Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6To-141-2019.pdf
PDF · 110.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/141/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného K. K., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom C. - C. M., H. XXX/X, t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.09.2019, č. k. 1Tk/1/2019 - 525, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.01.2020 v Trnave takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného K. K. zamieta.
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 19.09.2019, č. k. 1Tk/1/2019 - 525 uznal obžalovaného K. K. (ďalej len obžalovaný) za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 14.12.2018 v čase okolo 17:28 hod. v obci C. na adrese H. č. XXX/X vo dvore rodinného domu po predchádzajúcej vzájomnej fyzickej potýčke napadol kuchynským nožom o dĺžke čepele 16,5 cm svojho brata K. K. tým spôsobom, že ho bodol 1-krát do oblasti brucha, čím mu spôsobil krvácavý šok po nábode anatomicky atypického laloka pečene s výrazne krvácavým charakterom, následkom čoho poškodený K. K. dňa XX.XX.XXXX v čase o 18:15 hod. zraneniu podľahol. Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 3 Trestného zákona a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov a na výkon trestu odňatia slobody ho podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky, potom mu uložil povinnosť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody k probačnému a mediačnému úradníkovi Okresného súdu Trnava a v rámci uloženého ochranného dohľadu oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, ďalej sa osobne hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Trnava, a tiež aj vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prezentovaná obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, ktorého výsledky boli v neprospech obžalovaného. Okresný súd uviedol, že výsledky vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní bez najmenších pochybností preukázali, že vražednú zbraň (kuchynský nôž - stopa č. 2, čo bolo znalecky preukázané) mal v ruke práve obžalovaný K. K. (sám to priznal) a bodol ním poškodeného K. K. do oblasti brucha a spôsobil mu krvácavý šok po nábode anatomicky atypického laloka pečene s výrazne krvácavým charakterom, po čom poškodený zomrel dňa XX.XX.XXXX v čase o 18:15 hod. Okresný súd poukázal na závery znalca MUDr. Tibora Bokora, z ktorých vyplynulo, že sa jednalo jednoznačne o smrť násilnú v dôsledku zavinenia inou osobou, išlo o poranenia veľkej intenzity a rezný kanál smeroval zhora nadol.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že samotný útok obžalovaného (teda bodnutie), ktorému predchádzali verbálne a fyzické potýčky medzi poškodeným a obžalovaným, na dvore rodinného domu v ten deň (útočil poškodený na obžalovaného), žiadna iná osoba nevidela, i keď sa v tom čase na mieste nachádzali aj ďalšie osoby, pričom žiadna z nich ale nezaznamenala akúkoľvek komunikáciu medzi obžalovaným a poškodeným, ako ju popisoval obžalovaný vo svojej výpovedi (to, ako na neho poškodený zakričal po tom, ako sa do rodinného domu vchodom z ulice do forhausu - predsiene vrátil). Všetci svedkovia počuli ako „prvý signál“ toho, že sa niečo stalo, až krik, ktorý počuli. Okresný súd konštatoval, že ak by bol priebeh toho, čo sa udialo pred samotným bodnutím taký, ako ho popisoval na hlavnom pojednávaní obžalovaný, teda že sa len bránil po tom, čo sa proti nemu rozbehol poškodený, nepochybne by niektorí svedkovia vzhľadom k svojmu rozmiestneniu v dome a jeho okolí niečo počuli a možno aj videli, pričom vo forhause (predsieni), kde mal obžalovaný prvýkrát po návrate do domu vidieť poškodeného, boli dokonca