Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoPr-3-2019.pdf
PDF · 136.88 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členov senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcu: G.. D. Š., A.. XX. XX. XXXX, W. Q. O., W. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovanému: IEE Sensing Slovakia s.r.o., so sídlom vo Veľkej Ide 767, IČO: 36 759 228, zastúpeného JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Žižkova 39, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 09. 2018, č.k. 41Cpr/19/2017-348 v spojení s uznesením zo dňa 07. 11. 2018 č.k. 41Cpr/19/2017- 403 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bol nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie.
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 28. 03. 2017, je neplatné. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. V časti nároku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uznesením zamietol návrh žalovaného, doručený súdu dňa 24. 10. 2018 na doplnenie rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 09. 2018 č.k. 41Cpr/19/2007-348 v znení „IV. Určuje, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, preto pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí“.
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu žalovaným dňa 28. 03. 2017, je neplatné. Zároveň sa domáhal náhrady mzdy vo výške 1.561 eur za každý mesiac počnúc dňom 28. 03. 2017 do času, keď žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Spolu s náhradou mzdy požadoval priznať aj zákonné úroky z omeškania počítané odo dňa nasledujúceho po splatnosti náhrady mzdy do zaplatenia.
3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.04. 2008, uzavretou na dobu neurčitú. V zmysle pracovnej zmluvy mal žalobca vykonávať prácu ako testovací inžinier. Miestom výkonu práce bola IEE Sensing Ltd Slovakia, a.s. Kechnec. V čl. VI zmluvy bol dojednaný spôsob mesačnej odmeny vo výške 28.000 Sk počas doby 12 mesiacov. Ďalšie
prehodnotenie mzdy malo prebehnúť podľa mzdových pravidiel IEE Sensing Ltd. Slovakia. Dodatkom č. 01/2016 k pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 01. 04. 2008 bola dojednaná hrubá mesačná mzda vo výške 1.561 eur od 01. 01. 2016.
4. Listom označeným ako okamžité skončenie zo strany zamestnávateľa žalovaný v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ukončil so žalobcom okamžite pracovný pomer z dôvodu, že „Dňa 28. 02. 2017 sa za účelom vysvetlenia interných pravidiel zamestnávateľa týkajúcich sa dochádzky zamestnancov uskutočnilo stretnutie medzi Vami a vedúcou personálneho zamestnávateľa, pani P. Q.. Na tomto stretnutí ste vedúcu personálneho oddelenia urážali, správali ste sa vulgárne, arogantne, dokonca ste pristúpili k priamym a nepriamym vyhrážkam. Považujeme za absolútne neprijateľné a neakceptovateľné, aby ste hrubo urážali, kričali a vyhrážali sa inej zamestnankyni počas pracovného času, navyše v súvislosti s plnením jej pracovných povinností, a tým vyvolávali u nej pocit strachu a obáv. Vaše správanie voči vedúcej personálneho oddelenia na vyššie uvedenom stretnutí je nutné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem vyššie uvedeného, e-mailovou poštou, na adresu, ktorú ste pre zamestnávateľa Vy zadali ako Vašu adresu a prostredníctvom ktorej ste aj komunikovali, ste boli vyzvaný, aby ste nastúpili do práce dňa 24. 03. 2017, konkrétne, aby ste sa zúčastnili stretnutia s riaditeľom zamestnávateľa o 16.00 hod. v priestoroch jeho kancelárie. Bez akéhokoľvek oznámenia či ospravedlnenia ste na výzvu zamestnávateľa nenastúpili do práce, čo považujeme za neospravedlnenú absenciu. Aj táto skutočnosť je sama o sebe závažným porušením pracovnej disciplíny“. Na predmetnej listine sa nachádza rukou napísaná poznámka, že zamestnanec odmietol prevziať dňa 28. 03. 2017 za prítomnosti osôb: p. Š. L. Y. F.. B. P..
5. Listom zo dňa 30. 03. 2017 žalobca vyzval žalovaného, aby ho naďalej zamestnával a prideľoval mu prácu podľa pracovnej zmluvy, nakoľko dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru považuje za vykonštruované, nepravdivé a klamlivé.
6. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, a to oboznámením obsahu listinných dôkazov, po vypočutí strán sporu a svedkov, aplikujúc ust. § 47 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 1, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáha určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané mu žalovaným dňa 28. 03. 2017 je neplatné, jeho žaloba je opodstatnená, preto žalobe v tejto časti vyhovel.
