Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2To-20-2019.pdf
PDF · 90.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/20/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Antalu a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Petra Tótha, v trestnej veci proti obžalovanej I.. P. B., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A., F. XXX/X, okres A., t. č. na slobode, pre trestný čin prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a), odsek 2 písm. e) Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. októbra 2018, pod sp. zn. 8T/13/2018, na verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 16. januára 2020 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovanej I.. P. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. októbra 2018 pod sp. zn. 8T/13/2018 bola obžalovaná I.. P. B. uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a), odsek 2 písm. e) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
v čase približne o 16.00 h dňa 01.12.2016 pred štúdiom V. Q. na námestí sv. J. XX v A. po predchádzajúcom verbálnom útoku za použitia vulgarizmov napadla poškodenú I.. B. R. tak, že ju udierala dáždnikom po hlave a následne ju škriabala a kopala do nôh, pričom svoju pozornosť následne obrátila na poškodeného I.. C. B., ktorý jej bránil v útoku na poškodenú I.. B. R., ktorého sa dáždnikom snažila opakovane udrieť, pričom ho niekoľko krát udrela do rúk, ktorými si kryl hlavu, ako aj do dioptrických okuliarov, v dôsledku čoho sa I.. C. B. pustila krv z nosa, hoci obžalovaná bola v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch postihnutá, rozkazným konaním dňa 26.02.2016 za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/90 Zb. č. k.: OU-TN- OVVS2-2016/004170.
Za to bola obžalovaná I.. P. B. odsúdená podľa § 364 odsek 2 Tr. zákona za použitia § 38 odsek 2 Tr. zákona na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov, ktorého výkon jej bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Tr. zákona podmienečne odložený na určenú skúšobnú dobu 1 (jeden) rok. Súčasne podľa § 50 odsek 2 Tr. zákona za použitia § 51 odsek 4 písmeno a) Tr. zákona jej bola uložená povinnosť, spočívajúca v príkaze nepriblížiť sa počas určenej skúšobnej doby k poškodeným I.. B. R., nar. XX.XX.XXXX v U. Q., trvale bytom U. Q., R. XXX/XX, okres U. Q. a I.. C. B., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom A., U. XXX/XX, okres A. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodených.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu ihneď po jeho vyhlásení podala odvolanie obžalovaná proti výroku o vine aj treste. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny a nezákonný. V podrobnostiach tak, ako aj doposiaľ počas celého trestného konania skutkové okolnosti popísala diametrálne odlišne inak, ako ho popisovali obaja poškodení. Na inkriminovanom mieste sa ocitla v podstate náhodne a
boli to poškodení, ktorí ju atakovali, z nich najmä I.. B., najskôr verbálne a následne aj fyzicky. Ďalej poukázala tiež na to, že hneď nasledujúci deň oznamovala incident na polícii, ktorá ho vyhodnotila iba ako priestupok, ktoré konanie o ňom Okresný úrad Trenčín rozhodnutím odložil, pričom však poškodená I.. R. incident oznamovala na polícii až s odstupom niekoľko týždňov, dňa 13. januára 2017, keď poškodení tak mali dostatok času sa oboznámiť s tým, ako ona vypovedala o skutkových okolnostiach a mali tiež dostatok časového priestoru svoje výpovede prispôsobiť, resp. ich zosúladiť v jej neprospech, čo sa aj stalo. Poukázala tiež na zranenia, ktoré utrpela v inkriminovanom čase, s čím sa vyšetrovateľ Policajného zboru nechcel zaoberať a preto si musela zaobstarať odborné vyjadrenia o nich sama. Znalec, ktorý odborné vyjadrenie podal dospel k záveru, že zranenia, ktoré utrpela v inkriminovanom čase v dôsledku incidentu s poškodenými mohli byť spôsobené tak, ako popisovala vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom Policajného zboru dňa 12.09.2017. Skutkové okolnosti, ktoré sa stali tak, ako ona popísala podporuje ďalej aj výpoveď svedka R. U., ktorý aj keď sčasti, videl ich incident ako sa bijú a naťahujú tri osoby navzájom. Ďalej v podrobnostiach poukázala na nepravdivé a závažne rozporuplné svedecké výpovede oboch poškodených, z ktorých určité časti sú aj v rozpore s odborným vyjadrením L.. Q.. Obvinenia zo strany poškodených, najmä zo strany I.. B. považuje za vykonštruované z pomsty za to, že po jeho predchádzajúcich opakovaných fyzických útokoch voči nej, to v minulosti oznamovala polícii, čo potvrdzuje aj výpoveď svedka policajta A. A.. Svedecké výpovede oboch poškodených sú nevierohodné aj preto, že medzi sebou mali intímny vzťah, o ktorom sa dozvedela až neskôr. Poškodení si navzájom poskytovali svedectvá proti nej, voči čomu sa jej len ťažko bránilo. Súd prvého stupňa nesprávne hodnotil