Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Csp-50-2019.pdf
PDF · 131.9 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-3Csp/50/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Svidník, sudkyňa JUDr. Anna Bejdová v spore žalobcu: J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník p r o t i žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi zo strany žalovaného náhradu trov konania vo výške 100 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť na súdnom poplatku sumu 180,- eur a to na účet prevádzkovateľa systému do 30 dní od doručenia právoplatného rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 16.05.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000,- eur.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014, bol žalobca ako žalovaný v postavení spotrebiteľa. Terajší žalovaný si v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014 voči nemu uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom. V predmetnom konaní bol v celom rozsahu úspešný, rozsudkom Okresného súdu Svidník, sp. zn. 5C/230/2014, z 21.02.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 24Co/78/2018, zo 16.10.2018, právoplatným 26.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej 2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatných pohľadávok teda nebolo preukázané. Aktívna legitimácia žalobcu nie je preto daná. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“ Na podporu žaloby poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 8Co/136/2017, z 26.06.2018, z ktorého citoval: „Odvolací súd k ďalšej z odvolacích námietok uvádza, že
čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti uplatnenému nároku. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie treba uviesť, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3 C 272/2013 si žalobca (v tomto konaní žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobcom) zaplatenie sumy 1 508,48 eura s prísl. Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupovali terajší žalobcovia ako spotrebitelia. V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľov v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalú obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona č. 250/2007 Z.z.). Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej, keďže nikdy nebol vlastníkom pohľadávky voči žalobcom, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcov zodpovedala. Možno uzavrieť, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcom v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv a povinností (vyššie citovaných) ustanovených v zákone č. 250/2007 Z.z.). Žalovaný vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcov, ktoré pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§ 92 ods. 8 ZOB). 31. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.“ Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa: „Predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3.“ Ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť sa v základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojich práv na súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požadujem vo výške 3 000,- eur. Poukázal nato, že žalovaný si v základnom konaní voči nemu neoprávnene uplatňoval nárok na zaplatenie sumy až vo výške 5 976,15 eura.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.06.2019 uviedol, že žalobca v podanej žalobe o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zo dňa 16.05.2019 žiada zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 3 000,- eur a to z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014 o zaplatenie sumy vo výške 5 976,15 eura bol úspešný (t. j. žaloba bola voči žalobcovi, v tomto konaní žalovanému, zamietnutá) a teda podľa názoru žalobcu mu tým vznikol nárok uplatňovaný žalobou, a to za porušenie spotrebiteľských práv. V podanej žalobe poukázal žalobca na odôvodnenie predmetného rozhodnutia Okresného súdu Svidník zo dňa 21.02.2018, č. k. 5C/230/2014-182 a na to, že podľa jeho názoru je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde a preto požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur. Podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“) „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 21.02.2018, č. k. 5C/230/2014 - 182 (ďalej aj „rozsudok OS Svidník“) zamietol žalobu, ktorú podal žalovaný voči žalobcovi. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že žalobca v súdenom prípade nie je osobou, ktorá by úspešne uplatnila porušenie spotrebiteľského práva na súde (resp. uvedené nemožno preukázať rozsudkom OS Svidník), nakoľko žaloba podaná žalovaným nebola rozsudkom OS Svidník