7. Na zdôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že skutky, ktoré boli žalobcovi zo strany žalovaného v okamžitom skončení pracovného pomeru kladené za vinu a ktoré sa mali stať dôvodom ukončenia pracovného pomeru neboli žalovaným dostatočne preukázané, a to najmä čo sa týka prvého skutku. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že v danom prípade, a to ani u jedného zo skutkov, ktoré sa mali stať dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nedošlo k naplneniu intenzity hrubého porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, pre ktoré môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Muselo by ísť o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že ponechanie zamestnanca u zamestnávateľa do uplynutia výpovednej doby by nebolo možné z dôvodov udržania pracovnej disciplíny zamestnávateľa, čo však nebolo naplnené v danom prípade. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ mohol vzniknutú situáciu riešiť iným spôsobom (písomným napomenutím), v poslednom rade výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny.
8. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie tiež uviedol, že vo vzťahu k prvému skutku (že dňa 28. 02. 2017 na stretnutí s vedúcou personálneho oddelenia žalobca p. P. Q. urážal, správal sa vulgárne, arogantne, dokonca pristúpil k priamym a nepriamym vyhrážkam....vyvolal u nej pocit strachu a obáv) žalovaným naformulovaný dôvod je neurčitý a nejasný. Napriek vykonanému dokazovaniu totiž nebolo zrejmé, ktorým konkrétnym konaním žalobcu malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Žalovaný nepreukázal, ako konkrétne žalobca p. P. Q. urážal, v čom spočívalo vulgárne a arogantné správanie žalobcu vo vzťahu k p. P. Q., v čom spočívali priame a nepriame útoky žalobcu na túto osobu, čím u nej vyvolal pocit strachu a obavy. Tieto skutočnosti nevedela súdu vysvetliť ani samotná vedúca personálneho oddelenia F.. P. Q.. Preto súd vyhodnotil žalobcom naformulovaný prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ako neurčitý a nepreukázaný. V tej súvislosti súd zastával názor, že žalovaný si bez ďalšieho jednostranne osvojil ničím nepodložené tvrdenia zamestnankyne P. Q., pričom vzhľadom na priebeh udalosti s najväčšou pravdepodobnosťou neposkytol žalobcovi priestor, aby sa k tvrdeniam tejto zamestnankyne mohol vyjadriť a zaujať svoje stanovisko. Takéto konanie sa podľa názoru súdu javí ako znevýhodňovanie a diskriminačný prístup
žalovaného voči žalobcovi na jednej strane a svedkyni P. Q. na strane druhej. Z výsluchu svedka F.. L. vyplynulo, že zápisnica, ktorú spisovali nebola žalobcovi predložená, nakoľko išlo o interný dokument spoločnosti. Pokiaľ svedkyňa P. Q. nadobudla pocit fyzického ohrozenia zo strany žalobcu a ako sama uviedla z celej situácie aj na sledujúce mesiace mala pocit strachu, že jej žalobca nejakým spôsobom môže ublížiť, tieto skutočnosti mala možnosť oznámiť orgánom činným v trestnom konaní, čo neurobila. Neabsolvovala ani žiadne lekárske vyšetrenie za účelom objektivizácie jej zdravotného stavu v súvislosti s údajnými atakmi zo strany žalobcu.
9. Pokiaľ sa žalovaný snažil poukázať na konflikty žalobcu v minulosti výpoveďami svedkov F.. C. Y. F.. Š., tieto konflikty (spred 2 - 6 rokov) nemajú podľa názoru súdu absolútne žiaden súvis s okamžitým skončením pracovného pomeru, preto sú pre konanie právne irelevantné. Takýto dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol uvedený žalovaným, čo znamená, že v súvislosti s týmto dôvodom uplynula aj prekluzívna lehota.
10. Pokiaľ ide o druhý skutok, ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (neospravedlnená absencia za nedostavenie sa do práce dňa 24. 03. 2017 o 16.00 hod. na základe mailu zo dňa 23. 03. 2018) súd prvej inštancie uviedol, že nedostavenie sa do práce zo strany žalobcu dňa 24. 03. 2017 o 16.00 hodiny nemá charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny.
11. Žalobca mal u žalovaného pozitívne hodnotenie od roku 2008, pozitívne pracovné charakteristiky a tiež dobré vzťahy s ostatnými zamestnancami. V konaní opak preukázaný nebol, pričom žalobcovi ani v jednom prípade nebolo zo strany žalovaného dané písomné upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny či na nevhodné správanie.
12. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu aj urážky môžu byť podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak v danom prípade nebolo preukázané, že by k takýmto urážkam aj došlo. Žalobca urážky vo vzťahu k zamestnankyni F.. P. Q. jednoznačne popiera a žalovaný takéto konanie žalobcu žiadnym spôsobom nepreukázal. Žiaden z vypočutých svedkov nebol prítomný pri komunikácii žalobcu a p. P. Q. dňa 28. 02. 2017, ktorý by tieto urážky potvrdil. Len všeobecné formulácie žalovaného o urážaní, vyhrážaní sa, vulgárnom a arogantnom správaní sa žalobcu, sú nič nehovoriace formulácie, z ktorých nemožno vyvodiť žiadne porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie závažným spôsobom.
13. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 28. 03. 2017 je neplatné.
14. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu mzdy, v tomto smere bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, preto s poukazom na hospodárnosť konania súd tento nárok vylúčil na samostatné konanie.
15. O trovách konania, pokiaľ ide o nárok žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vychádzajúc z úspechu žalobcu vo veci. O výške trov uviedol, že bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.
16. Uznesením súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1. 2 C.s.p. zamietol návrh žalovaného, doručený súdu dňa 24. 10. 2018 na doplnenie rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 09. 2018 č.k. 41Cpr/19/2017-348 v znení: „IV. Určuje, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, preto pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí“.
17. Rozhodol tak o návrhu žalovaného doručeného súdu dňa 24. 10. 2018, ktorý tento návrh odôvodnil v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce majúc za to, že išlo o vzájomný návrh žalovaného, o ktorom súd nerozhodol, nedošlo tak k vyčerpaniu celého predmetu konania.
18. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu, najmä jednotlivých podaní žalovaného súd prvej inštancie uzavrel, že tento v priebehu konania nenavrhol doplniť rozsudok o určenie, že nie je od zamestnávateľa, t.j. od žalovaného spravodlivé požadovať, aby žalobcu aj naďalej zamestnával. Jediná zmienka o takomto návrhu vychádza z prednesu právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 12. 09. 2018
v rámci jeho záverečnej reči, v ktorej hovorí ako o možnosti súdu zvoliť pri rozhodnutí vo veci samej aj takúto možnosť. Súd zistil, že v priebehu konania neboli splnené podmienky pre vydanie doplňujúceho rozsudku, keďže neevidoval žiaden návrh žalovaného na vydanie takéhoto rozsudku, navyše mal za to, že pri rozhodovaní ani neopomenul rozhodnúť o niektorej časti predmetu konania, preto návrh žalovaného ako nedôvodný zamietol.
19. Proti rozsudku okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) - h) C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a nebudú splnené dôvody pre zrušenie rozsudku, navrhol rozhodnúť tak, že určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 28. 03. 2017 je neplatné, pričom od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, preto pracovný pomer žalobcu u žalovaného preto končí. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal skutkové okolnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. V tej súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne p. P. Q. a uviedol, že je pochopiteľné, že obeť, ktorá bola v čase incidentu vo veľkom psychickom rozrušení nebola schopná „verbatin“ zopakovať konkrétne verbálne ataky žalobcu. To neznamená, že by svedkyňa nepopísala dostatočne okolnosti incidentu umožňujúce urobiť záver o tom, že k verbálnemu útoku a k vyhrážkam zo strany žalobcu na svedkyňu došlo. V tej súvislosti s poukazom na čl. 2 ods. 1 písm. c) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 05. 07. 