Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: M. E., J.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Irán, trvalý pobyt Irán, bez cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.: PPZ-HCP-PO9-2019/061283-013 zo dňa 06.12.2019, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko preskúmavaným rozhodnutím sp. zn. PPZ-HCP-PO9-2019/061283-013 zo dňa 06.12.2019 ako správny orgán príslušný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) a , a o správnom konaní (v ďalšom texte aj: „Správny poriadok“) zaistilo účastníka konania, ktorý je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky M. E., J.. XX.XX.XXXX podľa zákona o pobyte cudzincov dňom 06.12.2019 o 18:00 hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žalovaný zároveň vyslovil, že podľa zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.2020 a podľa označeného zákona bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (v ďalšom texte aj : „ÚPZC Sečovce“).

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania, t.j. žalobca, bol dňa 06.12.2019 transferovaný na územie Slovenskej republiky z Belgicka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (v ďalšom texte aj: „Dublin III“, resp. „Dublinské nariadenie“). Ďalej konštatoval, že lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (v ďalšom texte aj : „MV SR“) bolo v evidencii MIGRA zistené, že účastník konania, t. j. žalobca, bol dňa 12.03.2019 v čase o 10:00 hod. navrátený z územia Rakúska podľa a podľa Z.

z. o azyle v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o azyle“) bol považovaný za žiadateľa o azyl. Jeho vstupom na územie SR začalo azylové konanie, ktoré prebiehalo pod č. MU- PO-56/2019-Ž. Žalobca bol dňa 13.03.2019 prijatý do Záchytného tábora v Humennom a následne 08.04.2019 presunutý do Pobytového tábora Rohovce. Dňa 09.09.2019 účastník konania svojvoľne opustil pobytový tábor a odcestoval do Belgicka. Následkom týchto skutočností konanie o udelenie azylu bolo dňa 07.10.2010 zastavené (podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle) a právoplatne bolo ukončené dňom 28.10.2019. Návratom žalobcu z územia Belgicka dňa 06.12.2019 opätovne začalo azylové konanie, preto správny orgán upovedomil účastníka konania podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku o začatí konania vo veci jeho zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania z 06.12.2019 žalobca uviedol, že v rámci azylovej procedúry s ním bol vykonaný 21.03.2019 iba vstupný pohovor. Po podaní žiadosti o udelenie azylu strávil na území SR približne pol roka a potom ušiel do zahraničia, čo odôvodnil tým, že v Belgicku sú lepšie podmienky pre osoby spadajúce pod Dublinské nariadenie a naviac tam chcel žiť, požiadať o azyl a zlegalizovať si tak svoj pobyt. Ďalej uviedol, že počas pobytu v zahraničí Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (v ďalšom texte aj : „MÚ MV SR“) a ani žiaden iný štátny orgán SR, prípadne iný subjekt na území SR nekontaktoval a ani sa nezaujímal o stav svojej žiadosti o udelenie azylu. Žalovaný v rozhodnutí poukázal na to, že pri rozhodovaní o zaistení žalobcu sa riadil Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967 (článok 31), ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 5 ods. 1 písm. f/), platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej právnej oblasti a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že ak pozbavenie osobnej slobody má byť oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení žalobcu sa opieral o dôkazné prostriedky vyplývajúce najmä z informácie MV SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava o dublinskom transfere č. PPZ-HCP-OCP1-2019-008814-148, zo zápisníc o podaní vyjadrenia účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV a z rozhodnutia MÚ MV SR zo dňa 07.10.2019, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR zastavené a prehodnocoval aj tú skutočnosť, či je naplnený účel zaistenia, t. j. či zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť účastníka konania o udelenie azylu by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Poukázal na to, že z označených listinných dôkazov vyplýva, že s účastníkom konania bol počas azylovej procedúry vedenej pod ČAS: MU-PO-56/2019-Ž vykonaný dňa 21.03.2019 iba vstupný pohovor a po jeho úteku z územia SR MÚ bez fyzickej prítomnosti účastníka konania nemohol zistiť a vyhodnotiť tie skutočnosti, na ktorých bola založená jeho žiadosť o udelenie azylu a preto nemohol ani vydať právoplatné rozhodnutie a ukončiť tým azylovú procedúru. Správny orgán ďalej konštatoval, že vstupom účastníka na územie SR začal automaticky nové azylové konanie a preto v tomto novom konaní je jeho povinnosťou opätovne vykonať nový vstupný pohovor, ako aj všetky úkony súvisiace so zisťovaním tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť účastníka konania o udelenie azylu. Vzhľadom na osobu účastníka konania je dostatočne preukázaná potreba jeho fyzickej dispozície v azylovej procedúre. Správny orgán sa odvolal aj na správanie sa účastníka konania po jeho odchode z územia SR, ktorým jednoznačne preukázal, že o udelenie medzinárodnej ochrany na území SR nemá záujem, čo vyvodil z toho, že ušiel do vyspelejších krajín Európskej únie a naviac aj z výstupu lustrácie z informačného systému MIGRA vyplýva, že cieľová krajina účastníka konania je Rakúsko (prípadne aj Anglicko a Belgicko). Vo vzťahu k možnostiam uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov zaujal stanovisko, že účastník konania nemá dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie pobytu na území SR vo vlastnej réžii počas azylovej procedúry a k SR nemá ani žiadne sociálnej väzby. Z týchto dôvodov mu nebola uložená povinnosť podľa označeného ustanovenia zákona, pretože vzhľadom na jeho osobu ako aj to, že neovláda slovenský jazyk, nemožno takúto zákonnú povinnosť ako alternatívu k zaisteniu vykonať. Konštatoval, že neprichádza do úvahy ani možnosť využitia menej závažných opatrení podľa § 23a ods. 1 zákona o azyle, a to vzhľadom na jeho prechádzajúce správanie, ako aj to, že v konaní o zaistení žalobcu nie je povinný sa zaoberať možnosťou udelenia priepustky a už vôbec nie o nej rozhodovať. Zároveň nie je v kompetencii alebo v zákonnom oprávnení správneho orgánu v prebiehajúcom konaní o zaistení vydať takéto rozhodnutie alebo uložiť povinnosť inému správnemu orgánu, ktorým je MÚ MV SR. Po zhodnotení dôkaznej situácie tak existuje vysoké reálne riziko, že sa účastník konania opätovne pokúsi o útek z územia SR, čím dôjde k zmareniu zisťovania tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Vo vzťahu k dĺžke zaistenia správny orgán uviedol, že túto stanovil do 06.03.2020, a to po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe MÚ MV SR. Uvedené potvrdzuje aj súčinnostná komunikácia medzi správnym orgánom a MÚ vedená pod č. PPZ-HCP-PO9-2019/061283-002 zo dňa

