Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/142/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: K. H., nar. XX.X.XXXX, bytom v V., W.Y. I. XX, zastúpenej JUDr. Michalom Treščákom, ml., advokátom so sídlom v Košiciach, Thurzova 6 proti žalovanej: N. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom v V., J. X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, o zaplatenie 10.909,66 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.2.2019 č.k. -423 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 5.955,00 eur s prísl.

M e n í rozsudok v zamietajúcom výroku o príslušenstve pohľadávky tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 8% úrok z omeškania zo sumy 5.955,00 eur od 9.10.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok v prevyšujúcej zamietajúcej časti.

M e n í rozsudok tak, že vzájomný návrh žalovanej v zostávajúcej časti zamieta.

Žalobkyňa má právo na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanej v celom rozsahu.

V konaní o vzájomnej žalobe žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania.

Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.955,00 eur s 8% úrokom z omeškania od 17.5.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,18%. Vzájomný návrh žalovanej o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle , , , , nar. vlády č. , vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie vzal za preukázané, čo medzi spornými stranami ani nebolo sporné, že žalobkyňa poskytla žalovanej

v zmysle pôžičku vo výške 15.000,00 eur, ktorú sumu získala z predaja svojho 4-izbového bytu v V., kde bývala spoločne so žalovanou a so svojou rodinou. Pôžička bola poskytnutá žalovanej za účelom kúpy nehnuteľnosti do jej vlastníctva.

3. Touto žalobou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej vrátenia pôžičky vo výške 15.000,00 eur, poníženej o sumu 4.320,00 eur, ktorá mala predstavovať nájomné za obdobie 18 mesiacov, kedy užívala žalobkyňa nehnuteľnosť vlastnícky patriacu žalovanej. Suma 4.320,00 eur predstavovala hodnotu nájomného za 8 mesiacov užívania tejto nehnuteľnosti po 240,00 eur mesačne, zníženej o sumu 460,00 eur, ktorá tvorila nedoplatok pre spoločnosť SPP a.s. a ktorý zaplatila žalovaná a zvýšenú o sumu 460,00 eur, čo predstavuje 1/3 nájomného pripadajúceho na žalovanú, ktorá užívala v tomto období nehnuteľnosť spoločne so svojou rodinou (5 mesiacov x 92,00 eur). Preto sa žalobkyňa touto žalobou domáhala od žalovanej vrátenia sumy 10.909,66 eur (15.000,00 eur - 4.320,00 eur).

4. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal z výsluchu žalobkyne, žalovanej a svedkov za preukázané, že žalobkyňa so svojou rodinou užívala nehnuteľnosť - rodinný dom v obci A. M. vlastnícky patriacej žalovanej na základe vzájomnej dohody so žalovanou, pričom obsahom tejto ústnej dohody nebola finančná odplata. Takáto dohoda bola výsledkom záujmu o neskoršie spoločné nadobudnutie nehnuteľnosti a odrazom značných investícií vložených do rekonštrukcie starého domu stranami sporu. O súhlase žalovanej s užívaním nehnuteľnosti žalobkyňou s jej rodinou svedčí skutočnosť, že počas doby piatich mesiacov žalovaná užívala túto nehnuteľnosť spoločne so žalobkyňou a jej rodinou a žalobkyňa v tom čase neplatila žalovanej žiadne nájomné. Žalovaná v čase prenechania rodinného domu žalobkyni do užívania dala výslovný súhlas žalobkyni na bezplatné užívanie. Tvrdenia žalovanej, že medzi ňou a žalobkyňou išlo o odplatný nájom, súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelové, lebo podstatnou náležitosťou a podmienkou platnosti nájomnej zmluvy v zmysle je dohoda o odplate, nájomnom, ktorá medzi stranami sporu nebola preukázaná. Znak odplatnosti odlišuje nájomnú zmluvu od iných zmluvných typov, predovšetkým od zmluvy o výpožičke, pri ktorej vzniká vypožičiavateľovi právo užívať individuálne určenú vec bezodplatne. Požiadavka žalovanej na hradenie odplaty od žalobkyne po roku užívania predmetnej nehnuteľnosti bola dôvodom odsťahovania sa žalobkyne z rodinného domu. Bolo preukázané, že žalobkyňa užívala predmetnú nehnuteľnosť od 1.4.2011 do 30.9.2012.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že žalovanej vzniklo voči žalobkyni právo na úhradu pravdepodobného nájomného za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, pričom pri jeho určení vychádzal z písomného stanoviska K.. I. I., Real Invest, Trebišov, o dôveryhodnosti ktorého nemal žiadne pochybnosti. Z tohto listinného dôkazu vyplynulo, že podľa ponuky realitných kancelárií v danej obci A.W. M. pri meste Trebišov a v blízkom okolí, pri evidovaných štyroch rodinných domoch z nájmu mesačnou sumou za rodinný dom a pozemok od 650,00 do 400,00 eur je priemerná cena prenájmu rodinného domu za 1 mesiac vo výške 502,50 eur v období od 1.4.2011 do 30.9.2012. K.. I. I. podal stanovisko ako odborne spôsobilá osoba na základe výzvy súdu a žalovaná nemala voči tomuto odbornému vyjadreniu žiadne námietky. Súd pri stanovení pravdepodobného nájomného nevychádzal z podkladov predložených žalobkyňou, zo stanoviska Realitného centra Košice s.r.o. zo dňa 27.7.2012, podpísaného R.. Y. Č., nakoľko táto osoba nebola a ani nie je v súčasnej dobe konateľom tejto spoločnosti, za ktorú dané stanovisko o stanovení všeobecnej hodnoty podpísala. O tomto dôkaze mal súd preto pochybnosti.

6. Nakoľko žalobkyňa poskytla žalovanej pôžičku vo výške 15.000,00 eur, po odpočítaní sumy 9.045,00 eur, teda sumy zodpovedajúcej výške obvyklej odplaty za užívanie rodinného domu za obdobie 18 mesiacov x 502,50 eur, čo činí 9.045,00 eur, súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná je povinná žalobkyni zaplatiť 5.955,00 eur (15.000,00 eur - 9.045,00 eur).

7. Preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.955,00 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako neopodstatnenú, nakoľko žalobkyňa nepreukázala ňou uvedené tvrdenia v zostávajúcej časti.

8. Žalovaná sa nezaplatením pôžičky riadne a včas dostala do omeškania s povinnosťou zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení odborného vyjadrenia k pravdepodobnej výške nájomného K.. I., t.j. od 17.5.2016. Preto počnúc týmto dátumom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania v zákonnej výške, tak ako vyplýva z výroku rozsudku a v prevyšujúcej časti o príslušenstve pohľadávky žalobu zamietol.

9. Pokiaľ ide o vzájomný nárok uplatnený žalovanou tento pozostával z úhrady nájomného vo výške 9.000,00 eur. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že nájomné nikdy nebolo predmetom dohody medzi stranami sporu, preto táto suma nemôže byť žalovanej priznaná, a to ani titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaná neužívala nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, ale ako vlastníčka domu. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vo výške 806,48 eur vzniknutú poškodením, resp. opotrebením rodinného domu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o tom, aká škoda jej poškodením užívaného domu mala vzniknúť. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.10.2018 uviedla, že sumu stanovila len odhadom.

10. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 3.623,00 eur ako náhradu škody spôsobenej poškodením kotla a odcudzením radiátorov súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nepreukázala základné zákonné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti za škodu v zmysle a nasl. , a to vznik škody, príčinnú súvislosť a ani protiprávne konanie žalobkyne. Žalovaná tak v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa, ako aj svedok navrhnutý žalobkyňou vypovedali, že kotol na tuhé palivo bol funkčný, v záruke a nebolo potrebné ho meniť za nový. Žalovaná žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v tomto smere neponúkla.

11. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 2.123,28 eur, ktorú uplatnila žalovaná tiež vo vzájomnom návrhu titulom náhrady leasingových splátok, ktoré doplatila za motorové vozidlo niet pochýb o tom, že vlastníkom motorového vozidla bola samotná žalovaná a vlastnícke právo nikdy ani podľa vzájomných dohôd nemalo patriť žalobkyni. Žalobkyňa preto nemala dôvod, aby doplatila kúpnu cenu za majetok a vlastníctvo žalovanej. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa užívala spoločne s manželom predmetné motorové vozidlo, ale za dobu užívania uhrádzala leasingové splátky cestou svojho manžela. Po narušení vzájomných vzťahov kontaktovali žalovanú s tým, že nebudú uhrádzať ďalšie splátky, nakoľko bolo zrejmé, že vozidlo je vlastníctvom žalovanej.

12. Na základe týchto úvah vzájomný návrh žalovanej o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol ako neopodstatnený.

13. O trovách konania rozhodol v zmysle tak, že priznal žalobkyni po pomernom rozdelení úspechu a neúspechu strán sporu (54,59% úspech - 45,41% neúspech) náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 9,18%. O trovách konania vzájomného návrhu žalovanej rozhodol v zmysle tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

14. Proti tomuto rozsudku, a to okrem vyhovujúceho výroku a výroku, ktorým bol vzájomný návrh žalovanej zamietnutý, v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa , , a a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. S poukazom na bod 29, bod 31 a bod 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázala na vnútorný rozpor odôvodnenia, keď na jednom mieste (bod 29 odôvodnenia rozsudku) sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne a dohodu o užívaní predmetnej nehnuteľnosti právne posúdil ako výpožičku v zmysle a nasl. a na inom mieste (bod 31 odôvodnenia rozsudku) pristúpil k určeniu výšky pravdepodobného nájomného za užívanie nehnuteľnosti. V bode 39 odôvodnenia nelogicky uzatvára, že uvedené skutočnosti vzájomne preukazujú, že užívanie rodinného domu žalobkyňou bolo dohodnuté ako bezodplatné a žalovaná nemá nárok požadovať od žalobkyne dodatočne žiadne plnenie. Vychádzajúc z vyhovujúceho výroku a na neho nadväzujúceho zamietajúceho výroku následne nesprávne priznal žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaných úrokoch z omeškania. Rozhodujúcim momentom určenia omeškania je moment doručenia žaloby do rúk žalovanej, preto žalobkyňa uplatnila úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby. Súd prvej inštancie sa tiež dopustil procesnej vady, keď napriek tomu, že vzájomný návrh o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol, čiastočne o vzájomnom návrhu žalovanej napadnutým rozsudkom rozhodol, keď nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky ponížil o sumu zodpovedajúcu pravdepodobnému nájomnému. Výrok rozhodnutia je zmätočný v nadväznosti na jeho odôvodnenie, z ktorého je jasný vnútorný rozpor logiky rozhodovania súdu v tejto veci. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dohoda o užívaní nehnuteľnosti bola dohodnutá ako bezodplatná, preto neexistuje právny titul na priznanie pravdepodobného nájomného. Nemôže ísť ani o bezdôvodné obohatenie, nakoľko medzi žalobkyňou a žalovanou existovala dohoda o užívaní. Žalobkyni tak mala byť

priznaná celá žalovaná suma bez akéhokoľvek odpočtu. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie na preukázanie výšky priznanej sumy za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Napriek tomu považuje žalobkyňa výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby za správny, nakoľko žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o preukázaní svojho nároku.

15. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie aj žalovaná, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku, ktorým bol vzájomný návrh žalovanej zamietnutý, ako aj výrokom o trovách konania v zmysle , a a odvolaciemu súdu navrhla, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej 1.552,76 eur. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že z celkovo uplatnenej sumy vo výške 16.552,76 eur vzájomným návrhom predstavuje čiastka 15.000,00 eur tzv. kompenzačnú námietku. V tejto časti ide výlučne o procesnú obranu proti nároku žalobkyne, teda žalovaná ako vzájomný návrh uplatnila žalobou o zaplatenie 1.552,76 eur. Poukázala na to, že žalovaná sa nikdy nedomáhala voči žalobkyni zaplatenia sumy 16.552,76 eur. Osobitne v odvolaní zo dňa 17.3.2017 voči rozsudku zo dňa 2.3.2017 navrhovala, aby žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť jej 1.552,76 eur. Vzájomná žaloba bola teda vždy vo výške 1.552,76 eur. Súd prvej inštancie preto nesprávne rozhodol o zamietnutí vzájomného návrhu o zaplatenie 16.552,76 eur. Vzájomnému návrhu o zaplatenie 1.552,76 eur naopak malo byť vyhovené. Nestotožnila sa ani s výrokom o trovách konania, keď súd priznal žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Tento výrok je v rozpore s výrokom II. napadnutého rozsudku. Výroky o trovách konania nie sú dostatočne zrozumiteľné a určité. Žalovaná nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu malo dôjsť k uzavretiu ústnej dohody o užívaní domu v zmysle a nasl. . Medzi stranami sporu nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o výpožičke, nakoľko nedošlo k dohode o jej podstatných náležitostiach. Ako je zrejmé z výpovedí žalobkyne a žalovanej na pojednávaní dňa 18.10.2018, tieto sa nikdy nedohodli na konkrétnej dobe, počas ktorej by žalobkyňa mala nehnuteľnosť s rodinou bezodplatne užívať. Samotný fakt, že žalobkyňa sa s rodinou do tohto domu nasťahovala a začala tam bývať, nemôže nahradiť vôľu strán ani dohodu, ktorá by mala podstatné náležitosti. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že žalobkyňa mala vykonať investície do domu (vykonať rekonštrukciu), po ktorej by medzi stranami došlo k vyčísleniu ich vzájomných nárokov a podľa toho by sa následne stala žalobkyňa spoluvlastníčkou domu. Žalovaná sa nikdy nevzdala svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie, počas ktorého žalobkyňa užívala rodinný dom. Z toho, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu formálnej (písomnej) nájomnej zmluvy nemožno vyvodzovať, že by strany sporu mali automaticky uzavrieť zmluvu o výpožičke. Takýto záver súdu je neodôvodnený, v rozpore s výpoveďami strán sporu a v rozpore s obsahom spisu. Je nesprávny a nezákonný. Žalovaná všetky ňou uplatnené nároky vo vzájomnej žalobe preukázala, preto nesprávne súd rozhodol, pokiaľ vzájomnému návrhu nevyhovel. Poškodenie rodinného domu bolo preukázané výpoveďami strán a tiež výpoveďou svedkyne Y. Š.. Žalobkyňa uznala, že po odchode z rodinného domu demontovala kuchynskú linku, čím znížila hodnotu rodinného domu o viac ako 1.806,48 eur. Žalovaná toto poškodenie zdokumentovala fotografiami pripojenými k spisu. Žalovaná preukázala tento nárok aj znaleckým posudkom K.. F. S., ktorý tvorí súčasť súdneho spisu. Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenej poškodením kotla a odcudzením radiátorov z rodinného domu vo výške 3.623,00 eur, túto preukázala žalovaná účtovnými dokladmi o nákladoch na výmenu tohto kotla a osadenie nových radiátorov a tiež fotografiami, ako aj výpoveďou svedkyne Y. Š.. Záver súdu, že žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno je tak nesprávny. Samotná žalobkyňa a jej manžel vo výpovedi uviedli, že pri svojom odchode demontovali radiátory. Výšku doplatku, ktorý bolo potrebné uhradiť titulom nesplatenej pôžičky preukázala listinnými dôkazmi, výpoveďou žalobkyne a svedkyne Y. Š.M., ako aj fotografickou dokumentáciou. Žalovaná sa nedomáhala kúpnej ceny za motorové vozidlo, ale doplatku za leasingové splátky, ktoré musela namiesto žalobkyne vyplatiť.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Podľa nej dohoda o užívaní predmetnej nehnuteľnosti napĺňa všetky zákonné znaky zmluvy o výpožičke, preto správne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ zamietol vzájomný návrh žalovanej. Stotožnila sa so skutkovými a právnymi dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadom zamietnutia vzájomného návrhu.

