Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoPv-1-2022.pdf
PDF · 125.82 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPv/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému MEDITERAN, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 21, 811 02 Bratislava, IČO: 35 940 018, práv. zast. Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., Zelinárska 4, 821 08 Bratislava, IČO: 36 862 746, o ochranu práv z ochrannej známky a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31CbPv/5/2014-203 zo dňa 20.8.2021 jednohlasne, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 31CbPv/5/2014-203 zo dňa 20.8.2021 v napadnutom výroku I. až III. potvrdzuje .
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 100,- EUR, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, tretím výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 98 % voči žalobcovi, a štvrtým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%.
2. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zakázal žalovanému bez súhlasu žalobcu používanie výrazu „KOGO“ v akejkoľvek súvislosti so službami a tovarmi, pre ktoré je tento výraz zapísaný ako ochranná známka žalobcu pod číslom 204243 v registri ochranných známok, a to najmä v súvislosti s prevádzkovaním baru, reštaurácie a kaviarne. V rovnakom znení sa domáhal aj vydania predbežného opatrenia. Zároveň žalobou žiadal, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ako aj nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil rovnakými okolnosťami ako návrh vo veci samej, a to skutočnosťou, že žalobca je majiteľom slovnej ochrannej známky v znení „KOGO“ zapísanej okrem iného aj pre kategóriu tovarov a služieb 43, t.j. prevádzkovanie reštaurácie, kaviarne a baru. Žalovaný je prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Žalovaný neoprávnene a protizákonne zasahuje do práv žalobcu k ochrannej známke „KOGO“, nakoľko nikto bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nie je oprávnený používať túto ochrannú známku v obchodnom styku pre tovary a služby, pre ktoré je táto ochranná známka zapísaná. Ochranná známka žalobcu je zapísaná pre prevádzkovanie reštaurácie kaviarne a baru a žalovaný na Hviezdoslavovom námestí prevádzkuje reštauráciu s názvom „KOGO“ a tento výraz používa aj na svojej internetovej stránke, propagačných materiáloch, jedálnom lístku, či interiéri reštaurácie. Žalovaný napriek výzve zo dňa 18.7.2014 sústavne porušoval a zasahoval do práv žalobcu neoprávneným používaním ochrannej známky. Žalobca ďalej
uviedol, že ho kontaktoval záujemca o kúpu ochrannej známky „KOGO“, ktorý mal záujem pod týmto označením prevádzkovať gastronomické zariadenie - reštauráciu. Kúpna cena za ochrannú známku bola stanovená na 10.000,- EUR, avšak akonáhle sa záujemca dozvedel, že pod názvom KOGO už prevádzkuje reštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej známky, čím žalobca utrpel vážnu a ťažko napraviteľnú majetkovú ujmu vo výške 10.000,- EUR. Okrem toho bol žalobca záujemcom o kúpu ochrannej známky označený za nepoctivého obchodného partnera, čím utrpel závažnú nemajetkovú ujmu.
3. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 26.6.2018, č.k. 31CbPv/5/2014- 182 konanie vo výroku I. zastavil v časti, aby súd žalovanému zakázal bez súhlasu žalobcu používanie výrazu „KOGO“ v akejkoľvek súvislosti so službami a tovarmi, pre ktoré je tento výraz zapísaný ako ochranná známka žalobcu pod číslom 204243 v registri ochranných známok, a to najmä v súvislosti s prevádzkovaním baru, reštaurácie a kaviarne, vo výroku II. žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanému priznal právo na náhradu trov konania súdu vo výške 100 % voči žalobcovi. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím z 28.6.2019, sp. zn. 3CoPv/5/2018 rozsudok zo dňa 26.6.2018 vo výroku II. