Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-190-2018.pdf
PDF · 208.93 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/190/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ H. W., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W. W., Na X. č. XXXX/XX, a 2/ G. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W. W., Na X. č. XXXX/XX, zastúpený právnym zástupcom Centrum správnej pomoci, IČO: 50401718, so sídlom v Bratislave, Gemerská č. 906/2, v mene ktorého pred súdom koná P.. O. J., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W., L. č. XXX/X, proti žalovaným: 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00151653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova č. 48, a 2/ Platiť sa oplatí, s.r.o., IČO: 45684618, so sídlom v Bratislave, Mostová č. 2, o určenie neplatnosti zmluvy o splátkovom úvere a o iné, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20Csp/53/2016-415 zo dňa 06.03.2018, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) p o t v r d z u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok) vo vzťahu k žalovanému 1/ m e n í tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í nahradiť žalovanému 1/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného 1/ pred súdom prvej inštancie.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok) vo vzťahu k žalovanému 2/ m e n í tak, že žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í nahradiť žalovanému 2/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného 2/ pred súdom prvej inštancie.
Žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í nahradiť žalovanému 1/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov odvolacieho konania žalovaného 1/.
Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol (prvý výrok) a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu (druhý výrok).
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že „žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobu domáhali, aby súd určil, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009 uzavretá medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/ je absolútne neplatná, ďalej aby súd určil, že úver zo dňa 29.05.2009, ktorý poskytol žalobcom 1/ a 2/ žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov; žalobcovia 1/ a 2/ tiež žiadali určiť, že právne úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 323/2009 sú neplatné, ďalej určiť, že právne úkony žalovaného 2/ ako dražobníka smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti rodinný dom súp. č. XXXX na parcele č. XXX/X, stavebné príslušenstvo a pozemky parcely registra C č. XXX/X, č. XXX/XX, č. XXX/XX zapísané na LV č. XXX pre k. ú. X. sú neplatné; ďalej uloženia povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať žalobcu zo zoznamu dlžníkov a odstráni negatívny rating, aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver a nakoniec sa žalobcovia domáhali priznania finančného zadosťučinenia v sume 1.000,- € a náhrady trov konania“. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a nespornými skutkovými tvrdeniami strán, podľa ktorého „žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci a žalovaný 1/ uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009; predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľností; z predmetu zmluvy vyplýva, že dlžník je povinný za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté úverovej zmluve; výška úveru bola 83.000,- €, druh úveru úver plus, typ a výška úrokovej sadzby fixná jeden rok, 6 % ročne v deň uzatvorenia úverovej zmluvy, doba fixácie odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy do 29.05.2010, spôsob poskytnutia úveru jednorazovo bezhotovostne bez poplatku a bez spracovateľského poplatku, poplatok za správu úveru v sume 2,99 € mesačne, výška splátky istiny 466,49 €, splatnosť prvej splátky dňa 20.07.2009, počet splátok 287, periodicita a splatnosť splátok istiny mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru dňa 20.05.2033, splatnosť úrokov mesačne v posledný deň kalendárneho mesiaca, splácanie riadne progresívne, spôsob splácania inkasom z inkasnému účtu, účel úveru splatenie skôr poskytnutého úveru a údržba nehnuteľností; podľa zmluvy bodu 8 sa dlžník zaviazal dodržať účel, na ktorý je úver poskytnutý; zároveň v zmluve v článku II. bod 2 dlžník vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú všeobecné obchodné podmienky (VOP), úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať; pre účely úverovej zmluvy sa VOP rozumejú všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 01.08.2002 a úverovými podmienkami, obchodné podmienky banky pre poskytovanie úverov účinné od 01.07.2007; dlžník vyhlásil, že bol bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 zákona o bankách; predmetná zmluva je podpísaná dlžníkmi a zástupcom za žalovaného 1/, keď táto skutočnosť v konaní sporná nebola; úver bol použitý na dojednaný účel; žalovaný 1/ poskytol žalobcom 1/ a 2/ úver riadne a včas v zmysle zmluvy o splátkovom úvere, o čom bol predložený výpis z úverového účtu a teda úver žalobcovia 1/ a 2/ čerpali; v dôsledku omeškania so splácaním úveru zo strany žalobcov vyhlásil žalovaný 1/ mimoriadnu splatnosť úveru, keď predtým výzvou zo dňa 10.09.2015 upozornil žalobcov, že môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodu porušenia bodu 8.1 písm. a/ produktových obchodných podmienok“.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorá bola uzatvorená podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka a na predmetnú zmluvu sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ a e/, úver teda nie je spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z.; na predmetnú zmluvu sa nevzťahujú ustanovenia tohto zákona a súd nemal povinnosť skúmať, či predmetná zmluva obsahuje zákonom predpísané náležitosti podľa § 4 ods. 1, 2 a § 4 ods. 3 zákona; súd mal za to, že zmluva spĺňa všetky náležitosti, ktoré vyžaduje § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka; žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali určenia, že zmluva je absolútne neplatná bez akéhokoľvek zdôvodnenia, resp. uvedenia skutkového stavu s tým, že nenavrhli žiadne dôkazy na preukázanie neplatnosti v zmysle zákonných ustanovení a unesenia dôkazného bremena; žalobcovia sa začali domáhať neplatnosti predmetnej zmluvy žalobou, ktorú podali na súd dňa 31.08.2016, zmluva bola uzavretá dňa 29.05.2009 a neplatnosti sa začali domáhať až po neúspešnej dražbe potom, čo došlo k zosplatneniu úveru pre neplatenie pravidelných mesačných splátok; žalovaný 1/ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu, že sa žalobcovia dostali do omeškania so splácaním úveru
v marci 2015, boli vyzývaný opakovane a výzvou zo dňa 10. 09. 2015 boli upozornení, že môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru z dôvodu porušenia bodu 8.1 písm. a/ produktových obchodných podmienok; súd mal za to, že pokiaľ došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti žalovaným 1/ bolo preukázané omeškania žalobcov a k odstúpeniu došlo s poukazom na § 506 Obchodného zákonník a § 565 Občianskeho zákonníka; do doby uskutočnenia dražby sa žalobcovia nedomáhali žiadnej neplatnosti predmetnej zmluvy, od zmluvy neodstúpili tak, ako im to umožňujú úverové podmienky s uvedením dôvodu ani v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka; žalobcovia v konaní nepreukázali, že právny úkon neurobili slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne ani, že jeho predmetom je nemožné plnenie, ani nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní; súd nezistil rozpor so zákonom, keďže sa na uvedený úver vzťahuje Obchodný zákonník; žalobcovia 1/ a 2/ žiadnym spôsobom v konaní nepreukázali, že ich prejav vôle nesmeroval k uzatvoreniu predmetnej zmluvy a nebolo v konaní preukázané, že by vôľa žalobcov nebola čerpať predmetný úver, ktorý aj riadne čerpali a riadne splácali, tak ako uvádzali po dobu päť rokov; pokiaľ poukazovali, že zmluva je neplatná z dôvodu, že bol urobený v omyle, túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázali a na preukázanie neplatnosti zmluvy nenavrhli žiadne dôkazy; súd žalobu žalobcov v časti o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy zamietol i s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/251/2015 zo dňa 29.03.2016, podľa ktorého určenie neplatnosti úverovej zmluvy celkom alebo čiastočne by neodstránil stav právnej neistoty, to znamená nezabráni veriteľovi domáhať sa z tejto zmluvy vrátenia poskytnutého plnenia, t.j. vrátenia toho, čo