17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojej argumentácii. Nestotožnila sa s odvolacou argumentáciou žalobkyne a poukázala na obsah svojho odvolania voči rozsudku.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, v rozsahu v

zmysle ust. a a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne opodstatnené a odvolanie žalovanej opodstatnené nie je.

19. Výsledky dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie svedčia o jednoznačnom závere, že žalobkyňa požičala žalovanej sumu 15.000,00 eur titulom pôžičky, ktorú jej žalovaná doposiaľ nevrátila. Niet pochýb o opodstatnenosti nároku žalobkyne na vrátenie požičanej sumy voči žalovanej vo výške 15.000,00 eur, ktorú skutočnosť nespochybňuje ani žalovaná v podanom odvolaní.

20. Žalobkyňa sa žalobou voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 10.909,66 eur, ktorá suma predstavuje zostatok poskytnutej pôžičky žalovanej vo výške 15.000,00 eur, od ktorej žalobkyňa odpočítala sumu 4.320,00 eur, ktorá predstavuje sumu určenú za užívanie nehnuteľnosti vlastnícky patriacej žalovanej žalobkyňou a jej rodinou v období od 1.4.2011 do 30.9.2012 a ktorú výšku vyčíslila žalobkyňa tak, že 18 mesiacov užívania vynásobila sumou 240,00 eur (18 x 240,00 eur), čo činí 4.320,00 eur a ktorá podľa nej predstavuje výšku obvyklého nájomného u podobných nehnuteľností za dané obdobie. Žalobkyňa od zostávajúcej sumy odrátala aj sumu 230,00 eur, ktorú uhradila žalovaná ako nedoplatok SPP a žiadala zohľadniť, že žalovaná užívala predmetnú nehnuteľnosť po dobu 5 mesiacov spolu so žalobkyňou a jej rodinou, za čo vyčíslila úhradu vo výške 1/3 ňou určeného obvyklého nájomného (5 x 92,00 eur), čo činí 460,00 eur. Takto žalobkyňa voči žalovanej touto žalobou uplatnila nárok na zaplatenie 10.909,66 eur.

