšky náhrady škody, nakoľko nepredložil relevantné písomnosti týkajúce sa opodstatnenosti, účelnosti ako aj vynaloženia deklarovaných nákladov, nakoľko tieto skutočnosti nie sú žalovanej z predložených faktúr a záverečných vyúčtovaní advokáta známe. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu z tvrdení žalobcu splnenie predpokladov pre jej priznanie nevyplýva. V súvislosti s požadovanou výškou nemajetkovej ujmy (24.000 eur) poukázala na § 17 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z. z.a § 12 ods. 2zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o obetiach trestných činov“), podľa ktorého ak bola trestným činomspôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodneniav sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (podľa Nariadenia vlády SR z 1.1.2020 č. 324/2019 Z. z. je to 29.000 eur). Úprava § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bola do textu uvedeného zákona zahrnutá s odôvodnením princípu proporcionality a primeranosti k iným formám finančných kompenzácii. Vzhľadom na vyvažovanie hodnôt, kde je hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššiu, je totiž neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v rámci odškodňovania nezákonného výkonu verejnej moci v prípade žalobcu vo výške približujúcej sa najvyššie prípustnej výške odškodnenia smrti spôsobenej trestným činom a niekoľko násobne prevyšujúcej maximálne odškodnenie morálnej škody obetí trestných činov obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Zmyslom a účelom zavedenia tzv. stropu pri uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy je aj vzájomná závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej. Z obsahu žaloby nie sú zrejmé žiadne také skutočnosti, ktoré by boli čo i len porovnateľné s ujmou obete trestného činu postihnutou trvalými následkami na zdraví, či dokonca stratou ľudského života.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej doručenom 2.2.2021 uviedol, že žalovaná poukazuje na nález ústavného súdu SR sp. zn. II. J. XXX/XXXX-XX podľa ktorého samotné oslobodenie spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súd SR sa na
podklade dovolaní v obdobnej veci podaných stranami sporu zaoberal aj podstatou námietok tvrdených žalovanou v tomto konaní a vyjadril sa k nim v uznesení z 31.10.2019 sp. zn. XXXX XXX/XXXX. Problematiku začatia a vedenia trestného stíhania a jeho skončenia iným spôsobom ako odsúdením má jednoznačne vyriešenú nielen najvyšší súd ale aj Ústavný súd SR, a to najmä v rozhodnutí sp. zn. P. J. XXX/XXXX. Žalobca má za to, že citované rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. P.. J. XXX/XX ako aj ostatných súdov sú dávno prekonané a predmetom konania vo veci N. bola iná právna otázka (týkajúca sa prepadnutia peňažnej záruky) a žalovaná si nesprávne vykladá predmetné rozhodnutie, čím dochádza k skresľovaniu jeho záverov. Týka sa posudzovania dôvodnosti a zákonnosti trestného konania výlučne vo vzťahu k nároku štátu na prepadnutie peňažnej záruky, ktorá bola zložená obvineným. Žalovaný považuje nárok žalobcu založený na takých skutočnostiach z ktorých nevyplývajú žiadne také skutočnosti, ktoré by boli čo i len porovnateľné s ujmou obete trestného činu postihnutou trvalými následkami a poukazuje na „H.“ nároku žalobcu porovnaním maximálnej čiastky a ním žiadanej sumy (29.000 eur vs 24.000 eur). Žalobca preto za účelom odstránenia prípadných rozporov označil ako dôkaz aj svoj výsluch a výsluchy svedkov.
5. Žalovaná v podaní doručenom súd 11.3.2021 v reakcii na argumentáciu žalobcu uviedla, že v skutočnosti Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. XXXX XXX/XXXX zo dňa 31.10.2019 odmietol dovolanie žalovanej z dôvodu jeho neprípustnosti s odôvodnením, ktoré však nereflektuje rozhodnutia Ústavného súdu SR, Ústavného súdu ČR, ani ESĽP. V tomto smere nejde rozhodne o nedostatok, či nedokonalosť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ale o zákonný rámec úpravy prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku. Rozhodnutia Ústavného súdu SR, ČR ako aj ESĽP, na ktoré poukazuje žalovaná, nie sú uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXX XXX/XXXX prekonané a teda otázku posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú osobe zákonne obvinenej, avšak súdom oslobodenej, nie je možné posudzovať paušálne. Dôkazom toho sú prinajmenšom rozporné rozhodnutia ústavných súdov. Bez ohľadu na výklad rozhodnutia ESĽP vo veci N. Q. E. zo strany žalobcu, je podstatou tohto rozhodnutia jeho základné východisko, podľa ktorého nie je kritériom posudzovania zákonnosti trestného stíhania samotné (ne)odsúdenie obvinenej osoby. Skutočnosť, že rozhodnutie ESĽP vo veci N. Q. E. sa týkalo špecifického prípadu posudzovania zákonnosti trestného konania, neznamená nepoužiteľnosť záverov z neho vyplývajúcich. Práve naopak, pri argumentácii a minori ad maius má žalovaná za to, že ak neodsúdenie obvinenej osoby stíhanej v konaní vedenom v súlade so zákonom nebráni prepadnutiu peňažnej záruky v prospech štátu na úkor obvinenej (teda kvázi poškodenej) osoby, bol by nelogickým záver, aby rovnaké východisko (neodsúdenie zákonne obvinenej osoby), malo viesť k založeniu právneho titulu na plnenie štátu za škodu spôsobenú takejto kvázi poškodenej osobe. Inými slovami, ak osoba obvinená ale neodsúdená nemá na podklade svojho oslobodenia voči štátu nárok na vrátenie zloženej peňažnej záruky, o to viac jej iba na podklade oslobodzujúceho rozsudku neprináleží nárok na náhradu škodu voči štátu. Je neprípustné, aby súdna prax skĺzla do polohy, kedy by automaticky bez zohľadnenia konkrétnych okolností vo vývoji trestného konania a dôvodoch nepreukázania viny obvineného, bolo za nezákonné považované každé rozhodnutie o vznesení obvinenia s praobyčajným odkazom na konečný právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Celkom iným prípadom je prípad nezákonne stíhaných, väznených či inak orgánmi štátu poškodených osôb, ktorých elementárnym znakom je nezákonnosť v postupe a rozhodnutí štátneho orgánu (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), ktoré bolo pre svoju nezákonnosť zrušené alebo zmenené (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), čo nie je prípad žalobcu.
6. Rozsudkom z 29. marca 2022 sp. zn. B./XX/XXXX súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi 13.678,74 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 14.10.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (ďalej len rozsudok z 29. marca 2022).
7. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie v rozsahu jeho prvého výroku a závislého výroku o náhrade trov konania. Mala za to, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje významná ujma, ktorou nemôže byť len samotné vedenie trestného stíhania, resp. len dĺžka vedenia trestného stíhania, pretože priznanie nemajetkovej ujmy je možné len vo výnimočných prípadoch. Navyše zastávala názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k okolnostiam, ktoré požadovanou výnimočnosť zakladajú. V prípade, že by sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu o tom, že u žalobcu sú splnené zákonné podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, potom namietala priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 12.000 eur. Poukázala na to, že na pojednávaní bol na základe návrhu odvolateľky ako dôkaz prečítaný návrh na rozvod manželstva, ktorý podal žalobca na Okresný súd
Košice I dňa 20.11.2014, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že dôvodom rozvodu manželstva nebolo vedenie predmetného trestného stíhania, ale aj názorové nezhody v dôležitých životných situáciách, ktoré súviseli s prakticky každou dôležitou oblasťou života, keď navyše v predmetnom návrhu žalobca uviedol, že má novú známosť, s ktorou má spoločné dieťa a s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Rovnako z návrhu na rozvod vyplynulo, že v čase jeho podania bolo manželské spolužitie prerušené už 3 roky. Manželstvo bolo rozvedené rozsudkom z 29. júna 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. júla 2016. V uvedenom návrhu absolútne absentuje akákoľvek zmienka o tom, že vedenie predmetného trestného stíhania malo vplyv na manželstvo, resp. jeho rozpad. Pokiaľ uznesenie o vznesení obvinenia je zo dňa 2.11.2010, pričom z dátumu narodenia dcéry R. B. (21.11.2011) narodenej mimo manželstva s N. B. možno dôvodne predpoklad, že už v čase vznesenia obvinenia spomínaný mimomanželský pomer existoval. Okrem toho najmä výsluchom bývalej manželky žalobcu N. B. bolo zistené, že v súčasnosti ich vzájomný vzťah je napravený - obnovili partnerský vzťah. V kontexte uvedeného je potrebné vnímať aj výpoveď tejto svedkyne svedčiacu v prospech žalobcu v tom, že vedenie trestného stíhania, resp. vznesenie obvinenia je jedinou príčinou vzniku rozpadu ich manželstva. Preto za rozhodujúci dôkaz ohľadne dôvodu rozpadu manželstva je potrebné považovať návrh samotného žalobcu na rozvod manželstva. Z uvedeného považoval za preukázané, že neexistuje príčinná súvislosť medzi rozpadom manželstva žalobcu a vedeným trestným stíhaním, čo vylučuje vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu z dôvodu rozpadu manželstva. Vo vzťahu k prihliadnutej okolnosti neuskutočneného podnikateľského zámeru žalobcu uviedla, že uvedený podnikateľský zámer, resp. jeho prípravná fáza mala byť v roku 2010 - 2011, keď z vykonaného dokazovania bolo tiež zistené, že k jeho realizácii nakoniec nedošlo. Žalovaná tak nesúhlasí so závermi skutkovými a právnymi súdu, pokiaľ ide o zohľadnenie zmarenia vyššie uvedeného podnikateľského zámeru pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Považovať zmarenie hypotetického podnikateľského zámeru ako dôsledok vedeného trestného stíhania voči žalobcovi bez iných objektívnych dôkazov je nesprávny skutkový a právny záver súdu. Na preukázanie podnikateľského zámeru žalobcu nepostačuje a ani nemôže postačovať výpoveď S. B., keďže jeho hodnovernosť je potrebné vnímať v kontexte toho, že je, ako sám uviedol, dlhoročným (15 rokov) známym žalobcu. Jediným dôkazom vynímajúc svedeckú výpoveď žalobcu a S. B. je v tejto otázke kúpna zmluva z 29.12.2008 uzavretá medzi A. Q., P. M. (predávajúci) a T. M. (kupujúci), predmetom ktorej bola nehnuteľnosť (sklad) na parc. č. XXX/XX LV č. XXXX k.ú Bidovce. Žalovaná v tomto smere poukázala na časovú nezrovnalosť, keď predmetná kúpna zmluva z roku 2008 nemôže dokazovať existenciu podnikateľského zámeru, ktorý mal byť až v roku 2010 a 2011. Navyše žalobca už nebol konateľom kupujúceho od 15.1.2010 a súčasne jeho spoločníkom, čo taktiež nezodpovedá kontextu výpovede žalobcu a S. B.. Okrem toho poukázala na § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý odkazujúc na osobitný predpis, ktorým je zák. č. 274/2017 Z. z., vo svojom § 12 ods. 2 limituje výšku nemajetkovej ujmy pri obetiach násilných trestných činov tak, že nesmie prekročiť 25- násobok minimálnej mzdy platnej za obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V tomto ohľade bol skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, spáchaný v roku 2008, kedy výška minimálnej mzdy bola vo výške 269 eur. Pri zohľadnení tejto výšky a zákonnej limitácie nesmie nemajetková ujma v peniazoch prevýšiť sumu 6.725 eur. Z uvedeného dôvodu potom súd priznanou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch (12.000 eur) porušil uvedenú zákonnú limitáciu nemajetkovej ujmy. Navrhol zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy zamietne, eventuálne uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie späť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Rozsudkom zo 6. júna 2023 sp. zn. XXX/XXX/XXXX Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1 678,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 678,74 eur od 14.10.2020 do zaplatenia. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku v jeho prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (ďalej len rozsudok odvolacieho súdu).