žalobcovia 1/ a 2/ podľa zmluvy dostali a spotrebovali, keďže úver čerpali, z predmetného úveru im boli zaplatené iné úverové zmluvy a časť bola použitá na údržbu nehnuteľnosti; pokiaľ došlo k zriadeniu záložného práva, predmetné záložné právo slúži na zabezpečenie návratnosti finančných prostriedkov banke, ktorá finančné prostriedky žalobcom 1/ a 2/ poskytla; pokiaľ žalobcovia odôvodňovali neplatnosť zmluvy neprijateľnými zmluvnými podmienkami v úverovej zmluve a v obchodných podmienkach, pričom vychádzali z listiny zo dňa 13.12.2017, ktorú vyhotovila komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík a ktorá prerokovala zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 07.08.2014, 25.09.2014, 19.11.2014 a obchodné podmienky a VOP urobili to bez konkretizácie na žalovanú zmluvu, jej úverové a obchodné podmienky, ktoré netvoria podstatnú náležitosť zmluvy o úvere a dôvody neplatnosti, ktoré uvádzali z dôvodu neprijateľných podmienok i v prípade, že by súd niektorú podmienku posúdil ako neprijateľnú, nezlepšilo by sa tým právne postavenie žalobcov 1/ a 2/, pretože naďalej trvá ich povinnosť vyčerpané peňažné prostriedky žalovanému 1/ vrátiť spolu s príslušenstvom, ktoré nevykazuje znaky úžery a žalobcovia pokiaľ zmluvu uzatvárali, zo zmluvy jednoznačne vyplýva fixná úroková sadzba jeden rok odo dňa uzatvorenia úverovej zmluvy do 29.05.2010 vo výške 6 % a pokiaľ v priebehu trvania zmluvy o splátkovom úvere došlo k zmene úrokovej sadzby, takto bola dohodnutá zmluva a po uplynutí doby fixácie bola banka oprávnená jednostranne zmeniť typ a výšku úrokovej sadzby, určiť novú dobu fixácie a súd poukazuje, že žalobcovia mali za obdobie od 29.05.2010 do 28.05.2014 nižšiu úrokovú sadzbu, ako bola dohodnutá fixná pri uzatvorení zmluvy a len v období od 29.05.2014 do 28.05.2015 bola úroková sadzba vo výške 7,59 % a od 29.05.2015 vo výške 6,50 %, v žiadnom prípade sa nejedná o úžeru a o úrok v rozpore s dobrými mravmi a zároveň v konaní bolo preukázané, že žalobcom bola zmena úrokovej sadzby písomne oznámená bankou v súlade s bodom 6.8.1. obchodných podmienok vo forme výpisu z úverového účtu za každý kalendárny rok; žalobcovia nepredložili do konania žiadny dôkaz, ktorým by namietali zmenu úrokovej sadzby a takúto zmluvu so žalovaným 1/ uzatvorili; z uvedeného vyplýva, že podmienky splácania úveru splátky a príslušenstvo boli pre žalobcov v čase uzatvorenia zmluvy vyhovujúce; aj v prípade, že by súd v konaní určil čiastočnú neplatnosť úverovej zmluvy týkajúcej sa nepodstatných náležitostí zmluvy a obchodných podmienok, a to z dôvodu neprijateľných podmienok uvedená zmluva by naďalej existovala a nezlepšilo by sa právne postavenie žalobcov; pokiaľ žalobcovia uvádzali, že nečítali náležitosti zmluvy svedčí to o ich nedbalom prístupe k tomuto úverovému vzťahu a súd potom konanie žalobcov o určenie neplatnosti zmluvy o úvere považuje za účelové vyhnúť sa predaju nehnuteľností, keďže k zmluve bolo zriadené záložné právo; súd mal za to, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti daného právneho úkonu; pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ preukazovali, že je daný právny záujem na určení neplatnosti tak zmluvy, ako aj právnych úkonov, tento v podstate odôvodnili len všeobecne; základným predpokladom, aby sa súd mohol zaoberať otázkou neplatnosti v rámci určovacej žaloby je preukázanie naliehavého právneho záujmu s poukazom na ustanovenie § 137 písm. c/ CSP; naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo by sa jeho postavenie stalo neistým; skutočnosť, že žalobcovia uvádzali, že ide o spotrebiteľskú zmluvu je tiež potrebné odôvodniť naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení bez ohľadu na skutočnosť, že pri rozhodovaní v spotrebiteľských veciach je potrebné mať na zreteli pravidlo ochrany slabšej strany je vždy potrebné posúdiť, či podaná žaloba je vhodný účinný a správne zvolený procesný
nástroj ochrany práv žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť nasledovať iné ďalšie súdne konanie; súd mal za to, že uvedenými určovacími výrokmi sa neodstráni a nevyrieši celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu; nie je pravdivé, že žalobcovia nemajú vedomosť o výške dlhu a podaná žaloba a rozsudok vo veci určovacej žaloby neukladá splnenie povinnosti a uvedená žaloba neodstráni stav právnej neistoty strán sporu“; ďalej súd prvej inštancie argumentoval, že „v prípade, že by tento záujem bol preukázaný, súd žalobu zamietol z dôvodu, že nezistil neplatnosť predmetnej zmluvy; žalobcovia okrem tvrdení neuniesli dôkazné bremeno a tvrdené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázali; pokiaľ súd zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti zároveň uvádza, že žalovaný 2/ nebol vecne pasívne legitimovaný, to znamená, že nebol nositeľom označenej právnej povinnosti vo vzťahu k petitom v žalobe o určenie absolútnej neplatnosti, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a určenie, že právne úkony záložného veriteľa žalovaného 1/ sú neplatné; ani vo vzťahu k žalobnému petitu 5 a 6 (okrem žalobného petitu 4), keďže so žalobcami 1/ a 2/ neuzatvoril zmluvu o splátkovom úvere a teda nebol účastníkom predmetnej zmluvy; súd zamietol žalobu aj v časti petitu o určenie, že úver zo dňa 29.05.2009 je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že mal za to, že na predmetnú zmluvu sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; pokiaľ sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že právne úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam sú neplatné, súd mal za to, že žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali určenia neplatnosti úkonov bez ich konkretizácie; uvedený navrhovaný výrok je neurčitý a bez uvedenia, ktoré konkrétne úkony žalobcovia žiadajú vyhlásiť za neplatné; v priebehu konania tento nedostatok neodstránili, pričom boli zastúpení občianskym združením v konaní a žalobcovia mali konkrétne uviesť, ktoré úkony sú neplatné a z akého dôvodu; v tejto časti neuniesli dôkazné bremeno a navrhovaný výrok je nevykonateľný; súd zamietol žalobu aj v časti určenia neplatnosti právnych úkonov dražobníka žalovaného 2/; v tejto časti nebol vecne pasívne legitimovaný žalovaný 1/ z toho dôvodu voči nemu v tejto časti bola zamietnutá žaloba; čo sa týka žalovaného 2/ súd poukazuje, že žalobcovia neuviedli, ktoré konkrétne úkony sú neplatné a z akého dôvodu; nie je povinnosťou súdu za žalobcov naformulovať petit žaloby a určiť za žalobcov neplatnosti, ktorých právnych úkonov a z akého dôvodu sa domáhajú; žalobcovia zároveň žiadnym spôsobom nepreukázali ani neuviedli skutkový stav pre určenie neplatnosti právnych úkonov záložného veriteľa alebo dražobníka a teda nepreukázali právny záujem na takomto určení a súd má za to, že ich postavenie by sa takýmto určením nezmenilo; pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ v konaní poukazovali na znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v rámci konania dražby, tento mohli v dražobnom konaní namietať, čo neurobili; zároveň súd zamietol ich návrhy na vykonanie dokazovania, a to výsluchom znalca k určenej všeobecnej cene nehnuteľností pre dražobné konanie; výsluch znalca v danom konaní je bezpredmetný a účelový, nehospodárny, nesúvisiaci s týmto konaním; zároveň znalecký posudok stratil svoju platnosť, keďže bol vypracovaný dňa 07.07.2016 a v prípade uskutočnenia ďalšej dražby by dražobník musel dať vypracovať nový znalecký posudok a žalobcovia majú možnosť voči nemu v konaní o dražbe vzniesť námietky“; ďalej súd prvej inštancie uviedol, že „žalobkyňa 1/ nebola vecne aktívne legitimovaná na podanie žaloby v časti výrokov 3 a 4, keďže nie je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, vlastníkom je žalobca 2/ ako to vyplýva z listu vlastníctva; z dôvodu, že súd žalobu zamietol nebol dôvod rozhodovať o vymazaní žalobcu zo zoznamu dlžníkov; pokiaľ si žalobcovia uplatnili finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €, v tejto časti žiadnym spôsobom žalobu nezdôvodnili, keďže súd nezistil žiadne porušenie aj v tejto časti žalobu zamietol“; na základe uvedeného súd žalobu žalobcov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a § 506 Obchodného zákonníka, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 43a, § 49a Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 30.04.2018 (č.l. 490-511 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v celom rozsahu. Vyjadrili názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil ich právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).