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní jednoznačne preukázal, že v rozhodnom čase bol vlastníkom ochrannej známky a tiež preukázal, že žalovaný vedome a úmyselne neoprávnene zasahoval do práv žalobcu k ochrannej známke tým, že bol prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO. Žalobca súčasne preukázal, že žalovaného vyzval na ukončenie jeho protiprávneho konania. Odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaný nenamietal dôkaz žalobcu o vlastníctve ochrannej známky, súd nebol oprávnený tento dôkaz bez ďalšieho spochybniť. Preto uložil súdu prvej inštancie povinnosť v ďalšom konaní opätovne vec prejednať s tým, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal, že v rozhodnom čase bol vlastníkom ochrannej známky a žalovaný vedome zasahoval do práv žalobcu. Následne sa bude súd prvej inštancie v tomto zmysle zaoberať nárokom žalobcu o výške primeraného finančného zadosťučinenia, a to podľa ustálenej judikatúry.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uviedol, že pôvodný majiteľ ochrannej známky v roku 2010 previedol ochrannú známku na žalobcu, ktorý v roku 2014 požiadal o zápis prevodu do registra s účinnosťou pre tretie osoby. Žalobca sa od 2.4.2014 stal majiteľom ochrannej známky. Rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 18.1.2016, sp. zn. POZ 1763-2003/OZ 204243/ I-1-2016 v spojení s rozhodnutím predsedu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 24.3.2016, sp. zn. POZ 1763-2003 II/25-2016 bola na návrh žalovaného zrušená slovná ochranná známka „KOGO“ č. 204243 majiteľa-žalobcu. Právne účinky zrušenia ochrannej známky nastali ku dňu 31.12.2014, pričom dôvodom pre jej zrušenie bolo nepoužívanie ochrannej známky zo strany majiteľa. Ochranná známka „KOGO“ č. 204243 bola následne z registra ochranných známok vymazaná. Na základe prihlášky ochrannej známky žalovaného z 25.1.2016 Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zapísal do registra ochranných známok slovnú ochrannú známku v znení „Kogo“, ev. č. 243362. Známka sa vzťahuje na služby pod č. 35 a 43 kategorizovaného zoznamu (zhodne ako pôvodná ochranná známka). Majiteľom ochrannej známky je v súčasnosti spoločnosť MEDITERAN s.r.o., teda žalovaný. Uvedené skutočnosti neboli sporné. Spornou sa stala samotná nemajetková ujma, ktorá podľa názoru žalovaného nebola preukázaná, ako aj jej výška. Žalovaný v súvislosti s osobou záujemcu namietal personálne prepojenie s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky č. 204243, BAR Group, s.r.o., ako aj neunesenie dôkazného bremena. Samotný nárok označil žalovaný za šikanózny a parazitujúci na povesti žalobcu. Spornou bola aj aktívna vecná legitimácia žalobcu. Prihláška ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere a táto nemala byť podľa názoru žalovaného nikdy ani zapísaná.
5. K aktívnej vecnej legitimácii súd poukázal na to, že až registráciou ochrannej známky získava majiteľ ochrannej známky najvyššiu ochranu v podobe výhradného práva na jej používanie. Majiteľ registrovanej ochrannej známky sa v takomto prípade tiež môže domáhať náhrady škody a primeraného zadosťučinenia v peňažnej podobe. V tomto smere bolo preto potrebné zdôrazniť, že žalobca bol platným majiteľom slovnej ochrannej známky „KOGO“ v čase od 2.4.2014 do 31.12.2014. K posúdeniu vecnej aktívnej legitimácie má význam rozlišovať medzi účinkami prehlásenia ochrannej známky za neplatnú a ochrannej známky, ktorá bola zapísaná platne, ale zanikla, resp. bola zrušená s účinnosťou od určitého dňa zapísaného v registri. Účinky prehlásenia ochrannej známky za neplatnú nastávajú ex tunc, t.j. na ochrannú známku sa hľadí, akoby nebola ani zapísaná a žiadne práva z nej ani nevznikli. Naproti tomu majiteľ ochrannej známky, ktorá zanikla sa môže domáhať svojich práv v zmysle vyššie citovaných
ustanovení za dobu, pokiaľ bola ochranná známka platne zapísaná v registri. Majiteľ ochrannej známky svoje práva preukazuje práve výpisom z registra ochranných známok. Z uvedeného je zrejmé, čo potvrdil aj krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí, že aktívna vecná legitimácia bola daná. V ďalšej časti súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu len uviedol, že v zmysle vysloveného právneho záveru „žalovaný vedome a úmyselne neoprávnene zasahoval do práv žalobcu k ochrannej známke tým, že bol prevádzkovateľom reštaurácie s názvom KOGO. Žalobca súčasne preukázal, že žalovaného vyzval na ukončenie jeho protiprávneho konania“. Súd v tomto smere doplnil, že žalovaný minimálne od doručenia výzvy zo dňa 18.7.2014 mal preukázateľne vedomosť o tom, že majiteľ predmetnej ochrannej známky je žalobca.