9. V odôvodnení uviedol, že odvolacie námietky v tej časti odvolania, ktoré bolo podané proti vyhovujúcemu výroku rozsudku v časti priznanej sumy 1.678,74 eur s príslušenstvom, odvolací súd považuje za nedôvodné.
10. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme 12.000 eur odvolací súd uzavrel, že odvolanie žalovanej v časti namietaného nepreukázania skutočnosti, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, je nedôvodné.
11. Za opodstatnenú odvolaniu námietku, ktorou žalovaná namietala, že súd, pokiaľ žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 12.000 eur, porušil zákonnú limitáciu nemajetkovej ujmy danej podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uviedol, že predmetnú odvolaciu námietku je potrebné vnímať v kontexte zhodnotenia výšky zadosťučinenia požadovaného v peniazoch.
12. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2016 sp. zn. XXXX/XXX/XXXX,z 30. septembra 2013 sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, sp. zn. XXXX/XX/XXXX, z 24. júla 2018 sp. zn. XXXX/XX/XXXX a tiežrozhodovaciu prax Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va (napr. T. S. v. Spojene´ kra´lˇovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojene´ kra´lˇovstvo, Pu´blico - Comunicaca´o Social, S. A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fi ´nsko).Odvolací súd vyjadril názor, že okrem kritérií stanovených § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., na ktoré musí súd pri rozhodovaní o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať, bolo potrebné brať zreteľ tiež na právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v opačnom prípade by sa súd dopustil odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. XXXX/XXX/XXXX). Aj keď v prejednávanom prípade nebolo možné priamo aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, pretože nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. pred 1. januárom 2013 (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu P.. J. XXX/XXXX), pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné vziať do úvahy aj iné právne predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky upravujúce odškodnenie.
13. Poukázal na zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a podľa jeho názoru ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nemožno stotožniť s ujmou s následkom smrti, preto namieste bolo poukázať na limit odškodnenia, aký prináleží pri trestnom činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania a obchodovania s ľuďmi predstavujúci desaťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy za rozhodné obdobie. Rozhodným bol však rok 2010, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie v podobe vznesenia obvinenia. Pokiaľ totiž podľa týchto osobitných predpisov je rozhodným pre výpočet odškodnenia kalendárny rok, v ktorom došlo k trestnému činu, ktorý mal za následok ujmu, ktorá sa zákonom odškodňuje, potom odvolací súd dospel logickou úvahou k záveru, že v prípade nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je rozhodným pre výpočet odškodnenia kalendárny rok, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pretože odškodnenie je priznávané v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
14. Odvolateľ v ďalšom namietal, že súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na rozpad manželstva žalobcu a v podstate namietal nesprávne právne posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi rozpadom manželstva žalobcu a vedeným trestným stíhaním, respektíve nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, čo by vylučovalo vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu práve z dôvodu rozpadu manželstva. Odvolací súd na tomto mieste poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX/XXX/XXXX a sp. zn. XXXX/XXX/XXXX. Uviedol, že v súvislosti tak s návrhom o rozvod manželstva, ako i svedeckou výpoveďou bývalej manželky žalobcu je zrejmé, že ide o dôkazy, z ktorých tvrdenia, resp. okolnosti vyplývajúce sú vo vzájomnom protiklade, a preto bolo úlohou súdu vyhodnotiť najmä vierohodnosť toho, čo vo svojej výpovedi uviedla svedkyňa v porovnaní s dôkazom - návrh o rozvod manželstva, a to jednak z hľadiska časového, ako aj z hľadiska objektivity dôkazu, a v neposlednom rade aj z aspektu aktuálneho vzťahu svedkyne so žalobcom v súvislosti s okolnosťou, že pokiaľ svedkyňa a žalobca aktuálne obnovili partnerský vzťah, je iba logické, že svedkyňa nebude vypovedať proti žalobcovi a v jeho neprospech. Svedkyňa vo svojej výpovedi síce uviedla, že hlavnou príčinou rozvodu bolo predmetné trestné stíhanie, súčasne uviedla, že predtým mali normálny partnerský vzťah a rodinu, bežný rodinný život s 8-ročnou dcérou, uvedené ale vyznieva nevierohodne, pokiaľ z návrhu o rozvod manželstva vyplýva, že postupom času, keď sa im narodilo dieťa, nastala názorová zmena medzi ním a manželkou, čím sa začali prvé nedostatky manželstva, ktoré sa v dôležitých názoroch pre život navrhovateľa a odporkyne prehlbovali a ktoré odlišné životné názory súviseli s praktickou každou oblasťou života, boli neudržateľné a viedli k postupnému citovému, ale aj osobnému odlúčeniu. Súd absolútne opomenul prihliadnuť na okolnosť vyplývajúcu z návrhu na rozvod, že napriek tomu, že žalobcovi sa rozpadlo manželstvo s N. B., už v tej dobe žil v spoločnej domácnosti s inou partnerkou, s ktorou má dieťa, preto je otázne, aká ujma žalobcovi v partnerskom a rodinnom živote vôbec vznikla, pokiaľ vzťah manželský bol nahradený iným partnerským vzťahom.
15. K odvolacej námietke žalovanej ohľadne zmarenia podnikateľského zámeru s S. B. odvolací súd uviedol, že aj keď súd na strane jednej uvádza, že žalobca za zásadné vnímal poškodenie jeho postavenia v podnikateľskej sfére najmä vo vzťahu k obchodnému partnerovi S. B., s ktorým mienil podnikať majúc za to, že k ukončeniu podnikateľského plánu došlo v dôsledku trestného stíhania žalobcu, na strane druhej ale zhodnotil, že žalobca sa postupne k realizácii svojho projektu, hoci so zvýšenými nákladmi a v inej miere ako pôvodne plánoval, dopracoval. Je potom otáznym, k akej ujme v podnikateľskej sfére na strane žalobcu vlastne došlo.
16. Uložil súdu opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok v časti nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska požadovanej výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bude mať na pamäti, že i kedˇ je vy´sˇka zadostˇucˇinenia v peniazoch predmetom u´vahy su´du, jeho u´vaha sa musi´ opieratˇ o celkom konkre´tne a presku´matelˇne´ hlˇadiska´. Uplatnenie volˇnej u´vahy sa tak nesmie statˇ nepresku´matelˇnou lˇubovo^lˇou su´du, vymykaju´cou sa akejkolˇvek kontrole. Nemozˇno prizna´vatˇ neprimerane´ cˇi dokonca tak premrsˇtene´ sumy, ktore´ by vo svojich do^sledkoch viedli k bezdo^vodne ´mu obohacovaniu sa a ktore´ by napri´klad pri porovnani´ „odsˇkodnenia“ za´sahu do pra´va na ochranu osobnosti s „odsˇkodnˇovani´m“ za´sahov do iny´ch za´kladny´ch pra´v zarucˇeny´ch U´stavou Slovenskej republiky mohli niektore´ ujmy na iny´ch za´kladny´ch pra´vach (napri´klad ujmy na zdravi´ cˇi dokonca zˇivote) bagatelizovatˇ (výňatok z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2016 sp. zn. XXXX/XXX/XXXX). Pre stanovenie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliadne najmä na to, pre aký trestný čin bolo voči žalobcovi vedené trestné konanie a aký trest žalobcovi hrozil, ako dlho bolo voči nemu vedené nezákonné trestné konanie a dôsledne posúdi najmä kritéria: osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a predpisov). Okrem toho súd bude brať zreteľ tiež na právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože v opačnom prípade by sa dopustil odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tejto otázke (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXX/XXX/XXXX). V prejednávanom prípade síce nebude možné priamo aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, ktoré limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pretože nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. pred 1. januárom 2013 (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. P.. J. XXX/XXXX), súd pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vezme do úvahy aj iné právne predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky upravujúce odškodnenie (napr. zák. č. 215/2006 Z. z., resp. zák. č. 274/2017 Z. z). V tejto súvislosti bude súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu tak, ako bol vyjadrený v bode 35. tohto rozsudku. V neposlednom rade súd pri určení výšky uplatneného nároku má prihliadať tiež na vy´sˇku na´hrady prizna ´vanu´ vnu´trosˇta´tnymi su´dmi v porovnateľných prípadoch (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXX/XX/XXXX).