2.1.2 V prvom rade zdôraznili, vo veci ide o spotrebiteľský spor, pretože sú spotrebiteľmi ako slabšia strana zmluvy sporu; súd prvej inštancie konal s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v rozpore so zákonom aj medzinárodnou zmluvou; vyjadrili názor, že sú prvej inštancie porušil úradnú povinnosť, pretože žiadali, aby podrobil spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti, pričom súd zmluvu súdnej kontrole nepodrobil, čím im odňal právo na spravodlivé súdne konanie; súd prvej inštancie nerešpektoval ich právo ako manželov na ich spoločné vlastníctvo, pretože žalobcovia uzavreli manželstvo dňa 28.05.1988 a v ich bezpodielovom spoluvlastníctve sú všetky veci, ktoré užívajú spoločne; zdôraznili, že obidvaja spoločne dojednali úver so žalovaným 1/ dňa 29.05.2009 za účelom úpravy a údržby nehnuteľností ako aj úhrady záväzkov iných spotrebiteľských zmlúv; nehnuteľnosť, ktorá je predmetom záložného práva a ktorú spoločne užívajú je ich jediným obydlím a obydlím ich detí a zo zmluvného vzťahu sú ako manželia zaviazaní spoločne a nerozdielne, preto je nesprávne tvrdenie súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne 1/; aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1/ podľa nich vyplýva aj zo skutočností, že výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou predmetné nehnuteľnosti je dotknuté aj jej právo vlastniť majetok a právo na ochranu obydlia, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
2.1.3 Ďalej argumentovali, že súd prvej inštancie zneužil svoje postavenie a svoje rozhodnutie odôvodnil výlučne formálne, pričom sa nezaoberal základnými otázkami v konaní a to nezákonnou úžerou podľa zákona, ústavy, práva únie a najmä podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; vyjadrili názor, že obhajoba úžery súdom prvej inštancie je v demokratickom štáte neprípustná, preto im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (žalobcovia v tejto časti odvolania podrobne teoreticky popisovali pojem odňatia možnosti konať pred súdom, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia); v tomto smere najmä argumentovali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ich námietkami prednesenými v priebehu konania s dosahom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorý súčasne považovali aj za arbitrárny; súčasne uviedli, že súd je povinný skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách z úradnej povinnosti; poukázali na to, že svoje tvrdenie o neprijateľných podmienkach v spornej zmluve osvedčili podaním zo dňa 13.12.2017, ktoré vydala komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich zriadená na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorá posudzovala všetky neprijateľné podmienky v obchodných podmienkach a všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré sa odvolávali ustanovenia spornej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX; predmetným podaním osvedčili, že dôležitý právny úkon žalovaného 1/, t.j. vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016, na základe ktorého došlo podľa žalovaného 1/ k ukončeniu zmluvného vzťahu zo spornej zmluvy o splátkovom úvere, je neplatný; súčasne vyjadrili názor, že osvedčili, že sporná zmluva obsahuje neprijateľné podmienky a to podaním Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, odbor ochrany spotrebiteľa, zo dňa 29.09.2016, ktorý vyhodnotil ich konkrétnu zmluvu o splátkovom úvere ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné podmienky, pričom súd prvej inštancie sa s týmto dôkazom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal; ako spotrebitelia nemajú právnické vzdelanie a nedokážu pochopiť právne účinky jednotlivých právnych úkonov, preto požiadali ministerstvo o posúdenie zmluvy uzavretej so žalovaným 1/, pretože sa spoliehali na dobromyseľnosť banky ako veriteľa a nikdy by nepodpísali takú zmluvu, na základe ktorej je veriteľ oprávnený kedykoľvek zvýšiť dohodnutú splátku a oni spotrebitelia, keď nemajú rozpočet na uhradenie zvýšenej splátky, má dôjsť k scudzeniu ich rodinného domu a jediného obydlia, čo považovali za hyenizmus, pretože päť rokov platili splátky podľa dohody, pretože veriteľ si ich inkasoval z ich bežného účtu a oni nemali právo rozhodovať o tom, ako naloží s ich peniazmi; súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016 a tento dôkaz ignoroval, keď najmä ignoroval obsah tohto podania, v ktorom boli vyzvaní zaplatiť veriteľovi (banke) zo dňa na deň v lehote 15 dní sumu 81.962,52 €, pričom si vzali úver v sume 83.000,- € a na úhradu úveru zaplatili sumu 34.254,57 €, pričom podľa dodatočne spočítaných položiek z výpisov úverového účtu si žalovaný 1/ z tejto zaplatenej sumy započítal sumu 32.108,41
€ na úhradu riadnych úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov; poukázali na to, že ak by veriteľ aj takto započítal ich finančné prostriedky a rozdiel v sume 2.146,16 € by použil na úhradu poskytnutého úveru, matematicky by poskytnutý úver činilo sumu 80.853,84 €, čo nezodpovedá sume uvedenej v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016, teda ide o klamanie spotrebiteľa uvedením nepravdivého údaja, čo v každom prípade nemožno ponímať inak ako úžeru, pretože nikto (ani banka) nemá právo ukladať im takúto povinnosť súd prvej inštancie bol povinný rešpektovať; za svojvoľnú a nepravdivú považovali argumentáciu súdu prvej inštancie, že im žalovaný 1/ nedal podpísať všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky a sadzobník, pretože v zmluvnom vzťahu sú podmienky medzi stranami významné a zmluvné strany by sa mali nimi riadiť, pričom ak nie sú jednou alebo druhou stranou potvrdené a podpísané, nie sú nimi strany viazané, preto podľa nedohodnutých podmienok nie je oprávnená strana zmluvy jednostranne postupovať tak, ako sa to stalo v ich prípade, že banka jednostranne zmenila základné podmienky zmluvy, a to cenu zmluvy bez obojstranného súhlasu; zdôraznili, že svojho práva sa domáhajú z dôvodu, že je ohrozené ich ústavné právo vlastniť majetok a právo na ochranu obydlia.
2.1.4 Žalobcovia ďalej uviedli, že „dobrovoľná dražba je absolútne neplatný právny úkon“; vyjadrili názor to, že úmyslom dražobníkov je získať nehnuteľnosti v nepomerne vyššej hodnote, ako bola výška pohľadávky voči dlžníkovi; v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru svojich tento dôsledok týkal v dôsledku plánovaného uplatnenia záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby s úmyslom scudzenia ich rodinného domu; opakovane zdôraznili, že súd neskúmal neprijateľné podmienky v predmetnej zmluve, hoci sa tohto súdneho prieskumu dožadovali, keď navyše táto povinnosť vyplýva súdu z úradnej povinnosti; k zmluve o úvere bola uzavretá zmluva o záložnom práve k rodinnému domu a pozemkom na LV č. XXX pre k.ú. X.; žalovaný 1/ ako záložný veriteľ pristúpil prostredníctvom žalovaného 2/ k výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby na predmet zálohu napriek tomu, že pohľadávka je sporná čo do dôvodu aj výšky, nakoľko zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky, pretože banka ako dodávateľ po piatich rokoch trvania zmluvy a riadneho splácania jednostranne zvýšila splátku na sumu 650,- € mesačne, čo namietali, ale banka odmietla poskytnúť akúkoľvek informáciu o dôvode zvýšenia splátky, pričom tieto právne úkony banky boli v rozpore so zákonom a priečia sa dobrým mravom; zmluvný vzťah sa dostal do neudržateľného stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto sa obrátili na súd, keď súd prvej inštancie im neposkytol ochranu, čo je v rozpore s princípmi demokratického štátu; argumentovali, že zmluva je formulárová, typová a predtlačená, pričom nemohli ovplyvniť jej obsah a museli podpísať v celku jedným podpisom; zmluva bola dohodnutá splátka v sume 466,49 € mesačne a oni mali za to, že ide o splátku na dobu 287 mesiacov ako bolo dohodnuté v zmluve; aj keď úrokové sadzby klesali, nedokázali pochopiť prečo im bola jednostranne zvýšená splátka o približne 40 %; banka tak konala nekalo a dojednala neprijateľné podmienky, za ktoré sa podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka považujú ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, tiež podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku, tiež neprijateľné podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l) a o) Občianskeho zákonníka, keď súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal; v ďalšej časti odvolania podrobne argumentovali v prospech záveru, že výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, je v rozpore s ústavou; v tejto súvislosti nesúhlasili ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý odmietol vykonať navrhnuté dokazovanie ohľadom zistenia správnej hodnoty ich nehnuteľností stanovenej v rámci dobrovoľnej dražby.