6. Súd prvej inštancie posudzoval výšku nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie s ohľadom na rozsah a závažnosť neoprávneného zásahu žalovaným do práv žalobcu k ochrannej známke, ako aj s ohľadom na okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k tomuto zásahu a ktoré sprevádzali neoprávnené používanie ochrannej známky žalovaným. Závažnosť a rozsah ujmy žalobca videl v zmarenom plánovanom predaji ochrannej známky (prípadne poskytnutí na jej licenčné používanie), keď mal byť v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného do práv k ochrannej známke považovaný za nepoctivého obchodného partnera. V tomto smere súd upozornil, že žalobca bol majiteľom od 2.4.2014 do 31.12.2014, preto sa doba, po ktorú trval neoprávnený zásah do práv k ochrannej známke posudzuje vo vzťahu k majiteľovi ochrannej známky, ktorý si uplatňuje primerané zadosťučinenie v danom čase (neposudzuje sa spätne aj k predchádzajúcemu majiteľovi). Súd v danom kontexte upozorňuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva SR zo dňa 18.1.2016, č. POZ 1763-2003/ OZ 204243/I-1-2016, v zmysle ktorého „tak pôvodný, ako aj súčasný majiteľ dlhšiu dobu vedeli o používaní napadnutej ochrannej známke (žalovaným), avšak strpeli toto konanie od roku 2006 až do roku 2014, nebolo pritom preukázané, že by v tomto období podnikli akékoľvek kroky na obranu svojich legitímnych práv, ani kroky vedúce k používaniu napadnutej ochrannej známky v súvislosti so službami, pre ktoré je zapísaná. Efektivitu vynaloženého úsilia majiteľa a primeranosť jeho krokov pri postupe voči neoprávnenému užívaniu napadnutej ochrannej známky tretím subjektom nemožno vzhľadom na všetky okolnosti považovať za dostatočné a v krokoch majiteľa nie je viditeľný aktívny prístup k začatiu a realizácii používania napadnutej ochrannej známky ani k obrane jeho práv“. V tomto ohľade sa súd stotožnil s uvedeným názorom, že samotný žalobca podnikol prvé kroky na obranu ochrannej známky až po 2.4.2014, kedy bol po nadobudnutí práv z ochrannej známky zapísaný do registra ochranných známok ako jej majiteľ. Od roku 2010, kedy došlo k prevodu predmetnej ochrannej známky, bol žalobca absolútne pasívnym vo vzťahu k jej používaniu a ochrane, zatiaľ čo žalovaný preukázateľne zveľaďoval povesť značky „KOGO“ (medzi stranami nebola uvedená skutočnosť sporná) a zapríčinil sa o jej všeobecnú známosť na trhu reštauračných služieb. Súd dal za pravdu žalovanému, ktorý tvrdil, že bol jediným subjektom, ktorý svojím úsilím, podnikateľskou činnosťou, kvalitou poskytovaných služieb, ako aj marketingovou činnosťou zabezpečil v oblasti gastronomických služieb značke „KOGO“ v Slovenskej republike dobrú povesť a všeobecnú známosť, a preto ak existovali tretie subjekty, ktoré boli ochotné zaplatiť za kúpu predmetnej ochrannej známky kúpnu cenu vyššiu ako sú obstarávacie náklady na jej registráciu, bolo to výlučne v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného a nie žalobcu“. Uvedené tvrdenie nebolo ani zo strany žalobcu nijako rozporované. Súd preto dospel k rovnakému záveru, že bez činnosti žalovaného by žalobca nikdy nedokázal získať majetkový prospech v podobe ním tvrdenej kúpnej ceny, keďže spojenie KOGO by nepredstavovalo žiadnu oceniteľnú asociáciu, za ktorú by bol racionálne konajúci podnikateľ ochotný zaplatiť 10.000,- EUR. Uvedená skutočnosť mala podstatný vplyv pri úvahe súdu v rámci posudzovania výšky primeraného zadosťučinenia, keďže súd zohľadnil aj tieto špecifické a individuálne okolnosti daného prípadu. V danej veci však podstatným aspektom bola skutočnosť, že k užívaniu ochrannej známky žalovaným došlo k získaniu samotnej hodnoty predmetnej ochrannej známky, zatiaľ čo žalobca sa o nadobudnutie, udržanie hodnoty ochrannej známky nezaslúžil. Tu netreba opomínať fakt, že zákon o ochranných známkach majiteľovi priznáva nielen právo používať ochrannú známku, ale ukladá mu aj povinnosť používať ju (§ 28 ods. 1 zákona o ochranných známkach). Žalovaný upozornil, že v zmysle účtovnej závierky za rok 2014 je zrejmé, že žalobca dosiahol záporný hospodársky výsledok vo výške -283.943,- EUR, čo v rámci posudzovania kritérií pre určenie primeranej výšky má tiež vplyv, tak ako to uviedol Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 48/2001, ktorý vychádzal z rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k vykázanému zisku v roku, v ktorom došlo k realizácii nekalosúťažného konania. K tomuto tvrdeniu žalovaného však súd uviedol, že predmetný odkaz sa týkal judikatúry primeraného zadosťučinenia vo veciach nekalosúťažného konania, ktorá predstavuje náhradu ujmy v hospodárskej súťaži, čo sa odlišuje od nároku na náhradu primeraného zadosťučinenia v prípade ochrannej známky.
