Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-54-2019.pdf
PDF · 88.53 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/54/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: GPSimi, s.r.o., IČO: 45 275 891, Drobná 13/6979, Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného: HARŠÁNY advokáti, s.r.o., advokátska kancelária, Trnava, proti žalovanému: T A N E X spol. s r.o., IČO: 18 048 871, Nitrianska 25, Trnava, zastúpenému: JUDr. Timotej Minarovič, advokát, Trnava, o 2.984,30 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 7 Cb 29/2014-148 z 10. januára 2019 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.984,30 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 1. septembra 2013 ako doplatok nákladov vynaložených žalobcom na opravu vozidla, ktoré mu prenajal žalovaný, a II. priznal žalobcovi náhradu trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalobca a žalovaný podpísali 16. mája 2013 „zmluvu o zapožičaní vozidla“ IVECO Eurocargo 75/75E18, EČV: TT-831EM, za sadzbu 350 €, so spoluúčasťou 330 €. Vodič - vtedajší konateľ žalobcu Q. M. vozidlo prevzal a odišiel s ním do Talianska. Počas jazdy v Taliansku na vozidlo odpadlo zadné koleso. Q. M. o tom informoval konateľa žalovaného a podľa dohody s ním dal vozidlo v Taliansku opraviť. Nebolo dokázané, že by koleso odpadlo v dôsledku nedostatočnej údržby vozidla žalobcom (neutiahnutia skrutiek na kolese). Za vykonanú opravu v Taliansku žalobca zo svojich prostriedkov zaplatil 28. mája 2013 sumu 3.400 €, vozidlo prebral, doviezol k žalovanému a odovzdal mu ho. Žalovaný vzniknutú udalosť uplatnil v Generali poisťovni, a.s., ktorá však 11. júna 2013 odmietla plniť. Žalovaný faktúrou splatnou 14. júna 2013 vyúčtoval žalobcovi za zapožičanie vozidla sumu 415,70 € s DPH. Právny zástupca žalobcu listom z 21. augusta 2013 vyzval žalovaného, aby žalobcovi zaplatil ním vynaložených 3.400 €. Následne listom z 11. septembra 2013 žalobca prejavil, že túto svoju pohľadávku jednostranne započítava proti pohľadávke žalovaného na zaplatenie 415,70 € a žiada ho o zaplatenie zvyšných 2.984,30 €.
4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmluva zo 16. mája 2013 je zmluvou o nájme dopravného prostriedku podľa § 630 a nasl. Obch. zák. Žalovaný ako prenajímateľ podľa § 632 ods. 3 Obch. zák. znášal škodu na vozidle a podľa § 633 ods. 1 Obch. zák. bol povinný znášať aj náklady na opravu vozidla. Žalobca ako nájomca vynaložil 28. mája 2013 náklady na opravu poškodenia na vozidle v Taliansku v sume 3.400 €. Žalovaný nedokázal, že by poškodenie spôsobil
žalobca a že by teda podľa § 632 ods. 2 druhej vety Obch. zák. mal túto škodu znášať sám. Žalobca potrebu tejto opravy oznámil žalovanému okamžite po vzniku poškodenia v zmysle § 633 ods. 1 Obch. zák. Následné náklady mu oznámil listom z 21. augusta 2013, teda v trojmesačnej lehote od ich vynaloženia. V dôsledku toho tak právo žalobcu na ich náhradu nezaniklo podľa § 633 ods. 3 Obch. zák.
5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žaloba zamietne. Nesúhlasil so záverom, že zmluva zo 16. mája 2013 vznikla medzi žalobcom a žalovaným. Dňa 16. mája 2013 bola podpísaná zmluva medzi Q. M. ako fyzickou osobou a žalovaným, čo potvrdil svedok Q., a túto zmluvu aj žalobca priložil k žalobe. Až následne predložil zmluvu podpísanú medzi žalobcom a žalovaným, ktorá však bola v skutočnosti podpísaná až 30. mája 2013, teda po spornej udalosti, a o jej uzavretie žiadal Q. M., aby to bolo jednoduchšie pri likvidovaní poistnej udalosti. Tieto okolnosti potvrdil svedok P.. Súd prvej inštancie sa nevyrovnal s námietkou žalovaného, že mu nebol doručený list - výzva z 21. augusta 2013, ktorou si žalobca u žalovaného uplatnil náklady na opravu. Preto jeho nárok zanikol podľa § 633 ods. 3 Obch. zák. Okrem toho žalobca nemohol potrebu opráv oznámiť bezprostredne po udalosti, keď zmluva s ním bola uzavretá až 30. mája 2013.
