Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1To-85-2024.pdf
PDF · 84.28 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/85/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Márie Šimkovej v trestnej veci obžalovaného E. U., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-6T/8/2021 zo dňa 26.10.2023, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 04.septembra 2024 takto
rozhodol:
Podľa § 320 ods.1 písm. a) Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-6T/8/2021 zo dňa 26.10.2023 v celom rozsahu a súd
p o s t u p u j e
trestnú vec vedenú proti obžalovanému
E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci
ktorý je trestne stíhaný pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 17.02.2020 v čase približne od 08.10h do 08.16h na Sibírskej ulici č. 9 v Bratislave v predajni potravín Delia odcudzil 4 ks čokolády zn. Merci mliečna 250g v hodnote 5,99 euro a 4 ks čokolády zn. Merci mix 250g v hodnote 5,99 euro za 1 ks a to tak, že tieto si vložil do svojej bundy, následne pri pokladni zaplatil za iný drobný tovar a bez zaplatenia za predmetné čokolády odišiel na neznáme miesto, čím takto svojím konaním spôsobil poškodenej spoločnosti Delia potraviny s.r.o. škodu vo výške 47,92 euro,
pričom uvedeného konania sa dopustil napriek tomu, že dňa 08.04.2019 sa dopustil priestupku proti majetku, za čo bol postihnutý blokovou pokutou nezaplatenou na mieste vo výške 30 euro, evidenčné č. bloku: 11126703, právoplatné dňa 08.04.2019 a
hoci bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 0T/11/2020 zo dňa 14.01.2020, právoplatným dňa 14.01.2020 odsúdený pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Tr. zák.,
Okresnému úradu Bratislava, pretože výsledky dokazovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.
odôvodnenie:
Mestský súd Bratislava I napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného E. U. vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia a podľa § 212 ods. 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Tr. zák. mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný
zaradený pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovaného zaviazal k náhrade škody voči poškodenej spoločnosti Delia potraviny s.r.o. vo výške 47,92 euro.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil samostatne ako aj prostredníctvom svojho obhajcu. V odvolaní namieta, že v inej trestnej veci vykonáva trest odňatia slobody s tým, že uložený trest je neprimeraný k výške spôsobenej škody (47,92 euro). Ďalej poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. v súvislosti so zmenami trestnej politiky štátu, ktoré sú pre obžalovaného priaznivejšie. Navrhol preto aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol.
Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.
Podľa § 280 ods. 2 Tr. por. súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok.
Podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por., aj na neverejnom zasadnutí môže odvolací súd urobiť rozhodnutie podľa § 320 ods. 1, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.
Pokiaľ ide o výrok o vine, tak odvolací súd vychádzal z napadnutého rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g), ods. 2 písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia s tým, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, ktoré bolo následne súdom prvého stupňa prijaté. Vzhľadom k uvedenému nie je obžalovaný oprávnený podať odvolanie do výroku o vine (§ 307 ods. 1 písm. b) Tr. por.).
V tomto smere poukazuje odvolací súd na ustanovenie § 317 ods. 1 Tr. por., ktoré upravuje obmedzený revízny princíp v odvolacom konaní v tom smere, že odvolací súd preskúma iba tie výroky napadnutého rozsudku, ktoré boli napadnuté odvolaním. Tento obmedzený revízny princíp však nie je absolútny, nakoľko ustanovenie § 317 ods. 1 Tr. por. prikazuje rozšírenie revízneho princípu aj nad rámec podaných odvolaní a to v prípade, ak ide o chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Možnú chybu napadnutého rozsudku, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania je nutné hodnotiť z pohľadu odvolacieho súdu v čase rozhodovania odvolacieho súdu, teda je bez významu, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, tento rozsudok žiadnou chybou netrpel. Podstatným je, či v čase rozhodovania odvolacieho súdu je tu taká významná skutočnosť, vo svetle ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok trpí chybami. Možno spomenúť v aplikačnej praxi bežne sa vyskytujúce situácie, keď napríklad rozsudok súdu prvého stupňa o vine obžalovaného zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy je označený v odvolacom konaní za chybný a je zrušený, ak obžalovaný v odvolacom konaní uhradí dlžné výživné alebo ak je obžalovaný medzičasom odsúdený iným súdom a až v konaní pred odvolacím súdom vyvstane potreba ukladania súhrnného trestu a podobne. Všetky tieto prípady majú spoločné to, že napadnutý rozsudok v čase jeho vyhlásenia žiadnymi chybami netrpí, avšak v čase rozhodovania odvolacieho súdu už nastali také okolnosti, ktoré spôsobujú, že ho možno označiť za chybný.
