Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1To-102-2019.pdf
PDF · 123.2 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/102/2019
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra Kuráka a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 14. januára 2020 prejednal odvolanie podané obžalovaným Z. O., nar. X.XX.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 0T/61/2019-70 zo dňa 16.9.2019 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Z. O. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Čadca, č.k. 0T/61/2019-70 zo 16.9.2019 bol obžalovaný Z. O. uznaný za vinného, že:
dňa 9.8.2019 okolo 21.30 h viedol osobné motorové vozidlo zn. Ford AC kombi, ev.č. MT 688 BC, šedej farby, po ceste I/11 v obci Svrčinovec, v smere od hraničného prechodu Svrčinovec do mesta Čadca, okr. Čadca, kde bol pri odstavnej ploche za hraničným prechodom zastavený a kontrolovaný hliadkou polície, pričom po opakovanej výzve hliadky polície, či je ochotný sa podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu vo vydychovanom vzduchu, túto opakovane odmietol a následne po tom, ako bol hliadkou opakovane vyzvaný, či je ochotný sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, toto vyšetrenie taktiež opakovane odmietol,
čím spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest vo výške 300,- eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 2 roky.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 16.9.2019 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný prehlásil, že podáva odvolanie. Obhajca zahlásil, že podáva odvolanie. Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie.
Dňa 31.10.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného Z. O., podané prostredníctvom obhajcu, a to proti výroku o vine a výroku o treste, v ktorom uviedol nasledovné odvolacie argumenty:
„Základnou zásadou pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu v trestnom konaní je zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Súd prvého stupňa sa pri vyhlásení rozsudku touto zásadou neriadil.
Podľa § 2 ods. 7 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 10 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd prvého stupňa na str. 5 predmetného rozsudku tvrdí, že „...súd dospel k jednoznačnému záveru, že skutok uvedený vo výroku rozsudku sa stal, že ho spáchal obžalovaný, a že boli splnené všetky podmienky na vyvodenie trestnej zodpovednosti voči obžalovanému Z. O.." Vágnosť odôvodnenia v predmetnom rozsudku spočíva práve v nejednoznačnom zistení skutkového stavu a v „preukázaní" viny obžalovanému. V odôvodnení predmetného rozsudku sa súd prvého stupňa primárne opiera o jeden jediný nepriamy dôkaz - a to výpovede oboch svedkov, ktorý boli prítomný pri samotnom „zásahu." Výpovede svedkov - príslušníkov OO PZ Čadca, ktoré sú uvedené v rozsudku, sú de facto totožné. Obaja tvrdia, že „...obvinený bol poučený o možnosti ísť na lekárske vyšetrenie odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu či nie je ovplyvnený návykovou látkou. Túto možnosť obvinený taktiež odmietol." Tvrdenia oboch príslušníkov OO PZ Čadca sa nezakladajú na pravde, nakoľko obž. nebol ani jeden krát (!) vyzvaný na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Na pojednávaní dňa 16.09.2019 obaja príslušníci OO PZ Čadca zhodne uviedli, že podľa ich názoru v čase „odmietnutia dychovej skúšky a odberu krvi bola naplnená skutková podstata trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky." Preto ich následné tvrdenie o tom, že „...po príchode na OO PZ Čadca bol obvinený opakovane poučený o možnosti vykonať dychovú skúšku na zistenie alkoholu vdychu a vykonanie lekárskeho odberu krvi, čo opakovane odmietol.", je prinajmenšom absurdné a kontradikciózne. Na strane druhej dôkaz o tom, že bol obv. opakovane poučený o možnosti vykonať dychovú skúšku na zistenie alkoholu v dychu a vykonanie lekárskeho odberu krvi, čo mal opakovane odmietnuť po eskortovaní na OO PZ Čadca, neexistuje a nebol v súdnom konaní preukázaný. Súd prvého stupňa pri preukazovaní viny/neviny obž. vychádzal z nedostatočného zistenia skutkového stavu, o čom svedčí aj tvrdenie súdu na str. 7, a to ..."skutočnosť, že obž. bol poučený o možnosti odberu krvi alebo iného biologického materiálu, mal súd preukázanú z výpovedí svedkov.", „...obžalovaný sa odmietol podrobiť jednak dychovej skúške, jednak odberu krvi alebo iného biologického materiálu." Na pojednávaní dňa 16.09.2019 bol prehratý zvukovo-obrazový záznam zo samotného „zásahu" príslušníkov OO PZ Čadca. Na predmetnom zázname nie je nijakým spôsobom preukázané, že bol obž. vyzývaný príslušníkmi OO PZ Čadca a poučený o možnosti vykonania odberu krvi alebo iného biologického materiálu. Túto skutočnosť aj priamo potvrdil súd prvého stupňa, keď uviedol, že „...na zázname nie je zreteľné, či bol poučený o možnosti odberu krvi alebo iného biologického materiálu..." Je preto zarážajúce tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že výpoveď svedkov o tom, že bol obž. poučený o možnosti odberu krvi alebo iného biologického materiálu, je z časti podporená aj kamerovým záznamom, ktorý súd vykonal prehratím na hlavnom pojednávaní (!). Predmetný kamerový záznam slúži ako primárny dôkaz o tom, že obž. nebol nijakým spôsobom poučený o možnosti vykonať odber krvi alebo iného biologického materiálu. Obž. sa opakovane dotazoval a žiadal príslušníkov OO PZ Čadca, aby mu bolo umožnené navštíviť lekára za účelom vykonania odberu krvi alebo iného biologického materiálu, čo mu však nebolo umožnené. Na potvrdenie skutočnosti o tom, že obž. v čase zadržania príslušníkmi OO PZ Čadca nebol pod vplyvom žiadnej návykovej látky svedčí aj skutočnosť, že obž. bol eskortovaný do Kysuckej nemocnice s poliklinikou v Čadci, kde mu bola ošetrujúcim lekárom vykonaná dychová skúška s negatívnym výsledkom (!).
