Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-330-2018.pdf
PDF · 115.97 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/330/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: U. Š., E. XXX, E., proti žalovaným: X. U. M., T.F. XX, V., X. U. M., I.R. M. X, V., X. B. D., D.M. X, V., všetci žalovaní zastúpení JUDr. Juraj Rybár, advokát s.r.o., IČO: 47 252 952, Stráž 223, Zvolen, D. H. O. P.Á. Ú. R. H. X. P., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.03.2018, č.k. 45C/161/2016-148, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1., 2. a v 3. rade priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že darovacia zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade ako darcom a žalovanou v 2. rade ako obdarovanou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, špecifikovaným ako pozemok registra „C“ parcela č. XXXX, o výmere XXX U., druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok registra „C“ parcela č. XXXX, o výmere XX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok registra „C“ parcela č. XXXX, o výmere XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok registra „C“ parcela č. XXXX, o výmere XXX m2, druh pozemku: záhrady, rodinný dom a garáž so súpisným č. XXX, postavené na parcele č. XXXX, zapísané na LV č. XXX, vedenom na Okresnom Ú. X. F., M.G. D. pre D. F., D. E., M. Ú. E. (ďalej len „nehnuteľnosti“), ktorých vklad bol do katastra nehnuteľností povolený pod V- 423/14 zo dňa 25.02.2014, je neplatným právnym úkonom a určenia, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom nehnuteľností (výrok I.). Súd prvej inštancie súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/82/2016 (výrok II.) a žalovaným v 1., v 2. a v 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ mal pohľadávku voči žalovanému v 1. rade, ktorý uzatvoril so žalovanou v 2. rade, ako svojou manželkou, darovaciu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti; vklad darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený pod V- 423/14 dňa 25.02.2014. Žalovaný v 1. rade bol pri uzatvorení darovacej zmluvy zastúpený svojim otcom C.. C. M., na základe splnomocnenia zo dňa 14.11.2007, nakoľko v čase jej podpisu sa nachádzal vo väzbe. Žalobca spochybnil predmetné splnomocnenie majúc za to, že je neplatným právnym úkonom podľa § 37 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti, keďže sa nevzťahovalo na nakladanie s nehnuteľnosťami, ktorých vlastníkom sa stala na základe ďalšieho právneho úkonu žalovaná v 3. rade, matka žalovanej v 2. rade. V dôsledku tejto skutočnosti považoval žalobca prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy za neplatný.
3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, so zameraním na zistenie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení; vychádzal pritom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, z výsluchu žalobcu, pričom sa oboznámil i s ostatným spisovým materiálom. Konajúci súd v rámci hodnotenia dôkazov zohľadnil námietku nezákonnosti žalobcom predloženého splnomocnenia zo dňa 14.11.2007 vznesenú žalovanými, a tento listinný dôkaz s poukazom na ustanovenie § 187 ods. 2 a článok 16 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) nevykonal, keďže žalobca nebol osobou oprávnenou na prístup do zbierky listín v zmysle § 68 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z.z,. o katastri nehnuteľností a hodnoverne nepreukázal ako túto listinu zákonným spôsobom získal.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na zmenu právnej úpravy občianskeho súdneho procesu, s účinnosťou od 01.07.2016, posudzoval žalobu v intenciách ustanovenia § 137 písm. c) a d) C.s.p. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy, takto uplatnenú žalobu vyhodnotil ako procesne neprípustnú v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. Zároveň mal za to, že žalobca nemal naliehavý právny záujem na tomto výroku, nakoľko rozhodnutie o platnosti darovacej zmluvy, malo povahu predbežnej otázky k určeniu vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam, a preto žalobca mohol žalovať priamo určenie existencie alebo neexistencie vlastníckeho práva k nim. Z tohto dôvodu konajúci súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy.
5. Vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam súd prvej inštancie rovnako dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na takom určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, je daný vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhotovujúcim určujúcim rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Naliehavý právny záujem musí preukázať žalobca a v rámci toho je povinný uviesť skutkové tvrdenia o jeho danosti a súčasne navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Podľa mienky konajúceho súdu žalobca v konaní nepreukázal existenciu splatnej a vymáhateľnej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, vo vzťahu ku ktorej sa bez určenia vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam stane táto pohľadávka úplne alebo čiastočne nevymožiteľná. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takou pohľadávkou je pohľadávka z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv pre pokus o jeho usmrtenie v sume 100.000 eur, ktorej priznanie žiadal v konaní na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, voči žalovanému v 1. rade a E. E. R. L.L. I., konajúci súd uviedol, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, preto žalobca nedisponoval právoplatne priznanou pohľadávkou; naviac, v konaní okrem žalovaného v 1. rade vystupovali ešte ďalší žalovaní.
6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v priebehu konania predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 14.03.2018, predmetom ktorej bola pohľadávka spoločnosti L. Z. F. F..E..D.. z titulu priznania nároku na náhradu trov konania v zmysle uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.06.2017, sp. zn. 25Cb/33/2009. Vo vzťahu k tejto pohľadávke súd prvej inštancie poukázal na to, že na žalobcu bola postúpená neexistujúca pohľadávka v neurčitej výške, nakoľko tak o nároku na náhradu trov konania, ako ani o výške tejto náhrady, nebolo v čase vyhlásenia rozsudku právoplatne rozhodnuté. Pokiaľ Okresný súd Bratislava III v konaní o zaplatenie sumy 73.946,09 eura uznesením zo dňa 16.06.2017, č.k. 25Cb/33/2009-494, priznal spoločnosti L. Z. F., F..E..D.. nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade a U. M., spoločne a nerozdielne, predmetné uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Naviac, aj v tomto prípade vystupoval na strane žalovanej okrem žalovaného v 1. rade i iný subjekt (Marián Kišš), a teda na strane povinných išlo o nerozlučné procesné spoločenstvo, čo malo za následok, že v prípade úspechu žalobcu v spore by boli zaviazaní na úhradu právoplatnej pohľadávky žalovaní spoločne a nerozdielne.
7. Súd prvej inštancie mal za to, že ani samotná existencia pohľadávky žalobcu voči žalovanému v 1. rade by bez ďalšieho nepostačovala na preukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním požadovanom určení vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam. Žalobca by musel preukázať, že bez takéhoto určenia by sa jeho pohľadávka stala úplne alebo čiastočne nevymožiteľnou, prípadne, že takýmto určením by získal podklad nevyhnutný pre exekúciu pohľadávky, vedenú na dotknuté nehnuteľnosti. Konajúci súd mal pritom za osvedčené, že pohľadávku v sume 73.946,09 eura, ktorá bola predmetom konania na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 25Cb/33/200, uhradil spoločnosti L. Z. F., F..E..D.. práve druhý solidárne zaviazaný povinný, p. U. M., vo vzťahu ku ktorému žalovaní preukázali, že disponuje nehnuteľným majetkom postačujúcim na uspokojenie pohľadávky
žalobcu z titulu trov konania. Súd prvej inštancie v tomto smere tiež poukázal na to, že všetok majetok žalovaného v 1. rade bol zaistený uznesením Úradu Špeciálnej prokuratúry zo dňa 16.05.2014, č.k. VII/i Gv 164/12/1000-469. Na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že sa stal veriteľom existujúcej a určitej (právoplatne judikovanej) pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, a preto jeho žalobu vyhodnotil za predčasne podanú.
8. Nad rámec uvedeného konajúci súd podotkol, že pokiaľ žalobca namietal absenciu náležitosti plnomocenstva, na základe ktorého sa dal žalovaný v 1. rade zastupovať pri uzavretí darovacej zmluvy so žalovanou v 2. rade, nemohol ku jej skúmaniu pristupovať prísne formalisticky, ale prihliadať na vôľu účastníkov právneho úkonu (darovacej zmluvy) a zohľadniť i to, že medzi nimi nebol rozpor ohľadne úmyslu previesť dotknuté nehnuteľnosti darovaním; žalovaný v 1. rade prejavil jednoznačne vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu so žalovanou v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 16.02.2017. Naviac, v prípade pochybností k rozsahu splnomocnenia by ich katastrálny úrad vyzval na odstránenie vád.
9. Súd prvej inštancie následne s poukazom na § 137, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 185 ods. 1 až 3 a § 470 ods. 1 C.s.p. uzavrel, že žalobu žalobcu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a pre procesnú neprípustnosť žaloby zamietol.
