Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6Co-95-2019.pdf
PDF · 105.12 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/95/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov, Bratislava so sídlom Jakubovo námestie č.14, 813 48 Bratislava, ČO 17 310 598, zast. LEGAL CARTEL, s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava- Staré Mesto, IČO 36 677 175 proti žalovanému Romanovi Janušekovi do 31.12.2015 podnikajúcim pod obchodným menom Roman Janušek FITNESS-CENTRUM M+R, IČO 34 534 253, bytom Ilavčianska dolina 2091/91, 019 01 Ilava, zast. Mgr. Erikou Ranušovou, advokátkou so sídlom 1200/12, 018 41 Dubnica nad Váhom, o zaplatenie 240,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.apríla 2019, č. k. 23C/156/2016-87 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Na vec aplikoval ust. § 63 ods. 2, § 65 ods. 1,2, § 67 ods. 2, § 5 ods. 14, § 78 ods. 4 písm. b/, § 81 ods. 1 písm. j/, § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.04.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 240 € s 5,05% úrokom z omeškania od 07.10.2015 do zaplatenia. Žalobca je nezávislou spoločnosťou založenou na ochranu práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov na základe oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry na výkon kolektívnej správy autorských práv. Na základe toho, že žalovaný disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, je žalovaný povinný uhradiť primerané odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov. Nakoľko žalovaný tak doteraz neučinil, žalobca ho vyzval na úhradu sumy 240 €, t.j. 80 € ročne za obdobia roku 2013, 2014 a 2015.Ročný paušál 80 € bol určený v zmysle Sadzobníka žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že v období rokov 2013-2015 bol u žalovaného vykonávaný verejný prenos chránených výkonov a záznamov. Za účelom preukázania, že žalovaný vykonával prenos predložil fotografiu z Facebooku. Uviedol, že výška odmien je záväzná pre všetky subjekty. Výška odmien nie je svojvoľná, ale zohľadňuje rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany ako aj ekonomickú hodnotu použitia predmetov ochrany. Súd prvej inštancie zistil, že z oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry vyplýva, že žalobca má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práva v odbore verejný prenos záznamu umeleckého výkonu, vysielaného nezaznamenaného umeleckého výkonu, zvukového a obrazovo- zvukového záznamu, predvedený alebo šírený akýmikoľvek technickými prostriedkami, za ktorý sa
uhrádza primeraná odmena. Z fotografie z Facebooku žalovaného zo dňa 30.07.2013 vyplýva, že v čase vyhotovenia sa v prevádzke žalobcu nachádzal televízor, ktorý niečo premietal, pričom v čase vyhotovenia tejto fotografie sa tam nenachádzali okrem zhotoviteľa fotografie žiadne iné osoby. Spornou otázkou medzi stranami bolo či vôbec dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu v prevádzke žalobcu, ako i to či k verejnému prenosu dochádzalo počas rokov 2013-2015. Žalobca nepreukázal, že k verejnému prenosu chránených výkonov, zvukových záznamov a zvukovoobrazových záznamov dochádzalo. Z fotografie vyplýva, že v čase umiestnenia technického zariadenia a jeho prevádzky sa tam žiadna verejnosť nenachádzala, a preto žalobca nepreukázal, že k verejnému prenosu vôbec dochádzalo. Žalobca preukázal, že televízor tam bol umiestnený len v čase vyhotovenia fotografie, avšak vôbec nepreukázal, že tam bol umiestnený počas obdobia celých troch rokov. Platí že výkonný umelec, výrobca zvukového záznamu výrobca zvukovo-obrazového záznamu, ak nemá výhradné právo udeľovať súhlas na verejný prenos svojho výkonu či záznamu, majú právo na primeranú odmenu za tento verejný prenos. Základným predpokladom nato, aby žalobca mohol s úspechom uplatniť právo na primeranú odmenu bolo preukázanie, že k verejnému prenosu u žalovaného skutočne dochádzalo. Z ustanovení § 84 a § 81 ods. 1 písm. h) AZ vyplýva, že v prípade, ak sa nositeľ práva sám nedomáha svojich práv, vrátane práva na premeranú odmenu, je oprávnená sa bezdôvodného obohatenia