Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/6/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu F.. J. P., H., I. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jánom Martincom, advokátom, Košice, Werferova 1, proti žalovanému Software AG Development Center Slovakia, s.r.o., Košice, Južná trieda 125, IČO: 36 503 690, zastúpenému JUDr. Dávidom Štrosom, advokátom, AK Štros & Kusák, Bratislava, Panenská 29, o zaplatenie 101 042,48 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku -132 z 11.6.2018 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 41 376 € brutto, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho žalobou, doručenou mu 25.5.2015, sa žalobca domáhal, a čo súčasne žiadal, popísaním ktorých skutkových okolností svoj nárok skutkovo odôvodnil, ako rozsudkom -188 z 8.2.2016 právoplatným v spojení s rozsudkom Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach z 26.1.2017 rozhodol (týmto rozhodnutím právoplatným 13.3.2017 bol daný právny základ pre uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru), ako podaním, doručeným mu 28.7.2017, žalobca upresnil svoj nárok v časti žalovanej náhrady mzdy a z čoho vychádzal, vymenoval listiny, ktoré na preukázanie svojho nároku mu predložil, čo žalovaný v písomnom podaní z 29.8.2017 uviedol (na čom trval, čo žiadal), akú vzniesol námietku, na aké internetové stránky na preukázanie svojich tvrdení odkázal, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so stanoviskami strán sporu, listinnými dôkazmi, ktoré boli predložené a tvoria obsah súdneho spisu, obsahom spisu Okresného súdu Košice II a zistil nasledovné, konkrétne, čo zistil z pracovnej zmluvy z 29.4.2005, z listu z 26.3.2015, ktorým žalovaný okamžite ukončil „s“ žalobcom pracovný pomer podľa § 68 ods.1 písm. b) Z. p., z listu žalobcu z 18.5.2015 žalovanému a z listu žalovaného zo 4.6.2015 označeného Oznámenie na ďalšom zamestnávaní, Okamžité ukončenie pracovného pomeru. Ďalej, citujúc znenie § 79 ods.1 Z. p., uviedol: Pre posúdenie rozsahu nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bolo potrebné v prvom rade vysporiadať sa s otázkou obdobia, za ktoré žalobcovi (pre neplatné okamžité skončenie jeho pracovného pomeru listinou z 26.3.2015) táto náhrada patrí. Žalobca 19.5.2015 písomne oznámil svojmu zamestnávateľovi, že na svojom ďalšom zamestnaní trvá a od tohto dňa mu vzniká na náhradu mzdy nárok. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Rozdielne stanoviská mali však v otázke trvania predmetného nároku. Žalobca tvrdil, že jeho pracovný pomer trvá doposiaľ. Doposiaľ nebol platne skončený a žalovaný znovu neumožnil

mu pracovať. Vo vzťahu k „druhému“ (úvodzovky súd) okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo 4.6.2015, doručenému mu 8.6.2015, uviedol, že tento považuje za ničotný právny úkon. Žalovaný považoval oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu zo 4.6.2015 za platné. Keďže už uplynula lehota na podanie žaloby na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemožno sa jeho neplatnosťou už ďalej zaoberať, skončenie pracovného pomeru žalobcu je účinné a to jeho prevzatím 8.6.2015. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon, v „našom“ prípade zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Z. p. neobsahuje definíciu pojmu právny úkon. Preto podľa Z. p. ju treba hľadať v ust. O. z., konkrétne v . Podľa tohto ust. sa právnym úkonom rozumie právne relevantný prejav vôle, t.j. taký prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Prejav vôle, a tým aj právny úkon, možno urobiť vždy len takým spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o skutočnostiach, ktoré mal účastník právneho vzťahu v úmysle prejaviť. Pokiaľ má mať písomnosť zamestnávateľa adresovaná zamestnancovi právne účinky musí byť kvalifikovaným právnym úkonom. Podľa jeho názoru listina zo 4.6.2015 označená Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, Okamžité skončenie pracovného pomeru nie je takýmto relevantným prejavom vôle. Z hľadiska obsahu i z hľadiska časovej postupnosti je táto písomnosť reakciou zamestnávateľa na oznámenie zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Toto jednoznačne vyplýva z jej textu, ktorý citoval. Listina s takýmto obsahom nedáva žiadnu pochybnosť o tom, že je reakciou, odpoveďou zamestnávateľa (cestou svojho právneho zástupcu) na list zamestnanca. Toto vyplýva z uvedenej formulácie: Obraciame sa na vás v reakcii na oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní ... k tomu Vám predkladáme nasledujúce oznámenie a vyjadrenie. V ďalšom texte zamestnávateľ potvrdzuje svoju vôľu ukončiť pracovný pomer so žalobcom a to práve okamžitým skončením pracovného pomeru z 26.3.2015, keď píše: K ukončeniu pracovného pomeru došlo na osobnom stretnutí so zástupcami materskej spoločnosti. Alebo: V záujme právnej istoty Vás informujeme, že klient trvá na okamžitom skončení pracovného pomeru. Táto listina má aj z formálneho hľadiska štruktúru písomnosti ako slohového útvaru (úradného listu), lebo dodržiava členenie na úvod, jadro a záver. V úvode žalovaný presne vyjadruje, čo je jeho úlohou t.j., že jeho úlohou je dať odpoveď - vyjadrenie k oznámeniu žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 18.5.2015. Podstatu tohto listu tvorí väčšina jeho obsahu (jadro) a ide o presný výpočet porušenia pracovnej disciplíny, ktorých sa mal dopustiť. V závere žalovaný popísané jeho konanie hodnotí ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ako neopodstatnené zneužívanie finančných prostriedkov, ktoré môže spĺňať znaky tr. činu sprenevery a podvodu, ako konanie, v dôsledku ktorého si zamestnávateľ môže uplatniť náhradu škody. Medzi týmito výpočtami možných následkov porušenia pracovnej disciplíny žalovaný v závere svojho listu: opätovne a výslovne okamžite ukončuje žalobcovi pracovný pomer k spoločnosti z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Podľa jeho názoru ani táto veta nemôže založiť charakter predmetnej listiny, ako okamžitého skončenia pracovného pomeru. Svojou formou táto listina okamžité skončenie pracovného pomeru ani nepripomína. Prejav vôle žalovaného obsiahnutý v písomnosti zo 4.6.2015 totiž nesmeroval k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ale bol vyjadrením sa k oznámeniu žalobcu a tiež k už realizovanému okamžitému skončeniu pracovného pomeru (listinou z 26.3.2015). Pri tomto „výkladu“ prejavu vôle žalovaného obsiahnutého v jeho liste zo 4.6.2015 vychádzal zo všetkých okolností za ktorých bola vôľa prejavená. Išlo o časovú následnosť jednotlivých úkonov, kedy okamžité skončenie pracovného pomeru z 26.3.2015 bolo doručené žalobcovi 28.3.2015, na čo listom z 18.5.2015 oznámil, že na ďalšom zamestnávaní trvá, čo bolo žalovanému doručené 19.5.2015. A predmetná listina zo 4.6.2015 bola odpoveďou žalovaného na toto oznámenie. Ďalšou a rozhodujúcou okolnosťou, na ktorú pri svojom závere prihliadal bol obsah a forma predmetnej písomnosti. Ako už bolo uvedené, žalovaný na viacerých miestach potvrdzuje, že na realizovanom skončení pracovného pomeru trvá a že sa vyjadruje k nemu a k oznámeniu žalobcu. S ohľadom na uvádzané okolnosti veta v závere písomnosti o opätovnom a výslovnom okamžitom skončení pracovného pomeru vyznieva ako potvrdenie už realizovaného okamžitého skončenia predchádzajúcou listinou. Na základe uvedeného vyhodnotil predmetnú listinu zo 4.6.2015 ako úradný list a nie ako okamžité skončenie pracovného pomeru, s ktorým by mali byť spojené následky skončenia pracovného pomeru žalobcu ku dňu jeho doručenia 8.6.2015. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z 26.6.2001, z odôvodnenia ktorého citoval. Takýto záver vychádza z úplne iných skutkových okolností prípadu a preto ho nemožno zovšeobecňovať a nemožno ho ani aplikovať na prejednávanú vec. NS ČR totiž posudzoval obsah „dopisov“ z 29.6.1992 a z 8.7.1992, z ktorých vyplývalo, že právny predchodca žalovanej v oboch „dopisoch“ prejavil vôľu rozviazať pracovný pomer so žalovanou jeho okamžitým zrušením bez toho, že by tieto prejavy vôle mali akúkoľvek súvislosť. Pretože oba tieto prejavy vôle smerujú k spôsobeniu

právnych „následkoch“ nezávisle „na sebe“, „jednalo sa“ z hľadiska obsahu prejavenej vôle o samostatné právne úkony. Ale v „nami“ prejednávanej veci ide o listiny na seba nadväzujúce, kedy „dopis“ zo 4.6.2015 nevyhodnotil ako samostatný právny úkon a preto ani nemohli nastať následky, ktoré sa inak s kvalifikovaným prejavom vôle spájajú. Na základe uvedeného uzavrel, že listinou zo 4.6.2015 nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu, lebo táto nie je právnym úkonom tak, ako to má „na mysli“ v spojení s . Žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa 19.5.2015 až do času, kým mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Citoval znenie Z. p., účinného v čase vzniku nároku na náhradu mzdy. V prejednávanom prípade si žalobca uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od 19.5.2015 do 26.7.2017 t.j. za obdobie cca 26 mesiacov. Podľa výplatných pások bola jeho mesačná mzda u žalovaného 3 501 € brutto. Žalovaný žiadal náhradu mzdy v takomto rozsahu nepriznať a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol už od augusta 2015 nepretržite zamestnaný. Ako vyplýva z cit. zákonného Z. p., horná hranica pre priznanie náhrady mzdy je 36 mesiacov, dolná hranica je 12 mesiacov. Aktuálna právna úprava teda umožňuje znížiť, príp. vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov. Predmetom zníženia alebo nepriznania teda môže byť len náhrada mzdy nad 12 mesiacov. K zníženiu, resp. k nepriznaniu náhrady mzdy podľa Z. p., môže pristúpiť len pokiaľ po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov sa nezapojil do prác u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol od 1.8.2015 zamestnaný v Fpt Slovakia, s.r.o., Košice vo funkcii projektový manažér senior a jeho mzda bola individuálne dohodnutá vo výške 3 000 € brutto. Za takto dohodnutých podmienok pracoval do júla 2016. Následne sa zamestnal v Contineo s.r.o., Košice, kde podľa pracovnej zmluvy zo 14.6.2016 pracoval ako výkonný riaditeľ so základnou mesačnou mzdou 3 333 € brutto a podielu na čistom zisku po zdanení vo výške 12 %, ktorý je vyplácaný po schválení ročnej účtovnej uzávierky do 30.4. Žalovaný sa teda už po 4 mesiacoch od neplatného skončenia pracovného pomeru zapojil opäť do pracovného procesu. Jeho pracovné zaradenie i dohodnutá mzda boli porovnateľné s jeho prácou a mzdou u žalovaného. A práve uvedená skutočnosť bola rozhodujúca pri posudzovaní otázky zníženia uplatnenej náhrady mzdy nad jej minimálnou hranicu 12 mesiacov. Po uplynutí tejto lehoty už ustupuje do pozadia sankčná i satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Na základe uvedeného preto nepriznal mu náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Dôvodom pre takéto rozhodnutie bola skutočnosť, že si u iného zamestnávateľa (a to najmä v Contineo s.r.o., kde pracoval od 1.8.2016) zarobil toľko, že v podstate za toto obdobie už žiadnu ujmu neutrpel. Hrubá mzda 3 333 € s 12 % podielom na zisku spoločnosti, je minimálne porovnateľná s hrubou mzdou 3 500 € dosahovanou u žalovaného. A porovnateľné bolo tiež jeho pracovné zaradenie. Má nárok na náhradu mzdy vo výške svojho priemerného zárobku zisteného podľa zásad uvedených v Z. p. a to za čas 12 mesiacov. Citoval čo Z. p. v stanovuje. Za rozhodné obdobie považuje Z. p. kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Tento sa zisťuje k 1. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka ak zák. neustanovuje inak. Citoval znenie Z. p. Žalobca žiada priznať náhradu mzdy od 19.5.2015 a preto rozhodujúcim obdobím je 1. štvrťrok 2015, teda kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V rozhodujúcom období odpracoval celkovo 464 hodín počas 58 dní (v januári 176 hodín, vo februári 136 hodín a v marci 152 hodín). Po vymedzení rozhodujúceho obdobia je potrebné určiť priemerný hodinový zárobok zo mzdy zúčtovanej mu na výplatu v rozhodujúcom období po odrátaní plnení poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, ktoré sa podľa Z. p. nepovažujú za mzdu, ide, napr. o náhradu mzdy za čerpanie dovolenky, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a p. Mzdou, z ktorej sa určuje priemerný zárobok podľa Z. p., sa rozumie mzda pred zrazením preddavku na daň a povinných odvodov podľa Z. p. (tzv. hrubá mzda). Z výplatných listov žalobcu za január - marec 2015 bola preukázaná výška hrubej mzdy, ktorá mu bola v tomto období zúčtovaná na výplatu, ako aj výška náhrad, ktoré sa za mzdu nepovažujú. V januári 2015 žalobca dosiahol hrubú mzdu 3 534,30 € a v tomto mesiaci mu neboli vyplatené žiadne náhrady. Vo februári 2015 dosiahol hrubú mzdu 3 530,40 €, ktorá zahŕňa aj náhradu za dovolenku 554,55 € (rozdiel predstavuje 2 975,85). V poslednom mesiaci rozhodujúceho obdobia marec 2015 dosiahol hrubú mzdu 3 456,78 €, ktorá zahŕňa aj náhradu za dovolenku 369,69 € (rozdiel predstavuje 3 087,09 €). Celková výška mzdy za obdobie január - marec r.2015 predstavuje 10 521,48 €. Po odpočítaní plnení, ktoré sa nepovažujú za mzdu je výška mzdy 9 597,21 €, ktorú keď vydelíme počtom celkovo odpracovaných hodín za 1. štvrťrok r.2015, teda číslom 464, dostaneme výšku priemerného hodinového zárobku zaokrúhleného na 4 desatinné miesta - 9 597,21 € : 464 h = 20,6837 €.

