Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoP-55-2019.pdf
PDF · 110.06 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoP/55/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Jozefa Šuleka v právnej veci navrhovateľky M. J., nar. XX.X.XXXX, bytom M. E., proti odporcovi 1/ T. G., nar. X.XX.XXXX, bytom O., K. č. XX, 2/ mal. V. J., nar. XX.X.XXXX, bytom u starých rodičov, zastúpenému Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi, za účasti starých rodičov maloletého M. B., nar. X.X.XXXX a O. B., nar. X.X.XXXX, obaja bytom I., O. č. XX/XX, starý otec zastúpený starou matkou M. B., o určenie otcovstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. septembra 2019, č. k. 15Pc/17/2018-127 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IV. o určení výživného, vo výroku o zročnom výživnom a vo výroku VII. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že T. G., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXXX je otcom maloletého V. J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, z matky M. J., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX. Výrokom II. rozhodol, že priezvisko maloletého V. J., nar. XX.XX.XXXX zostáva „Zeleňanský“. Výrokom III. zveril maloletého V. J., narodeného XX.XX.XXXX do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov M. B., narodenej XX.XX.XXXX a O. B., narodeného XX.XX.XXXX, s účinnosťou odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Starí rodičia sú oprávnení a povinní osobne sa o maloletého V. starať, vychovávať ho, zabezpečovať jeho každodenné potreby, sledovať školský prospech a dochádzku do školy, spravovať majetok maloletého a zastupovať ho v bežných veciach, spravovať jeho veci tak, aby neutrpel žiadnu ujmu na svojich majetkových právach, pričom úkony presahujúce rámec bežnej veci podliehajú schváleniu súdom. Výrokom IV. uložil otcovi dieťaťa povinnosť platiť na maloletého V. mesačné výživné vo výške 100,- eur, počnúc 01.01.2016, ktoré je povinný poukazovať počas trvania náhradnej osobnej starostlivosti, najdlhšie však do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa na účet úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vopred, vždy do posledného dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Nedoplatok na výživnom z titulu určenia výživného za čas od 01.01.2016 do 30.09.2019 vo výške 4.500,- eur povolil otcovi dieťaťa - odporcovi splácať v mesačných splátkach po 50,- eur, spolu s bežným výživným, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia pod stratou výhody splátok pri vynechaní jednej mesačnej splátky, na účet úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Výrokom V. uložil matke povinnosť platiť výživné na maloletého V. vo výške 50,- eur mesačne, počnúc právoplatnosťou rozsudku, ktoré je povinná poukazovať počas trvania náhradnej osobnej starostlivosti, najdlhšie však do dovŕšenia plnoletosti dieťaťa na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vopred, vždy do posledného dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Výrokom VI. rozhodol, že týmto dochádza k zmene rozsudku OS Prievidza č. 14P/10/2014 zo dňa 20.06.2014 v
celosti. Výrokom VII. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka ako matka dieťaťa návrhom podaným 25.05.2018 navrhla určiť otcovstvo k maloletému V., nar. XX.XX.XXXX, pričom za otca označila T. G.. Súd uznesením sp. zn. 15Pc/17/2018 z 03.01.2019 rozhodol o pribratí ďalších účastníkov do konania a to starých rodičov z dôvodu, že maloletý bol zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starým rodičom a v konaní o určenie otcovstva sa nanovo upravujú práva a povinnosti k dieťaťu. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 14P/10/2014 zo dňa 20.06.2014 bol maloletý V. zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starým rodičom M. B. a O. B.. Bol vymedzený rozsah práv a povinností starým rodičom, matka bola zaviazaná platiť na výživu syna v minimálnej výške a bolo rozhodnuté o zameškanom výživnom zo strany matky. V konaní sa vychádzalo zo stavu, že otcovstvo k dieťaťu určené nebolo, čo mal súd preukázané z rodného listu maloletého. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 06.08.2014, pričom vo veci bolo vydané skôr predbežné opatrenie sp. zn. 14P/10/2014 zo dňa 18.02.2014, ktorým súd dočasne ponechal maloletého v starostlivosti starých rodičov a začal konanie o náhradnú osobnú starostlivosť. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.03.2014. Navrhovateľka, matka dieťaťa, v konaní tvrdila, že v čase rozhodnom pre počatie maloletého nemala intímne styky so žiadnym iným mužom. Žiadala otca - odporcu o pomoc, pričom vtedy tvrdil, že ide do Talianska. Ona sama v tom čase požívala alkoholické nápoje. V. bol umiestňovaný v ústavných zariadeniach. Pracovala ako upratovačka s príjmom 394,- eur, platí však aj exekúcie na dlžnom výživnom vo výške 208,- eur. V priebehu konania matka prestala pracovať, býva v podnájme v E.. Momentálne je nezamestnaná a nie je evidovaná na úrade práce, hľadá si prácu alebo brigádu. Navrhla určiť výživné v sume minimálneho výživného, so synom sa stretáva. Zo správy SOŠ O. z 14.01.2019 vyplýva, že V. je študentom 1.B triedy odboru kuchár. Zo záveru znaleckého posudku č. 10/2016 vyplýva, že na základe analýzy DNA bolo určené, že T. G. je biologickým otcom maloletého V. J. a miera pravdepodobnosti určenia označeného muža za biologického otca je viac ako 99,999%. Kolízny opatrovník prešetril opätovne pomery v domácnosti starých rodičov a bolo zistené, že maloletý naďalej žije so starými rodičmi, domácnosť je kompletne zariadená pre uspokojovanie všetkých jeho potrieb. Opäť bolo zistené, že návrat maloletého k matke nie je možný. Právne vec súd posúdil podľa § 45, § 94 ods. 1,2 Zákona o rodine; § 110 Civilného mimosporového poriadku. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky - matky dieťaťa na určenie otcovstva rozhodnutím súdu je dôvodný. Otcovstvo k maloletému určené doposiaľ nebolo. Zo znaleckého posudku bolo preukázané, že odporca T. G. je s pravdepodobnosťou takmer hraničiacou s istotou biologickým otcom maloletého V.. Z tohto dôkazu preto vyplýva naplnenie hmotnoprávneho predpokladu na určenie otcovstva, a to, že odporca s matkou súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní. Jeho otcovstvo nebolo vylúčené žiadnymi inými závažnými okolnosťami. Súd preto vychádzajúc následne aj zo zhodných tvrdení účastníkov konania určil za otca maloletého odporcu T. G.. Vzhľadom k tomu, že ide o konanie o určenie otcovstva a novú úpravu rodičovských práv a povinností, ktoré sa dotýkajú aj priezviska maloletého, súd vychádzajúc predovšetkým z výsluchu účastníkov konania len z dôvodu právnej istoty výrokom potvrdil doterajšie priezvisko maloletého ako „J.“. Súd v súlade s § 45 a nasl. u stanovení Zákona o rodine zveril maloletého V. do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti starým rodičom tak, ako bolo upravené predchádzajúcim rozhodnutím súdu. Z vykonaného dokazovania, a to opakovaných prešetrení pomerov v domácnosti starých rodičov, z výsluchu starej matky, matky a aj samotného maloletého mal súd dostatočne preukázané, že starí rodičia zabezpečujú dostatočnú starostlivosť o maloletého. Zo strany ani jedného z rodičov nie je možné, aby sa o svoje dieťa starali. Starí rodičia viac ako päť rokov sa osobne o vnuka starajú, zabezpečujú jeho každodenné potreby, vychovávajú a vytvárajú mu v rámci možností podmienky pre jeho všestranný vývin. Obaja starí rodičia aj napriek svojmu veku chcú o vnuka dbať až do jeho plnoletosti, zabezpečujú jeho školskú dochádzku, zabezpečujú jeho zdravotnú starostlivosť. Stará matka ho finančne podporuje, hradí mu všetky platby spojené so školou a uspokojovaním osobných potrieb. Súd zároveň