6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. To, že zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, je potvrdené faktúrou žalovaného, ktorou nájomné vyúčtoval žalobcovi. Tvrdenému nájomcovi Š. M. žalovaný doteraz nájomné nevyúčtoval. Aj žalovaný za prenajímateľa teda považoval žalobcu. Žalobca si svoje povinnosti splnil, vozidlo dal opraviť, zaplatil naň náklady, preto má nárok na ich náhradu. Náklady si u žalovaného riadne uplatnil, čo je preukázané listom z 21. augusta 2013, ale urobil tak aj ihneď po odovzdaní vozidla a žalovaný následne túto faktúru predložil Generali poisťovni, a. s.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v ods. 27 až 33 svojho rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti.
9. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola podpísaná 16. mája 2013, bezprostredne po zmluve pôvodne vystavenej na meno Q. M. ako prenajímateľa. Súd prvej inštancie v tomto smere v zásade správne hodnotil výpovede svedkov Q. a P. ako zaujaté z dôvodu, že sú zamestnancami žalovaného. Svedok Q. vo svojej výpovedi (zápisnica o pojednávaní 26. januára 2017, č. l. 68) sám uviedol, že v jednej zmluve bola nesprávna spoluúčasť, ktorá mala byť v prípade nákladného vozidla 330 €. Práve taká spoluúčasť je však na zmluve na č. l. 57, ktorá je podpísaná medzi žalobcom a žalovaným. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nepovažuje za logické, aby žalovaný dobrovoľne súhlasil so zmenou v osobe nájomcu v čase, kedy už vedel, že na vozidle vznikla škoda a sú s ním problémy, ktoré bude potrebné riešiť. Logické je takisto odôvodnenie súdu prvej inštancie, že škoda sa neriešila z poistenia žalobcu, ale žalovaného, preto nie je zrejmé, prečo by žalobca mal mať záujem na zmene nájomcu.
10. K námietkam žalovaného v odvolaní treba uviesť, že spor nebol o tom, že by 16. mája 2013 nebola podpísaná zmluva na č. l. 4 medzi Q. M. a žalovaným, ale o tom, či to bola jediná zmluva podpísaná v ten deň. Q. M. vo výpovedi sám priznal, že túto „prvú“ zmluvu (kde bol on uvedený ako užívateľ - nájomca vozidla) na č. l. 4 podpísal tiež, avšak išlo o omylom použitý zlý vzor, ktorý bol následne prepísaný na správny vzor (kde užívateľom - nájomcom vozidla už bol žalobca, nie Q. M.) a ktorá bola tiež podpísaná (č. l. 57). Výpoveď svedka Q., že podpísal zmluvu na č. l. 4, teda nedosvedčuje, že by zmluva na č. l. 57 nebola podpísaná 16. mája 2013. Okolnosti podpisu tejto „druhej“ (správnej) zmluvy 16. mája 2013
nevylúčil ani svedok P., ktorý sa nevedel presne vyjadriť k tomu, či on bol pri odovzdávaní vozidla, hoci svedok Q. to vo výpovedi potvrdil. Preto ani touto výpoveďou nie je dosvedčené, že by 16. mája 2013 nemohla byť pôvodná zmluva z č. l. 4 medzi Q. M. a žalovaným zo strany svedka P. prepracovaná na novú zmluvu č. l. 57 medzi žalobcom a žalovaným.