7. Súd prvej inštancie k záveru odvolacieho súdu, že „pokiaľ žalovaný nenamietal dôkaz žalobcu o vlastníctve ochrannej známky, súd nebol oprávnený tento dôkaz bez ďalšieho spochybniť“ uviedol, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu a nie rozporovania tvrdení strán konania. V tomto smere súd poukázal, že žalovaný v priebehu celého súdneho konania rozporoval skutkové okolnosti tvrdenia žalobcu ohľadom „údajného záujemcu“ o kúpu ochrannej známky (napr. ide o tvrdenia žalovaného vo vyjadrení k žalobe, keď upozornil, že „samotný Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky v rozhodnutí konštatoval, že predložená komunikácia medzi žalobcom a konateľom spoločnosti HRAMESA, ktorý bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky, vyznieva účelovo, keďže ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii napadnutej ochrannej známky). Priamo z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/11/2015 zo dňa 16.2.2015, vydanom v tomto konaní vyplýva, že tvrdenie žalobcu o existencii záujemcu o kúpu ochrannej známky nebolo nijako osvedčené“; ako aj v duplike, keď uviedol, že navyše, tvrdenie žalobcu o údajnom kontaktovaní prípadného záujemcu o kúpu ochrannej známky „KOGO“ za cenu 10.000,- EUR považuje žalovaný za v tomto konaní ničím neosvedčené, nepreukázané a pre toto konanie irelevantné, keďže nedosahuje ani len úrovne označenia osoby záujemcu, nieto ešte spôsobu určenia kúpnej ceny a pod. Je zrejmé, že ktorýkoľvek podnikateľský subjekt môže podobných formálnych ponúk na kúpu vygenerovať veľké množstvo bez ich reálneho opodstatnenia a akejkoľvek dôvodnosti. Absenciu osvedčenia tejto skutočnosti v tomto konaní konštatoval aj Krajský súd v Bratislave v uznesení zo 16.2.2015. Nárok na primerané zadosťučinenie je celkom zjavne fiktívny, keďže ochranná známka pôvodne patriaca žalobcovi bola zrušená pre jej nepoužívanie, čo vylučuje nielenže vznik akejkoľvek škody, ale priamo aj akejkoľvek nemajetkovej ujmy. Samotný úrad v rozhodnutí z 18.1.2016 o zrušení ochrannej známky konštatoval, že „k emailovej komunikácii (ktorou žalobca preukazuje svoj nárok - pozn. právneho zástupcu žalovaného) možno uviesť, že ako vyplynulo z obsahu spisu aj z verejne dostupných registrov p. O. X., t.j. konateľ spoločnosti HRAMESA, bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky, preto predložená komunikácia ohľadne kúpy napadnutej ochrannej známky treťou osobou vyznieva účelovo, keďže síce ide o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ bezpochyby vedel o existencii napadnutej ochrannej známky.“ Žalovaný okrem tohto nemal možnosť sa s tvrdenou komunikáciou nijako oboznámiť“). Z uvedeného preto vyplýva, že v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je súd nielen oprávnený, ale aj povinný hodnotiť vykonaný dôkaz (v danom prípade čestné vyhlásenie) v kontexte ostatných listinných dôkazov (výpisy z OR, ktoré preukazujú personálne prepojenie osoby pána X. ako aj sídlo jednotlivých firiem), v nadväznosti na skutkové tvrdenia žalovaného (vyššie popísané). Preto súd vyhodnotením dôkazov, a to čestného prehlásenia pána X. v kontexte ostatných listinných dôkazov a tvrdení žalovaného v rámci posudzovania okolností, ktoré majú vplyv pre určenie primeraného zadosťučinenia, dospel k záveru, že predmetný dôkaz, resp. jeho obsah je účelový a tendenčný, a preto súd skutočnostiam obsiahnutým v tomto čestnom vyhlásení neuveril. Osoba