04.12.2019 a pod č. PPZ-HCP-PO9-2019/061283-003 zo dňa 06.12.2019, v rámci ktorej správny orgán požiadal Procedurálny odbor MÚ o zaslanie podkladov, či v novom konaní o udelenie azylu budú u účastníka konania zisťované tie skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR a zároveň žiadal uviesť časový horizont, v ktorom budú tieto skutočnosti zistené. Z odpovede doručenej dňa 06.12.2019, vyplýva, že v prípade nového konania o udelenie azylu budú u účastníka konania zisťované skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť a vo vzťahu k časovému horizontu MÚ uviedol, že uvedenie tejto lehoty nie je možné, pretože konanie ešte nezačalo a nie je možné predpokladať aké úkony a v akých časových lehotách bude potrebné, resp. možné vykonať. V závere MÚ odkázal správny orgán vo vzťahu k uvedeniu lehoty výlučne na § 20 zákona o azyle. Správny orgán mal za to, že za takejto situácie je stanovenie doby zaistenia na tri mesiace účelné a adekvátne časové obdobie, v ktorom poverený príslušník MÚ MV SR vie bezpečne zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie žiadosti účastníka konania o udelenie azylu. Zaistenie účastníka konania po stanovenú dobu preto považoval za cieľu primeraný prostriedok, ktorým správny orgán zabezpečí fyzickú dispozíciu účastníka konania pre potreby azylového konania. V závere preskúmavaného rozhodnutia zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov je povinnosťou policajného útvaru po celý čas zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia a takúto povinnosť má aj samotné zariadenie, v ktorom je zaistený cudzinec umiestnený.