17. V súvislosti s tvrdenou ujmou v rodinnom a manželskom živote a s ujmou v podnikaní súd opätovne zhodnotí, či tvrdená ujma je v príčinnej súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím. V súvislosti s tvrdenou ujmou v rodinnom a manželskom živote bude úlohou súdu vysporiadať sa s otázkou hodnovernosti výpovede svedkyne N. B., vzhľadom na to, že tento dôkaz v porovnaní s listinným dôkazom - návrh na rozvod manželstva z hľadiska tvrdení a okolností z nich vyplývajúcich sú vo vzájomnom protiklade. Okrem toho súd tvrdenú ujmu v rodinnom živote, ktorá súvisí s ujmou v manželskom (partnerskom) živote) posúdi aj z pohľadu okolnosti, podľa ktorej napriek podanému návrhu na rozvod manželstva žalobca mal novú partnerku, s ktorou má mimomanželskú dcéru a s ktorou žil v spoločnej domácnosti. V súvislosti s tvrdenou ujmou v podnikaní súd neopomenie posúdiť zmarený podnikateľský plán s S. B. najmä v kontexte okolnosti, že žalobca sa postupne k realizácii svojho projektu, hoci so zvýšenými nákladmi a v inej miere ako pôvodne plánoval, dopracoval. Žalobcu pritom ťaží dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie, že predmetné nezákonné rozhodnutie (trestné konanie) bolo v príčinnej súvislosti s takto konkrétne špecifikovanou ujmou žalobcu a že k tvrdenej ujme vôbec došlo. Neexistencia tvrdenej ujmy a príčinnej súvislosti, resp. jej nepreukázanie bude mať následne vplyv na stanovenie konečnej výšky požadovaného nároku.
18. Na pojednávaní po rozhodnutí odvolacieho súdu žalobca zhrnul, že preukázal, že ujma na rodinnom a manželskom živote a v podnikaní sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o vznesení obvinení. Hodnovernosť výpovede svedkyne N. B. nemôže spochybňovať
dôvod uvedený v návrhu o rozvod manželstva. Dôvodom rozvratu manželstva účastníkov konania nebola manželská známosť a narodenie dieťaťa 21.11.2011, ale nezákonné trestné stíhanie. Dôvody odcudzenia manželov sú dôvody vlastné zúčastneným stranám a nemožno ich nahrádzať domnienkami tretej strany. Návrh o rozvod bol podaný zo strany žalobcu 20.11.2014, no manželské spolužitie bolo v čase podania návrhu prerušené už tri roky. Rozvod bol len formálnym potvrdením stavu, ktorý nastal oveľa skôr a bol v príčinnej súvislosti práve s vedením nezákonného trestného stíhania. Nový vzťah bol akousi náplasťou a neznamená, že žalobcovi nemajetková ujma v manželskom živote nevznikla. Vzťah s milovanou osobou je nenahraditeľný, pre žalobcu to bolo bolestivým obdobím a práve obnovenie vzťahu s manželkou je dôkazom toho, že nemajetková ujma sa nedá nahradiť inou osobou. V konaní bolo preukázané, že došlo aj k narušeniu vzťahov s matkou žalobcu S. B.. Po celú dobu bol žalobca vystavený stresu, frustrácii. Podstatným je, že trestné stíhanie vo veci začalo 8.10.2010, kedy prebiehali úkony prípravného konania, ktoré vyvrcholilo do vydania z uznesenia o uznesení obvinenia dňa 2.11.2010. Už pred vznesením obvinenia prebiehalo vyťažovanie zo strany OČTK, kedy chodili ku žalobcovi domov a do kancelárie. Tento stav vzbudzoval otázky okolia a objektívne aj isté podozrenie, čo sa deje. Žalobca mal pôvodne v pláne viacero podnikateľských zámerov. K predčasnému splateniu pôžičiek žalobca doložil čestné prehlásenie pána H. A. zo dňa 5.1.2024. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť povahu trestnej veci, to je závažnosť trestných činov kladenej žalobcovi za vinu, lebo tá spravidla priamo úmerne zvyšuje intenzitu, s akou osoba poškodená a jeho okolie trestné stíhanie vníma a ktorá súvisí i s hrozbou trestného postihu a spoločenského odsúdenia. Vo všeobecnosti by každá banka, či obchodný partner pri vedomosti o tom, že je voči žalobcovi vedené trestné stíhanie pre predmetné skutky bola obozretná a nevstupovala do zmluvných vzťahov so žalobcom. Je potrebné rozlišovať medzi objektívnym dopadom škodlivého zásahu na nemajetkovú sféru postihnutého, preto lebo stav mysle nemožno preukazovať, a medzi konkrétnymi prejavmi škodlivého zásahu v jednotlivých sférach života. Žalobca, aj keď vedel, že je nevinný, tak musel čeliť obvineniu. Hrozilo mu 7 až 12 rokov a tento stav neistoty trval neúmerne dlho. Moderná Európska judikatúra povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly, ale isto ju upúšťa aj naša judikatúra (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XXXX/XXX/XXXX). Vnútorné prežívanie, pocity a stav mysle sú ťažko preukázateľné, nakoľko doba trestného stíhania, kedy sa musel žalobca, zúčastňovať na úkonoch v prípravnom konaní, neskôr na hlavnom pojednávaní pred súdom, ktorá spolu s hrozbou vysokého trestu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností objektívne sú spôsobilé privodiť u priemerného človeka utrpenie na týchto nehmotných hodnotách. So zreteľom na rozsah neoprávneným zásahom postihnutých zložiek osobnosti, ich povahu, postihnuté boli hierarchicky významné chránené zložky osobnosti, najmä súkromie a dôstojnosť a tiež intenzitu zásahu vyvolanú neprimeranou dĺžkou trestného konania, je nemajetková ujma natoľko závažná, že ju nemožno uspokojiť a účinne napraviť konštatovaním porušenia práva a ani inými formami morálneho zadosť učinenia, ktorých sa žalobcovi zo strany žalovaných ani nedostalo. Súd by mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadať aj na okolnosti na strane zodpovednej osoby, ako jeho postoj, ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a iné. Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy poškodeným. Jeho ľahostajnosť, arogancia ju môžu ešte prehĺbiť. Žalovaná ani len netvrdila, že sa pôvodca zásahu do osobnostných práv žalobcu ospravedlnil, respektíve nahradil škodu a prejavil nejakým spôsobom ľútosť, naopak túto naďalej popiera. V danom prípade nie je možné aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2000 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013.
19. Žalovaná uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou nemajetkovou ujmou a nepreukázal ani len jej vznik. Pokiaľ ide o tvrdenú ujmu vo sfére rodinného a partnerského života žalobcu, odvolací súd v bode 47. rozsudku jednoznačne konštatoval, že pokiaľ bol manželský vzťah žalobcu nahradený iným partnerským vzťahom s partnerkou, s ktorou žalobca už v čase rozpadu manželstva žil v spoločnej domácnosti, tak je otázne aká ujma žalobcovi v tejto sfére vôbec vznikla. A pokiaľ ide o tvrdenú ujmu v podnikateľskom živote žalobcu, odvolací súd v bode 49. rozsudku konštatoval, že ako sa žalobca postupne v generalizácii svojho projektu so zvýšenými nákladmi a v inej miere ako pôvodne plánoval dopracoval, v dôsledku čoho, je otázne k akej ujme v podnikateľskej sfére na strane žalobcu vlastne došlo. V návrhu na rozvod manželstva nie je žiadna zmienka o tom, že trestné stíhanie žalobcu malo vplyv na rozpad manželstva. Práve naopak vyplynulo z neho, že názorová zmena medzi žalobcom a jeho manželkou a teda trvalé nedostatky v manželstve nastali, keď sa im narodilo dieťa M. B., čo bolo v roku 2001, teda dávno pred vydaním nezákonného rozhodnutia v roku 2010. Z návrhu na rozvod ďalej vyplynulo, že v čase jeho podania bolo už tri roky prerušené manželské spolužitie. Nezákonným rozhodnutím je v danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia z 2.11.2010. Vzhľadom na narodenie žalobcovej dcéry R. B. 21.11.2011 mimo manželstva s možno dôvodne predpokladať, že už v čase
vznesenia obvinenia mimomanželský pomer žalobcu existoval. Uvedené preukazuje aj výpoveď žalobcu na ostatnom pojednávaní, kedy na otázku súdu uviedol, že pred počatím jeho druhorodenej dcéry R. B. trval jeho mimomanželský vzťah približne 4 mesiace. Tieto skutočnosti sú dôkazom toho, že medzi nezákonným rozhodnutím a rozpadom manželstva neexistuje príčinná súvislosť, keďže vykonaným dokazovaním bolo ustálené, že rozpad manželstva bol spôsobený inými príčinami. Rovnako nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zmarením podnikateľského zámeru. Nezákonné rozhodnutie bolo vydané 2.11.2010. Z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že veritelia po začatí trestného stíhania, údajne požadovali o vrátenie požičaných peňažných prostriedkov, pričom žalobca podľa jeho výpovede peniaze z pôžičiek vrátil a použil na to peniaze z predaja budov, v dôsledku čoho mal byť poznačený zisk, keďže žalobca nemal vlastné priestory, ale musel ísť do prenájmu. Žalobca však vypovedal, že k predaju spoločnosti vrátane nehnuteľností, ktoré boli súčasťou tejto spoločnosti, došlo formou odpredaja obchodného podielu v januári 2010, čo je jednoznačne pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Predaj spoločnosti vrátane nehnuteľnosti, ktoré boli jej súčasťou a s tým súvisiace tvrdenie znamená, že poznačenie zisku nemohlo byť vyvolané nezákonným rozhodnutím, keďže k tomuto predaju došlo takmer rok pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že predaj spoločností vrátane budov bol uskutočnený z iných dôvodov a nie z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré v tom čase ešte ani neexistovalo. Navyše z výsluchu svedka B. nikde nevyplynulo, že by od žalobcu požadoval predčasné splatenie pôžičky, dokonca z výsluchu tohto svedka nevyplynulo ani len to, že by nejakú pôžičku žalobcovi vôbec poskytol. Svedok vypovedal len o tom, že plánoval investovať cca 200.000 eur, avšak tieto peniaze do projektov nikdy nevložil. Tak isto z čestného vyhlásenia pána Dulebu vyplýva, že pôžička bola žalobcovi poskytnutá koncom roka 2009, čo mimochodom nesedí s doloženou kúpnou zmluvou, ktorá bola zavkladovaná už v júni 2009, pričom táto pôžička bola poskytnutá na obdobie dvoch rokov a vrátená mala byť žalobcom cca po troch rokoch, čím je zrejmé, že k predčasnému splateniu vôbec nedošlo, čo je v rozpore s výpoveďou žalobcu, že vo vzťahu k tomuto veriteľovi došlo k predčasnému splateniu pôžičky. Poukázala na bod 53. rozsudku krajského súdu o potrebe dôsledného posúdenia aj osoby poškodeného a jeho doterajšieho života, pričom v tomto smere uvádza, že žalobca bol pred vydaním nezákonného rozhodnutia, teda pred začatím trestného stíhania jeho osoby, bol predtým dvakrát trestaný. Upriamila tiež pozornosť na bod 35. rozsudku krajského súdu a ak napriek tomu, že v danom prípade z už vyššie spomínaných dôvodov neexistuje dôvod na priznanie akejkoľvek náhrady nemajetkovej ujmy, tak je pre priznanie smerodajná suma mesačnej minimálnej mzdy v roku 2010, kedy bolo vydané nezákonné rozhodnutie, s maximálnym limitom odškodnenia desaťnásobku tejto sumy. Žalobca voči žalovanej neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočností uvedených v bode 56. rozsudku krajského súdu a nemala by mu byť priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy. Ak by súd uvažoval o nejakej náhrade, táto by mala byť v posudzovanej veci minimálna s ohľadom na okolnosti daného prípadu a doterajší život žalobcu a jeho spomínané dvakrát súdne trestanie. Všetko, čo sa udialo pred vydaním nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré z akýchkoľvek operatívnych úkonov alebo uznesenia o začatí trestného stíhania, nemôže byť v danom prípade brané do úvahy, keďže tieto úkony nie sú titulom náhrady škody v danej väzbe.
