Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-9-2019.pdf
PDF · 103.53 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/9/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., IČO: 36 613 843 so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: N. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom G. XX, J., o zaplatenie 747,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. augusta 2018 č.k. 19C/122/2017-105, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 31.10.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť mu sumu 747,20 eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.11.2010 do 13.11.2011 vo výške 26,44 eur, ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 747,20 eur od 14.11.2011 do zaplatenia, súčasne sa domáhal priznania náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. so žalovaným uzatvoril dňa 18.3.2008 Zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom ako postupníkom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 2 968,30 eur, ktorá pozostávala z istiny 2 728,49 eur a úroku z omeškania vo výške 239,81 eur. Sumu vo výške 667,27 eur predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.
3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 28.9.2011 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0XXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 50.000 Sk, t.j. 1 659,69 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v 47 mesačných splátkach po 1 407 Sk, t.j. 46,70 eur, splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc prvou splátkou 20.4.2008 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20.2.2012. V zmluve bola dojednaná RPMN vo výške 18,59 %. Úroková sadzba bola dojednaná ako premenlivá vo výške 12,35 % ročne v deň uzavretia zmluvy. Žalovaný poskytnutý úver v zmysle dojednaného splátkového kalendára riadne a včas neplácal. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo dňa 28.9.2011 došlo k postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľa, a.s. na žalobcu.
Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému. Doručovanie oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému mal súd preukázané z podacieho hárku predloženého žalobcom, z ktorého súd súd zistil, že žalobca odoslal uvedenú písomnosť žalovanému dňa 28.10.2011.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, § 3 odso. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase postúpenia dlhu. 21. Zmluvný vzťah strán sporu založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Uzavretú úverovú zmluvu teda súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.
5. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky, ale veriteľom sa stal až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie prednostne skúmal, či žalobca je, resp. nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej veci s ohľadom na ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 283/2001 Z.z. o bankách. V podaní zo dňa 18.12.2017 žalobca súdu predložil výzvu pôvodného veriteľa pohľadávky - Slovenská sporiteľňa, a.s. adresovanú Jánovi Fedákovi, Kračúnovce č. 305, 087 01 Giraltovce, v ktorej právny predchodca žalobcu vyzáva uvedenú osobu k splácaniu pohľadávky v omeškaní ku dňu 31.1.2011 vp výške 433,71 eur. Žalobca súdu nijako nepreukázal, že jeho právny predchodca žalovaného vyzval k úhrade dlžnej sumy, súdu nepredložil výzvu adresovanú žalovanému a nepredložil ani doklad preukazujúci, že žalovanému výzvu skutočne zaslal. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie predpokladov postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách (výzva banky adresovaná dlžníkom pred postúpením pohľadávky a jej doručenie žalovanému), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.
6. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru dovolací súd uviedol nasledovné:
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a ktoré bolo uplatnené v tomto konaní, preto žalobcovi nie je možné toto právo priznať a žalobu z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu v tomto konaní zamietol.
8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešný žalovaný, v konaní mu však žiadne trovy nevznikli, ani žiadne mu nevyplývali ani zo súdneho spisu, žiadne si ani neuplatnil, preto mu náhradu nepriznal.
9. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu, že v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t.j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je teda podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Je zrejmé, že súd nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba rešpektovať zákonné ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť bez toho, aby súd nenariadil vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu. Poukázal na § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2 CSP s tým, že má za to, že v danom konaní súd nevyslovil svoj právny názor, neprezentoval pred stranami aktívnu vecnú legitimáciu ako spornú skutočnosť, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho mu súd odňal možnosť konať pred súdom, pretože nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní uvedenej rozhodujúcej skutočnosti súdom ako spornej, keďže na výzvu súdu sa vyjadril k súdom žiadaným skutočnostiam a mal za to, že súd na základe uvedeného považuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za danú. Žalobca preto nemal dôvod na označenie ďalších dôkazov v tomto smere. V prípade, ak by súd nariadil vo veci pojednávanie a prezentoval jeho aktívnu legitimáciu ako spornú skutočnosť, uplatnil by ďalšie prostriedky procesného útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je preukázané,
že pred postúpením pohľadávky spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, dodržala všetky podmienky, ktoré jej ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok ku dňu postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní po dobu 1226 dní) a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok úveru a to okrem iného výzvou zo dňa 22.08.2008. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich je podľa jeho názoru potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho je potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol pred postúpením pohľadávky postupcom opakovane vyzvaný k úhrade omeškaných splátok úveru. Žalobca v súvislosti s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a jeho aplikáciou na daný prípad ďalej poukázal na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách a na čl. I bod 7 Zmluvy o splátkovom úvere č. 0XXXXXXXXX, podľa ktorého: „Ak dôjde k akémukoľvek Prípadu porušenia, napr. v prípade nesplácania Pohľadávky riadne a včas je Banka oprávnená postupovať v súlade s Úverovými podmienkami, VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Pohľadávky, postúpiť Pohľadávku, uplatniť si svoje práva na Rozhodcovskom súde, na všeobecnom súde, vymáhať Pohľadávku formou exekučného konania, poskytnúť informácie o tejto skutočnosti do spoločného registra bankových informácií.“ A na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bež ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli vzájomné práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona - a to v čl. I bode 7 Zmluvy, resp. v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017 a iné rozhodnutie uvedeného súdu, podľa ktorého klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky (bod 19.16. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú podľa čl. II. bod 2. zmluvy o splátkovom úvere jej súčasťou). Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť svoju pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcií súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní nebolo potrebné, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok súdu prvej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 31.10.2013 domáhal zaplatenia sumy 747,20 eura s ročným úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.11.2010 do 13.11.2011 v sume 26,44 eura a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 747,20 eura od 14.11.2011 do zaplatenia. V žalobe uviedol, že pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 28.09.2011 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, (ďalej aj „banka“) ako postupcom, pričom tento pôvodný veriteľ so žalovaným uzatvoril dňa 18.03.2008 zmluvu o úvere s
výškou úveru 1659,69 eura, s dohodnutou dobou splatnosti 20.02.2012, a to s odkazom na ustanovenie § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Žalobca v konaní uvádzal, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, a preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej predo dňom 01.01.2008 sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pohľadávka mu bola postúpená v celkovej výške 1869,05 eura.
12. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu urobil záver, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Z právneho hľadiska totiž správne skúmal, či žalobca ako postupník danú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia. S ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania je nesporné, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia tejto zmluvy. Podľa § 290 Civilného sporového poriadku spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy ide o spor s ochranou slabšej strany, teda o spor, v ktorom je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy od všeobecného sporového konania. Zákonodarca tu vychádza z hmotnoprávnej úpravy, ktorá podľa neho dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny sporov. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, pri ktorých sa súd nemá spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám. Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho aj procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania. Z tohto dôvodu spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 295 CSP súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd z úradnej povinnosti.
13. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ku ktorému v tejto veci došlo zmluvou zo dňa 28.09.2011): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“ Pri rozhodovaní v tomto spore bolo potrebné mať na zreteli aj ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. V prípade, ak by postúpenie bolo v rozpore so zákonom, bol by daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
14. Na základe uvedeného bolo potrebné urobiť záver, že proces postúpenia pohľadávky zo strany veriteľa, ktorým je banka, mal byť nasledovný: Ak nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky a klient bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, banka pred samotným postúpením pohľadávky mala preukázateľne vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách). V prípade, že dlžník na výzvu nereagoval a bola splnená podmienka omeškania po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, banka mohla postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku na inú osobu, a to aj na takú, ktorá nie je bankou, a to bez súhlasu dlžníka.
15. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že veriteľ
- dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu nie sú splnené, pohľadávka banky je nepostupiteľná, a to bez ohľadu na to, že vo Všeobecných obchodným podmienkach je uvedené, že klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Pokiaľ zákon stanoví určité pravidlá pri postupovaní pohľadávky, nie je možné dohodnúť si také podmienky postúpenia, ktoré sú v rozpore so zákonom; takéto postúpenie je potom neplatné. Vykonaným dokazovaním v tomto konaní bolo preukázané len oznámenie pôvodného veriteľa o postúpení pohľadávky. Nebolo však preukázané, že pôvodný veriteľ postupoval pred postúpením pohľadávky v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, teda že preukázateľne pred samotným postúpením pohľadávky žalovaného vyzval k plneniu dlhu. Žalovanému oznámil až po postúpení pohľadávky, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že bola postúpená na žalobcu, ktorému má žalovaný plniť záväzky. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018, podľa ktorého podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
16. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu žalobcovi neboli dodržané, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na tom základe bolo nutné urobiť záver, že žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení pohľadávky, v tejto veci nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, a z toho dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Odvolací súd rovnako vyhodnotil postúpenie pohľadávky ako absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého žalobe nebolo možné vyhovieť; žalobca nepreukázal, že je nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere.
17. V závere odvolací súd poznamenáva, že žalobcom namietané neuplatnenie ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách v čase uzavretia zmluvy o úvere neobsahovalo dnešné znenie o tom, že banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu. Navyše v prípade aktuálne platného a účinného znenia § 89 ods. 1 zákona o bankách by bolo o. i. nutné posudzovať aj to, či zákon alebo osobitný predpis výslovne iné dojednanie nezakazuje alebo či z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. V tomto smere bola námietka žalobcu irelevantná. Rovnako odvolací súd nepovažoval za právne významné ani to, že žalovaný nenamietal neplatnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, a preto by bolo treba aplikovať ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
18. Odvolací súd záverom dodáva k odvolacím dôvodom, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, vo veci nebolo potrebné nariadiť pojednávanie pretože ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia neboli sporné a hodnota sporu je do 1000 eur (§ 297 písm. b/ ). V zmysle výkladu uvedeného ustanovenia nie je nevyhnutné ústne pre súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia sporu. Súd prvej inštancie mal pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky a z toho vyplývajúcej aktívnej legitimácie žalobcu dostatočne zistený skutkový stav na základe dôkazov - zmluva o postúpení pohľadávky, Príloha č. 1 k zmluve VOP, výzva na úhradu a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti dlhu, iné dôkazy nebolo potrebné predložiť. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca vedie mnoho podobných súdnych konaní a má teda vedomosť že súdy sa v prvom rade zaoberajú posúdením platnosti postúpenia pohľadávky, takže k otázke jeho aktívnej legitimácie mohol svoje právne posúdenie uviesť už v podanej žalobe.
19. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, voči ktorému bola žaloba zamietnutá a ktorému z toho dôvodu patrí náhrada trov účelne vynaložených v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1 CSP), že sa mu nárok na ich náhradu nepriznáva.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).