2.1.5 Žalobcovia nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že nedostatočne konkretizovali právne úkony záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva, ktorých neplatnosti sa domáhali, pretože konkretizovali, že zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, keď toto súd prvej inštancie ignoroval, pričom toto je v súdnom spise osvedčené oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016, aby zaplatili žalovanému 1/ za omeškané splátky sumu 81.962,52 €, pričom v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 nie je dohodnuté, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
2.1.6 Žalobcovia ďalej uviedli, že sa nachádzajú v stave právnej neistoty; ich práva pretrvávajú a sú ohrozené; sporná zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré súd prvej inštancie z úradnej povinnosti neskúmal, t.j. neskúmal, či z uvedenej zmluvy vyplýva dôvodný nárok žalovaného 1/ realizovať výkon záložného práva; zdôraznili, že celý spor vznikol na skutkovom základe, že žalovaný 1/ sa v rozpore so zmluvou domáhal jednostranného zvýšenia úhrady splátok, ktoré boli v zmluve dojednané v sume 466,49 € mesačne, ktoré hradili a úver tak bol v splátkach uhradených ku dňu oznámenia žalovaného 1/ o začatí výkonu záložného práva, ktoré bolo preto nedôvodné; v žalobe namietali všetky uvedené skutočnosti ako aj rozpor so zákonom a dobrými mravmi v konaní žalovaných, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadol, preto napadnutý rozsudok považujú za nesprávny a svojvoľný; poukázali na to, že súd nevykonal navrhované dôkazy a to výpisy z úverového účtu a bežného účtu žalobkyne 1/, kde je osvedčené, že úver bol poskytnutý čiastočne na úhradu iných úverov, pričom tieto úvery boli uhradené; súd prvej inštancie tiež nevykonal navrhnuté dokazovanie výsluchom žalovaných 1/ a 2/, ktorým jediným sa mohlo relevantne osvedčiť, že žalovaný 1/ žiadal zvýšenú splátku; napadnutý rozsudok preto považovali za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej veci; rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavné požiadavky na súdnu ochranu a napadnutým rozsudkom bolo porušené ich právo na spravodlivý proces; rozsudok je príliš formalistický, trpí vadami a jeho závery sú extrémne nekonzistentné; v ďalšej časti odvolania podrobne argumentovali vo vzťahu k náležitostiam odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo všeobecnosti z hľadiska zákona a ústavných požiadaviek, princípov materiálneho právneho štátu a spravodlivosti; ďalej uviedli, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skutkovými a právnymi zisteniami došiel k extrémnemu nesúladu a hodnotenie dôkazov nemá racionálny základ; súd prvej inštancie neprihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohou v konkrétnom prípade nevyvážil s ohľadom na špecifikum danej veci, pričom kritériá iba mechanicky aplikoval; súd prvej inštancie nerešpektoval kogentné normy, pričom zvolená interpretácia je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti, súčasne výklad a aplikácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez dostatočného zdôvodnenia; súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal ich argumentáciou a neuviedol ju do rozhodnutia; uzavreli, že v prejednávanom spore neboli naplnené ich legitímne očakávania, že spor, v ktorom sa ocitli, bude rozhodnutý v súlade s ústavou, medzinárodnými zmluvami, ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a súčasne spravodlivo; na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalovaný 1/ vo vyjadrení zo dňa 23.05.2018 (č.l. 515 spisu) k odvolaniu žalobcov uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, jeho výrok považuje za vecne právny a v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho odôvodnením; vyjadril názor, že nie je ani čiastočne daný žiadny z odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p.; v odvolaní nie sú uvedené žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne a dôsledne nevysporiadal a tiež v odvolaní nie sú uvedené žiadne novoty v zmysle § 366 C.s.p., ktoré v predmetnom konaní ani nemôžu existovať; nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že v prípade oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016 ide o neplatný právny úkon; s poukazom na ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uviedol, že podľa ním predložených listinných dôkazov (výpis zo sporožírového účtu žalobkyne 1/, z ktorého boli inkasované splátky úveru a výpisy z úverového účtu) je zrejmé, že k prvým porušeniam povinnosti platiť úver splátkami riadne a včas došlo už 20.09/2009 a 20.10.2009, kedy splatné splátky úveru neboli uhradené riadne a včas; nepravidelné splácanie úveru malo trvajúci charakter a preto výzvou zo dňa 10.09.2015 boli žalobcovia vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy s upozornením, že ak do 15 dní nedôjde k úhrade dlžnej sumy, môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru; nakoľko žalobcovia dlžnú sumu neuhradili, oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu podľa bodu 8.1 písm. a) produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery, podľa ktorého „za prípad porušenia sa považuje omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac ako 3 mesiace“; podľa listinného dôkazu predloženého žalobcami (stanovisko komisie MS SR zo dňa 13.12.2017) „s poukazom na uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva; nepostačuje preto akékoľvek omeškanie spotrebiteľa s úhradou záväzku“; s poukazom na skutkové okolnosti a časovú postupnosť jeho jednotlivých krokov, došlo podľa jeho názoru k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru oznámením zo dňa 21.03.2016 plne v súlade so zákonom a je platné; nesúhlasil ani s tvrdením žalobcov, že jednostranné zvýšenie splátky úveru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, pretože k zmenám výšky mesačnej splátky úveru dochádzalo z dôvodu zmeny výšky úrokovej sadzby úveru; ku každoročným zmena výšky úrokovej sadzby úveru a tým pádom aj splátky úveru dochádzalo z dôvodu, že zmluvnými stranami bola v úverovej zmluve dohodnutá fixná jednoročná úroková sadzba, pričom doba fixácie úrokovej sadzby nebola počas celého trvania úverového vzťahu zmenená, resp. žalobcovia ho ani nepožiadali o zmenu jej dĺžky; po uplynutí každého jednoročného fixného obdobia preto muselo dôjsť k prehodnoteniu výšky úrokovej sadzby; pri každej zmene výšky úrokovej sadzby postupoval v súlade s právnou úpravou podľa zákona o bankách, ktorý v rozhodnom čase oprávňoval banky na (jednostrannú) zmenu úrokovej sadzby a upravoval postup pri takejto zmene; zdôraznil, že sa naďalej pridržiava svojich skutkových tvrdení vyjadrených na pojednávaniach a v písomných podaniach, obsahom ktorých je popretie všetkých skutkových tvrdení žalobcov a predloženie listinných dôkazov preukazujúcich popretie skutkových tvrdení žalobcov; na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhol jeho potvrdenie.
2.3 Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.