20. Vzhľadom na to, že rozsudok z 29. marca 2022 sp. zn. B./XX/XXXX vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.678,74 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.678,74 eur od 14.10.2020 do zaplatenia bol odvolacím súdom potvrdený a nadobudol právoplatnosť, súd skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním k otázke tejto výšky náhrady škody neuvádza, keď je súčasťou vyššie uvedeného rozsudku a nie je predmetom ďalšieho konania.
21. Medzi stranami sporu nebol sporný (v žalobe tvrdený) priebeh trestného stíhania žalobcu, keď mu 2.11.2010 v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku E.: F./X-XXX-XX-XXXX bolo vnesené obvinenie za zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach z 21.3.2011 sp. I. X/XXXX XXX/XX
- 4 zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 27. augusta 2013 sp. zn. XX/XX/XXXX bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo 17.10.2011 pod sp. zn. XXX XXX/XXXX-XX, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 5. júna 2014 pod sp. zn. XXX/XX/XXXX bol rozsudok Okresného súdu Košice II z 27. augusta 2013 pod sp. zn. XX/XX/XXXX zrušený a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Rozsudkom z 24. januára 2017 sp. zn. XX/XX/XXXX bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Uznesením Krajského
súdu v Košiciach z 10. mája 2018 sp. zn. XXX/X/XXXX bolo odvolanie krajského prokurátora zamietnuté. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. apríla 2020 sp. zn. XXXX XX/XXXX bolo dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky odmietnuté.
22. Sporným nebolo ani to, že Listom z 27. augusta 2020 sa žalobca obrátil na Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so žiadosťou o predbežné prerokovanie a priznanie nároku na náhradu škody. Listom z 9. októbra 2020 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila, že žiadosť ako nedôvodnú odmieta a dôvodila, že pre uspokojenie nároku neboli splnené zákonné podmienky.
23. Z Kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti uzavretej 29.12.2008 medzi A. Q. P., M. ako predávajúcim a T. M. ako kupujúcim (v mene ktorého konal ako konateľ žalobca) vyplynulo, že kupujúci za kúpnu cenu 19.040.000 Sk nadobudol od predávajúceho nehnuteľnosť v katastrálnom území O., evidovanú na LV č. XXXX, vedenú Správou katastra Košice - okolie ako stavba - sklad, zapísanú na parcele č. XXX/XX.
24. Z návrhu doručeného Okresnému súdu Košice I 20.11.2014 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu vyplynulo, že bol podaný žalobcom ako navrhovateľom proti N. B. ako odporkyni. Bol odôvodnený tak, že navrhovateľ a odporkyňa uzavreli manželstvo 23.7.2005, z ktorého pochádza maloletá M. B. nar. X.XX.XXXX. S odporkyňou sa zoznámil v roku 2003 a po dvojročnej známosti uzavreli manželstvo. V počiatku ich manželského spolužitia neboli vážne nezhody alebo konflikty. Ich manželstvo fungovalo a neboli medzi nimi žiadne problémy. Postupom času, keď sa im narodilo dieťa, nastala názorová zmena medzi ním a odporkyňou, čím sa začali prvé nedostatky manželstva, ktoré sa v názoroch dôležitých pre život navrhovateľa a odporkyne prehlbovali. Tieto odlišné životné názory, ktoré súviseli s prakticky každou oblasťou života nevnímajúc oblasť výchovy deti, boli neudržateľné, čo viedlo k postupnému citovému, ale aj osobnému odlúčeniu. K odporkyni stratil citový vzťah a nevidí nádej na obnovu ich spoločného manželského života. Má novú známosť, s ktorou má maloletú R. B. nar. XX.XX.XXXX a žije s ňou v spoločnej domácnosti. Po prerušení manželského spolužitia navrhovateľa a odporkyne, ktoré trvá asi 3 roky, nie je žiadna nádej na obnovenie tohto manželského spolužitia, preto navrhol, aby súd manželstvo navrhovateľa a odporkyne rozviedol.
25. Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 29. júna 2016 č. k. XXX/XXX/XXXX - XXX, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. júla 2016, bolo manželstvo žalobcu a N. B. rozvedené.
26. Žalobca v rámci svojho výsluchu uviedol, že podaním obžaloby vznikol celý rad okolností, ktoré ho veľmi poškodili. Ide o vzťah jeho bývalej manželky k nemu, vzťah rodičov k nemu a vzťah bývalých obchodných partnerov k ďalšej spolupráci. Konflikty s manželkou sa začali prejavovať ako strata dôvery, podozrenie z toho, že sa venuje nejakým kriminálnym aktivitám. Boli hádky, pretože hrozilo 8 až 12 rokov odňatia slobody. Keď niekto tvrdí, že jeho pričinením vznikla situácia, kedy hrozí dlhoročný pobyt vo väzení či finančná náhrada, tak určite to druhú stranu zneistí. Prvé dva roky po začatí trestného stíhania to nebolo dobré ani finančne. Logickým vyústením napätej atmosféry a problémov bol rozvod. Jeho vzťah s manželkou do rozvodu trval 11 rokov a okolo roku 2010, 2011 sa to začalo, išlo to dolu vodou celé. Ich dcéra má teraz 19 rokov. Po oslobodzujúcom rozsudku prišlo vzájomné vysvetlenie si niektorých veci, ktoré sa udiali v tom čase. Obojstranne si uznali svoje prešľapy. S bývalou manželkou držiavajú normálny vzťah a plánujú žiť v spoločnej domácnosti. Rodičia veľmi nerozumeli súvislostiam a stíhanie a súdny proces ich veľmi ovplyvnili. S rodičmi si tiež našiel cestu k sebe, ale prvé dva a pol roka od vznesenia obžaloby sa nestretávali vôbec, potom ak sa stretávali, bavili tak dosť obmedzene. Mama bola preč chvíľu, mimo SR, ale nebol to vzťah ako predtým, syn a rodičia. Jeho brat mu niekedy pred 7 rokmi povedal, že to veľmi ťažko berú. Pokiaľ ide o jeho podnikateľské aktivity, zrušilo sa mu celé ďalšie podnikanie vo firme. Obchod s budúcimi obchodnými partnermi a investíciami, ktoré boli pripravené, padol, čo predstavuje najväčšiu finančnú ujmu, pretože to malo dobrý potenciál. Investor, ktorý bol pripravený na celý projekt, po začatí tohto procesu odstúpil; išlo cca 1,5 milióna eur. Vedenie trestného stíhania vnímal ako maximálne manipulatívne aj zo strany prokuratúry, lebo absolútne neuznali, že došlo k nákupu nejakých nehnuteľností. V prvých dvoch rokoch po začatí trestného stíhania to bolo veľmi slabé, aj zo strany banky tam bola nedôvera. Po dvoch rokoch sa mu podarilo zabezpečiť nejaké finančné prostriedky, čo nebolo jednoduché, a koncept, ktorý mal v O., preniesť do iných priestorov. Celý biznis plán sa značne predražil.
