Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/72/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu: S. U., H. D. R. H., T. Č.. XX, Č. M., zastúpeného JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova č. 3 proti žalovanej: Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 5.12.2018 č.k. -162 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom návrhu žalobcu v sume 51.759,24 eura s prísl. titulom náhrady škody.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca bol v čase od 23.1.2010 do 7.12.2011 väzobne stíhaný a to na základe uznesenia Okresného súdu Košice-okolie, ktorým bol vzatý do väzby s poukazom na ust. .

4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia že uznesením policajného orgánu zo dňa 23.1.2010 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie ako obvineného pre zločin ublíženia na zdraví a súčasne toho istého dňa bol vzatý do väzby. Rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 7.12.2011 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Toho istého dňa 7.12.2011 bol žalobca prepustený z väzby. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalobca v konaní uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu za dni strávené vo väzbe v r. 2010 a 2011 v celkovej sume 17.253,08 eura, ktorú žiadal zvýšiť s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa na trojnásobok, teda na sumu 51.759,24 eura.

5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. V tejto súvislosti pri rozhodovaní vychádzal z ust. podľa ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Súd bol toho názoru, že žalobca si zavinil svoje väzobné stíhanie svojím správaním a konaním, ktoré bolo uvedené v uznesení Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 25.1.2010. Podľa názoru súdu išlo o významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre jeho vzatie do väzby. Dôvodom

k obave, že žalobca bude pokračovať v trestnej činnosti bolo jeho správanie a doterajší spôsob života, pre ktorý bol stíhaný. Pre skúmanie týchto rozhodujúcich skutočnosti podľa názoru súdu nie je podstatné, či sa žalobca dopustil skutku alebo nie, pre ktorý bol stíhaný, ale to či svojím konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by k vzatiu do väzby nedošlo. Chovanie žalobcu podľa názoru súdu v tomto prípade však jednoznačne naznačovalo, že existujú dôvody k jeho trestnému stíhaniu a dôvody na jeho vzatie a zotrvanie vo väzbe z dôvodu možnej obavy, že tento ujde alebo sa bude skrývať a že bude pokračovať v trestnej činnosti. V prípade žalobcu mal za nepochybné, že v rozhodnej dobe (január 2010) vzhľadom na vtedajšie správanie žalobcu existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať a teda bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do väzby.

6. Na základe uvedeného súd konštatoval, že nedošlo ku kumulatívnemu naplneniu pozitívnych a zároveň negatívnych zákonných predpokladov na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, žalobe vyhovel, resp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že jeho väzba trvala od 23.1.2010 do 7.12.2011, teda celkovo 684 dní, čo nepriaznivo zasiahlo do jeho života, ako aj jeho najbližšieho okolia. Výkonom väzby došlo u ňho k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k jeho odčleneniu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvrátene zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol obmedzovaný vo svojom pohybe, kontakte s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej voľbe, ako naložiť so svojím časom. Všetky tieto konštatácie sú naviac mnohonásobne znásobené, ak väzba trvá taký dlhý čas ako v tomto prípade, teda dva roky. Poukázal na to, že do väzby bol vzatý z dôvodu útekovej väzby a kolúznej väzby. V prípade kolúznej väzby súd dňa 21.4.2010 skonštatoval, že dôvody tejto väzby pominuli. Poukazovanie súdu na údajné nezdržiavanie sa v mieste bydliska považuje za nedôvodné, nakoľko v priebehu celého trestného konania zdôrazňoval, že má zabezpečené stále bývanie na chate Ľ. Z., kde sa aj dovtedy zdržiaval a preberal zásielky. Naviac ani prípadná neexistencia stáleho bydliska, resp. nezdržiavanie sa na takejto adrese nie je a nemôže byť samo o sebe dôvodom na väzbu a už vôbec nie na tvrdenie, že si väzbu zavinil sám. Údajne jeho správanie po príchode policajnej hliadky na miesto činu nebolo a ani nemohlo byť dôvodom jeho väzby, čo nakoniec vyplýva aj zo samotného uznesenia. Súd prvej inštancie zavinenie si ním väzby vidí len a práve v existencii všeobecných dôvodov väzby. Pri takejto interpretácii by však zodpovednosť štátu bola znegovaná vždy a žiadny obvinený vzatý do väzby by nemal nárok na náhradu škody za väzbu. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu pritom podľa konštantnej judikatúry musí byť preukázané aj určité aktívne konanie žalobcu napr. pôsobením na svedkov, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov, nepreberanie zásielok, nedostavenie sa na vyšetrovacie konanie a pod.. V konaní pred súdom však žiadne takéto konkrétne konanie a správanie nebolo preukázané. Ďalej poukázal na to, že nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedených dôvodov preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.