Priemerný hodinový zárobok žalobcu v rozhodujúcom období bol 20,6837 €. Po zistení jeho priemerného hodinového zárobku v rozhodujúcom období je potrebné vykonať prepočet na priemerný mesačný zárobok podľa počtu priemerných pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Pri v jeho pracovnej zmluve dohodnutom týždennom pracovnom čase v rozsahu 40 hodín, je priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich na 1 mesiac 166,66 hodín. Rok 2015 mal 250 pracovných dní, čo pri 8 hodinovom pracovnom dni predstavuje 2000 pracovných hodín/rok a teda priemer na 1 mesiac je 166,66 hodín (<https://calendar.zoznam.sk/worktime-sksk.php? hy=2015>). Jeho priemerný mesačný zárobok podľa § 134 ods.4 Z. p. dostaneme tak, že priemerný hodinový zárobok 20,6837 € vynásobíme priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v r.2015 na 1 mesiac jeho týždenného pracovného času 166,66 hodín, čo po zaokrúhlení predstavuje 3 448 €. Keďže mu priznal nárok na 12 mesačnú priemernú mzdu, má nárok na náhradu sumy spolu 41 376 €. Pri stanovení jeho priemernej mesačnej mzdy vychádzal z § 134 Z. p. Na preukázanie tejto výšky predložil odborné vyjadrenie č.10/2017 v ktorom F.. L. H., K.. stanovila brutto mzdu za mesiac vo výške 3 501 €. Z odborného vyjadrenia nevyplýva, akým výpočtom bola dosiahnutá uvedená suma. Nemožno tak posúdiť, či pri stanovení mzdy boli dodržané príslušné ust. Z. p. Takáto mesačná mzda mala podľa tohto odborného vyjadrenia prináležať zamestnancovi podľa zák. o sociálnom poistení č.461/03 Z. z. Keďže pre účely poskytnutia náhrady mzdy podľa § 79 Z. p. sa vychádza z priemerného zárobku stanoveného podľa § 134 Z. p. nepoužil výpočet podľa odborného vyjadrenia, ale vychádzal z uvedeného výpočtu, ktorý zodpovedá zásadám § 134 Z. p. Žalovaný v písomnom podaní z 29.8.2017 vzniesol započítaciu námietku a žiadal, aby na jeho povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy započítal jeho pohľadávku 17 340 €. Ide o sumu, ktorú si uplatňuje proti žalobcovi titulom náhrady škody, ktorá mala vzniknúť spreneverou jeho finančných prostriedkov. Takto uplatnený nárok posudzoval ako prostriedok jeho procesnej obrany ( za bodkočiarkou). Podľa O. z. započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o 2 záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Pracovnoprávne vzťahy môžu vznikať na základe subjektívnych aj objektívnych právnych „skutočnostiach“. Základným predpokladom vzniku pracovnoprávnych vzťahov je existencia právnych noriem a právnych skutočností. Práva a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú spôsobmi uvedenými v a n. Z. p. a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, príp. neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Z. p. uvedený taxatívne, čo znamená, že iným v Z. p. neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, kedy zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov predstavujú teda také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Pretože Z. p. nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je uvedený v O. z., z toho vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia staršieho dáta: Rč 60/2002 (Rozsudok NS ČR z 18.12.2001, uverejnený pod č.60/2002 v: Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek NS ČR, zošit 7-8/2002), ako aj z judikátu R 14/1979 (str.114 ods.2), ktorých právne vety citoval. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu mzdy z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru v rozsahu 12 mesiacov a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 41 376 €, ktorá zodpovedá jeho priemernej hrubej mzde za čas 12 mesiacov. Započítaciu námietku žalovaného neakceptoval z dôvodu jej neprípustnosti. V prevyšujúcej časti takto priznaného nároku (žalobca žiadal priznať náhradu mzdy 101 042,48 €) bola žaloba zamietnutá. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná v uvedenom rozsahu - podľa jeho názoru - naplní zák. predpokladané funkcie. Jednak preventívnu a represívnu, kedy zákonodarca takýmto spôsobom pôsobí na účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, v danom prípade na zamestnávateľa, aby riadne dodržiaval súvisiace normy Z. p. a nesprával sa ľahkovážne v pracovnoprávnych vzťahoch a zároveň postihuje predmetné protiprávne konanie, ktorého sa dopustil zamestnávateľ, ktorý pre to „logicky“ musí znášať hmotnú ujmu za dané porušenie zák. a jednak pôsobí i sociálne reparačne vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý zostal na isté obdobie bez možnosti zúčastniť sa pracovného procesu u zamestnávateľa, ktorý mu bez právneho dôvodu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy a následne ani nevyplácal mzdu. Tiež naplní funkciu minimálnej formy zadosťučinenia z porušenia zák. zo strany zamestnávateľa. Citoval znenie