10. Súd prvej inštancie zamietol i návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, podľa § 164 C.s.p., o ktorom návrhu, vzhľadom na znenie ustanovenia § 162 ods. 3 C.s.p., rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej. Dôvodil, že v nadväznosti na podanie žalobcu doručené súdu dňa 31.03.2017 na prerušenie konania, na pojednávaní dňa 07.02.2018 stranám sporu oznámil, že tomuto návrhu nemieni vyhovieť a pokračoval v konaní. V odôvodnení pritom poukázal na vykonané dokazovanie a jeho vyhodnotenie.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p., tak, že žalovaným v 1. až 3 rade, ktorí mali plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol napriek skutočnosti, že je vlastníkom pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, na podklade uznesenia Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 25Cb/33/2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe čoho dospel konajúci súd k záveru, že predmetné uznesenie nebolo právoplatné, keď prílohou Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.03.2018 bola i kópia predmetného uznesenia, opatrená doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Za neopodstatnenú, nemajúcu vplyv na povinnosť žalovaného v 1. rade uhradiť svoj záväzok, žalobca považoval skutočnosť, že na náhradu trov konania bol zaviazaný aj p. U. M., ktorý údajne disponoval postačujúcim majetkom.
13. Žalobca mal za to, že v konaní preukázal, že si voči žalovanému v 1. rade uplatňoval i právo z pohľadávky na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré bolo predmetom konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/82/2016, z dôvodu, že si žalovaný v 1. rade objednal jeho fyzickú likvidáciu. Vzhľadom na to, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, požiadal konajúci súd o prerušenie konania v zmysle § 164 C.s.p. Súd prvej inštancie jeho návrh nedôvodne zamietol, hoci boli splnené podmienky na jeho prerušenie.
14. Žalobca v ďalšom zdôraznil, že v konaní preukázal, že žalovaný v 1. rade, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody, prevádza svoj majetok napriek skutočnosti, že mu Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa 16.05.2014, č.k. VII/i Gv 164/12/1000-469, zaistil jeho majetok. Zároveň v konaní preukázal, že nehnuteľnosť, vo vzťahu ku ktorej sa domáhal určenia vlastníckeho práva, bola prevedená z vlastníctva žalovaného v 1. rade na základe splnomocnenia, ktoré nespĺňalo zákonné náležitosti. Podľa súdnej judikatúry je pritom na predaj nehnuteľnosti potrebné splnomocnenie, v ktorom je nehnuteľnosť, ktorej sa má právny úkon týkať, riadne špecifikovaná, čo v danom prípade splnené nebolo. Z pohľadu žalobcu mal preto konajúci súd ex offo vyhlásiť darovaciu zmluvu za neplatnú. Konajúci súd sa však touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a napriek jeho návrhu na doplnenie dokazovania si nevyžiadal spis z katastra nehnuteľností.
15. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považovali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a presvedčivo odôvodnený, a preto ho navrhli v celom rozsahu potvrdiť. Podľa ich mienky žalobca v odvolaní uvádzal rovnaké tvrdenia ako v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal. Bolo na žalobcovi, aby preukázal existenciu vykonateľnej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, ako aj existenciu takej situácie, z ktorej by vyplývalo, že iba určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam by mohlo zabezpečiť uspokojenie tejto pohľadávky žalobcu.
16. Žalovaní v ďalšom uviedli, že žalobca zrejme nerozlišoval medzi uznesením, ktorým súd rozhodne o nároku na náhradu trov konania a uznesením o výške tejto náhrady. Je zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.06.2017, č.k. 25Cb/33/2009-492, je uznesením, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, a teda nebola v ňom stanovená výška priznanej náhrady. Za tohto stavu nebola zrejmá výška pohľadávky žalobcu voči žalovanému v 1. rade, čo bola nepochybne skutočnosť rozhodujúca pre posúdenie naliehavosti právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Naviac, pokiaľ mal byť popri žalovanom v 1. rade zaviazaný na náhradu trov konania aj U. M. ako solidárny dlžník, bolo zrejmé, že túto pohľadávku žalobcu by mohol uhradiť ktorýchkoľvek zo zaviazaných dlžníkov. Žalovaní v tomto smere zdôraznili, že preukázali, že U.O. M. disponoval majetkom, ktorého hodnota prevyšuje rozumne predpokladanú výšku prípadnej pohľadávky žalobcu.