27. Žalobca vo svoje výpovedi po zrušení veci odvolacím súdom doplnil, že podnikateľský zámer nebol kúpiť nehnuteľnosť, ale rekonštrukcia a následný predaj klientovi, ktorého mali dopredu dohodnutého. Z vyťažovania operatívcov, kedy chodili k nemu do kancelárie, domov, už bolo jasné, majú zámer prísť a stíhať, preto sa robili kroky, kedy sa uvedená kúpená nehnuteľnosť previedla na inú firmu, keďže už tušil, že to bude celé zle. Previedlo sa to, na jeho novú firmu, ktorá bola založená na to, aby tam previedli majetok, ktorý chceli ochrániť. Nemala žiadnu históriu, čiže bola absolútne neprijateľná pre banku. To je zásadný moment toho, že presne konaním OČTK bol zmarený podnikateľský zámer. Vo vzťahu k rozbehnutiu podnikateľských aktivít po vznesení obvinenia uviedol, že mal zatarasenú cestu k bankám a súkromným pôžičkám medzi podnikateľmi, aby sa ich samotných potom následne jeho trestné stíhanie nejakým spôsobom nedotklo. Daňový úrad mu nevyplatil 100.000 eur. On na druhej strane investoval do obnovy budovy. Uvedený postup predstavoval zásahy do obehu, do cashflow. Na túto budovu boli následne naviazané ďalšie budovy. Po začatí trestného stíhania veritelia, ktorí boli našťastie jeho dobrí priatelia, mu decentne naznačili, že bolo by dobré peňažné prostriedky vrátiť, niečo predať. Rozbeh novej firmy však jednoznačne nešiel podľa jeho predstáv. Bolo to riešenie, ktoré vychádzalo z danej situácie. Po prevode spoločnosti už nemal prístup k peniazom. Peniaze z pôžičiek však vrátil a použili sa na to peniaze získané predajom budov. Vzťahy s partnermi sa po rokoch upravili tým, že boli uspokojené ich pohľadávky, ale do času kým sa tak nedialo, to nebolo možné. Išlo o dvoch veriteľov, H. A. a pána B.. Boli použité aj jeho vlastné finančné prostriedky a niečo si požičal. Investícia v súhrne predstavovala cez milión eur. Tým, že previedol nehnuteľnosti naspäť, nemal žiaden zisk v danom období a žil a fungoval len z odložených peňazí zo svojich rezerv. Pokiaľ ide o zobchodovanie týchto budov späť, tie budovy boli predané pod cenu. Ak by chcel získať finančnú sumu, ktorú investoval, musel by počkať niekoľko rokov. Čo vzhľadom na stav a nutnosť vrátiť fin. prostriedky nebolo možné. Žalobca dopĺňa, že na budovách neprebehla nejaká zásadná rekonštrukcia. K podnikateľskému zámeru s vínom uviedol, že k realizácii došlo asi dva roky nato. Boli na to použité fin. prostriedky získané z predaja budov. Fabrika na víno sa vybudovala na Jazernej 1 s tým, že spolu s pánom Q. si prenajali areál bývalého Zdroja. Avšak prevažne investície boli najmä zo strany pána Q.. Z jeho strany išlo asi o 20 - 25 % investícií na to použitých. Výroba síce vznikla, ale v prenajatých priestoroch, odlišne od pôvodného zámeru, asi v roku 2013 a zisk začali produkovať okolo roku 2017. Žalobca priniesol knowhow na výrobné procesy, nastavenie výroby, kontakty na dodávateľov, preto podiel jeho investícií na projekte sa nepremietol do podielu na zisku. Knowhow predstavovalo cca 30 % tak, aby ich podiel predstavoval na polovicu 50 %. K pôvodnému projektu s pánom B. a jeho podiele na prípadnom zisku, žalobca uviedol, že v tejto fáze sa projekt ešte nenachádzal. Tieto okolnosti sa mali riešiť ešte len v budúcnosti. Pán B. tam vystupoval predovšetkým ako tichý spoločník. Obchodní partneri po začatí trestného stíhania boli maximálne obozretní. Stratil sa u nich ten podnikateľský drive. Išlo predovšetkým banky a spoločnosť T., vo vzťahu ku ktorej sa realizoval projekt a viedlo sa trestné stíhanie. Hlavným problémom bol predpoklad, že nebude čím ručiť. V počiatočnej fáze po nastúpení trestného stíhania šlo o investičné stretnutia s T. O., U. O., V. O., nakoľko sa očakával vstup Holanďanov do projektu. Boli predbežné dohody, stanovené úverové rámce, dokonca zmluva o budúcej zmluve v súvislosti so spoločnosťou, ktorá mala vyrábať víno. Pokiaľ ide o preukázanie takýchto rokovaní, ide o rok 2010, ťažko je to možné z jeho strany. Týchto stretnutí sa zúčastnil predovšetkým on ako konateľ firmy. Budova v O. - sklad bol kupovaný na realizáciu výroby živočíšnych produktov. Projekt súvisiaci s vínom nebol plánovaný pre budovu v O., lebo tam na to neboli vhodné podmienky, ale bol zrealizovaný v areály na K.. Pokiaľ ide o výrobu vína, na to bola určená iná budova v O., ktorá sa nachádzala v blízkosti, avšak k uvedenému sa už nedostalo. Išlo o predaj celej spoločnosti a to vzhľadom na to, že pôvodne zaplatil budovu, približne 500 - 600 tisíc eur s DPH, pričom tých 100 tisíc eur mu vrátených nebolo. Preto pre vyhnutie sa prípadným ďalším problémom bol realizovaný predaj celej spoločnosti, vrátane tých nehnuteľností, ktoré boli súčasťou. Došlo k predaju obchodného podielu. Žalobca prestal byť konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti T. v januári 2010, vtedy došlo k predaju obchodného podielu. Jeho podnikateľský zámer predstavoval areál v O., budova A - výroba vína, budova B - živočíšna výroba, budova C - skladové priestory, budova D - administratíva, k prenájmu spolu s dvoma bytmi a boli tam ešte nejaké voľné pozemky, ktoré mali byť skladová plocha. K okolnostiam vzťahu uviedol, že nie z jeho strany ho ukončil. Bola absolútne narušená dôvera, bol to už nefungujúci vzťah. Čo sa týka časových následností, narušenie dôvery tam bolo jasne vidno. Najprv to začal daňový úrad, potom to OČTK zintenzívnili. Bývalá manželka je citlivá osoba, ktorá takéto veci nedokáže stráviť. To, že mal ten následný vzťah, to nie je nič tajné, ale vznikol až po tom, keď sa s manželkou odcudzili a ja on sa snažil to celé zvládnuť. Jeho partnerka otehotnela cca 2 mesiace po tom, ako odišiel zo spoločnej domácnosti s prvou manželkou. A pokiaľ ide o obdobie trvania vzťahu s partnerkou, ktorá je matkou jeho druhorodenej dcéry, avšak ešte v čase spolužitia s prvou manželkou už mal vzťah, vzhľadom na to, že ich vzťahy boli už v tom čase naštrbené. Bolo to v období odcudzenia
s prvou manželkou, avšak nevie uviesť kedy k tomu došlo. Približne do roku 2019 trval vzťah s matkou jeho druhorodenej dcéry. Jeho vzťah pred počatím jeho druhorodenej dcéry, ktorá sa narodila v novembri 2011 trval približne štyri mesiace. Nie je schopný s odstupom času tieto dátumy identifikovať, kedy došlo k vzniku toho mimomanželského pomeru. Určite to však bolo už v čase začatia trestného stíhania a dáva do pozornosti, že ten postup OČTK bol začatý vo vzťahu k nemu už dávno pred začatím trestného stíhania po určitej operatívnej činnosti a do tohto obdobia by zaradil aj mimomanželský pomer. Za príčinu rozvratu manželstva považuje trestné stíhanie. Mimomanželský pomer by hodnotil ako náplasť na duši v danom čase. Bol to človek, ktorý bol v danom čase pri ňom.
28. Matka žalobcu, S. B., vo svojej výpovedi uviedla, že mala výhrady, ak sa nesplnilo to, čo sa splniť malo, tak voči štátu ako aj voči rodine. Zdôraznila, že každé porušenie práva nesie so sebou sankcie, ktoré hrozili aj v tomto prípade. Tie by mu znemožnili starať sa o rodinu a dieťa. Ako babku ju to veľmi znepokojilo a žiadala ho, aby to dal na pravú mieru, aby bola na pokoji jeho manželka a dieťa, pretože sankcie by narušili stabilitu rodiny. Tiež uviedla, že sa tvrdo vyjadrila vo vzťahu k žalobcovi, že pokiaľ to nedá do poriadku, až do toho okamihu s ním nebude jednať. Syna vnímala veľmi kriticky, je prísna. O sebe uviedla, že je ten starý typ matky, ktorá pri troch deťoch, synoch, potrebovala mať pravidelnosť a vedomosť, že sa vedia postarať o svoje rodiny. V tom čase musela zasahovať do rodinných záležitostí a zachraňovať, čo sa dalo, morálne aj finančne, aby bola ujma čo najmenšia. Po finančnej stránke podporovala rodinu žalobcu. O stíhaní sa dozvedela od syna, ktorý sa jej priznal, že je veľmi rozladený. Vysvetlil veľmi stručne, že ide o nejaké daňové záležitosti, kde sa menili predpisy, bolo to však veľmi vzdialené, preto ho požiadala, aby uviedol veci na pravú mieru. Do vtedajších ekonomických, právnych a daňových záležitosti nevidela, bola len svedkom tohto dopadu. Musela riešiť osobné záležitosti, záležitosti týkajúce sa rodiny a detí a v tom ostatnom sa spoliehala na žalobcu. Nevesta volala, že nie sú veci úplne v poriadku a ako sa postará o rodinu. Uzavrela, že rozsudok bol oslobodzujúci, jej výhrady a napätie z jej strany vo vzťahu k žalobcovi pominuli. Po oslobodení žalobcu sa jej uľavilo.