2006 vzhľadom na postavenie žien na pracovisku mal za to, že je nutné obzvlášť obozretne pristupovať k prípadom, v ktorých dochádza k agresii voči ženám v pracovnom prostredí. Je úlohou zamestnávateľa, aby dôsledne postihoval situácie, pri ktorých je dotknutá osoba zastrašovaná, obťažovaná alebo ponižovaná zo strany iného zamestnanca. V prípade, že k verbálnemu útoku dôjde „medzi štyrmi očami“, tak ako to bolo v tomto prípade, nemožno po zamestnávateľovi požadovať, aby ostal nečinným, resp. situáciu postavil do roviny „ona povedala vs. on povedal“. Je úlohou zamestnávateľa posúdiť situáciu objektívne a prihliadnuť na skutočnosti, ktoré podporujú/môžu podporiť hodnovernosť sťažnosti vznesenej obeťou verbálneho, resp. iného útoku. O porušení pracovnej disciplíny žalobcu svedčí to, že žalovaný nemal žiaden dôvod spochybniť hodnovernosť vyjadrenia obete verbálneho útoku; krik, ktorý sa ozýval z kancelárie bolo počuť až do vedľajšej kancelárie, kde sa nachádzali svedkovia T. C. Y. U. X.; obeť útoku sa nachádzala v silnom citovom rozrušení v obave o svoje zdravie, čoho boli svedkom aj iní zamestnanci žalovaného; tieto skutočnosti priamo vnímal a v súdnom konaní vypovedal ako svedok p. Š. H.; správanie žalobcu vykazovalo vzorec ponižovania, resp. zastrašovania ženských zamestnankýň. Tieto skutočnosti potvrdili aj výsluchy svedkov D. C. Y. P. Š.. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenia predložené žalobcom poukázal na to, že v niektorých prípadoch išlo o bývalých zamestnancov žalovaného, ich text bol identický a boli vyhotovené výhradne mužskými zamestnancami. Odvolateľ nerozumie, na základe čoho súd formuloval hypotetické konštatovanie o tom, že žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou žalobcovi neposkytol priestor, aby sa k tvrdeniam mohol vyjadriť. Paradoxne vyznieva názor súdu, že došlo k zvýhodňovaniu a diskriminačnému prístupu voči žalobcovi. Takýto záver je nesprávny a hodnotovo vytvára nebezpečný spoločenský precedens pre zamestnávateľa, ktorý má záujem na ochrane svojich zamestnancov pred zastrašovaním. Pokiaľ ide o intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, poukázal na to, že verbálny útok žalobcu vyvolal u p. P. Q. obavu o svoje zdravie. Takéto konanie je potrebné hodnotiť ako vysoko závažné porušenie pracovnej disciplíny. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 24. 03. 2017 je možné jednoznačne považovať za podstatné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca ako vedúci pracovník bol povinný sa na pracovisku nachádzať počas pracovnej zmeny. Pokiaľ súd považoval prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedený žalovaným za neurčitý a nejasný, odvolateľ s týmto záverom nesúhlasí. Navyše súd neuviedol v rozsudku, ako mal byť skutkovo vymedzený dôvod tak, aby spĺňal zákonom požadované náležitosti. Preto v tomto smere je potrebné považovať rozsudok za nepreskúmateľný. S poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka práce vytkol súdu prvej inštancie, že v danom prípade nerozhodol, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Z tohto dôvodu podal odvolanie aj voči uzneseniu súdu prvej inštancie. Ďalšia prítomnosť žalobcu na pracovisku na základe pracovného vzťahu so žalovaným je spôsobilá vyvolať obavu v dotknutých zamestnankýň pracujúcich v pracovnom pomere u žalovaného. Vzorec správania sa žalobcu má sústavný charakter, preto je tu obava, že obdobné incidenty by sa mohli vyskytnúť aj v budúcnosti.
20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny Stotožnil sa so skutkovými a právnymi dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania. Napriek vykonanému dokazovaniu žalovaný nie je schopný špecifikovať, ktorým konkrétnym konaním a ktorými konkrétnymi vyjadreniami malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom, a to dokonca závažným spôsobom. Dôkazná núdza žalovaného bola tak výrazná, že tento svoje návrhy na dokazovanie ani nesmeroval na preukázanie skutočností uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru. Rozhodujúcu časť dokazovania smeroval na údajné konflikty žalobcu, ktoré nemajú súvis s okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalovaný má aj mobilný kontakt na žalobcu, uvedený minimálne v jeho životopise, ktorý bol súčasťou osobného spisu ako zamestnanca. To, že sa žalobca nedostavil na pracovisko žalovaného, bolo spôsobené tým, že žalovaný v dostatočnom časovom predstihu a včas neoznámil tento termín žalobcovi. K otázke ďalšieho trvania pracovného pomeru uviedol, že neexistujú žiadne zákonné dôvody, pre ktoré by mal súd určiť, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, preto sa pracovný pomer končí.
21. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii. Morálny delikt na pracovisku, ako aj urážky sú podľa judikatúry považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny (R 18/1974). Žalobca sa k svojmu nevhodnému správaniu nevyjadril. Aj napriek tomu, že mu bol na to daný priestor na stretnutí dňa 01. 03. 2017 a neskôr dňa 28. 03. 2017. Poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, podporujúce jeho odvolaciu argumentáciu.
22. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
23. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.") v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
24. Rozsudok je vo výroku, ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi dňa 28. 03. 2017 neplatné, vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. 01. 2020 o 10.10 hod. v poj. miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 23. 01. 2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
26. Žalovaný namieta odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p., teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
27. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa nedopustil ani nesprávneho procesného postupu, ktorým by sa znemožnilo strane uskutočňovať jej patriace procesné práva a konanie nemá ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
29. K odvolacím námietkam žalovaného a k dôvodom uvedeným súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:
30. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom účastníka pracovného pomeru adresovaným druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medzi iným musí byť písomné a doručené druhej strane, zamestnávateľ
v ňom môže uplatniť len dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce).
31. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
32. Ako vyplýva z vyššie uvedeného dôvody skončenia pracovného pomeru musia byť dostatočne a skutkovo vymedzené tak, resp. konkretizované, aby boli jednoznačne definovateľné.
33. Podľa názoru odvolacieho súdu v spornom okamžitom skončení pracovného pomeru sú dôvody uvedené jednoznačne a určito, keďže z obsahu tohto právneho úkonu možno vyvodiť kde, kedy a akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Z listu žalovaného zo dňa 28. 03. 2017, označeného ako okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyplýva, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo, že „dňa 28. 02. 2017 sa za účelom vysvetlenia interných pravidiel zamestnávateľa týkajúcich sa dochádzky zamestnancov uskutočnilo stretnutie medzi Vami a vedúcou personálneho zamestnávateľa, pani P. Q.. Na tomto stretnutí ste vedúcu personálneho oddelenia urážali, správali ste sa vulgárne, arogantne, dokonca ste pristúpili k priamym a nepriamym vyhrážkam. Považujeme za absolútne neprijateľné a neakceptovateľné, aby ste hrubo urážali, kričali a vyhrážali sa inej zamestnankyni počas pracovného času, navyše v súvislosti s plnením jej pracovných povinností, a tým vyvolávali u nej pocit strachu a obáv. Vaše správanie voči vedúcej personálneho oddelenia na vyššie uvedenom stretnutí je nutné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem vyššie uvedeného, e-mailovou poštou, na adresu, ktorú ste pre zamestnávateľa Vy zadali ako Vašu adresu a prostredníctvom ktorej ste aj komunikovali, ste boli vyzvaný, aby ste nastúpili do práce dňa 24. 03. 2017, konkrétne, aby ste sa zúčastnili stretnutia s riaditeľom zamestnávateľa o 16.00 hod. v priestoroch jeho kancelárie. Bez akéhokoľvek oznámenia či ospravedlnenia , ste na výzvu zamestnávateľa nenastúpili do práce, čo považujeme za neospravedlnenú absenciu. Aj táto skutočnosť je sama o sebe závažným porušením pracovnej disciplíny“.
34. Z obsahu tohto listinného dôkazu tak možno vyvodiť, že dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo porušenie povinnosti žalobcu ako zamestnanca, ktorý sa mal pri pracovnom stretnutí dňa 28. 02. 2017 s inou zamestnankyňou, vedúcou personálneho oddelenia žalovaného p. P. Q. správať voči nej vulgárne, arogantne, urážať ju a tiež sa jej priamo a nepriamo vyhrážať. Týmto konaním mal žalobca u inej zamestnankyni vyvolať pocit strachu a obáv. Druhým dôvodom ukončenia pracovného pomeru malo byť v zmysle tohto listinného dôkazu to, že sa žalobca nedostavil do práce dňa 24. 03. 2017 a nezúčastnil sa stretnutia s riaditeľom zamestnávateľa napriek tomu, že bol o tomto stretnutí upovedomený e-mailovou poštou, čo žalovaný považuje za neospravedlnenú absenciu.