dvaja z nich (D. K. a K. I., ktorí sa nachádzali uprostred tejto miestnosti), ktorí obžalovaného vrátiť sa do rodinného domu vchodom z ulice vôbec nevideli a reagovali až na krik poškodeného, resp. jeho príchod do forhausu (predsiene) z dvora rodinného domu, ktorý bol sprevádzaný volaním o pomoc a kedy si tento držal rukou aj svoje brucho. Okresný súd mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že správanie poškodeného voči obžalovanému bolo dlhodobo, prakticky od detstva, zjavne šikanózne, obžalovaný týmto jeho správaním trpel, napriek tomu sa snažil s poškodeným vychádzať. V daný deň, keď došlo ku skutku, došlo opäť medzi nimi k viacerým konfliktom, obžalovaný bol z rodinného domu vykázaný, rovnako ako poškodený, a následne došlo k tomu, že obžalovaný pod vplyvom všetkých týchto emócií a skutočností sa podľa presvedčenia okresného súdu na dvor vrátil v hneve a afekte z toho, že poškodený sa voči nemu správal takto agresívne dlhodobo a obžalovaný nenašiel oporu v nikom z rodinných príslušníkov, ktorí by mu boli nápomocní a ktorí by boli ochotní danú situáciu riešiť, a to napriek tomu, že obžalovaný s družkou Q. T. plánovali spoločnú budúcnosť, zrejme nemal až takú dostatočnú podporu, aby sa sám vedel vysporiadať s takto nahromadenou agresiou. Okresný súd mal teda za to, že ak sa obžalovaný vrátil do rodinného domu po tom, čo ho jeho rodina z neho vykázala bez toho, aby po návrate s kýmkoľvek komunikoval, dal o sebe vedieť, následne zobral nôž, ktorý sa nachádzal na presne neustálenom mieste, vyhľadal poškodeného na dvore rodinného domu, kde podľa presvedčenia okresného súdu a náčrtku z miesta činu, kde boli zaznamenané krvné stopy od poškodeného (pravdepodobne bodnutie nastalo v blízkosti nájdenej stopy č. 8 pred vstupom do forhausu - predsiene na dvore rodinného domu), ktorého bodol do brucha silnou intenzitou s dlhším bodným kanálom cez viac vrstiev oblečenia poškodeného, tak toto jednoznačne svedčilo o úmysle obžalovaného spáchať trestný čin vraždy, teda poškodeného úmyselne usmrtiť. S týmto presvedčením podľa okresného súdu „kooperovali“ aj znalecké závery znalkýň PhDr. Henriety Tóthpetiovej a MUDr. Moniky Gregorovej ohľadom skúmania osoby obžalovaného.
Okresný súd tak nemal dôvod uveriť obrane obžalovaného K. K., nakoľko ju nepodporil čo do priebehu spáchania stíhaného skutku žiaden ďalší dôkaz, pričom ním tvrdený priebeh sa nezhodoval s inými vykonanými dôkazmi - výpoveďami svedkov, ktorí sa nachádzali na mieste činu, avšak samotné bodnutie nevideli.
Podľa názoru okresného súdu bolo preukázané, že obžalovaný K. K. iného (K. K.) úmyselne usmrtil a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe (bratovi), a preto ho uznal vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Obžalovaný podľa okresného súdu konal vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Trestného zákona, t. j. chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom. Na strane obžalovaného K. K. okresný súd nezistil žiadne okolnosti vylučujúce jeho trestnú zodpovednosť (§ 22 a § 23 Trestného zákona). Takouto okolnosťou zároveň s poukazom na obranu obžalovaného nemôže byť podľa názoru okresného súdu negatívne správanie poškodeného voči jeho osobe, prípadne iným blízkym osobám.
Okresný súd bol toho názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu a predovšetkým na pomery obžalovaného by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom (a to aj v spojení s aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona, teda trest odňatia slobody minimálne vo výmere 20 rokov) bolo pre neho neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, a preto aplikoval v tomto prípade inštitút tzv. mimoriadneho zníženia trestu.