2.4 Žalobcovia 1/ a 2/ v replike zo dňa 03.07.2018 (č.l. 514-528 spisu) k vyjadreniu žalovaného 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedli, že popierajú tvrdenia žalovaného 1/ v celom rozsahu, pretože podľa ich názoru sú tu odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p. ako ich uviedli v odvolaní, najmä bolo porušené ich právo na spravodlivý proces, čo je v demokratickom štáte neprípustné; zopakovali argumentáciu ohľadne skutočnosti, že ústavný systém Slovenskej republiky vychádza z princípov materiálneho právneho štátu, v zmysle ktorého nie je z ústavného hľadiska možné aprobovať a tolerovať výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel, ku ktorému konkrétny výkon zverenej právomoci smeruje; príklon k materiálnemu poňatiu právneho štátu znamená, že orgány verejnej moci sú povinné sa pohybovať nielen z hľadiska formálneho v hraniciach svojich právomocí a kompetencií stanovených ústavným poriadkom a zákonmi, ale že výkon týchto právomocí musí byť tiež po obsahovej (materiálnej) stránke v súlade s určitými základnými princípmi väčšinou vyjadrenými v ustanoveniach ústavného poriadku, ktoré garantujú základné práva a vytvárajú hodnotovú bázu ústavného poriadku; na uvedené poukázali z dôvodu, že súd prvej inštancie je povinný rešpektovať ústavou garantované práva a to i právo vlastniť majetok a práva na ochranu obydlia; súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, ktorú využil a zneužil veriteľ, a to skutočnosť, ktorou veriteľ uplatnil začatie výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, ktorú zorganizoval žalovaný 2/, pričom mali v úmysle previesť ich vlastníctvo na tretiu osobu bez ich súhlasu, čím by mohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných práv napriek tomu, že dobrovoľná dražba je neplatný právny úkon; súd prvej inštancie a žalovaný 1/ poukázali na ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom (1) medzi stranami spotrebiteľskej zmluvy nebolo dohodnuté ani v rozhodnutí určené, že veriteľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, (2) nikto nemôže previesť viac práv, než má sám, (3) pohľadávka veriteľa je dodnes sporná, (4) spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré bol súd prvej inštancie z úradnej činnosti povinný vyhlásiť za neprijateľné aj bez návrhu, (5) nie je možné nadobudnutie veci od nevlastníka na dobrovoľnej dražbe, pretože dobrovoľná dražba v skutočnosti nie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, t.j. v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, (6) oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 21.03.2016 nie je možné považovať za platný právny úkon, pretože z jeho obsahu vyplýva vyhlásenie mimoriadnej splatnosti podľa obchodných podmienok účinných od 01.01.2015, s ktorými žalobcovia neboli oboznámení pri podpise zmluvy v roku 2009, (7) súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne odôvodnil, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovia a žalovaný 1/ uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka napriek tomu, že ústavným súdom bolo rozhodnuté, že aplikácia Občianskeho zákonníka na spotrebiteľský úverový vzťah je ústavne konformná a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť daného záveru; ďalej zdôraznili, že úroky v Európskej únii i na Slovensku sa z roka na rok znižovali, verejnoprávne médiá a masovokomunikačné prostriedky denne oznamovali výrazné znižovanie úrokov, preto je nepochopiteľné konanie žalovaného 1/, ktorý požadoval od nich platiť vyššie a vyššie úroky, ktorý fakt nemožno nazvať inak ako úžera ako uviedli vo svojich vyjadreniach a v odvolaní; najviac nepochopiteľný a odporujúci dobrým mravom je fakt, že žalovaný 1/ nemal záujem pristúpiť na dohodu, aby splácali úver naďalej z
dôvodu omeškania so splácaním, hoci táto skutočnosť nebola v konaní osvedčená, pretože v zmluve bola dohodnutá splátka v sume 466,69 €, od uzavretia zmluvy prešlo 81 mesiacov, keď žalovaný 1/ mal vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pričom do tohto termínu mali podľa zmluvy zaplatiť 81 krát 466,49 €, čo predstavuje 37.785,69 €, pričom v konaní bolo osvedčené, že zaplatili 38.059,68 €, preto nepochybne konanie veriteľa nasvedčuje konaniu odporujúcemu dobrým mravom; vyjadrili názor, že veriteľ použil nekalé obchodné praktiky a chcel sa bez právneho dôvodu obohatiť o nehnuteľnosť v ich vlastníctve; súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy a uprel im ústavné právo ústnosti vo forme kladenia otázok žalovaným 1/ a 2/, čím bolo porušené ich práva na spravodlivý proces; na základe uvedeného s ohľadom na uplatnené odvolacie dôvody zotrvali na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.5 Repliku žalobcov doručil odvolací súd žalovaným 1/ a 2/ na vedomie dňa 18.04.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 534 spisu a č.l. 535 spisu).
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3.1 Odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby žalobcov. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.).
4.3.2 V prejednávanom spore žalobcovia 1/ a 2/ podanou žalobou proti žalovaným 1/ a 2/ uplatnili viacero samostatných nárokov; konkrétne sa domáhali: (1) určenia, že zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009 uzavretá medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 1/ je absolútne neplatná; (2) určenia, že úver zo dňa 29.05.2009, ktorý poskytol žalobcom 1/ a 2/ žalovaný 1/ je bezúročný a bez poplatkov; (3) určenia, že právne úkony žalovaného 1/ ako záložného veriteľa smerujúce k realizácii výkonu záložného práva zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 323/2009 sú neplatné; (4) určenia, že právne úkony žalovaného 2/ ako dražobníka smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti rodinný dom súp. č. XXXX na parcele č. XXX/X, stavebné príslušenstvo a pozemky parcely registra C č. XXX/X, č. XXX/XX, č. XXX/XX zapísané na LV č. XXX pre k. ú. X. sú neplatné; (5) uloženia povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať žalobcu zo zoznamu dlžníkov a odstrániť negatívny rating, aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver, a (6) priznania finančného zadosťučinenia v sume 1.000,- €.
4.3.3 Súd prvej inštancie správne pristúpil ku skúmaniu aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie strán osobitne vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku; vo všeobecnosti pod pojmom vecná legitimácia je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva; podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní a pod pojmom pasívna
vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalovaného, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva povinnosť splniť nárok žalobcu uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta; aktívne vecne legitimovaná je tak strana, ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a pasívne vecne legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne preukáže; výsledok skúmania vecnej legitimácie strán (aktívnej a pasívnej) sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej; nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu alebo pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vedie vždy k zamietnutiu žaloby; aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného skúma súd samostatne (oddelene), preto na zamietnutie žaloby postačuje záver o neexistencii ktorejkoľvek z nich; skúmanie danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom spore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním zistený, resp. nesporný skutkový stav veci; žalobcovia v podanom odvolaní osobitne namietali záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa 1/ nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby vo vzťahu k uplatneným nárokom (3) a (4) v podstate s odôvodnením, že žalobkyňa 1/ je manželkou žalobcu 2/ a predmetné nehnuteľnosti ako rodina využívajú na bývanie (obydlie); tieto skutočnosti však ani podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa 1/ nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o (3) určenie neplatnosti právnych úkonov žalovaného 1/ smerujúcich k realizácii výkonu záložného práva ako aj o (4) určenie neplatnosti právnych úkonov žalovaného 2/ smerujúcich k realizácii dobrovoľnej dražby predmetných nehnuteľností, pretože aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby v tomto smere môže byť len vlastník nehnuteľností, ktorých výlučným vlastníkom je len žalobca 2/ (skutočnosť, že žalobkyňa 1/ je jeho manželka a v predmetných nehnuteľnostiach má obydlie je tu bez právneho významu); odvolací sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ vo vzťahu k uplatneným nárokom (1), (2), (3), (5) a (6), pretože tento nebol zmluvnou stranou žiadneho zo sporných právnych úkonov, resp. so žalobcami nedojednal žiadne zmluvné dojednanie a ani z dokazovania nevyplynul záver, že by porušil právo alebo povinnosť ustanovenú na ochranu spotrebiteľa; z rovnakého dôvodu sa odvolací stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatnenému nároku (4), pretože nie je dražobníkom (t.j. nerealizuje právne úkony smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby).
