Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-13-2019.pdf
PDF · 145.71 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/13/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX I. XX, právne zastúpeného: V.. G. Z., advokát so sídlom X. XXX/X-X, XXX XX B. Z. proti žalovanému: TOPA STAV s.r.o. so sídlom 017 01 Sverepec 446, IČO: 46 308 326, v spore o zaplatenie 531 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/60/2018-103, zo dňa 31. októbra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozsudku. Rozhodol tak o nároku žalobcu na zaplatenie 531 Eur s príslušenstvom, ktorý si žalobca uplatňoval titulom nezaplatenej faktúry č. 1/2018, ktorou žalovanému vyúčtoval cenu za vykonané žeriavnické práce v mesiaci október 2017 v rozsahu 88,5 hodín po 6 Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný dňa 31.8.2017 podpísal objednávku č. K21/2017, ktorou si u žalobcu objednal žeriavnické práce na bytových domoch B. - 1. etapa s tým, že termín začiatku práce je 04.09.2017 a že cena práce je 6 Eur/hod. Z výsluchu svedka R. B. súd prvej inštancie zistil, že svedok u žalovaného pracoval od 12.09.2017, na stavbe v B. pôsobil ako stavbyvedúci. Pokiaľ ide o žalobcu, ten v čase jeho príchodu na stavbu pracoval ako žeriavnik. Na tieto práce bol odborne spôsobilý, avšak podľa svedka mal problém s konzumáciou alkoholu, čo predstavovalo pri výkone žeriavnických prác riziko. Svedok B. uviedol, že ku koncu septembra bolo žalobcovi zo strany konateľa žalovaného oznámené, že z dôvodu konzumácie alkoholu a konfliktom s ostatnými zamestnancami na stavbe končí a následne začal obsluhu žeriava vykonávať pán V.. Z výpovede svedka B. tiež vyplynulo, že o konzumácii alkoholu zo strany žalobcu on neurobil žiaden písomný záznam, nechcel mu uškodiť, avšak keď sa situácia stala neúnosná, riešil túto vec s konateľom žalovaného. Pokiaľ ide o evidenciu zamestnancov alebo osôb zúčastnených na stavbe podľa vyjadrenia svedka sa táto robila ráno, zaznamenávala sa do evidenčného listu a po skončení mesiaca sa následne vyžiadali od pracovníkov ich smenovky a tie sa porovnali s evidenčným listom a podpísali sa smenovky, pokiaľ boli s evidenčným listom v zhode. Stavbyvedúci si tiež evidovali, aké zálohy komu vyplatili. Z výpovede svedka V. V. vyplynulo, že nie je zrejmé, prečo žalobca chce zaplatiť za mesiac október 2017, keď tam v tom čase nerobil. Svedok uviedol, že od 01.10.2017 prácu na žeriave vykonával práve on, nakoľko žalovaný bol nespokojný s pracovnou morálkou žalobcu v dôsledku neskorých príchodov a často pod vplyvom alkoholu. Svedok V. tiež uviedol, že evidenciu
odpracovaných hodín na stavbe si viedol nielen každý pracovník, ale aj stavbyvedúci a tieto doklady sa na konci mesiaca odovzdali stavbyvedúcemu, ktorý si ich skontroloval a podľa stavu evidencie konateľ žalovaného vyplácal mzdu. Z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo, že žalobca pre žalovaného pracoval len jeden mesiac, a to od začiatku septembra do konca septembra 2017. Vzhľadom na neskoré príchody žalobcu na stavbu a zistené problémy s pracovnou morálkou sa žalovaný rozhodol, že právny vzťah so žalobcom ukončí ku koncu septembra 2017. Aj keď žalobca pre žalovaného pracoval ako živnostník, obdržal od žalovaného formulár smenovky, v ktorej sa ku každému dňu mal vypísať počet odpracovaných hodín na označenej stavbe a tento formulár mal podpísať stavby vedúci. Smenovku po skončení mesiaca bolo potrebné spolu s faktúrou doručiť žalovanému. Žalovaný si kontroloval údaje v smenovke s kontrolnou listinou dochádzky, ktorú si viedol stavbyvedúci. Od začiatku októbra 2017 žeriavnické práce na predmetnej stavbe pritom vykonával pán V., a nie žalobca. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že žalobca v septembri 2017 odpracoval na stavbe v B. 211 hodín a smenovku podpisovali stavbyvedúci. Faktúrou č. 1/2018 žalobca dňa 12.02.2018 žalovanému vyfakturoval 531 Eur za 88,5 hodín odpracovaných v októbri 2017 s tým, že dňa 02.10.2017 odpracoval 10 hodín, 03.10.2017 odpracoval 8 hodín, 04.10.2017 odpracoval 11 hodín, 05.10.2017 odpracoval 11 hodín, 06.10.2017 odpracoval 11 hodín, 07.10.2017 odpracoval 7,5 hodiny, 09.10.2017 odpracoval 10 hodín, 10.10.2017 odpracoval 10 hodín a 11.10.2017 odpracoval 10 hodín. Žalovaný listom zo dňa 01.01.2018 oznámil zástupcovi žalobcu, že mu vracia faktúru č. 1/2018 ako neoprávnenú. Z listiny označenej ako splnomocnenie a čestné prehlásenie vyplynulo, že žalobca žiadal o doručenie mzdy za obdobie od 01.10.2017 do 11.10.2017 k rukám F. K., ktorá ako družka žalobcu podľa jej vyjadrenia do kalendára za rok 2017 zapisovala číselné údaje rovnajúce sa počtom odpracovaných hodín v jednotlivých dňoch v októbri od 02.10.2017 do 11.10.2017. V súvislosti s tvrdeniami žalovaného o problémoch žalobcu s alkoholom sa v kancelárii právneho zástupcu žalobcu dňa 27.07.2018 vyjadril R.. G. H., ktorý v roku 2017 pracoval pre žalovaného ako stavbyvedúci, že v septembri 2017 podpisoval aj on evidenciu odpracovaných hodín, pričom u žalobcu počas doby jeho pôsobenia na stavbe