zamietnutá pre porušenie spotrebiteľského práva žalobcu, ale pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného - nepreukázania hodnoverného dôkazu o doručení výzvy spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej aj „postupca“) žalobcovi pred postúpením pohľadávky (bod 7 rozsudku OS Svidník) a tým nepreukázania naplnenia podmienok, ktoré sú ustanovené v ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj „ZoB“), v dôsledku čoho súd považoval postúpenie pohľadávky za neplatné, nakoľko žalovanému sa nepodarilo v tomto konaní preukázať platné postúpenie pohľadávky. Žalovaný preto namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Svidník, žalovaný sa nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobcu (povinnosti v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplývajú len postupcovi) a navyše ani v rozsudku OS Svidník nebolo takéto porušenie konštatované, keďže OS Svidník konštatoval len nepreukázanie splnenia týchto podmienok (nie ich priame porušenie). Zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany svojho práva na súde a ak takéto porušenie práva úspešne uplatní (čo sa v súdenom prípade nestalo), potom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za takéto porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi zodpovedá. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by voči žalovanému úspešne na súde uplatnil ochranu svojho porušeného spotrebiteľského práva. Žalovaný tiež nie je subjektom, ktorý so žalobcom uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a s ohľadom na odôvodnenie rozsudku OS Svidník ani nikdy so žalobcom nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nemu nevlastnil pohľadávku. Týmto subjektom je peňažný ústav poskytujúci úver - teda postupca, ktorý na žalovaného postúpil pohľadávku z úveru, čo však vyhodnotil Okresný súd Svidník ako neplatné postúpenie, keďže žalovaný nepreukázal, že by postupca (t. j. nie žalovaný) dodržal pri postúpení pohľadávok podmienky, vyžadované zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (opäť tu žalovaný zdôrazňuje, že v konaní vedenom na Okresom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014 nebolo konštatované porušenie týchto podmienok zo strany postupcu, ale len neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného o splnení týchto podmienok). V tejto súvislosti je zároveň nutné dodať, že žalovaný tvrdí (a tvrdil to aj v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014), že postupca tieto podmienky pred postúpením pohľadávky dodržal, avšak nevedel to v súdnom konaní preukázať, keďže postupca nedisponoval doručenkami k výzvam pred postúpením pohľadávky. Žaloba bola v tomto konaní teda zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, že postupca uvedené podmienky naplnil, a nie pre porušenie spotrebiteľských práv žalobcu. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, nakoľko žalobca nepreukázal porušenie svojich spotrebiteľských práv zo strany iného subjektu a navyše žalovaný nie je osobou, ktorá by za prípadné porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedala. Žalovaný si len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom (pričom výšku tejto pohľadávky deklaroval postupca v prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok). V súvislosti s uplatnením odkúpenej pohľadávky pred súdom nevznikla konaním žalovaného žalobcovi žiadna ujma a ani neboli porušené žiadne spotrebiteľské práva žalobcu a preto nebola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 ZoOS - žalovaný totiž nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu, resp. neexistuje ani žiadny zákonný dôvod na to, aby zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca v predmetnom ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS. Pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aj v záujme eliminácie jeho možného zneužitia, sledovať jeho účel. Zákonodarca podľa názoru žalovaného uvedeným ustanovením nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany spotrebiteľa v spore bol automaticky vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Uvedené by bolo absurdné a navyše celkom jednoznačne v rozpore so základným ústavným právom na súdnu ochranu. Každý si totiž môže pred súdom uplatniť svoje, hoci aj domnelé právo, pričom len súd môže posúdiť, či takéto právo existuje a je potrebné mu poskytnúť ochranu. Na druhú stranu je absurdné, ak by bol ktokoľvek za aplikáciu jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo strany súdov sankcionovaný osobitným zadosťučinením pre protistranu. V prípade straty sporu predsa znáša neúspešná strana trovy konania protistrany. Tým zákonodarca zabezpečuje, aby nedochádzalo k zneužívaniu súdov a šikanovaniu iných osôb neustálym uplatňovaním nedôvodných žalôb. Ak by však súdy začali vykladať ust. § 3 ods. 5 ZoOS tak, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane v súdnom konaní, potom jednoznačne upierajú veriteľom (hoci aj domnelým) ich právo na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia hoci aj domnelého práva bez rizika, že v prípade prehry v spore budú okrem trov konania protistrán znášať aj absolútne nespravodlivé finančné zadosťučinenie, hoci ich konaním nevznikla protistrane žiadna ujma a ani nedošlo k porušeniu žiadnych spotrebiteľských práv, len k realizácií ústavného práva na súdnu ochranu. Takýto súdny výklad ust. § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovaného v priamom rozpore s nálezom Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016-65. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65:
„Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom. Primerané finančné zadosťučinenie je podľa názoru žalovaného na mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, pričom takáto ujma musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná. Žalobcovi, ako spotrebiteľovi, Okresný súd Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/230/2014 nepriznal voči žalovanému (v tom konaní žalobcovi) nárok na náhradu trov konania, nakoľko mu v súvislosti s týmto konaní žiadne trovy nevznikli. Nárok na náhradu trov konania však bol v plnom rozsahu priznaný osobitnému subjektu, ktorý vystupoval v konaní na podporu žalobcu. Žalovaný teda iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi v súvislosti s odkúpením pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcu, ale ani mu nespôsobil žiadnu ujmu. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. § 3 ods. 5 ZoOS, by bolo preto vybočením zo základných princípov civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. Záverom nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca, ako úverový dlžník, si podľa vedomostí žalovaného naďalej neplní svoje zmluvné povinnosti voči postupcovi, t. j. je osobou, ktorá opakovane porušuje svoje povinnosti, na plnenie ktorých sa zmluvne zaviazal. Iniciovaním tohto konania sa žalobca snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu podľa názoru žalovaného vedie k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane poskytuje, pričom súd by uvedenému podľa názoru žalovaného nemal priznať súdnu ochranu. Žalovaný poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.07.2015, sp. zn. 7C/101/2015, ktorý v obdobnej veci nárok na primerané finančné zadosťučinenie zamietol s odôvodnením, že priznaním takéhoto nároku spotrebiteľovi za situácie, že tento nevrátil veriteľovi ani len istinu svojho záväzku a navyše mu nebola spôsobená materiálna ujma by došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa, ktorá by sa neopierala o logickú, ani dôvodnú úvahu. Žalovaný si tiež dovoľuje poukázať aj na neprimeranú a ničím neodôvodnenú výšku požadovaného zadosťučinenia v rozsahu 3 000,- eur. Záverom si žalovaný dovoľuje poznamenať, že iniciovaním tohto konania sa žalobca podľa jeho názoru snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Uvedené predstavuje podľa názoru žalovaného zjavné zneužitie práva, ktoré v zmysle čl. 5 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) nepožíva právnu ochranu. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu by podľa názoru žalovaného viedlo k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane poskytuje. Podľa čl. 5 CSP Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Žalovaný si taktiež dovoľuje poukázať na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 25Co/12/2018 z 21.08.2018, ktorý k obdobne uplatnenému nároku zaujal nasledovný právny názor: „Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uviedol záver, že v tomto prípade k žiadnemu porušeniu práv žalobcov či povinnosti vo vzťahu k ním ako spotrebiteľom nedošlo, pričom súd prvej inštancie je v tomto konaní viazaný právnym posúdením pôvodného nároku tak, ako ho ustálili súdy v predchádzajúcom spore. V ňom dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitných práv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľov. Navyše mal súd prvej inštancie za to, že v tomto spore žalovanému chýba vecná pasívna legitimácia vzhľadom na to, že v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z. z. má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Ako to ustálili súdy v predchádzajúcom spore, postupca t. j. Slovenská sporiteľňa a.s. porušil zákon pri postupovaní pohľadávky na žalovaného. Toto porušenie teda nespôsobil žalovaný, ale Slovenská sporiteľňa a.s. a preto žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za to, čo porušil iný subjekt, teda v tomto prípade postupca. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu. Uvedené porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia o bankách teda nie je možné posúdiť ako dostatočné splnenie povinnosti o porušení práv alebo povinnosti ustanovenej vo vzťahu k spotrebiteľovi osobitným predpisom pre uplatnenie primeraného finančného
zadosťučinenia na základe ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2017 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu nie je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľov, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za účelom ochrany žalobcov ako spotrebiteľov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom a v dostatočnom rozsahu vysvetlil svoj záver o nesplnení podmienok pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov. V zmysle uvedeného žalovaný nesúhlasí s podanou žalobou, nakoľko má za to, že nie sú splnené podmienky na priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 ZoOS. Žalovaný nikdy neporušil spotrebiteľské práva žalobcu, resp. v žiadnom prípade ho nemožno považovať za osobu, ktorá za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedá. Na základe uvedeného žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Žalovaný navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:
5. Z rozsudku tunajšieho súdu pod č. k. 5C/230/2014-182 zo dňa 21.02.2018 súd zistil, že žalovaný EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803 si uplatnil proti žalobcovi J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX nárok o zaplatenie sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 21.02.2018 pod č.k. 5C/230/2014-182 rozhodol tak, že I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania proti žalobcovi. III. Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. O ich výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozsudok Okresného súdu Svidník v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 16.10.2018 pod č.k. 24Co/78/2018-216 nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej 2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatných pohľadávok teda nebolo preukázané. Aktívna legitimácia žalobcu nie je preto daná. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“
6. Súd zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. postúpil postupca na postupníka pohľadávku voči J. B.. Slovenská sporiteľňa, a.s. a J. B. uzatvorili dňa XX.XX.XXXX zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy postupca poskytol J. B. peňažné prostriedky vo výške 139 000,- Sk (4 613,95 eura). Ako druh úveru: bezúčelový, typ a výška úrokovej sadzby premenlivá: 10,95 % ročne, deň uzatvorenia úverovej zmluvy: 21.07.2008, spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne, spracovateľský poplatok: 2 699,- Sk (89,59 eura), uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru 60,- Sk (1,99 eur) mesačne, výška splátky istiny: 1 977,- Sk (65,62 eura), splatnosť prvej splátky istiny dňa 20.08.2008, počet splátok 120 mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru dňa 20.07.2018, RPMN 13,08 %, priemerná hodnota RPMN 15,98 %, celkové náklady spojené s úverom 101 335,70 Sk (3 363,73 eura).
7. Zástupca žalobcu uviedol, že trvá na podanej žalobe na dôvodoch uvedených v písomnom vyhotovení, pričom mal zato, že bolo preukázané porušenie spotrebiteľského práva, resp. v pôvodnom konaní vedenom na tunajšom súde bol spotrebiteľ úspešný, pričom bola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto považoval žalobu za dôvodnú. Pričom poukázal nato, že žalovaný sa domáhal v pôvodnom konaní zaplatenia takmer 6 000,- eur, pričom výška primeraného finančného zadosťučinenia je približne v polovičnej výške, čo je v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou
v obdobných veciach, preto navrhol žalobe vyhovieť. Taktiež poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/136/2017 zo dňa 26.06.2018, ktoré citoval aj v písomnom vyhotovení žaloby žalobcu a z odôvodnenia ktorého vyplýva, že aj pri neplatnom postúpení pohľadávky ide o porušenie spotrebiteľského práva, konkrétne o rozpor konania inkasnej spoločnosti, resp. pôvodného žalobcu s odbornou starostlivosťou pri postupovaní pohľadávky a krajský súd to dokonca považuje aj za nekalú obchodnú praktiku s poukazom na § 8 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa. Pasívna vecná legitimácia vychádza z úspechu v pôvodnom konaní práve voči terajšiemu žalovanému, teda pôvodnému žalobcovi vo veci sp. zn. 5C/230/2014 a nie jeho právnemu predchodcovi, takže len žalovaný terajší žalovaný má pasívnu vecnú legitimáciu. Pokiaľ ide o určenie výšky vychádzal z toho, že pri neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorú konštatoval tunajší súd v pôvodnom konaní nemal nárok terajší žalovaný ani na 1,- euro uplatňovaného nároku, ktorý bol takmer 6 000,- eur. Takže výška 3 000,- eur ako primerané finančné zadosťučinenie je približne polovicou toho o čo chcel žalovaný pripraviť terajšieho žalobcu bez zákonného podkladu, teda nebol aktívne vecne legitimovaný. Terajší žalovaný aj v pôvodnom konaní disponoval právnym zastúpením pri postupovaní pohľadávky, taktiež disponoval právnym zázemím, to znamená splatnosť postúpenia pohľadávky si mal ustrážiť a postúpiť túto platňu, v opačnom prípade je zodpovedný zato, že nepostúpil pohľadávku s odbornou starostlivosťou, ktorá sa týka spotrebiteľského právneho vzťahu a teda je na mieste aplikácia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
8. Zástupca žalovaného uviedol, že čo sa týka podanej žaloby, tak žalovaný s podanou žalobou nesúhlasí. V prvom rade žalobca ako základ svojho nároku ako prílohu žaloby priložil rozhodnutia jednak tunajšieho súdu a následne rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, kde žalovaný v procesnej pozícii žalobcu nebol úspešný a to výlučne preto, že neuniesol dôkazne bremeno, ohľadom aktívnej vecnej legitimácie a nie preto, žeby porušil akékoľvek spotrebiteľské práva. Len výlučná absencia listiny, pričom je nutné zdôrazniť, že podaná žaloba bola ešte z roku 2014. Aj tunajšiemu súdu musí byť zrejmé z rozhodovacej praxe, že otázka výkladu § 92 ods. 8 zákona o bankách bola nejednotná, viaceré súdy vykladali toto ustanovenie odlišne a to vrátane Krajského súdu Prešov. Povedané zjednodušene žalovaný si v procesnej pozícii žalobcu len uplatnil postúpenú pohľadávku, ktorá navyše podľa niektorých rozhodnutí bola platne postúpená. To, že podľa jedného právneho názoru, ku ktorému sa priklonil aj Okresný súd Svidník v dôsledku ktorého sa vyhodnotilo, že neuniesol žalovaný v procesnej pozícii žalobcu vo veci sp. zn. 5C/230/2014 dôkazné bremeno nemôže byť za žiadnych okolnosti chápané ako porušenie spotrebiteľského práva. Navyše uviedol dôležitú skutočnosť, že žalobca z čerpaného úveru zhruba 6 000,- eur, čo potvrdil aj sám v predošlom konaní, uhradil iba 1 400,- eur a pri svojom výsluchu uviedol, že si je vedomý svojho dlhu a pokiaľ si nájde prácu je ochotný ho uhradiť. To, že toto konanie nebolo vedené zo strany žalovaného úspechom, tak ako už uviedol sa následne premietol aj do výroku o náhrade trov konania, ktoré žalovaný v pozícii neúspešného žalobcu aj uhradil. Podľa jeho názoru, ak by súdy začali vykladať § 3 ods. 5 zákona 270/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, takže nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane v súdnom konaní. Podľa jeho názoru by takýmto výkladom došlo k upieraniu práva veriteľov uplatňovať svoje pohľadávky hoc aj domnelé. Znova zdôraznil, že uplatnenie tejto pohľadávky vychádzalo zo zmluvnej dokumentácie, pričom ani súdna prax nebola jednotná ako túto dokumentáciu hodnotiť ohľadom jej platnosti. Žalovaný v procesnej pozícii žalobcu v predošlom konaní tým, že inicioval takéto konanie neporušil žiadne spotrebiteľské právo a nespôsobil žalobcovi žiadnu ujmu. Podľa jeho názoru podaná žaloba zo strany žalobcu je len snahou o absolútne neprimeranú a ničím neodvodnenú snahu získať nejaké finančné plnenie na vykrytie svojej situácie. Z tohto dôvodu považoval túto žalobu za neodvodnenú. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25Co/12/2018 zo dňa 21.08.2018, ktorý v obdobnej veci zaujal stanovisko, že nedošlo k žiadnemu porušeniu spotrebiteľských práv. Podľa jeho názoru žalovaný ani nie je pasívne legitimovaný, pretože túto pohľadávku nadobudol a žiadnym spôsobom nepochybil. Dodal, že v pôvodnom konaní uplatnená pohľadávka, ktorú podľa názoru žalovaného riadne nadobudol. Rozhodovacia prax v tejto veci bola dlhé roky nejednotná a nemyslí si, že takéto konania výsledok napĺňajú hypotézu právnej normy § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Najmä v dvoch bodoch vôbec nie je zrejmé akého porušenia sa žalobca úspešne domáhal a následne nie je mu zrejmé, ako je odôvodňovaná primeranosť požadovanej sumy za situácie, keď žalobca z požičanej istiny 6 000,- eur vrátil 1 400,- eur. Dodal, že neplatnosť postúpenia pohľadávky v pôvodnom konaní sp. zn. 5C/230/2014 bola konštatovaná v nadväznosti na neunesenie dôkazného bremena a po druhé žalovaný v pôvodnom konaní ako žalobca sa nesnažil bezdôvodne obohatiť, nakoľko uplatňoval len svoju pohľadávku a výsledok konania sa premietol v súlade so zásadami civilného sporového procesu do výroku o náhrade trov konania. A posledná vec, pokiaľ zástupca žalobcu hovorí o tom, že niekto