35. Pokiaľ ide o prvý dôvod ukončenia pracovného pomeru je zrejmé, že za tento žalovaný považuje porušenie povinnosti zo strany žalobcu ako zamestnanca, spočívajúce v jeho nevhodnom správaní vo vzťahu k inej zamestnankyni, vedúcej personálneho oddelenia p. P. Q. tým, že sa voči nej správal vulgárne, arogantne, urážal ju a pristúpil k priamym a nepriamym vyhrážkam. Tým u nej vyvolal pocit strachu a obáv. Takáto špecifikácia porušenia pracovných povinností je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočná na to, aby bolo možné posúdiť, akým konaním žalobcu došlo k porušeniu jeho pracovných povinností. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné, aby žalovaný ako zamestnávateľ pri ozrejmení dôvodu ukončenia pracovného pomeru so žalobcom uviedol v písomnom prejave o ukončení pracovného pomeru aj konkrétne slovné výrazy a slovné spojenia, ktoré mal pri tejto komunikácii žalobca použiť a ktoré podľa žalovaného viedli k porušeniu pracovnej disciplíny závažným spôsobom.
36. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v riadnom plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právnym dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, musí dosahovať určitý stupeň intenzity, stanovený zákonom. Vyhodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnávateľom závisí od konkrétnych okolností, za ktorých k tomuto porušeniu došlo, a to najmä s ohľadom na osobu zamestnanca, jeho doterajšie plnenie pracovných povinností, situáciu, za ktorej k porušeniu došlo, spôsob porušenia, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa a pod. V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ rozhodne, aké dôsledky z porušenia pracovnej disciplíny vyvodí.
37. Jednoznačne za porušenie pracovnej disciplíny je potrebné považovať aj také správanie zamestnanca vo vzťahu k inému zamestnancovi, ktorým by ho urážal, správal sa vulgárne a arogantne alebo sa mu priamo alebo nepriamo vyhrážal.
38. V danom prípade sa však žalovaný ako zamestnávateľ dostal do dôkaznej núdze z hľadiska preukázania, že žalobca porušil pracovnú disciplínu takýmto spôsobom a že toto porušenie bolo tak závažné, že sa stalo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.
39. Ku slovnému konfliktu v danom prípade malo dôjsť medzi dvomi zamestnancami, ktorého nebola zúčastnená žiadna iná osoba, preto bolo potrebné pri vykonaní dokazovania a pri zisťovaní skutkových okolností, rozhodných pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu vychádzať predovšetkým z výpovedí týchto dvoch zamestnancov.
40. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výpoveď žalobcu a výpoveď svedkyne P. Q. ohľadom obsahu ich komunikácie zo dňa 28. 02. 2017 sa nezhodovala. Žalobca poprel akékoľvek slovné útoky a vyhrážky smerom k p. P. Q.. Žalobca pri svojej výpovedi uviedol, že sa p. P. Q. stretol z dôvodu riešenia pracovných záležitostí, počas ktorého stretnutia vyslovil nesúhlas s niektorými internými záležitosťami. Keď podpisoval potvrdenie k lekárovi iného zamestnanca, vtedy mu p. P. Q. povedala, že ona sa snaží, aby mali dobré vzťahy a medzi tým utrúsil poznámku, či myslí tie dobré vzťahy akciu p. T.. Po tom sa P. Q. začala vypytovať, čo myslel tým p. T.. Na to povedal, že nie je na to čas, lebo prichádza konateľ a mali by ho ísť vítať. Povedal jej, že inokedy si sadnú, keď budú mať viac času. V súvislosti s týmto rozhovorom uviedol, že hlas na p. P. Q. nezvyšoval. Na podporu svojich tvrdení žalobca predložil listinný dôkaz - správu z polygrafického vyšetrenia zo dňa 12. 09. 2017 s výsledkom, že nebola zistená v jeho vyjadreniach lož.
41. Pokiaľ ide o svedkyňu p. P. Q., táto pri svojej výpovedi potvrdila, že pri stretnutí dňa 28. 02. 2017 so žalobcom riešila interné záležitosti ohľadom dochádzky, po tom, ako ju jej kolegyňa p. C. požiadala, aby sa so žalobcom stretla, nakoľko medzi nimi prebehla nepríjemná komunikácia. Žalobca jej pri tomto stretnutí vytkol určité organizačné nedostatky, uviedol, že nemá vhodných ľudí na svojom oddelení, že údaje uvedené kolegyňou v e-mailovej komunikácii nie sú v súlade so Zákonníkom práce. Po tom, ako mu chcela túto situáciu ozrejmiť, začal žalobca vykrikovať, že má vzťah s jeho zamestnancom, p. T.. Po tom, ako sa dožadovala od žalobcu vysvetlenia, ako to myslel, tento opätovne zdvihol na ňu hlas, povedal, že vie o tom, že má vzťah s týmto zamestnancom a následne na ňu žalobca začal kričať a uviedol, že chystá na ňu „nejaký plán“. Vo výpovedi uviedla, že v podstate sa jej vyhrážal. Následne na to niekoľkokrát zopakoval, že má na ňu pripravený plán a má počkať. Keďže žalobca zvyšoval hlas stále viac a viac, mala strach. Následne žalobca z miestnosti odišiel a ona v tejto miestnosti ostala sama. Po tomto stretnutí bola vystresovaná, mala pocit strachu, že jej žalobca môže ublížiť aj fyzicky, s čím sa zdôverila aj svojim spoluzamestnancom. Výpoveď svedkyne p. P. Q.N. potvrdili svedkovia p. T. C. Y. F.. U. X. v tom smere, že potvrdili, že z kancelárie, kde sa nachádzal žalobca a p. P. Q. bolo počuť krik. Títo svedkovia sa ku konkrétnemu obsahu rozhovoru nevedeli vyjadriť.