domáhať organizácia kolektívnej správy v rozsahu udeleného oprávnenia. Takouto organizáciou je aj žalobca, ktorý má oprávnenie na správu práv v odbore verejný prenos záznamu umeleckého výkonu, vysielaného nezaznamenaného umeleckého výkonu zvukového a obrazovo zvukového záznamu predvedením alebo šírením akýmikoľvek technickými prostriedkami, za ktorý sa uhrádza primeraná odmena. Teda má právo domáhať sa primeranej odmeny za verejný prenos. Nie však každý prípad, keď sa dielo prehráva na verejne prístupnom mieste naplňuje znaky pojmu verejný prenos diela. Pojem verejný prenos vyložil Súdny dvor EÚ, ktorý je oprávnený vykladať právo Európskej únie, a keďže pojem verejný prenos sa nachádza v smerniciach, ktoré boli to AZ transponované, je jeho výklad záväzný aj pre tento pojem nachádzajúci sa v AZ. Ako sa podáva, napr. z rozhodnutia SD EÚ C-135/10, je pojem verejný prenos potrebné posudzovať individuálne (bod 76). Na účely posúdenia, či používateľ uskutočňuje verejný prenos, treba totiž posúdiť situáciu konkrétneho používateľa, ako aj situáciu všetkých osôb, ktorým bol sprístupnený predmet ochrany. Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Preto ich treba uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže je zrejmé, že v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu (bod 79). Čo sa týka toho, aby bol prenos označený za verejný tak tento pojem sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahrnuje celkom významný počet osôb a v tejto súvislosti je nielen relevantné, koľko osôb má paralelne prístup k dielu, ale takisto koľko z týchto osôb má postupne prístup k tomuto dielu. Konkrétne Súdny dvor už rozhodol, že sprostredkovanie prístupu k dielu prevádzkovateľom hotelového zariadenia prostredníctvom rozhlasového vysielania pre jeho klientov sa musí považovať za poskytnutie dodatočnej služby s cieľom dosiahnuť určitý zisk, keďže ponuka tejto služby ovplyvňuje úroveň jeho zariadenia a tým aj cenu izieb. Podobne Súdny dvor rozhodol, že transmisia diel, ktoré vysiela prevádzkovateľ kaviarne, sa uskutočňuje s určitým cieľom a môže sa odrážať na pravidelnosti návštev tohto zariadenia a napokon na jeho hospodárskych výsledkoch (bod 90). Verejnosť, ktorej je určený prenos, jednak predstavuje cieľovú skupinu používateľa a jednak je určitým spôsobom prijímateľom prenosu, a nie je „zachytená“ náhodou (bod 91). Obdobne viď napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 3076/13 či IV.ÚS 2445/14.
2. V danej veci žalobca, ktorý sa domáhal primeranej odmeny mal dôkazné bremeno na preukázanie, že v prípade prevádzky žalovaného bol vykonávaný verejný prenos, teda bol povinný preukázať okolnosti preukazujúce a odôvodňujúce záver, že technické zariadenie - televízor , bolo spustené a nachádzalo sa v prevádzke žalovaného aj v čase, keď sa tam nachádzali iné osoby - verejnosť, teda že v čase prítomnosti iných osôb dochádzalo k prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov či audiovizuálnych záznamov. Inak povedané musel preukázať, že prenos prijímali aj iné osoby ako zhotoviteľ fotografie. Zo zisteného skutkového stravu však tento záver nemožno vyvodiť. Dôkaz predložený žalobcom vôbec nepreukazuje medzi stranami spornú skutočnosť, že by v čase prenosu obrazového záznamu zachyteného na fotografii, ale aj v inom období rokov 2013-2015 bol niekto iný okrem zhotoviteľa fotografie prítomný v prevádzke žalovaného, a preto nemožno hovoriť, že šlo o verejný prenos, keď pojem verejnosť predstavuje celkom významný počet osôb. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal, že v danom prípade sa o verejný prenos diela jednalo, že sa v prevádzke žalovaného vykonával verejný prenos, keďže neboli preukázané okolnosti, z ktorých možno dovodiť, že by prenos prostredníctvom televízora zachytila verejnosť, t.j. iné osoby než len používateľ- žalovaný, resp. fotograf, pričom, ak by aj fotograf bol odlišnou osobou od žalovaného
stále sa nejedná o významný počet osôb. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech , priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške proti žalobcovi.