4.3.4 Žalobcovia v podanom odvolaní obsiahlo argumentovali v prospech záveru, že napadnutý rozsudok je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný s dôsledkom v podobe porušenia ich práva na spravodlivý proces; odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje; na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 03.12.2015, bolo prijaté stanovisko, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku; Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2 (R 2/2016); z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 vyplýval záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 mohlo dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol; v právnych pomeroch Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 predstavuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia v odôvodnených prípadoch porušenie práva strany na spravodlivý proces a preto bude predmetné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj naďalej použiteľné; preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania žalobcov dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok vadou nepreskúmateľnosti netrpí a jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 1 a 2 C.s.p., pretože obsahuje uvedenie podstatných dôvodov pre rozhodnutie z hľadiska skutkových zistení ako aj právneho posúdenia veci a z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je možné zistiť dôvody, prečo súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby
žalobcov. Samotný nesúhlas žalobcov s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odôvodnením napadnutého rozsudku nemožno zamieňať s kategóriou nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
4.3.5 Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal aj nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení podľa § 137 písm. c) C.s.p.; v tomto smere sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil (aj keď to nemalo vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku); je zrejmé, že v prejednávanom spore sa žalobcovia podanou žalobou domáhali okrem iného aj určenia neplatnosti právnych úkonov, t.j. ide o nároky uplatnené pod bodom (1), (2), (3) a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia); konanie v prejednávanom spore začalo dňa 31.08.2016 doručením žaloby na súd (§ 156 C.s.p.), t.j. v plnom rozsahu za účinnosti Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 01.07.2016; právny úkon zaraďujeme medzi právne skutočnosti; podľa § 137 písm. d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu; v prejednávanom spore žalobcovia netvrdili, že možnosť podania žaloby o určenie neplatnosti sporných právnych úkonov ako právnych skutočností vyplýva z osobitného predpisu; keďže v tomto smere v prejednávanom spore nešlo o určenie existencie alebo neexistencie práva (§ 137 písm. c/ C.s.p.), skúmanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neprichádzalo do úvahy; súdna prax vychádzajúca z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 vo všeobecnosti pripúšťala podanie návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu (ako právnej skutočnosti) za podmienky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení (napriek tomu, že ustanovenie § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 výslovne pripúšťalo len návrh „na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“ a výslovne nepočítalo s určením právnej skutočnosti); Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 žalobu o určenie právnej skutočnosti (ktorou je aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu) pripúšťa len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ C.s.p.); aj keď v návestí ustanovenia § 137 C.s.p. ponechal zákonodarca „najmä“ ako vyjadrenie neuzavretého okruhu prípustných žalôb v civilnom sporovom konaní, podľa odvolacieho súdu toto slúži predovšetkým na prípustnosť tzv. žalôb sui generis, ktoré vyplývajú z osobitných predpisov a nespadajú medzi druhy žalôb uvedených v ustanovení § 137 C.s.p.; najvyšší súd v aktuálnych rozhodnutiach vydaných v konaniach, v ktorých posudzoval danosť naliehavého právneho záujmu spotrebiteľov na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov (resp. určení neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách) ešte v režime ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 dospel k záveru, že v týchto prípadoch naliehavý právny záujem spotrebiteľov na požadovanom určení vyplýva priamo zo zákona, konkrétne z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/233/2017 zo dňa 21.12.2018 a sp. zn. 1Cdo/235/2017 zo dňa 27.03.2019 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/148/2018 zo dňa 30.07.2019); v režime ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. je preto podľa odvolacieho súdu potrebné prikloniť sa k záveru, že prípustnosť žaloby žalobcov na určenie neplatnosti sporných právnych úkonov vyplýva priamo z osobitného predpisu (t.j. z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov); súčasne je však potrebné uviesť, že tento záver sa týka len nárokov uplatnených pod (1) a (2) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia); v prípade nárokov uplatnených pod (3) a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia) ide (napriek určitej neurčitosti žaloby) zjavne o jednostranné právne úkony žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/ realizované v rámci procesu výkonu záložného práva (žalovaný 1/), resp. v rámci realizácie dobrovoľnej dražby (žalovaný 2/); nakoľko ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. garantuje spotrebiteľom ochranu len pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, do pôsobnosti tohto ustanovenia nespadajú prípadné iné právne úkony, ktoré nie sú spotrebiteľskými zmluvami; preto v tomto smere žaloba žalobcov ohľadne nárokov pod (3) a (4) petitu žaloby (bod 4.3.2 odôvodnenia) nebola procesne prípustná a súd prvej inštancie žalobu žalobcov v tejto časti správne zamietol (bez potreby osobitného postupu pri odstraňovaní určitej neurčitosti žaloby, ktorý postup bol odôvodnený hospodárnosťou konania).
4.3.6 Odvolacia argumentácia žalobcov bola ťažiskovo zameraná na výhrady k postupu súdu prvej inštancie, ktorý podľa názoru žalobcov neskúmal existenciu (danosť) neprijateľných zmluvných podmienok v spornej zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.05.2009, ktorú žalobcovia 1/ a 2/ uzavreli so žalovaným 1/; nebolo sporné, že v prípade uvedenej zmluvy išlo o spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože pri jej uzatváraní a plnení žalobcovia 1/ a 2/ ako spotrebitelia nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§
52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a na druhej strane žalovaný 1/ ako dodávateľ pri jej uzatváraní a plnení konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka); z uvedeného dôvodu mal prejednávaný spor charakter spotrebiteľského sporu (§ 290 C.s.p.), pretože išlo o spor medzi žalovaným 1/ ako dodávateľom a žalobcami 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi vyplývajúci zo spornej spotrebiteľskej zmluvy; aj v spotrebiteľskom spore platí, že podľa § 215 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu; podľa § 215 ods. 2 C.s.p., skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona; z uvedeného je zrejmé, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zisťuje postupom podľa Civilného sporového poriadku; zistený skutkový stav tak tvoria predovšetkým výsledky dokazovania (§ 185 a nasledujúce C.s.p.), ale aj ďalšie zákonom predvídané skutočnosti (napr. všeobecne známe skutočnosti, resp. skutočnosti známe súdu z jeho činnosti v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p., zhodné tvrdenia strán v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p., nepopreté skutkové tvrdenia v zmysle § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., rozhodnutia iných orgánov v zmysle § 193 C.s.p.); osobitne je potrebné uviesť, že v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán, pretože nesporné skutkové tvrdenia strán si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí; priestor na dokazovanie nesporných skutkových tvrdení nedáva súdu v spotrebiteľskom spore ani ustanovenie § 295 C.s.p., pretože v prípade nesporných skutkových tvrdení strán nie je dokazovanie pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné (skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu je vytvorený práve nespornými skutkovými zisteniami); ustanovenie § 295 C.s.p. nevylučuje (nenahrádza) povinnosť spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 C.s.p.), t.j. súd nemôže (s poukazom na ustanovenie § 295 C.s.p.) ani v spotrebiteľskom spore vykonávať dokazovanie ohľadne tvrdení, ktoré spotrebiteľ v spore nepredniesol; zjednodušene povedané ani v spotrebiteľskom spore nie je súd oprávnený ani povinný zisťovať skutočný stav veci; výnimočne môže súd v záujme ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vykonať dokazovanie ohľadne ich existencie v spotrebiteľskej zmluve aj bez skutkových tvrdení spotrebiteľa o ich existencii (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív : Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1029-1031); je však potrebné uviesť, že neprijateľné zmluvné podmienky v tomto zmysle nie je možné stotožňovať so skúmaním splnenia náležitostí zmluvy o úvere (neprijateľné zmluvné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je pojmovo vylúčené, aby neprijateľnými zmluvnými podmienkami boli náležitosti zmluvy o úvere stanovené zákonom, pretože pri náležitostiach zmluvy ide skôr o skutkovú stránku veci, t.j. či ich zmluva obsahuje a čo je ich obsahom, kým pri neprijateľných zmluvných podmienkach ide skôr o právne posúdenie veci v zmysle, či konkrétne zmluvné dojednanie, ktorým môže byť aj náležitosť zmluvy, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t.j. ide už o samotné právne vyhodnotenie obsahu dojednania); pri skúmaní náležitostí zmluvy ide o skutkové zistenia, ktorých zdrojom môže byť dokazovanie (alebo nesporné skutkové tvrdenia, kedy dokazovanie nie je potrebné, pretože nesporné skutkové tvrdenie nahrádza dokazovanie, t.j. pri nespornosti skutkových tvrdení strán