Neexistuje žiadny priamy alebo nepriamy dôkaz o tom, že obž. spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Je preto zarážajúce tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že „...vinu obžalovaného mal súd preukázanú predovšetkým na základe priamych dôkazov -výpovedí svedkov Ing. H. A. a Bc. V. O...." Podľa § 289, ods. 1, 2 zák. č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon) kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Po prvé - obž. nijakým spôsobom neohrozil život alebo zdravie ľudí a zároveň nespôsobil značnú škodu na majetku. Po druhé - obž. nijakým spôsobom neodmietol podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Obž. nebol poučený o možnosti ísť na lekárske vyšetrenie odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Neexistuje o tom žiadny dôkaz, ktorý podporil tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že túto možnosť odmietol. Naopak, bol to práve obž., ktorý sa sám žiadal vykonať predmetné vyšetrenie odberu krvi na prítomnosť zakázaných látok, čo mu však nebolo umožnené zo strany príslušníkov OO PZ Čadca. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa pochybil pri určovaní viny/neviny a ukladaní trestu obžalovanému, nesprávne vyhodnotil všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré mu obž. na pojednávaní predložil. Navrhujem, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. z dôvodov § 285 písm. a/, c/ Tr. por. obž. oslobodil spod obžaloby."
Dňa 11.11.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené podanie obžalovaného Z. O., označené ako „Vyjadrenie k odvolaniu", ktorý v podstatnom uviedol nasledovné argumenty:
„Vo veci vedenej na Okresnom súde Čadca, sp. zn. 0T/61/2019 podávam vyjadrenie k odvolaniu môjho obhajcu zo dňa 25.10.2019. K predmetnému skutku, ktorý mi je kladený za vinu uvádzam, že tvrdenia príslušníkov OR PZ Čadca, ktorý ma nezákonným spôsobom zastavili a obmedzili na mojej osobnej slobode, sa nezakladajú na pravde. Dňa 09.08.2018 som bol policajnou hliadkou zastavený a následne bola vykonaná „údajná kontrola." Podotýkam, že do dnešného dňa som sa nedozvedel, za akým účelom som bol policajnou hliadkou zastavený a kontrolovaný. Nebol mi nijakým spôsobom oznámený dôvod zastavenia, resp. dôvod kontroly. Povinnosťou príslušníka policajného zboru pri každom zastavení motorového vozidla je uviesť dôvod zastavenia, a to z primárneho dôvodu, aby kontrolovaná osoba vedela, prečo je zastavená. V predmetný deň, kedy som bol hliadkou PZ zastavený a následne „kontrolovaný", došlo zo strany príslušníkov PZ k viacerým nezákonným postupom, na ktoré nemali a nemajú príslušníci PZ oprávnenie. Celý postup príslušníkov PZ bol neadekvátny, amatérsky a nezákonný. Z ich konania je zrejmé, že porušovaním zákona ma nezákonne obvinili z niečoho, čo som nespáchal a následne ma nezákonne obmedzili na mojej osobnej slobode, keď ma bez akejkoľvek relevantnej výzvy doslova vytiahli z motorového vozidla a pritom mi spôsobili zranenie, ktoré vyžadovalo lekárske ošetrenie. Pri samotnom zákroku príslušníci PZ ani jeden krát (!) nepoužili výraz - v mene zákona - , čo predstavuje základnú a zákonnú výzvu, ktorú sú príslušníci PZ povinný pri podobných zásahoch jasne a zreteľne vysloviť. Tvrdenia oboch príslušníkov OO PZ Čadca sú nepravdivé a klamlivé, nakoľko som nebol ani jeden krát (!) vyzvaný na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Toto moje tvrdenie podporuje dôkaz, ktorý bol priamo na hlavnom pojednávaní prehrávaní, a to zvukovo- obrazový záznam zo samotného zásahu. Samotný zásah príslušníkov PZ bol zmätočný, keď na strane jednej mi prvotne oznámili, že som bol zastavený z dôvodu lustrácie podozrivých a hľadaných osôb na strane druhej mi po cca 10 minútach oznámili, že ma zastavili z dôvodu, že nemám zapnutý pás (!). Následne mi „oznámili, že citujem „...chceme skontrolovať dychovú skúšku..."
