Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-35-2019.pdf
PDF · 116.23 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/35/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti žalovanej S. Q., nar. X.X.XXXX, bytom T. Q., Y. XXX/XX, , o zaplatenie 112 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 6Csp/113/2016-63 z 29.3.2018 Okresného súdu Trebišov
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 182 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 182 € od 29.8.2015 do zaplatenia, v splátkach vo výške 10 € mesačne splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca tak, že prvá splátka je zročná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania dlhu, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia istiny 112 €, zmluvného úroku vo výške 89,16 €, poplatku vo výške 240,73 €, poplatku za upomienky 60,36 €, zmluvnej pokuty vo výške 33 €, úroku vo výške 23,22 % ročne zo sumy 112 € od 19.8.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 112 € od 19.8.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že 21.8 2014 uzavrel so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 901001506, na základe ktorej poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 350 €, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 240,73 € a úrok spojený so spotrebiteľským úverom vo výške 81,27 €, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 672 €. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov bola vo výške 240,73 €, čo je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 92 %. Úrok bol vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 81,27 €. Dlh sa stal splatným 29.8.2015 a žalovaná zaplatila pred splatnosťou len 168 €, nedodržala splátkový kalendár, preto jej bolo oznámené, že musí uhradiť celý dlh, nakoľko tento sa stal splatným v celosti. Žalobca žiadal od žalovanej po splatnosti dlhu zaplatiť 536,91 €, z toho istinu 182 €, zmluvný úrok 20,82 €, ktorý pozostáva z úroku z omeškania vo výške 39,15 % ročne zo sumy 350 € od 22.8.2014 do 16.9.2014 v sume 5,79 €, zo sumy 294 € od 17.9.2014 do 21.10.2014 v sume 6,55 €, zo sumy 238 € od 22.10.2014 do 16.12.2014 v sume 8,48 €, poplatok vo výške 240,73 €, poplatok za upomienky 60,36 €, zmluvnú pokutu 33 €, úrok vo výške 23,22 % ročne zo sumy 182 € od 17.12.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 182 € od 17.12.2014 do zaplatenia.
3. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav, ktorý vychádzal z tvrdení žalobcu, aplikoval ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 až 3, 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že záväzkový vzťah medzi stranami je vzťahom spotrebiteľským, že žalovanej bola na základe uzavretej zmluvy o úvere poskytnutá suma 350 €, ktorú sa v dohode o plnení v splátkach zaviazala splácať v mesačných splátkach po 56 € po dobu 12 mesiacov vždy do 28. dňa v mesiaci od 28.9.2014, že zmluvný úrok v nej bol dohodnutý vo výške 23,22 % ročne, RPMN bola vo výške 92% a priemerná RPMN 44,26 %. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na deň 28.8.2015. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť za poskytnutie úveru odplatu v sume 240,73 €, celkom mala vrátiť žalobcovi spolu s odplatou sumu 672 €, z ktorej celkové náklady predstavovali sumu 322 €, zmluvný úrok vo výške 81,27 €, pričom žalovaná uhradila v prospech žalobcu 168 €. Súd konštatoval, že jednotlivé zmluvné dojednania, mimo číselných údajov, boli uvedené drobným nečitateľným písmom, preto tieto dojednania vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a/ OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Ďalej uviedol, že pri dohode o úrokoch 23,22 % sa môže zmluva o úvere zdať výhodná, avšak poplatok vo výške 240,73 € ako odplata za poskytnutie finančných prostriedkov pri výške úveru 350 € je neprimeraným plnením v prospech veriteľa a zakladá absolútnu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa. Ide o skryté úroky navyše, ktoré musí uhradiť žalovaná ako spotrebiteľ, ak chcela mať poskytnutý úver zo strany žalobcu. Ide o plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o úvere aj dohoda o splátkach majú povahu formulára. Zmluva o úvere neobsahuje správnu výšku RPMN, výška RPMN uvedená v zmluve o úvere 92 % a výška RPMN uvedená v dohode o plnení v splátkach 281,64 %, vypočítaná podľa tvrdenia žalobcu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nemôže požívať súdnu ochranu, nakoľko veriteľ navodzuje naoko stav, že dlžník môže splatiť úver aj jednorazovo najneskôr do 28.8.2015, keď RPMN predstavuje 92 %, zároveň však dohodne plnenie v splátkach, pričom porušenie splátok sankcionuje poplatkom za výber splátky v hotovosti, resp. zánikom dohody o splátkach od počiatku. Ak mala žalovaná povinnosť splácať dlh v splátkach, bol údaj o RPMN v zmluve vo výške 92 % uvedený nesprávne, v nižšej výške, a teda v neprospech spotrebiteľa. Súd preto poskytnutý úver posúdil v zmysle ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 182 €, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru 350 € a sumou, ktorú žalovaná uhradila (168 €) ako nedôvodnú zamietol. Nárok na zaplatenie poplatku za upomienky vo výške 60,36 € a zmluvnú pokutu vo výške 33 € považoval za neprijateľný a neprimeraný. Uviedol, že žalobca v konaní nepredložil žiadnu upomienku, ktorú by vyhotovil a zaslal žalovanej. Nárok na zmluvnú pokutu a poplatok za upomienku sú podľa jeho názoru neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné, nakoľko boli dojednané v neprospech žalovanej a zakladajú nerovnováhu v právach a povinnostiach sporových strán, neboli individuálne dojednané a pre prípad porušenia povinností sankcionujú len žalovanú, pričom nepostihujú žalobcu ako dodávateľa. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi okrem istiny v sume 182 € v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj úrok z omeškania z tejto sumy, nakoľko sa žalovaná pri zaplatení žalovanej sumy dostala do omeškania, pričom počiatok omeškania žalovanej so zaplatením žalovanej sumy súd ustálil od 29.8.2015, t. j. deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru, ktorá bola v úverovej zmluve dojednaná do 28.8.2015. Súd v zmysle ust. § 232 ods. 4 CSP umožnil žalovanej priznanú sumu vrátane zákonného úroku z omeškania zaplatiť v mesačných splátkach po 10 € vždy k 20. dňu v mesiaci odôvodniac to jej zlou finančnou situáciou. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 251, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže úspešnejšej žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.
4. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP t. j. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Súd nesprávne ustálil, že zmluva je v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez poplatkov, nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 citovaného zákona. Odvolateľ tvrdil, že RPMN vo výške 92 % bola vypočítaná správne, a to v zmysle platných právnych predpisov. Ďalej uviedol, že Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 92 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v
jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 281,64 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Navyše vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a žalovaná nesie dôkazné bremeno a je jej úlohou preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a to by bol jediný dôvod, prečo by bolo možné zmluvu o úvere vyhlásiť za bezúročnú a bezpoplatkovú. Vytkol súdu, že zákon č. 129/2010 Z.z. nestanovuje žiadnu povinnosť alebo pravidlo v koľkých splátkach a akých intervaloch splácania sa majú zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavierať, a preto nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku poskytovanie úverov so spôsobom úhrady vo forme jednorazovej splátky s prípadnou následnou dohodou o plnení v splátkach. Ku klamlivému konaniu nemohlo dôjsť nakoľko zmluva o úvere a dohoda o plnení v splátkach obsahuje na prednej strane jasné a čitateľné vyčíslenie RPMN s uvedením priemernej hodnoty RPMN. Zopakoval, že uzavretím dohody o plnení v splátkach nedošlo k zmene výšky nákladov a náklady stále predstavovali rovnakú sumu 964 € tak, ako boli dohodnuté v zmluve o úvere. Tvrdenie súdu, že žalovaná od počiatku zmluvného vzťahu nepoznala skutočné zmluvné podmienky a skutočnú RPMN, pretože sa stala zrejmou až uzavretím dohody o plnení v splátkach považoval za nepravdivé, nakoľko skutočná RPMN bola určená v zmluve o úvere. Podľa žalobcu poplatok za úver nie je neprimerane vysoký, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Uviedol, že ak žalovaná mala po podpise zmluvy pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu, mala právo od tejto zmluvy odstúpiť do 14 kalendárnych dní bez uvedenia dôvodu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2006 sp. zn. C 42/15 a citoval z neho. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa veľkosti písma v zmluve. Namietal, že súd prvej inštancie posúdil veľkosť písma podľa ust. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ, nakoľko až nariadením vlády č. 141/2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, bola stanovená povinná veľkosť písma v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, pričom v zmysle prechodných ustanovení ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.1.2015, riadi sa tento vzťah predpismi účinnými do 31.5.2014, čo je aj prípad zmluvy v danej veci. Uviedol, že zákon v čase uzavretia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Citoval v tejto súvislosti Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12Cmo 95/2005. Podľa jeho názoru, ak žalovaná namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi, poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Podľa žalobcu poplatok za úver nie je neprimerane vysoký, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Žalobca v tejto súvislosti citoval aj z rozhodnutia Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššieho postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR sp. n. XI ZR 3/10 zo dňa 7.12.2012. Záverom zdôraznil, že zmluvná pokuta je fakultatívna náležitosť zmluvy a je na dohode veriteľa a dlžníka, akým spôsobom si ju dojednajú. Súd prvej inštancie sa v rozsudku žalobcovým nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal, nakoľko posúdil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Zmluvná pokuta je jeden zo zabezpečovacích inštitútov, a preto posúdenie úveru za bezúročný a bez poplatkov nemá za následok zánik žalobcovho nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Jeho tvrdenie podporuje aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. novembra 2017, sp. zn. 5Co/170/2017-60.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Zároveň uviedla, že žalobcovi pred podaním žaloby aj počas prebiehajúceho sporu plnila (doložila do spisu fotokópie potvrdení o vklade v hotovosti na účet žalobcu) a zaplatila mu tak sumu 262 €, čím považuje svoju povinnosť za splnenú. Argumentáciu žalobcu založenú na odvolávaní sa na rozhodnutia cudzích štátov, ktorých právny poriadok nie je pre Slovenskú republiku záväzný a nepredstavuje ani judikatúru, považovala za neakceptovateľnú a neprípustnú pre súdnu prax a uviedla, že súd je pri rozhodovaní viazaný článkom 3 CSP.