ods.1 V prejednávanom prípade sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Bol úspešný v plnom rozsahu a to tak vo vzťahu k prvému procesnému nároku o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom -188 z 8.2.2016, ako aj vo vzťahu k druhému uplatnenému procesnému nároku na náhradu mzdy, o ktorom rozhodol v tomto rozsudku. Vo vzťahu k prisúdenej výške náhrady mzdy poukazoval na to, že posúdenie rozsahu náhrady záviselo na jeho úvahe. Preto aj keď bola žaloba v časti zamietnutá je možné konštatovať jeho plnú úspešnosť v spore, lebo čo do základu uplatneného nároku mu tento priznaný bol. Tarifná odmena za jednotlivé úkony právnej služby však bude vychádzať zo sumy, ktorá bola „žalovanému“ titulom náhrady mzdy priznaná. V súlade s bude o konkrétnej výške náhrady trov konania už rozhodnuté samostatným uznesením a to vyšším súdnym úradníkom. 3. 1. Žalovaný predložil súdu svoje odvolanie proti rozsudku, a to hlavne v rozsahu bodu I a III rozsudku a, o. i., uviedol:. Bod II nenapadal v časti verdiktu samotného, pretože ním súd žalobu čiastočne zamieta, v podstate veci však odkazoval na nižšie uvedené argumenty, kedy i tento bod rozsudku je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nezohľadnil skutočnosti, ktoré sú pre predmet sporu rozhodujúce a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 2. Žalobca podal proti nemu žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru ním z 26.3.2015 a žalobu na náhradu mzdy s tým súvisiacu. Pracoval u neho na vedúcej pozícii ako jeho najvyššie postavený zamestnanec, ktorý mal na starosti taktiež rozhodovanie o vynakladaní finančných prostriedkov v jeho spoločnosti a schvaľovanie jednotlivých výdavkov, vrátane svojich výdavkov. Mal v neho dôveru a spoliehal sa na to, že ako jeho dlhoročný zamestnanec koná v dobrej viere v jeho prospech ako jeho zamestnávateľa. Po zmene majiteľskej štruktúry svojej spoločnosti uskutočnil hĺbkový audit spoločnosti a zistil, že žalobca v rámci svojej pracovnej pozície systematicky a vo veľkom rozsahu zneužíval jeho prostriedky pre svoje súkromné účely tým, že si sám schvaľoval a nechával preplácať osobné výdaje ako výdaje vynaložené v súvislosti s výkonom práce. Na základe toho 26.3.2015 okamžite ukončil jeho pracovný pomer tým, že mu na osobnom stretnutí ústne oznámil zistenie závažných porušení pracovnej disciplíny ním a odovzdal mu písomné oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, v ktorom boli dôvody skončenia popísané všeobecne, bez uvedenia konkrétneho zoznamu porušení. Dopisom z 19.5.2015 žalobca oznámil mu, že okamžité ukončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Na toto oznámenie reagoval dopisom zo 4.6.2015 (ďalej tiež ako Listina; poznámka žalovaného), ktorý bol navrhovateľovi doručený 8.6.2015, v ktorom opätovne okamžite skončil pracovný pomer žalobcu a podrobne popísal dôvody okamžitého skončenia, a to najzávažnejšie prípady porušenia pracovnej disciplíny z jeho strany v priebehu r.2014, vrátane právnej kvalifikácie tohto konania, odkazov na jednotlivé zmluvné a právne povinnosti navrhovateľa a konkrétne zistenia jeho protiprávneho konania. Konkrétne sa jednalo, napr. o nasledujúce prípady porušenia pracovnej disciplíny (nejedná sa o vyčerpávajúci zoznam, len o výber najzávažnejších prípadov). - Žalobca si schválil náhradu výdavkov platených v hotovosti, resp. náhradu cestovných výdavkov za služobné cesty, ktoré podľa priložených účtov a dokladov o zaplatení vynaložil na víkendové, relaxačné, športové pobyty pre viacero osôb, vrátane detí/svojej rodiny, vrátane ubytovania a stravy, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s výkonom práce a prípadnými pracovnými cestami; príkladom môže byť letecký výlet s manželkou do Prahy. Podľa jeho internej smernice Travel Guidelines for Software AG musí byť každá služobná cesta schválená v Travel Approval System a nákup leteniek a hotela sa môže uskutočniť len prostredníctvom Corporate Travel Agency za konkrétnych podmienok (na vyber je zo zoznamu preferovaných hotelov), čo v tomto prípade porušil a letenku nakupil samostatne. - 20.10.2014 zakúpil od LEGÁT, s.r.o., č. dokladu 0035, detskú autosedačku Römer KIDFIX XP SICI v hodnote 213,75 €, ktorú vyúčtoval ako kancelárske vybavenie (office supply); taktiež ďalej nakúpil rôzne potreby a výrobky pre malé dieťa, a to napr. hračky v celkovej hodnote 404,79 €, konkrétne, napr. nákup hračiek v hodnote 92,89 € 17.5.2014, Dráčik DIVI, s.r.o., č. dokladu 010019836, vyúčtované v nákupoch v hotovosti ako kancelárske potreby. - Schválil si náhradu výdavkov platených v hotovosti na nákup potápačského počítaču (špeciálne hodinky na potápanie) v hodnote 287 € a vyúčtoval tento nákup ako požiarny senzor do serverovne - toto je zjavný podvod vo vyúčtovaní a zneužitie jeho majetku. -Taktiež si schválil preplatenie nákupu Musto Whelly bag 751, špeciálnej batožiny pre jachting, v hodnote 164,90 €, ďalej nákup neoprénu v hodnote 82 €, u dive 2000 production, s.r.o., faktúra VS 0114077, ktoré vyúčtoval ako kancelárske potreby (taktiež podvod). - 30.11.2014 na čerpacej stanici F.. S. G. - BEDY/SHELL, Košice, natankoval na jeden účet 140,01 litra PHM, a ďalej toho istého dňa na tej istej čerpacej stanici natankoval na iný účet 42 litrov PHM, bez opodstatnenia takejto prípadnej spotreby, napr. služobnou cestou, pričom služobné vozidlo Škoda SUPERB 4x4 malo objem nádrže 60 litrov. - Podľa zúčtovania nákupu na bankovú kartu za mesiac 2014/02 9.2.2014 natankoval o 11:10 na čerpacej stanici F.. S.

