Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_11Co-12-2019.pdf
PDF · 91.58 KB
Case nature
Subarea
11Co/12/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobkyne: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, B., zastúpenej JUDr. D. V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, B., proti žalovaným: v 1. rade T. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, W., a v 2. rade J. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, B., obe zastúpené advokátkou JUDr. Alenou Arbetovou, so sídlom Námestie sv. Martina 3A, Holíč, o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 4. júna 2018 sp.zn. 7C/377/2015-321, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Uznesením, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.), priznal žalovaným v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.), a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (výrok III.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 a 2 a § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), vecne súd dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou na súd dňa 07.04.2015, domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 22.01.2013. Podaním, doručeným súdu dňa 04.05.2018, zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť. Žalované v 1. a v 2. rade doručili súdu vyjadrenie, že so späťvzatím žaloby súhlasia a navrhli, aby žalobkyňa bola zaviazaná k náhrade trov konania v rozsahu 100 %. Keďže žalobkyňa zobrala svoju žalobu v celom rozsahu účinne späť, súd preto konanie v zmysle § 145 ods. 1 CSP zastavil. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a žalovaným v 1. a v 2. rade v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 100 %, nakoľko žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania späťvzatím žaloby.
3. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa v celom rozsahu. Pokiaľ ide o nesúhlas s výrokom I. napadnutého rozhodnutia, dôvodila tým, že dňa 04.05.2018 zobrala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť a až z napadnutého rozhodnutia sa následne dozvedela, že žalované doručili súdu podanie, v ktorom uviedli, že so späťvzatím žaloby súhlasia, a zároveň navrhli, aby bola žalobkyňa zaviazaná k náhrade trov konania v rozsahu 100%. Odvolateľka poukazuje na článok 9 CSP, v zmysle ktorého má právo oboznámiť sa so všetkými podaniami, návrhmi a má možnosť sa k nim vyjadriť. Keďže jej toto súd neumožnil, nezaslal podanie žalovaných, došlo voči nej zo strany súdu k porušeniu procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže súčasťou uvedeného podania bol aj návrh ohľadom trov konania. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého uznesenia, uviedla, že súd vyslovil, že priznáva protistrane náhradu trov konania, avšak nehovorí o tom, v akej výške. Odvolateľka nesúhlasí s priznaním trov konania v rozsahu 100%. Žalované zrejme majú
predstavu, že žalobkyňa im uhradí všetky doposiaľ vynaložené náklady zaplatené advokátke, čo však podľa odvolateľky nie je zákonné a preto nesúhlasí s náhradou vo výške 100%. Žalovaným môžu byť priznané len tie trovy, ktoré vznikli v tomto konaní, ktoré sa začalo podaním žaloby dňa 07.04.2015 a prvý možný priznaný výdavok na strane žalovaných môže byť za odvolanie voči predbežnému opatreniu. Trovy vzniknuté postupom advokátky na strane žalovaných, nenapĺňajú kritérium trov odôvodnených a účelne vynaložených, odvolateľka ich považuje za zbytočné, svojvoľné, súdom nevyžiadané. V ďalšom odvolateľka rozoberá jednotlivé úkony právnej pomoci s náhradou ktorých nesúhlasí, nepovažujúc ich za účelne vynaložené a odmieta ich nahradiť. Navrhla, aby odvolací súd konanie zastavil až po tom, ako bude mať žalobkyňa zákonnú možnosť vyjadriť sa k podaniu žalovaných, doručenému súdu pred vydaním napadnutého uznesenia a pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, žiadala ho zmeniť tak, že žalované v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov konania s výnimkou trov namietaných žalobkyňou v tomto odvolaní.
