Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/213/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Partner R.B. spol. s r. o., IČO: 35 783 729, Račianska 96, 831 02 Bratislava, zast.: GMITERKO & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Staromestská 3, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102031656/2017 zo dňa 25.09.2017, č. 102025924/2017 zo dňa 25.09.2017, č. 102032113/2017 zo dňa 25.09.2017, č. 102032311/2017 zo dňa 25.09.2017, č. 102032459/2017 zo dňa 25.09.2017, č. 102032706/2017 zo dňa 25.09.2017 a č. 102032840/2017 zo dňa 25.09.2017, jednohlasne, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102031656/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101603210/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

II. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102025924/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101603466/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

III. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102032113/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101603630/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

IV. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102032311/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101603751/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

V. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102032459/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101603946/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

VI. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102032706/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101604194/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

VII. Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 102032840/2017 zo dňa 25.09.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101604424/2017 zo dňa 20.07.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I.

Konanie a rozhodnutia správnych orgánov

1. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca si na základe predložených daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) uplatnil nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia september 2012 až december 2012, jún 2013, júl 2013 a október 2013. Oprávnenosť nárokov na vrátenie nadmerného odpočtu bola predmetom viacerých daňových kontrol, pričom okrem nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013, kedy bol tento nárok žalobcovi znížený, v ostatných prípadoch uvedených zdaňovacích období bol príslušnými daňovými kontrolami nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu DPH potvrdený.

2. Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 30.01.2017 žalobca podal na Daňový úrad Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „daňový úrad“) žiadosť o začatie konania vo veci priznania úroku z dôvodu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobia v zmysle o správe daní (ďalej len „“). K tejto žiadosti vydal správca dane stanovisko pod č. 101318360/2017 zo dňa 13.06.2017, v ktorom vyslovil, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok podľa Daňového poriadku a rovnako mu nevznikol nárok na úrok podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“). Dňa 30.06.2017 podal žalobca na daňový úrad vyjadrenie k uvedenému stanovisku s požiadavkou, aby daňový úrad vo veci začatého daňového konania vydal rozhodnutie v zmysle Daňového poriadku. Následne správca dane a žalovaný vydali žalobou napadnuté rozhodnutia vo veci nepriznania úroku z nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobia, a to:

- rozhodnutie č. 101603210/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 zákona Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2012 vráteného v sume XXX.XXX,XX Eur dňa 20.12.2013, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102031656/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 04.12.2012, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2012, ktorá bola ukončená dňa 10.12.2013. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101603466/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2012 vráteného v sume XXX.XXX,XX Eur dňa 20.12.2013, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102025924/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 17.01.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2012, ktorá bola ukončená dňa 10.12.2013. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101603630/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2012 vráteného v sume XX.XXX,XX Eur dňa 20.12.2013, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102032113/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 06.02.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2012, ktorá bola ukončená dňa 10.12.2013. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101603751/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2012 vráteného v sume XXX.XXX,XX Eur dňa 07.05.2014, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102032311/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 13.03.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2012, ktorá bola ukončená dňa 28.04.2014. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101603946/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2013 vráteného v sume XX.XXX,XX Eur dňa 04.07.2014, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102032459/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 18.09.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2013, ktorá bola ukončená dňa 25.06.2014. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101604194/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013 vráteného v sume XX.XXX,XX Eur dňa 09.10.2014, ktoré bolo po odvolaní žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102032706/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 15.10.2013, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013, ktorá bola ukončená dňa 29.09.2014. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

- rozhodnutie č. 101604424/2017 zo dňa 20.07.2017, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013 vráteného v sume XXX.XXX,XX Eur dňa 11.03.2016, ktoré bolo po odvolaní žalobcu

potvrdené rozhodnutím žalovaného č. 102032840/2017 zo dňa 25.09.2017. Žalovaný v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že správca dane dňa 16.01.2014, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013, ktorá bola ukončená dňa 02.03.2016. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

II.

Žaloba

3. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za nezákonné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia. Žiadal ich zrušiť a vec vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie.

4. Uviedol, že miestne príslušný správca dane vykonal v rozhodnom čase u žalobcu daňové kontroly na daň z pridanej hodnoty v zdaňovacích obdobiach september 2012 až december 2012, jún 2013, júl 2013 a október 2013. Počas daňových kontrol boli v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH žalobcovi zo strany daňového úradu zadržané nadmerné odpočty DPH. Nakoľko v dôsledku vykonania kontrol nebol nadmerný odpočet vrátený vo všeobecnej lehote podľa § 79 ods. 2 a 5 zákona o DPH, ale až po ukončení daňových kontrol v lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, v dôsledku čoho nemohol žalobca počas daňových kontrol (a v určitom období po jej skončení) peňažnými prostriedkami predstavujúcimi nadmerné odpočty disponovať, považoval svoj nárok na úrok z omeškania za opodstatnený.