Za okolnosti prípadu, ktoré odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu okresný súd považoval zistené skutočnosti, že agresorom čo do opakovaných a rôznorodých útokov (verbálnych alebo aj fyzických) na obžalovaného K. K. bol po dlhší čas poškodený K. K.. Poškodený K. K. sa správal agresívne nielen voči osobe obžalovaného K. K., ale aj voči iným blízkym osobám, najmä v súvislosti s jeho častým a pravidelným požívaním alkoholu a zrejme aj požívaním iných návykových látok (drog), ktoré boli v jeho tele identifikované po jeho smrti. Negatívne emočne vypätú situáciu tak podľa názoru okresného súdu pred spáchaním samotného skutku vytvoril práve poškodený K. K. tým, že opakovane v tento deň napadol verbálne i fyzicky obžalovaného K. K., a to zrejme bez akéhokoľvek dôvodu. Pokiaľ ide o obžalovaného K. K., išlo podľa názoru okresného súdu v jeho prípade skutočne o konanie v afekte (ako sa k tomu podrobne vyjadrili obe vypočuté znalkyne), keď okrem iného sa nikdy predtým obdobného činu nedopustil a v čase spáchania trestného činu bol preukázateľne „posilnený“ alkoholom. Zároveň sa jeho resocializácia javí byť priaznivou, keďže neboli zistené žiadne činitele, ktoré by viedli k opačnému záveru.
Okresný súd preto v prípade obžalovaného K. K. po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na to, že zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť (§ 36 písm. j) Trestného zákona - viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) a naopak žiadne priťažujúce okolnosti, dospel k záveru, že obžalovanému postačuje uložiť len trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov (t.j. trest znížený pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá bola 20 rokov, pričom minimálne musel byť obžalovanému uložený trest vo výmere 8 rokov) so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný síce spáchal obzvlášť závažný zločin, kedy by mal byť teda zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, avšak okresný súd bol toho názoru, že vzhľadom k jeho osobe sa javilo dôvodnejšie jeho zaradenie do nižšieho stupňa stráženia, a to do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia vzhľadom k jeho beztrestnej minulosti. Pokiaľ ide o ďalšiu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. a) Trestného zákona, teda že obžalovaný spáchal trestný čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení, nebolo možné podľa názoru okresného súdu mu ju priznať vzhľadom k tomu, že po tom, čo nastal v ten deň prvý útok na neho zo strany poškodeného, neskôr požil alkohol, pod vplyvom ktorého sa dopustil konania, pre ktoré súd vyslovil jeho vinu.
Obligatórne musel okresný súd obžalovanému K. K. uložiť ochranné opatrenie - ochranný dohľad, a to podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko ho uznal vinným pre obzvlášť závažný zločin a ukladal mu zaň nepodmienečný trest odňatia slobody. Vzhľadom k zisteniam ohľadom osoby obžalovaného K. K. (najmä čo do znaleckých posudkov vypracovaných na jeho osobu), ako aj s prihliadnutím na závažnosť ním spáchanej trestnej činnosti, bola podľa názoru okresného súdu na mieste potreba vyššej ochrany spoločnosti pred ním po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, a preto mu uložil toto ochranné opatrenie na 2 (dva) roky s tým, že bude povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dostaviť sa do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody k probačnému a mediačnému úradníkovi Okresného súdu Trnava a v rámci uloženého ochranného dohľadu jednak oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, ďalej sa osobne hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Trnava, a tiež aj vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska (okrem pravidelne opakujúcich sa vzdialení, o ktorých bol probačný a mediačný úradník vopred informovaný). Pokiaľ ide o rozhodnutie ohľadom zaisteného vecného dôkazu - kuchynského noža, tak vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní nepreukázalo vlastníctvo obžalovaného K. K. k tejto veci, a preto okresný súd nemohol uložiť aj trest prepadnutia tejto veci s poukazom na § 60 ods. 4 Trestného zákona.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil obžalovaný odvolanie v celom rozsahu. Prokurátor si ponechal lehotu. Obžalovaný odvolanie písomne odôvodnil prostredníctvom novozvoleného obhajcu JUDr. Jána Foltána. Je toho názoru, že z vykonaného dokazovania nebol bez akýchkoľvek pochybností preukázaný úmysel obžalovaného usmrtiť poškodeného K. K.. Dňa 14.12.2018 mal obžalovaný s poškodeným dva konflikty, ktoré boli iniciované zo strany nebohého K. K. a obžalovaný sa bránil. Upriamil pozornosť na samotnú výpoveď obžalovaného, z ktorej vyplynulo, že po návrate do rodinného domu na neho po spozorovaní poškodený zakričal „ešte si mal málo, ty pankhart vyjebaný“ a rozbehol sa po obžalovanom, vedľa obžalovaného bol na stole položený nôž, kde poškodený smeroval k tomuto nožu, aby sa ho zmocnil, následne sa obžalovanému podarilo predstihnúť poškodeného v pude sebazáchovy, obrany a obavy o svoj život, kedy chytil daný nôž do svojej pravej ruky, ktorá nie je dominantnou rukou obžalovaného.