4. Žalované v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie považujú za správne. Odvolanie je zmätočné a bezdôvodné, žalobkyňa sa odvoláva voči niečomu, o čom súd ani nerozhodol a rozhodnúť v zmysle zákona ešte ani nemohol, keď o výške náhrady trov konania rozhoduje súd až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. Súd správne rozhodol v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP, nakoľko boli splnené podmienky pre jeho aplikáciu a niet dôvodov na krátenie trov konania. Žalobkyňa podala žalobu, na pojednávania nechodila, následne písomne navrhla vypracovanie znaleckého posudku, na základe ktorého následne zobrala svoju žalobu späť. Svojím konaním tak jednoznačne zavinila zastavenie konania a musí niesť za svoje konanie dôsledky, ktorými je v zmysle platnej právnej úpravy povinnosť nahradiť trovy konania. Nedoručením súhlasu žalovaných so späťvzatím návrhu nijako nebolo zasiahnuté do práv žalobkyne, keďže táto už v zmysle práva nemala ako účinne procesne reagovať na súhlas žalovaných s jej späťvzatím. Z uvedených dôvodov žalované navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a žalovaným priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvávala na tom, že je nevyhnutné zaoberať sa aj jednotlivými úkonmi právnych služieb, nakoľko, ak by sa neodvolala, zostal by v platnosti výrok II. a bola by zaviazaná na náhradu trov konania vo výške 100%. Zotrvávala tiež na tom, že priznať možno iba trovy konania, ktoré boli vynaložené účelne, nesmú byť svojvoľné, zbytočné a nadbytočné a preto súd mal posúdiť účelnosť uplatňovaných trov. Žalobkyňa sa nebráni náhrade trov konania, avšak iba takých, ktoré sú v súlade so zákonom. Zotrvávala na tom, že boli porušené jej práva tým, že sa nemohla oboznámiť vopred s podaním žalovaných, v ktorom súhlasili so späťvzatím a navrhovali, aby im bola priznaná náhrada trov konania vo výške 100%.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
7. Predmetom prieskumu odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu.
8. Vo vzťahu k výroku I. napadnutého uznesenia žalobkyňa v podstate namietala ( vychádzajúc z obsahu odvolania), že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Túto nesprávnosť v procesnom postupe súdu videla v tom, že súd po doručení súhlasu žalovaných so späťvzatím žaloby neumožnil žalobkyni oboznámiť sa s obsahom tohto ich podania a konanie bez ďalšieho zastavil, pričom žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% tak, ako to v ich poslednom podaní žiadali. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania vytýkala potom súdu prvej inštancie, že priznal žalovaným náhradu všetkých uplatnených trov bez toho, aby posudzoval ich účelnosť.
9. V predmetnej veci išlo o prípad, kedy žalobkyňa po začatí konania vzala podaním zo dňa 03.05.2018 žalobu späť, ako uviedla „na základe vypracovaného a doručeného znaleckého posudku". Vzhľadom k uvedenému zavinenie na zastavení konania spočíva na žalobkyni, ako správne skonštatoval prvoinštančný súd a žalobkyňa to ani nepopiera.
10. Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
11. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
12. Podľa § 146 ods. 1, 2 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
13. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že žalobca, ktorý podal žalobu, má právo s ňou disponovať, takže žalobu môže za konania vziať aj späť, či už celkom, alebo len sčasti. Späťvzatím žaloby žalobca prejavuje vôľu, aby súd vo veci nekonal a o veci meritórne nerozhodol. Konajúci súd postupujúc v zmysle ustanovenia § 146 CSP musí po doručení späťvzatia žaloby zo strany žalobcu toto späťvzatie doručiť protistrane, ktorá má možnosť vyjadriť nesúhlas so späťvzatím žaloby. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby súd neprihliada len do začatia predbežného prejednania sporu alebo pojednávania. Pokiaľ by žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, súd by posúdil vážnosť jeho dôvodov a ak by považoval dôvody za vážne, konanie by nezastavil.