17. Žalovaní poukázali i na to, že podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok malo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 25Cb/33/2009, dôjsť dňa 14.03.2018, a teda žalobca od podania žaloby do dňa 14.03.2018 nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou a naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení; napokon, ním tvrdená pohľadávka v čase podania žaloby ani neexistovala. Ak teda žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu a naliehavý právny záujem na požadovanom určení odvodzoval od inej pohľadávky ako tej vyplývajúcej z uznesenia Okresného súdu Bratislava III, išlo o zmenu podstatných skutkových tvrdení, predstavujúcu zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 C.s.p., o pripustení ktorej mal konajúci súd rozhodnúť; žalobca však zmenu žaloby v tomto smere nenavrhol. Vo vzťahu ku konaniu na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, žalovaní uviedli, že súd prvej inštancie správne dôvodil, že nebol daný dôvod na prerušenie konania.
18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. vrátane výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.12.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).
19. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
20. Podľa § 137 písm. d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
21. V danej veci boli predmetom sporu dve určovacie žaloby, a to o 1/ určenie neplatnosti darovacej zmluvy, na základe ktorej žalovaný v 1. rade daroval nehnuteľnosti žalovanej v 2. rade a 2/ určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa primárne, ako základnou otázkou, zaoberal posúdením existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, resp. procesnou prípustnosťou žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Dospel pritom k správnemu právnemu záveru, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ide o žalobu procesne neprípustnú v zmysle § 137 písm. d) C.s.p.
22. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občiansky zákonník). Určenie existencie právnej skutočnosti odporuje zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, a preto pri žalobe na určenie právnej skutočnosti by rozsudok určoval niečo, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne to, čo je v prítomnosti. Z uvedeného dôvodu právna úprava C.s.p.
pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že to vyplýva z právneho predpisu (najmä hmotného práva).
23. V danej veci sa žalobca domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy, t.j. existencie právnej skutočnosti, ktorej určenie však nemalo základ v právnom predpise hmotného práva. Ako správne podotkol súd prvej inštancie vyriešenie tejto otázky konajúci súd skúma ako otázku predbežnú vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam. Vychádzajúc z týchto skutočností postupoval súd prvej inštancie správne, keď žalobu žalobcu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zamietol, nakoľko taká žaloba nevyplývala z osobitného predpisu. Odvolací súd v tejto súvislosti len dopĺňa, že vzhľadom na tento záver, bolo nadbytočné, aby sa konajúci súd súčasne zaoberal i existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti darovacej zmluvy; túto otázku súd skúma len pri žalobe podľa § 137 písm. c) C.s.p., a nie i pri žalobe podľa § 137 písm. d) C.s.p.
24. Pokiaľ išlo o žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom nehnuteľností, i v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že prioritne skúmal danosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p.; s jeho záverom, že žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení nepreukázal, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.
25. Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej existencia naliehavého právneho záujmu je daná vtedy, ak určenie (ne)existencie práva, o ktoré v konaní ide, by mohlo priaznivo ovplyvniť právne postavenie žalobcu, pričom toto ovplyvnenie môže spočívať nielen v tom, že deklaráciou sa odstráni spornosť, či neistota žalobcovho právneho postavenia, ale aj v tom, že by žalobcovi zakladala možnosť uplatniť vlastné, zo zákona, prípade zo záväzkového vzťahu (vynútiteľné) právo (k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Cdo 69/2003). Medzi stranami sporu musí existovať aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom a zároveň platí, že je to práve žalobca, ktorý je povinný preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2019, sp. zn. 4Obdo 7/2018).