Následne poškodený chytil obžalovanému pravú ruku, v ktorej držal nôž, skočil na obžalovaného, na čo poškodený bezprostredne zakričal a po čom sa obžalovaný zľakol. Obžalovaný nevedel, čo sa v tom momente stalo, dostal strašný strach a videl poškodeného držať si brucho. Zároveň dodal, že poškodený bol na neho prchký, keď sa hádali, a stačilo, keď ho videl a automaticky ho chcel biť. Poškodený bol vtedy na zabíjačke na všetkých agresívny a pamätá sa, že vonku ho poškodený napadol palicou. Obžalovaný poukázal na znalecký posudok v odbore psychológia, odvetvie klinická psychológia pre dospelých PhDr. Henriety Tóthpetiovej, z ktorého vyplynulo, že u obžalovaného neboli zistené patologické rysy osobnosti, ktoré by sa prejavili pri spáchaní trestného činu, pre ktorý je stíhaný. Znepresnenie spomienok na samotný skutok je skreslené následkom emočne vypätej situácie. U obžalovaného ide o vyhranenú lateralitu - uprednostňovanie ľavej ruky, čiže dominantnou rukou obžalovaného je ľavá ruka. Menovaná znalkyňa na otázku obhajcu „Možno vylúčiť, že moment, kedy obžalovaný siahol po noži bol aj pudom sebazáchovy?“ uviedla, že je to úplne prirodzená vec. Zároveň uviedla, že konanie obžalovaného nebolo plánované, skôr išlo o impulzívne konanie, nemyslí si, že išlo o agresívny úmysel, primárne nie je jeho osobnostnou črtou agresivita. Počas výpovede uviedla, že obžalovaný nie je akčný typ riešiaci konflikty, ale spolieha sa na iného, neprechovával hnev a nie je pomstychtivý a zároveň uviedla, že dominantná ruka sa využíva v súvislosti s úmyslom niečo spáchať. Zároveň podčiarkol, že znalec MUDr. Tibor Bokor uviedol, že nemožno vylúčiť, že počas nabodnutia poškodený s obžalovaným zápasil, z charakteru predmetného poranenia možno dedukovať, že pravdepodobne boli tvárou v tvár, obaja v predklone, mohlo by to byť zakliesnenie rukami, prípadne jednou rukou. Obžalovaný tiež poukázal na to, že celková hĺbka bodného kanála bola odhadnutá na dĺžku 10-12 cm, pričom kuchynský nôž, na ktorom bola identifikovaná krv zosnulého, bol v dĺžke 16,5 cm a na ceste vniknutia do brušnej a hrudnej dutiny nožu nebránila žiadna prekážka, ktorá by bodnutie zastavila. Z daného potom obžalovaný uzavrel, že intenzita bodnutia nedosiahla takú mieru, ktorá by vo svojej podstate mohla zodpovedať bodnutiu s vyvinutím maximálnej sily v afekte, keďže dĺžka bodného kanála nezodpovedá dĺžke čepele noža. Obžalovaný tiež uviedol, že z vykonaných výsluchov svedkov na hlavných pojednávaniach vyplynul záver, že práve poškodený bol opísaný ako tzv. agresor, ktorý sa počas svojho života a spolužitia s rodinou prejavoval najmä v posledných rokoch výrazne verbálne a občas aj fyzicky agresívne, pričom obžalovaný bol zo strany poškodeného terčom častých urážok a vyhrážok. Tvrdil, že keďže išlo o bežné správanie sa poškodeného, tak v momente, kedy obžalovanému vykríkol „ešte si mal málo, ty pankhart vyjebaný“, tomu nemusel venovať nik zvýšenú pozornosť a zvlášť brat obžalovaného D. a K. I., ktorí boli pod vplyvom alkoholu. Poškodený bol v deň skutku agresívny, čo bolo predovšetkým zapríčinené požitím amfetamínu a metamfetamínu. Má za to, že úmyselné zavinenie obžalovaného usmrtiť poškodeného nebolo preukázané a takýto priamy úmysel obžalovaného ani nevyplynul. Navyše z výpovede S. K. z prípravného konania zo dňa 01.02.2019 vyplýva, že počul ako K. hovoril K., že „došiel za otcom a D., že im ide pomôcť a nie za K.