29. N. B., bývalá manželka žalobcu a jeho súčasná partnerka, uviedla, že je to už 12 rokov, ako bol obvinený. Tým sa začali u nich problémy a odcudzili sa. Stratila sa jej dôvera k nemu, prestali spolu komunikovať a rozpadlo manželstvo. Predtým mali normálny partnerský vzťah a rodinu, bežný rodinný život s osemročnou dcérou. Obvinením sa zmenilo strašne veľa, narušila sa vzájomná dôvera, komunikácia, začali sa hádky, pričom sám žalobca bol vystavený stresu, čo malo tiež na to vplyv. Po obvinení sa odcudzili, manžel opustil spoločnú domácnosť. Bol to aj jej bývalý manžel, ktorý nechcel, aby sme naďalej spolu žili, preto jednoducho podal návrh na rozvod on. Ona sama uvažovala, že podá návrh na rozvod, ale jednoducho ho podal žalobca. Na prvé rozpory v manželstve medzi ňou a žalobcom si na to presne nespomína, ale tie naozajstné problémy začali po obvinení. Keď ho zbavili obvinenia, všetko si vysvetlili a začali opäť spolu komunikovať, stretávať a obnovili partnerský vzťah.
30. S. B. vo svojom výsluchu uviedol, že so žalobcom mali podnikateľský zámer cca v roku 2010, 2011. Išlo o zriadenie prevádzky na výrobu lacného vína, kúpou haly v O. aj s technológiou. On urobil malý prieskum, žalobca mu doložil ako to funguje. Zhodli sa na tom, že by mu vedel zabezpečiť investíciu, ktorá by z väčšej časti pokryla náklady. Všetko bolo v štádiu riešenia, keď mu žalobca na jednom stretnutí povedal, že bol obvinený v daňovej veci a hrozil mu tam trest. Bolo to už pre neho neschodné, aby išli do nejakého projektu. Ak by nastal nejaký problém, mal by tam úverové peniaze, takže radšej od toho ustúpili a celý podnikateľský zámer skončil. Malo ísť o investíciu cca 1,5 milióna eur z úverových peňazí. Subjektom oprávneným na čerpanie mala byť spoločnosť, ktorá by bola nimi dvomi na tento účel založená. Ručiť sa malo technológiami a budovou, ktorá sa nachádzala v O.. Vybavenie tohto úveru bolo v jeho rukách. Z jeho strany o určité sprostredkovanie tohto úveru, vybaviť peniaze v banke a zabezpečiť ručenie spomínanými objektmi a technológiami. On by investoval svoje vlastné finančné prostriedky do kúpy strojov, budovy a technológií a následne by mu tieto prostriedky boli vrátené a prefinancované prostredníctvom úveru, ktorý mal byť poskytnutý. Jeho investícia by predstavovala 200 000 eur. Iniciatívu v naplnení tohto podnikateľského plánu vyvíjali asi rok. Žalobca nevedel, ako sa bude ďalej vyvíjať jeho situácia s možným dosahom a vplyvom na jeho postavenie, preto mu o obvinení povedal. Medzi nimi šlo len o túto jedinú formu spolupráce. Žalobca to potom zrealizoval, ale už nie s ním. Poznajú sa cca 15 rokov. Stretli sa na športových podujatiach, pretože žalobca je športovec a aj jeho syn hrával hokej. Každý mal svoje podnikanie a riešil svoj biznis. Následne sa pustili do spoločného projektu. Od roku 2010 sa však stretávali len sporadicky, náhodne.
31. Z Čestného prehlásenia H. A. z 5.1.2024 vyplynulo, že zhruba v období konca roku 2009 požičal A. B. 115.000 eur na kúpu Hospodársko-výrobného areálu v O.. Pôžička v rámci priateľských vzťahov bola dohodnutá ako bezúročná na obdobie dvoch kalendárnych rokov. Po zistení, že koncom roka 2010 bolo voči nemu vznesené obvinenie sa v obave o finančné prostriedky domáhal predčasného splatenia, ktorú mu vrátil zhruba po troch rokoch, čomu však predchádzala z jeho strany strata dôvery. O vznesení obvinenia sa dozvedel z podnikateľského prostredia v Košiciach a táto skutočnosť zneistila nielen jeho ale i jemu známe okolie, ktoré sa už nechcelo s A. B. v tom období podieľať na akýchkoľvek projektoch.
32. Zistený skutkový stav posúdil podľa týchto ustanovení právnych predpisov:
33. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
34. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
35. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
38. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
39. Podľa § 16 ods. 4 posledná veta zákona č. 514/2003 Z. z. ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
40. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
41. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
42. Podľa § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom.
Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.
43. Podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka prvá veta dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
44. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
45. Žalobca sa proti žalovanej domáha nárokov podľa § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. v dôsledku trestného stíhania žalobcu na podklade uznesenia o vznesení obvinenia, pričom jeho trestné stíhanie v trestnom konaní súdnom skončilo oslobodením spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že spáchal skutok, ktorý mu bol v obžalobe kladený za vinu.
46. Po rozhodnutí odvolacieho súdu ostala predmetom konania výška náhrady nemajetkovej ujmy. Otázka pasívnej legitimácie a existencia nezákonného rozhodnutia bola riešená v rozsudku z 29. marca 2022 a vzhľadom rozhodnutie odvolacieho súdu, v konaní po rozsudku odvolacieho súdu nie je sporná a súd vo vzťahu k predpokladom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odkazuje na odôvodnenie rozsudku z 29. marca 2022 v tejto časti (odseky 32. až 38. odôvodnenia); predmetom ďalšieho konania nie je ani majetková škoda (odseky 39. až 40. odôvodnenia rozsudku z 29. marca 2022).
47. K splneniu predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v nemajetkovej sfére žalobcu má súd za to, že nezákonne vedené trestné stíhanie sa prejavilo v živote žalobcu a jeho následky boli s ním v príčinnej súvislosti. U žalobcu nepostačuje konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia/ trestného stíhania (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) a je nutné pristúpiť k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere súd odkazuje na rozsudok odvolacieho súdu, ktorý v odseku 19. až 24. uzavrel, že záver súdu o potrebe priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch (namiesto samotného konštatovania porušenia práva) je správny, v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, pokiaľ ide o nezákonné trestné stíhanie vedené štátom.
48. S odkazom na uvedené žalobcovi náleží náhrada nemajetkovej ujmy v súvislosti s vedeným trestným stíhaním. Jej výška však bola v tomto spore po zrušení výroku rozsudku v časti náhrady nemajetkovej ujmy naďalej sporná, pričom dôkazné bremeno na jej preukázanie v požadovanej sume 12.000 eur (rozsudok z 29. marca 2022 vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, t. j. sumy 12.000 eur z v žalobe požadovanej nemajetkovej ujmy 24.000 eur, nadobudol právoplatnosť 14.4.2022) zaťažovalo žalobcu.
49. Žalobca v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním je povinný ozrejmiť, v dôsledku čoho mu bola tvrdená a identifikovaná nemajetková ujma spôsobená. Vysvetlením následku (ujmy) a javových súvislostí jeho príčiny žalobca naplňuje svoju povinnosť tvrdiť príčinnú súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a vznikom nemajetkovej ujmy.
50. Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že ide o kvalifikovanú ujmu, ktorá na osobnostných právach skutočne objektívne nastala a je so zásahom spojená, a to nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby.
51. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v konkrétnych okolnostiach prípadu žalobcu vychádzal zo špecifického charakteru trestného stíhania vedeného orgánmi činnými v trestnom konaní ako orgánmi verejnej moci, ktoré prirodzene, u kohokoľvek, vzhľadom na jeho priebeh, psychickú náročnosť množstva procesných úkonov, ktorým je obvinený/obžalovaný podrobený, ich zložitosť a možné dôsledky v živote obvineného v podobe hroziaceho trestu, vyvoláva obavy a strach. Nemajetková ujma spočíva v stave neistoty ohľadne výsledku trestného konania, kde ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje obtiažne, a preto sa v určitom základnom rozsahu predpokladá.
52. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo významným to, že trestné stíhanie žalobcu prebiehalo od X.XX.XXXX do jeho právoplatného skončenia uznesením Krajského súdu v Košiciach z XX. XXXX XXXX, t. j. takmer osem rokov. Vzhľadom na jeho charakter a závažnosť trestných činov (výška škody, ktorá mala byť spôsobená), povahu trestu (nepodmienečný trest odňatia slobody) a jeho výšku, ktorý žalobcovi hrozil, odhliadnuc od jeho presvedčenia o vlastnej nevine, trestné stíhanie nepochybne ovplyvnilo život žalobcu. Na druhej strane žalobca bol dvakrát súdne trestaný (tvrdenie žalovanej na pojednávaní XX.X.XXXX). Uvedená, žalobcom nepopretá, informácia znamená, že žalobca už obdobné situácie trestného stíhania prežil, avšak s tým rozdielom, že v danom prípade šlo o trestné stíhanie nezákonné, inak zasahujúce jeho vnútorné prežívanie. Každé trestné stíhanie tiež zahŕňa známky spoločenskej difamácie a určitých predsudkov spoločnosti bez ohľadu na prezumpciu neviny, stres spojený s trestným stíhaním a v neposlednom rade i právnu a životnú neistotu stíhanej osoby. Čím dlhšie trvá, tým sú tieto sprievodné javy stíhania, prejavujúce sa vo vnútornom prežívaní dotknutého, závažnejšie, a preto žalobcovi náhrada nemajetkovej ujmu za dopad do tejto jeho sféry života nepochybne patrí.
53. Pokiaľ žalobca tvrdil následky takej intenzity, ktoré zasiahli i jeho manželský život a podnikateľskú sféru a ktoré by zakladali jeho právo na priznanie ním požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pre posúdenie, či v tomto smere mu ujma vznikla a či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, bolo na ňom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, hodnoverne preukázal.
54. Žalobca požadovanú výšku nemajetkovej ujmy vo vzťahu k narušeniu rodinného a manželského života preukazoval svojou výpoveďou, návrhom na rozvod manželstva z 20.11.2014, výpoveďou N. B. a S. B..