42. Ako vyplýva z vyššie vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie niet pochýb o tom, že dňa 28. 02. 2017 sa uskutočnilo stretnutie žalobcu a inej zamestnankyne vedúcej personálneho oddelenia p. P. Q. za účelom riešenia pracovných záležitostí, a že pri tomto stretnutí došlo ku konfliktu. Pokiaľ ide o obsah rozhovoru medzi týmito dvomi osobami je zrejmé, že tento sa týkal riešenia pracovných záležitostí a že žalobca vyslovil svoj nesúhlas, resp. sa dožadoval vysvetlenia ohľadom niektorých interných záležitostí. Je zrejmé, že pri tomto rozhovore došlo aj k určitému konfliktu medzi týmito dvomi zamestnancami, keďže svedkovia p. T. C. Y. F.. U. X. vo výpovediach potvrdili, že z kancelárie počuli krik. Pokiaľ však svedkyňa p. P. Q. tvrdila, že žalobca ju urážal a vyhrážal sa jej, je potrebné uviesť, že samotná táto svedkyňa nevedela dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom a konkrétne uviesť, ako sa jej mal žalobca vyhrážať a akým konkrétnym spôsobom ju urážal. Táto svedkyňa pri svojej výpovedi síce uviedla, že žalobca mal naznačiť jej vzťah s iným zamestnancom p. T. a mal sa vyjadriť v tom zmysle, že chystá „nejaký plán“. Tieto samotné vyjadrenia však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za také, ktorými by žalobca túto svedkyňu urážal alebo sa jej vyhrážal. Z výpovede svedkyne p. P. Q. nie je možné tiež vyvodiť, či by vyjadrenia žalobcu mohli vzbudiť u nej obavy o život a zdravie. Tvrdenia svedkyne o tom, že žalobca ju urážal a vyhrážal sa jej tak zostali nepreukázané.
43. Za takejto dôkaznej situácie správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie tak, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca porušil pracovné povinnosti závažným spôsobom a že by z hľadiska intenzity tohto porušenia bol daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
44. Niet pochýb o tom, že pri hodnotení samotného porušenia pracovnej disciplíny, ale aj intenzity porušenia pracovnej disciplíny bolo úlohou žalovaného ako zamestnávateľa zhodnotiť situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, teda v tej súvislosti vypočuť nielen zamestnankyňu p. P. Q., ale aj žalobcu, ktorý by mal mať možnosť k tomuto stretnutiu, ktoré sa stalo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, sa vyjadriť. Výsledky dokazovania vykonané pred súdom prvej inštancie preukazujú, že žalovaný takto nepostupoval a žalobcovi neposkytol priestor, aby zaujal svoj postoj k spomínanému stretnutiu. Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že sa tak malo stať na stretnutí dňa 01. 03. 2017, ale ani dňa 28. 03. 2017, keď dôkazy predložené žalovaným (zápisnice) nesvedčia o tom, že by žalobcovi bola taká možnosť daná.
45. Niet pochýb o tom, že pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prihliada nielen na špecifiká konkrétneho prípadu, ale prihliada aj na osobu zamestnanca a jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností. V danom prípade, keď žalovaný nepreukázal konkrétne porušenie pracovných povinností zo strany žalovaného však hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny je bez právneho významu.
46. Pokiaľ ide o druhý dôvod ukončenia pracovného pomeru, a to neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 24. 03. 2017, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani v tomto prípade nejde o závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu.