3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci . Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vykonával činnosti , ktoré zakladajú právny nárok žalobcu na vyplatenie odmeny ako i skutočnosť, že by žalovaný v priestoroch svojej prevádzky vykonával verejný prenos zaznamenaných výkonov a záznamov prostredníctvom technického zariadenia. Poukázal na ust. § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. a § 5 ods. 14 z. č. 618/2003 Z. z., keď verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať, verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Prenos sa týka akéhokoľvek šírenia chránených diel bez ohľadu na použitý technický prostriedok alebo technický postup / rozsudok zo 4.10,2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08. Verejný sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátova okrem toho zahrňuje dosť významný počet osôb/ rozsudok zo 7.3 2013, ITV Broadcasting a i., C-607/11/. Je dôležité vedieť, koľko osôb má prístup súčasne či postupne k tomu istému dielu /rozsudky zo 7.12.2006, SGAE, C-306/05, Zb.s. I-11519, bod 39, ako aj ITV Broadcasting a i., bod 33/. Samotná prítomnosť technického zariadenia, ktoré je schopné prijímať televízny či rádiový signál, v priestoroch prevádzky, do ktorej má zabezpečený prístup, súčasne alebo postupne, významný počet osôb, považuje sa za verejné rozširovanie diel teda za verejný prenos diel / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 07.12.2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, ap. zn. C-306/05/. V priestoroch prevádzky žalovaný v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2013-2015 disponoval technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov a záznamov, bola zistená kontrolnou činnosťou žalobcu, čo preukázali fotografiou prevádzky žalovaného na sociálnej sieti Facebook . Nevyžaduje sa, aby žalobca preukazoval funkčnosť technického zariadenia, či jeho spustenie v prítomnosti iných osôb. Súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno /rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 11.01.2017, sp. zn. 23Cb/8/2016/. Tvrdenie žalovaného, že technické zariadenie bolo umiestnené v prevádzke len za účelom vyhotovenia prezenčnej fotografie priestorov, je účelové. Žalobca v konaní jednoznačne preukázal, že žalovaný v priestoroch prevádzky disponoval v rozhodnom období technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov, čím je daný nárok žalobcu na uplatnenie nároku na zaplatenie primeranej odmeny v zmysle autorského zákona. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu nevyjadril.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:
7. Podľa § 363 CSP sa v odvolaní okrem iného uvedie, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody); prípustné odvolacie dôvody sú potom vymedzené v ust. § 365 CSP. Odvolanie tak musí obsahovať vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými, alebo právnymi závermi.
8. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
10. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11. Žalobca sa podaným návrhom domáhal v zmysle ust. § 65 ods. 1 a 2, § 67 ods. 1 zákona č. 618/2003 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon„), zaplatenia odmeny autorom, výkonným umelcom, výrobcom zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov za vykonávanie verejného prenosu, keď z kontrolnej činnosti mal za preukázané, že v priestoroch prevádzky žalovaného žalovaný disponuje technickým zariadením, prostredníctvom ktorého dochádza k vykonávaniu verejného prenosu. 12. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal dôkazné bremeno na preukázanie, že v prípade prevádzky žalovaného bol vykonávaný verejný prenos, teda , že žalovaný mal spustené technické zariadenie v čase, keď sa tam nachádzala verejnosť a dochádzalo k prenosu zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov či audiovizuálnych záznamov. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, že v prevádzke žalovaného vykonával verejný prenos a túto skutočnosť nepreukazuje obrazový záznam zachytený na fotografii , ale ani v inom období rokov 2013/2015 tak, ako to žiadal žalobca. Neboli preukázané okolnosti, z ktorých možno dovodiť, že by prenos prostredníctvom televízora zachytila verejnosť, t.j. iné osoby, než používateľ, resp. fotograf, pričom , ak by bol aj fotograf odlišnou osobou od žalovaného, stále nejde o významný počet osôb.
13. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť nebola pravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí / rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010/.
14. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia /affitmanti incumbit probatio/. Teda musí preukázať to, čo tvrdí. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí/ II.ÚS 38/2015/.
Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov /II.ÚS 400/09/ a zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy.
15. Odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný v priestoroch prevádzky v rozhodnom období, t.j. v rokoch 2013-2015 disponoval technickým zariadením , prostredníctvom ktorého dochádzalo k vykonávaniu verejného prenosu, ktorá bola zistená kontrolnou činnosťou žalobcu a čo preukázali fotografiou prevádzky žalovaného na sociálnej sieti Facebook, nie je dôvodná. V zmysle CSP sú strany sporu povinné nielen označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale i podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP). Obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce vykonanie kontrolnej činnosti, ktorá činnosť by preukázala tvrdené skutočnosti žalobcom. Predložená fotografia zo sociálnej siete zo dňa 30.07.2013 nepreukazuje, že žalovaný vykonával v období rokov 2013-2015 v prevádzke verejný prenos. Toto tvrdenie sa stalo sporným, a bolo preto, ak chcel žalobca v spore uspieť, na ňom, aby dôkazne podložil svoje tvrdenie o vykonávaní verejného prenosu v prevádzke žalovaného v žalovanom období (teda mal uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia). Keďže tak v konaní neučinil, dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Žalobca nedoložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci kontrolu tak, ako to uvádza . Nebolo preukázané, že žalobca v rozhodnom období a to 2013-2015 mal technické zariadenie schopné reprodukovať záznamy verejných prenosov prostredníctvom technických zariadení. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, nestačí neurčitosť tvrdenia, že žalobca vykonal kontrolu v rozhodnom období, ale je potrebné doložiť taký dôkaz, ktorý bude postačovať na to, aby súd mohol konštatovať povinnosť žalovaného platiť poplatky - primeranú odmenu výrobcom audiovizuálnych záznamov a z akého dôvodu. Každé konanie zaťažuje účastníkov dôkazným bremenom, pričom žalobca nepreukázal žiaden listinný alebo iný dôkaz, ktorý by preukazoval povinnosť žalovaného platiť. Záver súdu prvej inštancie, že fotografia predložená žalobcom nepreukazuje, že by v čase prenosu obrazového záznamu zachyteného na fotografii , ale aj v inom období bol niekto iný okrem zhotoviteľa fotografie prítomní v prevádzke žalovaného , pričom nešlo o verejný prenos, je správny. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo ako i vo vzájomnej súvislosti /Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo/204/2009/, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca neposkytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých založil svoj nárok, preto ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že žalovaný nepreukázal, že technické zariadenie bolo umiestnené v prevádzke žalovaného za účelom vyhotovenia fotografie priestorov a po jej vyhotovení sa prístroj v prevádzke nenachádzal, nie je dôvodná . Ako už vyššie uviedol odvolací súd, žalobca si uplatnil svoj nárok na primeranú odmenu v zmysle ustanovení autorského práva za obdobie rokov 2013-2015 , na preukázanie svojich tvrdení však neuviedol žiaden relevantné dôkazy , pričom nie je možné preniesť dôkazné bremeno na žalovaného . Žalobca nepreukázal, že žalovaný vykonával verejný prenos /ako používateľ/, ako i situáciu, že verejný prenos bol sprístupnený neurčitému počtu potencionálnych adresátov, teda, že prenos prijímali iné osoby ako zhotoviteľ fotografie.
17. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 7. decembra 2006 vo veci C-306/05, Sociedad General de Autores y Editores de Espana /SGAE/ proti Rafael Hoteles , odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutie nie je možné aplikovať na predmetnú vec, keď vychádza z iných skutkových a právnych okolností. Súdny dvor riešil prejudiciálne otázky , či predstavuje umiestnenie televíznych prijímačov, ktoré prijímajú káblom televízny signál šírený satelitom, v hotelových izbách verejný prenos, či je možné považovať hotelovú izbu za výlučne súkromný sektor , z čoho vyplýva, že prenos diel sa nepovažuje za verejný prenos a či verejný prenos upravený v smernici /2001/29/ možno považovať za prenos diela , ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom televízneho prijímača umiestneného v hotelovej izbe, za verejný prenos, pretože verejnosť, ktorá sa v ňom strieda, má prístup k dielu. Rozhodol, že samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje verejný prenos, pričom poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách, predstavuje verejný prenos, a to nezávisle od použitej techniky
prenosu signálu. Súkromná povaha izieb hotelového zariadenia neodporuje tomu, aby sa v nich uskutočňovaný prenos považoval za verejný prenos. Závery odvolateľa poukazom na predmetné rozhodnutie preto nie sú správne. 18. V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutie súdu prvej inštancie, týkajúce sa inej, avšak skutkovo a právne obdobnej veci, pretože rozhodovaním iného súdu prvej inštancie v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.
19. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako i súvisiaci výrok o trovách konania je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP, potvrdil.
20. O náhrade trov odvolacieho konania preto rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.
21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).