55. Vychádzajúc z úvah odvolacieho súdu, ktorými poukázal na nedostatky prvoinštančného súdu v hodnotení vyššie uvedených dôkazov, súd uvádza, že žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že k rozvodu manželstva návrhom podaným XX.XX.XXXX pristúpil pre vzájomné odcudzenie sa spôsobené vznesením obvinenia (X.XX.XXXX). Je nutné uviesť, že takáto príčina rozvratu manželstva z návrhu nevyplynula. Naopak je z neho zrejmé, že k nezhodám začalo dochádzať už po narodení ich dcéry X.XX.XXXX, kedy nastala názorová zmena medzi ním a N. B., začali sa prvé nedostatky manželstva, ktoré sa v odlišných názoroch dôležitých pre ich život prehlbovali, boli neudržateľné, čo viedlo k postupnému citovému a osobnému odlúčeniu. Uviedol tiež, že má novú známosť, s ktorou má maloletú R. B. nar. XX.XX.XXXX a žije s ňou v spoločnej domácnosti. Po prerušení ich manželského spolužitia, ktoré trvá asi tri roky, nie je nádej na jeho obnovenie. Vo výpovedi (pojednávanie z XX.X.XXXX) tiež uviedol, že prvé dva roky po začatí trestného stíhania to nebolo dobré ani finančne. Logickým vyústením napätej atmosféry a problémov bol rozvod. Jeho vzťah s manželkou do rozvodu trval 11 rokov a okolo roku 2010, 2011 sa to začalo, išlo to celé dolu vodou. Ako žalobca uviedol vo svojej výpovedi (na pojednávaniach XX.X.XXXX a XX.XX.XXXX) dcéra R. B., pochádzajúca mimomanželského pomeru, sa narodila XX.XX.XXXX a pomer pred počatím dcéry trval asi štyri mesiace; jeho partnerka otehotnela cca dva mesiace po tom, ako odišiel zo spoločnej domácnosti s manželkou. Z uvedeného potom podľa názoru súdu vyplýva záver, že žalobca mal mimomanželský pomer už v čase vznesenia obvinenia 2.11.2010. Jeho tvrdenie o tom, že k mimomanželskému pomeru a opusteniu spoločnej domácnosti došlo pre nezhody s manželkou kvôli trestnému stíhaniu, ktoré začalo X.XX.XXXX, je vzhľadom na uvedené zistenia nepreukázané. Z uvedených časových súvislostí tak plynie záver, že okamih začatia trestného stíhania bezprostredne spadá do obdobia začiatku mimomanželského pomeru žalobcu a narodenia jeho druhej dcéry, a preto sa trestné stíhanie nejaví ako bezprostredná príčina rozvratu manželstva, v ktorom nezhody nastali už omnoho skôr. Súd uzatvára, že existencia mimomanželského pomeru žalobcu v čase začatia trestného stíhania v spojení s obsahom návrhu žalobcu na rozvod znemožňuje urobiť záver o tom, že trestné stíhanie a na jeho základe vzniknuté rozpory medzi žalobcom a N. B. viedli k rozvodu. Hoci boli voči žalobcovi pred začatím trestného stíhania realizované kontroly daňového úradu či procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mohli vyvolať u dotknutých osôb určité obavy a ktoré spočívajú v získaní podkladov na začatie trestného stíhania (§ 199 Trestného poriadku) alebo na iné rozhodnutie (§ 197 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), nebolo preukázané, že by tieto v tomto štádiu, t. j. ešte pred vznesením obvinenia žalobcovi, až od ktorého je nutné zohľadňovať jeho vplyv na tvrdenú nemajetkovú ujmu, tak zásadne ovplyvnili život žalobcu. Svedkyňa N. B. totiž vypovedala, že ich rozpory a odcudzenie nastali po vznesení obvinenia, čím popiera význam procesných
úkonov pred vznesením obvinenia na ich vzájomné vzťahy, ako sa snažil naznačiť žalobca. Súčasne je jej výpoveď tiež v rozpore s návrhom na rozvod manželstva podaným žalobcom, podľa ktorého ich problémy začali omnoho skôr ako samotné trestné stíhanie a žalobcu viedli k mimomanželskej známosti. Je ťažko uveriteľné, že pre svedkyňu by existencia mimomanželského pomeru, ktorý trval i v čase rozvodu, a dieťaťa nebola vo vzťahu k dôvodom odcudzenia významná a tým dôvodom by bolo len trestné stíhanie žalobcu. Vzhľadom na obnovenie ich manželského spolužitia po oslobodení žalobcu spod obžaloby trvajúcom i v čase jej výpovede pred súdom vyznieva táto jej výpoveď, ktorá opomenula časové súvislosti vznesenia obvinenia a mimomanželského pomeru, nevierohodne a svedkyni sa súd nepodarilo presvedčiť o tom, že rozvrat manželstva nastal výlučne pre trestné stíhanie žalobcu z konca roku 2010 a nie pre vtedajší mimomanželský pomer žalobcu a tomu predchádzajúce vzájomné rozpory datované po narodení ich dcéry. Ak by aj súd pripustil, opomínajúc vyššie uvedené časové súvislosti, že rozvrat manželstva žalobcu bol dôsledkom trestného stíhania, nie je zrejmé, aká ujma žalobcovi pri nahradení manželského vzťahu vzťahom partnerským z jeho vlastnej vôle, ktorý trval až do roku 2019 (výpoveď žalobcu na pojednávaní XX.XX.XXXX), v ktorom tom istom roku tiež došlo k obnoveniu vzťahu so svedkyňou, vznikla. Bol to žalobca, nie jeho manželka, ktorý mal mimomanželskú známosť a spoločnú domácnosť opustil a manželský život z vlastnej vôle nahradil iným vzťahom. Súd má preto za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že mu tvrdená ujma v manželskom živote vznikla a že je v príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním.
56. Žalobcom tvrdené narušenie rodinného života - v oslabení a v prípade matky žalobcu v pretrhnutí rodinných väzieb vyplynulo z výpovede svedkyne S. B., ktoré bolo nepochybné len po dobu trvania jeho trestného stíhania. Matka žalobcu celkom jednoznačne ozrejmila postoj k žalobcovi počas uvedeného obdobia, kedy konanie mu pripisované odsúdila a ich ďalšie vzájomné vzťahy boli podmienené ich nápravou zo strany žalobcu a k ich zlepšeniu došlo až po jeho oslobodení spod obžaloby. V tomto prípade súd o príčinnej súvislosti medzi narušením vzťahov a trestným stíhaním pochybnosti nemal. Aj keď ujma v jeho rodinnom živote bola v tomto období zreteľná, je nutné zohľadniť, že rozvrat týchto vzťahov žalobcu nie je trvalý a došlo k náprave rodinných väzieb.
57. Pokiaľ ide o ďalšie dôsledky trestného stíhania žalobcu, žalobca za zásadné vnímal poškodenie jeho postavenia v podnikateľskej sfére, najmä vo vzťahu k obchodnému partnerovi S. B., s ktorým mienil podnikať. Žalobca i svedok podrobne popísali, v čom ich podnikateľský plán spočíval, čo pre jeho prípravu urobili (vrátane kúpy nehnuteľnosti na jeho prevádzku). Kúpa areálu v O. sa však uskutočnila ešte koncom roku 2008 a žalobca ozrejmil, že bola kupovaná na rekonštrukciu a následný predaj dohodnutému subjektu. Svedok S. B. uviedol, že podnikateľský zámer na výrobu lacného vína mali cca v roku 2010, 2011. Investície do nej mali byť realizované na základe úveru poskytnutého spoločnosti, ktorú na tento účel mali založiť. Reakcia S. B. na osobu žalobcu odstúpením od projektu síce súvisela s trestným stíhaním žalobcu, keď v projekte nepokračovali, na druhej strane v danom čase stále šlo len o projekt s určitými víziami bez konkrétnej majetkovej účasti svedka. Doplnená výpoveď žalobcu (10.11.2023) vyvoláva určité pochybnosti o zmarenom podnikaní v dôsledku trestného stíhania, a to pokiaľ ide o výrobu vína, kde to bola určená iná budova v O., ktorá sa nachádzala v blízkosti kupovanej nehnuteľnosti, spoločnosťou, ktorá mala byť podľa svedka ešte len založená. Aby sa žalobca vyhol sa prípadným ďalším problémom v súvislosti s trestným stíhaním, previedol kúpenú nehnuteľnosť na novú spoločnosť, ním založenú za účelom ochrany majetku, ktorá bola bez histórie a pre banky v súvislosti s projektom preto neprijateľná. Zároveň ale previedol spoločnosť T. M. aj s nehnuteľnosťami, a to prevodom obchodného podielu, ešte v januári 2010. Z časového hľadiska je zrejmé, že všetky uvedené okolnosti predchádzali vzneseniu obvinenia žalobcovi. Pokiaľ žalobca čestným prehlásením H. A. a výpoveďou svedka S. B. preukazoval okolnosť, že v dôsledku trestného stíhania im ako jeho veriteľom bol nútený vrátiť pôžičky, svedok S. B. netvrdil žiadne poskytnutie pôžičky a neuskutočnil ani zamýšľanú investíciu vo výške 200.000 eur. Finančné prostriedky na kúpu areálu v O. 115.000 eur bol povinný žalobca podľa dohody s H. A. vrátiť v čase do dvoch rokov od uzavretia zmluvy o pôžičke, ale v konečnom dôsledku tak urobil ešte neskôr, t. j. až po troch rokoch. Trestné stíhanie, aj keď veriteľ požadoval peňažné prostriedky skôr, na ich akékoľvek skoršie vrátenie oproti dohode potom reálny vplyv nemalo. Vo výpovedi 10.11.2023 tiež žalobca uviedol, že vzťahy s partnermi - veriteľmi H. A. a S. B. sa upravili tým, že boli uspokojené ich pohľadávky, ale do času, kým sa tak neudialo, to nebolo možné, čím nie je zrejmé, aká ujma mu v tejto súvislosti vznikla. Výpoveď žalobcu, najmä v rozsahu jej doplnenia na pojednávaní 10.11.2023, vo svetle vykonaného dokazovania, konkrétnu žalobcovu ujmu v podnikateľskej sfére v podobe zmarenia podnikateľského plánu spoločnosti T. M. a novej spoločnosti nepreukázala. Za zásadné pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zmarení plánov súd
považuje to, že žalobca ešte počas prebiehajúceho trestného stíhania projekt s vínom zrealizoval v roku 2013, s pánom Q., hoci za iných podmienok ako pôvodne plánoval (prenajatý areál na K. W.). Na projekt použil investíciu pána Q. a vlastný kapitál. Na základe uvedeného súd preto dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že jeho trestné stíhanie od konca roku 2010 bolo v príčinnej súvislosti so zmarením jeho projektu s vínom a že došlo k závažnému poškodeniu jeho vzťahov v podnikateľskej sfére a že mu tým vznikla relevantná ujma.
