Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-102-2018.pdf
PDF · 166.06 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/102/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: „MAINTENANCE PROFI, s.r.o.", Rovníková 4, Košice, IČO: 36 568 457, zastúpeného JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, Werferova 1, Košice proti žalovanému: KOSIT a.s., Rastislavova 98, Košice, IČO: 36 205 214, zastúpenému advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., Cimborkova 13, Košice, IČO: 36 588 041, o zaplatenie 3.365,48 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 33Cb/181/2014-85 zo dňa 17.4.2018 takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.323,48 eur s 0,05% úrokmi z omeškania denne od 28.5.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v tomto konaní domáha úhrady istiny 3.365,48 eur s príslušenstvom, v ktorej už zarátal paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky 40,00 eur, čo odôvodnil tým, že dňa 31.5.2013 uzatvoril so žalovaným servisnú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému služby. Žalobca cenu poskytnutých služieb uplatnil faktúrou č. 20140051 zo dňa 6.5.2014 na sumu 4.480,04 eur so splatnosťou dňa 27.5.2014 s tým, že z vyššie uvedenej fakturovanej sumy na základe započítania pohľadávky kompenzačnou námietkou z 11.7.2014 započítal sumu 1.154,56 eur, a teda zostatok dlžnej sumy predstavuje 3.325,48 eur, ktorú žalovaný ani po výzve žalobcu v lehote splatnosti doposiaľ nezaplatil. Z tohto dôvodu uplatnil proti žalovanému aj zmluvne dohodnuté úroky z omeškania.
3. Žalovaný v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu okrem toho že uviedol, že predmetnú faktúru neeviduje vo svojom účtovníctve, nakoľko ju vrátil na prepracovanie z dôvodu nadhodnotených cien materiálu - náhradných dielov použitých pri oprave vozidla IVECO Eurocargo EČ KE-XXXEM uviedol, že k poškodeniu predmetného vozidla došlo pri poistnej udalosti, ktorá bola ohlásená poisťovni Kooperatíva poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group Košice. Tvrdil, že z dôvodu nadhodnotenej ceny náhradných dielov predmetná poisťovňa vyžiadala od žalovaného nadobúdacie doklady náhradných dielov k faktúre č. 20140051 vystavenej žalobcom, tieto doklady žalobca doposiaľ neposkytol a z tohto dôvodu doposiaľ poisťovňa poistnú udalosť nezlikvidovala a žalobca faktúru neopravil. Ďalej uviedol, že listom zo dňa 23.7.2014 vrátil žalovanému (zrejme správne má znieť žalobcovi - poznámka odvolacieho súdu) započítanie pohľadávok jednostrannou kompenzačnou
námietkou z 11.7.2014, v ktorom uviedol, že pohľadávku žalobcu neeviduje. Dňa 8.7.2014 žalovaný z dôvodu splatenia záväzkov proti žalobcovi po započítaní vzájomných nárokov zaplatil na účet žalobcu sumu 5.686,80 eur a 10.929,43 eur t.j. 16.616,23 eur, avšak žalobca poukázané peňažné prostriedky žalovanému vrátil dňa 28.7.2017 a naďalej žalobca aj v iných konaniach proti žalovanému tvrdí, že žalovaný mu nezaplatil pohľadávky vyúčtovanými faktúrami.
4. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že neuznal žalovaným uplatnenú peňažnú pohľadávku 238.512,24 eur, čo do dôvodu a výšky, ktorá vychádza z podkladov, ktoré neumožňujú vykonať správne overenia žalovaného, na základe ktorých by bolo možné dospieť k prípadnému relevantnému záveru. Žalobca vrátil späť žalovanému faktúru č. 1143201 s tým, že sa jedná o neoprávnenú fakturáciu a žalovaným realizované jednostranné započítanie zo dňa 3.7.2014, ktoré rovnako žalovanému vrátil, považoval žalobca za neplatné. Zároveň vrátil žalovanému na základe vyššie uvedených skutočností späť 16.616,23 eur, ktoré boli žalobcovi uhradené zo strany žalovaného ako jeho záväzok na základe ním tvrdeného započítania pohľadávok.
5. Žalobca v priebehu konania na vytýčenom pojednávaní tvrdil, že mu nebola doručená žiadna výzva zo strany žalovaného, ktorou by žalovaný žiadal preukázanie nákupných cien jednotlivých súčiastok, ktoré boli vyfakturované žalobcom vystavenou faktúrou v rámci vykonania servisnej opravy. Uviedol, že realizácia servisného úkonu, samotných servisných prác neboli žalovaným ani v konaní spochybnené a nebol spochybnený ani rozsah použitých náhradných dielov a spotrebného materiálu. Tvrdil žalobca, že k prekročeniu dohodnutej ceny nedošlo a pokiaľ žalovaný túto novú argumentáciu k predmetnej faktúre prvýkrát uviedol na pojednávaní, žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, ani neodôvodnil, prečo by nadobúdacie ceny žalobcu mali mať vplyv na opodstatnenosť a oprávnenosť fakturácie a žiadnym spôsobom nepreukázal a ani neodôvodnil, na základe akej skutočnosti dospel k tomu, že jednotlivé materiály vyfakturované v predmetnej faktúre sú nadhodnotené a o akú sumu a prečo nie je ochotný zaplatiť časť tejto sumy, keď tvrdí, že iba časť je neoprávnená.