konateľa pána X., ktorý podpísal predmetné čestné prehlásenie, bol zároveň aj spoločníkom a konateľom predchádzajúceho majiteľa ochrannej známky BAR Group, s.r.o., ktorý mal vedomosť už od počiatku o užívaní predmetnej ochrannej známky žalovaným. V tomto smere sa preto javí súdu zavádzajúce tvrdenie uvedené v žalobe, že „kúpna cena za ochrannú známku bola stanovená na 10.000,- EUR, avšak akonáhle sa záujemca dozvedel, že pod názvom „KOGO“ už prevádzkuje reštauráciu žalovaný, stratil záujem o kúpu ochrannej známky, čím žalobca utrpel nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- EUR, keď bol označený za nepoctivého obchodného partnera“. Žalovaný navyše po vrátení veci odvolacím súdom výslovne tvrdil neunesenie dôkazného bremena žalobcom.
8. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že nedospel k takým zisteniam, ktoré by odôvodňovali priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 10.000,- EUR, tak ako požadoval žalobca, keďže okolnosti, za akých došlo k porušeniu ochrannej známky, sú jednoznačne v prospech žalovaného. Výška náhrady v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť preskúmaná, pričom predmetná výška finančného zadosťučinenia je určená podľa závažnosti zásahu do práv žalobcu. Základom pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy bol určený aj s ohľadom na dobu, po ktorú bol žalobca majiteľom ochrannej známky. Zhrnutím teda súd uviedol, že v rámci posúdenia výšky primeraného zadosťučinenia, ktoré bolo určené voľnou úvahou súdu (keďže neexistuje exaktný postup výpočtu, či určenia výšky primeraného zadosťučinenia), dospel súd k záveru, s ohľadom na dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným v období 9 mesiacov, avšak v dôsledku minimálnej intenzity tohto narušenia, keďže žalobca ako formálny majiteľ ochrannej známky sa nezapríčinil o nadobudnutie akejkoľvek hodnoty ochrannej známky „KOGO, ale naopak bol to práve žalovaný, kto ochrannú známku jednak pred zapísaním žalobcu do registra ochranných známok ÚPV zveľadil, ale aj v priebehu tohto
obdobia (kedy bol žalobca majiteľom ochrannej známky), a to napriek vedomosti o porušovaní práv žalobcu (výzva žalobcu zo 18.7.2014), že postačujúcim je priznanie primeraného zadosťučinenia v minimálnej výške, tvoriacim 1 % požadovaného primeraného zadosťučinenia žalobcom. Okolnosti, za ktorých malo dôjsť k ujme spôsobenej žalobcovi, keď nedošlo k plánovanému predaju ochrannej známky, súd nemal preukázané, keďže žalobca nemohol byť označený za nepoctivého obchodného partnera od osoby, ktorej museli byť skutkové okolnosti daného prípadu (ako vyplýva z vykonaného dokazovania) dobre známe. Navyše, tak ako súd vo vyššie uvedenom rozbore zdôraznil, bol to práve žalovaný, ktorý ochrannú známku jej užívaním v danom segmente (reštauračné služby) zhodnotil a preslávil, zatiaľ čo cieľom žalobcu bolo z dobre vybudovanej ochrannej známky a povesti označenia „KOGO“ žalovaným ťažiť finančný prospech bez akejkoľvek snahy o pričinenie zveľadenia hodnoty ochrannej známky. S ohľadom na vyššie uvedené kritéria a okolnosti daného prípadu je primerané zadosťučinenie vo výške 100,- EUR dostatočným, keďže výška tohto primeraného zadosťučinenia zohľadňuje zápis žalobcu ako majiteľa ochrannej známky do registra ochranných známok na obdobie 9 mesiacov, kým z registra ochranných známok nebol žalobca ako majiteľ ochrannej známky vymazaný (s účinkami ex tunc k 31.12.2014).