nezistil požitie alkoholu, ani žiadne konflikty, a ani problémy. V kancelárii právneho zástupcu žalovaného sa R.. G. H. dňa 21.08.2018 vyjadril, že počas doby keď vykonával funkciu stavbyvedúceho došlo aj k tomu, že žalobca niektorý deň neprišiel do práce bez včasného oznámenia dôvodu alebo do práce meškal. Nevedel sa vyjadriť, ako to bolo s vedením smenovky po tom, čo prestal vykonávať funkciu stavbyvedúceho, lebo niektorí pracovníci mali smenovky u seba a tie mu predkladali len na podpis, pričom on si viedol osobitnú evidenciu príchodu a odchodu pracovníkov na stavbu. Podľa evidencie žalovaného, žalovaný evidoval dochádzku svojich pracovník v tzv. kontrolnej knihe dochádzky v období októbra 2017 s tým, že v októbri 2017 na stavbe pracovali W. Q., G. N., V. W., X. B. a ďalších 8 pracovníkov. Po vyhodnotení predložených listinných dôkazov a svedeckých výpovedí súd prvej inštancie ako vierohodné vyhodnotil výpovede svedkov R. B. a V. V., keďže tieto boli v súlade s predloženými listinnými dôkazmi. Výpovediam svedka Y. N. a F. K. neuveril, nakoľko svedok Y. N. je blízkou osobou žalobcu a spolu s F. K., družkou žalobcu bývali v jednej domácnosti so žalobcom. Pokiaľ žalobca za dôkaz označil záznam telefonického rozhovoru medzi žalobcom a konateľom žalovaného, súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal s odôvodnením, že aj keď záznam rozhovoru bol vyhotovený legálne, použitie takéhoto záznamu v civilnom konaní by už bolo v rozpore s predpismi upravujúcimi tzv. ochranu osobnosti. Poukázal na to, že aby bol zvukový záznam použiteľný ako dôkaz, bolo potrebné, aby volaný súhlasil s nahrávaním. Konateľ žalovaného však uviedol, že jeho nikto neupozornil na to, že telefonát je nahrávaný. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa článku 16 CSP môžno vykonať aj nezákonne získaný dôkaz, avšak s prihliadnutím na výšku žalovanej sumy konštatoval, že nemožno narúšať súkromie telefonickej komunikácie za situácie, že žalovaný eviduje dochádzku svojich pracovníkov a ak by pracovník riadne vypĺňal evidenciu, nemohol by sa ocitnúť v dôkaznej núdzi. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ mal tento dôkaz preukázať, že konateľ žalovaného telefonicky uznal žalobcov nárok, § 323 Obchodného zákonníka vyžaduje, aby uznanie záväzku bolo písomné, a preto nič, čo odznie v rámci telefonického rozhovore nemožno vyhodnotiť tak, že ide o uznanie záväzku. Preto konštatoval, že taký dôkaz je teda pre konanie irelevantný. Pri právnom posúdení veci vychádzal súd prvej inštancie z ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. upravujúceho nepomenovanú zmluvu. Uviedol, že medzi stranami sporu bola konkludentne uzatvorená zmluva s určením predmetov záväzkov tak, že žalobca bude vykonávať žeriavnické práce a že žalovaný mu za 1 hod. vykonaných prác zaplatí 6 Eur. Pokiaľ sa žalobca domáhal, aby mu žalovaný zaplatil 531 Eur na základe tej skutočnosti, že v októbri 2017 vykonal pre žalovaného žeriavnické práce v rozsahu 88,50 hodín, pri takto odôvodnenom nároku bolo procesnou povinnosťou žalobcu preukázať, že v októbri 2017 pre žalovaného skutočne vykonal 88,5 hodín prác. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobca v predmetnom spore dôkazné bremeno neuniesol. Zdôraznil, že tak ako pri kúpnej zmluve sa dodanie tovaru spravidla preukazuje listinou, v ktorej kupujúci svojím podpisom potvrdí, že tovar prevzal, dodanie stavebných prác sa spravidla preukazuje listinou, v ktorej zákazník svojim podpisom potvrdí, že stavebné práce mu boli dodané. Z vykonaného dokazovania v predmetnom spore vyplynulo, že žalovaný na svojich stavbách zaviedol taký systém evidencie odpracovaného času, ktorý by žalobcovi umožnil preukázať vykonanie prác - a to tým, že by súdu predložil listinu „smenovka“, na ktorej by boli podpisy stavbyvedúcich. Keďže žalobca takúto listinu za október 2017 podpísanú stavbyvedúcimi súdu nepredložil, jeho nároku na zaplatenie žalovanej pohľadávky nebolo možné vyhovieť. Prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný svojim pracovníkom formuláre na vyplnenie počtu odpracovaných hodín poskytoval takýto formulár (smenovku) poskytol aj žalobcovi, a teda bolo na žalobcovi, aby do neho vpísal čas odpracovaný v ten - ktorý deň a aby si tento záznam dal potvrdiť stavbyvedúcim. Pokiaľ si žalovaný takýmto spôsobom nezabezpečil listinu použiteľnú v súdnom konaní ako spoľahlivý dôkaz o vykonaní prác, dôvodom je buď nezáujem žalobcu takýto dôkaz získať alebo tá skutočnosť, že žalobca v októbri 2017 na stavbách žalovaného vôbec nepracoval. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že práve druhú možnosť, teda že žalobca v októbri 2017 pre žalovaného už vôbec nepracoval, potvrdili svedecké výpovede R. B. a V. V.. Pokiaľ ide o výpoveď F. K., súd tejto výpovedi neuveril, avšak ak by aj nemal dôvody pochybovať o hodnovernosti svedkyne, jej výpoveď vôbec nepotvrdzuje, že žalobca odpracoval práve 88,5 hodín. Svedkyňa K. totiž pri svojej návšteve stavby dňa 09.10.2017 na stavbe žalobcu vôbec nevidela, ale komunikovala iba s kolegom žalobcu. Pokiaľ zástupca žalobcu tvrdil, že konateľ žalovaného telefonicky uznal žalobcov nárok, súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmysle § 323 Obch. zák. uznanie záväzku musí byť písomné, a preto nič, čo odznie v rámci telefonického rozhovoru nemožno vyhodnotiť ako uznanie záväzku. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že bolo preukázané, že žalovaný podpísal objednávku zo dňa 31.08.2017 ktorou si u neho objednal žeriavnické práce s termínom začatia 04.09.2017 v cene 6,-Eur za hodinu, že svedok B. nastúpil u žalovaného dňa 12.09.2017 ako stavbyvedúci, že svedok V. bol zamestnancom žalovaného a že za vykonanú prácu za mesiac september mu žalovaný riadne zaplatil. Tiež mal za preukázané, že on, žalobca žalovanému 12.02.2018 vyfakturoval za odpracované hodiny za mesiac október sumu 531,-Eur, že som splnomocnil svoju družku F. K. k prevzatiu týchto peňazí a že svedok R.. H. vypovedal, že evidenciu odpracovaných hodín (smenovku) viedol počas mesiaca a podpisoval za jednotlivé dni stavbyvedúci. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov neuveril svedkyni K. a Y. N. s odôvodnením, že sa jedná o osoby jemu blízke, ktoré majú mať záujem na výsledku sporu. Naopak, bezvýhradne uveril svedkom B. a V., že on v októbri 2017 už na stavbe nepracoval, pretože konateľ žalovaného G. B. s ním ústne ukončil zmluvný vzťah, lebo chodil do zamestnania pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že konateľ žalovaného napriek svojím tvrdeniam nedoložil žiaden písomný doklad o tom, že by s ním skončil zmluvný vzťah k 30.09.2017 a poukázal na to, že iba popretie našich skutkových tvrdení v tomto prípade nestačí, a nakoľko žalovaný svoje skutkové tvrdenia nepreukázal, je popretie v zmysle § 151 ods. 2 CSP neúčinné. Žalobca ďalej argumentoval tým, že pokiaľ prvoinštančný súd nevykonal ním označený a súdom zabezpečený dôkaz prehratím zvukového záznamu z telefonického hovoru jeho, žalobcu a konateľa žalovaného G. B. z 11.12.2017, obsahom ktorého je sľub konateľa žalovaného, že mu za odpracované dni v mesiaci október zaplatí, keď príde z výkonu trestu odňatia slobody, pričom s návrhom na vykonanie tohto dôkazu sa súd vyporiadal v napadnutom rozsudku v bode 8 odôvodnenia, keď tento dôkaz, aj napriek tomu, že ho nevykonal, hodnotí a tvrdí, že pokiaľ mal tento dôkaz preukázať, že konateľ žalovaného telefonicky uznal jeho nárok, takéto uznanie je nepoužiteľné, pretože nie je písomné, prvoinštančný súd sa v tejto súvislosti dopustil dvoch pochybení a to v tom, že hodnotil dôkaz, ktorý nevykonal a hoci on, žalobca nikdy netvrdil, že sa jedná o uznanie záväzku, jeho argumenty prekrútil. On sa domáhal, aby súd prvej inštancie v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka vyložil viacnásobný prísľub konateľa žalovaného G. B., že mu za odpracované hodiny v októbri 2017: zaplatí v nadväznosti na ostatné vykonané dôkazy, ktoré potvrdzujú jeho nárok, a pretože súd uvedený dôkaz nevykonal, ale sa s ním zaoberal a hodnotil ho, nesprávnym procesným postupom mu znemožnil
uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca ďalej poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie v bode 7 odôvodnenia vyhodnotil výpovede svedkov B. a V. ako hodnoverné s tým, že "nemajú zlú reputáciu“, že sa nepohybujú v kriminálnom prostredí, alebo, že by malí záujem na výsledku sporu, takéto hodnotenie je nedostatočné, povrchné a v rozpore s vykonanými dôkazmi. Je totiž nepochybné, že svedok B. a V. majú dôvod vypovedať v prospech žalovaného, pretože sú na ňom ekonomicky závislí. Naviac výpoveď svedka B. je nelogická a absolútne nepochopiteľná, keď na jednej strane prezentoval, ako dodržiaval svoje povinnosti a na druhej strane nereagoval na jeho údajnú prítomnosť v práci pod vplyvom alkoholu, keď v takom stave mal vykonávať práce so žeriavom a toto mu priamo umožnil. Nedá sa uveriť, že by jeho údajnú opitosť v práci svedok nezisťoval ani kontrolným zariadením na meranie alkoholu v dychu a že by výsledok zistenia nezaznamenal čo aj stručným zápisom. Rovnako nelogická a nehodnoverná výpoveď je aj svedka V., ktorý okrem ekonomickej závislosti na žalovanom, nevedel vysvetliť, aké práce fakturoval žalovanému v mesiaci októbri, nevedel doložiť žiaden záznam o jeho porušení pracovnej disciplíny, a čo je hlavné, nezdokladoval svoju spôsobilosť vykonávať žeriavnické práce. Ak by bola pravda, že V. vykonával žeriavnické práce od začiatku mesiaca október 2017, bol by o tom predložil faktúru, alebo iný dôkaz potvrdzujúci jeho tvrdenie. Súd prvej inštancie teda v prípade týchto dvoch svedkov hodnotil ich výpovede arbitrárne, bez ohľadu na ostatné vykonané dôkazy. Na druhej strane, pokiaľ hodnotil výpoveď svedkyne K. a svedka Y. N. ako nehodnoverné s odôvodnením, že ide o osoby blízke jemu a že prípadný jeho úspech v spore by priniesol F. K. ekonomický prospech. Takéto hodnotenie je absolútne nedostatočné a nie je podložené konkrétnymi úvahami a dôkazmi, pretože súd prvej inštancie na jednej strane hodnotil výpovede svedkov B. a V. ako hodnoverné