6. Žalovaný v priebehu pojednávania uviedol, že vystavená faktúra bola nadmerne vysoká a z toho dôvodu poisťovňa zaslala list žalovanému na zdokladovanie hodnoty náhradných dielov a následne žalovaný vyzval žalobcu na ich zdokladovanie, čo žalobca neurobil. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ táto výzva nebola súdu predložená, doloží ju dodatočne a tiež uviedol, že pokiaľ servisný úkon nebol vyfakturovaný riadne, nie je dôvod, aby bola zaplatená vyúčtovaná časť. K jednostrannému zápočtu žalobcu uviedol, že zo strany žalobcu táto čiastka resp. čiastky boli fakturované neoprávnene, resp. nad rámec stanovenej zmluvy a zrejme ide o bezdôvodné obohatenie, popieral teda relevanciu vykonania zápočtu a neakceptoval ani faktúru, ani zápočet. Žalovaný na pojednávaní navrhol, aby súd prvej inštancie vyžiadal od žalobcu predloženie nadobúdacích dokladov, pokiaľ ide o náhradné diely a príslušenstvo a uviedol, že týka sa to aj za celé obdobie trvania servisnej zmluvy aj ďalších sporov . Písomným podaním dňa 13.11.2017 žalovaný navrhol výsluch svedkov, zamestnancov žalovaného G. K., V.. I. Y., V.. U. Y. a V.. N. J. z dôvodu, že je potrebné ozrejmiť a preukázať postup žalobcu pri fakturácii cien náhradných dielov a títo disponujú informáciami o postupe žalovaného, keďže za žalovaného realizovali audit, ku ktorému žalovaný pristúpil v mesiaci máj 2014 a ktorý realizoval na základe servisnej zmluvy. Žalovaný ďalej uviedol, že zadal vypracovanie súkromného znaleckého posudku, z dôvodu ktorého mal záujem predložiť súdnej znalkyni žalobcom predložené dôkazy. Tvrdil, že úlohou súdnej znalkyne je vyčísliť rozdiel, o ktorý fakturácia zo strany žalobcu prekročila dohodnuté ujednanie obsiahnuté v servisnej zmluve, v zmysle ktorého žalobca mal voči žalovanému uplatňovať za náhradné diely doporučené ceny v maloobchodnom predaji s príslušnou zľavou.
7. Súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku (§ 151 ods. 1, § 150 ods. 1, § 187 ods. 1, § 191 ods. 1 a čl. 17 a čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku) vec právne posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka upravujúceho inominátnu zmluvu, podľa § 324 ods. 1 a § 340 ods. 1 o spôsobe zániku záväzkového vzťahu a o čase splatnosti - zročnosti záväzku, podľa § 580 Občianskeho zákonníka o započítaní vzájomných pohľadávok a § 365, § 369 ods. 1 a § 369c Obchodného zákonníka, upravujúce omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmluvný vzťah na základe Servisnej zmluvy uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka dňa 31.5.2013, ku ktorej strany dňa 13.3.2014 uzatvorili Dodatok č. 1. Rovnako mal za preukázané, že na základe žiadanky na opravu z 9.4.2016 a v súlade so servisnou zmluvou
a jej dodatkom vykonal žalobca pre žalovaného opravu motorového vozidla po autonehode a cena za pracovné operácie, t.j. za prácu a materiál bola žalovanému vyúčtovaná k číslu zákazky OB002270 daňovým dokladom - faktúrou č. 20140051 dňa 6.5.2014 s dátumom splatnosti dňa 27.5.2014 v sume 4.480,04 eur, ktorú žalovaný žalobcovi doposiaľ neuhradil.
9. Za nesporné považoval súd prvej inštancie aj zistenie, že žalobca listom z 11.7.2014 jednostranným právnym úkonom započítal pohľadávku z vyššie uvedenej faktúry proti žalovanému v sume 1.154,56 eur, z dôvodu ktorého si uplatnil v predmetnom konaní už len sumu 3.325,48 eur. Súd prvej inštancie jednostranný zápočet žalobcu listom z 11.7.2014 - započítanie pohľadávky kompenzačnou námietkou, ktorý bol žalovanému doručený 14.7.2014 a ktorým žalobca jednostranne započítal svoju splatnú pohľadávku z vyššie uvedenej faktúry v sume 4.480,04 eur s pohľadávkou žalovaného splatnou 19.6.2014 v celkovej výške 1.154,56 eur považoval súd za platný, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal neexistenciu takejto pohľadávky žalovaného proti žalobcovi.
10. Súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenie žalovaného v podanom odpore a na pojednávaní, že doručil žalobcovi žiadosť poisťovne o doloženie nadobúdacích dokladov náhradných dielov k faktúre vystavenej žalobcom za nepreukázané, keďže tieto tvrdenia žalovaný žiadnym relevantným spôsobom a dôkazom nepreukázal, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že k doručeniu a zaslaniu vyššie uvedenej žiadosti žalobcovi zo strany žalovaného nedošlo. Navyše súd prvej inštancie zdôraznil, že na fotokópii listinného dôkazu predloženého žalovaným absentuje aj dátum vyhotovenia tejto žiadosti.
11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal oprávnenosť uplatnenej peňažnej pohľadávky, a preto žalobe vyhovel. Naopak žalovaný nepreukázal prostriedkami procesnej obrany, že žalobcom uplatnená peňažná pohľadávka je nedôvodná, pretože žalovaný ním uvádzané tvrdené skutočnosti žiadnymi dôkazmi nepreukázal. Zdôraznil súd prvej inštancie, že zo strany žalovaného súdu nebol predložený audit, ktorý mali vykonávať zamestnanci žalovaného ani záver tohto auditu a rovnako ani dôkaz o tom, že žalovaný dal vypracovať súkromný znalecký posudok. Vypočutie svedkov navrhnutých žalovaným považoval preto súd prvej inštancie za nadbytočné, keďže závery tohto auditu, ani tvrdený zistený rozdiel, ktorý mal byť vyúčtovaný daňovým dokladom - faktúrou č. 1143201 v sume 238.512,24 eur nebol súdu predložený a žalovaný rovnako nepreukázal konkrétne, ktoré faktúry žalobcu boli predmetom auditu zamestnancov žalovaného.
12. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nielen tvrdeniami ale aj predloženými listinnými dôkazmi preukázal oprávnenosť uplatnenej peňažnej pohľadávky, žalobe vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť pohľadávku 3.323,48 eur spolu so zmluvne dohodnutým úrokom z omeškania, ktorý si uplatnil žalobca v súlade so servisnou zmluvou a jej dodatkom ako aj paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur.
