Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-60-2019.pdf
PDF · 98.84 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/60/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 36 865 141, proti povinnému: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., O. XXX/XX, pre vymoženie 667,19 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod zn. EX 6964/10, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 24.10.2017 č.k. 5Er/737/2010-36, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Účastníkom, ani súdnemu exekútorovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, § 243h ods. 1 veta prvá zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“ alebo „Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, ods. 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskeho zákonníka alebo „OZ“).
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že za exekučný titul v tomto konaní označil oprávnený vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 19985/09 zo dňa 24.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.01.2010 a vykonateľnosť dňa 21.01.2010. Na odôvodnenie uviedol, že oprávnený doručil súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom opísal okolnosti vydania exekučného titulu a svoje vzťahy k povinnému. Súd preto preskúmal zmluvu o úvere č. 2430252 uzatvorenú dňa 16.12.2008, všeobecné podmienky a rozhodcovský rozsudok a dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pretože povinný nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úprava spotrebiteľa v Občianskom zákonníku je širšia než v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli tiež Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere č. 2430252 medzi oprávneným a povinným, pričom oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 796,65 EUR.
Povinný sa zaviazal vrátiť uvedenú čiastku oprávnenému spolu s poplatkom vo výške 1.553,48 EUR v 12 mesačných splátkach po 129,46 EUR počnúc dňom 19.01.2009. K zmluve o úvere povinný vystavil vlastnú blankozmenku, ktorú však vyplnil v rozpore s § 4 ods. 7 zákona č. 258/2001 Z.z.. Súd mal preukázané, že v danom prípade zmluvné strany uzavreli dňa 16.12.2008 v rámci Všeobecných podmienok poskytnutia úveru rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred a/ Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, dáva síce zmluvným stranám na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom, avšak samotný výber v konečnom dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr a v praxi je reálny predpoklad, že na súd sa neobráti spotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému konanie pred rozhodcovským súdom vyhovuje. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je teda v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe vyššie uvedených skutočností súd v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. m) EP exekúciu zastavil.
4. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, zrušenia tohto uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Oprávnený mal za to, že v exekučnom konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“ ďalej v ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP „konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“ k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a napokon k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ Namietol, že zmluva o úvere bola uzavretá 16.12.2008 a v ten istý deň k nej bola na samostatnej listine uzavretá rozhodcovská zmluva. Na jej základe bol vydaný exekučný titul, na ktorý sa nevzťahuje § 57 ods. 1 písm. m) EP, lebo právny vzťah oprávneného a povinného nie je spotrebiteľský. Povinný v žiadosti o úver žiadal, aby mu bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, preto sa naň nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa v takom prípade spotrebiteľ nemôže dovolávať svojho postavenia spotrebiteľa. Povinný tu nie je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ a zmluva o úvere sa podľa § 497 Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom. Súd prvej inštancie neprihliadal na tento prejav povinného, nezaoberal sa tým vo svojom rozhodnutí, takže oprávnenej odňal možnosť konať pred súdom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Svojím rozhodnutím povinnému v rozpore s čl. 46 Ústavy SR priznal exekučnú imunitu. Exekučný titul bol vydaný v rámci riadne vedeného konania, povinný mal možnosť sa oboznámiť so všetkými podmienkami zmluvy, nekonal však v dobrej viere, preto nemožno aplikovať korektív dobrých mravov v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Ex. por. Oprávnený si riadne splnil povinnosť podľa § 39 ods. 4 EP, skutočnosti tam uvedené už boli súčasťou spisu a súd prvej inštancie ich už raz riadne posúdil podľa § 44 ods. 2 EP.
5. Povinný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie predmetnú vec správane právne posúdil, že boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) EP a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
6. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017.
7. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
8. V prerokúvanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný u súdneho exekútora pred 1. novembrom 2013, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013 s určitými výnimkami (porov. § 243b ods. 1 a 2 EP).