21. Niet pochýb o tom, ako jednoznačne vyplýva aj z obsahu písomného podania žalovanej zo dňa 4.9.2018 (č.l. 343 a nasl. spisu), že žalovaná v priebehu konania vzniesla voči žalobou uplatnenému nároku vzájomný návrh, ktorým sa domáhala od žalobkyne zaplatenia 16.552,76 eur, na základe ktorého návrhu požadovala žalobu žalobkyne zamietnuť a žalobkyňu zaviazať žalovanej doplatiť sumu 1.552,76 eur. Z obsahu tohto podania, ale aj vyjadrení žalovanej v priebehu konania vyplynulo, že nesúhlasila s výškou obvyklého nájomného stanoveného žalobkyňou za užívanie predmetnej nehnuteľnosti v období od 1.4.2011 do 30.9.2012 vo výške 240,00 eur, ktoré podľa žalovanej činí 500,00 eur mesačne. Od požičanej sumy 15.000,00 eur žalobkyňou bolo podľa žalovanej preto potrebné odpočítať sumu 9.000,00 eur (18 mesiacov x 500,00 eur), a nie sumu určenú žalobkyňou vo výške 4.320,00 eur. Z týchto vyjadrení žalovanej tak nepochybne vyplýva, že voči žalobkyni sa domáha doplatenia sumy 4.680,00 eur, keďže od sumy obvyklého nájomného určeného žalovanou vo výške 9.000,00 eur treba odpočítať sumu obvyklého nájomného určenú žalobkyňou, ktorú zohľadnila pri podaní žaloby vo výške 4.320,00 eur. Odvolací súd v tej súvislosti uzatvára, že žalovaná sa takto vzájomným návrhom domáhala voči žalobkyni zaplatenia sumy 4.680,00 eur, ktorý nárok žalovaná zahrnula do vzájomnej žaloby, aj keď nesprávne žalovaná v písomnom podaní zo dňa 4.9.2018 uvádza sumu 9.000,00 eur, keďže pri vyčíslení tejto sumy opomenula tú skutočnosť, že žalobkyňa sa voči nej v tomto konaní domáha zaplatenia sumy 15.000,00 eur poníženej o sumu 4.320,00 eur, predstavujúcu žalobkyňou určené obvyklé nájomné za obdobie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaná sa ďalej vzájomným návrhom domáha voči žalobkyni zaplatenia náhrady škody spôsobenej poškodením nehnuteľnosti počas užívania žalobkyňou vo výške sumy zodpovedajúcej znehodnoteniu tejto nehnuteľnosti za obdobie užívania 18 mesiacov vo výške 1.806,48 eur, ktorú uplatnila vo výške bežného opotrebenia. Ďalej sa domáhala náhrady škody spôsobenej poškodením kotla a odcudzením radiátorov z predmetného rodinného domu, ktorú vyčíslila ako výšku nákladov vynaložených na uvedenie veci do pôvodného stavu, t.j. výmenu vykurovacieho kotla, kúpu a inštaláciu nových radiátorov do rodinného domu vo výške 3.623,00 eur. Ďalej sa žalovaná vzájomným návrhom domáhala voči žalobkyni zaplatenia sumy 2.123,28 eur predstavujúcu výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne z dôvodu doplatenia zostatku nesplatenej pôžičky za auto kupované pre potreby žalobkyne a jej rodiny žalovanou. Niet pochýb, že takto uplatnený vzájomný návrh žalovanej predstavuje spolu sumu 12.232,76 eur. Ide o vzájomnú žalobu v zmysle , nakoľko žalovaná uplatňuje voči žalobkyni svoju pohľadávku na započítanie, pričom navrhuje, aby jej bolo prisúdené viac, než uplatnila žalobkyňa žalobou (10.909,66 eur). Nejde preto prostriedok procesnej obrany zo strany žalovanej, ale o vzájomnú žalobu, ktorá sa takto stala tiež predmetom konania. Bolo preto povinnosťou súdu o tejto vzájomnej žalobe rozhodnúť.

22. Z dôvodu, že žalovaná svojim vzájomným návrhom uplatnila voči žalobkyni nárok na zaplatenie 4.680,00 eur titulom doplatku za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalobkyňou v období od 1.4.2011 do 30.9.2012, správne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či nárok žalovanej v tomto smere je opodstatnený. Výsledky dokazovania vykonané pred súdom prvej inštancie jednoznačne svedčia o tom, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy s konkrétnym obsahom, na základe ktorej by

vzniklo právo žalobkyne spolu s rodinou užívať predmetnú nehnuteľnosť, a ktorej obsah by stanovil práva a povinnosti zmluvných strán v súvislosti s užívaním tejto nehnuteľnosti, vrátane určenia sumy zodpovedajúcej odplate za užívanie nehnuteľnosti, resp. dohody o tom, že by predmetnú nehnuteľnosť žalobkyňa spolu s rodinou mala právo užívať bezplatne. Pre uzavretie zmluvy s konkrétnym obsahom sa totiž vyžaduje konsenzuálny prejav zmluvných strán smerujúci k jednoznačnému určeniu práv a povinností konkrétneho obsahu. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v danom prípade k takémuto súhlasnému prejavu strán sporu o uzavretí zmluvy konkrétneho obsahu nedošlo. Niet pochýb o tom, že medzi zmluvnými stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy, ktorá by riešila tento užívací vzťah písomnou formou, avšak k uzavretiu zmluvy nedošlo ani ústnou formou. Žalobkyňa spolu s rodinou síce užívala predmetnú nehnuteľnosť v danom období so súhlasom žalovanej s tým, že aj s prihliadnutím na investície žalobkyne do predmetnej nehnuteľnosti a ďalšie vzájomné vzťahy medzi stranami sporu tieto následne upravia svoje zmluvné vzťahy neskoršou dohodou, ku ktorej však nedošlo. Ani jedna zo sporových strán sa nevyjadrila v tom zmysle, že by medzi stranami sporu došlo k jednoznačnému určeniu práv a povinností v súvislosti s užívaním predmetnej nehnuteľnosti. Samotná žalobkyňa v žalobe tvrdila, že len z dôvodu zachovania dobrých rodinných vzťahov nepožaduje od žalovanej vrátenie celej pôžičky, od ktorej sama odrátala sumu zodpovedajúcu hodnote obvyklému nájomnému za toto obdobie. Spornou sa stala (len) výška určeného obvyklého nájomného za toto užívanie, keďže žalovaná výšku určenú žalobkyňou spochybnila a túto považovala za nepostačujúcu.