13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a 2 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda dôvodmi uvedenými podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/, d/, e/, f/ a h/ CSP.
15. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že neakceptoval ním navrhnuté dôkazné prostriedky a ich vykonanie v spore nepripustil, čo v podstate ani neodôvodnil. Tvrdil žalovaný, že navrhnutými dôkazmi chcel preukázať, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov a spotrebného materiálu v rozpore s uzatvorenou zmluvou a tiež v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, tým sa počas trvania zmluvného vzťahu žalobca na úkor žalovaného obohatil. Uviedol, že o tom, že fakturácia cien náhradných dielov žalobcom nebola vykonaná po práve svedčí i to, že poisťovňa, ktorá likvidovala poistnú udalosť vyzvala žalovaného na predloženie nadobúdacích dokladov k náhradným
dielom a tvrdil, že následne o dokladovanie oprávnenosti cien náhradných dielov a spotrebného materiálu žalobcu žiadal. Považoval za nesporné, že faktúru žalobcovi ako neopodstatnenú vrátil, a preto žalobca mal preukázať v spore, že dodržal ustanovenia servisnej zmluvy pri vyúčtovaní ceny za opravu. Tvrdil žalovaný, že už v odpore proti vydanému platobnému rozkazu žalobcu vyzval na predloženie nadobúdacieho titulu k náhradným dielom použitým v súvislosti s opravou poškodeného vozidla a žalobca až na pojednávaní poprel, že ho na predloženie predmetných dokladov vyzýval. Preto až do pojednávania nebolo tvrdenie žalovaného o vyzvaní žalobcu na predloženie dokladov popreté, a teda neexistoval dôvod takúto nespornú okolnosť preukazovať dokazovaním. Vzhľadom na to, že žalobca spochybnil tvrdenie žalovaného na pojednávaní, že žalobcu vyzval na preukázanie oprávnenosti jeho fakturácie, uviedol žalovaný, že dodatočne predloží výzvu adresovanú žalobcovi, ktorou ho vyzval na predloženie dokladov, čo súd prvej inštancie neakcetoval. Žalovaný mal teda za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na potrebné zistenie rozhodujúcich skutočností a opakovane uviedol, že ich nevykonanie nie je ani presvedčivo odôvodnené, pričom nevykonanie navrhnutých dôkazov nie je ani odôvodnené tým, že by dôkazy navrhol žalobca neskoro v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania. Zastával názor, že konštatovanie súdu, že žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal dôvodnosť uplatneného nároku nie je správny a je minimálne predčasný, pretože žalovaný popieral dôvodnosť uplatňovaného nároku a teda mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V závere odvolania uviedol, že takýto postup, kedy súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dokazovanie, hoci preto nemá oporu v zákone, pričom svoj postup ani presvedčivo neodôvodní a na druhej strane oprie svoje rozhodnutie o skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplývajú, hoci je potrebné ich dokázať, vyvoláva pochybnosti o nestrannosti sudkyne. Mal za to, že sudkyňa v danom prípade postupovala vo vzťahu k žalovanému zaujato z dôvodu, že sa žalovaný sťažoval na prieťahy v konaní a následne na jedinom pojednávaní podľa novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku sudkyňa zamietla návrhy na vykonanie dokazovania a vo veci rozhodla.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení svojho odvolania vyslovil pochybnosť o nestrannosti zákonnej sudkyne, ktorú odvodzuje zo skutočnosti, že v dôsledku neúmerného predĺžovania súdneho konania podal sťažnosť na prieťahy v konaní, čo má byť podľa názoru žalovaného dôvodom zaujatého prístupu sudkyne k žalovanému uviedol, že aj keď nie je zrejmé, že či žalovaný uplatňuje námietku zaujatosti v zmysle § 52 a nasl. CSP alebo ide len o jeho úvahu, v prípade že by odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaného ako uplatnenie námietky zaujatosti, poukázal na nedodržanie lehoty pre jej uplatnenie. Z argumentácie žalovaného totiž vyplýva, že najneskôr na pojednávaní dňa 17.4.2018 sa žalovaný dozvedel o dôvodoch zaujatosti sudkyne, pričom jeho argumentácia bola prezentovaná až v jeho odvolaní, teda po uplynutí 7 dňovej zákonnej lehoty. Za účelom vyvrátenia akéhokoľvek pochybenia o nezaujatosti sudkyne poukázal na to, že sťažnosť na prieťahy podal aj žalobca, teda obidve sporové strany a uvedené tak nemôže byť dôvodom pre existenciu zaujatosti sudkyne voči ktorejkoľvek sporovej strane. Žalobca ďalej poukázal na to, že z odvolania žalovaného je zrejmé, že jeho nosnou časťou je námietka žalovaného pre nesprávny postup súdu, ktorým zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania, čo podľa názoru žalovaného súd ani riadne neodôvodnil. Tvrdil žalobca, že návrh svedkov odôvodnil žalobca tak, že svedkovia dokážu ozrejmiť a preukázať postup žalobcu pri fakturácii cien náhradných dielov. Podľa tvrdenia žalovaného navrhovaní svedkovia disponujú informáciami o postupe žalobcu pri fakturácii cien náhradných dielov, keďže za žalovaného realizovali audit, ku ktorému pristúpil v mesiaci máj 2014 po neúmernom náraste nákladov na opravy vozidiel, ktoré opravy realizoval žalobca na základe servisnej zmluvy. Žalobca s odkazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku uviedol, že v sporom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec, alebo ho síce poprela, avšak neúčinne. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Zdôraznil žalobca, že zo strany žalovaného počas celého konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu. V podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol žalovaný, že nárok žalobcu neuznáva, nakoľko faktúru č. 20140051 neeviduje vo svojom účtovníctve, potvrdil však, že takáto faktúra mu doručená bola, ale túto vrátil žalobcovi na prepracovanie z dôvodu nadhodnotenia cien materiálu. Svoje tvrdenie o nadhodnotení cien materiálu žalovaný oprel o vyjadrenie poisťovne Kooperatíva poisťovňa, a.s., ktorá od neho listom požadovala doloženie nadobúdacích dokladov k materiálu použitému pri oprave, keď uviedol ,že podľa jeho názoru poisťovňa požadovala tieto doklady, nakoľko jeho cena sa poisťovni mala zdať neprimerane vysoká. Žalobca poukázal na to, že list poisťovne žalovaný predložil bez akéhokoľvek dátumu, ktorý nie je ani len na hlavičke poisťovne, čo
pôsobí veľmi pochybne. Aj keby žiadosť poisťovne bola autentická, uvedená žiadosť bola zaslaná likvidátorom a jej obsahom nie je zmienka o neprimerane vysokých cenách použitého materiálu. Ide o štandardnú požiadavku na zdokladovanie cien materiálu a takáto žiadosť nebola žalobcovi zo strany žalovaného nikdy predložená. Žalovaný ani v odpore proti platobnému rozkazu ani na samotnom pojednávaní nešpecifikoval, v čom vidí nesprávnosť fakturácie a teda nedôvodnosť uplatneného nároku, len vo všeobecnosti uviedol, že fakturácia je nesprávna, neuvádza, ktoré položky a v akej výške sú nesprávne fakturované. Z jeho vyjadrení vyplýva, že práce ani ich účtovanie nespochybňuje, ani rozsah poskytnutého materiálu, avšak spochybňuje výšku jeho fakturácie, teda cenu vyúčtovanú za materiál, avšak už neuvádza, v akom rozsahu považuje fakturáciu za nesprávnu, o čo opiera svoje závery a aká by mala byť správna fakturácia. Žalobca mal teda za to, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť tvrdenia. Pokiaľ navrhol vypočutie svedkov, títo mali byť vypočúvaní ku skutočnostiam, ktoré netvorili predmet skutkových tvrdení žalovaného, pretože mali sa vyjadrovať k spôsobu fakturácie, ktorý mal byť zistený pri akomsi audite žalobcu. Žalovaný však nešpecifikoval, čo bolo predmetom auditu, kedy audit prebiehal, ako dopadol, aké sú jeho výsledky a žalovaný predovšetkým vôbec netvrdil, že by predmetom auditu mal byť servisný prípad, ktorý je predmetom faktúry, ktorej úhradu si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň žalobca zdôraznil, že argumentácia žalovaného uvedená v bode 7 odvolania je pritom nová, ktorá v doterajšom konaní uvedená nebola. Pri dodržaní princípov CSP tak súd nemal inú možnosť, ako takýto návrh na doplnenie dokazovania zamietnuť, čo aj súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu dostatočne ozrejmil v bode 22 napadnutého rozsudku. Len na doplnenie žalobca uviedol, že pokiaľ by na pojednávaní žalovaný aj preukázal, že žalobcu vyzýval na zdokladovanie nadobúdacích cien použitého materiálu, uvedená skutočnosť nemôže žiadnym spôsobom spochybniť správnosť fakturácie žalobcu vo vzťahu k žalovanému. V zmysle servisnej zmluvy bol totiž žalobca povinný poskytovať na materiál použitý pri oprave zľavu vo výške uvedenej v zmluve z tzv. „pultových cien“, nie z cien, za ktoré žalobca materiál nakupoval, pretože by to odporovalo princípom samotného podnikania, ak by žalobca mal poskytovať zľavu z nákupných cien materiálu, a teda na všetkom materiáli by dosahoval stratu. Preto nadobúdacie ceny materiálu sú vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným irelevantné, nakoľko zľava bola poskytovaná z pultových maloobchodných cien, nie z veľkoobchodných cien, za ktoré kupoval tovar žalobca. K tvrdeniu žalovaného na pojednávaní dňa 17.4.2018, že zadal znalkyni vypracovanie znaleckého posudku považoval žalobca za účelové s cieľom dosiahnuť odročenie pojednávania. Žalovaný totiž neuviedol, ktorej znalkyni vypracovanie posudku zadal, kedy a nepredložil ani oficiálnu objednávku na vypracovanie znaleckého posudku. O účelovosti navrhovaného dôkazu svedčí aj skutočnosť, že žaloba vo veci bola podaná v roku 2014, pričom však znalecké dokazovanie žalovaný nerealizoval. Počas 3,5 roka mal pritom žalovaný dostatok časového priestoru na zadanie a vypracovanie súkromného znaleckého posudku. Pokiaľ žalovaný na uvedenom pojednávaní uviedol, že znalecký posudok by mal byť vypracovaný do 3 mesiacov, v samotnom odvolaní sa však o znaleckom posudku vôbec nezmieňuje, napriek tomu, že v danom čase mal byť podľa tvrdenia žalovaného znalecký posudok už vypracovaný. Rovnako sa nestotožnil žalobca s tvrdením žalovaného v bode 13 odvolania, že už v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobcu vyzýval na predloženie nadobúdacieho titulu k náhradným dielom použitým v súvislosti s opravou poškodeného vozidla IVECO a že táto skutočnosť podľa názoru žalovaného bola až do pojednávania nesporná, nakoľko toto tvrdenie žalovaného nezodpovedá obsahu súdneho spisu. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že „... si poisťovňa Kooperatíva vyžiadala od odporcu nadobúdacie doklady náhradných dielov k faktúre č. 20140051 vystavenej navrhovateľom. Navrhovateľ však tieto doklady doposiaľ nepreložil ...“. Žalovaný sa teda v odpore nezmienil o skutočnosti, že by sám navrhovateľa o niečo žiadal, alebo ho k niečomu vyzýval. Preto žalobca nemal dôvod skutkové tvrdenia, ktoré neboli v konaní prezentované, popierať. Až na pojednávaní žalovaný prvýkrát uviedol, že na žiadosť poisťovne sám vyzval žalobcu na poskytnutie týchto dokladov, toto tvrdenie však bolo žalobcom bezprostredne na pojednávaní popreté. Pokiaľ žalovaný uvádza, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať správnosť fakturácie v mysle servisnej zmluvy, uviedol žalobca, že toto by bolo potrebné iba za situácie, pokiaľ by žalovaný účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Žalovaný však iba vo všeobecnosti namietol nesprávnosť fakturácie bez akéhokoľvek konkretizovania tohto svojho skutkového tvrdenia, napriek tomu, že je úlohou strany sporu, aby svoje skutkové tvrdenia primerania odôvodnila. Žalobca zastával názor, že nepochybne preukázal existenciu servisnej zmluvy, ako aj vykonanie konkrétneho servisného úkonu, ktorým bola oprava vozidla, teda v konaní nebol sporný právny dôvod, na základe ktorého si žalobca uplatni v tomto konaní svoj nárok. Žalobca v konaní predložil žiadanku na opravu vystavenú žalovaným, z ktorej vyplýva rozsah požadovanej opravy a faktúru, z ktorej vyplýva rozsah skutočne realizovanej opravy. Žalovaný nespochybnil, že opravu vozidla u žalobcu objednal a že bola vykonaná v súlade s jeho objednávkou,
nespochybnil rozsah vykonanej opravy, druh a množstvo použitého materiálu, ako ani rozsah prác a ich cenu a keďže uvedené skutočnosti boli v konaní preukázané a neboli spochybnené vôbec, súd ich správne považoval za nesporné. Pokiaľ žalovaný vo všeobecnosti spochybnil iba cenu poskytovaného materiálu bez uvedenia, v čom považuje cenu za nesprávnu, ktorý materiál podľa jeho názoru bol nesprávne vyúčtovaný a v akom rozsahu považuje nárok žalobcu za nesprávny alebo nedôvodný, zdôraznil žalobca, že zo strany žalovaného potom k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu nedošlo, a preto sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, keď ich vyhodnotil ako nesporné a teda preukázané. Zároveň uviedol, že žalovaný do dnešného dňa riadne neuplatnil nároky z vád diela, pričom v zmysle vystavenej faktúry dňom dodania služby a tovaru je deň 6.5.2014.
17. Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 14.11.2019 k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného okrem toho, že zopakoval dôvody uvádzané v odvolaní uviedol, že namietal účtovanie cien náhradných dielov a spotrebného materiálu, preto bolo na žalobcovi aby preukázal, že postupoval v súlade so servisnou zmluvou. Tvrdil, že obdobné skutkové tvrdenia uvádzal aj v iných súdnych konaniach, kde v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z realizovaného auditu poukazoval na to, že žalobca podvádzal nielen počas trvania zmluvného vzťahu pri fakturovaní cien za náhradné diely, ktoré uplatňoval v rozpore s uzatvorenou servisnou zmluvou, ale svoje konanie sa snažil utajiť výrobou a predkladaním podvrhov. Na preukázanie tohto tvrdenia, ktoré podľa žalovaného žalobca nepoprel s uvedením vlastných tvrdení, navrhujú naďalej výsluch svedkov, ktorý realizovali audit u žalobcu. Aj keď spoločnosť žalovaného nemala žiadne dôkazné bremeno v tomto smere, navrhoval žalovaný vykonanie znaleckého dokazovania. Vzhľadom k tomu, že v priebehu odvolacieho konania predkladá súkromný znalecký posudok súdneho znalca Ing. N. G. z odboru strojárstvo č. 2019/004 z 9.9.2019, poukázal žalovaný na jeho závery a zároveň zotrval na svojom odvolacom návrhu, pretože tvrdenia žalobcu o tom, že skutkové tvrdenia účinne nepoprel, nepovažoval za správne. Uviedol, že podmienkou účinného popretia skutkového tvrdenia zo strany žalovaného nie je opis toho, v akej výške má byť nárok žalobcu prípadne daný a je vecou žalobcu, aby svoj nárok preukázal v celom rozsahu a je celkom irelevantné, či by faktúra bola vrátená alebo nie, prípade či bola oprávnená a z akého dôvodu. Tvrdil tiež, že po realizovaní auditu v mesiaci máj 2014 došlo následne aj k ukončeniu spolupráce medzi stranami.