G. - BEDY/SHELL, Košice, 115 litrov PHM a následne toho istého dňa o pol hodinu neskôr o 11:40 ďalších 118 litrov PHM, a to na čerpacej stanici JANTAR AK, s.r.o., Košice. Jedná sa o zjavný podvod pri vyúčtovávaní nákup PHM, ktoré údajne spotreboval pri jazde služobným autom. - Podľa internej smernice č.6 o používaní služobných áut bol oprávnený používať služobné auto taktiež na súkromné jazdy. Podľa tejto smernice musí byť každé použitie vozidla, ako pre pracovné, tak pre súkromné účely, zaznamenané v knihe jázd, ktorú musí každý zamestnanec predložiť na kontrolu najmenej raz za mesiac, a to spoločne s cestovnými príkazmi a dokladmi o nákupe pohonných hmôt. Súčasťou tejto evidencie je taktiež ručne podpísaný zoznam súkromných ciest, na základe ktorého sa náklady na pohonné hmoty využité pre súkromné účely zrazia zo mzdy zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac. Uvedené povinnosti neplnil. Jeho knihy jázd neobsahujú žiadne záznamy o súkromných kilometroch a nákup pohonných hmôt bol vždy na jeho účet a bez uskutočnenia tomu zodpovedajúcej zrážky zo mzdy. Knihy jázd a vyúčtované výdaje na cesty pritom svedčia, že používal služobné auto taktiež na súkromné účely. - V rámci cestovných výkazov knihy jázd na každý deň, vrátane všetkých víkendov a štátnych sviatkov (vrátane Vianoc), vykázal cestu autom z domova do práce a naspäť o dĺžke 12 km (s prípadnou výnimkou, kedy z domova vyrazil rovno na iné miesto určenia) ako cestu na služobné účely, ktorá bola hradená z prostriedkov spoločnosti. Platí pritom, že cesta z domova zamestnanca do miesta výkonu práce sa nepovažuje za pracovnú cestu a zamestnancovi teda nepatria tomu zodpovedajúce nároky, ktoré si inak za pracovné cesty môže uplatňovať. Podľa jeho korporátnej firemnej smernice upravujúcej cesty a náklady na ne, Travel Guidelines for Software AG, ktorá sa podľa jej bodu 2 vzťahuje taktiež na cesty medzi domovom zamestnanca a kanceláriou, výslovne platí, že táto cesta sa nepovažuje za služobnú cestu a preto nie je možné uplatniť za ňu náhradu výdavkov. Podľa cit. internej smernice č.6 o používaní služobných áut a Travel Guidelines mali byť tieto cesty označené ako súkromné a podľa toho mali byť vyúčtované a z jeho mzdy následne zrazené náklady na pohonné hmoty za tieto cesty spotrebované. Všetky cesty z domova do práce a späť však každý deň v roku, vrátane víkendov a sviatkov, vykazoval ako služobné cesty, čo vzhľadom k rozsahu predstavuje závažné porušenie uvedených pravidiel, podstatné obohatenie navrhovateľa na jeho úkor a podstatné zneužívanie jeho prostriedkov. Ďalšie podobne „závážne“ prípady sú uvedené v okamžitom ukončení pracovného pomeru zo 4.6.2015, ktoré je založené v spise. Na okamžité ukončenie pracovného pomeru zo 4.6.2015 už nereagoval a nepodal žalobu na jeho neplatnosť. Súd vo veci najprv rozhodol rozsudkom -188 z 8.2.2016 v spojení s rozsudkom KS v Košiciach z 26.1.2017 tak, že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobcovi listom z 26.3.2015 je neplatné a návrh žalobcu bol vylúčený na samostatné konanie, v ktorom súd rozhodol tu napadnutým rozsudkom. Súd bol pri svojom ďalšom rozhodovaní viazaný žalobným návrhom žalobcu, ktorý sa domáhal určenia neplatnosti jeho právneho úkonu z 26.3.2015 a § 79 ods.1 Z. p., podľa ktorého náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 19.5.2015. 3. Napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne, a to z nasledujúcich dôvodov. 4. Súd uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon v zmysle definície , teda sa má jednať o relevantný prejav vôle, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o skutočnostiach, ktoré mal účastník právneho vzťahu, v tomto prípade on, v úmysle prejaviť. Súd rozhodol o tom, že jeho právny úkon zo 4.6.2015 nie je takým kvalifikovaným právnym úkonom a relevantným prejavom jeho vôle. Citoval časť odôvodnenia v bodoch 24.-25. napadnutého rozsudku. Považoval tento názor „na“ nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci, ktoré neodpovedá ani platnej právnej úprave, ani skutkovému stavu veci. 5. Obsahové a formálne požiadavky na okamžité skončenie pracovného pomeru upravuje Z. p., podľa ktorého platí: - z hľadiska formy ho musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, - a z hľadiska obsahu musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom...Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť, - z hľadiska doručovania ho musia v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. 6. Namietal nesprávne posúdenie obsahu listiny, u ktorej má súd pochybnosti o tom, či sa obsahovo jedná o okamžité skončenie pracovného pomeru podľa Z. p. založené na analýze prejavu vôle ako takého. Súd tvrdí, že z hľadiska stavby textu sa jedná o reakciu na dopis žalobcu a cit. veta o tom, že výslovne ukončuje pracovný pomer so žalobcom, nie je dostatočne určitá a sú tak pochybnosti o skutočnostiach, ktoré mal v úmysle prejaviť. Považoval tento záver za nesprávny. Súd neposúdil listinu a v nej obsiahnutý prejav jeho vôle v súlade s jej obsahom. Listina obsahuje jeho slovné prejavy, ktoré citoval. V listine vyjadril svoju vôľu dostatočne jasne a určito na to, aby neboli pochybnosti o tom, že so „žalovaným“ ukončuje pracovný pomer na základe konkrétnych prípadov obzvlášť závažného porušenia pracovnej disciplíny. Uvedený spôsob formulácie okamžitého skončenia použil práve preto, aby sa vyhol akýmkoľvek pochybnostiam o tom, že toto druhé oznámenie okamžitým skončením pracovného pomeru, v záujme svojej právnej istoty, kedy zároveň dával žalobcovi možnosť postaviť sa k podstate veci priamo a príp. reagovať

na dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca do dnešnej doby na uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nereagoval a nijak sa nepostavil, napr. voči skutočnosti, že si na účet zamestnávateľa kúpil potápačské hodiny a vyúčtoval ich ako hlásič požiaru do serverovne alebo voči tomu, že detskú sedačku a ďalšie detské potreby vyúčtoval ako náklady na chod kancelárie/ administratívy. Uvedené časti listiny a celý jej obsah nie je možné vyložiť inak, než jasný jeho úmysel ako zamestnávateľa okamžite ukončiť pracovný pomer žalobcu z konkrétneho dôvodu, ktorým je tak rozsiahle a závažné porušenie pracovnej disciplíny ním, že nie je možné si predstaviť, že by akýkoľvek zamestnávateľ chcel ďalej takého zamestnanca ďalej zamestnávať. Ak má súd iný názor, mal vysvetliť, ako sa dá obsah listiny pochopiť, keď nie ako okamžité skončenie pracovného pomeru. Zamestnávateľ v listine uviedol jasné porušenia pracovnej disciplíny, ktoré sú tak závažné, že nie je možné mať akékoľvek pochybnosti o vôli zamestnávateľa zamestnanca vo svojej firme už nikdy nevidieť. V tejto súvislosti namietal, že súd tieto skutočnosti nijak nezohľadnil a v celom rozsudku nijako nereflektoval dôvody, prečo žalobcovi pracovný pomer ukončil. Práve tiež pri zohľadnení týchto dôvodov je jeho vôľa nepochybná. 