47. Z oznámenia o prekážkach na strane zamestnávateľa zo dňa 07. 03. 2017, ktoré vypracoval žalovaný a ktoré je obsiahnuté na č.l. 35 spisu vyplýva, že žalovaný písomne touto cestou informoval žalobcu o tom, že pracovný pomer nebol ukončený a tento naďalej trvá. Zároveň uviedol, že v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce z dôvodu iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa nie je možné žalobcovi prideľovať prácu. Za obdobie trvania iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa bude žalovaný vyplácať náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Zároveň žalovaný žalobcu informoval, že o skončení iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa bude žalobcu informovať písomne, prípadne e-mailom. E-mailom zo dňa 23. 03. 2017 oznámil žalovaný žalobcovi, že dňa 24. 03. 2017 o 16.00 hod. sa má dostaviť do priestorov zamestnávateľa vo Veľkej Ide.
48. Podľa § 141a Zákonníka práce v platnom znení ak je zamestnanec dôvodne podozrivý zo závažného porušenia pracovnej disciplíny a jeho ďalší výkon práce by ohrozoval dôležitý záujem zamestnávateľa, môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov zamestnancovi dočasne, najdlhšie na jeden mesiac, prerušiť jeho výkon práce. Zamestnancovi po dobu dočasného prerušenia výkonu práce patrí náhrada mzdy najmenej v sume 60 % jeho priemerného zárobku; ak sa závažné porušenie pracovnej disciplíny nepreukázalo, zamestnancovi patrí doplatok do výšky jeho priemerného zárobku.
49. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný v zmysle § 141a Zákonníka práce dočasne prerušil výkon práce žalobcovi ako jeho zamestnancovi. Zo žiadneho dôkazu predloženého žalovaným však nevyplýva, na aké dlhé obdobie došlo k dočasnému prerušeniu výkonu práce žalobcu, pričom v listinnom dôkaze - oznámení o prekážkach na strane zamestnávateľa zo dňa 07. 03. 2017 žalovaný (len) uviedol, že žalobcu bude informovať písomne, prípadne e-mailom o skončení iných prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Za takéto oznámenie skončenia prekážok v práci na strane zamestnávateľa nemožno považovať obsah emailu zo dňa 23. 03. 2017, z obsahu ktorého prejavenie vôle žalovaného ako zamestnávateľa ukončiť prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nevyplýva. Z tohto e-mailu vyplýva len požiadavka žalovaného adresovaná žalobcovi, aby sa dňa 24. 03. 2017 o 16.00 hod. dostavil do priestorov zamestnávateľa vo Veľkej Ide. Pokiaľ sa teda žalobca dňa 24. 03. 2017 v stanovený termín do priestorov zamestnávateľa nedostavil, nemožno túto jeho neprítomnosť považovať za porušenie pracovnej disciplíny, keďže v tomto období trvali prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 141a Zákonníka práce. Z týchto dôvodov nemožno považovať ani ďalší dôvod uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorým je neprítomnosť žalobcu v práci dňa 24. 03. 2017, za opodstatnený.
50. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny.
51. Za opodstatnené nemožno považovať ani odvolacie námietky žalovaného, ktorý vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v zmysle § 79 Zákonníka práce a nerozhodol o tom, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
52. Vyššie spomínané zákonné ustanovenie dáva možnosť súdu v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru okamžite za podmienky, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával a zároveň určiť, že pracovný pomer sa končí.
53. Z napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1, 2 C.s.p. rozhodol o návrhu žalovaného na doplnenie rozsudku o určenie, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával, a preto sa pracovný pomer u žalovaného končí tak, že tomuto návrhu nevyhovel. Na zdôvodnenie uznesenia uviedol, že nevzhliadol dôvody pre doplnenie rozsudku, a to jednak z toho dôvodu, že žalovaný vzájomný návrh v tomto znení v konaní neuplatnil, ale tiež, že v danom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia.
54. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli zistené žiadne dôvody preto, aby aplikáciou spomínaného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce súd určil, že pracovný pomer žalobcu sa u žalovaného končí z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Nakoľko dôvod ukončenia pracovného pomeru nebol zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi preukázaný, argumentácia žalovaného, že ďalšia prítomnosť žalobcu je spôsobilá vyvolať obavu iných zamestnankýň, neobstojí. Odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
55. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ napadnutým uznesením v súlade s § 255 ods. 1, 2 C.s.p. zamietol návrh žalovaného na doplnenie rozsudku.
56. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému.
57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).