9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne právny potvrdil.

10. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa v spojení s bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru o zavinení si väzby žalobcom, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

12. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru o dôvodnosti ním uplatneného nároku na náhradu škody.

13. Podľa právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.

14. Podľa právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

15. Z cit. ust. je zrejmé, že ten, kto bol vzatý do väzby má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v tom prípade, ak bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, ak bol oslobodený spod obžaloby alebo ak bola vec postúpená inému orgánu. To znamená, že ten, na kom bola väzba vykonaná na základe väzobného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania, pričom trestné konanie bolo potom ukončené niektorým z uvedených spôsobov, má zásadne právo na náhradu škody, vrátane nemajetkovej ujmy, ktoré vznikli ako dôsledok rozhodnutia o väzbe.

16. Naproti tomu ust. vylučuje z odškodnenia väzby tie prípady, kedy si daná osoba väzbu zavinila sama. Ide tu o limitáciu náhrady škody plne logicky odôvodniteľnú tým, že ak si raz niekto spôsobil škodu sám svojím konaním, tak za ňu nemôže zodpovedať niekto iný. V tejto právnej úprave sa premieta v podstate klasický občianskoprávny princíp zavinenia poškodeného vyjadrený v ust. .

17. Z horeuvedeného je zrejmé, že v sporoch o náhradu škody je potrebné teda skúmať, či ten, na kom bola väzba vykonaná, si ju zavinil sám najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu teda nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby, ale treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. Treba teda predpokladať, také určité konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. Teda pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by byť preukázané aj určité konanie obvineného, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predlženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že uvedený mal vinu na uvalení väzby.

18. V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca na základe uznesenia Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. OTp 411/2010 zo dňa 25.1.2010 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v a , to znamená z dôvodu tzv. útekovej a kolúznej väzby.

19. Okresný súd Košice-okolie uznesením zo dňa 6.9.2010 sp. zn. zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.9.2010 č.k. zamietli žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby a to z dôvodu, že dôvody väzby podľa naďalej trvajú, nakoľko žalobca potom, čo bol uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 19.11.2009 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.12.2009 sp. zn. prepustený z väzby na slobodu, bol mu nariadený dohľad probačného a mediačného úradníka a uložená mu povinnosť oznámiť každú zmenu miesta pobytu, tento sa na adrese svojho posledného trvalého bydliska nezdržiaval, zmenu miesta pobytu neoznámil, stále bydlisko nemá a predvolania probačného a mediačného úradníka nepreberal.

20. Z uvedených zistení možno nesporne vyvodiť záver, že žalobca svojím konaním zavinil si uvalenie väzby, ak nerešpektoval nariadený dohľad a uloženú mu povinnosť oznámiť zmenu miesta pobytu, čím vznikla v čase uvalenia mu väzby dôvodná obava, že sa bude trestnému stíhaniu vyhýbať. Žalobca svojím konaním teda dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby podľa , preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru o zavinení si väzby žalobcom.

21. Vzhľadom a uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil.

22. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. v spojení s podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalovaná, ktorej však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

23. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).