vymedzil rozsah práv a povinností starých rodičov tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pričom plnenie týchto práv a povinností je preukázané už doterajším výkonom náhradnej osobnej starostlivosti. Súd v zmysle § 45 ods. 7,8 Zákona o rodine určil vyživovaciu povinnosť na maloletého obom rodičom. Pri určení výživného zo strany otca vychádzal z času, kedy bol maloletý zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starým rodičom. Dovtedy pokiaľ bol maloletý umiestňovaný aj v rôznych ústavných zariadeniach si otec výživné plnil, čo preukazoval prehľadom platenia výživného, ktoré bolo podpisované aj matkou. Od roku 2014 však otec takéto doklady nemá a tvrdí, že výživné si platil. Stará matka uvádzala, že od otca obdržala najviac sumu 700,- eur a potom ešte sumu 100,- eur ako jeho príspevok na notebook. Tieto platby započítal otec ako výživné za dobu, odkedy majú starí rodičia maloletého v opatere na základe právoplatného rozhodnutia súdu od augusta 2014 až do 31.12.2015. Za toto obdobie pripadá suma mesačného výživného približne
50,- eur, pričom otec tvrdil, že dal maloletému príležitostne aj vreckové a maloletý potvrdil, že mu prispel aj na kolobežku a mobil. Výživné za toto obdobie by bolo patrilo k rukám starých rodičov, ktorí už aj za toto obdobie boli pokrytí štátnymi príspevkami za výkon náhradnej osobnej starostlivosti. Súd však zaviazal otca na platenie výživného za dobu od 1.1.2016 až do plnoletosti maloletého, a to z dôvodu, že otec si preukázateľne za túto dobu výživné neplnil, i prípadné jeho príspevky v tomto období súd zohľadnil ako výživné za staršie obdobie. Otec sa o syna nezaujímal, na jeho potreby inak neprispieval, nenavštevovali sa, nezabezpečoval jeho osobnú starostlivosť, lekársku starostlivosť. Za tohto stavu musí byť jeho vyživovacia povinnosť vyjadrená finančným plnením. Z výšky dôchodku, ktorý otec dosahoval v roku 2016 od cca 390,- eur a vyššie, bolo v jeho schopnostiach platiť výživné po 100,- eur. Otec dieťaťa iné vyživovacie nemal, náklady na bývanie má spolu s manželkou 150,- eur. Manželka je podľa otca dlhodobo nezamestnaná, nemá žiaden príjem a ani invalidný dôchodok. Otec dieťaťa si musí byť vedomý, že ani takéto pomery ho nemôžu zbavovať plniť si výživné aspoň v takejto primeranej výške, vzhľadom na vek a potreby dieťaťa. Výživné 100,- eur na sedemnásťročného syna, keď len výdavky na stravovanie a ošatenie ďaleko presahujú mesačne túto sumu, je len čiastočným príspevkom na jeho potreby. M. V. má len cestovné výdavky týždenne do 10,- eur, stará matka mu dáva denne 2,- eur vreckové, ďalej mu doplácala za notebook, topánky, zakupuje mu potrebné lieky a ostatnú stravu. Nemôže otec žiadať od starých rodičov, aby starí rodičia alebo štát prostredníctvom príspevkov prevzali za neho jeho vyživovaciu povinnosť. Štátne príspevky za výkon náhradnej osobnej starostlivosti nie sú výživným zo strany štátu, ale predstavuje príjem náhradných rodičov za to, že inú činnosť nevykonávajú. Okrem toho manželka otca dieťaťa je bez príjmu, tento stav zrejme nie je dlhodobo riešený, pričom i ona má povinnosť prispievať na výdavky na bývanie a pokiaľ k tomu nedochádza a nemá vybavený invalidný dôchodok, nemôže ísť táto skutočnosť na ťarchu maloletého V.. V. je v druhom ročníku strednej školy, má výdavky spojené aj so školou a výkonom odbornej praxe. Výživné 100,- eur plne zodpovedá jeho odôvodneným potrebám (§ 62 ods. 1,2,4,5 Zákona o rodine). Nedoplatok na výživnom za dobu od 1.1.2016 do 30.9. 