s tým, že nemajú zlú reputáciu, avšak pri výpovediach svedkyne K. a svedka Y. N. toto hodnotiace kritérium nepoužil. Z uvedeného nepochybne vyplýva nesprávnosť a arbitrárnosť hodnotenia vykonaných dôkazov. Žalobca zdôraznil, že výpovede svedkov Y. N. a K. sú konzistentné, logické, navzájom sa dopĺňajú a sú v súlade aj s jeho výpoveďou a sčasti aj s výpoveďou G. B. a svedkov V. a B.. Žalobca tiež poukázal aj na to, že žalovaný navrhoval vypočuť svedkov a predkladal dôkazy až ako reakciu na jeho skutkové tvrdenia a to tým, že ich účelovo prispôsobil a namietol výpovede svedkov B. a V. a žalovaným predložené kontrolné listiny dochádzky za obdobie 10/2017, nakoľko uvedené listiny nie sú podpísané jednotlivými pracovníkmi a samotný žalovaný uviedol, že tieto vyhotovoval stavbyvedúci B.. Ďalej uviedol, že na preverenie či sa žalovaný v súvislosti s predkladaním nepravdivých dôkazov nedopustil trestného činu marenia spravodlivosti, podal trestné oznámenie, trestné konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené, pričom jeho výsledky by boli spôsobilé vyvrátiť tvrdenie svedkov B. a V.. Žiadal preto uvedený spis pripojiť, respektíve konanie na súde prerušiť do skončenia vyšetrovania, a pretože tomuto jeho nepochybne dôvodnému návrhu nebolo vyhovené, skutkový stav nebol riadne zistený. Žalobca namietol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Keďže on je živnostník a žalovaný je obchodná spoločnosť, pričom žeriavnické práce, ktoré si u neho žalovaný objednával objednávkou K2112017 sú dielom, ktoré mal pre žalovaného vykonať, ich záväzkový vzťah je zmluvou o dielo v zmysle § 536 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. On si svoje povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy splnil, žeriavnické práce v čase od 1. do 12. októbra vykonal, za čo mu mal žalovaný zaplatiť dohodnutú odmenu vo výške 6 Eur za odpracovanú hodinu. Keďže žalovaný mu odmieta zaplatiť, musí sa domáhať ochrany svojho práva na súde. Pokiaľ súd prvej inštancie predmetnú vec posúdil inak, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil najmä tým, že nepredložil smenovku podpísanú stavbyvedúcim a teda nepreukázal, že v októbri 2017 žeriavnické práce vykonal, absencia podpísanej smenovky, ktorú nad všetky pochybnosti a logiku mal vo svojej moci žalovaný, nemôže vzhľadom na vykonané dôkazy viesť ku jednostrannej konštatácii, že on uvedené práce nevykonal. Vzhľadom na zistený skutkový stav prvoinštančný súd pri jeho hodnotení vyvodil zo skutkových záverov nesprávny právny záver. V danom prípade súd prvej inštancie nezistil skutkový stav správne, keď odmietol vykonať zabezpečený dôkaz, svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade so zákonom a jeho námietky rovnako relevantným spôsobom nezodpovedal. Porušením procesného postupu v konaní mu bolo znemožnené uskutočňovanie procesných práv závažným a neprípustným spôsobom tak, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je daný zákonný dôvod na zrušenia napadnutého rozsudku s tým, aby odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Nesúhlasil so skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, a poukázal na to, že žalobca len zopakoval tie isté tvrdenia, ktoré už uviedol počas konania na súde prvej inštancie a s ktorými skutočnosťami sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Z odôvodnenia rozsudku je dostatočne zrejmé, aké dôkazy súd prvej inštancie vykonal, ako tieto dôkazy vyhodnotil, k akým skutkovým záverom došiel a tiež to ako ich právne posúdil. Hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvej inštancie podľa žalovaného spĺňa všetky požiadavky formálnej logiky a je v súlade s čl. 15 ods. 1 CSP ako aj ustanovením § 191 ods. 1 CSP, a preto mu nemožno nič vytknúť. Pokiaľ sa aj žalobca s vyhodnotením zisteného skutkového stavu nestotožňuje, nezakladá to v žiadnom prípade odvolací dôvod. Je preto nedôvodná námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neuveril výpovediam svedkyne F. K. a Y. N. a na druhej strane uveril výpovediam R. B. a V. V.. V rámci odôvodnenia totiž súd prvej inštancie uviedol konkrétne skutočnosti, pre ktoré považoval výpovede R. B. a V. V. za dôveryhodné, pričom tiež poukázal na to, že tieto sú v súlade s ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu. Pokiaľ sa týka svedeckých výpovedí F. K. a Y. N., tak súd prvej inštancie poukázal na to, že sa jedná o osoby blízke vo vzťahu k žalobcovi, ktoré majú taktiež záujem na výsledku sporu. Žalovaný sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorého neuniesol dôkazné bremeno a neúčinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu vo vzťahu k skončeniu zmluvného vzťahu. Za účelom preukázania tejto skutočnosti totiž žalovaný navrhol vypočuť svedka R. B., ktorý potvrdil, že na konci mesiaca september 2017 žalovaný ukončil spoluprácu so žalobcom, keď mu ústne oznámil, že už viac nechce, aby pre neho pracoval. Túto skutočnosť potvrdil aj konateľ žalovaného vo svojom výsluchu. Vzhľadom na tú skutočnosť, že medzi stranami sporu existoval obchodný vzťah, tak tento bolo možné v súlade s ustanovením § 272 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ObZ“) ukončiť aj ústnou formou. Nebolo preto povinnosťou žalovaného predkladať o skončení zmluvného vzťahu žiaden písomný dôkaz. Podľa názoru žalovaného postupoval súd prvej inštancie správne, keď nevykonal dôkaz navrhovaný zo strany žalobcu, a to nahrávku z telefonického rozhovoru medzi žalobcom a konateľom žalovaného. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol relevantné skutočnosti, ktoré jasne potvrdzujú, že vykonanie tohto dôkazu v tomto konaní je neprípustné, keďže konateľ žalovaného nevedel o tom, že rozhovor bol nahrávaný. Vykonaním tohto dôkazu by podľa žalovaného došlo porušeniu práva na ochranu osobnosti konateľa žalovaného. Súd prvej inštancie taktiež náležite objasnil, že v tomto prípade neprichádzalo do úvahy vykonanie tohto dôkazu podľa čl. 16 CSP, a to vzhľadom na výšku žalovanej sumy, ako aj na možnosť žalobcu predložiť iné dôkazy. Nie je pritom pravdou, že by súd prvej inštancie hodnotil tento dôkaz, ako to v odvolaní tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie sa vôbec v odôvodnení Rozsudku nevyjadroval k skutočnostiam, ktoré mali byť predmetom rozhovoru. Poukázal výlučne na to, že žalobca na pojednávaniach svoj návrh vykonanie tohto dôkazu zdôvodňoval tým, že konateľ žalovaného mal uznať v rozhovore záväzok žalovaného voči žalobcovi, pričom v zmysle ustanovenia § 323 ObZ sa vyžaduje, aby malo uznanie písomnú formu. Nie je teda pravdou, že by konaním súdu prvej inštancie malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Okrem toho, z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov SR je zrejmé, že súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Žalovaný sa nestotožnil s tým, že by hodnotenie svedeckých výpovedí zo strany súdu prvej inštancie bolo nesprávne. Vo vzťahu k svedeckým výpovediam R. B. a V. V. súd prvej inštancie jasne konštatoval, že tieto sú v s súlade aj ďalšími listinnými, ktoré sú súčasťou spisu. Okrem toho sa súd prvej inštancie dostatočne a logicky zaoberal ich vierohodnosťou a závislosťou od žalovaného. Nie je pravdou, že by výpoveď svedka R. B. mala byť nelogická. Svedok jasne ozrejmil všetky skutočnosti a tiež uviedol, že žiadal konateľa žalovaného, aby riešil vzniknutú situáciu, keď zistil, že žalobca chodí vykonávať práce pod vplyvom zostatkového alkoholu. Napokon z tohto dôvodu žalovaný aj ukončil spoluprácu so žalobcom. Podľa názoru žalovaného neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by nebolo možné týmto skutočnostiam uveriť, keďže žalobca je aj v súčasnosti vo výkonu trestu odňatia slobody z dôvodu, že pod vplyvom alkohol napadol svoju družku F. K.. Žalovaný nesúhlasil ani s tým, že nelogická by mala byť výpoveď svedka V. V.. Svedok V. V. totiž zhodne s R. B. ako aj s konateľom žalovaného G. B. opísal skutočnosti podstatné pre toto konanie. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že neboli predložené faktúry o tom, aké práce žalovanému za mesiac október fakturoval, a preto má byť jeho výpoveď nedôvodná, tak je potrebné podotknúť, že žalobca ich predloženie ani nežiadal. Zároveň žalovaný poukazuje na to, že V. V. mal postavenie svedka a nebolo jeho povinnosťou dokazovať skutočnosti, ktoré tvrdil. Toto bolo povinnosťou žalobcu, pričom je nepochybné že svoju povinnosť nesplnil a dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by výpovede svedkov F. K. a Y. N. boli logické a mali sa navzájom dopĺňať a byť v súlade s výpoveďou žalobcu. Svedkyňa F. K. počas výpovede tvrdila, že keď prišla na stavbu, žalobca sa mal nachádzať na žeriave, avšak brat žalobcu Y. N. vo svojej výpovedi uviedol, že keď prišiel na stavbu za bratom, do minúty bol pri ňom, lebo sa zdržiaval dole, na zemi, žeriav bol riadený zo zeme. Samotný žalobca pritom spochybnil výpoveď svedkyne F. K., keď uviedol, že jej návštevy na stavbe mali vyzerať tak, že sa len pozdravili, resp. sa mali spolu rozprávať pri plote. Ani raz však neuviedol, že by mu mala poslať stravu po kolegovi, ako tvrdila svedkyňa. Zároveň je potrebné poukázať na to, že samotný žalobca pripustil tiež tú skutočnosť, že iných kolegov na stavbe rodinní príslušníci nenavštevovali. Pravdivosť tvrdení svedkyne F. K. pritom vyvracia aj listinný dôkaz, a to zápis zo stavebného denníka, z ktorého je zrejmé, že v deň (09.10.2017), kedy mala prísť za žalobcom do práce, sa stavba nachádzala v inom štádiu rozostavanosti ako tvrdila svedkyňa. Rovnako nepravdivé tvrdenia uviedol svedok Y. N.. Ako dôvod, pre ktorý mal žalobcu navštíviť na stavbe, uvádzal, že mu mal požičať peniaze. Ako však vyplýva zo smenovky za mesiac september 2017, tak žalovaný poskytol žalobcovi aj počas mesiaca viaceré zálohy, a preto je nelogické, aby požadoval peniaze od brata. Svedok pritom nevedel presne uviesť ani to, kedy za žalobcom na stavbe bol. V rozpore s tým však žalobca počas svojho výsluchu tvrdil, že svedok mu mal nechávať peniaze, aby mu napr. kúpil pivo, aj keď stavba je až za obchodným domom, kde si ho mohol kúpiť sám. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že podal trestné oznámenie, tak podľa vedomostí žalovaného malo byť toto odmietnuté a toto konanie je právoplatne skočené. Z tohto dôvodu považuje žalovaný námietky vo vzťahu k neprerušeniu konania za nedôvodné. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že aplikácia ustanovení zmluvy o dielo v zmysle ustanovenia § 536 a nasl. Obch. zák. neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na znenie ustanovenia § 536 ods. 2 Obch. zák. Vykonanie žeriavnických prác v danom prípade predstavuje poskytnutie služby, pri ktorom neprichádza k zhotoveniu, montáži, údržbe, oprave alebo úprave stavby alebo jej časti. Ak by však aj odvolací súd mal iný názor, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok tohto konania. Aj v prípade zmluvy o dielo vzniká zhotoviteľovi nárok na zaplatenie ceny za dielo až jeho vykonaním, a to v zmysle ustanovenia § 548 ods. 1 Obch. zák. Žalobca však v rámci konania nepreukázal tú skutočnosť, že by žeriavnické práce pre žalobcu v mesiaci október 2017 vykonal. Podľa názoru žalovaného zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, a to s poukazom už na vyššie uvedené skutočnosti. Pokiaľ aj žalobca uvádza, že súd prvej inštancie sa nemal náležite vysporiadať so všetkými jeho námietkami, tak žalovaný dáva do pozornosti ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdny autorít, a to na nález Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 76/07 zo dňa 06.12.2007, podľa ktorého: „Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 07.01.2019 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že je nedôvodné a zavádzajúce. Zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Uviedol, že súd prvej inštancie zistil, že žalovaný si u neho písomne objednal žeriavnické práce a toto žalovaný ani nepoprel. Napriek tomu, že tak dôležitý úkon, ako je vznik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bol urobený písomne, žalovaný teraz nenáležite tvrdí, že skončenie zmluvného vzťahu bolo urobené ústne. Okrem toho, že žalovaný nepreukázal, že on, žalobca chodil do práce pod vplyvom alkoholu, ďalej nelogicky a nedôveryhodne dôvodil, že opitosť žalobou bola mierna a že žeriavnické služby potreboval. Pritom je nepochybné, že pokiaľ by bol žalobca v práci skutočne pod vplyvom alkoholu, hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo vzniku úrazov a škody a bolo by trestným činom všeobecného ohrozenia podľa § 284 Tr. zák.. Najmä z toho pohľadu sú potom neuveriteľné, nedôveryhodné výpovede G. B., R. B. a V. V.. Pretože v tejto základnej skutočnosti sú ich výpovede maximálne spochybnené, nemožno z ich výpovedi ustáliť, kedy vypovedali pravdu a kedy nie. Pokiaľ žalovaný hľadá v odôvodnení súdu argumenty k nevykonaniu
ním navrhnutého dôkazu a to prehratiu zabezpečeného telefonického rozhovoru medzi ním, žalobcom a konateľom žalovaného, žalobca uviedol, že toto robí účelovo, lebo súd akceptoval tento návrh na vykonanie dôkazu a zabezpečil ho. Obsahom predmetného rozhovoru nebolo preukázanie uznania dlhu, ale nepopierateľnej skutočnosti, že konateľ žalovaného žalobcovi sľúbil, že mu za vykonanú prácu v októbri 2017 zaplatí. Tento prísľub bol zo strany konateľa žalovaného zopakovaný viackrát a to svedkyni K. (tá na jeho základe preukázateľne zabezpečila plnomocenstvo na výplatu požadovanej sumy), ale aj právnemu zástupcovi V.. Z.. Konateľ žalovaného tieto prísľuby účinne nepoprel. Naopak, výpovede žalobcu, F. K. a Y. N. sú logické, navzájom do seba zapadajú a sú podporené aj ostatnými dôkazmi. Žiaden z vypočutých svedkov nepoprel, že by napr. F. K. nebola na stavbe za žalobcom, konateľ žalovaného priznal, že Y. N. bol na stavbe, keď mu dal drevený odpad a nepoprel, že za žalobcom bol aj inokedy. K. predložila plnomocenstvo, ktoré bolo vyhotovené práve na pokyn konateľa žalobcu a preukázala, ako si viedla doma evidenciu odpracovaných hodín. Preto argumenty súdu prvej inštancie o ich nedôveryhodnosti sú neopodstatnené a arbitrárne. Žalobca opakovane označil dôkazy predkladané žalovaným (výsluchy svedkov, alebo dodatočne vyrobené kontrolné listiny dochádzky) za účelové. Uviedol, že zrejme uniklo pozornosti prvoinštančného súdu a žalovaný úmyselne prehliada fakt, že žalobca nebol zamestnancom žalovaného, ale žeriavnické práce vykonával ako živnostník, teda okrem smenovky, ktorú podpisoval stavbyvedúci a značil na ňu odpracovanú dobu žalobou, inú evidenciu odpracovanej doby neviedol. Žalovaným predložené listiny neobsahujú podpis pracovníka a je evidentné, že žalovaný tieto vyhotovil dodatočne ako reakciu na jeho tvrdenie. Argumentáciu a obranu žalovaného žalobca označil za zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu (článok 5 CSP) a za zavádzanie. Strany sporu majú v konaní rovné postavenie (článok 6 ods. 1 CSP) a on sa dôvodne domáha ochrany svojich ohrozených a porušených práv tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Napadnutý rozsudok označil za nezákonný a arbitrárny. Zdôraznil, že súdy tu nie sú na to, aby poskytovali ochranu evidentne nepoctivému konaniu žalovaného, ktorý zjavne zneužíva svoje právo. Preto sa domáhal zrušenia tohto nezákonného rozhodnutia v zmysle jeho odvolacieho návrhu.