Odvolací súd pritom rozhoduje vo fáze neukončeného trestného stíhania, teda, ak bolo podané odvolanie do výroku o treste a odvolací súd zistí takú významnú skutočnosť, ktorá robí chybným výrok o vine v takom rozsahu, že by odôvodňovala podanie dovolania, nemôže ju prehliadnuť, pretože výrok o treste sa odvíja od výroku o vine. Ak výrok o vine v čase neukončeného trestného stíhania nemôže odstáť, potom je nutné rozšíriť revízny princíp aj na tento výrok a vo výnimočných situáciách aj v prípade, ak ohľadne výroku o vine bolo v konaní pred súdom prvého stupňa prijaté vyhlásenie viny obžalovaného. Pokiaľ ide o takú chybu výroku o vine, ktorá znemožňuje uloženie trestu, potom vo fáze neukončeného trestného stíhania je potrebné považovať výrok o vine a na neho nadväzujúci výrok o treste za jeden
nedeliteľný celok. Ide o výnimku z pravidla, že inak je výrok o treste výrokom oddeliteľným od výroku o vine.
Krajský súd v odvolacom konaní zistil takúto výnimočnú okolnosť vo svetle ktorej nemôže výrok o vine obstáť a vo svetle ktorej je nutné rozšíriť obmedzený revízny princíp a to v tom, že v priebehu odvolacieho konania došlo k podstatnej zmene Trestného zákona. Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon a ktorým došlo k vypusteniu základnej skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák., zo spáchania ktorej bol obžalovaný uznaný vinným v predmetnej trestnej veci. Z uvedeného dôvodu došlo v trestnej veci obžalovaného v dôsledku zmeny zákona k zániku trestnosti činu. V čase rozhodovania krajského súdu teda už zákonodarca nepovažuje konanie obžalovaného za konanie trestné. Krajský súd tu opätovne pripomína, že napriek prijatému vyhláseniu o vine obžalovaného, je jeho trestná vec stále v fáze neukončeného trestného stíhania a preto na ňu dopadá ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. ako aj článok 50 ods. 6 Ústavy SR.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Z uvedených ustanovení je zjavné, že vo fáze neukončeného trestného stíhania je nutné aplikovať na trestnú vec obžalovaného neskorší Trestný zákon, ak je pre obžalovaného priaznivejší. Trestný zákon účinný od 06.08.2024 je pre obžalovaného priaznivejší, nakoľko konanie obžalovaného popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku už nepovažuje za trestný čin, avšak naďalej ide o protiprávne konanie, ktoré by mohlo byť posúdené ako priestupok. Podľa názoru krajského súdu je ústavne neakceptovateľné, aby bol v danom prípade ponechaný v platnosti výrok o vine obžalovaného za skutok, ktorý má v čase rozhodovania odvolacieho súdu iba parametre priestupku a aby sa odvolací súd vôbec zaoberal tým, či je možné uložiť, respektíve neuložiť obžalovanému trest, nakoľko citované ustanovenia neumožňujú žiadne úvahy ohľadne trestu v situácii, ak nejde o trestný čin. Trest tu nie je možné oddeliť od trestnosti činu (práve v tom ide o výnimočnú situáciu tak ako bola popísaná vyššie, ktorá spôsobuje v danej veci neoddeliteľnosť výroku o vine a treste), pretože trestnosť činu zanikla zmenou zákona a nejde o ukončené trestné stíhanie (ak by bola vec vo fáze ukončeného trestného stíhania potom by bol na mieste postup podľa § 405a a nasl. Tr. por., čo však zjavne nie je).