26. Zo žaloby žalobcu zo dňa 27.06.2016 nepochybne vyplýva, že v nej absentovalo zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení existencie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam. Žalobca v žalobe totiž len všeobecne poukázal na to, že je veriteľom bližšie neidentifikovanej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade a že žalobca uskutočnil právne úkony, ktorými previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretie osoby (žalovanú v 2. rade). Takto formulované skutkové tvrdenie žalobcu by mohlo evokovať, že žalobca sa žalobou mienil domáhať určenia neúčinnosti právneho úkonu, ktorým žalovaný v 1. rade previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalovanú v 2. rade ako svoju manželku; v takom prípade by musel žalobca tvrdiť existenciu vymáhateľnej pohľadávky vzniknutej ešte pred uzavretím darovacej zmluvy medzi žalovanými v 1. a v 2. rade, čo však žalobca netvrdil. Žalobca totiž až v priebehu konania ozrejmil (podanie na č.l. 48), že na Okresnom súde Bratislava I prebieha konanie, v ktorom sa aj voči žalovanému v 1. rade domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur. Žalobu v predmetnej veci inicioval z dôvodu, že žalovaný v 1. rade sa neustále zbavuje svojho majetku, čím ho dostáva do situácie, že prípadný výkon rozhodnutia sa stane proti nemu v budúcnosti nemožným. K uvedenému žalobca na pojednávaní súdu dňa 06.02.2018 doplnil, že nehnuteľnosti predstavujú posledný majetok žalovaného v 1. rade, z ktorého by mohol uspokojiť svoju pohľadávku; za tú považoval pohľadávku z titulu náhrady trov konania, o výške ktorej ešte nebolo Okresným súdom Bratislava III rozhodnuté. Žalobca opätovne zdôraznil, že žalovaný v 1. rade neustále prevádza nehnuteľnosti a zbavuje sa svojho majetku podvodným konaním. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne dovodil, že žalobca danosť naliehavého právneho záujmu vyvodzoval z ohrozenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky v sume 100.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy uplatňovanej v konaní na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, ako aj pohľadávky priznanej titulom nároku na náhradu trov konania podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.06.2017, č.k. 25Cb/33/2009-492. V takom prípade bolo na žalobcovi, aby preukázal nielen existenciu právoplatnej a vykonateľnej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, ale i to, že určením vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam sa jeho pozícia z hľadiska uspokojenia jeho, tej ktorej pohľadávky zlepší. Žalobca však tieto skutočnosti nepreukázal, keď nepreukázal, že kladné rozhodnutie o žalobe na určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam odstráni spornosť, resp. právnu neistotu v jeho právnom vzťahu k žalovanému v 1. rade.
27. Pokiaľ išlo o tvrdenú existenciu pohľadávky z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur, súd prvej inštancie správne dovodil, že pokiaľ uvedené konanie nebolo právoplatne skončené a o tomto nároku nebolo súdom právoplatne rozhodnuté, žalobca neosvedčil existenciu splatnej a vymáhateľnej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade. Túto skutočnosť súd prvej inštancie konštatoval rovnako aj vo vzťahu k pohľadávke žalobcu, ktorú na neho Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 14.03.2018 postúpila spoločnosť L. Z. F., F..E..D.. ako pôvodný vlastník pohľadávky. Išlo pritom o pohľadávku z titulu nároku na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade a U. M. ako ďalšiemu žalovanému podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.06.2017, č.k. 25Cb/33/2009-492. Ani v tomto prípade však žalobca nepreukázal existenciu právoplatného uznesenia o priznaní nároku na náhradu trov konania a o jeho výške.
28. Pohľadávka vzniknutá z titulu náhrady trov konania vo svojej podstate predstavuje pohľadávku „sui generis“ oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkovo-právneho vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych záväzkovo-právnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o existencii tzv. „dospelej“, či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky. V prípade pohľadávky vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t. j. vo forme existencie „dospelej“, či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje. Preto do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu (k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 5 Cdo 109/2018).
29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bolo na žalobcovi, aby osvedčil existenciu pohľadávky z titulu náhrady trov konania, čo predpokladalo predloženie právoplatného rozhodnutia súdu o náhrade trov konania, t.j. o nároku na náhradu trov konania a aj o výške tejto náhrady, keďže počnúc účinnosťou nového civilného procesného kódexu súd rozhoduje o náhrade trov konania v dvoch fázach, a to najskôr o priznaní nároku na náhradu trov konania a následne o výške tohto nároku. Z obsahu spisu však vyplýva, že do času vyhlásenia napadnutého rozsudku žalobca do spisu také rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III nepredložil, pričom toto nebolo ani prílohou Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.03.2018, na ktorú žalobca v odvolaní poukazoval.