Bez akejkoľvek výzvy, jednoducho mi to takýmto spôsobom oznámili. Po mojej otázke, že či ma vyzývajú alebo mi to len oznamujú sa ma opýtali, opäť citujem „...ste ochotný podrobiť sa dychovej skúške?..." Podotýkam, že pri cestnej kontrole príslušník PZ je povinnosťou policajta oznámiť účastníkovi cestnej premávky oznámiť obvinenie, prečo a z akého dôvodu vykonávajú policajný zásah. Povinnosťou príslušníka PZ je uviesť, na základe akých skutočností a dôkazov dospel k záveru, že ten ktorý občan spáchal priestupok a následne je povinný odôvodniť naplnenie znakov tohto priestupku alebo nezákonného konania. Po oznámení zo strany príslušníkov PZ, že „budem podozrivý...", som sa dotazoval, z čoho ma podozrievajú a z čoho som podozrivý. Po „poslednej výzve", ako tvrdili príslušníci PZ ma bez akéhokoľvek dôvodu, podozrenia alebo výzvy začali násilím ťahať von z motorového vozidla. Len tak, svojvoľne, nezákonne, násilím. Následne ma príslušníci PZ „naložili" do policajného auta, kde som sa opakovane dotazoval a žiadal som ich, aby som bol eskortovaný k lekárovi za účelom odberu krvi, aby som mohol vyvrátiť ich mylné presvedčenie o tom, že som bol pod vplyvom návykovej látky. Toto mi však nebolo umožnené. Bol som eskortovaný na OO PZ Čadca, kde som bol nezákonne prešacovaný a prehľadaný. Na OO PZ som sa opätovne dožadoval návštevy lekára z dôvodu, že chcem odovzdať krv na vyšetrenie, že nie som pod vplyvom návykovej látky. Opäť som dostal negatívnu odpoveď. Samotné konanie príslušníkov PZ bolo nezákonné a šikanózne. Svojvôľa príslušníkov PZ pri policajných zásahoch nemôže existovať v demokratickom a právnom štáte. Orgány činné v trestnom konaní musia konať zákonným spôsobom a ich heslo „pomáhať a chrániť" nebolo v mojom prípade na mieste.
Pripájam sa k odvolaniu môjho obhajcu a navrhujem odvolaciemu súdu, aby zrušil predmetný rozsudok a oslobodil ma spod obžaloby."
Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k predmetnému odvolaniu.
Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Mal za to, že všetky výroky napadnutého rozsudku sú správne a zákonné. Dodal, že nebol preukázaný úmysel svedkov vypovedať nepravdu. Obhajca obžalovaného navrhol prvostupňový rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaný uviedol, že skutok nespáchal a pridržiava sa dôvodov odvolania.
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaný Z. O. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom súde.
Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.
Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa:
„Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané, najmä z výpovedí svedkov - príslušníkov OO PZ Čadca, že obžalovaný po vyzvaní, aby sa podrobil ,,dychovej skúške" túto odmietol, rovnako odmietol po výzve hliadky vystúpiť ´ z motorového vozidla. Na zázname nie je zreteľné, či bol poučený o možnosti ,,odberu krvi alebo iného biologického materiálu". Skutočnosť, že bol poučený mal súd preukázanú z výpovedí svedkov. Je irelevantné, že obžalovaný mal pri dychovej skúške v Kysuckej nemocnici s poliklinikou túto negatívnu, nakoľko ako je vyššie uvedené, obžalovaný sa odmietol podrobiť jednak dychovej skúške, jednak odberu krvi alebo iného biologického materiálu. Pokiaľ obhajoba namieta, že obžalovaný sa chcel podrobiť odberu krvi, toto tvrdenie je vyvrátené najmä výsluchom svedkov - členov hliadky OO PZ Čadca a tiež kamerovým záznamom, z ktorého vyplýva, že obžalovaný neuposlúchol žiadny z príkazov policajta. Je jednoznačne preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Za daného skutkového stavu súd nemal pochybnosti o vine obžalovaného a jeho konanie posúdil ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., nakoľko obžalovaný sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom,
alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Vinu obžalovaného mal súd preukázanú predovšetkým na základe priamych dôkazov - výpovedí svedkov Ing. H. A. a Bc. V. O., ktorí jednoznačne uviedli, že obžalovaný napriek opakovanému poučeniu sa odmietol podrobiť tak dychovej skúške ako aj lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi. Ich výpoveď je z časti podporená aj kamerovým záznamom, ktorý súd vykonal prehratím na hlavnom pojednávaní. Za takto ustáleného skutkového stavu súd teda dospel k jednoznačnému záveru, že žalovaný skutok, priebeh ktorého súd ustálil vykonaným dokazovaním tak, ako je opísaný vo výrokovej časti rozsudku, sa stal, obžalovaný ho spáchal, pričom svojím konaním naplnil skutkovú podstatu prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák."
Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného a jeho obhajcu vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd však rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú z jeho spáchania najmä výpovede svedkov Ing. H. A., Bc. V. O. a čiastočne aj kamerové záznamy v kontexte s dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania. Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný prostredníctvom obhajcu len opakuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní.
Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede vypovedá pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázaný opak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že každý svedok (a teda i svedkovia Ing. H. A. a Bc. V. O.) pred svojou výpoveďou v konaní pred súdom skladá zákonom predpísanú prísahu (zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 16.9.2019). Krajský súd si osvojuje názor súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že sú to práve svedkovia Ing. H. A. a Bc. V. O., ktorí usvedčujú obžalovaného Z. O. zo spáchania žalovaného skutku.
Zo súdneho spisu je zrejmé, že sporným v tomto prípade je zistenie, či bol obžalovaný poučený aj o možnosti podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, či nie je ovplyvnený návykovou látkou. Z právneho posúdenia skutku vyplýva, že v zmysle § 289 ods. 2 Tr. zák. nie je potrebné zisťovať, či obžalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky, ale je potrebné zistiť, či obžalovaný vôbec viedol motorové vozidlo a či sa obžalovaný ako vodič motorového vozidla odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Obe tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne (vedenie vozidla, odmietnutie dychovej skúšky a lekárskeho vyšetrenia), aby sa voči obžalovanému mohla vyvodiť trestná zodpovednosť. V danom prípade bolo nesporným to, že obžalovaný reálne viedol motorové vozidlo, ďalej to, že obžalovaný sa odmietol podrobiť dychovej skúške (to nepopiera ani obžalovaný) a ďalej malo byť predmetom dokazovania to, či sa obžalovaný odmietol podrobiť aj lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou.
Argumentácia obžalovaného v trestnom konaní spočívala v tom, že príslušníci policajnej hliadky ho pri služobnom zákroku nepoučili aj o možnosti podrobiť sa aj lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou. Z výpovedí svedkov Ing. H. A. a Bc. V. O. však jednoznačne vyplýva, že obaja zhodne vypovedali, že viackrát
obžalovaného poučili aj o tejto možnosti. V trestnom konaní doposiaľ nebol preukázaný žiaden úmysel svedkov vypovedať nepravdivým spôsobom, a teda ich výpovede sa považujú za pravdivé a vierohodné.
Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Súdu prvého stupňa treba vytknúť, že sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal materiálnym korektívom (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) vzhľadom k tomu, že obžaloba bola podaná pre prečin.
Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách odseku 2 § 10 Tr. zák., to znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).
Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., je záverom právnym.
Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych a subjektívnych znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu, musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného činu.
Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný, a zo všetkých relevantných dôkazov.
Krajský súd mal naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri prečine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák. z pohľadu, či je jeho závažnosť nepatrná so zreteľom na spôsob vykonania činu, jeho následky a okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, za preukázaný.
Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestov, ktoré boli obžalovanému uložené súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uložených trestov obžalovanému z hľadiska ich zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie peňažného trestu vo výške 300,- eur a ustanovenie náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 12 dní, ktoré zodpovedá zákonu a stavu veci. Krajský súd sa stotožňuje aj s výrokom o treste, ktorým obžalovanému súd prvého stupňa uložil trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 2 roky. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestov obžalovanému Z. O..
Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu a výmery trestu, vrátane správneho zistenia absencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom uložené tresty, a to peňažný trest vo výške 300,- eur a ustanovenie náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 12 dní a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 2 roky, považuje odvolací súd za zákonné, primerané a spravodlivé. Tento zákonný stav neboli odvolacie argumenty obžalovaného spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným, a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného Z. O. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.