58. To, či vzniknutá ujma odôvodňuje peňažné odškodnenie v tej ktorej výške, je vždy vecou konkrétneho prípadu a preukázania existencie takých relevantných okolností na strane poškodeného tak, že poskytnutie určitého finančného plnenia bude za daných okolností primeraným a spravodlivým odškodnením jeho dôsledkov. Výška peňažnej náhrady vychádza z kritérií stanovených § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktoré musí súd pri rozhodovaní o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch v rámci svojej úvahy prihliadať (nebolo možné priamo aplikovať § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, pretože nezákonné rozhodnutie bolo vydané predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. pred 1. januárom 2013), ale s odkazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu (odsek 35. jeho rozhodnutia) je pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch potrebné vziať do úvahy aj iné právne predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky upravujúce odškodnenie, a to zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Keďže ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nemožno stotožniť s ujmou s následkom smrti, je potrebné prihliadnuť na limit odškodnenia, aký prináleží pri trestnom činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania a obchodovania s ľuďmi predstavujúci desaťnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy za rozhodné obdobie. Tým je rok 2010, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie v podobe vznesenia obvinenia, v ktorom minimálna mzda predstavovala 307,70 eur (nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 441/2009 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy). Odvolací súd v súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy v odsekoch 27. až 31. poukázal i na ďalšie okolnosti významné pre jej určenie s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2016 sp. zn. XXXX/XXX/XXXX,z 30. septembra 2013 sp. zn. XXXXX/XX/XXXX, sp. zn. XXXX/ XX/XXXX, z XX. XXXX XXXX sp. zn. XXXX/XX/XXXX a tiež rozhodovaciu prax Euro´pskeho su´du pre lˇudske´ pra´va (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojene´ kra´lˇovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojene´ kra´lˇovstvo, Pu´blico - Comunicaca´o Social, S. A. v. Portugalsko, Iltalehti a Karhuvaara v. Fi ´nsko), na ktoré musí tento súd pri rozhodovaní prihliadnuť.
59. Súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy na jednej strane zohlˇadnil dl´zˇku trestne´ho sti´hania a dopady trestne´ho sti´hania do osobnostnej sfe´ry žalobcu (odsek 52. odôvodnenia) a na strane druhej to, že žalobca i po vznesení obvinenia viedol bežný život v novom vzťahu a naďalej podnikal, čím k závažnej ujme v jeho súkromnom živote i v podnikateľskom uplatnení, ktorá by mala vplyv na výšku náhrady nemajetkovej ujmy, resp. ju zvyšovala, nedosˇlo, resp. ju žalobca nepreukázal (odsek 55. a 57. odôvodnenia). Okolnosť opakovaného súdneho potrestania žalobcu v minulosti vedie k záveru, že neviedol riadny život. Nebolo však ozrejmené, či táto okolnosť bola verejne známa a sama o sebe mala vplyv na prípadné negatívne vnímanie žalobcu v podnikateľských kruhoch a tým náhradu ujmy v určitej miere ešte znižovala. Žalobca netvrdil iné konkrétne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie výšky nemajetkovej ujmy, napr. reakcie jeho okolia na neho, opatrnejší prístupe k nemu zo strany známych, či priateľov, ohováranie, prípadne v postupnom vyhýbaní sa spoločnosti priamo žalobcom. Na jeho širšie a iné spoločenské uplatnenie preto trestné stíhanie zásadný vplyv nemalo. Žalobca napokon neponúkol ani žiadne tvrdenia o tom, či a akým spôsobom sa trestné stíhanie výraznejšie prejavilo na jeho zdravotnom stave, a preto ani ten nepredstavoval ďalšiu okolnosť majúcu význam pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy.
60. Rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vzal do úvahy zákon č. 215/2006 Z. z. ako zákon účinný v čase vznesenia obvinenia a výšku minimálnej mzdy stanovenej pre rok 2010 a tiež súdnu prax vrátane judikatúry vymedzenej odvolacím súdom ohľadne priznávania odškodnenia vychádzajúcu tiež z rešpektovania princípu určitej proporcionality a primeranosti k iným formám finančných kompenzácii, ktorými dochádza k vyvažovaniu hodnôt ľudského života a zdravia, ktoré sú spoločnosťou uznávané ako tie najvyššie oproti zásahom do iných osobnostných práv (ako v prípade žalobcu). Na základe uvedeného bola pre súd limitom pre poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi suma morálnej škody u obetí trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, t. j. 3.077 eur. Súd považuje za potrebné dodať, že nezohľadnenie limitu daného zákonom č. 215/2006 Z. z. spočívajúcom v hornej hranici priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by bolo tiež v
rozpore s princípmi spravodlivosti, keď výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi (bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z XX. XXXXXXXXX XXXX sp. zn. X S.). Takému postoju potom svedčí i toto rozhodnutie súdu v tomto spore o to viac, že mu to záväzne uložil i odvolací súd. Aj keď sú súdu z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia v obdobných prípadoch priznávajúce omnoho vyššie sumy, ktoré z daného limitu nevychádzajú (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z XX. XXXXXXXX XXXX M. I. XXX/XXX/XXXX, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z XX. XXXX XXXX M. I. XXXX/XX/XXXX), resp. súdy postupujú pri stanovení hornej hranice nemajetkovej ujmy limitáciou zákonom č. 215/2006 Z. z. zistenou však iným spôsobom ako uviedol odvolací súd v odseku 35. odôvodnenia (rozsudok Krajského súdu v Košiciach z XX. XXXXXXXX XXXX M. I. XXX/XXX/XXXX), súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu pristúpil k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a voľnej úvahy aj v rámci limitov vymedzených právnym názorom odvolacieho súdu s odkazom na právny názor odvolacieho súdu a na súdnu prax vychádzajúcu z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2013 sp. zn. XXXXX/XX/XXXX i podľa iných právnych predpisov (zákon č. 215/2006 Z. z.).
61. Zohľadňujúc všetky uvedené kritériá súd za akceptovateľnú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.400 eur, čo sa premietlo do prvého výroku tohto rozsudku. Súd vníma, že nezákonne vedené trestné stíhanie voči žalobcovi dlhodobo zasahovalo do jeho života, v rozsahu tak, ako ho zistil súd v odseku 52. odôvodnenia, ale pre priznanie celej požadovanej sumy, resp. sumy vyššej ako bola priznaná, súd také okolnosti prípadu, zohľadňujúce zvýšenú závažnosť zásahu do práv žalobcu, ktoré by svojou výnimočnosťou umožňovali priznať náhradu nemajetkovej ujmy i v takom rozsahu (bližšie k uvedenému uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z XX. XXXX XXXX M. zn. XXXX/XX/ XXXX), nezistil. Porovnávajúc tiež závažnosť ujmy na osobnostných právach žalobcu ako poškodeného odlišných od ujmy spôsobenej vo sfére ich ľudskej dôstojnosti s často trvalými následkami, ktoré by nemohli byť odškodnené vyššou sumou, a pri zohľadnení toho, že žalobca vyššiu závažnosť ujmy, nad rámec ujmy, ktorá mu vznikla samotným trestným stíhaním (odsek 52. odôvodnenia), a ktorá by odôvodňovala i hranicu nastavenú zákonom č. 215/2006 Z. z., nepreukázal, primeranou sa súdu javila suma tak, ako bola priznaná. Žalobu v časti zostávajúcej požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol.
62. Žalobca spolu so škodou a nemajetkovou ujmou požadoval aj úroky z omeškania z nich, a to odo dňa oznámenia, že žalovaná nároky žalobcu neuspokojí. K doručeniu oznámenia žalobcovi došlo 13.10.2020, pričom žalovaná uvedený okamih nepoprela. V súlade s § 16 ods. 4 (posledná veta) zákona č. 514/2003 Z. z. potom omeškanie žalovanej nastalo 14.10.2020, teda deň nasledujúci po dni oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody. Nebol dôvod uvažovať o omeškaní podľa tohto ustanovenia počnúc uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, keď zákon počíta už so skoršou možnosťou vzniku omeškania žalovanej s úhradou náhrady škody, ku ktorej naplneniu došlo v tomto prípade. Ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je preto žalovaná počnúc týmto oznámením (jeho doručením) v omeškaní s plnením peňažného dlhu a žalobcovi patria aj úroky z omeškania v zákonnej (a požadovanej) výške 5% ročne zo sumy 2.400 eur od 14.10.2020 do jej zaplatenia. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti zohľadňuje aj úroky z omeškania zo sumy, ktorú súd žalobcovi nepriznal.
63. Lehota na splnenie povinnosti uloženej týmto rozsudkom vyplýva z § 232 ods. 3 CSP a plynie od právoplatnosti rozsudku.
64. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V nadväznosti na to, že odvolací súd zrušil výrok o náhrade trov konania, súd konštatuje, že žalobca bol plne úspešný nielen v časti nároku na náhradu škody, ale aj v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu. Žalobcovi patrí nárok na plnú náhradu trov konania, keď korekcia uplatnenej výšky bola otázkou právnou, výlučne vecou úvahy súdu a je z hľadiska záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku bez významu. Žalobca je preto v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP ohľadne jeho nároku úspešný v rozsahu 100%. O výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným (§ 262 ods. 2 CSP) po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecný náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)).