3. Žalobca podal na Krajský súd v Košiciach prostredníctvom žalovaného správnu žalobu z 23.12.2019 (doručenú krajskému súdu dňa 15.01.2020), v ktorej žiadal preskúmať zákonnosť postupu ako aj rozhodnutia žalovaného a na základe ním tvrdených skutočností navrhol rozhodnutie žalovaného zrušiť, nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a zároveň mu priznať úplnú náhradu trov konania. Namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Vyslovil názor, že dôvody žiadosti o azyl je možné zistiť už pri podaní vyhlásenia žiadosti o azyl, resp. po vstupnom pohovore prevedenom pred MÚ v konaní o azyle, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Práve z tohto dôvodu jeho zaistenie po dobu až troch mesiacov nie je opodstatnené. Účel zaistenia preto zaniká uvedením dôvodov žiadosti o azyl vo vyhlásení o žiadosti o azyl, resp. počas vstupného pohovoru v takomto konaní. Žalovaný tak vec nesprávne právne posúdil, keď ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov si vyložil spôsobom, že toto mu umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl po dobu celého priebehu prvostupňového konania o azyle, resp. dlhšie, než do vstupného pohovoru. V tej súvislosti poukázal na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vyslovený v jeho príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná v roku 1995, následne opakovane revidovaná v rokoch 1999 a 2012), kde sa uvádza, že : „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka zo všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov, pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu.“ Žalobca v správnej žalobe ďalej uviedol : „Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva“. Žalobca zdôraznil, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. V prípade, ak sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napríklad špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov REC(2003)5 z 16.04.2003] „sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade“. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto žalobca považoval svoje zaistenie za nezákonné a v prípade pochybenia v stanovení dĺžky doby zaistenia poznamenané takou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.

4. Žalovaný vo vyjadrení z 13.01.2020 navrhol správnu žalobu zamietnuť a náhradu trov účastníkom konania nepriznať. Nesúhlasil s tvrdeniami uvedenými v žalobe a tieto považoval za nespôsobilé vyvolať zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Vyslovil názor, že nie je možné limitovať dobu zaistenia výlučne do času vykonania vstupného pohovoru, pretože účel zaistenia zaniká až zistením tých skutočností, na ktorých je založená žalobcova žiadosť o udelenie azylu na území SR a ich zisťovanie je kontinuálny

proces vyžadujúci určité časové obdobie. Z týchto dôvodov zisťovanie zákonom požadovaných skutočností nemožno obmedziť iba na úkon vstupného pohovoru. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého poverený zamestnanec ministerstva vykoná po podaní vyhlásenia so žiadateľom vstupný pohovor a žiadateľ je povinný počas vstupného pohovoru poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu; ustanovenie § 6 ods. 2 a 4 až 6 sa použijú rovnako. Zákon zároveň stanovuje, že poverený zamestnanec ministerstva vykoná pohovor so žiadateľom, v prípade potreby takýto pohovor možno opakovať (§ 6 ods. 1 zákona o azyle). Keďže vstupom žalobcu na územie SR začalo nové azylové konanie, v tomto novom konaní nie je možné poukazovať na vykonané úkony v predchádzajúcom konaní, ktoré bolo navyše právoplatne ukončené. Poverený pracovník MÚ MV SR v každom novom azylovom konaní je povinný vykonať vstupný pohovor a zisťovať tie skutočnosti, na ktorých je založená žalobcova žiadosť o udelenie azylu. Všetky musia byť vykonané a zisťované od začiatku, pretože ide o nové konanie. S názorom právneho zástupcu žalobcu, že účel zaistenia zaniká uvedením dôvodov žiadosti o azyl žalobcu vo vyhlásení o žiadosti o azyl, prípadne už počas vstupného pohovoru v konaní o azyl by bolo možné súhlasiť iba za podmienky, že poverený pracovník MÚ by zistil úplne a vyčerpávajúco všetky skutočnosti, na ktorých je založená žalobcova žiadosť o udelenie azylu, čo by malo za následok vydanie rozhodnutia tak, ako to predpokladá ustanovenie § 6 ods. 1 druhá veta zákona o azyle, čo však nie je tento prípad. Ani samotný zákon o azyle nestanovuje lehotu, do ktorej by mal byť vstupný pohovor vykonaný a nie je stanovená ani lehota v akej majú byť zistené skutočnosti ohľadom žiadosti o udelenie azylu. Zdôraznil, že žalobcu nezaistil na celú dobu azylového konania, ale iba na dobu, pokiaľ MÚ MV SR nezistí tie skutočnosti, na základe ktorých je založená žalobcova žiadosť o udelenie azylu, čo priamo vyplýva aj z výroku preskúmavaného rozhodnutia. Opätovne poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní zhodnotil nielen osobné pomery žalobcu ako aj jeho predchádzajúce správanie sa, keď tento využil udelenú priepustky v pobytovom tábore na útek z územia SR a o stav svojho predchádzajúceho azylového konania sa viac nezaujímal. V prípade vykonania iba vstupného pohovoru a následného prepustenia žalobcu do zariadenia s voľným pohybom by bol ďalší postup MÚ značne ohrozený až zmarený, pretože pre neprítomnosť žalobcu by nebolo možné v konaní pokračovať. V závere vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že zo strany MÚ úradu ku dňu podania vyjadrenia neeviduje žiadnu informáciu o tom, že boli zistené všetky skutočnosti týkajúce sa žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území SR, preto zaistenie žalobcu z vyššie uvedených dôvodov považuje za účelné.

5. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po tom, čo sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu žalovaného, ako aj jednotlivými písomnými podaniami účastníkov konania a ostatnými listinami obsiahnutými v súdnom spise rozhodol na rozsudkom na pojednávaní dňa 23.01.2020. Krajský súd dospel k záveru o neopodstatnenosti uplatnených žalobných dôvodov, preto správnu žalobu v zmysle ustanovenia zamietol.

6. Na pojednávanie pred správnym súdom sa napriek riadnemu predvolaniu nedostavil zástupca žalobcu, ktorý svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Zástupca žalovaného na pojednávaní trval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia ako aj písomnom vyjadrení k správnej žalobe a túto navrhol zamietnuť. Súd podľa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti zástupcu žalobcu.

7. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca, ako žiadateľ o udelenie azylu, bol rozhodnutím zo dňa 06.12.2019 zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Dĺžka zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.2020.

8. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

9. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

10. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.

11. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

12. Podľa o azyle v znení neskorších predpisov, poverený zamestnanec ministerstva vykoná po podaní vyhlásenia so žiadateľom vstupný pohovor. Žiadateľ je povinný počas vstupného pohovoru poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu; ustanovenie , až 6 sa použije rovnako. Poskytnuté údaje sa zaznamenajú na úradnom tlačive (ďalej len "dotazník"). Vzor dotazníka je uvedený v prílohe č. 2.

13. Podľa § 6 ods. 1 zákona o azyle, poverený zamestnanec ministerstva vykoná pohovor so žiadateľom; ak je to potrebné, pohovor možno opakovať. Pohovor nie je potrebné vykonať, ak je možné vydať rozhodnutie na základe vstupného pohovoru podľa § 4 ods. 1. Podľa ods. 2 označeného ustanovenia zákona, žiadateľ je povinný dostaviť sa na pohovor v mieste a čase, ktoré určí ministerstvo v písomnom predvolaní v jazyku, o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu žiadateľ rozumie. Pohovor sa vykoná v jazyku, v ktorom sa žiadateľ môže dorozumieť, a tak, aby bola zabezpečená jeho primeraná dôvernosť. O vykonanom pohovore poverený zamestnanec ministerstva spíše zápisnicu. Podľa ods. 3 označeného ustanovenia zákona, žiadateľ je povinný uviesť pravdivo a úplne všetky skutočnosti súvisiace s jeho žiadosťou o udelenie azylu.

14. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky na účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založený jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

15. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť: a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.

16. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12 (odsek 3 citovaného zákonného ustanovenia).

17. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

18. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny,

19. Podľa článku 5 odsek 1 písm. f/ Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj: „Dohovor“), možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) môže prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napríklad rozsudky ESĽP z 25.06.1996

Amuur v. Francúzsko, z 25.01.2005 Singh v. ČR či rozsudok z 19.02.2009 A. a spol. v. Spojené kráľovstvo).

21. Správny súd konštatuje, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky na základe toho, že dňa 06.12.2019 bol transferovaný z Belgicka podľa Dublinského nariadenia, a to za situácie, že predchádzajúce konanie o udelenie azylu (vedené pod č. MU-PO-56/2019-Ž) bolo zastavené dňa 07.10.2019 v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle a návratom žalobcu na územie SR bolo azylové konanie obnovené.