7. Ďalej namietal nesprávne posúdenie formy listiny s tým, že súd kladie na listinu nejasné formálne požiadavky v rozpore s dikciou zák. Ak súd požaduje, aby tento prejav vôle bol na samostatnom dokumente a nie v rámci reakcie na oznámenie žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní, tak sa jedná o neopodstatnenú formálnu požiadavku. Z. p. kladie na listinu okamžitého ukončenia pracovného pomeru jedinú formálnu požiadavku, a to, že musí byt' vyhotovená písomne. Túto podmienku bezvýhradne splnil. Z. p. nestanovuje žiadne štylistické požiadavky, pričom Z. p. ani O. z. taktiež neupravujú, čo sa považuje za úradný list (čo súd mu vytýka) a taktiež neuvádzajú, že by použitie formy úradného listu bolo pre listinu okamžitého ukončenia pracovného pomeru neprípustné. Na základe platných právnych noriem neexistujú žiadne kritériá pre posúdenie, či určitá listina pripomína okamžité skončenie pracovného pomeru a od akého momentu ho už nepripomína. Súd mu neprípustne vytýka, že Svojou formou táto listina okamžité skončenie pracovného pomeru ani nepripomína za situácie, keď zák. žiadnu inú formu, než písomnú neupravuje a z rozsudku nie je jasné, aký spôsob stavby a štylizácie textu by uspokojil požiadavky súdu. Argumentácia súdu tak nie je založená na platných právnych normách a javí sa ako vykonštruovaná bez právneho a skutkového základu. 8. Mal za to, že súd rozhodol protiprávne tiež z toho dôvodu, že nezohľadnil skutočnosť, že žalobca nepodal žalobu proti oznámeniu o okamžitom ukončení pracovného pomeru zo 4.6.2015 doručenému mu 8.6.2015. Súd je pri svojom rozhodovaní vždy viazaný žalobným návrhom žalobcu, ktorý sa domáhal určenia neplatnosti jeho právneho úkonu z 26.3.2015, nie však neplatnosti okamžitého ukončenia pracovného pomeru zo 4.6.2015. Uplynutie lehoty pre podanie žaloby nie je možné ďalej zahojiť, ani prostredníctvom jeho prehlásenia o tom, že za platné nepovažuje ani druhé skončenie pracovného pomeru z 8.6.2015. Platí, že pokiaľ v zák. stanovenej lehote nie je podaná žaloba na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemožno sa jeho neplatnosťou ďalej zaoberať, skončenie pracovného pomeru je účinné (). Namietal, že súd sa s touto právnou otázkou navzdory jeho námietke nezaoberal a s nijak sa s ňou nevysporiadal, čím rozhodol v rozpore so zák. a žalobcovi priznal tiež nárok, ktorého sa platne nedomáhal. 9. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci v tej časti, že súd sa nijak nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu a neposúdil skutočnosť, či uplatňovanie práv žalobcom nie je v rozporu s dobrými mravmi. Podľa čl.2 a § 13 ods.3 Z. p. platí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. V konaní dokázal, že žalobca ho ako svojho zamestnávateľa systematicky a vedome podvádzal a zneužíval jeho finančné prostriedky pre súkromné účely v značnom rozsahu. O týchto skutočnostiach nie sú žiadne pochybnosti, žalobca na ne nijak nereagoval a ani ich nepoprel. Mal preto za to, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci súdom, ktorý neposúdil vec z hľadiska toho, či výkon práv žalobcu vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je v súlade s dobrými mravmi. Mal za to, že výkon práv žalobcu z pracovnoprávnych vzťahov je hrubým porušením dobrých mravov. Z obsahu spisu vypláva, že sa podvodne neoprávnene obohatil na jeho účet v takom rozsahu, že mu spravodlivo nemožno priznať z uvedeného pracovnoprávneho vzťahu žiaden nárok. 10. Žalobca sa domáhal nároku na náhradu mzdy za obdobie od 19.5.2015 do 26.7.2017 v celkovej výške € 101 042,48 (od doby oznámenia mu o trvaní na ďalšom zamestnávaní do dňa kalkulácie nároku v rámci sporu). Súd rozhodol o znížení náhrady podľa § 79 ods.2 Z. p. a zmene výpočtu mzdy a priznal mu nárok za dobu 12 mesiacov na základe toho, že okamžité ukončenie jeho pracovného pomeru zo 4.6.2015 nepovažoval za okamžité ukončenie pracovného pomeru. S ohľadom na uvedené skutočnosti považoval toto rozhodnutie za nesprávne a uvádzal, že žalobca môže mať nárok na náhradu mzdy len za dobu od oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 19.5.2015 do doby platného ukončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené 8.6.2015 a proti ktorému žalobu nepodal. I v tomto prípade však namietal, že žalobcovi tento nárok nepatrí, a to práve z toho dôvodu, že jeho podanie žaloby na neplatnosť ukončenia pracovného pomeru je s ohľadom na jeho konanie v rozporu s dobrými mravmi.

S ohľadom na uvedené skutočnosti žiadal napadnutý rozsudok zmeniť s tým, že žaloba sa v plnom rozsahu zamieta, alebo vec vrátiť k opätovnému prejednaniu súdu prvého stupňa. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril nasledovne: Pokladal napadnutý rozsudok za správny a navrhol ho potvrdiť. Súd sa v potrebnom rozsahu a presvedčivo vysporiadal s predmetom konania, ktorým bolo len rozhodovanie o výške náhrady mzdy. Argumenty žalovaného v odvolaní smerujú primárne k tomu, že jeho pracovný pomer u žalovaného sa mal skončiť v poradí druhým okamžitým skončením pracovného pomeru (zo 4.6.2015). „Žalovaný“ pokladal listinu právneho zástupcu žalovaného zo 4.6.2015, v časti, v ktorej sa pokúša opätovne okamžite skončiť pracovný pomer, za ničotný úkon. Bolo by absurdné, ak by z prakticky totožných dôvodov (s rozdielnou špecifikáciou) zamestnávateľ opakovane „skúšal“ (úvodzovky žalobca) okamžite skončiť pracovný pomer, hoci na predošlom skončení trvá a o jeho neplatnosti sa ešte vedie súdne konanie. Opätovne argumentoval „na rozhodnutím“ NS Slovenskej republiky (ďalej len SR) z 25.11.2008, z odôvodnenia, ktorého citoval. Aj keď sa cit. rozhodnutie týka skončenia pracovného pomeru výpoveďou, z hľadiska logiky veci a právnej argumentácie, nie je rozdiel od okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukazoval aj na zmätočné vyjadrenie žalobcu na pojednávaní 26.10.2015 (str.3 zápisnice o pojednávaní) „Na upresňujúcu otázku súdu ohľadne listu zo 4.6.2015, či sa teda jedná o nové okamžité skončenie pracovného pomeru alebo ide o skončenie pracovného pomeru na dvoch listinách, teda listinou z 26.3.2015 a 4.6.2015 PZ prednáša, že ide o skončenie pracovného pomeru na dvoch listinách. Odo dňa okamžitého skončenia pracovného pomeru listom z 26.3.2015 teda v medziobdobí k 4.6.2015 vyšli najavo ďalšie skutočnosti, ktoré by sami o sebe stačili na okamžité skončenie pracovného pomeru, lebo až v uvedenom období bol ukončený audit podkladov. PZ odporcu prednáša - je to v podstate oboje, ide o skončenie na dvoch listinách, ale súčasne je to aj nové skončenie pracovného pomeru." (úvodzovky žalobca). Takéto vyjadrenie žalovaného spôsobuje, že nevie, či sa má vôbec brániť voči „druhému“ (úvodzovky žalobca) skončeniu pracovného pomeru, nakoľko sa môže jednať aj o „skončenie pracovného pomeru na dvoch listinách“ (úvodzovky žalobca). Zdôvodňujúc uvedeným mal za to, že jeho pracovný pomer žalobcu sa neskončil „druhým opätovným skončením pracovného pomeru“ (úvodzovky žalobca) zo 4.6.2015. Výšku náhrady mzdy určenú napadnutým rozsudkom pokladal za správnu a v napadnutom rozsudku dostatočne presvedčivo odôvodnenú. 