Výrok o vine, ktorý v čase svojho vyhlásenia zodpovedal zákonu, je nutné vo svetle neskoršej zmeny Trestného zákona a aplikácie ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. a článku 50 ods. 6 Ústavy SR považovať za chybný s tým, že ponechanie tejto chyby v platnosti by mohlo naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorý by mohol namietať v dovolaní minister spravodlivosti (nesprávna alebo žiadna aplikácia § 2 ods. 1 Tr. zák. môže teda napĺňať dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia). Pokiaľ ide o obžalovaného, tak z ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. síce vyplýva, že súdom prijaté vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. možno napadnúť dovolaním iba podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., avšak to platí iba za situácie, ak sa do právoplatnosti všetkých výrokov rozsudku, t. j. do neskončenia trestného stíhania, podstatne nezmenia okolnosti, ktoré k vyhláseniu o vine a k jej prijatiu súdom viedli. Hmotnoprávna zmena podstatných právnych okolností, za akých k vyhláseniu viny došlo, znamená, že v prípade nerešpektovania tejto zmeny odvolacím súdom by mohol byť naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., tak ako už bolo uvedené vyššie. Tento dovolací dôvod (retroaktivita zákona v prospech obžalovaného) je súčasťou hmotnoprávneho ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. a v dôsledku zmeny Trestného zákona v prospech obžalovaného pred právoplatnosťou všetkých výrokov rozsudku obligatórne (z povahy ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák.) pristupuje k dovolaciemu dôvodu uvedenému v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Ak teda došlo v odvolacom konaní k zmene Trestného zákona, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší, tak ako je to aj v posudzovanom prípade, nakoľko zmena zákona urobila konanie obžalovaného beztrestným, musí odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť celý napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, pretože mu to prikazuje ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. a článok 50 ods. 6 Ústavy SR. V opačnom prípade by odvolací súd aproboval odsúdenie obžalovaného za konanie, ktoré v čase jeho rozhodovania nie je trestným činom. Nie je možné pripustiť, aby obžalovaný znášal
trestnoprávne následky (a to aj napríklad tie, ktoré sa prejavujú v odpise, či výpise v registri trestov) za konanie, ktoré trestným činom nie je. Vo fáze neukončeného trestného stíhania preto musí odvolací súd zrušiť napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch.
Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa podľa § 257 Tr. por. vyhlásil vinu, ktorá bola následne súdom prvého stupňa prijatá, má hmotnoprávne ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. a článok 50 ods. 6 Ústavy SR vždy prednosť pred procesným ustanovením podľa § 257 Tr. por., nakoľko trestnosťou činu (v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák.) sa rozumie nielen ukladanie trestov, ale a to hlavne, možnosť uznať páchateľa vinným. Pojem trestnosť činu zahŕňa všetky podmienky relevantné pre výrok o vine, t. j. trestnosť činu je dôsledkom trestnej zodpovednosti a nemôže byť obmedzovaná procesným inštitútom, priznania viny. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. a článok 50 ods. 6 Ústavy SR je preto nutné aplikovať vždy, ak došlo pre obžalovaného k priaznivejšej zmene Trestného zákona a rozsudok súdu doposiaľ nenadobudol právoplatnosť vo všetkých jeho výrokoch, teda ak ide o fázu neukončeného trestného stíhania.
V tomto smere poukazuje krajský súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/60/2022 zo dňa 05.10.2022, ktorý vyslovene pripustil „prelomenie“ vyhlásenia viny v prípade zmeny zákona, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia, pokiaľ sa vec nachádza vo fáze neskončeného trestného stíhania.
Krajský súd sa plne stotožňuje aj s úvahami najvyššieho súdu uvedenými v citovanom rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že procesné ustanovenia § 257 ods. 7 Tr. por. a § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôžu mať absolútnu a nedotknuteľnú povahu, ak objektívne a fakticky existuje stav, ktorý vylučuje odsúdenie páchateľa. V takom prípade nemôže obstáť formalistické lipnutie na nedotknuteľnosti právoplatnosti výroku o vine po postupe súdu podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Z hľadiska materiálneho vnímania práva a spravodlivosti ako takej si najvyšší súd (v takýchto prípadoch) nevie dosť dobre predstaviť odsúdenie páchateľa s formalistickým vysvetlením „veď ale výrok o vine je právoplatný, pretože súd prijal jeho vyhlásenie o vine“.
K uvedenému krajský súd dodáva, že odsúdenie obžalovaného (t. j. ponechanie výroku o vine v platnosti) za konanie, ktoré môže byť v čase rozhodovania odvolacieho súdu maximálne priestupkom, by bolo absolútnym popretím spravodlivého vnímania práva, bolo by prehrou právneho pozitivizmu a víťazstvom nezdravého právneho formalizmu.
Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. tvorí tzv. „tvrdé“ jadro Trestného zákona a preto je nutné ho vždy rešpektovať, postupovať podľa neho a vychádzať z toho, že má prednosť pred procesným ustanovením podľa § 257 Tr. por. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. sa musí pritom aplikovať automaticky, ak je nové znenie Trestného zákona pre obžalovaného priaznivejšie a to aj proti vôli obžalovaného.
Vzhľadom k tomu, že Trestný zákon účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu je pre obžalovaného priaznivejší, nakoľko už neumožňuje vyvodiť trestnú zodpovednosť obžalovaného za spáchanie trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák. a skutok, ktorý sa mu kladie za vinu by mohol byť posúdený ako priestupok proti majetku, zrušil odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že trestnú vec obžalovaného postúpil príslušnému orgánu na prejednanie priestupku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.279