6. Žalobca vo svojej reakcii k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich doterajších tvrdeniach.
7. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 182 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 182 € od 29.08.2015 do zaplatenia v splátkach vo výške 10 € mesačne splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca tak, že prvá splátka
je zročná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania dlhu, pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a 2 CSP, a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 18.12.2019 v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 215/I, po predchádzajúcom zverejnení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
9. Odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v tom, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, alebo inak vyjadrené, posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil, či výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bol preto spor rozhodnutý.
12. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a za správne považuje jeho závery o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán i o neplatnosti dohody o úrokoch a administratívnom poplatku v úverovej zmluve. V podrobnostiach odvolací súd vo vzťahu k spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich právnych otázok odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva: Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná nesporne v takomto postavení nevystupovala (§ 52 ods. 3 a 4 OZ) správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. OZ zákonníka a správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie opodstatnene vychádzajúc zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán správne aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných tiež i ust. §
53 ods. 1 OZ, zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd súhlasí i s názorom prvoinštančného súdu, že v okolnostiach prípadu je za takto spotrebiteľsky neprijateľnú potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku, ktorá žalobcovi zaisťovala prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze bez akéhokoľvek materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalobkyňu a ktorá podľa posúdenia odvolacieho súdu nepredstavovala nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom určenú hranicu.
13. Podľa ust. § 53 ods. 6 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
14. Možno súhlasiť s odvolateľom, že z citovaného ustanovenia zákona, ktoré sa vzťahuje na posudzovanú vec, nevyplýva exaktný úrokový a ani poplatkový strop. Pri určení hranice prevýšenia odplaty nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. Preto hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu nákladový limit, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila a napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácií rozumne a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať, ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom poriadku výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia č. 238/2001 Z. z. v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového stropu upustil a zaviedol aj na vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva, že nielen v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1.1.2008 (až na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa od bankového priemeru) odôvodňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne založená na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných prostriedkov v ponímaní úverových nákladov, čo zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN a nielen úroky bez ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity predovšetkým nebankových finančných subjektov, tak ako je tomu nakoniec aj v tomto prípade, často len skrytým prostriedkom ďalšieho úrokového zaťaženia dlžníka.
15. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.
16. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
17. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere predstavovala podľa správne vyjadreného údaja v úverovej zmluve 44,26 %. V prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy na posudzovaný prípad by teda zákonný limit nákladov (úrokov a všetkých poplatkov) zodpovedal dvojnásobku tejto štatistickej hodnoty a činil by 88,52 %. Z toho je evidentné, že celkové náklady spojené s úverom predstavujúce v ročnom vyjadrení (RPMN) 92 % (výška úveru 350 €, spolu náklady 322 €, pri splatnosti úveru 1 rok) tento už tak pomerne vysoko nastavený nákladový strop prevyšujú, a preto odplatu dohodnutú stranami za úver (úroky a administratívny poplatok) možno podľa posúdenia odvolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností považovať za podstatne prevyšujúcu odplatu požadovanú na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Na margo odvolacej argumentácie žalobcu sa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti žiada pre úplnosť poznamenať, že v štatisticky vykazovaných údajoch o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov sú premietnuté nákladové podmienky ako bankových, tak aj nebankových úverov.
18. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a zároveň poukazuje na to, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
19. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak v odvolacom konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a úspešnej žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).