23. Za takejto procesnej situácie zaťažovalo sporové strany dôkazné bremeno o preukázaní svojich tvrdení o výške obvyklého nájomného, keďže tieto sa zásadne líšili. V tomto smere súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, keď cestou realitných kancelárií sa pokúsil zistiť výšku obvyklého nájomného u podobných nehnuteľností za predmetné obdobie, pričom pri stanovení tejto výšky vychádzal z listinného dôkazu - písomné stanovisko doručené súdu 15.4.2016 K.. I. I., Real Invest, o dôveryhodnosti ktorého listinného dôkazu súd prvej inštancie nemal žiadne pochybnosti. V dôvodoch rozhodnutia v bode 16 vysvetlil, prečo neprihliadol k listinnému dôkazu predloženého žalobkyňou - stanovisku Realitného centra Košice s.r.o. zo dňa 27.7.2012, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje. Žiadna zo zmluvných strán v tomto smere nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto správne súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v súlade s a správne pri určení výšky obvyklého nájomného vychádzal zo sumy 502,50 eur mesačne.

24. V konaní nebolo pochýb o tom, že žalobkyňa spolu s rodinou užívala predmetnú nehnuteľnosť v období od 1.4.2011 do 30.9.2012 bez zmluvného základu, teda bez právneho dôvodu, čo zakladá nárok žalovanej na plnenie voči žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle a nasl. . Správne súd prvej inštancie pri vyčíslení tohto nároku vychádzal z dôkazov vykonaných v priebehu konania a takto určil výšku obvyklého nájomného za 1 mesiac 502,50 eur, čo za 18 mesiacov činí 9.045,00 eur. Z tejto sumy žalobkyňa pri podaní žaloby započítala oproti požičanej sume 15.000,00 eur sumu 4.320,00 eur. Žalovanej však titulom bezdôvodného obohatenia patrí 9.045,00 eur, preto nárok žalobkyne je opodstatnený, čo do 5.955,00 eur (15.000,00 eur - 4.320,00 eur - 4.725,00 eur). Vzájomná žaloba žalovanej bola pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej obvyklému nájomnému vo výške 4.725,00 eur opodstatnená, pričom súd prvej inštancie opodstatnenosť vzájomného návrhu v tejto časti zohľadnil vo výroku I. napadnutého rozsudku, keď od nároku žalobkyne na zaplatenie 15.000,00 eur titulom pôžičky odrátal nárok žalovanej na zaplatenie sumy 9.045,00 eur (4.320,00 eur započítaných žalobkyňou a ďalších 4.725,00 eur) titulom bezdôvodného obohatenia, z čoho vyplýva, že žalobkyni zostáva voči žalovanej nárok na zaplatenie 5.955,00 eur.

25. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie vyhovujúcim výrokom I., ktorým priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na zaplatenie 5.955,00 eur a v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne zamietol.