nie je čo dokazovať); pokiaľ má súd za to, že niektoré skutkové tvrdenia strany sú neúplné a pre rozhodnutie vo veci je potrebné ich doplniť, môže postupom podľa § 150 ods. 2 C.s.p. stranu vyzvať na ich doplnenie a prípadne jej aj poskytnúť lehotu na ich preukázanie (§ 181 ods. 4 C.s.p.); vo všeobecnosti platí, že na nastúpenie účinkov nesporného skutkového tvrdenia v dôsledku jeho nepopretia protistranou (§ 151 ods. 1 C.s.p.) musí byť skutkové tvrdenie strany úplné, t.j. vyhovujúce hypotéze príslušnej právnej normy, ktorej aplikácia prichádza do úvahy na zistený skutkový stav; na základe uvedeného odvolací súd udáva, že názor žalobcov o povinnosti súdu v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu zaoberať sa existenciou neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve je vo všeobecnosti správny; na druhej strane však nie je správna odvolacia argumentácia žalobcov, že súd prvej inštancie sa existenciou neprijateľných zmluvných podmienok v spornej zmluve o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 nezaoberal, pretože podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vychádzal súd prvej inštancie z názoru, že „sporná zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by ju robili absolútne neplatnou“ (bod 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku); v podanom odvolaní (ako aj v priebehu konania) žalobcovia osobitne argumentovali, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spornej spotrebiteľskej zmluve považujú predovšetkým dojednanie o možnosti žalovaného 1/ ako banky jednostranne meniť výšku úrokovej sadzby úveru; v spornej zmluve o úvere bola úroková sadzba úveru dojednaná vo výške 6 % ročne a to ako fixná na dobu jedného roka od uzavretia zmluvy (do 29.05.2010); po uplynutí doby fixácie úrokovej sadzby úroku strany dojednali právo žalovaného v závislosti od zmeny rizikovosti úverového vzťahu stanoviť výšku úrokovej sadzby a určiť novú
dobu fixácie (bod 6.8.1 obchodných podmienok, resp. 7.4.1 všeobecných obchodných podmienok); odvolací súd dospel k záveru, že predmetnú dohodu strán nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve; neprijateľnou podmienkou je pritom potrebné rozumieť „ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“ (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t.j. musí ísť z podstaty o také ustanovenie, ktoré jednostranne poškodzuje výlučne spotrebiteľa na úkor dodávateľa (a nie ustanovenie, ktoré je obsahovo neutrálne); posudzované ustanovenie o práve žalovaného 1/ ako banky po uplynutí dojednanej doby fixácie úrokovej sadzby prehodnotiť rizikovosť úverového vzťahu a podľa toho stanoviť novú úrokovú sadzbu a obdobie jej fixácie však nie je podľa odvolacieho súdu jednostranne nevýhodné pre žalobcov 1/ a 2/ ako spotrebiteľov, pretože nutne nevedie k pre nich nepriaznivému výsledku (t.j. nejde o jednostranne znevýhodňujúce ustanovenie na úkor žalobcov 1/ a 2/ ako spotrebiteľov); uvedený záver je podporený aj skutočnosťou, že po uplynutí dojednanej doby fixácie úrokovej sadzby žalovaný 1/ prehodnotil rizikovosť úverového vzťahu a v období od 29.05.2010 do 28.05.2014 stanovil nižšiu úrokovú sadzbu ako bola pôvodne dohodnutá v zmluve (4,99 % ročne, 4,89 % ročne, resp. 5,49 % ročne) a teda žalobcovia 1/ a 2/ platili v uvedenom období nižšiu splátku úveru ako bola pôvodne dohodnutá (t.j. dojednanie sa prejavilo v neprospech žalovaného 1/ ako banky); zo samotnej skutočnosti, že neskôr v období od 29.05.2014 do 29.05.2015 stanovil žalovaný 1/ po prehodnotení rizikovosti úverového vzťahu vyššiu úrokovú sadzbu (7,59 % ročne, resp. 6,50 % ročne) preto nemožno podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho dovodiť, že predmetné dojednanie v spornej zmluve predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve; vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcov podľa názoru odvolacieho súdu nejde pritom v tomto prípade ani o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, pretože predmetné dojednanie zakotvuje dôvod možnosti jednostrannej zmeny zmluvných podmienok zo strany žalovaného 1/ ako dodávateľa v podobe zmeny rizikovosti úverového vzťahu a nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože celkom zjavne nejde o sankciu za nesplnenie záväzku žalobcov; za súladný so zákonom považuje odvolací súd aj spôsob dojednania predmetného ustanovenia v spornej zmluve prostredníctvom inkorporácie všeobecných obchodných podmienok a úverových podmienok (článok II body 2 a 3 spornej zmluvy), keď uvedený postup nie je ani v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument za podmienky, že všetky náležitosti budú vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, čo je v prejednávanom spore splnené; vzhľadom na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcov nejde pritom podľa odvolacieho súdu ani o prípad neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože nejde o prenos dôkazného bremena na žalobcov 1/ a 2/ spotrebiteľov, ktorí samotný obsah všeobecných podmienok a úverových podmienok nenamietali. Pokiaľ žalobcovia súdu prvej inštancie osobitne vytýkali, že sa nevysporiadal s predloženými posúdeniami spornej zmluvy (a iných obdobných zmlúv) zo strany odboru ministerstva spravodlivosti na ochranu spotrebiteľa, je potrebné najskôr uviesť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku touto otázkou zaoberal (bod 37 odôvodnenia) a aj podľa odvolacieho súdu sú predmetné stanoviská (zo dňa 22.08.2016, resp. zo dňa 29.09.2016, resp. zo dňa 13.12.2017) príliš všeobecné a na základe vyššie uvedených dôvodov sa s nimi v prejednávanom spore nestotožnil ani odvolací súd.
4.3.7 Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že v prípade posudzovaného úveru poskytnutého na základe spornej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy; podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak; sporná zmluva o úvere bola uzavretá pred 11.06.2010, preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. (ustanovenie § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nestanovuje inak); podľa § 1 ods. 2 písm. a) a e) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy sa predmetný zákon nevzťahoval na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu (písm. a/ zákona) ani na zmluvy o poskytnutí úveru do 200,- € a nad hodnotu 20. 000,- € (písm. e/ zákona); nakoľko žalobcom 1/ a 2/ bol poskytnutý sporný úver aj na údržbu nehnuteľnosti (článok I bod 1 zmluvy) a súčasne úver prevyšoval sumu 20.000,- € (istina predstavovala 83.000,- €), je zrejmé, že zákon č. 258/2001 Z. z. sa na úver podľa spornej zmluvy nevzťahoval, z čoho vyplýva, že neprichádza do úvahy ani prípadné určenie, že
sporný úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. pre nesplnenie zákonných náležitostí zmluvy, preto nárok uplatnený žalobou na určenie, že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov nemohol byť dôvodný.
4.3.8 Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní osobitne spochybnili dojednanie práva žalovaného 1/ na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v spornej zmluve o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009; odvolací súd sa stotožňuje so žalobcami v tom, že právo veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru nevyplýva zo zákona, ale je ho potrebné v každom jednotlivom prípade s dlžníkom dohodnúť, pričom zákon formálne náležitosti tejto dohody osobitne nestanovuje (§ 565 Občianskeho zákonníka), na jej platnosť preto bude postačovať splnenie všeobecných náležitostí právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka); zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že právo žalovaného 1/ na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru strany dojednali v článku II bod 2 a 3 spornej zmluvy v spojení s bodom 8.4 písm. a) obchodných podmienok, podľa ktorého ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia (bod 8.1 obchodných podmienok) je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky, t.j. požadovať splatenie pohľadávky v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti; obsahovo totožné oprávnenie žalovaného 1/ bolo dojednané aj v bode 7.6.1 všeobecných obchodných podmienok; z uvedeného vyplýva, že právo žalovaného 1/ na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru strany dojednali v spornej zmluve o úvere, toto dojednanie nepovažuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, pretože nejde o sankciu, ale o zmluvné dojednané oprávnenie žalovaného 1/, ktoré má svoj podklad v zákone (§ 565 Občianskeho zákonníka), preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože rovnováhu zmluvných strán v prípade dojednania oprávnenia veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru posúdil už zákonodarca; žalobcovia 1/ a 2/ osobitne namietali aj skutočnosť, že neboli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, pretože oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 21.03.2016 obsahuje nesprávne započítanie ich platieb a preto je potrebné takýto úkon považovať za absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka); v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, resp. iné ustanovenie právneho poriadku, nezakotvuje formálne náležitosti výzvy na predčasné splatenie úveru; žiadosť o zaplatenie celej pohľadávky (§ 565 Občianskeho zákonníka) predstavuje jednostranný hmotnoprávny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, pre ktorý zákon nestanovuje žiadne formálne náležitosti, pre jeho platnosť preto postačuje splnenie všeobecných náležitostí právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka); zo spisu vyplýva, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru realizoval žalovaný 1/ listom zo dňa 21.03.2016, z ktorého vyplýva, splatenie ktorého konkrétneho úveru žalovaný 1/ od žalobcov žiada a aká je dlžná suma; formálne zákonné podmienky boli preto splnené a ani prípadná nesprávnosť požadovanej sumy (v dôsledku tvrdeného nesprávneho započítania platieb, ktoré odvolací súd osobitne neskúmal) nemohla spôsobiť tvrdenú neplatnosť spornej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009 a ďalších sporných právnych úkonov, ktoré boli predmetom konania.