5. Zastával názor, že žalovaný a tiež správca dane pri svojom rozhodovaní konali v rozpore s právom Európskej únie (ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom), nakoľko pri aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku porušili tzv. zásadu eurokonformného výkladu zákona o DPH, keď uvedené vnútroštátne ustanovenie nevykladali a neaplikovali v súlade s platným právom EÚ, čím dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia nezákonné. S poukazom na a zákona o DPH a Daňového poriadku zdôraznil, že ani zákon o DPH neobsahoval v čase vykonania kontroly osobitné ustanovenia upravujúce dobu, za ktorú sa má priznať úrok z daňového preplatku v špecifickom prípade vrátenia nadmerného odpočtu po vykonaní daňovej kontroly. Túto právnu úpravu zaviedol zákonodarca až s účinnosťou od 01.01.2017, takže v prípade žalobcu nemôže byť aplikovateľná. Ďalej poukázal na čl. 183 smernice Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“ alebo „smernica o DPH“), podľa ktorého ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Mal za to, že samotná DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani či, ani za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základné zásady fungovania DPH systému, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval predovšetkým Súdny dvor EÚ vo svojej početnej judikatúre.

6. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach C-107/10 (Enel Maritsa Iztok 3 AD), C-120/15 (Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice) a C-254/16 (Glencore Agriculture Hungary Kft.). Uviedol, že Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach dospel k záveru, že z hľadiska zásady daňovej neutrality je v rozpore s článkom 183 DPH smernice taká vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH (po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť) sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na úrok z omeškania vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly a za okamih, od ktorého sa vykoná výpočet úrokov z omeškania nepovažuje deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH vrátený v obvyklej lehote podľa DPH smernice. V rozhodnutí Kovozber týkajúcom sa slovenského práva súdny dvor okrem iného výslovne uviedol, že slovenská zdaniteľná osoba, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka

presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Európskej únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a taká interpretácia právnej úpravy, ktorá znamená výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly je v rozpore s článkom 183 DPH smernice. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že na to, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí priznať úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t.j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. V danom prípade, pri aplikovaní záverov, ktoré stanovil súdny dvor v predmetnom rozhodnutí, sa úroky majú počítať od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podľa ustanovenia § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH. Preto zastával názor, že má nárok na úrok za všetky dni omeškania od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie do dňa vrátenia nadmerného odpočtu. Podľa žalobcu takýto výklad ustanovenia § 79 zákona o DPH a § 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je v rozpore so samotným znením uvedených ustanovení, keďže predmetné ustanovenia nijako nešpecifikujú, ktorým dňom vzniká nárok na úrok. Na tomto mieste žalobca tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.12.2014 a sp. zn. zo dňa 25.10.2016 a rovnako na nález Ústavného súdu SR sp. zn. .

7. Ďalej žalobca dôvodil, že so zreteľom na právo EÚ a jeho základné princípy nie je možné, aby sa pri použití právnej normy a jej výkladu neprihliadalo na právo EÚ, a to v takej miere, aby bol výklad jasný a zrozumiteľný, v kontexte a najmä v súlade s príslušnými nadradenými právnymi predpismi EÚ. V predmetnej veci ide najmä o interpretáciu ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu v súlade s DPH smernicou v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Dodal, že aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ týkajúce sa interpretácie a aplikácie práva EÚ sú de facto na území všetkých členských štátov všeobecne záväzné, nakoľko takéto rozhodnutia sú nástrojom jednotnej interpretácie a aplikácie práva EÚ. Záväznosť rozhodnutí súdneho dvora je možné vyvodiť tiež z charakteristiky zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva EÚ. Členský štát totiž musí nahradiť škody, ktoré vznikli jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva EÚ týmto členským štátom. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je pritom porušenie práva EÚ v každom prípade zjavné, a teda dostatočne závažné, keď je predmetné rozhodnutie príslušného orgánu členského štátu v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ pri svojom rozhodovaní uznal tiež Najvyšší súd SR (viď rozsudok zo dňa 20. júla 2011 sp. zn. ). Z uvedených skutočností podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z titulu vráteného nadmerného odpočtu vykladať a aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku eurokonformne, čiže v súlade s platným právom EÚ, t.j. v súlade s DPH smernicou interpretovanou v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. To znamená, že žalovaný mal priznať žalobcovi úrok za všetky dni omeškania od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu.