2019 v celkovej výške 4500,- eur súd povolil otcovi splácať v splátkach. Otec je v omeškaní s výživným za celkom 12 mesiacov roku 2016, 12 mesiacov roku 2017, 12 mesiacov roku 2018 a deväť mesiacov roku 2019, t.j. spolu 45 mesiacov po 100,- eur, t.j. 4500,- eur. V súlade s § 232 ods. 3,4 CSP súd povolil otcovi splátky po 50,- eur s platné spolu s bežným výživným. Otec si musel byť vedomý aj v priebehu konania, že bude mať možný nedoplatok na výživnom, preto si mal prispôsobiť svoje pomery tak, aby zameškané výživné mohol splatiť. Otec má príjem len zo starobného dôchodku, preto súd určil splátky len 50,- eur mesačne, i keď nedoplatok na výživnom je vyšší. Súd zaviazal matku v súlade s § 62 ods. 1,2, 3,4 Zákona o rodine a § 45 ods. 7,8 Zákona o rodine k výške výživného 50,- eur mesačne. U matky taktiež nie je možné tolerovať minimálne výživné dlhodobo. Matka je opäť nezamestnaná, bez príjmu a má výdavky na bývanie 150,- eur. Predchádzajúce zamestnania boli krátkodobé a matke poslúžili predovšetkým na splatenie zameškaného a exekučne vymáhaného výživného. Vzhľadom na výdavky na strane maloletého, zohľadniac aj výživné od otca súd matku zaviazal na výživné 50,- eur mesačne. Matka sa o syna zaujíma, stretáva sa s ním a podľa jej možností mu prispieva na jeho potreby. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 52 CMP.
2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výroku IV. o určení výživného a výroku o zročnom výživnom, podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení. Dôvodil tým, že ku žiadnej dohode o platení výživného na maloletého nikdy nedošlo. Uviedol, že matke dieťaťa finančne pomáhal najskôr z ľútosti, neskôr zo strachu. Namietal, že v napadnutom rozsudku nebola žiadnym spôsobom zdôvodnená existencia výnimočných okolností prípadu, okolností hodných osobitného zreteľa, pre ktoré bolo potrebné výživné priznať aj spätne. Znalecký posudok 10/2019 bol vyhotovený dňa 05.06.2019 a súdu bol doručený dňa 10.06.2019, pričom matka mohla podať návrh na určenie otcovstva už od narodenia dieťaťa. Svoje zákonné nároky už mohla uplatniť predtým, pričom podľa otca, matka teraz koná účelovo, a preto nie je dôvod priznať výživné aj spätne od 01.01.2016. Matka nevynakladala žiadne úsilie na to, aby mohla svojho syna vychovávať a zabezpečovať ho. Počas celého života maloletého riadne nepracuje a to, že dieťa bolo zverené do výchovy starých rodičov tomu tiež nasvedčuje. Otec vyjadril názor, že ak by mala matka záujem, aby mal maloletý otca, mohla podať návrh už počas predchádzajúcich 16 rokoch. Otec ďalej uviedol, že maloletého nepovažoval za svojho syna, ale len za dieťa, ktorému bolo potrebné pomôcť, pričom mal výčitky svedomia za pomer s matkou, a preto jej platil toľko koľko mohol, ale za výživné to nepovažoval. Preto podľa otca, súd nesprávne formuloval peniaze, ktoré jej v podstate daroval ako bežné dohodnuté výživné. Otec ďalej poukázal na to, že z dôvodovej správy k §77 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že cieľom dôvodov hodných osobitného zreteľa ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného
pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd mal preto podľa otca preskúmať dôvody, ktoré bránili matke uplatniť zákonný nárok. Vyjadril názor, že ak si bola matka istá, že on je otcom maloletého, mohla požiadať o určenie otcovstva skôr, čo aj urobila, avšak tento návrh vzala späť. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v zákone explicitne vyjadrené, a preto by mal súd zdôvodniť, kde takéto dôvody vidí v danom prípade. Podľa otca musí ísť o dôvody, pre ktoré konanie nebolo možné začať skôr. Ďalej mal otec za to, že súd nesprávne vyhodnotil pomery na jeho strane a vzhľadom na výšku jeho príjmu považoval určené výživné vo výške 100,- eur mesačne za neprimerané, a to aj vzhľadom na to, že jeho manželka nemá žiaden príjem. Suma 150,- eur je tak podľa názoru otca pre neho likvidačná. Z listinných dôkazov, ktoré predložil súdu bolo podľa otca zrejmé, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach v jeho veku platiť riadne a zameškané výživné vo výške 150,- eur mesačne. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku v napadnutej časti a určil výživné na mal. V. vo výške 50 eur mesačne od 25.05.2018.