22. Úlohou súdu v prebiehajúcom konaní bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov uplatnených v správnej žalobe, t.j., že zaistenie žalobcu je neúčelné, pretože dôvody žiadosti o azyl je možné zistiť už pri podaní vyhlásenia o žiadosť, resp. po vstupnom pohovore prevedenom pred migračným úradom a okrem pochybenia pri samotnom zaistení došlo zo strany žalovaného aj k pochybeniu v stanovení dĺžky zaistenia žalobcu. Vo vzťahu k týmto námietkam správny súd konštatuje, že tieto námietky nie sú dôvodné a nie sú ani spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia o zaistení žalobcu z dôvodov uvedených v preskúmavanom rozhodnutí.

23. Vo vzťahu k námietke, že dôvody žiadosti o azyl je možné zistiť už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl. resp. po vstupnom pohovore vykonanom pred migračným úradom, preto zaistenie žalobcu nie je účelné, správny súd uvádza, že túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú. Aj keď zákon o azyle priamo ukladá povinnosť žiadateľovi o azyl uviesť pravdivo všetky skutočnosti ako aj dôvody, ktoré ho viedli k opusteniu krajiny pôvodu a k rozhodnutiu žiadať o medzinárodnú ochranu, zákon zároveň ukladá migračnému úradu tieto skutočnosti preveriť tak, aby medzinárodná ochrana bola poskytnutá iba zo zákonných dôvodov. Za tým účelom (a to aj v záujme ochrany štátu) migračný úrad je oprávnený preverovať niektoré skutočnosti vyplývajúce z dotazníka žiadateľa o azyl a v prípade potreby možno realizovať aj doplňujúci pohovor za účelom bližšieho objasnenia skutkového stavu, resp. vyjasnenia nezrovnalostí vo výpovedi, prípadne aj jeho konfrontácia s inými dôkazmi zistenými správnym orgánom. Práve za týmto účelom je potrebné, aby žiadateľ o azyl bol k dispozícii migračnému úradu a podrobil sa všetkým úkonom vedúcim k posúdeniu a v konečnom dôsledku aj rozhodnutiu o jeho žiadosti o azyl.

24. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z jemu dostupných informácií, ktoré sú obsiahnuté aj v administratívnom spisu a tieto objektívne posúdil a to aj vo vzťahu k správaniu sa žalobcu v predchádzajúcom období, ktoré nasvedčujú jeho prípadnému úteku z územia SR aj v prebiehajúcom azylovom konaní. Na tomto mieste správny súd zdôrazňuje, že žalobca odchodom z územia SR v rozpore sú zákonom zmaril predchádzajúce azylové konanie, preto je namieste mu v takomto konaní v budúcnosti zabrániť a zabezpečiť jeho fyzický prítomnosť pre potreby aktuálneho azylového konania. Zaistenie žalobcu, tak ako to vyplýva z výroku rozhodnutia žalovaného naviac nebolo stanovené počas celej azylovej procedúry, ale je limitované zistením tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Správny súd zdôrazňuje aj povinnosť správneho orgánu vyplývajúcu z ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov ako aj povinnosť zariadenia, v ktorom je cudzinec umiestnený ( § 90 ods. 2 písm. b/ označeného zákona) po celý čas zaistenia skúmať, či účel zaistenia trvá a v prípade ak zanikne, cudzinca zo zaistenia prepustiť.

25. Správny súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu neprichádzalo do úvahy využitie miernejších prostriedkov ako alternatívy k jeho zaisteniu a to z dôvodu, že žalobca je nemajetný, nemá zabezpečené ubytovanie a ani dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie svojej obživy počas azylovej procedúry. K Slovenskej republike nemá ani žiadne rodinné, sociálne a ani iné väzby. Z týchto dôvodov, a to za situácie, že správanie sa žalobcu v predchádzajúcom azylovom konaní indikuje vysokú mieru rizika jeho úteku z územia Slovenskej republiky, správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, ak nevyužil miernejšie prostriedky vo vzťahu k zaisteniu žalobcu. Ako správny súd hodnotí aj záver o potrebe zaistenia žalobcu najviac do 06.03.2010, ktorá lehota tak ako to uviedol žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vyplýva z aplikačnej praxe MÚ MV SR a aj súčinnostnej komunikácie medzi správnym orgánom a migračným úradom, ktorý počas tejto lehoty zistí všetky tie skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť účastníka konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru o neopodstatnenosti správnej žaloby a preto túto v zmysle ustanovenia zamietol.

27. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca v konaní úspešný nebol a žalovanému náhrada trov konania nepatrí (, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.