vykonané dôkazy, najmä svedecké výpovede oboch poškodených, ktoré sú rozporuplné, rozdielne popisujúce skutkové okolnosti, keď tieto mal správne vyhodnotiť v súlade so zásadu v pochybnostiach v prospech obvineného, v jej prospech. Ako subjektívny, ničím nepodložený názor hodnotí záver súdu o tom, že na mieste činu bola preto, že sa nedokázala zmieriť s rozchodom s poškodeným I.. B.. Práve naopak, je plne stotožnená s tým, že poškodený I.. B. už nie je jej partnerom a že spolu nežijú. V súvislosti s právnym posúdením žalovaného skutku poukázala aj na jeho nesprávne posúdenie súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku ako kvalifikovaná skutková podstata žalovaného prečinu, pretože za priestupok uvedený v skutku v podanej obžalobe nebola postihnutá v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 364 odsek 2 písm. e) Tr. zákona. Odvolaním napadla tiež konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, pretože orgány činné v trestnom konaní podľa jej názoru obstarávali dôkazy výlučne iba v jej neprospech a neobjasňovali okolnosti, ktoré svedčia v jej prospech tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 odsek 10 Tr. poriadku napríklad tým, že vyšetrovateľ Policajného zboru odmietol jej návrh na odborné posúdenie jej zranení a pritom súhlasil s návrhom poškodenej na doplnenie dokazovania vyhotovením doplnku k odbornému vyjadreniu znalca. Aj v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k viacerým pochybeniam vo vzťahu ku kontradiktórnosti konania a rovnosti strán a vo vzťahu k náležitému zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Je toho názoru, že nie je možné vychádzať z výpovedí svedkov, ktorí sú v intímnom vzťahu a svoje výpovede si mohli vzájomne ovplyvňovať. Poukázala aj s odôvodnením na judikát Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 17.12.1976, sp. zn. 8Tz 30/76 tiež na to, že v prejednávanom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej stránky žalovaného prečinu a ani preukázaniu subjektívnej stránky, t. j. jej úmyslu, ktorý ani v jednej zákonnej forme preukázaný nebol. Trest, uložený v napadnutom rozsudku považuje za neprimerane prísny vzhľadom na to, aké druhy trestov sú obvykle súdmi v obdobných prípadoch ukladané (napríklad peňažný trest, či trest povinnej práce). Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo všetkých jeho výrokoch a aby sám rozhodol tak, že ju spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny a zákonný a navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť.
Obhajca obžalovanej na tomto procesnom úkone odvolacieho súdu uviedol, že sa pridržiava písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby odvolací súd rozhodol v intenciách písomného odvolania, t. j. aby obžalovanú spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.
Obžalovaná právom konečného návrhu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu poukázala na jeden dôležitý fakt, a to, že to, čo sa stalo je len pokračovaním domáceho násilia, ktorého sa poškodený, jej bývalý manžel dlhodobo na nej dopúšťal. Necíti sa byť v žiadnom prípade vinnou a preto navrhuje, aby
ju odvolací súd v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil potom, čo najskôr zruší napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch.
Podľa § 317 odseku 1 Tr. poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odseku 1 Tr. poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odseku 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odseku. 1 Tr. poriadku.
Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal z podnetu podaného odvolania obžalovanej napadnutý rozsudok v intenciách § 317 odseku 1 Tr. poriadku a takto zistil, že súd prvého stupňa vo vzťahu k rozhodovaniu o vine, v záujme zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré správne vyhodnotil zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 odseku 12 Tr. poriadku, a na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením 168 odseku 1 Tr. poriadku aj podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. So zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení, ale i záverov okresného súdu vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovanej. Obžalovaná aj napriek tomu, že táto doposiaľ popiera spáchanie žalovaného skutku a žalovaného prečinu, keď skutkové okolnosti popisuje skutočne diametrálne odlišne inak, je nepochybne, teda bez akýchkoľvek rozumových pochybností usvedčovaná predovšetkým svedeckými výpoveďami oboch poškodených, t. j. I.. B. R. a I.. C. B., podporne svedeckými výpoveďami R. U. a príslušníkov Policajného zboru A. A. a L. P., odborným vyjadrením Znaleckej lekárskej organizácie, s.r.o. (vrátane jeho doplnku k nemu), ako aj zabezpečenými relevantnými listinnými dôkazmi. Preto odvolacie námietky obžalovanej v tomto smere odvolací súd nepovažoval za dôvodné a argumentácia obžalovanej uvádzaná v odvolaní, je v rozpore so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, majúcimi oporu vo vykonanom dokazovaní. Ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení okresného súdu a v plnej miere sa plne stotožnil s hodnotením vykonaných dôkazov tak, ako to vyjadril prvostupňový súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, pričom odvolací súd v tomto smere v celom rozsahu odkazuje na podrobné, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že nie je pochybením súdu, ak dôkazy, ktoré zákonným spôsobom súd vykoná a vyhodnotí inak, ako očakáva jedna z procesných strán, ktorá tieto dôkazy hodnotí subjektívne inak. Obžalovaná i naďalej prezentuje ako jedine pravdivé skutkové okolnosti, ktoré popísala ona sama. Skutočnosti, na ktoré podrobnejšie poukazovala obžalovaná v odôvodnení odvolania a ktoré by mali diskvalifikovať vierohodnosť svedeckých výpovedí oboch poškodených (ich intímny vzťah, neskôr podané trestné oznámenie poškodenou I.. R., závažné rozpory v ich výpovediach skutkových okolnostiach) však odvolací súd nepovažuje za spôsobilé, pričom viaceré okolnosti, najmä rozpory vo svedeckých výpovediach oboch poškodených tak, ako na ne obžalovaná poukazovala a to sčasti i na základe nesprávnej interpretácie týchto svedeckých výpovedí obžalovanou, odvolací súd nezistil v takej relevantnej miere, že by to viedlo aspoň čo i len k relevantným pochybnostiam o vierohodnosti týchto dvoch priamych dôkazov, ktoré dôkazy samé o sebe usvedčujú obžalovanú zo spáchania žalovaného skutku. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že prítomnosť obžalovanej na inkriminovanom mieste nebola výsledkom náhody tak, ako to vyplýva zo skutkových okolností, ktoré predchádzali incidentu medzi obžalovanou a poškodenými. Podpornými dôkazmi k obom svedeckým výpovediam poškodených, ktoré usvedčujú obžalovanú sú aj svedecké výpovede oboch zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru, z nich najmä svedecká výpoveď A. A., z ktorých dôkazov vyplýva, že to bola obžalovaná, ktorá ešte aj po ich príchode prejavovala vo svojom správaní prvky agresie, čo rozhodne nesvedčí o tom, že práve obžalovaná bola obeťou útoku oboch poškodených. V tejto súvislosti neunikla pozornosti odvolaciemu súdu aj časť svedeckej výpovede poškodenej I.. R., ktorá potom, čo ju obžalovaná začala opakovane udierať dáždnikom po hlave, si našla vo vlasoch úlomok z dáždnika obžalovanej (súčasť trestného spisu). Napokon aj okolnosti spáchania oboch priestupkov (útoky na poškodenú R. - č. l. 159 až 160) vyvracajú obhajobné tvrdenia obžalovanej a jej odvolacie argumenty o tom, že jej prítomnosť na inkriminovanom mieste bol skutočne iba výsledok náhody a nie úmysel obžalovanej poškodených vyhľadávať a útočiť na nich. Odvolací súd zreteľom na odvolacie námietky obžalovanej nezistil žiadne závažné pochybenia ani orgánov činných v trestnom konaní v procesnom postupe do podania obžaloby, ani prvostupňového súdu po podaní obžaloby, pričom pochybenia v
kontradiktórnom vedení konania, či pochybenia spočívajúce v porušení práv obžalovanej sú iba jej ničím nepodloženým subjektívnym vnímaním, čo nekorešponduje s reálne správne a zákonne vedeným postupom orgánmi činnými v trestnom konaní v prípravnom konaní a prvostupňovým súdom po podaní obžaloby. Pokiaľ vyšetrovateľ Policajného zboru odmietol vykonať doplnenie dokazovania zameraným na zranenia obžalovanej na jej návrh, nešlo v skutočnosti o žiadne pochybenie, vzhľadom na výsledky dokazovania v prípravnom konaní, pričom obžalovaná aj v zmysle svojich zákonných práv napokon sama využila možnosť predložiť takýto dôkaz, ktorý aj prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní reálne a zákonným spôsobom vykonal a tento aj zákonným spôsobom potom vyhodnotil. Ak aj súd prvého stupňa odmietol doplniť dokazovanie na hlavnom pojednávaní tak, ako to obžalovaná či jej obhajca v jej prospech navrhoval, súd prvého stupňa zákonným spôsobom odmietol tieto dôkazy vykonať, čo prvostupňový súd relevantne odôvodnil a s ktorými dôvodmi sa i odvolací súd stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolacie námietky obžalovanej vo vzťahu k právnemu posúdeniu žalovaného skutku (popísanému v podanej obžalobe) ako kvalifikovaná skutková podstata predmetného žalovaného prečinu sú síce dôvodné, avšak v konečnom dôsledku neakceptovateľné vo vzťahu ku skutku, ktorý súd prvého stupňa primerane, bez narušenia skutkovej totožnosti a v súlade s vykonanými dôkazmi upravil, keď namiesto nesprávne uvedeného priestupkového konania uviedol správne priestupkové konanie, ktoré preukazuje skutočnosť, že sa obžalovaná skutku, popísanému v napadnutom rozsudku dopustila napriek tomu, že bola v ostatných dvanástich mesiacoch postihnutá za obdobný čin v priestupkovom konaní vedenom Okresným úradom Trenčín pod č. OU-TN-OVVS2-2016/004170.