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
10. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie, aj keď nie podľa ním citovaného § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, ale pre jej neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v cit. znení. Súd prvej inštancie pritom správne skúmal prípustnosť exekúcie počas celého konania aj potom, čo už udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry totiž platí, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Už preto sú nedôvodné námietky oprávnenej, že súd nemohol rozhodnúť o zastavení exekúcie potom, čo udelil poverenie na jej vykonaniu. Naopak, z citovaného
judikátu je zrejmé, že tak urobiť mohol a musel. Udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci pre rozhodovanie o zastavení exekúcie podľa § 57 EP. Napokon, už zo samotnej logiky zákona vyplýva, že zastaviť možno len exekúciu, ktorá sa začala, teda v ktorej bolo udelené poverenie. Sám zákon teda predpokladá, že o zastavení exekúcie sa rozhoduje potom, čo už bolo poverenie udelené. Z judikatúry k inému exekučnému titulu - notárskej zápisnici (porov. R 79/2015), ktorá je však použiteľná aj na tu prerokúvanú vec, možno vyvodiť len toľko, že je neprípustné, aby súd dvakrát posúdil rovnakú situáciu rozdielne. Ak teda súd na základe exekučného titulu v jednej exekúcii poverenie udelil, nemôže v neskoršej exekúcii na základe toho istého exekučného titulu žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. To mu však nebráni, aby rozhodol o jej zastavení, ak sú na to dôvody.
11. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere z 16.12.2008 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom k tomuto dňu. Oprávnený ako spoločnosť poskytujúca úvery konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 OZ, povinná však nekonala v takomto postavení a je potrebné ju podľa § 52 ods. 4 OZ považovať za spotrebiteľa. Podľa § 52 ods. 3 a 4 OZ totiž na vylúčenie vlastnosti spotrebiteľa nepostačuje, ak určitá osoba koná na účely svojho povolania, ale musí konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, definícia spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 OZ je širšia ako definícia spotrebiteľa v § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 16.12.2008. Preto v prerokúvanej veci nie je podstatné, či zmluva z 16.12.2008 je alebo nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere alebo zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, a rovnako nie je podstatné ani to, že povinný v zmluve prejavil, že úver je poskytnutý na účely jeho povolania. Nič z toho totiž nevylučuje použitie ustanovení § 52 a nasl. OZ, podľa ktorého by bolo podstatné len to, ak by povinný prijímal úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti v zmysle § 52 ods. 4 OZ. Len vtedy, ak by spotrebiteľ uviedol v zmluve o úvere tento účel, by bolo potrebné sa zaoberať námietkou oprávnenej týkajúcej sa dobrej viery v tomto smere. Ak to však povinný v zmluve neuviedol, nemá žiaden zmysel sa týmito námietkami zaoberať, pretože nemožno vôbec tvrdiť, že by oprávnenej predstieral podnikateľský účel úveru.
12. Neprijateľné podmienky sú upravené práve v § 53 OZ, v dôsledku toho je teda rozhodné len to, či zmluva o úvere medzi oprávnenou a povinným napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1, 3 a 4 OZ. Ako je uvedené vyššie, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva tieto znaky napĺňa. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v cit. znení nesmeli spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Za takú neprijateľnú podmienku sa podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ považuje aj to, keď sa v rámci dojednanej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby svoje spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prerokúvanej veci je rozhodcovská doložka obsiahnutá v odseku 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré odkazuje zmluva o úvere. Obsiahnutie rozhodcovskej doložky v týchto podmienkach už samo osebe vylučuje záver o tom, že by ju bolo možné považovať za individuálne dojednanú v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Uzatváranie rozhodcovskej doložky súčasne s uzatváraním zmluvy o úvere (jedným úkonom) vedie k tomu, že dlžník nemá šancu sa slobodne rozhodnúť, či rozhodcovskú doložku akceptuje alebo nie. To vedie k záveru, že rozhodcovskú zmluvu medzi oprávneným a povinným treba považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Treba dodať, že tvrdenie oprávnenej uvedené v odvolaní, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá na samostatnej listine, z obsahu spisu nijako nevyplýva a nebolo ani oprávnenou preukázané.
13. Vzhľadom na to je správny záver súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je podľa ods. 5 cit. paragrafu neplatná. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. už citovaný judikát R 46/2012) a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu. To robí exekúciu neprípustnou, preto ju súd prvej inštancie správne zastavil, hoci tak mal urobiť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP. V podstate nadbytočne sa potom súd prvej inštancie zaoberal vecnými dôvodmi na zastavenie exekúcie v podobe vecnej neprípustnosti vymáhaných nárokov v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Ex. por., čo však nič nemení na správnosti jeho záveru o potrebe exekúciu zastaviť.
14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne účelné trovy nevznikli, preto im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
16. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).