8. Protiprávnosť postupu žalovaného a správcu dane v uvedených konaniach podľa žalobcu nespočíva v aplikovaní vnútroštátnej právnej normy, ktorá je v rozpore s právom EÚ, ale v nesprávnej interpretácii vnútroštátneho právneho predpisu (t.j. § 79 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s § 79 ods. 1 a 6 zákona o DPH), ktorý žalovaný a správca dane nevyložili eurokonformne, t.j. v súlade s ustanovením čl. 183 DPH smernice v zmysle jej záväzného výkladu uskutočneného Súdnym dvorom EÚ. Keďže žalovaný v danom prípade v dôsledku neeurokonformnej interpretácie a aplikácie vnútroštátneho ustanovenia odoprel žalobcovi nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, porušil tým zásadu daňovej neutrality a zásadu proporcionality.

9. Uviedol, že žalovaný a daňový úrad odkazujú v rámci svojich rozhodnutí na novú právnu úpravu týkajúcu sa poskytnutia náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly nachádzajúcu sa v ust. § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017. V rámci svojej argumentácie okrem iného uvádzajú, že žalobcovi nie je možné priznať úrok vzhľadom na neúčinnosť tejto právnej úpravy v čase vykonania kontrol. Dôvodil, že v rámci svojich podaní smerovaných daňovému úradu a aj žalovanému sa nedožadoval použitia neúčinnej právnej úpravy, ale vyššie uvedenej argumentácie vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora EÚ a použitia jednotlivých zásad práva EÚ vo vzťahu k toho času účinnej právnej úprave. Žalobca považuje za bezpredmetné, či nová právna úprava § 79a zákona o DPH bola v čase vykonania kontrol v účinnosti alebo nie, nakoľko žalobcovi vznikol nárok na základe použitia odlišných prameňov práva bez ohľadu na existenciu tejto právnej úpravy uvedenej v ust. § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017.

10. Čo sa týka výšky úrokovej sadzby pri vyčíslení úrokov žalovaný odvolávajúc sa na judikatúru Súdneho dvora EÚ v napadnutých rozhodnutiach uvádza, že kompenzácia v prospech daňového subjektu by mala byť primeraná a daňový subjekt by jej priznaním nemal získať náležitú finančnú výhodu. Žalovaný taktiež tvrdí, že „priznanie úroku vo výške 10% ako požaduje odvolávajúci sa, by znamenalo také zúročenie, ktoré by na bankovom trhu nebolo možné dosiahnuť.“ V tejto súvislosti žalobca netvrdil, že požadovaná výška úroku v sume 10% bola v danom čase trhová, avšak odvolával sa na dodržanie princípu ekvivalencie, na základe ktorého sa dožaduje kompenzácie od správcu dane v obdobnej výške úrokov z omeškania, ktoré by bol žalobca teoreticky v danom čase povinný zaplatiť v zmysle § 156 Daňového poriadku správcovi dane v prípade, že by žalobca nezaplatil alebo neodviedol daň v ustanovenej výške alebo v lehote. Žalobca taktiež podotkol, že v zmysle § 156 ods. 2 Daňového poriadku platnom v danom období, by bol žalobca povinný platiť úrok z omeškania vo výške až 15% za každý deň omeškania.

11. Žalobca zhrnul, že žalovaný pri rozhodovaní o priznaní nároku žalobcu na úroky z nadmerných odpočtov DPH zadržaných počas daňovej kontroly konal v rozpore s právom EÚ, konkrétne porušil zásadu eurokonformného výkladu, nakoľko vnútroštátne ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku nevykladal a neaplikoval v súlade s platným právom EÚ tak, ako je toto záväzne vykladané Súdnym dvorom EÚ. Výšku úroku, ktorá daňovému subjektu v takomto prípade prináleží, si môže členský štát upraviť vo vnútroštátnom práve a pokiaľ si to neupraví, patrí daňovému subjektu primeraný úrok. Keďže je ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku podľa jeho eurokonformného výkladu aplikovateľné aj na oneskorené vrátenia nadmerného odpočtu v dôsledku daňovej kontroly, je podľa žalobcu týmto ustanovením vnútroštátnym právom upravená aj výška úroku, ktorý je žalovaný povinný priznať, a to 10 % zo sumy zadržaných prostriedkov, avšak v zmysle judikatúry už od všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (§ 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH). Záverom žalobca žiadal, aby súd vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého má žalobca nárok na úrok vo výške 10% z predmetných nadmerných odpočtov zadržaných príslušným daňovým úradom za celé obdobia omeškania od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (zákonná lehota na vrátenie podľa ust. § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH) až do dňa faktického vrátenia nadmerného odpočtu.