Pokiaľ ide o právne posúdenie konania obžalovaného, v tomto smere súd prvého stupňa taktiež postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovanej kvalifikoval ako prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písm. a), odsek 2 písm. e) Tr. zákona. Aj odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru o kumulatívnom naplnení všetkých potrebných štyroch formálnych znakoch tohto prečinu, vrátane materiálneho korektívu v zmysle § 10 odsek 2 Tr. zákona. Obžalovaná ako subjekt z hľadiska veku (§ 22 Tr. zákona) spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti bez zistenia akýchkoľvek skutočností, ktoré by preukazovali čo i len zmenšenú príčetnosť (§ 23 Tr. zákona). Jednoznačne bol naplnený i objekt tohto trestného činu, t. j. záujem spoločnosti na ochrane verejného poriadku a občianskeho spolunažívania. Zo skutku popísaného v napadnutom rozsudku tiež jednoznačne vyplýva naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu. Obžalovaná napadla oboch poškodených na mieste verejnosti prístupnom, o čom svedčí už len fakt, že svedkami jej konania boli minimálne tri osoby, ktoré vo veci aj vypovedali. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku - úmysel, obžalovaná jednoznačne konala v priamom úmysle (dolus directus) podľa § 15 písm. a) Tr. zákona. To vyplýva z už vyššie uvedeného, pričom aj napriek odvolacím námietkam obžalovanej sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom prvostupňového súdu o tom, že obžalovaná sa skutočne doposiaľ ešte nedokázala úplne vyrovnať s okolnosťami, za akých došlo k ukončeniu jej dlhoročného vzťahu s poškodeným bývalým manželom Ing. C. B., čo potvrdila aj v rámci uplatneného práva konečného návrhu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu tým, že incident s poškodenými v posudzovanom prípade, ktorý ona stále vníma subjektívne inak, než bolo vykonanými dôkazmi nezvratne, bez akýchkoľvek rozumových pochybností preukázané, pokladá za pokračovanie domáceho násilia, ktorého sa predtým poškodený I.. C. B. na obžalovanej dopúšťal.
Pri ukladaní trestu prvostupňový súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34 odseku 1 až 4 Tr. zákona dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. O osobe obžalovanej bolo zistené, že doposiaľ je z hľadiska trestnoprávneho bezúhonnou osobou. Uvedené konštatovanie však neplatí, pokiaľ ide o páchanie priestupkov, ktorých sa dopustila doposiaľ preukázateľne dvakrát /priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 odsek 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v platnom znení/. Prvostupňový súd správne obžalovanej nepriznal ani jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zákona, na druhej strane potom tiež správne u nej neidentifikoval ani jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zákona a pri určovaní druhu trestu správne dospel k záveru o potrebe uloženia výchovného trestu odňatia slobody podľa § 364 odsek 2 Tr. zákona na samej dolnej hranici zákonnej sadzby za použitia § 38 odsek 2 Tr. zákona vo výmere 6 (šesť) mesiacov, s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu podľa § 49 odsek 1 písm. a) a § 50 odsek 1 Tr. zákona, na samej dolnej hranici zákonného rozpätia (1 až 5 rokov), 1 (jeden) rok. Správnym a zákonným bolo tiež uloženie obžalovanej primeraná povinnosť podľa § 50 odsek 2 Tr. zákona za použitia § 51 odsek 4 písm. a) Tr. zákona, špecifikovanej vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorú pokladá
i odvolací súd za nevyhnutnú na posilnenie účinkov uloženého výchovného trestu odňatia slobody obžalovanej, vzhľadom na ešte pretrvávajúce napätie medzi obžalovanou a poškodenými, čo vyplynulo tiež z verbálneho prejavu obžalovanej (predovšetkým vo vzťahu k poškodenému I.. B.) v priebehu verejného zasadnutia odvolacieho súdu. Uložený trest súdom prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu je v súlade s očakávaným účelom trestu v zmysle § 34 odsek 1, odsek 4 Tr. zákona, t. j. dosiahnutie individuálno-preventívneho a s ním následne spojeného generálno-preventívne účinku a v dostatočnej miere vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovanej spoločnosťou v posudzovanom prípade.
Z týchto uvedených dôvodov odvolanie obžalovanej I.. P. B. odvolací súd nepovažoval za dôvodné a preto ho podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.