“. Namietal, že okresný súd sa ustanoveniami o nutnej obrane nezaoberal a preto rozhodol predčasne. Opomenul tiež vyhodnotiť všetky skutočnosti a to, že obžalovaný bol rozrušený útokom poškodeného ako aj tým, že v minulosti poškodený bol už riešený príslušníkmi PZ, ktorý mal napadnúť obžalovaného a následne chcel biť priateľku obžalovaného, tak obžalovaný prvýkrát v živote na neho zavolal políciu. Tiež argumentoval, že útok nevyprovokoval obžalovaný, práve naopak sa bránil. Keby chcel poškodeného úmyselne usmrtiť, tak by zrejme uchopil nôž do svojej ľavej ruky, ktorá je jeho v skutočnosti dominantná. Došlo iba k jednému bodnutiu a nie k opakovaným, ktoré sú vo svojej podstate charakteristické pre úmyselné konanie páchateľov. Z poškodeného mal strach, ustupoval pred ním a bránil sa tak ako aj v prvom rade tak aj v druhom rade. Namietal tiež, že žiadny z vykonaných dôkazov v prejednávanej trestnej veci nezodpovedá záveru, že ku skutku došlo na mieste nájdenia stopy č. 8. Krvné stopy sa našli na viacerých miestach a nemožno zo žiadneho dôkazu vyvodiť záver, že práve k útoku došlo na mieste nájdenia stopy č. 8. Dokonca na danom dvore bol v tom čase otec poškodeného pri kotloch otočený čelom k forhausu, pričom tento nič nespozoroval. Na záver vyslovil názor, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v nedostatočnej miere zaoberal s argumentmi obhajoby, okolnosťami významnými pre rozhodnutie a tak napadnutý rozsudok nie je založený na náležite zistenom skutkovom stave. Navrhol, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie 29.11.2019. Krajský súd vo veci vykonal 14.01.2020 verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaný, jeho obhajca a poškodený. Prokurátor v konečnom návrhu žiadal odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava písomne zdôvodneného odvolania. Obžalovaný v rámci konečného návrhu uviedol, že bratovi nechcel ublížiť, to on sa vyhrážal celej rodine, on sa len bránil a poškodený jeho napadol. Nežije, len trpí. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba, proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohla a urobila tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy v súlade s ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru o vine obžalovaného. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Podľa názoru krajského súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený na hlavnom pojednávaní a krajský súd proti nemu nemá žiadne výhrady, preto si odôvodnenie v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na neho poukazuje. K odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že žalovaný skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný. Kľúčové je v tomto prípade, že obrana obžalovaného bola vyvrátená v jeho neprospech. V konaní bola preukázaná prvá potýčka obžalovaného a poškodeného, obžalovaný opustil miesto činu, na ktoré sa napriek prezentovanému strachu z poškodeného vrátil. Žiadni svedkovia nevideli a ani nepočuli, žeby po jeho návrate poškodený zaútočil na obžalovaného, resp. na neho kričal. Pokiaľ obžalovaný poukazoval na výpoveď poškodeného S. K. z prípravného konania, treba uviesť, že na hlavnom pojednávaní tento uviedol, že ďalšiu roztržku nevidel, začul krik, bol vonku na dvore, pri kotly a krik išiel z predsiene. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o obranu obžalovaného s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti a navodiť situáciu, že on bol práve ten, ktorý sa musel brániť, čo však v konaní preukázané nebolo a tvrdeniam obžalovaného ani odvolací súd neuveril. V konaní svedkovia v podstate uvádzali, že to bol práve poškodený, ktorý bol agresívny a terorizoval rodinu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery znaleckého dokazovania, z ktorých vyplýva, že v afektívne napätých situáciách je očakávateľné neadekvátne správanie obžalovaného, tiež interpersonálne vzťahy môžu byť kvôli jeho nekompromisnosti konfliktné. Obžalovaný nedokáže svoju afektivitu dostatočne regulovať a má zníženú frustračnú aj konfliktnú toleranciu, v kritických situáciách sa objavujú regresné prejavy, neúmerné reakcie. U obžalovaného je očakávateľné, že v stave zmeneného vedomia (aj pod vplyvom alkoholu) sa prejaví agresívne. Alkohol u obžalovaného uvoľnil prirodzené brzdiace mechanizmy, kde konal nepremyslene, impulzívne a agresívne, bez anticipácie (nepredvídal, nedomyslel) dôsledkov svojho konania. S takýmto účinkom alkoholu na svoje správanie obžalovaný skúsenosť nemal, napriek tomu, že sa do tohto stavu dostal sám a dobrovoľne. Obžalovaný nie je schopný adekvátne riešiť konfliktné situácie. V čase skutku sa aj pod vplyvom alkoholu uvoľnila nahromadená zlosť a frustrácia voči bratovi, s ktorým mal dlhodobo disharmonický konfliktný vzťah.
Obžalovaný sa nachádzal v psychickom rozpoložení po ďalšom konflikte s bratom (v čase spáchania skutku bol obžalovaný silno citovo rozrušený). V takomto stave skonzumoval alkohol a pre nezvládnutie a nespracovanie situácie a v kombinácii narušeného osobnostného terénu (predovšetkým nezrelosť) sa dostal do stavu vystupňovaného afektu. Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že útočil pravou rukou, hoci jeho dominantnou rukou je ľavá. Krajský súd uvádza, že obžalovaný selektívne vybral určité závery, ktoré vyplynuli zo znaleckého dokazovania v úmysle seba vykresliť v lepšom svetle. Podčiarkol, že u neho neboli zistené patologické rysy osobnosti, ktoré by sa prejavili pri spáchaní trestného činu, čo však nemá žiadnu relevanciu na vykonané dokazovanie. Pokiaľ znalkyňa pripustila, že siahnutie po noži je pudom sebazáchovy, to ešte nič neznamená. Išlo totižto o hypotetickú otázku, pretože obžalovaný sa v ohrození života nenachádzal. Pokiaľ obžalovaný zvýraznil, že primárne jeho osobnostnou črtou nie je agresivita, tak odvolací súd túto skutočnosť nerozporuje. Avšak obžalovanému upriamuje pozornosť na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pod vplyvom alkoholu sa prejavuje agresívne a v prípade usmrtenia svojho brata pod vplyvom alkoholu bol. Je zrejmé, že obžalovaný sa do domu vrátil pod vplyvom alkoholu a frustrácie s úmyslom poškodeného usmrtiť. To, že obžalovaný držal nôž v pravej ruke znamená len to, že obžalovaný bol v stave vystupňovaného afektu, neznamená to však, že sa obžalovaný útoku poškodeného bránil a teda konal v nutnej obrane. Treba zdôrazniť, že bodný kanál a charakter poranenia poškodeného vylučujú úvahu o náhodnom nabodnutí na nôž (išlo tiež o jednu z prezentovaných obrán obžalovaného). Obžalovaný poukázal na dĺžku čepele noža a dĺžku bodného kanálu, z ktorého potom vyvodzoval, že jeho úmysel usmrtiť brata nebol preukázaný. Tu treba zdôrazniť, že charakter poranenia poškodeného zodpovedá poraneniu veľkej intenzity, keďže aj