3. Matka mal. dieťaťa, starí rodičia a kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 65 a § 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku IV. o určení výživného, vo výroku o zročnom výživnom a vo výroku VII. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:
5. Odvolaním bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. o určení výživného, vo výroku o zročnom výživnom a v súvisiacom výroku VII. o náhrade trov konania. V ostatných výrokoch I. II. III., V., VI., rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý nebol, nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho v tejto časti nepreskúmaval.
6. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti založil svoj právny záver o určení vyživovacej povinnosti otca na tom základe, že je v schopnostiach otca prispievať na maloletého sumou 100,- eur mesačne vzhľadom na odôvodnené potreby maloletého a príjem otca vo výške cca 390,- eur a vyššie mesačne a majetkové pomery v jeho domácnosti. Súd zároveň rozhodol o zameškanom výživnom spätne od 01.01.2016 vzhľadom na čas, odkedy bol maloletý zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov a obdobie od ktorého otec na maloletého neprispieval, nakoľko súd započítal otcovi na zameškané výživné za obdobie od augusta 2014 do decembra 2015 príspevok starej matke na maloletého vo výške 800,- eur. Súd dôvodil tým, že otec na výživu maloletého neprispieval, nenavštevoval ho, nezabezpečoval jeho osobnú starostlivosť, lekársku starostlivosť, a preto musí byť jeho povinnosť vyjadrená finančným plnením. Otec si podľa súdu musel byť vedomý, že bude mať možný nedoplatok na výživnom, a preto si mal prispôsobiť pomery tak, aby zameškané výživné mohol splatiť.
7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením rozsudku v napadnutej časti v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam otca uvádza nasledovné:
8. Zákon o rodine (ust. § 62 ods. 2 a ust. § 75 ods. 1, §78 ods. 1 veta prvá) zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom pri určení rozsahu ich vyživovacej povinnosti súd prihliada k odôvodneným potrebám oprávneného, ako aj k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného. Vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú zložku základných rodinnoprávnych vzťahov, ktorej účelom je zabezpečiť pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb vzájomnou pomocou, podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť rodičov sa pri rozhodovaní posudzuje vždy samostatne za každého z nich.
9. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie ohľadom schopností, možností a majetkových pomerov otca a posúdil ich vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami maloletého so zreteľom na pomery v čase určovania výživného. V konaní bolo preukázané, že otec je poberateľom starobného dôchodku. Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne o výške starobného dôchodku zo dňa 31.07.2019 bol za obdobie od januára 2019 až júna 2019 mesačne vyplácaný otcovi
starobný dôchodok vo výške 425,60 eur. Príjem otca tak predstavuje túto sumu každoročne navyšovanú bežnou valorizáciou dôchodkových dávok. Iný príjem otec maloletého nemá. Otec na pojednávaní konanom dňa 15.07.2019 ako svoje výdavky uvádzal výdavky na bývanie vo výške 140,- eur mesačne a na pojednávaní konanom dňa 02.09.2019 výdavky vo výške 150,- eur. Otec má plnoleté zaopatrené deti, jeho manželka je nezamestnaná, nemá žiaden iný príjem, ktorým by prispievala na domácnosť. Maloletý V. je vo veku 17 rokov, navštevuje strednú odbornú školu a ako výdavky uvádza, že má bežné výdavky na ošatenie, obuv, stravu, nevenuje sa športu. 10. Otec v odvolaní namietal, že nie je schopný platiť bežné výživné vo výške 100,- eur mesačne určenej súdom a zameškané výživné vo výške 50,- eur mesačne. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že určená výška bežného výživného je vzhľadom na schopnosti, možnosti otca a odôvodnené potreby maloletého primeraná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 601/2003 Z. z. bolo v rozhodnej dobe určenej vyživovacej povinnosti otca spätne (od 01. júla 2016 do 01. júla 2017) životné minimum 198,09 eur mesačne na jednu plnoletú osobu. V súčasnosti je od 01. júla 2019 životné minimum v sume 210,20 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Po zaplatení určeného výživného zostane otcovi suma cca 325,- eur, teda suma vyššia, ako je stanovené životné minimum na plnoletú fyzickú osobu. Z tejto sumy má tak otec možnosť uhrádzať svoje výdavky(ako uvádzal výdavky na bývanie), pričom v tejto veci, ako aj uviedol súd prvej inštancie, nemožno brať do úvahy skutočnosť, že manželka otca nemá príjem, ktorým by prispievala na domácnosť. Je zrejmé, že ak by si manželka otca zabezpečila príjem, či už zo závislej činnosti, podnikania, resp. systému dávok sociálneho zabezpečenia, vrátane prípadnej možnosti poberať dávku v hmotnej núdzi, výdavky otca na bývanie by boli nižšie Táto skutočnosť, t. j., že náklady na bývanie znáša zo svojho príjmu otec tak nemôže ísť na úkor potrieb maloletého. Navyše výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča. Napokon vzhľadom na vek maloletého, ani takéto výživné v plnej miere nepokryje jeho odôvodnené potreby. Odvolací súd sa preto nestotožnil s argumentáciou otca ohľadne toho, že by platenie bežného výživného a zameškaného výživného bolo pre otca neprimerané a až likvidačné.
11. Zákon o rodine v spoločných ustanoveniach o výživnom upravuje pravidlo, že výživné možno priznať len od začatia súdneho konania podľa § 77 druhá veta Zákona o rodine. Predmetné ustanovenie ale ďalej pripúšťa z tohto pravidla výnimku, a to vo vzťahu k vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, kedy je možné výživné priznať až tri roky spätne a za predpokladu, že sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotný pojem dôvody hodné osobitného zreteľa zákon nevymedzuje. Bude preto na úvahe súdu, či zistený skutkový stav v konaní o určení vyživovacej povinnosti bude vzhľadom na osobitosti prípadu tak na strane povinného ako aj oprávneného vykazovať také skutočnosti, ktoré možno objektívne za dôvod hodný osobitného zreteľa označiť a vyživovaciu povinnosť tak určiť aj spätne. Súd je povinný vo vzťahu k aplikácii predmetného ustanovenia odôvodniť svoju úvahu vo svojom rozhodnutí. 12. Otec vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa vo svojom rozhodnutí neuviedol. Odvolací súd má však za to, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie možno tieto dôvody hodné osobitného zreteľa identifikovať. Súd vo vzťahu k priznaniu vyživovacej povinnosti spätne zreteľne uviedol ako takýto dôvod to, že otec na výživu maloletého neprispieval, nenavštevoval ho, nezabezpečoval jeho osobnú starostlivosť, lekársku starostlivosť, pričom si musel byť vedomý, že bude mať možný nedoplatok na výživnom. I keď explicitne ďalšie dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 77 veta tretia Zákona o rodine súd neuviedol, tieto samotné vyplývali aj zo zisteného skutkového stavu v konaní.