III.

Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 08.03.2018, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu žalobcovi nemohol postupovať v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH a bol povinný postupovať v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH. Zdôraznil, že správca dane začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za jednotlivé zdaňovacie obdobia v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu a nadmerný odpočet za jednotlivé zdaňovacie obdobia žalobcovi vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly. Keďže v predmetných prípadoch neboli nadmerné odpočty vrátené oneskorene, ale v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, podľa žalovaného nie je možné v prípade žalobcu použiť ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku sa aplikuje v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, čo sa v predmetných prípadoch nestalo.

13. Poukázal na to, že v zmysle § 63 ods. 3 Daňového poriadku výrok rozhodnutia musí obsahovať ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, a nie rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, správca dane podľa žalovaného nemohol v predmetnej veci priznať úrok z nadmerného odpočtu. Mal za to, že pre dosiahnutie súladu vnútroštátnych predpisov s právom EÚ je potrebné iniciovať legislatívne zmeny na úrovni vlády SR a Národnej rady SR. Správca dane nie je kompetentný vydávať rozhodnutia na základe odporúčacích rozhodnutí Európskeho súdneho dvora. Dôvodil, že podľa platnej legislatívy SR daňové orgány ako štátne orgány sú povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia § 3 Daňového poriadku, čo znamená, že správca dane v zmysle tejto zásady je povinný pri správe daní postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Žalovaný konštatoval, že správca dane pri nepriznaní úroku z nadmerného odpočtu postupoval podľa platnej a účinnej legislatívy v SR.

14. Ďalej žalovaný uviedol, že v bode 3 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber súdny dvor citoval článok 183 DPH smernice, v ktorom je uvedené, cit.: „Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Zastával názor, že uvedený článok neobsahuje procesný postup vrátenia nadmerného odpočtu, ale stanovenie podmienok na jeho vrátenie je ponechaný na členské štáty. Taktiež zo znenia tohto článku s určitosťou nevyplýva priznávanie úroku ani lehota od kedy nárok vznikne. Z čoho vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z uvedeného vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má daňový subjekt nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. Za nedôvodnú preto považoval námietku žalobcu, že správca dane musí priznať úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote ustanovenej v § 79 ods. 1 zákona o DPH.

15. Dôvodil, že podstatou zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej legislatívy bolo určiť deň, od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Počnúc týmto dňom, za obdobie výkonu daňovej kontroly, počas ktorého platiteľ nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, bude platiteľovi priznaná finančná náhrada - úrok z nadmerného odpočtu. Poukázal na , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH a ktorým sa o. i. do zákona doplnilo nové ustanovenie , ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v , alebo 5 zákona o DPH. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (teda nie deň, od kedy mal správca dane povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote podľa , alebo 5 zákona o DPH) do dňa jeho vrátenia vrátane. A stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné ustanovenie stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 začala pred 01.01.2017 a k 01.01.2017 nebola skončená. Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Účinnosť a zákona o DPH je od 01.01.2017. Z uvedených ustanovení podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016. V predmetnom prípade boli daňové kontroly ukončené do 31.12.2016, žalobca teda nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku.

16. Dodal, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ aj súdov SR by mal byť daňovému subjektu priznaný úrok ako kompenzácia za čas, kedy daňový subjekt nemohol disponovať s finančnými prostriedkami. Táto kompenzácia by pritom mala byť primeraná a daňový subjekt by priznaním tejto kompenzácie nemal získať náležitú finančnú výhodu. Priznanie úroku vo výške 10% ako požaduje žalobca, by znamenalo také zúročenie, ktoré by na bankovom trhu nebolo možné dosiahnuť. Právna úprava zakladajúca právo na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bola do Výška tejto kompenzácie je zákonom stanovená tak, aby zodpovedala ekonomickej náhrade za nemožnosť disponovať s peňažnými prostriedkami počas daňovej kontroly, pričom uvedená náhrada sa priznáva len na základe zákonom stanovených podmienok a vzhľadom na účinnosť týchto ustanovení ju nemožno aplikovať na žalobcu. Žalovaný trval na svojom stanovisku, že správca dane postupoval v súlade zákona o DPH a nadmerný odpočet vrátil v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Správca dane žalobcovi

úrok z nadmerného odpočtu nepriznal, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie ustanovené v § 79a zákona o DPH.

IV.