4.3.9 Žalobcovia v podanom odvolaní ďalej argumentovali v prospech záveru, že samotná „dobrovoľná dražba je neplatný právny úkon“ a inštitút dobrovoľnej dražby je v rozpore s ústavou; názor žalobcov o tom, že samotný výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby je v rozpore s ústavou, nezodpovedá súdnej praxi, pretože relevantná súdna prax dospela k záveru, že samotná právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymoženia plnení zo spotrebiteľských zmlúv touto formou, nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. s ochranou spotrebiteľa vyplývajúcou z práva únie; tento záver vyplýva z rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudok zn. C-34/13 P. O. proti SMART Capital, a.s., zo dňa 10.09.2014) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri uznesenie sp. zn. PL. ÚS 23/2014 zo dňa 24.09.2014); v obidvoch prípadoch však tieto súdne orgány dospeli k tomuto záveru len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje; vo veci sp. zn. PL. ÚS 23/2014 posudzoval ústavný súd súlad ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s príslušnými článkami Ústavy Slovenskej republiky, keď návrh okresného súdu síce odmietol z procesných dôvodov, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že je úlohou všeobecného súdu, aby posúdil vplyv pravdivosti vyhlásenia veriteľa podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách na platnosť dobrovoľnej dražby (z hľadiska posúdenia, či bol porušený zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách); preto ak by žalovaný 1/ v rámci dobrovoľnej dražby uplatnil plnenia majúce svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, prieskumu ich oprávnenosti sa môžu žalobcovia domáhať žalobou na určenie neplatnosti dražby (§ 137 písm. d/ C.s.p.), pretože pokiaľ záložný veriteľ
vo vyhlásení podľa ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách uplatní aj pohľadávku, ktorá má prípadne základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke, dochádza k porušeniu tohto ustanovenia, pretože záložný veriteľ uplatní pohľadávku, ktorá neexistuje, čo spôsobuje porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách zakotvujúce možnosť domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, pretože tým neprípustným spôsobom dochádza k porušeniu práv dlžníka (resp. záložcu), od ktorého veriteľ prostredníctvom dobrovoľnej dražby vymáha aj nároky bez právneho základu; ochrana žalobcu 2/ ako záložcu je preto v tomto prípade zabezpečená osobitným právom na podanie žaloby na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách; pre úplnosť odvolací súd udáva, že poukaz žalobcov v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/20/2011 zo dňa 18.12.2012 neobstojí, pretože sa v ňom najvyšší súd primárne zaoberal otázkou, či aj v prípade nadobudnutia vlastníctva v rámci dobrovoľnej dražby platí princíp, podľa ktorého nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet) a nie otázkou prípustnosti výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby v spotrebiteľských vzťahoch; pre účely posudzovanej veci je preto uvedené rozhodnutie nepoužiteľné. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie o nepotrebnosti vykonania žalobcami navrhnutých dôkazov súvisiacich s procesom dobrovoľnej dražby pre prejednávaný spor (bod 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď tento postup je aj v súlade so súdnou praxou (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/202/2018 zo dňa 29.10.2019).
4.3.10 Súd prvej inštancie správne posúdil aj dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie; v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa má spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá; inštitút finančného zadosťučinenia je prostriedkom slúžiacim k reparácii ujmy spotrebiteľa vzniknutej porušením povinností dodávateľa; jeho výška zákonom určená nie je; z pojmu primerané finančné zadosťučinenie je možné vyvodiť, že jeho výška bude závislá od konkrétnych okolností každého prípadu; nárok na primerané finančné zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných finančných nárokoch (napr. náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia a podobne) a jeho výška má byť úmerná len rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa; nárok vzniká proti porušiteľovi práva spotrebiteľa; jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, aby spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi; pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve; žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019); odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcov vo vzťahu k tomuto nároku, pretože v prejednávanom spore neboli žalobcovia úspešní pokiaľ išlo o uplatnenie porušenia ich tvrdeného práva ako spotrebiteľov.
4.3.11 Súd prvej inštancie správne posúdil aj dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov na uloženie povinnosti žalovanému 1/ na príkaz súdu vymazať ich zo zoznamu dlžníkov a odstrániť negatívny rating, aby si žalobcovia 1/ a 2/ mohli zobrať iný úver; vytvorenie a vedenie spoločného bankového registra za účelom prípravy, uzatvárania a vykonávania obchodov s klientmi a na účely zdokumentovania činnosti bánk a pobočiek zahraničných bánk ako aj za účelom (okrem iného) sprístupnenia a poskytovania údajov o úveroch poskytnutých svojim klientom, o splácaní záväzkov klientov z poskytnutých úverov a o bonite a dôveryhodnosti klientov z hľadiska splácania ich záväzkov z poskytnutých úverov je upravené v ustanovení § 92a ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, pričom poskytovanie predmetných informácií je viazané na predchádzajúci písomný súhlas klienta, pretože ide o súčasť bankového tajomstva (§ 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov); nakoľko v spore nebol preukázaný ani tvrdený nedostatok súhlasu žalobcov s poskytovaním informácií o nich do bankového registra ani prípadná nesprávnosť údajov o žalobcoch v bankovom registri, nebol ani tento nárok žalobcov dôvodný.
4.3.12 Z hľadiska prejednávaného sporu teda aj keď žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní nesúhlasili so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a nesporných skutkových tvrdení strán, skutkový stav zistený súdom prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa odvolacieho súdu vyplýva z obsahu spisu a súd prvej inštancie sa vo vzťahu k predmetu konania nedopustil nesprávneho postupu pri hodnotení výsledkov dokazovania, keď z tohto hľadiska (t.j. z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov) nemôže byť napadnutý rozsudok postihnutý ani nesprávnym právnym posúdením veci; aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobcovia a žalovaný 1/ uzavreli spornú zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 29.05.2009, na základe ktorej poskytol žalovaný 1/ žalobcom 1/ a 2/ úver v dohodnutej sume; nakoľko žalobcovia nesplácali splátky úveru riadne a včas pristúpil žalovaný 1/ k uplatneniu svojho práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a uplatnenie svojho práva na výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby; navyše nebol preukázaný ani tvrdený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie zakladajúci porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcov ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalobcovia podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil ich právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sa však obsahom uplatnených odvolacích dôvodov podľa odvolacieho súdu žalobcom z hľadiska vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby nepodarilo spochybniť; vykonané dokazovanie súčasne postačovalo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie a nebolo potrebné vykonanie ďalších dôkazov; odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalobcov na spravodlivý proces z dôvodu tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 4.3.1 až 4.3.12 odôvodnenia). Žalobcovia v podanom odvolaní bližšie neidentifikovali tvrdenú inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), preto sa jej existenciou v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd nezaoberal.
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.
8. Odvolací súd na základe podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok (§ 379 písm. a/ C.s.p.) preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (druhý výrok) a dospel k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. správne podľa výsledku konania priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu; nakoľko však vo výroku o trovách konania súd prvej inštancie nevyjadril povinnosť plnenia ani samostatnosť procesného postavenia žalovaných, zostal výrok o trovách konania v tejto podobe nevykonateľný; preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné tento výrok z formálnych dôvodov zmeniť a formou osobitných výrokov uložiť plne neúspešným žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť nahradiť žalovanému 1/, žalovanému 2/ trovy konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu;
z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výroky o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalovaného 1/ a žalovaného 2/ pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného 1/ rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní tiež v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti plne neúspešným žalobcom 1/ a 2/ ako odvolateľom nárok na plnú náhradu trov konania; nakoľko však žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní úplne nečinný a žiadne trovy odvolacieho konania mu nevyplývajú ani zo spisu, odvolací súd žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznal (R 72/2018).
10. Rozsudok bol písomne vyhotovený v predĺženej lehote podľa § 223 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).