Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)Rozsudok_22Co-136-2019.pdf
PDF · 102.07 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/136/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: X. T., W.. XX.XX.XXXX, F. C. XXXX/ X, T., o zaplatenie 3.506,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10Csp/49/2017-144 zo dňa 26.09.2019 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch II. a III.
II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, cit.:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 677 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 677 EUR od 21.09.2019 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 50 EUR splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca k rukám žalobcu počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku a to pod hrozbou straty výhody splátok.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.“
2. Citoval ustanovenia § 1 ods. 2 a 8, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1,4, 15 a 16, § 9 ods. 1 a 2 a 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 52 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka.
3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Océano GrupoEditorial SA (spojené prípady C-240/98 až C-244/98) z úradnej moci (ex officio) preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku (po rozhodnutí odvolacieho súdu sp.zn. 22Co/54/2018 ostala predmetom konania len suma 3.506,4 EUR s príslušenstvom) z hľadiska jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere medzi žalobcom a žalovanou spĺňa všetky povinné náležitosti vyžadované § 9 ZoSÚ. Žalobca vychádzal zo záveru, že úver predčasne zosplatnil dňa 26.4.2017. Súd prvej inštancie sa však s týmto názorom nestotožnil s ohľadom na to, že žalobca ako veriteľ nekonal podľa názoru súdu s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, v dôsledku čoho nie je oprávnený vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľky jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, dokonca podľa názoru súdu žalobca až hrubo porušil povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a teda poskytnutý úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Pri overovaní bonity žalovanej nemal žalobca preukázateľne k dispozícii údaje o príjmoch a všetkých výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že žalobca nepreukázal listinnými dôkazmi, že pri posudzovaní žiadosti žalovanej o úver mal k dispozícii všetky relevantné údaje. Naviac, z tých údajov, ktoré mal k dispozícii, bolo zrejmé, že žalovaná ani nebola schopná splácať poskytnutý úver, čo sa napokon aj pomerne skoro po poskytnutí úveru prejavilo. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobcovi priznal len doposiaľ nezaplatené splatné splátky, to znamená, že ku dňu rozhodovania súdu išlo o nezaplatené splatné splátky v počte 14,77 mesačných splátok (od 20.07.2018 do 20.09.2019), čo predstavuje 677 eur. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania, ktoré mu patria zo zákona, a to v zákonnej výške 5 % ročne z celej priznanej sumy od 21.09.2019, teda od splatnosti poslednej splatnej splátky, a to so zreteľom na to, že si žalobca uplatnil úrok z omeškania z celej uplatnenej sumy. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania pred dňom 20.09.2019 žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zohľadnil zlú sociálnu situáciu žalovanej a preto, aby sa predišlo ohrozeniu živobytia žalovanej a jej rodiny, jej povolil splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach vo výške 50 eur.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Žalovaná bola úspešná v rozsahu 67 %, neúspešná v rozsahu 33 %, a preto podľa zásady pomeru úspechu v spore by jej mal patriť nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. Keďže však žalovanej preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, súd jej ich náhradu aj s poukazom na uznesenie NSSR sp.zn. 6Cdo/5/2017 zo dňa 25.1.2017 nepriznal.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Má za to, že povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ splnil. Pri poskytnutí úveru konal v súlade s právnymi predpismi a bonitu žalovanej overil dostatočne. Žalobca bonitu žalovanej preveril jednak reportom SRBI, zo sociálnej poisťovne, na základe údajov poskytnutých žalovanou v žiadosti o úver a kreditnými obratmi vo výpisoch z účtu žalovanej. Uvedené doklady o preverení bonity žalovanej boli doručené súdu spolu s doterajšími vyjadreniami žalobcu. Žalobca na posúdenie bonity využil až štyri rôzne zdroje informácií. Je zrejmé a logické, že existujú aj iné možnosti preverenia bonity klienta, avšak podstatné je, že zákon nestanovuje povinnosť využiť všetky dostupné možnosti preverenia bonity a nestanovuje ani konkrétne spôsoby overenia. Z reportu SRBI vyplynulo aj to, že k dátumu podania žiadosti o úver žalovaná nemala žiadnu omeškanú splátku, dodržiavala platobnú disciplínu a všetky svoje záväzky plnila riadne a včas, teda z jeho obsahu je zrejmé, že bonita žalovanej bola overená dostatočne. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že z príslušnej databázy SRBI vyplynulo, že žalovaná v čase uzavretia úverovej zmluvy už splácala 7 spotrebných neukončených úverov a 2 kreditné karty, uviedol, že žalovaná pôvodné úvery splácala a ku dňu podpísania úverovej zmluvy nemala žiadnu omeškanú splátku (ako vyplýva z preverenia v SRBI). Žiadny zákon ani predpis na ochranu spotrebiteľa nezakazuje a ani len neobmedzuje možnosť banky poskytnúť klientovi viac úverov, banka je obmedzená iba konaním s odbornou starostlivosťou. Vyvodenie záveru, že žalobca konal bez odbornej starostlivosti na základe toho, že poskytol úver žalovanej, ktorá už splácala aj ďalšie úvery, tak, ako to tvrdí súd, je absolútne neprijateľné a bez akejkoľvek opory v právnej úprave. Na základe uvedeného dospel k záveru, že zohľadnil dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a aj účel spotrebiteľského úveru, nahliadol do príslušnej databázy (SRBI, sociálna poisťovňa) a vychádzal z údajov poskytnutých mu žalovanou v žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru a kreditných obratov na účte žalovanej, a teda povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v žiadnom prípade neporušil a už v žiadnom prípade sa nejedná o hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % - vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania. Keďže výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, žalovaná odvolaním nenapadla, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
10. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
11. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48, t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ .
12. „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu, že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech. Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. ... Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššího soudu ČR 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018).
13. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
14. Žalobca tvrdil a v konaní aj preukazoval, že bonitu klienta zisťoval na základe žiadosti o úver, výpisu z účtu, informácií zo Sociálnej poisťovne a údajov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI).
15. Z predloženej Žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru vyplýva, že žalovaná - žiadateľka je vydatá, má vyživovaciu povinnosť k R. dieťaťu, má stredoškolské vzdelanie a pracuje ako C. U. T. T. s dátumom poberania príjmu od 01.01.2010. Príjem žiadateľky zo zamestnania však v žiadosti nie je uvedený. Z výpovede žalovanej na pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, sa žalobca sa nedopytoval na výšku jej príjmu v období pred uzavretím úverovej zmluvy. Na pojednávaní žalovaná taktiež uviedla, že jej príjem je 410 eur v čistom. Podľa nedatovaného reportu zo Sociálnej poisťovne, ktorý predložil žalobca, je žalovaná zamestnaná u zamestnávateľa s vymeriavacím základom aspoň 313 eur. Pokiaľ ide o údaje zo SRBI, z týchto vyplýva, že žalovaná bola v čase uzavretia zmluvy o úvere úverovo zaťažená existujúcimi minimálne 9 úvermi (7 splátkových úverov a 2 kreditné karty), pričom výška mesačných splátok, ktorú mala žalovaná uhrádzať bola 446 eur a výškou zostávajúcich splátok 12.271 eur.
16. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Žalobca si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovanej, nakoľko jej pravidelný mesačný príjem poznal jedine z reportu zo Sociálnej poisťovne. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca iným spôsobom zisťoval príjem žalovanej. Žalobca síce zhromaždil o žalovanej isté množstvo informácií vrátane poskytnutých úverov, tieto však dostatočne nevyhodnotil, ak poskytol úver osobe s mesačným príjmom aspoň 313 eur, resp. 410 eur, ktorá v čase keď požiadala o úver, už splácala 9 rôznych úverov s celkovou mesačnou splátkou vo výške 446 eur.
17. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej, potrebnej pre posúdenie schopnosti žalovanej splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
18. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj straty práva na jednorazové zosplatnenie spotrebiteľského úveru je správny.
19. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).