mäkké tkanivá majú odpor a čepeľ noža prenikla cez niekoľko vrstiev ošatenia. Aj odvolací súd zastáva názor, že obžalovaný (pod vplyvom alkoholu) sa na dvor vrátil v hneve a afekte v úmysle usmrtiť svojho „zlého“ brata. Tohto bodol do brucha silnou intenzitou s dlhším bodným kanálom. Pokiaľ obžalovaný namieta, že nič nepreukazuje, že k bodnutiu došlo v blízkosti nájdenej stopy č. 8, treba uviesť, že je irelevantné presné miesto bodnutia, kde došlo k úmyselnému usmrteniu K. K., ktorý sa ešte po bodnutí pohyboval po dvore, resp. po miestnostiach rodinného domu. Obžalovanému krajský súd neuveril. Od začiatku mal obhajobnú argumentáciu, že sa brat na nôž napichol, čo však vzhľadom na vykonané dokazovanie bolo vylúčené. Rovnako tak nebolo preukázané, žeby obžalovaný odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok. Pokiaľ znalec nevylúčil zápasenie počas bodnutia k tomu treba uviesť, že zápasenie obžalovaného s poškodeným dokazovanie vylúčilo. A keby mal obžalovaný z poškodeného naozajstný strach (ako sám prezentoval), nevracal by sa na zabíjačku, z ktorej bol vykázaný. Z prezentovaných dôvodov krajský súd o vine obžalovaného nemal žiadne pochybnosti. Zistený skutkový stav okresný súd správne právne kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, lebo obžalovaný iného úmyselne usmrtil a čin spáchal na blízkej osobe. Jednotlivé zákonné znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu okresný súd v odôvodnení rozviedol, preto krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku opätovne odkazuje, bez potreby ho opakovať. Pokiaľ ide o výrok o treste, okresný súd ohľadom tohto výroku vykonal dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie trestu. Správne zistil, že u obžalovaného je daná len jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Rovnako tak sa odvolaciemu súdu javí správne použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu, avšak trest uložený vo výmere 12 rokov je podľa názoru odvolacieho súdu trestom miernym. Odvolací súd však nemohol obžalovanému uložiť trest vyšší, pretože prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal.
Obžalovaný ako páchateľ obzvlášť závažného zločinu mal byť podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s najprísnejším
- maximálnym - stupňom stráženia. Keďže ale doposiaľ nikdy vo výkone trestu nebol, správne okresný súd aplikujúc ust. § 48 ods. 4 Trestného zákona usúdil, že so zreteľom na mieru narušenia obžalovaného bude jeho náprava lepšie zaručená v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Rovnako výrok o ochrannom dohľade je správny a zákonný. Uloženie tohto druhu ochranného opatrenia je v zmysle ust. § 76 ods. 1 Trestného zákona povinné v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa obzvlášť závažného zločinu na nepodmienečný trest odňatia slobody, ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ ide o jeho dvojročnú výmeru, táto je v strede zákonného rozpätia jeden až tri roky upraveného v § 78 ods.
1 Trestného zákona a krajský súd ju rovnako ako súd okresný považoval za primeranú okolnostiam prípadu a osobe obžalovaného. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v predmetnej trestnej veci krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie či prípadnú zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolanie obžalovaného K. ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.