13. Odvolací súd vzhľadom na námietky otca uvádza, že v minulosti navrhovateľka ako matka maloletého podala návrh na určenie otcovstva, a to dňa 17.10.2012, ktorý však následne vzala späť. Ako dôvod pre ktorý došlo k späťvzatiu návrhu uviedla, že tak urobila na základe ústnej dohody medzi ňou a otcom, obsahom ktorej bolo, že otec bude na maloletého dobrovoľne prispievať. Otec sám v konaní nepopieral, že by na maloletého neprispieval. Námietka, že príspevky na maloletého otec nepovažoval za výživné nie je v tomto smere relevantná, nakoľko je z ich účelu zrejmé, že tieto na výživu maloletého podľa vôle otca slúžili. Konanie otca ako toto vyplývalo z dokazovania preto fakticky preukazovalo to, že otec sa sám dohodol s matkou, že bude prispievať dobrovoľne, tak ako toto bolo uvedené ako dôvod na späťvzatie návrhu na určenie otcovstva. Nebolo preto možné akceptovať námietku otca, že matke nič nebránilo, aby táto podala predmetný návrh na určenie otcovstva už skôr, z dôvodu ktorého v konaní neexistuje dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 77 vety tretej Zákona o rodine. Samotný dôvod, pre ktorý už skôr nedošlo k podaniu návrhu a k určeniu vyživovacej povinnosti bol teda aj na strane otca a nielen na strane matky, a tento navyše nemôže ísť na úkor záujmu maloletého.
14. Aj keď otcovstvo otca k maloletému bolo určené až napadnutým rozsudkom, ktorý s konštitutívnymi účinkami založil vzťah rodiča k maloletému, bolo zrejmé, že otec svojim konaním už pred samotným určením otcovstva fakticky akceptoval, že môže byť rodičom maloletého, aj keď v konaní o určenie otcovstva túto skutočnosť až do výsledkov znaleckého posudku DNA popieral. Z vyjadrení starej matky vyplývalo, že otec aj v minulosti na otázku starého otca, či je otcom maloletého odpovedal „áno“. I keď nie s úplnou istotou, že je otcom dieťaťa, otec si musel byť vedomý toho, že je pravdepodobne otcom maloletého, čomu nasvedčuje aj to, že tento v minulosti maloletému aj pred určením otcovstva dobrovoľne na výživu prispieval, príležitostne maloletého aj navštevoval. Nebolo možné preto pripustiť argumentáciu otca, že tento prispieval matke maloletého len z dôvodu, že mu jej (ich) bolo ľúto, resp. z obavy prípadného vyzradenia mimomanželského pomeru. Samotný maloletý mal nárok na výživu od svojich oboch rodičov, a to nie len počas obdobia, kedy otec na maloletého na výživu dobrovoľne prispieval aj pred určením otcovstva, t. j. do 31.12.2015, ale aj následne po tomto dni, po ktorom nebolo preukázané, že by otec na výživu maloletého prispel, hoci vzhľadom na okolnosti mal všetky potrebné vedomosti o svojej možnej vyživovacej povinnosti. Napokon, pokiaľ mal aj samotný otec pochybnosti o svojom otcovstve k maloletému, mal možnosť tieto pochybnosti sám z vlastnej iniciatívy prostredníctvom vedeckých metód odstrániť a nenechávať túto otázku len na vôli matky, keď bolo zrejmé, že tento stav je zjavne v rozpore so záujmom maloletého. Vyživovaciu povinnosť k maloletému preto do rozhodnutia súdu k maloletému výlučne znášala matka a starí rodičia, na ktorých, ako správne poukázal súd prvej inštancie, nemožno vyživovaciu povinnosť za rodičov prenášať, keďže toto je povinnosťou rodičov a nie starých rodičov. Odvolací súd preto tiež v týchto okolnostiach vzhliadol dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by malo byť výživné určené aj spätne od 01.01.2016, z dôvodu ktorého je potrebné konštatovať vecnú správnosť napadnutého výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie a tým aj súvisiaceho výroku VII. o náhrade trov konania.
15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku IV. o určení výživného, vo výroku o zročnom výživnom a vo výroku VII. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
16. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. V mimosporových konaniach platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 CMP). Každý z účastníkov si teda sám znáša trovy, ktoré v konaní platil.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).