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.02.2019 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 07.01.2019 zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 11.12.2018 k podanému odvolaniu. Uviedol, že nielen v podanom odvolaní, tak aj vo vyjadrení žalobca len opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré tvrdil v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v rámci odôvodnenia rozsudku. Vo vzťahu k skončeniu obchodného vzťahu medzi stranami sporu žalovaný opätovne poukazuje na znenie ustanovenia § 272 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ObZ“), v zmysle ktorého mohol dôjsť k ukončeniu obchodného vzťahu aj ústnou formou. Nebolo preto jeho povinnosťou predkladať o skončení zmluvného vzťahu žiaden písomný dôkaz, okrem toho, skončenie obchodného vzťahu žalovaný v rámci súdneho konania preukázal aj svedeckou výpoveďou R. B. a výpoveďou konateľa G. B.. Taktiež preukázal aj tú skutočnosť, že žalobca chodil vykonávať žeriavnické práce pod vplyvom alkoholu, a to svedeckými výpoveďami R. B. a V. V.. Pravdivosť a hodnovernosť ich výpovedí nebola v rámci konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom spochybnená. Skutočnosti, že žalobca mohol pod vplyvom alkoholu chodiť do práce nasvedčuje tiež to, že v súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody pre napadnutie svojej družky, svedkyne F. K., ktorého sa tiež dopustil pod vplyvom alkoholu počas pracovného týždňa. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal dôkaz navrhovaný zo strany žalobcu, a to prehratie zvukového záznamu z telefonického rozhovoru medzi žalobcom a konateľom žalovaného. Žalovaný nesúhlasil s prehratím tohto zvukového záznamu z dôvodu, že by tým došlo k porušeniu práva konateľa žalovaného na ochranu osobnosti, pričom nejde o žiadne účelové konanie, nakoľko postoj žalovaného je aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V rámci svojej výpovede konateľ G. B. poprel akékoľvek prísľuby a vyjadril sa k rozhovoru. Pokiaľ sa týka svedeckých výpovedí F. K. a Y. N., tak súd prvej inštancie poukázal na to, že sa jedná o osoby blízke vo vzťahu k žalobcovi, ktoré majú taktiež záujem na výsledku sporu. Z tohto dôvodu sú skutočnosti, ktoré uviedol žalobca vo svojom vyjadrení, bezpredmetné. Žalovaný tiež poprel, že by mal dodatočne vyrábať akékoľvek dôkazy, lebo jeho procesná obrana bola od začiatku konania konzistentná a jeho tvrdenia sa nemenili. Žalobca si zrejme náležite neuvedomuje, že je stranou sporu, ktorá sa domáhala v konaní od neho zaplatenia dlžnej sumy, a teda jeho povinnosťou bolo, aby predložil také dôkazy, ktorými by svoje skutkové tvrdenia preukázal. K tomu však zo strany žalobcu nedošlo a dôkazy navrhované z jeho strany sú vo viacerých prípadoch aj rozporné, najmä svedecké výpovede svedkov F. K., Y. N. a výpoveď žalobcu. Žalobca je stranou sporu, pričom hodnotenie dôkazov je nepochybne úlohou súdu. I keď sa
s ním žalobca nestotožňuje, nemá to za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, resp. existenciu spôsobilého odvolacieho dôvodu, keďže hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie je v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný tiež za neprimerané označil tvrdenie žalobcu, že jeho obrana má byť zneužitím práva a poukázal na to, že skôr žalobcovo konanie by mohlo vykazovať znaky zneužitia práva. Predmetom konania je totiž suma vo výške 531,- Eur, pričom žalobca v snahe uspieť v súdnom konaní za každú cenu podal na konateľa žalovaného trestné oznámenie pre trestný čin marenie spravodlivosti, ktoré bolo samozrejme odmietnuté. Takýto postup podľa je podľa názoru žalovaného neprimeraný a v rozpore so zásadou pocitového obchodného styku. Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v predmetnej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Odvolací súd po preskúmaní všetkých námietok, ktoré žalobca vzniesol v odvolaní, sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a preto si osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, pričom na ne poukazuje v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti právneho záveru prvoinštančného súdu o tom, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal nárok na zaplatenie sumy 531 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenej ceny za žeriavnické práce fakturované faktúrou č. 1/2018, keď v predmetnom spore neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že pre žalovaného vykonal v mesiaci október 2017 žeriavnické práce v rozsahu 88,5 hodín, odvolací súd uvádza nasledovné. 8. Pre posúdenie toho, či boli splnené podmienky pre prisúdenie žalobou uplatnenej pohľadávky, bolo potrebné ustáliť, či zo strany žalobcu boli preukázané skutočnosti, na základe ktorých by mu patrilo právo na zaplatenie sumy 531 Eur s príslušenstvom. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí (II. ÚS 38/2015).
9. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že svoj nárok na zaplatenie ceny za vykonané žeriavnické práce v mesiaci október 2017 v predmetnom spore preukazoval predložením faktúry č. 1/2018 a svedeckými výpoveďami F. K., Y. N. a G. H.. Okrem týchto dôkazov navrhol tiež vykonať dôkaz prehratím zvukového záznamu jeho telefonického rozhovoru s konateľom žalovaného. V zmysle ust. § 187 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
10. Je nepochybné, že aj keď súd v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, také hodnotenie nemôže vykazovať znaky svojvôle. Podľa citovaného ustanovenia súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie postupoval podľa zistenia odvolacieho súdu v súlade s citovaným ustanovením, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žiadnym z vykonaných dôkazov - či už listinných alebo výpoveďami svedkov - nebolo bezpochyby preukázané tvrdenie žalobcu o vykonaní žeriavnických prác pre žalovaného v mesiaci október 2017 v rozsahu 88,5 hodín. Opodstatnená nie je ani námietka žalobcu, že prvoinštančný súd riadne nevyhodnotil svedecké výpovede všetkých vypočutých svedkov a že riadne nezdôvodnil, prečo vyhodnotil svedecké výpovede F. K. a Y. N. ako nevierohodné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odsek 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie vykonal vyhodnotenie svedeckých výpovedí a to v kontexte s listinnými dôkazmi a tvrdeniami strán sporu konštatovaním, že žiadnym dôkazom, a teda ani svedeckými výpoveďami nebolo preukázané, že žalobca aj v mesiaci október 2017 poskytol žalovanému plnenie spočívajúce vo vykonaní žeriavnických prác. K obsahu predložených listinných dôkazov a k výpovediam svedkov odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z nich skutočne nemožno vyvodiť skutkové zistenie nielen o samotnej realizácii žeriavnických prác žalobcom v mesiaci október 2017, ale ani o konkrétnom rozsahu (o počte hodín), v akom mali byť zo strany žalobcu v prospech žalovaného poskytnuté. Je potrebné zdôrazniť, že
záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného na základe objednávky žalovaného zo dňa 31.08.2017 na výkon žeriavnických prác je vzťahom obchodno-záväzkovým, ktorý súd prvej inštancie vzhľadom na charakter plnenia správne právne kvalifikoval ako inominátnu (nepomenovanú) zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. Práve s prihliadnutím na obsah tohto záväzkového vzťahu, keď žalobca ako živnostník sa zaviazal pre žalovanú obchodnú spoločnosť vykonať na základe jej objednávky žeriavnické práce so začiatkom ich výkonu od 04.09.2017 za dohodnutú cenu 6 Eur za hodinu prác, bolo povinnosťou žalobcu preukázať rozsah poskytnutého plnenia, ak zaň požadoval od žalovaného zaplatiť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že za mesiac september 2017 žalobca rozsah poskytnutého plnenia preukázal predložením odsúhlaseného počtu hodín žeriavnických prác a žalovaný mu nepochybne za ne riadne zaplatil. Pokiaľ ide o sporný mesiac október, žalobca nedisponoval žiadnym relevantným dôkazom o počte hodín poskytnutých žeriavnických prác, hoci práve od toho sa odvíjal jeho nárok na zaplatenie ceny za ich výkon v zmysle dojednania zmluvných strán. Žalovaný sa v spore bránil tvrdením, že v mesiaci október 2017 už žalobca žiadne práce preňho nevykonal, svedkovia V. a B. svojimi výpoveďami túto jeho obranu v spore potvrdili a z výpovedí svedkov K. a Y. N. skutočnosti o rozsahu (o počte hodín) vykonaných prác nebolo možné vyvodiť. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že odpoveď na otázku o výkone žeriavnických prác a o ich rozsahu, relevantnú pre zistenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi za také práce, nevyplynula, v dôsledku čoho súd prvej inštancie potom dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu.
11. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v postupe súdu prvej inštancie, keď ten nevykonal dôkaz prehratím zvukového záznamu telefonického hovoru žalobcu a konateľa žalovaného, v ktorom mal podľa tvrdenia žalobcu konateľ žalovaného žalobcovi prisľúbiť úhradu za žeriavnické práce vykonané v mesiaci október 2017. Nad rámec správnosti dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, uvedených v odseku 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dodáva, že v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti nielen všeobecných súdov SR a ČR, ale aj Ústavného súdu SR a ČR, stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zachytený, zo záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva (a neskôr použije), nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, lebo okrem okolností, za ktorých bola takáto nahrávka vyhotovená, bude rozhodujúci i význam právom chráneného či uznávaného záujmu, ktorý je predmetom vlastného konania a možností, ktoré mal účastník uplatňujúci informáciu z nahrávky k dispozícii k tomu, aby získal takúto informáciu iným spôsobom, než za cenu porušenia súkromia druhej osoby (Ústavný súd ČR II. ÚS 1774/14). Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom zastáva názor, že pri posudzovaní prípustnosti (primeranosti) zásahu do práv strán sporu v danom prípade bolo potrebné zohľadniť, že žalobca ako podnikateľ mal nepochybne možnosť preukázať rozsah tvrdeného poskytnutého plnenia inak - najmä predložením listiny preukazujúcej počet hodín skutočného výkonu žeriavnických prác.
12. K námietke žalobcu o nesprávnom procesnom postupe pri hodnotení dôkazov, keď podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie pochybil tým, že hodnotil dôkaz - záznam telefonického hovoru žalobcu a konateľa žalovaného z hľadiska náležitostí uznania záväzku v zmysle ust. § 323 Obch. zák., hoci tento dôkaz nevykonal, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v závere odseku 11 odôvodnenia svojho rozhodnutia nevykonal hodnotenie záznamu telefonického hovoru z hľadiska jeho obsahu v nadväznosti na znenie ust. § 323 Obch. zák., ale len posúdil telefonický hovor ako taký výlučne z hľadiska jeho formy konštatovaním, že pre uznanie záväzku sa podľa § 323 Obch. zák. vyžaduje písomná forma a preto nič, čo by v rámci telefonického rozhovoru mohlo odznieť, nemožno hodnotiť ako uznanie záväzku. Z tohto dôvodu odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri vykonaní a hodnotení dôkazov vyhodnotil ako neopodstatnenú.
13. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie (§ 387 ods. 2 CSP).
14. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).