11. Žalovaný má čiastočne pravdu v tom, že súd prvej inštancie zrejme nedopatrením vyslovil záver, že je nesporné, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu nákladov listom z 21. augusta 2013. Žalovaný totiž na pojednávaní 10. januára 2019 doručenie tejto výzvy výslovne poprel v zmysle § 151 C. s. p. Odvolací súd však predovšetkým poukazuje na to, že popretie skutkových tvrdení protistrany je v zmysle § 149 C. s. p. jedným z prostriedkov procesnej obrany, ktoré je zásadne potrebné uplatniť včas v zmysle § 153 C. s. p. V prerokúvanej veci žalobca už v žalobe tvrdil, že žalovaného vyzval na plnenie práve výzvou z 21. augusta 2013. Žalovaný teda od počiatku konania vedel o tom, že žalobca tvrdí, že mu táto výzva došla. Od začiatku konania teda mohol poprieť, že sa tak nestalo. Vo veci sa pritom konali všetky pojednávania po 30. júni 2016 (t. j. po nadobudnutí účinnosti C. s. p.), žalovaný mal teda už za účinnosti C. s. p. vytvorený dostatočný časový priestor, aby tento prostriedok procesnej obrany predniesol. Napriek tomu tak urobil až 10. januára 2019, teda na treťom pojednávaní, po výsluchu troch svedkov a vykonaní radu listinných dôkazov. Podľa odvolacieho súdu tak takéto popretie nespĺňa požiadavku včasnosti v zmysle § 153 C. s. p., v dôsledku čoho by naň bolo možné neprihliadať, a okolnosť doručenia listu z 21. augusta 2013 žalovanému by sa stala nespornou. Podľa odvolacieho súdu však záver o doručení tohto listu podporujú pripojené podacie lístky (o tom, že zásielka bola podaná na pošte). Okrem toho aj z výpovede svedka P. vyplýva, že faktúra z talianskeho autoservisu s nákladmi opravy mu bola predložená Š. M. krátko po vrátení vozidla, keďže svedok si ju na účely uplatňovania v poisťovni okopíroval. Podľa odvolacieho súdu je teda zrejmé, že do dispozičnej sféry žalovaného sa dostala táto faktúra, z ktorej náklady na opravu vozidla jasne vyplývajú.
15. Súd prvej inštancie správne právne posúdil zmluvu medzi stranami ako zmluvu o nájme dopravného prostriedku v zmysle § 630 a nasl. Obchodného zákonníka, keď táto bola uzatvorená medzi žalovaným podnikajúcim v predmete nájmu vozidiel a žalobcom na účely prepravy v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V dôsledku toho sa právne vzťahy medzi nimi spravovali a aj naďalej spravujú Obchodným zákonníkom podľa jeho § 261 ods. 1. Žalovaný podľa tejto zmluvy vozidlo odovzdal žalobcovi 16. mája 2013 a žalobca mal právo ho užívať na dohodnutý účel (§ 632 ods. 1 Obch. zák.). Súd prvej inštancie tiež správne uzavrel, že žalovaný ako prenajímateľ je povinný znášať škodu na vozidle (§ 632 ods. 3 Obch. zák.), čo znamená, že nemá v tomto prípade nárok na jej náhradu voči nájomcovi, ibaže ju spôsobil nájomca alebo osoby, ktorým nájomca umožnil k vozidlu prístup. Z ustanovenia § 633 ods. 1 Obch. zák. správne aplikovaného súdom prvej inštancie tiež vyplýva, že opravy na vozidle síce zabezpečuje nájomca, ale na účet prenajímateľa. Prenajímateľ je teda povinný mu takto vynaložené náklady nahradiť. Zároveň však z oboch citovaných ustanovení (§ 632 ods. 3 a § 633 ods. 1 Obch. zák.) logicky vyplýva záver, že prenajímateľ je povinný uhradiť nájomcovi aj náklady vynaložené na opravu škody na vozidle (okrem už uvedenej výnimky, kedy je škoda spôsobená nájomcom), keďže tieto náklady je povinný znášať podľa oboch citovaných ustanovení.