18. Žalobca vo vyjadrení z 15.11.2018 k predloženému znaleckému posudku podaním žalovaného zo dňa 25.9.2019 okrem toho, že poukázal na priebeh konania pred súdom prvej inštancie uviedol, že vypracovanie súkromného znaleckého posudku, vychádzajúc z jeho obsahu, bolo zadané Ing. G. objednávkou zo dňa 20.5.2019, teda viac ako rok od pojednávania súdu prvej inštancie. Zastával názor, že je výlučnou zodpovednosťou žalovaného, aby zadal vypracovanie znaleckého posudku znalcovi zo zodpovedajúceho odvetvia a aj v prípade, ak by žalovaný preukázal, že skutočne zadal aj objednávku na vypracovanie znaleckého posudku znalcovi z odboru ekonómia a manažment ako to tvrdil, avšak nepreukázal, za nesprávne zadanie znaleckého posudku je v plnej miere zodpovedný žalovaný. Poukázal na to, že žalovaný v konaní pred súdom nenavrhol vykonanie znaleckého dokazovania súdom ustanoveným znalcom, navrhol len, aby počkal súd na výsledky znaleckého dokazovania, ktoré v danom čase podľa vlastného tvrdenia už existovali, avšak z dôkazov predložených žalovaným je zrejmé, že predložený znalecký posudok nie je znaleckým posudkom, ktorého vypracovanie bolo zadané v čase vyhlásenia rozsudku. Zastával názor, že znalecký posudok predložený žalovaným ako dôkaz v odvolacom konaní nemôže byť vykonaný pre procesnú neprípustnosť a zároveň aj z dôvodu jeho celkom zjavnej nesprávnosti, keďže neposkytuje relevantný záver pre toto súdne konanie. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.11.2019 zdôraznil, že žalovaný ani v odpore proti platobnému rozkazu ani počas celého súdneho konania pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepoprel existenciu servisného prípadu, ktorým bola oprava vozidla, nespochybnil skutočnosť, že opravu vozidla si u žalobcu objednal a že táto bola vykonaná v súlade s jeho objednávkou, nespochybnil rozsah vykonanej opravy, druh a množstvo použitého materiálu, ani rozsah prác a ich cenu. V konaní teda nie je sporný právny dôvod, na základe ktorého si žalobca uplatňuje v konaní svoj nárok a zo žiadanky na opravu, ktorú žalobca predložil a bola vystavená žalovaným a z ktorej vyplýva rozsah požadovanej opravy žalovaný nespochybnil, pričom rovnako z faktúry vyplýva rozsah skutočne realizovanej opravy. Žalovaný v odpore ani v priebehu konania na samotnom pojednávaní nešpecifikoval v čom vidí nesprávnosť fakturácie a teda nedôvodnosť nároku, neuvádza ktoré položky a v akej výške sú nesprávne fakturované. Z vyjadrení žalovaného len nepriamo vyplýva, že práce ani ich účtovanie nespochybňuje ani rozsah poskytnutého materiálu, avšak spochybňuje výšku jeho fakturácie, teda cenu vyúčtovanú za materiál, avšak už ďalej neuvádza v akom rozsahu považuje túto fakturáciu za nesprávnu
a o čo opiera svoje závery a aká by mala byť správna fakturácia. V nadväznosti na to zotrval na svojom pôvodnom vyjadrení, že zo strany žalovaného nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu. Nesúhlasil a ostro sa ohradil voči tvrdeniu žalovaného, že nepoprel podvádzanie pri fakturovaní cien náhradných dielov a že svoje konanie sa snažil utajiť výrobou a predkladaním podvrhov. Poukázal na to, že počas celého súdneho konania žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenia ohľadne podvádzania žalobcu, že na pojednávaní dňa 17.4.2018 nenavrhol vypočutie svedkov, ktorých uvádza vo svojom vyjadrení a vo svojom odvolaní a ani neuviedol, k akým skutočnostiam mali byť vypočutí. Pokiaľ žalovaný uvádza, že obdobné skutkové tvrdenia uvádzal v iných súdnych konaniach, zdôraznil žalobca, že nemožno prihliadať na skutkové tvrdenia, ktoré neboli prednesená v danom súdnom spore a nemožno prihliadať na dôkazy navrhované v inom súdnom spore. Keďže žalovaný iba vo všeobecnosti poprel správnosť fakturácie žalobcom a jeho skutkové tvrdenie ostalo len vo všeobecnej rovine, zastával názor, že k účinnému popretiu nároku uplatneného žalobou nedošlo, pričom žalobca na pojednávaní jednoznačne uviedol, že k prekročeniu dohodnutej ceny nedošlo. Zdôraznil, že žalovaný nenavrhol vykonať znalecké dokazovanie, navrhol len počkať na výsledky znaleckého dokazovania, ktoré buď nebolo ani len iniciované, prípadne jeho výsledkom nebol žiaden znalecký posudok.
19. Žalovaný vo vyjadrení z 25.11.2019 k stanovisku žalobcu zotrval na dôvodoch odvolania. Zastával názor, že odvolanie je dôvodné aj bez predloženia znaleckého posudku, že podstatným z hľadiska včasnosti využitia dôkazného prostriedku je návrh na jeho uskutočnenie a uviedol, že prostriedkom procesného útoku a procesnej obrany je teda návrh na vykonanie dôkazu, ktorý treba uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Tento dôkaz nie je nevyhnutné aj predložiť. Dôkazným prostriedkom je aj znalecké dokazovanie a potom návrhom na vykonanie dôkazu je návrh na znalecké dokazovanie a nie samotný znalecký posudok.
20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacieho pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
21. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
22. Predmetné konanie sa začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie dňa 22.8.2014, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie však vo veci konal, vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 17.4.2018 a rozhodol a odvolanie bolo žalovaným podané v roku 2018 za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
23. V podanom odvolaní žalovaný vyslovil pochybnosť o nestrannosti konajúcej sudkyne, keď poukazuje na postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal navrhnuté dokazovanie a svoj postup podľa názoru žalovaného presvedčivo nevysvetľuje a na prvom pojednávaní konajúca sudkyňa zamietla návrhy na vykonanie dokazovania a vo veci rozhodla. Pochybnosť o nestrannosti zákonnej sudkyne odvodzoval zo skutočnosti, že v dôsledku predlžovania súdneho konania podal žalovaný sťažnosť na prieťahy v konaní, čo má byť podľa názoru žalovaného dôvodom zaujatého prístupu konajúcej sudkyne k žalovanému. Tieto skutočnosti uviedol v závere podaného odvolania bez toho, aby v rámci odvolacieho návrhu z nich vyvodzoval procesné dôsledky.
24. Vylúčenie sudcov a iných osôb z prejednávania a rozhodovania sporu upravuje Civilný sporový poriadok v ustanoveniach § 49 - § 59. Východiskovým je ustanovenia § 49 CSP, podľa ktorého je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom alebo podľa novej úpravy - aj k osobám zúčastneným na konaní, možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Námietku zaujatosti možno uplatniť len proti konkrétnemu sudcovi, nikdy nie proti súdu, čo nepochybne vyplýva z citovaného ustanovenia.
25. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti a teda v konaní o prejednávanom spore alebo v jeho rozhodovaní v iných sporoch (§ 49 ods. 3 CSP), teda z dôvodov postupu sudcu v konaní, ak tento napr. nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, konanie trvá dlhšie než strana očakávala a pod. Tieto závery vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 19.7.2010 sp. zn. 1Nc/20/2010, v ktorom súd okrem iného uviedol, že meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
26. Podľa ust. § 53 ods. 1 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do 7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
27. Podľa ust. § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu, alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
28. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nevyjadril pochybnosti o zaujatosti konajúcej sudkyne a v podanom odvolaní nevymedzil svoje námietky zaujatosti uplatnené voči konajúcej sudkyne inak, než ako nesúhlas, nespokojnosť s procesným postupom v konaní a rozhodovacou činnosťou vo veci, o ktorom postupe konajúcej sudkyne sa podľa jeho tvrdenia dozvedel v priebehu konania a zrejme najneskôr na pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol. Za takejto situácie a s poukazom na vyššie uvedené sa krajský súd vyššie uvedenou námietkou zaujatosti konajúcej sudkyne tvrdenej žalovaným v podanom odvolaní týkajúcej sa len procesného postupu konajúcej sudkyne a podanej po lehote v zmysle citovaných zákonných ustanovení v odvolacom konaní nezaoberal, neprihliadal na ňu a spor v odvolacom konaní prejednal.
29. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožňuje ( §387 ods. 2 CSP), na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza.
30. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.
31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu, pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
32. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP., k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu). Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalovaný okrem skutkových tvrdení v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré by svedčili o procesnom pochybení súdu ( tvrdenú nepreskúmateľnosť odvolací súd subsumoval pod § 365 ods. 1 písm.b/ CSP), ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takéto procesné pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
33. Neúplnosť zistenia skutkového stavu /§ 365 ods. 1písm .e) CSP/ je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
34. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) CSP/ je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
35. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
36. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože súd prvej inštancie z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a v nadväznosti na to správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok a správne aj vo veci rozhodol, ak žalobe vyhovel.
37. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo nevykonal navrhované ďalšie dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.
38. Pokiaľ teda žalovaný v podanom odvolaní vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a namieta aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces spojené s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) CSP/.
39. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).
40. Odvolací s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacie námietka žalovaného nie je dôvodná.
41. Odvolací súd zastáva názor, že ani ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci.
42. Odvolací súd preto odkazuje na vecne správne a zákonné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže žalovaný v odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré uviedol pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.
43. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje, považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, a to s prihliadnutím na predložené listinné dôkazy ako aj na výsledky vykonaného dokazovania, že súd prvej inštancie správne vyvodil, že žalobca v konaní nepochybne preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, a to uzatvorenie servisnej zmluvy ako aj vykonanie konkrétneho servisného úkonu v súlade so zmluvou, ktorým bola oprava poškodeného vozidla IVECO, v dôsledku čoho nebol medzi stranami sporný právny dôvod, na základe ktorého si žalobca uplatnil svoj peňažný nárok. Za správne je potrebné považovať aj jeho závery v tom, že z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva rozsah požadovanej opravy a to zo žiadanky na opravu vystavenú žalovaným a z predloženej faktúry vyplýva rozsah skutočne realizovanej opravy, teda žalobca využil v tomto konaní prostriedky procesného útoku a okrem tvrdenia v žalobe a v priebehu konania predložil súdu aj relevantné dôkazy. Z obsahu spisu a tiež z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný nespochybnil rozsah vykonanej opravy, druh a množstvo použitého materiálu ako ani rozsah prác a ich cenu. Preto súd prvej inštancie správne považoval tieto skutočnosti za nesporné. Pokiaľ žalovaný len vo všeobecnosti spochybnil iba cenu poskytnutého materiálu, avšak bez uvedenia v čom považuje cenu za nesprávnu, ktorý materiál bol podľa jeho názoru v zmysle vystavenej faktúry nesprávne vyúčtovaný a v akom rozsahu považuje nárok žalobcu a v akej časti za nesprávny, prípadne nedôvodný, a v akej časti za správny, správne súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nepreukázal prostriedkami procesnej obrany, že uplatnená pohľadávka žalobcu je nedôvodná.
44. Odvolací súd len dodáva, že ak žalovaný nevyužil prostriedky procesnej obrany v súdnom konaní (žiadne prostriedky procesnej obrany nekonkretizoval) a na svoju obranu nepredložil žiadne dôkazné prostriedky (konkrétne dôkazy), len samotné tvrdenie (konštatovanie) žalovaného, že faktúra je nadmerne vysoká, nepostačuje, a preto takéto samotné tvrdenie v súdnom konaní nemôže viesť k tomu, aby žalobcom preukázaná pohľadávka nebola žalobcovi v súdnom konaní priznaná.
45. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
46. Základný princíp sporového konania spočíva v povinnosti strán sporu tvrdiť a preukazovať skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, teda je na žalobcovi, aby tvrdenia uvádzané v žalobe aj preukázal a je na žalovanom, ak chce byť úspešný v spore, aby poprel tvrdenia žalobcu a na preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazy.
47. Podľa § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
48. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je teda povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý to, čo v spore tvrdí.
49. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
50. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec alebo ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky, ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné.
51. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci konania už aplikoval ustanovenia nového procesného predpisu, keď stranám sporu doručil procesné poučenia o ich procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto nového procesného predpisu. Ide o poučenie strán o procesných právach a povinnostiach podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, teda aj o povinnosti uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany a hmotnoprávne námietky) včas.
52. Závery súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného počas konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu a že žalovaný nepreukázal prostriedkami procesnej obrany, že uplatnená peňažná pohľadávka žalobcu je nedôvodná, považuje odvolací súd za správne a nepochybne vyplývajú aj z obsahu spisu.
53. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku odvolateľa, že už v odpore tvrdil, že žalobcu vyzval na predloženie nadobúdacieho titulu k náhradným dielom použitým v súvislosti s opravou vozidla (skutkové tvrdenie strany) a že žalobca až na pojednávaní poprel žalovaným tvrdené skutočnosti, teda že ho žalovaný nevyzval, a preto žalovaný mal za to, že jeho tvrdenie o vyzvaní žalobcu na predloženie dokladov nebolo do pojednávania popreté, preto neexistoval ani dôvod takúto nespornú okolnosť preukazovať dokazovaním.
54. Odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie žalovaného z obsahu podaného odporu nevyplýva. V podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný s odkazom na obsah listu poisťovne uviedol, že si poisťovňa Kooperatíva vyžiadala od odporcu nadobúdacie doklady náhradných dielov k faktúre č. 20140051 vystavenej navrhovateľom, navrhovateľ však tieto doklady doposiaľ nepredložil. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa v odpore nezmieňuje o skutočnosti, že by sám navrhovateľa o niečo žiadal, na niečo ho vyzval. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že až na pojednávaní sa žalovaný vyjadril, že na žiadosť poisťovne vyzval žalobcu na predloženie dokladov, čo však žalobca poprel a žalovaný toto svoje tvrdenie relevatným dôkazom nepreukázal v konaní pred súdom prvej inštancie ale ani následne v odvolacom konaní.
55. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že bez rozumného odôvodnenia neakceptoval jeho návrh na dodatočné predloženie výzvy, ktorú podľa jeho tvrdenia doručoval žalobcovi na zdokladovanie hodnoty náhradných dielov, odvolací súd len dodáva, že nemožno považovať za
nesprávny tento postup súdu prvej inštancie, keďže strany sporu boli o svojich procesných právach a povinnostiach uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany riadne poučený. Navyše žalovanému bol nepochybne zrejmý obsah odporu, vrátane skutočností v ňom uvádzaných, keďže išlo o jeho podanie, ktorého prílohou mala byť nepochybne aj výzva žalovaného, pokiaľ sa na ňu v uvedenom podaní odvolával a to nielen podľa predpisov Civilného sporového poriadku, ale aj podľa predpisov dovtedy platných, teda podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd len dodáva, že rozporne vyznievajú vyššie uvedené tvrdenia odvolateľa, keď opakovane v podanom odvolaní namieta a tvrdí, že už v podanom odpore vyzval žalobcu na predloženie nadobúdacieho titulu k náhradným dielom, čo však nesporne z obsahu podaného odporu nevyplýva.
56. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neakceptoval jeho návrh na výsluch svedkov, zamestnancov žalovaného, ktorým chcel preukázať, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov a spotrebného materiálu v rozpore s uzatvorenou zmluvou a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a tým sa na úkor žalovaného neoprávnene obohacoval. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov súd vykoná, rozhoduje súd. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného, nie je postupom, ktorým by mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalovaným, nebol týmto postupom žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.
57. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podaním z 10.11.2017 navrhol výsluch svedkov z dôvodu, že je potrebné ozrejmiť a preukázať postup žalobcu pri fakturácii cien náhradných dielov a navrhovaní svedkovia disponujú informáciami o postupe žalovaného, keďže za žalovaného realizovali audit, ku ktorému žalovaný pristúpil v mesiaci máj 2014 po neúmernom náraste nákladov na opravu motorových vozidiel žalovaného. Z obsahu zápisnice o pojednávaní však nevyplýva, že žalovaný zotrval na vykonaní tohto dôkazu. Súd prvej inštancie však nevykonanie tohto dôkazu dostatočným spôsobom ozrejmil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ( bod 22, 23) a s dôvodmi nevykonania tohto navrhovaného dôkazu sa odvolací súd stotožňuje. Je totiž potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že svedkovia mali byť vypočúvaní ku skutočnostiam, ktoré netvorili predmet skutkových tvrdení žalovaného. Žalovaný nielenže nepredložil audit, ktorý dal vypracovať podľa jeho tvrdenia v máji 2014, avšak ani nešpecifikoval, čo bolo predmetom auditu, kedy prebiehal, ako dopadol, aké sú jeho výsledky a predovšetkým netvrdil ani, či predmetom auditu mal byť aj servisný prípad, ktorý je predmetom faktúry, ktorej uhradenia sa žalobca domáha, a preto odvolací súd ani túto námietku odvolateľa nepovažuje za dôvodnú.
58. K námietke odvolateľa, že žalobca v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno, ktorú však odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, odvolací súd len dodáva, že občiansko-právne konanie je konaním dôkazným, to znamená, že sporové strany majú povinnosť tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení (tzv. bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť vo veci rozhodnuté v jej neprospech. Strany sporu teda zaťažuje bremeno tvrdenia a v rámci konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia (§ 150 ods. 1, § 132 CSP v spojení s § 185 ods. 1 CSP).
59. V rámci dokazovania platí teda zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia a musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu, pretože každá strana je zaťažená dôkazným bremenom ohľadne skutočnosti, ktorú tvrdí. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré musí sporová strana v konaní tvrdiť a preukázať ako aj rozloženie dôkazného bremeno
(t.j. nositeľa dôkazného bremena ohľadom jednotlivých rozhodujúcich skutočností) je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.
60. V prejednávanej veci, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku bolo na žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno uniesol. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojej obrany, že povinnosť plniť mu nevznikla.
61. Za takejto situácie, keď žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku a žalovaný svoju obranu, že povinnosť plniť mu nevznikla náležite nepreukázal, súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaných dôkazov (po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti) správne, keď žalobe vyhovel. Odvolací súd sa s týmto vyhodnotením súdu prvej inštancie stotožňuje a dodáva, že toto vyhodnotenie dáva v predmetnej veci dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej inštancie o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému.
62. Záverom odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalovaný v odvolaní a v replike uvádza nové skutočnosti a predkladá nové dôkazy, že v zmysle ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie v tomto prípade nemožno v odvolacom konaní použiť. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže (nesmie) vziať do úvahy ani odvolací súd a tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorým je ovládané odvolacie konanie.
63. Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).