5. 1. Žalovaný predložil súdu svoje vyjadrenie (odvolaciu repliku) k vyjadreniu žalobcu z 20.11.2018 k jeho odvolaniu. Svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu, ktorý na základe žaloby žalobcu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru jeho úkonom z 26.3.2015 a na náhradu mzdy rozhodol o tom, že je povinný žalobcovi uhradiť náhradu mzdy po dobu 1 roka od neplatného skončenia pracovného pomeru 26.3.2015. Stalo sa tak za situácie, kedy po vznesení námietky neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 26.3.2015 ním zaslal žalobcovi nové, spresnené a správne formulované okamžité skončenie pracovného pomeru 4.6.2015, proti ktorému už žalobca ďalej nič nenamietal a proti ktorému nepodal žalobu na jeho neplatnosť. Napriek tomu súd rozhodol bez návrhu žalobcu, že okamžité skončenie pracovného pomeru 4.6.2015 nie je jeho relevantným prejavom vôle a nemožno ho považovať za okamžité skončenie pracovného pomeru, aj keď sa proti tomuto úkonu už v zákonnej lehote nebránil a jeho neplatnosť nenapadol. 2. Žalobca vo svojom vyjadrení opakuje svoje tvrdenie, že jeho úkon zo 4.6.2015 považuje za ničotný, pretože považuje za nemožné, aby zamestnávateľ z tých istých dôvodov ukončil pracovný pomer dvakrát, hoci na predošlom skončení trvá a o jeho neplatnosti sa vedie súdne konanie. Žalobca odkazuje na rozsudok NS SR vo veci (z jeho odôvodnenia citoval). Mal za to, že tento rozsudok sa týka úplne inej veci a na predmetnú vec ho nie je možné vztiahnuť. Vo veci rozhodnutej cit. rozsudkom sa jednalo o situáciu, kedy zamestnávateľ ukončil pracovný pomer dvoma súčasnými, avšak rozdielnymi právnymi úkonmi pre identické výpovedné dôvody. To však nie je tento prípad. Ako zamestnávateľ na základe konkrétnych okolností na strane zamestnanca okamžite skončil jeho pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Keďže sa však tento právny úkon ukázal ako formálne nedostatočný, ako zamestnávateľ tento úkon zopakoval tak, aby všetko bolo formálne správne. Nejednalo sa tak o duplicitné využitie konkrétnych skutkových okolností pre odlišné právne úkony, len o snahu zamestnávateľa opraviť vadný právny úkon. Nemožno tvrdiť, že zamestnávateľ nie je oprávnený v prípade formálnej vady právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru túto svoju chybu napraviť a že mu zák. zakazuje právny úkon zopakovať či urobiť znovu (či ako inak to nazveme) a bezchybne tak, aby mal žiadané právne účinky. Podľa jeho názoru nie je v tomto prípade pochybností o tom, aká bola s ohľadom na zistené skutkové okolnosti na strane žalobcu vôľa zamestnávateľa (jeho), keď činil posudzované právne úkony, a považoval za nesprávne, ak sa súdny spor má obmedzovať len na splnenie formálnych podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu. Nemožno rozumne očakávať, že za situácie, že zamestnanec napadne okamžité skončenie pracovného pomeru žalobou na neplatnosť, zostane zamestnávateľ nečinným a nechá o

neplatnosti rozhodnúť súd, ak si je vedomý hrozby neplatnosti svojho právneho úkonu a v medzidobí zistí ďalšie konkrétne dôvody oprávňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnanca. Podľa Z. p. je zamestnávateľ v uplatnení týchto dôvodov časovo obmedzený a musí teda v záujme svojej právnej istoty konať okamžite a bez ohľadu na plynúci súdny spor o „prvom“ (úvodzovky žalovaný) skončení pracovného pomeru. 3. Na záver si dovoľoval uviesť, že súd by mal prihliadnuť nielen k formálnej stránke jeho právnych úkonov, ale taktiež k ich skutočnému obsahu a jeho vôli, ktorá týmito úkonmi bola vyjadrená a vôbec k obsahu veci samotnej. Okamžite ukončil pracovný pomer žalobcu nesprávne, čo napadol v zákonnej lehote žalobou. Mal v rámci právnej istoty záujem situáciu okamžite riešiť a je presvedčený, že konal správne, keď mu zaslal okamžité skončenie pracovného pomeru 4.6.2018. Obsah tohto dokumentu a fakty v ňom uvedené nevzbudzujú žiadne pochybnosti o tom, že zistil konkrétne prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny a podvody spáchané žalobcom a že nemá ďalej záujem ho ďalej zamestnávať. S ohľadom na zistené skutočnosti to pritom nemožno ani od neho spravodlivo očakávať. V tomto ohľade dokument zo 4.6.2018 zrozumiteľne a jasne informuje žalobcu, že zistil ním spáchané podvody a že s ním okamžite končí pracovný pomer. Pokiaľ ide o žalobcom namietané pochybnosti a neistotu ohľadom toho, že nevedel, či sa voči dokumentu zo 4.6.2018 má brániť, tak považoval tieto tvrdenia za špekulatívne a účelové. V dokumente vzniesol voči nemu závažné zistenia, ktoré objektívne zakladajú dôvody pre okamžité ukončenie jeho zamestnania. Opakovane uvádzal príklady jeho skutkov, kedy vyúčtoval na firemný účet, napr. súkromný víkendový výlet s manželkou do Prahy či do Budapešti, či úmyselne a podvodne vykázal nákup vlastných potápačských hodiniek ako senzor požiaru do jeho serverovne - zamestnávateľa, či detskú sedačku a ďalšie detské potreby vyúčtoval ako náklady na chod kancelárie/administratívy. Do dnešnej doby neuviedol jedinú skutočnosť, ktorá by tieto zistenia vyvrátila a ktorá by dokázala, že konal čestne a v súlade so zák. a že nebol dôvod na skončenie jeho pracovného pomeru. Podľa čl.2 základných zásad Z. p. platí, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Zistil, že sa žalobca dopustil ako zamestnanec závažného podvodného konania a mu to jasne popísal v oznámení o tom, že z týchto dôvodov okamžite ukončuje jeho pracovný pomer, pričom jeho podvody v tomto konaní taktiež dokázal. Preto považoval celú jeho procesnú obranu smerujúcu proti okamžitému skončeniu jeho pracovného pomeru zo 4.6.2018 za v rozpore s dobrými mravmi a za zneužitie práv zamestnanca, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Je presvedčený, že z obsahu spisu vyplýva, že sa nesnažil ho zo svojej „mocenskej“ (úvodzovky žalovaný) pozície zamestnávateľa žiadnym spôsobom poškodiť či zneužiť, či sa ho nečestne „zbaviť“ (úvodzovky žalovaný) a uprieť mu jeho zákonné práva zamestnanca. Jeho konanie vo vzťahu k nemu bolo vždy spravodlivé a primerané a ho na jeho právach žiadnym spôsobom neukrátil (po skončení pracovného pomeru v súlade so svojim zmluvným záväzkom na jeho žiadosť predal mu jeho služobné vozidlo za polovičnú cenu či riadne uhradil náhradu za nevyčerpanú dovolenku). Je však presvedčený, že jeho konanie právnu ani súdnu ochranu nezasluhuje. Svedčí o tom „obsahu“ spisu predložený ním a okolnosti porušenia pracovnej disciplíny. Preto mál za to, že súd rozhodol nesprávne, ak mu priznal náhradu mzdy za obdobie celého roka po neplatnom skončení pracovného pomeru z 26.3.2015 a neprihliadol k obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 4.6.2018. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného z 4.12.2018 (odvolacej replike) vyjadril v odvolacej duplike nasledovne: Zotrvával na doterajších skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii. Žalovaný v poslednom vyjadrení (zo 4.12.2018) uvádza, že prvé okamžité skončenie pracovného pomeru (z 26.3.2015) sa ukázalo za „formálne nedostatočné, žalovaný ako zamestnávateľ tento úkon zopakoval tak, aby všetko bolo formálne správne. Nejednalo sa tak o duplicitné využitie konkrétnych skutkových okolností pre odlišné právne úkony, len o snahu zamestnávateľa opraviť vadný právny úkon.“ (úvodzovky žalobca). Ďalej uvádza, že „nemožno tvrdiť, že zamestnávateľ nie je oprávnený v prípade formálnej vady právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru túto svoju chybu napraviť a že mu zák. zakazuje právny úkon zopakovať či urobiť znovu (či ako inak to nazveme) a bezchybne tak, aby mal žiadané právne účinky.“ (úvodzovky žalobca). Považoval jeho právnu argumentáciu za neakceptovateľnú. 26.3.2015 bolo mu doručené prvé okamžité skončenie pracovného pomeru. 19.5.2018 bolo žalovanému doručené oznámenie o tom že trvá na ďalšom zamestnávaní. 25.5.2015 bola podaná žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. 8.6.2015 bolo mu doručené druhé okamžité skončenie pracovného pomeru (zo 4.6.2015). Žalovaný od počiatku trval na prvom okamžitom skončení pracovného pomeru. Nevzal ho späť, neodvolal ho a neumožnil mu pracovať. O tomto okamžitom skončení pracovného pomeru súd rozhodol, že je neplatné. Druhé okamžité skončenie pracovného pomeru bolo spísané a doručené mu až v priebehu konania o určenie neplatnosti prvého okamžitého skončenia pracovného pomeru. V priebehu konania o určenie neplatnosti

prvého okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde, sa nejednoznačne vyjadril, že v prípade druhého okamžitého skončenia pracovného pomeru sa jedná „v podstate o oboje, ide o skončenie na dvoch listinách, ale súčasne aj o nové skončenie pracovného pomeru.“ (úvodzovky žalobca). Podľa jeho názoru, nie je možné po vyše 2 mesiacoch a už vôbec nie v priebehu konania, opraviť napadnuté okamžité skončenie pracovného pomeru, ani ho zopakovať, či urobiť znovu. Týka sa totiž toho istého pracovného pomeru a tých istých dôvodov jeho okamžitého skončenia. Účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali doručením 26.3.2015. So žiadnymi opravami, zopakovaním ani znovu- urobením zák. a ani rozhodovacia prax súdov nepočíta a neprihliada na ne. Pripustenie opaku by znamenalo možnosť „skúšať“ (úvodzovky žalobca) skončiť pracovný pomer niekoľko krát, za trvania skorších skončení pracovného pomeru. Stačilo by, ak by žalobca -zamestnanec, len raz nenapadol skončenie pracovného pomeru. To by však bolo v rozpore so zásadou pracovného práva - ochranou slabšieho článku pracovnoprávneho vzťahu. Navrhol potvrdiť rozsudok. 7. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016. 9. Rozsudok vo výroku II. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť ( a ), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom preskúmavaný. 10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z a rozsudok potvrdil podľa , lebo je vecne správny, na čom nič nemení ani odvolanie. 11. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 12. Odvolací dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z - . Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá , lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 13. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. 14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci ( ) je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 15. Súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, t. j. použil správne právne predpisy a správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. 16. Žalovaný v odvolaní opakuje skutočnosti uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd výstižne a presvedčivo vyrovnal. 17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ( ) možno doplniť: 18. Tým, že bolo právoplatne rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru, doručené žalobcovi listom z 26.3.2015, je neplatné, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a žalovaný v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nenavrhol, aby súd rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával (čo malo za následok, že jeho pracovný pomer sa neskončil), vznikol mu podľa tretia veta Z. p. bez ďalšieho nárok na náhradu mzdy a skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi (ako tvrdil) nové, spresnené a správne formulované okamžité skončenie pracovného pomeru 4.6.2015 nemá už vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy nijaký právny význam. 19. Tvrdenie žalovaného, že súd rozhodol tiež o tom, že pracovný pomer žalobcu nebol platne skončený ani oznámením o okamžitom skončení pracovného pomeru zo 4.6.2015 nezodpovedá skutočnosti, lebo v napadnutom rozsudku takýto výrok nie je a výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti - ako to jednoznačne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku - sa týka žaloby o náhradu mzdy. 20. Žalovaný výslovne uznáva, že právny úkon - okamžité skončenie pracovného pomeru z 26.3.2015

- sa ukázal ako formálne nedostatočný. 21. Nedostatočnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru a to buď z hľadiska formy alebo obsahu je spravidla dôvodom na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom žalovaný mohol použiť iné právne prostriedky, aby so žalobcom platne skončil pracovný pomer, než právny úkon zo 4.6.2015. 22. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 23. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 24. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 25. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 27. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.