9. Proti I. až III. výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) a f) C.s.p.. V odvolaní uviedol, že prvostupňový súd napriek citácii ustanovenia § 8a ods. 3 zákona o ochranných známkach, v bode 39 napádaného rozsudku v priamom rozpore s citovaným zákonným ustanovením nesprávne určil dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným len na „obdobie 9 mesiacov“, teda len po dobu trvania samotnej registrácie ochrannej známky žalobcu. Záver prvostupňového súdu o „minimálnej intenzite narušenia práva žalobcu z ochrannej známky“ nemá žiaden základ vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak prvostupňový súd sám v bode 42. napádaného rozsudku potvrdil skutočnosť o užívaní ochrannej známky žalobcu žalovaným, a to v celom rozsahu práv vlastníka ochrannej známky. Prvostupňový súd tak preukázaný a nesporný maximálne možný, a teda absolútny zásah do práv žalobcu ako vlastníka ochrannej známky vyhodnotil z neznámych dôvodov ako zásah „minimálnej intenzity“. Žalobca v tejto súvislosti opakovane poukazuje na skutočnosť zrejmú z verejných registrov, že ochranná známka „KOGO“ bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná na UPV pod č. 204243 už dňa 10.11.2003, pričom žalovaný ako subjekt práv a povinností v tom čase ani neexistoval, nakoľko podľa ORSR vznikol až dňa 10.6.2005. S touto podstatnou skutočnosťou sa však súd v rámci svojich úvah vôbec nezaoberal. Rozporuplnosť záveru prvostupňového súdu o „zhodnotení a preslávení“ ochrannej známky žalobcu jej nezákonným prisvojením a užívaním žalovaným je v priamom logickom rozpore aj s deklarovaným hospodárskym výsledkom žalovaného za rok 2014, v ktorom podľa účtovnej závierky mal žalovaný dosiahnuť hospodársku stratu -283.934,- EUR. Pri tak zásadnom ekonomickom prepade žalovaného, je záver súdu o zhodnotení a preslávení ochrannej známky žalovaným, zjavne pochybný, nepodložený a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalobca ďalej poukázal na to, že súd podľa záverov uvedených v bode 44. navyše posudzoval čestné vyhlásenie pána X., aj v kontexte neaktuálneho a listinným dôkazom žalobcu následne popretého tvrdenia žalovaného uvedeného v jeho duplike zo dňa 7.2.2017. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako nezákonný v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa s obsahom rozsudku v celom rozsahu stotožňuje. Tento považuje za vecne, ako aj po právnej stránke správny. Žalovaný poukazuje skutočnosť, že za špekulatívne, šikanózne a zneužívajúce konanie možno označiť také nakladanie žalobcu s ochrannou známkou, ktorú žalobca ani jeho právny predchodca nikdy nijako nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, kedy sa žalobca prezentujúc snahu osoby personálne a majetkovo prepojenej s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky, ktorý po celú dobu rovnako nijako ochrannú známku nevyužíval a nezveľaďoval jej povedomie, domáha od žalovaného značnej odplaty titulom nepreukázanej nemajetkovej ujmy, a to v situácii, kedy jedine žalovaný používa ochrannú známku so súhlasom autora jej konceptu a jedine žalovaný svojou dlhodobým podnikaním a rozsiahlymi investíciami zabezpečil vynikajúcu povesť ochrannej známky a akúkoľvek hodnotu jej označenia. Rozhodujúcu časť bodu 41. odôvodnenia žalobca opomína, pričom poukazuje výlučne na dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky a tiež na intenzitu narušenia práva žalobcu z ochrannej známky, ktorú prvostupňový súd správne posúdil ako minimálnu. V tejto súvislosti argumentácia žalobcu, že záver súdu o minimálnej intenzite nemá žiaden základ vo vykonanom dokazovaní neobstojí, nakoľko, ako správne uvádza prvostupňový súd, pokiaľ majiteľ známky túto vôbec nepoužíva, stráca sa základný prvok hodnoty takejto známky, tzn. aj intenzita potenciálneho zásahu do práv majiteľa známky musí byť minimálna. Je toho
názoru, že samotná skutočnosť, že došlo zo strany žalovaného k užívaniu ochrannej známky žalobcu nezakladá automaticky dôvodnosť požadovanej výšky primeraného zadosťučinenia v sume 10.000,- EUR, resp. táto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukazuje vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.