26. Pokiaľ ide o príslušenstvo tejto pohľadávky, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ počiatok omeškania stanovil odo dňa nasledujúceho po doručení odborného vyjadrenia k pravdepodobnej výške nájomného žalovanej, t.j. od 17.5.2016. Vychádzajúc z už vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu skorším uznesením bolo potrebné posudzovať omeškanie žalovanej odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, kedy žalovaná získala vedomosť o výške pohľadávky a jej dôvodoch uplatnených touto žalobou.

27. Na základe týchto úvah odvolací súd v súlade s zmenil rozsudok v zamietajúcom výroku o príslušenstve pohľadávky tak, že počiatok omeškania stanovil odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, t.j. odo dňa 9.10.2013.

28. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vzájomný návrh žalovanej v zostávajúcej časti, s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sa v tomto smere odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na neho poukazuje ( ). K zmene výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh došlo zo strany odvolacieho súdu len z formálnych dôvodov tak, aby tento výrok zodpovedal danej procesnej situácii.

29. Pokiaľ ide o nárok žalovanej na zaplatenie náhrady škody vo výške 1.806,48 eur, predstavujúcej sumu zodpovedajúcu za znehodnotenie nehnuteľnosti za obdobie 18 mesiacov užívania zo strany žalobkyne a jej rodinných príslušníkov, je potrebné vyzdvihnúť, že žalovaná tento nárok uplatnila ako sumu rovnajúcu sa bežnému znehodnoteniu predmetnej nehnuteľnosti za užívanie počas obdobia 18 mesiacov. Požiadavka žalovanej na náhradu bežného opotrebenia nie je opodstatnená, keďže bežné opotrebenie súvisí s užívaním nehnuteľnosti, za ktoré žalovanej patrí náhrada v podobe priznaného obvyklého nájomného. Bežné opotrebenie nehnuteľnosti je spojené s jej riadnym užívaním a prípadné znehodnotenie nehnuteľnosti z tohto dôvodu zaťažuje vlastníka nehnuteľnosti a nemôže ísť na ťarchu osoby, ktorá za užívanie nehnuteľnosti uhrádza odplatu. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ vzájomný návrh žalovanej v tejto časti zamietol.

30. Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenú poškodením kotla a odcudzením radiátorov niet pochýb o tom, že výmena vykurovacieho kotla, ale aj kúpa a inštalácia nových radiátorov sú náklady, ktoré zaťažujú vlastníka nehnuteľnosti a súvisia s rekonštrukciou, resp. obnovením nehnuteľnosti. Žalovaná preto nemá nárok požadovať túto náhradu od žalobkyne.

31. Rovnako za neopodstatnený je potrebné považovať aj nárok žalovanej na zaplatenie doplatku vyplývajúceho z leasingovej zmluvy, ktorej zmluvnou stranou žalobkyňa nebola a preto jej z tejto zmluvy nemôžu vzniknúť žiadne práva a ani povinnosti. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná predmetné motorové vozidlo odovzdala do užívania žalobkyne, čo by zakladalo nárok žalovanej na odmenu za užívanie motorového vozidla voči žalobkyni, ktorý však v tomto konaní neuplatnila.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia.

33. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd v súlade s zmenil výrok o trovách prvostupňového konania tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní vo veci samej úspešná, priznal plný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá v konaní úspešnou nebola. Niet pochýb o tom, že nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 10.909,66 eur titulom plnenia zmluvy o pôžičke bol opodstatnený a tomuto nároku bolo aj žalobou vyhovené. Preto žalobkyni patrí náhrada trov konania voči žalovanej v zmysle

34. Pokiaľ ide o trovy konania ohľadom vzájomnej žaloby, jej predmetom bolo zaplatenie 12.232,76 eur, z ktorej sumy bola žalovaná úspešná čo do doplatenia obvyklého nájomného vo výške 4.725,00 eur. Možno tak uzavrieť, že úspech žalovanej a rovnako aj úspech žalobkyne sa vyrovnal. Preto odvolací súd rozhodol tak, že v zmysle žiadnej zo strán sporu nepatrí nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe.

35. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v zmysle tak, že stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ich úspech sa v odvolacom konaní vyrovnal.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).