Posúdenie veci

17. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov ( ) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

18. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

21. Úlohou súdu bolo v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť, či žalovaný rozhodol správne, keď potvrdil v úvode tohto rozsudku opísané rozhodnutia správcu dane, ktorými žalobcovi nebol priznaný úrok z nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia september 2012 až december 2012, jún 2013, júl 2013 a október 2013.

22. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

23. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a/ zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b/ platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c/ platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1.000 Eur.

24. Podľa § 79 ods. 5 veta prvá zákona o DPH ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania.

25. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej pred bodkočiarkou zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.

26. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.

27. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

28. Podľa § 85ke zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

29. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

30. V danom prípade bolo spornou otázkou posúdenie, či žalobcovi ako platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH. Správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu za dotknuté zdaňovacie obdobia postupoval podľa ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom žiadostiam žalobcu o úhradu úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu nevyhovel, riadiac sa pritom vnútroštátnou právnou úpravou. Daň z pridanej hodnoty je však predmetom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou úpravou má aplikačnú prednosť.

31. Rovnako ako na to poukázal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 31.07.2019, aj tunajší súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.

32. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov však nemožno stotožňovať.

33. Aj s ohľadom na dodržanie zásady daňovej neutrality boli do zákona o DPH zapracované primerané lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktoré majú zároveň za cieľ preveriť a zabezpečiť správne vyberanie DPH. Uvedené podmienky platia pre všetky daňové subjekty registrované na DPH rovnako, pričom nie je možné takéto preverovanie považovať ako znevýhodňujúce riziko. Smernica o DPH veľmi často obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia, ktoré mu dávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo cieľ smernice o DPH, považuje sa takéto opatrenie za opatrenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva. Smernica o DPH je prameňom práva Únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomforne, t.j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia, bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 smernice o DPH vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ (obdobne viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.07.2019).

34. Na tomto mieste súd poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. zo dňa 21. októbra 2015, z ktorého vyplýva, že vnútroštátna právna úprava ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality, nakoľko „článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“

35. Ako už konštatoval najvyšší súd v rozsudku sp. zn. zo dňa 31.07.2019, právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Prístup žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popiera, nie je opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt.

36. Súdny dvor Európskej únie v uznesení C-120/15 z 21. októbra 2015 vo veci Kovozber s.r.o., v ktorom posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25, 26).

37. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza „... v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C 654/13; EU:C2014/2127 bod 32)“.

38. Súd zdôrazňuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. V bode 32 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, s.r.o. Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak smernica o DPH je súčasťou právneho poriadku SR a ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s právom EÚ. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice.

39. Realizácii prednosti práva EÚ má v danom prípade brániť vnútroštátna úprava ustanovenia , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH s účinnosťou od 01.01.2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2017), posledná veta v znení „ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“. Uvedené ustanovenie svojou dikciou bráni priznať nárok na úrok z omeškania zo zadržiavaného nadmerného odpočtu z už ukončených daňových kontrol do 31.12.2016, čo je i prípad žalobcu. Toto ustanovenie je však v zjavnom rozpore s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15. Ako konštatoval Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.11.2019, dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa o dani z pridanej hodnoty“ v znení V tomto prípade však existuje riziko možného „zacyklenia veci“, kedy správca dane i žalovaný poukazujú na právnu úpravu zákona o DPH a nerešpektujú uznesenie Súdneho dvora EÚ C-120/15 Kovozber, s.r.o., ktoré má v danom prípade aplikačnú prednosť.

40. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že žalovaný je v prejednávaných veciach povinný priznať žalobcovi (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný odpočet, úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov.

41. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, súd v súlade s názorom najvyššieho súdu vyslovenom v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.11.2019 neprisvedčil žalobcovi o aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku, a teda použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. Novela zákona o DPH účinná od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal.

42. V tejto súvislosti súd poukazuje na Návrh zjednocujúceho stanoviska Snj 36/2019 pre Správne kolégium Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého ustanovenie § 79a (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 je v pomere špeciality k ust. (Daňové preplatky a úrok) Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ust. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH účinného od 01.01.2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2017), posledná veta v znení: „ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“ nie je v súlade s právom Európskej únie, a to uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/2015 Kovozber, s.r.o., ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

43. Ako konštatoval Najvyšší súd SR (viď rozsudok sp. zn. zo dňa 14.11.2019), súd nemôže sám určiť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania a nahrádzať tak legislatívu. Je však zrejmé, že nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený. Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.

44. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane ako nezákonné zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu bude postupovať v naznačenom smere.

45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa v spojení s a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( S.s.p., ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).