11. Žalobca na vyjadrenie žalovaného uviedol, že ako majiteľ ochrannej známky, bol po dobu jej vlastníctva (bez ohľadu na jeho predmet podnikania) v zmysle čl. 20 Ústavy SR oprávnený zo svojím majetkom nakladať, a to používaním ochrannej známky v zmysle ust. § 9 ods. 4 (v znení platnom do 13.1.2019) v spojení s § 20 zák. 506/2009 Z.z., alebo jej predajom v zmysle § 17 zák. 506/2009 Z.z. Do uvedeného práva žalobcu od momentu registrácie žalobcu ako vlastníka ochrannej známky hrubo a vedome zasahoval žalovaný tým, že si túto ochrannú známku prisvojil a tak úplne znemožnil akékoľvek jej užívanie, resp. jej hospodárske využitie žalobcovi ako oprávnenému vlastníkovi. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na časť odôvodnenia v bode 42. Uvedený nesprávny právny názor súdu popiera v danom čase existujúcu zákonnú možnosť používania ochrannej známky treťou osobou so súhlasom majiteľa formou nájmu (licenčnej zmluvy), čo bolo v zmysle ust. § 9 ods. 4 zák. 506/2009 Z.z. považované za používanie majiteľom. Súd prvej inštancie súčasne tvrdením o neexistencii očakávania možného výnosu na strane žalobcu, potvrdil nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, keď odignoroval čestné vyhlásenie tretej osoby - záujemcu o uzavretie licenčnej zmluvy k ochrannej známke za finančnú odmenu dohodnutú so žalobcom. Uvedená skutočnosť práve naopak preukazovala, že žalobca v rozhodnom čase mal oprávnené očakávanie konkrétneho peňažného výnosu z používania ochrannej známky, ktoré mu svojim nesporne protiprávnym konaním zmaril práve žalovaný. V tejto súvislosti opakovane poukazuje na nelogickosť dôvodov spochybnenia predmetného čestného vyhlásenia ako listinného dôkazu zo strany súdu. Z odôvodnenia rozsudku však nie je vôbec zrejmé, ako táto skutočnosť má spochybňovať existenciu reálneho záujmu záujemcu o odplatné získanie práva k ochrannej známke, nezaťaženého dlhodobým protiprávnym konaním žalovaného.
12. K vyjadreniu žalobcu žalovaný konštatoval, že argumentácia žalobcu v rozsahu údajnej vzniknutej majetkovej ujmy, je pre toto konanie absolútne irelevantná, keďže žalobca sa v konaní náhrady majetkovej ujmy nedomáhal. Zároveň nemožno spájať a domáhať sa nároku z titulu primeraného zadosťučinenia v peniazoch s nárokom na náhradu majetkovej ujmy. Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa vyhodnoteniu predmetného dôkazu (čestného vyhlásenia) v napádanom rozsudku dôkladne venoval a dospel k záveru, že predmetný dôkaz je účelový a tendenčný, a to s ohľadom a v kontexte ostatných vykonaných dôkazov v rámci konania, a preto súd skutočnostiam obsiahnutým v tomto listinnom dôkaze neuveril. Súd prvej inštancie posudzoval výšku nároku žalobcu na primerané zadosťučinenie predovšetkým s ohľadom na rozsah a závažnosť neoprávneného zásahu žalovaným do práv žalobcu k ochrannej známke, ako aj s ohľadom na okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k tomuto zásahu a ktoré sprevádzali neoprávnené používanie ochrannej známky žalovaným, pričom tieto závery vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil v bode 42. odôvodnenia.
13. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v súdnom spise sa nenachádza žiaden z ostatných dôkazov, ktorý by akokoľvek spochybnil čestné vyhlásenie a jeho obsah. Podotkol, že ani samotný žalobca nemusel vykonávať činnosti, pre ktoré bola ochranná známka registrovaná na to, aby utrpel ujmu v dôsledku neoprávneného konania žalovaného. Majetková ujma, ktorú utrpel žalobca v dôsledku zmareného obchodu, bola len jednou z okolností, na ktoré bol súd povinný prihliadať pri určení výšky primeraného zadosťučinenia. Hoci mal súd za preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia, v priamom rozpore s preukázaným zistením vychádzal zo spochybňovania samotného právneho postavenia žalobcu, a tým aj spochybňovania zákonného nároku žalobcu na zaplatenie primeraného zadosťučinenia.