14. Nakoľko v predmetnom spore už súd vo veci pojednával, bol potrebný k späťvzatiu žaloby aj súhlas žalovaných a preto správne postupoval prvoinštančný súd, pokiaľ doručoval späťvzatie žalovaným na vyjadrenie súhlasu. Žalovaní súhlas so späťvzatím žaloby udelili a v takom prípade neprichádzalo do úvahy iné rozhodnutie súdu než zastavenie konania. Doručovanie ich súhlasu žalobkyni by bolo nadbytočným, nakoľko akékoľvek ďalšie vyjadrenie žalobkyne k súhlasu žalovaných so späťvzatím žaloby by bolo irelevantné, a nemohlo nijakým spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu o zastavení alebo nezastavení konania. Ani zákon ani judikatúra najvyšších súdnych autorít neukladá povinnosť konajúcemu súdu doručovať protistrane každú písomnosť založenú do spisu druhou stranou sporu. Takúto povinnosť mu procesné zákony ukladajú len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu ( por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 01.12.2010, sp. zn. 5Cdo 231/2010). Keďže rozhodnutie o zastavení konania bolo v tomto štádiu konania už nezvratné, a neboli sporné dôvody, pre ktoré žalobkyňa pristúpila k späťvzatiu žaloby, čiže ani otázka zavinenia na zastavení konania, nebol dôvod, aby súd v rozpore so zásadou procesnej ekonómie predlžoval spor doručovaním vyjadrenia žalovaných protistrane, pretože ani prípadné ďalšie vyjadrenie žalobkyne by nemohlo privodiť iné rozhodnutie súdu.
15. Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom a jej odvolanie v časti smerujúcej voči výroku o zastavení konania vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
16. Rovnako nedôvodným je aj odvolanie čo do rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že žalobkyňa, ako vyplýva z jej odvolacej argumentácie, vychádza z nesprávnej interpretácie ustanovení CSP týkajúcich sa rozhodovania súdu o trovách konania.
17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Podľa § 251 CSP, trovami konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 20. Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona je zrejmé, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie súdu o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhoduje súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v preskúmavanej veci bolo týmto konečným rozhodnutím uznesenie o zastavení konania. Druhou fázou je potom rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý až po právoplatnom skončení veci rozhoduje o výške náhrady trov konania, teda v tejto fáze konania súdny úradník posudzuje preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva ( § 251 CSP) a určí presnú výšku náhrady trov, ktorá úspešnej strane patrí rešpektujúc pritom právoplatný výrok o priznanom nároku na ich náhradu. Proti uzneseniu súdneho úradníka, ktorým rozhoduje o výške
náhrady trov konania je prípustný opravný prostriedok, a to sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP, o ktorej rozhoduje s konečnou platnosťou sudca súdu prvej inštancie.
21. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP ). V prejednávanej veci išlo o prípad, kedy konanie neskončilo vydaním vecného rozhodnutia, ale došlo k jeho zastaveniu v dôsledku späťvzatia návrhu, ktoré rozhodnutie treba považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Súd prvej inštancie v tomto rozhodnutí správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania a to spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V danom prípade to bola žalobkyňa, ktorá evidentne zavinila zastavenie konania, preto treba považovať žalovaných za plne úspešných v konaní a patrí im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, čo súd vyjadril výrokom, ktorým priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.), a súčasne vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia (výrok III.). Výrok II. napadnutého uznesenia nie je možné chápať tak, ako to zrejme chápe odvolateľka a síce, že týmto výrokom súd priznal žalovaným všetky nimi uplatnené a vyčíslené trovy konania vo výške, v akej ich požadujú svojím podaním zo dňa 21.05.2018. Z toho, čo odvolací súd vysvetlil vyššie je totiž nepochybné, že o výške náhrady trov konania ešte rozhodnuté vôbec nebolo a preto argumentácia odvolateľky, týkajúca sa posúdenia účelnosti jednotlivých úkonov právnej pomoci zástupcu žalovaných je v tejto fáze konania irelevantná, resp. predčasná. K posudzovaniu dôvodnosti uplatnených trov z pohľadu kritérií stanovených v § 251 CSP dôjde až po právoplatnosti napadnutého uznesenia, kedy súdny úradník bude v danej veci rozhodovať o konkrétnej výške trov.
22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd posúdil odvolanie ako nedôvodné v celom rozsahu a preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a plne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
23. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).