16. Zo zisteného skutkového stavu prerokúvanej veci vyplýva, že žalobca 28. mája 2013 vynaložil sumu 3.400 € za opravu vozidla, ktoré mal v nájme od žalovaného podľa zmluvy zo 16. mája 2013, pričom predmetom opravy bolo zadné koleso a následky spôsobené jeho odpadnutím. Podľa cit. zákonných ustanovení túto škodu (teda aj náklady na jej odstránenie opravou vozidla) znášal prenajímateľ - žalovaný, ledaže by bola spôsobená konaním žalobcu. V takom prípade by ju žalobca musel znášať sám, čo by zasa logicky vylučovalo použitie § 633 Obch. zák., teda jeho právo na náhradu týchto nákladov od žalovaného. Pretože však norma § 632 ods. 3 Obch. zák. je konštruovaná ako výnimka v prospech prenajímateľa zo všeobecného pravidla, bolo vecou žalovaného prenajímateľa, aby dokázal, že škoda bola spôsobená nájomcom. Ako však vyplýva zo zisteného skutkového stavu, žalobca takéto skutočnosti nedokázal a v odvolacom konaní dokonca zodpovednosť žalobcu už ani netvrdil. V dôsledku toho má žalobca podľa cit. ustanovení od žalovaného nárok na náhradu nákladov, ktoré v Taliansku vynaložil.
17. Podľa § 633 ods. 2 Obch. zák. musí potrebu týchto nákladov oznámiť nájomca prenajímateľovi bez zbytočného odkladu. Zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu tohto oznámenia, môže ísť teda o oznámenie písomné alebo aj ústne, prípadne aj konkludentný čin, z ktorých vyplýva informácia pre prenajímateľa, že na vozidle je potrebné vykonať určité opravy. Podľa tu zisteného skutkového stavu Q. M. (ako vodič výslovne označený v zmluve zo 16. mája 2013) ihneď z Talianska telefonoval
konateľovi žalovaného s informáciou o nehode a vzniknutej škode, ako aj o potrebe opravy, čo žalovaný vzal na vedomie. Takýto prejav podľa odvolacieho súdu spĺňa náležitosti podľa § 633 ods. 2 Obch. zák. Okrem toho ale nájomca musí svoje náklady uplatniť u prenajímateľa do troch mesiacov po ich vynaložení pod následkom preklúzie (§ 633 ods. 3 Obch. zák.). Ani pre toto uplatnenie nepredpisuje zákon žiadnu konkrétnu formu, opäť teda môže ísť o úkon písomný, ústny alebo konkludentný, z ktorého možno vyvodiť prejav vôle nájomcu, že vynaložil na opravu určité náklady a očakáva ich náhradu. V prerokúvanej veci žalobca podľa zisteného skutkového stavu vynaložil náklady na opravu 28. mája 2013, avšak už pri odovzdaní vozidla 30. mája 2013 predložil žalovanému informácie a faktúru z talianskeho servisu, z ktorých bola zrejmá výška vynaložených nákladov, a to na účely ich uplatnenia u poisťovateľa žalovaného. Keďže žalovaný tieto náklady nevynaložil, nie je zrejmé, aký iný zmysel by malo ich uplatňovanie u poisťovne než ten, že by sa následne vyplatili žalobcovi v rozsahu, v akom ich znášal v Taliansku. Podľa odvolacieho súdu tak z uvedených úkonov vyplýva uplatnenie týchto nákladov u žalovaného v zmysle § 633 ods. 3 Obch. zák. Okrem toho ich žalobca následne uplatnil u žalovaného aj listom z 21. augusta 2013, teda ešte v zákonnej trojmesačnej lehote.
18. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu týchto nákladov v rozsahu, v akom si ich uplatňoval v tomto konaní. O dôvodnosti tohto nároku inak podľa odvolacieho súdu svedčí aj to, že žalovaný nevymáha vyúčtované nájomné, ale prakticky akceptoval jeho započítanie s nárokom žalobcu. Na základe toho tak súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel a odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho vecne správny rozsudok potvrdil (výrok I).
19. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému (výrok II).
20. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.