Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoE-12-2018.pdf
PDF · 84.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/12/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a sudcov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Milana Straku, v exekučnej veci oprávneného D. H. N., s.r.o., so sídlom K. 5, G., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Y. H., s.r.o., so sídlom K. 5, G., IČO: XX XXX XXX, proti povinnému X. K., narodenému XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/X, O. I., o vymoženie 757,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/2501/2016
- 27 zo dňa 23. mája 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu dňa 23.09.2016. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným formou zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 22.08.2016 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri AN.ž, IČO: XX XXX XXX, sp. zn. N. 00596/15 zo dňa 04.12.2015. Súd prvej inštancie preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z predložených dokladov súd zistil, že dňa 17.08.2009 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (U. P. E., a. s.) a povinným uzatvorená Zmluva č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky zo strany právneho predchodcu oprávneného, pričom povinný porušil zmluvne dohodnuté podmienky splácania úveru a bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07.03.2013 bola postúpená pohľadávka proti povinnému v celkovej výške 897,13 Eur oprávnenému. Medzi oprávneným a povinným bola dňa 25.01.2014 uzatvorená Rozhodcovská zmluva. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným Zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.08.2009 je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve a že medzi nimi bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z tohto dôvodu sa povinný považuje za spotrebiteľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet subjektov. Po preskúmaní rozhodcovskej zmluvy identifikoval súd prvej inštancie, konkrétne v bode 3 (predmet zmluvy), nekalú podmienku, a to z dôvodu, že v rozhodcovskej zmluve bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorenej pod zhodným číslom spisu ako je uvedené v záhlaví tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Podľa názoru súdu v danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne k podpisu Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach povinným zo dňa 25.01.2014. Jednostrannosť a nekalosť tohto dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade, je veriteľ (oprávnený), pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za týmto účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje a urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade však táto vôľa pochádza len od jednej, a to silnejšej, zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Podľa názoru súdu prvej inštancie je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Súd prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd ďalej uviedol, že možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je podľa jeho názoru len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky posúdil súd prvej inštancie ako nekalú podmienku, pretože nebola individuálne dojednaná a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom, pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcovským súdom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho riešenia sporu. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka, nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 zamietol v celom rozsahu.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Poukázal na zmeny v slovenskom právnom poriadku v oblasti spotrebiteľského rozhodcovského konania, ktorým sa oprávnený podrobil a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s povinným postupoval prísne podľa zákonom vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov. Oprávnený uvádza, že rozhodcovská zmluva je uzatvorená na samostatnom dokumente, a je tak obsahovo ako aj formálne oddelená od Dohody o uznaní záväzku. Povinný rozhodcovskú zmluvu podpísal sám a dobrovoľne. Listina s názvom Rozhodcovská zmluva neobsahovala žiadne iné dojednania okrem rozhodcovskej zmluvy. To znamená, že spotrebiteľ ju mohol odmietnuť, čím by zároveň neodmietol žiadne iné zmluvné ustanovenia, keďže sa v danej rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Poukázal na uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9CoE/265/2015 zo dňa 28.01.2016 a č. k. 6CoE/17/2017 - 41 zo dňa 13.06.2017. Oprávnený ďalej poukazuje na skutočnosť, že Zmluva, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky, bola uzatvorená dňa 17.08.2009, pričom rozhodcovská zmluva bola uzatvorená dňa 25.01.2014, teda po viac ako štyroch rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov. Oprávnený zastával názor, že rozhodnutie exekučného súdu je arbitrárne, bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Vzhľadom na to, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní umožňuje, aby boli spotrebiteľské spory za určitých podmienok prejednané na rozhodcovskom súde zriadenom podľa tohto zákona, nie je potom možné pripustiť, aby rozhodcovský rozsudok vydaný podľa tohto zákona nebol považovaný za exekučný titul, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/39/2017 zo dňa 25.08.2017 a sp. zn.: 8CoE/39/2017 zo dňa 25.08.2017 a tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť, hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má oprávnený právo, aby vecne príslušný súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Dodal, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu došlo k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušeniu princípov právnej istoty, čím bolo oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Na záver dodal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepresvedčivé, bez jasnej a zrozumiteľnej úvahy súdu pri aplikácii relevantných ustanovení právnych predpisov na konkrétny právny vzťah, ktorý by mal oporu v skutkovom stave vyplývajúcom zo súdneho spisu.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP") bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Podľa § 389 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
6. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa okrem iného právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
7. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
8. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.
9. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
10. Odvolací súd dospel po preskúmaní napadnutého uznesenia k záveru, že súd prvej inštancie sa nedôsledne v odôvodnení zaoberal tým, či skutočne rozhodcovská zmluva bola alebo nebola dojednaná individuálne, keďže z obsahu spisového materiálu vyplýva, že bola uzatvorená na samostatnom liste s tým, že uvedenému predchádzal dotazník, kde povinný vyhlásil, že mu boli vysvetlené podmienky rozhodcovského konania, a rovnako vyhlásil, že rozhodcovskú zmluvu chce uzavrieť. Odvolací súd rovnako poukazuje na aj na časový odstup medzi uzatvorením zmluvy, ktorá bola uzatvorená dňa 17.08.2009 a samostatnej rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 25.01.2014, pričom na strane veriteľa vystupovali dva rôzne subjekty. Z obsahu spisového materiálu však nevyplýva, že by sa týmito
skutočnosťami súd prvej inštancie zaoberal, a preto odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvedené odvolací súd posúdil aj vzhľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo 80/2017, z ktorého plynie záver, že rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania a nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán, pokiaľ jednej strane bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomným sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, ak strana mala možnosť výberu a nevyužila ju a nevyznačením nesúhlasu v predtlačenom políčku vyslovila súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijala.
11. Uvedené nedostatky spôsobujú, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti, čo je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, nakoľko uznesenie musí spĺňať zákonné náležitosti a musí byť preskúmateľné. 12. Na základe vyššie uvedených argumentov odvolací súd zrušil rozhodnutie podľa § 389 písm. b) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude preto odstrániť vyššie uvedené nedostatky v odôvodnení napadnutého uznesenia a opätovne rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).