14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 6.2.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie proti napadnutým výrokom nie je dôvodné.
15. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku I. až III. rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutých výrokov a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku a v celom rozsahu na ne poukazuje. V prejednávanom spore bola sporná nemajetková ujma v sume 10.000,- EUR ako nárok na primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práv žalobcu k ochrannej známke, ktorá podľa žalovaného nebola preukázaná, ako aj jej výška.
18. V predmetnej veci súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru, že žalobca ani jeho právny predchodca ochrannú známku „KOGO“ nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, kedy sa žalobca prezentujúc snahu osoby personálne a majetkovo prepojenej s predchádzajúcim majiteľom ochrannej známky, ktorý po celú dobu rovnako nijako ochrannú známku nevyužíval a nezveľaďoval jej povedomie, domáhal od žalovaného značnej odplaty titulom nepreukázanej nemajetkovej ujmy, a to v situácii, kedy jedine žalovaný používa ochrannú známku so súhlasom autora jej konceptu a jedine žalovaný svojou dlhodobým podnikaním a rozsiahlymi investíciami zabezpečil vynikajúcu povesť ochrannej známky a akúkoľvek hodnotu jej označenia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že s ohľadom na dĺžku neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným v období 9 mesiacov, avšak v dôsledku minimálnej intenzity tohto narušenia, keďže žalobca ako formálny majiteľ ochrannej známky sa nepričinil o nadobudnutie akejkoľvek hodnoty ochrannej známky „KOGO“, tak postačujúcim je priznanie primeraného zadosťučinenia v minimálnej výške, tvoriacim 1 % požadovaného primeraného zadosťučinenia, teda suma 100,- EUR. Odvolací súd pri posúdení odvolacích námietok žalobcu ohľadom nesprávneho určenia dĺžky neoprávneného užívania ochrannej známky žalovaným len na obdobie 9 mesiacov, pričom ochranná známka bola právnym predchodcom žalobcu registrovaná už dňa 10.11.2003 (a žalovaný vznikol až dňa 10.6.2005) uvádza, že uvedená skutočnosť nie je spôsobilá spochybniť výšku priznaného primeraného zadosťučinenia, keďže súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, že právny predchodca žalobcu ochrannú známku nepoužíval, nevykonával kroky na jej právnu ochranu, a teda sa v rozhodnom čase nepričinil o nadobudnutie hodnoty ochrannej známky. Odvolací súd konštatuje, že ak teda majiteľ ochrannej známky túto vôbec nepoužíva, stráca sa základný prvok hodnoty tejto známky a ako aj správne uviedol žalovaný, intenzita potencionálneho zásadu do práv majiteľa známky musí byť minimálna a poukazuje na zákon o ochranných známkach, ktorý priznáva majiteľovi nielen právo používať ochrannú známku, ale zároveň mu ukladá aj povinnosť ju používať.
19. Žalobca vo svojom odvolaní kladie dôraz na čestné vyhlásenie, podľa ktorého bolo jednoznačne preukázané, že na strane žalobcu vznikla nielen nemajetková ujma, ale aj majetková ujma. Uvedená argumentácia žalobcu je podľa odvolacieho súdu irelevantná, nakoľko súd prvej inštancie v bode 44. odôvodnenia rozsudku správne upozornil na to, že predložená komunikácia medzi žalobcom a konateľom spoločnosti HRAMESA, ktorý bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky vyznieva účelovo, keďže ide síce o inú právnickú osobu, avšak jej konateľ p. Karol X. bezpochyby vedel o existencii napadnutej ochrannej známky, keďže bol aj konateľom spoločnosti pôvodného majiteľa ochrannej známky. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobca v konaní náhrady majetkovej ujmy nedomáhal ale žiadal priznať nemajetkovú ujmu v sume 10.000,- EUR.
20. K napadnutému výroku II. ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol odvolací súd uvádza, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dostatočne jasne uviedol, aký rozsah žalobcom uplatneného nároku mu v zamietavom výroku II. nepriznal, odvolací súd sa s uvedenými zisteniami stotožnil.
21. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. až III. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalobcom.
23. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).