30. Ak by i žalobca preukázal existenciu vymáhateľných pohľadávok voči žalovanému v 1. rade, súd prvej inštancie správne uviedol, že ani v takom prípade by mu nesvedčal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odvolací súd zhodne zastáva názor, že právne postavenie žalobcu by sa ani v dôsledku určovacieho výroku súdu nijako nezmenilo, nakoľko by sa ním neodstránila právna neistota vo vzťahu k uspokojeniu jeho pohľadávky (pohľadávok) voči žalovanému v 1. rade. Žalobca totiž neosvedčil, že jeho pohľadávka by sa bez uvedeného požadovaného určenia stala úplne alebo čiastočne nevymožiteľnou, prípadne, že by požadovaným určením získal doklad nevyhnutný na exekúciu pohľadávky predajom dotknutých nehnuteľností (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.12.2002, sp. zn. 22Cdo 1377/2001).
31. Naviac, vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení uvedených žalobcom v priebehu konania, pokiaľ malo byť účelom žaloby zabezpečenie majetku, z ktorého by si mohol žalobca uspokojiť svoju pohľadávku, pretože žalovaný v 1. rade sa zbavuje svojho majetku, je zrejmé, že žalobca sám potvrdil existenciu iného majetku žalovaného v 1. rade, z ktorého by mohol docieliť úhradu svojej pohľadávky. Zároveň, ak má žalobca vedomosť o konkrétnych právnych úkonoch žalovaného v 1. rade, ktorými uskutočňuje dispozície so svojim majetkom v prospech tretích osôb, môže využiť iné procesnoprávne inštitúty (žaloba na odporovateľnosť konkrétnych právnych úkonov) na zabezpečenie vymožiteľnosti svojich nárokov voči žalovanému v 1. rade; uvedené rovnako nasvedčuje tomu, že žalobca nedisponuje naliehavým právnym záujmom na podanej určovacej žalobe.
32. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a o určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
33. Za tejto procesnej situácie (t.j. keď súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy pre jej procesnú neprípustnosť a žalobu o určenie vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení), nebolo potrebné, aby konajúci súd vykonával dokazovanie ohľadne preukázania vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade k nehnuteľnostiam pripojením katastrálneho spisu, keď k dokazovaniu v tomto smere by mohol pristúpiť až po ustálení, že žalobca disponuje naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení.
34. Súd prvej inštancie v rozsudku zamietol i návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, podľa § 164 C.s.p. Žalobca napadol odvolaním i tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie, majúci povahu uznesenia, pričom bližšie neozrejmil dôvody, pre ktoré považoval predmetné rozhodnutie konajúceho súdu za nesprávne.
35. Podľa § 164 C.s.p. ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
36. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch je nevyhnutné, aby súd konanie prerušil (obligatórne), v iných prípadoch buď konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie prekážky konania (fakultatívne prerušenie konania). Prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. je prípadom fakultatívneho prerušenia konania, keď prebieha iné konanie a v ňom sa riešia otázky, ktoré by súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je pre samotné konanie nevyhnutné, pričom je na vôli súdu, či tak urobí, t.j. konanie preruší a počká na vyriešenie tejto otázky v súdnom alebo v správnom konaní alebo tieto otázky posúdi sám; jeho rozhodnutie závisí od konkrétnych okolností. Súd je však povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Preto prerušenie konania predstavuje skôr výnimku ako pravidlo (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 150/2010).
37. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti významné z hľadiska rozhodnutia súdu v danom spore, ktoré boli predmetom konania na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 10C/82/2016, a bez ktorých nemohol rozhodnúť o žalobe žalobcu. Pokiaľ žalobca mienil predmetným návrhom len vyčkať na výsledok konania o jeho žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy a v prípade úspechu preukazovať existenciu právoplatnej súdnej pohľadávky, odvolací súd udáva, že existenciu takej pohľadávky mal tvrdiť a zároveň osvedčiť už pri podaní samotnej žaloby. Súd prvej inštancie preto nepochybil, pokiaľ návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
38. Sumarizáciou vyššie uvedeného odvolací súd udáva, že žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu a zamietol i návrh na prerušenie konania, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu.
39. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v 1., 2. a v 3. rade, ktorí mali v odvolacom konaní úspech, priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).