si mal ustriehnuť platné postúpenie pohľadávky, tak podľa jeho názoru to nebol žalovaný, lebo on bol postupník. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.
9. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
10. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia. ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľné alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
11. Podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
12. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
13. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.
14. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.
15. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
16. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
17. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je dôvodná. Pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou zástupcu žalobcu. Bolo preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzi
postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. postúpil postupca na postupníka pohľadávku voči J. B.. Slovenská sporiteľňa, a.s. a J. B. uzatvorili dňa 21.07.2008 zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy postupca poskytol J. B. peňažné prostriedky vo výške 139 000,- Sk (4 613,95 eura). Ako druh úveru: bezúčelový, typ a výška úrokovej sadzby premenlivá: 10,95 % ročne, deň uzatvorenia úverovej zmluvy: 21.07.2008, spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne, spracovateľský poplatok: 2 699,- Sk (89,59 eura), uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru 60,- Sk (1,99 eur) mesačne, výška splátky istiny: 1 977,- Sk (65,62 eura), splatnosť prvej splátky istiny dňa 20.08.2008, počet splátok 120 mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru dňa 20.07.2018, RPMN 13,08 %, priemerná hodnota RPMN 15,98 %, celkové náklady spojené s úverom 101 335,70 Sk (3 363,73 eura). Z rozsudku tunajšieho súdu pod č. k. 5C/230/2014-182 zo dňa 21.02.2018 súd zistil, že žalovaný EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803 si uplatnil proti žalobcovi J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX nárok o zaplatenie sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 21.02.2018 pod č.k. 5C/230/2014-182 rozhodol tak, že I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania proti žalobcovi. III. Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. O ich výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozsudok Okresného súdu Svidník v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 16.10.2018 pod č.k. 24Co/78/2018-216 nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej 2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatných pohľadávok teda nebolo preukázané. Aktívna legitimácia žalobcu nie je preto daná. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“ Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu, ako spotrebiteľa, jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadal na všetky okolnosti veci a to najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy žalobcu tým, že znášal stav právnej neistoty. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, pričom priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je podľa úvahy súdu vo výške 3 000,- eur primeraná. Pokiaľ sa týka tvrdení žalovaného, tieto súd považoval za účelové.
18. Podľa § 2 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov, žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku a v konaní bol úspešný, je preto neúspešný žalovaný povinný zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 180 eur (6 % z priznanej sumy 3 000,- eur) podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
19. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu jej úspechu vo veci.
20. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto má právo na náhradu trov konania, ktoré mu súd priznal v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresný súd Svidník. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.